Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Cpr-9-2012.pdf
PDF · 166.99 KB
Case nature
Area
Subarea
25Cpr/9/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudkyňou Mgr. Janou Janics Bajánkovou v právnej veci žalobcu: K.. F. Y., W.. XX. XX. XXXX, F. Y.. Y. X, XXX XX Bratislava, zastúpeného JUDr. Martinom Rohaľ Iľkivom, PhD., advokátom, so sídlom Timravina 9, 811 06 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, so sídlom Hlboká cesta 2, 833 36 Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu mzdy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
odôvodnenie:
. Žalobca sa žalobným návrhom zo dňa 12. 11. 2012, podaným na tunajšom súde dňa 14. 11. 2012, domáhal určenia neplatnosti výpovede štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. 5. 2012, náhrady mzdy a náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že bol ako štátny zamestnanec dňa 1. 7. 2002 vymenovaný do dočasnej štátnej služby na Ministerstve hospodárstva Slovenskej republiky a to rozhodnutím odporcu č. 671/2002-090 zo dňa 21. 06. 2002. V zmysle Dodatku č. 1 k služobnej zmluve zo dňa 17. 6. 2010 bol zaradený do organizačného útvaru: odbor medzinárodného obchodu(4320), kde v zmysle Dodatku č. 2 k služobnej zmluve zo dňa 20. 10. 2010 vykonával koncepčné alebo metodické činnosti na úrovni ministerstva. Na základe Dodatku č. 3 k služobnej zmluve zo dňa 7. 12. 2010 bol trvale preložený do služobného úradu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, kde v zmysle Dodatku č. 4 k služobnej zmluve vykonával funkciu štátneho radcu na zastupiteľskom úrade SR v Madride. V zmysle Dodatku č. 5 k služobnej zmluve zo dňa 27. 1. 2012 bol navrhovateľ vo funkcii hlavného štátneho radcu preradený na podnikateľské informačné centrum (TPOC) v pôsobnosti sekcie obchodu a rozvojovej pomoci (TODA) na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky. Žalovaný sa mu dňa 29. 5. 2012 pokúsil doručiť výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru, ktorú odmietol prevziať s tým, že trval na tom, aby ho aj naďalej zamestnával, vzhľadom na to, že výpoveď považoval za neopodstatnenú. Vedúcemu služobného úradu adresoval MZV SR písomnú žiadosť zo dňa 27. 6. 2012, ktorou deklaroval, že chce zotrvať ako zamestnanec na predmetnom služobnom úrade, pričom žalovaného požiadal, aby svoje rozhodnutie o ukončení štátnozamestnaneckého pomeru prehodnotil. Žalovaný mu listom zo dňa 2. 7. 2012 odpovedal s tým, že z dôvodu organizačnej zmeny a zrušenia podnikateľského informačného centra (TPOC) už služobný úrad nemá možnosť žalobcu naďalej zamestnávať. Žalovanýmu neponúkol žiadnu inú vhodnú pozíciu, písomne mu oznámil, že nedisponuje žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom. Z uvedeného dôvodu tejto súvislosti požiadal žalovaného o informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z., pričom na základe odpovede žalovaného sa dozvedel, že v mesiaci máj 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 19 štátnozamestnaneckých miest, v mesiaci jún 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 30 štátnozamestnaneckých miest, v mesiaci júl 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 39 štátnozamestnaneckých miest, v mesiaci august 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 53
štátnozamestnaneckých miest, v mesiaci september 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 47 štátnozamestnaneckých miest. Mal za to, že žalovaný nedodržal podmienky výpovede dané v § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, keďže si nesplnil povinnosť ponúknuť mu trvalé preloženie na iné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade alebo pokúsiť sa umiestniť ho na inom služobnom úrade. Z odpovede žalovaného z 30. 10. 2012 sa dozvedel, že v mesiaci máj 2012 žalovaný prijal 1 nového zamestnanca, v mesiaci august 2012 boli prijatí 2 noví zamestnanci a v mesiaci september boli prijatí 5 noví zamestnanci. V mesiacoch august ako aj september mu plynula výpovedná doba, teda mal za to, že žalovaný mal miesto nových pozícií ponúknuť tieto miesta jemu v zmysle § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe. Tento postup žalovaného označil ako hrubé porušenie § 47 písmena b) a § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe. Uvedené konanie žalovaného považoval taktiež za diskriminačné a závažne porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania v rozpore s § 4 zákona o štátnej službe.
2. Žalovaný sa k návrhu písomne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 25. 6. 2013. Vo vyjadrení uviedol, že na základe rozhodnutia ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 31/2012 z 28. 5. 2012, v záujme zefektívnenia organizačnej štruktúry v služobnom úrade sa zrušili všetky organizačné útvary, zredukovali sa štátnozamestnanecké miesta a miesta pri výkone práce vo verejnom záujme v tomto služobnom úrade a zo zredukovaného nižšieho počtu zamestnancov boli zriadené úplne nové organizačné útvary, s novými opismi činnosti. Na základe vyššie uvedenej organizačnej zmeny bol zrušený aj odbor podnikateľské informačné centrum (TPOC) a v jeho pôsobnosti štátnozamestnanecké miesto žalobcu vo funkcii hlavný štátny radca v platovej triede 10. Zamestnancov, ktorí dostali výpoveď z organizačných dôvodov, žalovaný už nemal možnosť ďalej zamestnávať nemal pre nich žiadne voľné miesta, na ktoré by ich bolo možné preložiť, a tak sa stali pre neho nadbytočnými. Žalobca výpoveď z 29. 5. 2012 odmietol prijať a podpísať, pričom túto skutočnosť uviedli aj v zázname z rokovania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v súvislosti s organizačnou zmenou a podpismi potvrdili vedúci zamestnanec žalovaného a ďalší prizvaní zamestnanci, ktorí mu výpoveď dňa 29. 5. 2012 doručovali. Žalovaný mal za to, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru stanovené zákonom. Výpoveď bola žalobcovi daná v priamej súvislosti s organizačnou zmenou, v dôsledku ktorej sa stal nadbytočným, výpovedný dôvod bol skutkovo jasne vymedzený, žalovaný uviedol, že žalobcovi už nemá možnosť ho ďalej zamestnávať a nemá pre neho iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, výpoveď bola daná písomne a v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce platí nevyvrátiteľná domnienka, že výpoveď bola doručená. Právne účinky doručenia výpovede nastali aj keď žalobca výpoveď odmietol prevziať a 1. 6. 2012 začala žalobcovi plynúť dvojmesačná výpovedná doba. Mal za to, že námietky žalobcu týkajúce sa nesplnenia si ponukovej povinnosti zo strany žalovaného ako aj námietky ohľadom toho, že žalovaný mal disponovať voľnými štátnozamestnaneckými miestami, neobstoja z dôvodu, že v príčinnej súvislosti s rozhodnutím ministra zahraničných vecí SR č. 31/2012 o organizačnej zmene boli u žalovaného s účinnosťou od 1. 6. 2012 zrušené všetky voľné miesta štátnej službe, ako aj miesta pri výkone práce vo verejnom záujme, teda nie len tie miesta, ktoré boli obsadené zamestnancami, ale aj miesta, ktoré neboli obsadené. Ponúknutie iného vhodného miesta žalovaný neopomenul, naopak v čase dania výpovede žalobcovi oznámil, že ho už nemá možnosť ďalej zamestnávať. Poukázal na to, že nie je pravdou, že žalovaný mal ponukovú povinnosť v zmysle § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe predĺženú na celé obdobie plynutia výpovednej doby, tak ako to uvádza žalobca. Ponuková povinnosť sa viaže len na čas dania výpovede. Počty štátnozamestnaneckých miest, ktoré v návrhu žalobca označuje ako voľné, nezodpovedali skutočnosti. Námietka žalobcu , že sa žalovaný dopustil hrubého porušenia§ 47 písm. b) a § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe, keď žalobcu počas plynutia výpovednej doby trvalo nepreložil v služobnom úrade, neobstojí z dôvodu, že v čase od rozhodnutia o organizačnej zmene do doručenia výpovede mi nemohol ponúknuť iné vhodné miesto alebo ho preložiť na iné vhodné miesto, nakoľko od 1. 6. 2012 do 31 .7. 2012 služobný úrad žiadne voľné miesta nemal. Čo sa týka § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe, žalovaný nemal povinnosť žalobcu počas výpovednej doby trvale preložiť. V danom ustanovení ide o možnosť služobného úradu trvale preložiť štátneho zamestnanca, pričom použitie tohto pracovnoprávneho inštitútu má dôsledky len pre plynutie výpovednej doby a jeho nepoužitie nemá vplyv na platnosť výpovede danej služobným úradom. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal aby súd návrh žalobu v celom rozsahu zamietol.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu oboznámením sa s prednesmi právnych zástupcov strán v spore, oboznámením sa s listinnými dôkazmi - pracovnou zmluvou č. 157/1997-830 zo dňa 31. 1. 1997, rozhodnutím o vymenovaní do štátnej služby zo dňa 21.06.2002, Dodatkom č.1 k služobnej zmluve zo dňa 17. 6. 2010, Dodatkom č.2 k služobnej zmluve zo dňa 20. 10. 2010,
Dodatkom č.3 k služobnej zmluve zo dňa 29. 11. 2010, Dodatkom č.4 k služobnej zmluve zo dňa 1. 1. 2011, Dodatkom č.5 k služobnej zmluve zo dňa 27. 1. 2012, opisom činností štátnozamestnaneckého miesta, rozhodnutím ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 31/2012 zo dňa 28. 5. 2012 o organizačnej zmene na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky, záznamom z rokovania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. 5. 2012, výpoveďou zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. 5. 2012, potvrdením o dočasnej práceneschopnosti zo dňa 30. 7. 2012, ako aj s ostatným obsahom spisu.
4. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca bol rozhodnutím č. 671/2002-090 zo dňa 21.06.2002 vymenovaný dňom 1. 7. 2002 do dočasnej štátnej služby do funkcie štátny radca. Rozhodnutím č. 2724/2004-004 zo dňa 16. 11. 2004 bol vymenovaný do stálej štátnej služby. Na základe Dodatku č.1 k služobnej zmluve zo dňa 17. 6. 2010 bol navrhovateľ na vykonávanie štátnej služby zaradený do organizačného útvaru služobného úradu odbor medzinárodného obchodu. Na základe dodatku č. 3 k služobnej zmluve zo dňa 29.11.2010 bol žalobca trvale preložený na Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky do odboru štátnej služby Zahraničné veci. Na základe dodatku č. 5 k služobnej zmluve zo dňa 27.01.2012 bol trvale preložený na podnikateľské informačné centrum (TPOC) v pôsobnosti sekcie obchodu a rozvojovej pomoci (TODA), čím sa mu zmenila funkcia na hlavný štátny radca. Túto funkciu navrhovateľ zastával až do doby dania výpovede.
5. Minister zahraničných vecí Slovenskej republiky rozhodnutím č. 31/2012 zo dňa 28.05.2012 uskutočnil organizačnú zmenu a dňom 01. 06. 20012 zrušil sekciu obchodu a rozvojovej pomoci (TODA) a bolo zrušené podnikateľské informačné centrum (TPOC) v jeho pôsobnosti štátnozamestnanecké miesto vo funkcii hlavný radca (PT 10), na ktorom bol žalobca zaradený ako štátny zamestnanec. Dotknutým rozhodnutím došlo k zrušeniu všetkých sekcií a odborov ministerstva a súčasne k zriadeniu nových sekcií a odborov so zredukovaným počtom zamestnancov a to v záujme zefektívnenia organizačnej štruktúry v služobnom útvare Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky.
6. Žalovaný dňa 29. 5. 2012 výpoveďou zo štátnozamestnaneckého pomeru č. 260.065/2012-KAVE/211, ktorú žalobca odmietol prevziať, skončil štátnozamestnanecký pomer sožalobcom podľa § 46 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe s poukazom na to, že v rámci organizačnej zmeny bolo zrušené podnikateľské informačné centrum (TPOC) a v jeho pôsobnosti aj jeho štátnozamestnanecké miesto vo funkcii hlavný radca a služobný úrad už žalobcu nemá možnosť ďalej zamestnávať a nemá pre neho ani iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, na ktoré by ho bolo možné trvale preložiť, pričom v skončení štátnozamestnaneckého pomeru poukázal na to, že tento končí dňom 31. júla 2012. Žalobca predmetnú výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru odmietol prevziať, čo potvrdil svojim podpisom na zázname z rokovania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. 5. 2012.
7. Žalobca sa v priebehu konania k veci sám nevyjadril, pridržal sa písomných vyjadrení a prednesom v svojho právneho zástupcu. Právny zástupca žalobcu uviedol, že z vykonaného dokazovania ,mal za preukázané, že výpoveď bola daná v rozpore so zákonom. Mal za to za preukázané, že sa jednalo o diskriminačnú výpoveď voči žalobcovi, ako delimitovanému pracovníkovi a porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania, pretože zmenou organizačnej štruktúry chcel žalovaný uvoľniť pracovné miesta pre novoprijímaných zamestnancov, pričom žalovaný neposkytol žalobcovi iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a to aj napriek tomu, že disponoval voľnými pracovnými miestami. Mal za to, že jeho pracovná náplň aj po premenovaní útvarov ostala zachovaná. Poukázal na to, že žalovaný disponoval voľnými pracovnými miestami tak v mesiaci apríl 2012 ako aj v mesiaci jún 2012. V mesiaci máj 2012 disponoval minimálne jedným voľným štátnozamestnaneckým miestom vhodným pre neho, keďže v mesiaci máj 2012 bol prijatý jeden zamestnanec. Žalovaný taktiež porušil ustanovenie § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe, nakoľko disponoval voľnými štátnozamestnaneckými miestami, ktoré mu neponúkol a navyše počas celého tohto obdobia ( apríl 2012- september 2012) prijímal nových zamestnancov. Účelovosť organizačnej zmeny potvrdzuje aj skutočnosť, že žalovaný začal v mesiacoch august a september 2012 prijímať na uvoľnené miesta z dôvodu zmeny organizačnej štruktúry, nových pracovníkov namiesto toho, aby tieto miesta ponúkol jemu. Mal za to, že možnosť nemať vhodné voľné pracovné miesto musí byť absolútna, a teda, to že žalovaný by nemohol disponovať žiadnym voľným miestom hoc aj nižšej kvalifikácii. Čo sa týka formálnej stránky dania výpovede poukázal na to, že výpoveď bola daná žalobcovi pred účinnosťou o organizačnej zmene ako aj pred úpravou organizačného poriadku.
8. Žalovaný mal za to, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede so štátnozamestnaneckého pomeru stanovené zákonom. Výpoveď bola žalobcovi daná v priamej súvislosti s organizačnou zmenou, v dôsledku ktorej sa stal nadbytočným. Výpovedný dôvod bol jasne vymedzený. Uviedol, že žalobcu nemá možnosť ďalej zamestnávať a nemá pre neho iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, výpoveď bola daná písomne a podľa § 38 zákonníka práce platí nevyvrátiteľná domnienka, že výpoveď bola doručená. Žalovaný v čase dania výpovede nedisponoval žiadnymi voľnými a súčasne vhodnými štátnozamestnaneckými miestami, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť a súčasne nedisponoval ani žiadnymi voľnými štátnozamestnaneckými miestami v služobnom úrade, na ktoré by žalobca mohol byť preložený ku dňu dania výpovede. Namietal, že žalobca naopak v konaní nepreukázal, že výpoveď bola daná ako "diskriminačná". Poukázal na to, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru dostalo 25 zamestnancov, z toho 3 zamestnanci, vrátane žalobcu, patrili medzi delimitovaných zamestnancov. Skutočnosť, že žalovaný nemal v úmysle skončiť štátnozamestnanecký pomer s delimitovanými zamestnancami ministerstva hospodárstva preukazuje aj skutočnosť, že v rámci organizačnej zmeny bola v máji 2012 daná výpoveď len 3 takýmto delimitovaných zamestnancom. Ohľadom námietok žalobcu, že žalovaný prijal v auguste a septembri 2012 nových zamestnancov do dočasnej štátnej služby uviedol, že v auguste 2012 prijal dvoch uchádzačov na štátnozamestnanecké miesta, ktoré sa dočasne uvoľnili a v septembri 2012 piatich uchádzačov do času kým nebudú tieto miesta obsadené štátnymi zamestnancami v stálej štátnej službe na základe výberového konania. Mal za to, že ponuková povinnosť zamestnávateľa sa viaže len na čas dania výpovede a nie na celé obdobie výpovednej doby. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že porušil ustanovenie §48 ods. 3 uviedol, že predmetné ustanovenie zakotvuje možnosť služobného úradu trvale preložiť štátneho zamestnanca a to len za predpokladu, že štátny zamestnanec o trvalé preloženie javí relevantný záujem. Žalobca počas trvania svojej práceneschopnosti v septembri 2012, keď mu ešte štátnozamestnanecký pomer trval, neprejavil relevantný záujem o preloženie na niektoré z voľných miest v dočasnej štátnej službe aj keď o nich, ako to vyplýva z návrhu vedel. Za predpokladu, že by bol požiadal o preloženie na jedno z uvedených štátnozamestnaneckých miest v dočasnej štátnej službe, musel by skončiť štátnozamestnanecký pomer v stálej štátnej službe. Namietal výšku náhrady mzdy, ktorú žalobca nesprávne vypočítal aplikovaním § 134 Zákonníka práce. Dôvodil, že ak súd rozhodne, že dal žalobcovi neplatnú výpoveď patrí mu náhrada mzdy v sume priemerného zárobku, pričom s odkazom na § 114 zák. č. 400/2009 Z.z. je rozhodujúci jeho funkčný plat, ktorý mu bol priznaný v čase dania výpovede.
9. Po takto vykonanom dokazovaní súd rozhodol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cpr 9/2012-291 zo dňa 23. júna2014, tak, že žalobný návrh zamietol. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný postupoval pri podaní výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle zákona o štátnej službe, ako aj Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede. Mal za nepochybné, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, tak ako to vyžaduje zákon o štátnej službe, ktorý podmieňuje možnosť služobného úradu dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto. Táto podmienka bola splnená, pričom predmetné rozhodnutie bolo predložené v písomnej forme a je z neho zrejmé, aké štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené ako aj to, kto bol na tomto štátnozamestnaneckom mieste zaradený. Zároveň z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, prečo došlo k postupu, ktorým bolo zrušené predmetné štátnozamestnanecké miesto žalobcu a bola teda príčinná súvislosť medzi vykonanou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný, ako služobný úrad žalobcu, disponoval pre žalobcu iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom, ktoré by mu mohol ponúknuť a ani sa so žalobcom nedohodol inak. K námietke, či bol žalovaný povinný ponúknuť žalobcovi miesto dočasnej štátnej služby v priebehu plynutia výpovednej doby súd skonštatoval, že ponuková povinnosť zamestnávateľa sa vzťahuje len na stav v čase dania výpovede. To znamená, že ak v čase dania výpovede zamestnávateľ nedisponoval voľným vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre žalobcu, nebol ani povinný ponúkať mu prípadné voľné miesto vhodné pre žalobcu, ktoré sa uvoľnilo alebo vzniklo v priebehu plynutia výpovednej doby. Na námietku žalobcu týkajúcu sa povinnosti žalovaného ponúknuť mu vhodné miesto podľa ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce súd neprihliadol nakoľko ustanovenie § 120 zákona č. 400/2009Z. z. o štátnej službe taxatívne vymedzuje, ktoré ustanovenia Zákonníka práce sa primerane použijú a vylučuje použitie uvedeného ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Skutočnosť, že mu bola daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého z dôvodu jeho diskriminácie žalobca nepreukázal. Nepreukázal diskriminačný postup žalovaného proti jeho osobe, preto súd túto námietku nezohľadnil a ani nepostupoval podľa § 13 ods. 6 Zákonníka práce. Nakoľko žaloba o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nebola dôvodná, súd zamietol
aj návrh na zaplatenie náhrady mzdy, ktorej sa domáhal titulom neplatného skončenia pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru.
10. Voči predmetnému rozsudku podal žalobca odvolanie. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pre prípad potvrdzujúceho rozhodnutia žiadal vo vedci pripustiť dovolanie, pretože ide podľa jeho názoru o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Uviedol, že v čase dania výpovede dňa 29. 5. 2012 predmetné štátnozamestnanecké miesto zrušené nebolo, v zmysle čl. 4 rozhodnutia ministra MZV SR č. 31/2012 došlo k nadobudnutiu účinnosti tohto rozhodnutia až dňa 1. 6. 2012. Výpoveď bola realizovaná bez úpravy organizačného poriadku v rozpore s čl. 3 rozhodnutia ministra č. 31/2012, keďže vedúci služobného úradu mohol zabezpečiť realizáciu organizačnej zmeny až po jeho úprave, ku ktorej došlo až dňa 19. 7. 2012. Z uvedeného dôvodu podľa jeho názoru nedošlo k naplneniu formálnych predpokladov danej výpovede. Mal za to, že vykonaným dokazovaním došlo k preukázaniu skutočnosti, že žalovaný v mesiaci máj 2012 disponoval voľným štátnozamestnaneckým miestom, nakoľko z písomnej odpovede žalovaného zo dňa 30. 10. 2012 jednoznačne vyplýva, že žalovaný v mesiaci máj uzatvoril minimálne 1 nový štátnozamestnanecký vzťah, spolu bolo v máji 2012 obsadených 1150 pracovných pozícií, pričom rozpočtovaný bol počet 1169, t.j. žalovaný disponoval 19 voľnými štátnozamestnaneckými miestami, z písomnej informácie žalovaného zo dňa 10. 2. 2014 vyplýva, že žalovaný v mesiaci máj 2012 zamestnal do štátnej služby na útvare FVOB - odbor verejného obstarávania jedného zamestnanca v platobnej trieda 10, pričom podľa opisu činností sa jednalo o vhodné štátnozamestnanecké miesto pre neho a MF SR v písomnej odpovedi zo dňa 19. 2. 2014 konštatuje, že neplnenie medzi rozpočtovaným a skutočne dosiahnutým počtom zamestnancov vyplýva z toho, že tieto štátnozamestnanecké mesta boli v priebehu roka dočasne neobsadené, s tým, že žalovaný v priebehu roka 2012 rozpočtované miesta dokonca zvýšil z 1169 na 1180. Záver súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto preňho, označil preto za prekvapivý. Výpoveď daná mu považoval za účelovú a diskriminačnú, pretože zmenou organizačnej štruktúry zamestnávateľ len uvoľnil pracovné miesta pre novo prijímaných zamestnancov, keď účelovosť výpovede podľa jeho názoru potvrdzujú aj rozdielne tvrdenia žalovaného o počte voľných miest. Tvrdil, že v mesiaci apríl a máj 2012 žalovaný prijal až 15 nových zamestnancov, z toho až 12 do štátnej služby. Diskriminačný postup mal preto za preukázaný. Súd prvého stupňa mu odňal jeho právo na spravodlivý súdny proces tým, že nedošlo k vysvetleniu, či žalovaný mal právo ukončiť s ním štátnozamestnanecký pomer pred realizáciou organizačnej zmeny, keď podľa jeho názoru nie je možné, aby rozhodnutie, ktoré nenadobudlo účinnosť, spôsobovalo právne následky, ako aj tým, že nevysvetlil svoje zistenie, že nedošlo k preukázaniu existencie voľného miesta u zamestnávateľa. Poukázal na rozhodnutie KS v Bratislave so sp. zn. 9Co 190/11, podľa ktorého nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá žiadnu prácu pre zamestnanca, ide teda o nemožnosť absolútnu. Taktiež považoval za neodôvodnené tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, že nedošlo k preukázaniu diskriminačného postupu odporcom. Napadnutý rozsudok je tak podľa neho v rozpore s ust. § 157 ods. 2 OSP.
11. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. 10. 2015, č. k. 4CoPr/13/2014-310 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení uviedol, že súd prvého stupňa síce správne postupoval, ak vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku neprihliadol na námietku žalobcu o povinnosti žalovaného ponúknuť mu vhodné miesto podľa ust. § 63 ods. 2 Zák. práce, avšak v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný ako služobný úrad žalobcu disponoval pre žalobcu iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom, ktoré by mohol ponúknuť. Uvedené zistenie však žiadnym spôsobom nevysvetlil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je tak v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, z ktorého vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, taktiež ako vec právne posúdil. Rovnako dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V zmysle § 132 OSP dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. V uvedenom smere súd prvého stupňa výsledky vykonaného dokazovania neuviedol a ich právne vyhodnotenie nevysvetlil, a to napriek tomu, že žalobca v rámci konania tvrdil a snažil sa i svoje tvrdenia o existencii voľných štátnozamestnaneckých miest ku dňu dania výpovede preukázať. Ak mal súd prvého stupňa za to, že žalobca svoje dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol, bolo jeho povinnosťou s poukazom na príslušné hmotnoprávne či procesnoprávne ustanovenia svoje právne posúdenie vysvetliť.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia však v tomto smere zistené výsledky vykonaného dokazovania, príslušné aplikované normy a svoj spôsob ich aplikácie neuviedol. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak pre nedostatok jeho dôvodov nepreskúmateľné. Rovnaká konštatácia potom platí i pre rozhodnutie vo vzťahu k zisteniam a ich vyhodnoteniu pokiaľ ide o žalobcom tvrdené diskriminačné konanie žalovaného. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvého stupňa vytýkaným postupom spočívajúcim v nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom v rámci konania odvolacieho, odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 221 ods. 1, písm. f/ OSP zrušil a vec mu podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude súd prvého stupňa viazaný vyššie uvedenými názormi súdu odvolacieho (§ 226 OSP).V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa žalobcom uplatnený nárok opätovne prejednať, prípadne už vykonané dokazovanie za použitia § 122 ods. 3 OSP doplniť alebo zopakovať, výsledky vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia náležite podľa § 157 ods. 2 OSP uviesť a vyhodnotiť ich. Ako nedôvodnú však odvolací súd posúdil odvolaciu námietku žalobcu, že predmetná výpoveď je neplatná z dôvodu, že bola daná pred účinnosťou rozhodnutia o organizačnej zmene realizovanej ministrom zahraničných vecí č. 31/2012. Výpoveď realizovaná žalovaným dňa 27. 5. 2012 bola žalobcovi na základe fikcie doručenia doručená dňa 29. 5. 2012. So zreteľom na ust. § 48 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. výpovedná lehota začala plynúť dňa 1. 6. 2012 a jej dĺžka bola dva mesiace (§ 48 ods. 1 zákona). V zmysle § 48 ods. 1 zákona štátnozamestnanecký pomer žalobcu mal skončiť uplynutím tejto výpovednej doby, t. j. dňom 31. 7. 2012, avšak z dôvodu práceneschopnosti žalobcu skončil dňom 16. 9. 2012. Relevantné rozhodnutie ministra zo dňa 28. 5. 2012 nadobudlo účinnosť dňa 1. 6. 2012, t. j. v čase trvania štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. Vychádzajúc z výsledkov súdnej praxe je výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru neplatná, ak na jej základe štátnozamestnanecký pomer bol skončený skôr než v pracovnom dni predchádzajúcom dňu, v ktorom nastáva účinnosť organizačných zmien. V danom prípade k takejto situácii nedošlo. S uvedeným výkladom korešponduje i samotné znenie ust. § 47 ods. 1, písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z., ktoré ako predpoklad výpovede z tohto dôvodu vymenúva už i realizované zrušenie štátnozamestnaneckého miesta, ako aj zrušenie plánované. Podstatná je priama príčinná súvislosť medzi plánovanou alebo zrealizovanou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.
12. Súd konal v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave.
13. Žalobca zotrval svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch. Poukázal na stanovisko Ministerstva financií SR, z ktorého vyplýva, že v máji 2012 bolo u žalovaného 19 neobsadených pozícií. Poukázal na stanovisko žalovaného z 30. 10. 2012, z ktorého vyplýva, že v máji 2012 bol uzavretý 1 nový štátnozamestnanecký vzťah a v apríli bolo voľných 19 štátnozamestnaneckých miest, čo korešponduje s počtom neobsadených miest udaných Ministerstvom financií SR za máj 2012. Dodal, že v júni žalovaný uviedol 11 voľných miest. Čiže je nepravdepodobné, že v máji bola nula, čo potvrdzuje aj počet neobsadených miest potvrdených Ministerstvom financií SR. Zo stanoviska žalovaného z 10. 2. 2014 vyplýva, že v máji 2012 bolo novovytvorených 10 pracovných pozícií v triede TP10, čo korešponduje s triedou žalobcu. Na základe týchto písomných dôkazov mal za to, že sú jednoznačne preukázané obe skutočnosti, ktoré mal v zmysle rozhodnutia krajského súdu preukázať a to: v čase podania výpovede žalovaný disponoval voľnými miestami a taktiež preukazujú, že konanie žalovaného bolo diskriminačné, keďže je v rozpore s logikou, aby vytváral 10 pracovných miest v máji v rovnakej triede ako patrila jemu, zároveň mu podal výpoveď a zároveň aby uzavrel ďalší štátnozamestnanecký pomer v máji 2012. Procesnoprávne námietky žalovaného považoval za irelevantné nakoľko jeho právo je hmotnoprávne. Poukázal na to, že žalobca 27. 6. 2012 podával písomnú žiadosť o prehodnotenie rozviazania pracovného pomeru, na ktorú mu písomne odpovedal žalovaný s tým, že nedisponuje žiadnym voľným miestom, na ktoré by ho bolo možné preložiť. Celý postup žalovaného implikuje osobnú angažovanosť a inak ako diskrimináciou sa nedá vysvetliť. Diskriminačný postup sa opiera o diskrimináciu hlavne na základe veku, keďže inak si správanie, keď prijímali nových ľudí a zbavili sa ho, pričom prejavil záujem písomne a žalovaný napísal, že žalobca neprejavil záujem. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie uviedol, že mu ako zamestnancovi bola dávaná výpoveď zo strany žalovaného, aj pracovná zmluva v znení dodatkov bola podpisovaná žalovaným, preto by bolo v rozpore s princípom právnej istoty, ako aj spravodlivého súdneho konania, aby musel žalovať na uplatnenie svojho práva iný subjekt ako subjekt, od ktorého dostal výpoveď. Z týchto dôvodov argument nedostatku pasívnej legitimácie neobstojí, keďže bol v priamom rozpore so základnými ľudskými právami, ako aj logikou pracovnoprávnej ochrany zamestnanca. Argumenty založené na § 77 Zákonníka práce taktiež neobstoja, keďže podľa § 56 zákona o štátnej službe platí, že sa mohol obrátiť na súd najneskôr do 2
mesiacov od písomného potvrdenia ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru, tuto je tá dvojmesačná lehota definovaná jednoznačne, jej uplynutie v tomto prípade mohlo nastať najskôr 16. 11. 2012, keďže pomer skončil 16. 9. 2012. K diskriminácii uviedol, že z predložených dôkazov nie je možné jednoznačne potvrdiť, že ide o diskrimináciu z hľadiska veku, ale o diskrimináciu sa jedná, jej skutková podstata je definovaná v § 2a ods. 2 zák.č.365/2004 Z.z.. Jednoznačne sa s ním zaobchádzalo inak ako sa s jeho osobou zaobchádzať mohlo. Dôkazom je vyjadrenie žalovaného z r. 2014, že netrval na zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere napriek tomu, že tento záujem prejavil, navyše dôkazy svedčia o tom, že konanie žalovaného bolo diskriminačné, domnieval sa, že je to vek, ďalšia domnienka je, že dôvodom je to, že bol preradený z ministerstva hospodárstva nakoľko podľa jeho informácií väčšina z týchto preradených zamestnancov bola vyhodená. Čo je dôvodom diskriminácie sa môže len domnievať.K samotnej diskriminácii však došlo. Domnienka o dôvode diskriminácie je založená na dôkaze predloženom súdu: je to informácia od žalovaného z 30. 10. 2012, kde žalovaný uvádza, že z Ministerstva hospodárstva bolo delimitovaných 53 zamestnancov v r. 2011 a k 30. 9. 2012 skončilo 23 z nich štátnozamestnanecký pomer. O tento fakt opieral domnienku o dôvode diskriminácie. Domnienka by spadala pod dôvod iného postavenia, pričom však považoval za preukázané, že nebola dodržaná zásada rovnakého zaobchádzania. Ďalším dôkazom diskriminácie je fakt, že v máji 2012 disponoval žalovaný 19 neobsadenými miestami a vytvoril 10 nových miest. K dôkazom predloženým s vyjadrením žalovaného zo dňa 30. 9. 2016: podľa týchto dôkazov vyplýva, že spolu bolo v máji 2012 802 zamestnancov, pričom z písomného dôkazu z 30. 10. 2012 žalovaný tvrdí, že ich bolo 820, čo je rozdiel 18 miest. Žalovaný tvrdí že v máji 2012 nevykazovali voľné miesta v systéme, že zo strany verejnej moci nie je takáto chyba prípustná, jedná sa o 18 zamestnancov. Nie je to možné ospravedlniť štatistickou odchýlkou.
14. Žalovaný poukázal na písomných a ústnych vyjadreniach, teda na to, že v čase doručenia výpovede teda 29. 5. 2012 neboli u neho k dispozícii žiadne štátnozamestnanecké miesta, ktoré by mohli byť žalobcovi ponúknuté. Mal za to, že preukázal, že obsadzované miesta v máji 2012 boli miesta v dočasnej štátnej službe, ktoré nie je možné ponúknuť, nakoľko by najprv muselo dôjsť ku skončeniu trvalej štátnej služby žalobcu a následne k založeniu dočasnej štátnej služby prostredníctvom novej služobnej zmluvy. Ďalej poukázal na to, že ponuková povinnosť sa podľa ustálenej judikatúry (napríklad R54/1998 alebo R61/2003) posudzuje vždy ku dňu doručenia výpovede. Vo vzťahu k stanovisku Ministerstva financií uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi limitom štátnozamestnaneckých miest a štátnozamestnaneckými miestami, ktoré sú opísané a rozpísané, teda medzi tými, ktoré skutočne existujú. Aj Ministerstvo financií vo svojom stanovisku uvádza, že toto je v kompetencii žalovaného. Vo vzťahu k otázke diskriminácie uviedol, že žalobca v konaní pred súdom nepreukázal skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že žalovaný konal diskriminačne. Z jeho vyjadrení zároveň vyplýva, že žalobca predstavuje 1 z 3 štátnych zamestnancov, s ktorými mal byť skončený štátnozamestnanecký pomer na základe predmetnej organizačnej zmeny, pričom patril do skupiny 25 štátnych zamestnancov delimitovaných zo služobného úradu Ministerstva hospodárstva SR. Vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného a namietal, že nebola zachovaná hmotnoprávna prekluzívna lehota na podanie žaloby. Dal do pozornosti § 47 písm. b Zákona č. 400/2009Z.z., podľa ktorého treba rozlišovať terminológiu tohto ustanovenia. Ponuková povinnosť sa viaže na vhodné štátnozamestnanecké miesto, to znamená vytvorenie 10 voľných štátnozamestnaneckých miest nie je relevantné vo vzťahu k ponukovej povinnosti zamestnávateľa ponúknuť vhodné štátnozamestnanecké miesto. Vhodné je napríklad také, ktoré je v rovnakom druhu štátnej služby, ak bol žalobca v stálej štátnej službe a žalovaný disponoval voľnými miestami v dočasnej štátnej službe, nemôžu byť tieto predmetom ponukovej povinnosti. V danom prípade by, najskôr a musel skončiť pomer v stálej štátnej službe na základe výberového konania by sa mohol založiť nový štátnozamestnanecký pomer v dočasnej štátnej službe. K tvrdeniu žalobcu, že požiadal o prehodnotenie rozviazania štátnozamestnaneckého pomeru - tento inštitút nie je v zákone o štátnej službe, ak je teda platná a účinná organizačná zmena, ako právny dôvod pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neexistuje podľa tohto zákona akákoľvek forma prehodnotenia rozviazania štátnozamestnaneckého pomeru. K diskriminácii uviedol, že doposiaľ nepozná dôvod na základe ktorého je namietaná žalobcom diskriminácia. Jej základ je ustanovený priamo v zákone č. 400/2009v § 4. Sú tam uvedené rôzne dôvody, pre ktoré žalovaný nemôže v štátnozamestnaneckých vzťahoch postupovať diskriminačne. Doposiaľ nebol ani jeden z týchto dôvodov definovaný, napríklad vek, pohlavie a pod. Vo vzťahu k § 56 zákona č.400/2009Z.z. uviedol, že tu ustanovená lehota 2 mesiacov sa týka len skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. V prípade žalobcu však išlo o skončenie tohto pomeru na základe právneho úkonu. Namietal, že žalobca vo svojom prednese neuviedol dôvod, na
základe ktorého by malo dôjsť k jeho diskriminácii, preto nemôže žalovaný vyvracať takto tvrdenú diskrimináciu. K predloženým zoznamom štátnych zamestnancov a ich veku uviedol, že správne je vyhotovenie z r. 2016, v r. 2012 vyhotovený zoznam vykazuje odchýlku preto, lebo do systému SAP boli inak zadané kritériá. Ide však o technickú, nie reálnu odchýlku. Nič to však nemení na tom, že z predložených zoznamov vyplýva, rovnomerná veková štruktúra štátnych zamestnancov. K diskriminácii preložených zamestnancov Ministerstva hospodárstva považoval tvrdenie žalobcu za nepravdivé, ako aj s ohľadom na ich vek. K domnienkam uviedol, že k diskriminácii môže dôjsť len z dôvodov uvedených v § 4 ods.3 zákona č.400/2009Z.z.. Mal za to, že žalobca doteraz nepreukázal súdu, že by išlo o diskrimináciu z niektorého z dôvodov, preto ani žalovaný nemá jeho tvrdenia prečo a ako vyvracať. V § 4 ods.3 zákona č.400/2009Z.z., nie je tu ustanovené ako dôvod zmena štátnozamestnaneckého pomeru medzi služobnými úradmi.
15. Z menného zoznamu štátnych zamestnancov vykonávajúcich stálu štátnu službu u žalovaného ako aj z menného zoznamu štátnych zamestnancov vykonávajúcich zahraničnú službu na zastupiteľských úradoch súd zistil, že u žalovaného bola rovnomerná veková štruktúra štátnych zamestnancov. Veková štruktúra týchto zamestnancov bola u štátnych zamestnancov vykonávajúcich stálu štátnu službu u žalovaného v rozmedzí od 24 do 67 rokov a u štátnych zamestnancov vykonávajúcich zahraničnú službu na zastupiteľských úradoch v rozmedzí od 26 do 66 rokov.
16. Z menného zoznamu uchádzačov prijatých na vykonávanie stálej štátnej služby u žalovaného súdu zistil, že v mesiaci máj bolo prijatých dňa 01. 05. 2012 19 zamestnancov do stálej štátnej služby vo vekovom rozmedzí od 26 do 62 rokov. Z menného zoznamu uchádzačov prijatých na vykonávanie dočasnej štátnej služby u žalovaného súdu zistil, že v mesiaci máj bol prijatý dňa 30. 05. 2012 1 zamestnanec do stálej štátnej služby vo veku 50 rokov.
17. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe /ďalej len zákon/ služobný úrad je povinný zaobchádzať so štátnymi zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom, najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej hodnoty a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie, príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.
Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z, štátnozamestnanecký pomer možno skončiť a) dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.
Podľa § 47 zákona č. 400/2009 Z. z. služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak
a) štátny zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť na vykonávanie štátnej služby na konkrétnom štátnozamestnaneckom mieste, služobný úrad nemá pre neho iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak, b) sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak, c) štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 1 alebo ods. 3 písm. a) alebo ktorého funkcia vedúceho zamestnanca sa skončila na základe zákona podľa § 38, nemožno zaradiť na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29), pretože služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto nemá, a štátny zamestnanec sa nedohodne so služobným úradom inak, d) štátny zamestnanec, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 3 písm. b) a c) alebo podľa § 37 ods. 4 a 5, nesúhlasí so zaradením na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29) a nedohodne sa so služobným úradom inak,
e) štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 3 písm. d), nemožno zaradiť na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29) a nedohodne sa so služobným úradom inak, f) štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 2, nemožno zaradiť na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29), pretože služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto nemá, a štátny zamestnanec sa nedohodne so služobným úradom inak, g) štátny zamestnanec neuspokojivo plní služobné úlohy a služobný úrad ho v posledných šiestich mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a štátny zamestnanec ich v primerane určenej lehote neodstránil, h) štátny zamestnanec opakovane porušil služobnú disciplínu menej závažným spôsobom a bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením služobnej disciplíny písomne upozornený na možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, i) je u štátneho zamestnanca dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
Podľa § 48 ods. 3 zákona 400/2009 Z. z. počas plynutia výpovednej doby možno štátneho zamestnanca, ktorému služobný úrad dal výpoveď podľa § 47 písm. a) až f), trvale preložiť v služobnom úrade alebo do iného služobného úradu. Ak dôjde k trvalému preloženiu štátneho zamestnanca podľa prvej vety, plynutie výpovednej doby sa zastaví a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej.
Podľa § 120 zákona č 400/2009 Z. z. na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 4, 5 a 7, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96a, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 8 , § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 230, § 231 ods. 1, 4 až 6, § 232, § 233, § 233a, § 234 až 236 a § 240 Zákonníka práce.
Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk.
Podľa §38 ods. 4 Zákonníka práce povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.
Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 4 ods. 1 Zákona č. 400/2009 Z.z. služobný úrad je povinný zaobchádzať so štátnymi zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom, najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej hodnoty a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie, príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Podľa § 4 ods. 2 Zákona č. 400/2009 Z.z právo na prijatie do štátnej služby sa zaručuje rovnako všetkým občanom vrátane podmienok a spôsobu uskutočňovania výberového konania alebo výberu na voľné štátnozamestnanecké miesto, ak spĺňajú podmienky ustanovené týmto zákonom a osobitným predpisom.
Podľa § 4 ods. 3 Zákona č. 400/2009 Z.z v štátnozamestnaneckých vzťahoch je zakázaná diskriminácia štátnych zamestnancov a občanov, ktorí sa uchádzajú o štátnu službu, z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného pôvodu alebo etnického pôvodu, farby pleti, jazyka, sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého zdravotného
stavu alebo zdravotného postihnutia, veku, manželského stavu, rodinného stavu, povinností k rodine, členstva alebo činnosti v politickej strane alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo z dôvodu iného postavenia.
Podľa § 4 ods. 4 Zákona č. 400/2009 Z.z služobný úrad a štátny zamestnanec nesmú vykonávanie práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru zneužívať na ujmu iného štátneho zamestnanca alebo inej fyzickej osoby alebo na ponižovanie ich ľudskej dôstojnosti.
Podľa § 4 ods. 5 Zákona č. 400/2009 Z.z Služobný úrad nesmie štátneho zamestnanca akýmkoľvek spôsobom postihovať alebo znevýhodňovať preto, že sa zákonným spôsobom domáha svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru.
Podľa § 4 ods. 6 Zákona č. 400/2009 Z.z Štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzaniasa môže domáhať ochrany v služobnom úrade alebo na súde. Rovnako sa môže tejto ochrany domáhať občan, ktorý sa uchádza o štátnu službu. Služobný úrad je povinný na podnet štátneho zamestnanca alebo občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu a odstrániť následky nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. 18. Povinnosťou súdu je v zmysle citovaných ustanovení zákona o štátnej službe skúmať predovšetkým formálne náležitosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ak sa konanie týka jeho neplatnosti, pretože ak je nesplnenie náležitosti jednostranného právneho úkonu sankcionované neplatnosťou, neostáva súdu iné ako túto neplatnosť vysloviť bez ohľadu na to, či sú splnené hmotno-právne podmienky takéhoto úkonu.
19. Súd sa v danej veci zaoberal predovšetkým formálnymi náležitosťami právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý žalobca napadol.
20. Výpovedný dôvod vymedzený dikciou citovaného zákonného ustanovenia (§ 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z.) predpokladá organizačnú zmenu spočívajúcu v zrušení štátnozamestnaneckého miesta a zároveň predpokladá, že služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátne zamestnanecké miesto.
21. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný postupoval pri podaní výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle zákona o štátnej službe, ako aj Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede. Je nepochybné, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, tak ako to vyžaduje zákon o štátnej službe, ktorý podmieňuje možnosť služobného úradu dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto. Táto podmienka bola splnená, pričom predmetné rozhodnutie bolo predložené v písomnej forme a je z neho zrejmé, aké štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené ako aj to, kto bol na tomto štátnozamestnaneckom mieste zaradený. Zároveň z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, prečo došlo k postupu, ktorým bolo zrušené predmetné štátnozamestnanecké miesto žalobcu a bola teda príčinná súvislosť medzi vykonanou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. K uvedenému záveru dospel aj odvolací súd
22. Súd sa zaoberal námietkou, či žalovaný bol povinný ponúknuť žalobcovi miesto dočasnej štátnej služby v priebehu plynutia výpovednej doby. Ponuková povinnosť v štátnozamestnaneckých vzťahoch sa viaže na tie vhodné štátnozamestnanecké miesta, ktoré má služobný úrad k dispozícii v čase dania výpovede. Vhodnými štátnozamestnaneckými miestami sa pritom v režime štátnozamestnaneckého pomeru rozumejú tie miesta, ktoré sú v tom istom druhu štátnej služby, v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu.
23. To znamená, že ak v čase dania výpovede zamestnávateľ nedisponoval voľným vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre žalobcu, nebol ani povinný ponúkať mu prípadné voľné miesto vhodné pre žalobcu, ktoré sa uvoľnilo alebo vzniklo v priebehu plynutia výpovednej doby. Uvedený názor zastáva aj konštantná judikatúra v zmysle ktorej splnenie povinnosti zamestnávateľa spočívajúcej v zabezpečení nového vhodného zamestnania zamestnancovi, s ktorým rozviazal pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien treba posudzovať v čase dania výpovede ( porovnaj aj rozhodnutie NSSR 1 Cdo/54/03).
24. Nemožno prisvedčiť ani námietke žalobcu, že vzhľadom na stanovisko Ministerstva financií SR, z ktorého vyplýva, že v máji 2012 bolo u žalovaného 19 neobsadených pozícií a žalovaný teda disponoval vhodnými voľnými miestami pre žalobcu. Súd má za to, že je potrebné rozlišovať medzi limitom štátnozamestnaneckých miest, teda počtom zamestnancov, ktorý nesmie byť prekročený a zároveň je bez určenia, teda ktoré miesta a koľko majú byť pre štátnu službu a ktoré pre výkon práce vo verejnom záujme a medzi počtom štátnozamestnaneckých miest, ktoré sú opísané a rozpísané, teda medzi tými, ktoré skutočne existujú. Z uvedeného vyplýva potom, že žalobcom uvádzané miesta neboli obsadzované, neboli reálne a teda mu nemohli byť ani ponúknuté .
25. K námietke žalobcu, že v máji 2012 bol uzavretý 1 nový štátnozamestnanecký vzťah súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že tento štátnozamestnanecký vzťah vznikol dňa 30. 05. 2012, teda nie v čase dania výpovede a navyše sa jednalo o iný druh štátnej služby, než tej, v ktorej bol žalobca zamestnancom. V danom prípade sa jednalo o miesto v dočasnej štátnej službe, ktoré bolo uvoľnené a nebolo teda voľné. Uvoľnené štátnozamestnanecké miesto nie je možné obsadiť trvalým preložením, nakoľko ide o miesto, ktoré je uvoľnené len dočasne. Z uvedeného dôvodu sa na túto pozíciu nevzťahoval ponuková povinnosť. Rovnako táto námietka žalobcu je teda nedôvodná.
26. K námietke žalobcu, že žalovaný vytvoril v máji 19 nových štátnozamestnaneckých miest súd vzhľadom na vykonané dokazovanie konštatuje, že na tieto miesta boli prijatí na vykonávanie stálej štátnej služby u žalovaného zamestnanci dňa 01. 05. 2012, teda v čase pred daním výpovede žalobcovi. Z uvedeného dôvodu sa na tieto miesta nevzťahovala ponuková povinnosť. Z rovnakého dôvodu je irelevantný aj údaj o počte voľných štátnozamestnaneckých miest u žalovaného v mesiacoch apríl 2012 a jún 2012.
27. Vzhľadom na uvedené preto súd námietky žalobcu, že žalovaný disponoval vhodnými voľnými štátnozamestnaneckými miestami tak v čase, ktorý predchádzal času dania výpovede a to obdobie pred 29. 05. 2012 ako aj v čase od 30. 05. 2012 do skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobu, t. j. do 16. 09. 2012, kedy žalobca argumentoval, že žalovaný mal počas celého tohto obdobia povinnosť ponúknuť mu iné vhodné voľné miesto vyhodnotil súd ako nedôvodné.
28. Vzhľadom na vyššie uvedené v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný, ako služobný úrad žalobcu, disponoval pre žalobcu iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom, ktoré by mu mohol ponúknuť a ani sa so žalobcom nedohodol inak. K uvedenému názoru súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní, keď mal preukázané, že žalovaný v čase dania výpovede nedisponoval iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre žalobcu ani miestom na, ktoré by ho v služobnom úrade žalovaného bolo možné trvalo preložiť.
29. Na námietku žalobcu týkajúcu sa povinnosti žalovaného ponúknuť mu vhodné miesto podľa ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce súd neprihliadol nakoľko ustanovenie § 120 zákona č. 400/2009Z. z. o štátnej službe taxatívne vymedzuje, ktoré ustanovenia Zákonníka práce sa primerane použijú a vylučuje použitie uvedeného ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce.
30. K tvrdeniu žalobcu, že mu bola daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého z dôvodu jeho diskriminácie žalobca nepreukázal. Žalobca v danej veci nepreukázal diskriminačný postup žalovaného proti jeho osobe, preto súd túto námietku nezohľadnil. Žalobca diskriminačné konanie žalované založil na svojich domnienkach. K jednotlivým súd udáva nasledovné:
31. Diskriminácia z dôvodu veku:
Žalobca nepreukázal, že by ho žalovaný diskriminoval z dôvodu veku. V konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že veková štruktúra zamestnancov žalovaného bola u štátnych zamestnancov vykonávajúcich stálu štátnu službu u žalovaného v rozmedzí od 24 do 67 rokov a u štátnych zamestnancov vykonávajúcich zahraničnú službu na zastupiteľských úradoch v rozmedzí od 26 do 66 rokov. Z uvedeného vyplýva, že veková štruktúra zamestnancov u žalovaného bola rovnomerne zastúpená a nie je možné prisvedčiť argumentácii žalobcu, že žalovaný uprednostnil vekovo mladších zamestnancov a s ním z dôvodu vyššieho veku skončil štátnozamestnanecký pomer. Navyše z vekovej
štruktúry vyplýva, že žalovaný zamestnával aj vekovo starších zamestnancom ako žalobca, niektorých aj v dôchodkovom veku.
32. Žalobca nepreukázal diskriminačné zaobchádzanie ani z dôvodu, že bol delimitovaným zamestnancom. Z vykonaného dokazovania vyplynul, že v súvislosti s organizačnou zmenou u žalovaného, ktorá sa dotkla aj žalobcu dostalo výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru celkovo 25 zamestnancov a z tohto počtu dostali výpoveď traja zamestnanci vrátane žalobcu, ktorí patrili medzi delimitovaných. Z uvedeného vyplýva, že žalobca ani tento dôvod diskriminácie nepreukázal. Domnienka o dôvode diskriminácie založená na informácii od žalovaného z 30. 10. 2012, že z Ministerstva hospodárstva bolo delimitovaných 53 zamestnancov v roku 2011 a k 30. 9. 2012 skončilo 23 z nich štátnozamestnanecký pomer je právne irelevantná. Nepreukazuje diskrimináciu žalobcu ani ostatných delimitovaných zamestnancov. Rovnako nie je z nej zrejmý dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru u všetkých zamestnancov. Navyše z vykonaného dokazovania vyplýva, že rovnako bol v uvedenom období skončení štátnozamestnanecký pomer s minimálne 22 štátnymi zamestnancami, ktorí neboli delimitovanými z Ministerstva hospodárstva, ale boli "pôvodnými" zamestnancami žalovaného. Z čoho je možné skonštatovať, že žalovaný pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru postupoval rovnomerne, čo sa týka výberu medzi delimitovanými a nedelimitovanými zamestnancami.
33. K tvrdeniu, že dôkazom diskriminácie je fakt, že v máji 2012 disponoval žalovaný 19 neobsadenými miestami a vytvoril 10 nových miest súd konštatuje, že uvedené nijakým spôsobom nepreukazuje diskrimináciu, ani spôsob ako týmto postupom malo k diskriminácii žalobcu dôjsť.
34. Napokon k námietke žalobcu, že sa s ním zaobchádzalo inak ako sa s jeho osobou zaobchádzať mohlo túto nijako nepreukázal ani nezdôvodnil. Súd konštatuje, že samotné domnienky žalobcu o tom, že sa s ním zaobchádzalo inak ako malo a že bol jednoznačne diskriminovaný nijako nepreukázal ani bližšie nešpecifikoval. Skutočnosť, že nebolo žalovaným vyhovené jeho požiadavke prehodnotiť výpoveď, ktorá mu bola daná a že mu žalovaný neponúkol v priebehu plynutia výpovednej doby štátnozamestnanecké miesto nemožno považovať za diskrimináciu. Žalobcom požadovaný postup žalovanému nevyplýva zo žiadneho zákona, preto sa tým, že nepostupoval podľa prianí a predstáv žalobcu nemohol dopustiť žiadneho diskriminačného ani iného protiprávneho konania.
35. Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vznesená žalovaným nie je dôvodná. Štátna služba sa vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere štátneho zamestnanca k štátu. Zamestnávateľom je vo všeobecnosti štát avšak tento je reprezentovaný vždy konkrétnym príslušným služobným úradom, ktorý uzatvára so štátnym zamestnancom služobnú zmluvu vo svojom mene. V danom prípade služobnú zmluvu zo žalobcom uzavrelo Ministerstvo hospodárstva SR a na základe Dodatku č. 3 zo dňa 29. 11. 2010, bol od 01. 01. 2011 trvale preložený na Ministerstvo zahraničných vecí SR. A na základe Dodatku č. 4 uzatvoreného medzi žalobcom a žalovaným došlo k zmene opisu štátnozamestnaneckého miesta. Z uvedeného vyplýva. že vecne legitimovaným v tomto spore je Ministerstvo zahraničných vecí SR.
36. Lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Ide o hmotnoprávnu lehotu, čo znamená, že v posledný deň tejto lehoty musí byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručený súdu. Ak sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká /§ 36 ods. 1 Zákonníka práce /.
37. Výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 29. 05. 2012 v súlade s § 38 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 120 zákona č. 400/2009 Z.z., nakoľko žalobca odmietol výpoveď prevziať. Dvojmesačná výpovedná doba mu teda začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t. j. od 01. 06. 2012 a končí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, v prípade žalobcu dňom 31.06.2012. Pracovný pomer žalobcu sa teda mal skončiť týmto dňom 31. 07. 2012. Dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby začala teda plynúť žalobcovi odo dňa 1. 8. 2012 a uplynula dňa 1. 10. 2012 Žaloba bola podaná na súde dňa 14. 11. 2012., teda po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehote.
38. Počas plynutia výpovednej doby sa stal žalobca práceneschopný od 30. 07. 2012 do 16. 09. 2012. Táto skutočnosť však nemala žiaden význam na plynutie dvojmesačnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce, nakoľko počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti výpovede nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca( pozri aj R 119/99). Rovnaký názor zaujala aj judikatúra, ktorá je konštantná a v zmysle ktorej neplatnosť výpovede v zmysle § 77 Zákonníka práce možno totiž uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť; uvedená prekluzívna lehota je teda viazaná na deň, kedy sa mal pracovný pomer skončiť na základe danej výpovede (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/88/2012). rovnaké závery judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku, keď skonštatoval, že prípadná práceneschopnosť zamestnanca, ktorá môže trvať aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže ovplyvňovať lehotu na uplatnenie prípadnej neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.( R 89/1997) Inými slovami práceneschopnosť zamestnanca počas výpovednej doby nemá vplyv na plynutie a skončenie lehoty na uplatnenie rozviazania pracovného pomeru ( Zo súdnej praxe č. 4/1997)
39. Vo vzťahu k § 56 zákona č.400/2009Z.z. súd uvádza, že tu ustanovená lehota 2 mesiacov sa týka len skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. V prípade žalobcu však išlo o skončenie tohto pomeru na základe právneho úkonu. Z uvedeného dôvodu túto námietku vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil súd aj námietku žalobcu, že žalovaný namieta včasnosť podania žaloby až s odstupom času. Skúmanie uvedenej podmienky je obligatórne, bez ohľadu na skutočnosť, či by ju žalovaný namietal alebo nie a rovnako súd musí na preklúziu prihliadnuť z úradnej povinnosti.
40. Nakoľko žaloba o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je dôvodná, z vyššie uvedených dôvodov súd zamietol aj návrh žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy, ktorej sa domáhal titulom neplatného skončenia pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru.
41. Vzhľadom na uvedené súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
42. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
43. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
44. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. keď plne úspešnému žalovanému priznal nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).