Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/199/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Bratislava, Staré Grunty 7, IČO: 35 717 769, zastúpený advokátom: JUDr. Vratislav Šteffek, so sídlom Nám. Martina Benku 6, Bratislava, proti žalovanej: O. E., nar. X.XX.XXXX, bytom T., J. XXX/XX, o zaplatenie 1.365,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 5C/194/2015-29 zo dňa 12.4.2016 - v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, ktorou súd vo zvyšku žalobu zamietol a ktorou rozhodol o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 575,50 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 575,50 Eur od 10.12.2013 až do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 50,- Eur mesačne splatných vždy do posledného dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, vo zvyšku súd žalobu zamietol, súd žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Zároveň súd určil, že v Obchodných podmienkach žalobcu k Zmluve o spotrebiteľskom úvere číslo 120131600 zo dňa 30.5.2013 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou je neprijateľná podmienka: v článku 3 v znení: zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ dlžník/spoludlžník nesplní svoj záväzok podľa čl. II. Zmluvy o úvere, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka/spoludlžníka zároveň zmluvnú pokutu za omeškanie vo výške 3,3 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov, a vo výške 3,1 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov, a to za každý aj začatý mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky. Zmluvná pokuta je splatná v okamihu, keď sa dlžník dostal do omeškania s úhradou ktorejkoľvek splátky. Zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ je oprávnený účtovať dlžníkovi/spoludlžníkovi náhradu účelne vynaložených nákladov za úkony spojené s vymáhaním dlžnej sumy pred začatím súdneho, alebo rozhodcovského konania vo výške 20 % z poskytnutej istiny, najmenej však 67,- Eur, ktorá nepodlieha vyúčtovaniu, táto neprijateľná podmienka je neplatná.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1 až ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 3, ods. 5, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až y), § 11 ods. 1 písm. a), b), zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), § 3 ods. 1, ods. 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., s poukazom aj na procesné ust.§ 160 a § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 120131600 zo dňa 30.5.2013 bol žalovanej poskytnutý úver v sume 1.000,- Eur, ktorý sa žalovaná ako dlžník zaviazala vrátiť s dohodnutou odmenou vo výške 18 % z istiny úveru pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov. Úver bol poskytnutý za celkový úrok vo výške 20 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov (ďalej úrok a odmena spoločne označované ako ,,odplata“). Žalovaná sa zaviazala uhradiť úver riadne a včas v 13 mesačných splátkach a to prvých 3 mesačných splátkach vo výške 5,- Eur a ďalej v pravidelných rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške 136,50 Eur, pričom prvá splátka bola splatná 10. deň po uzatvorení zmluvy, každá ďalšia splátka až do úplného vyrovnania bola splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Doporučený termín úhrady bol 25. deň v mesiaci a priemerná RPMN 48,52 %. Podľa bodu 1 Obchodných podmienok (ďalej len „OP“) ročná percentuálna miera nákladov činí pri splatnosti na 13 mesiacov 67,70 %. RPMN je fixná a nebude v priebehu zmluvného vzťahu menená.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou, preto treba na právny vzťah medzi žalovanou a žalobcom aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, ak je to na prospech spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Súd preskúmal zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úverov a zistil, že zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru ani výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia ako náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Konečná splatnosť (konkrétny dátum splatnosti poslednej splátky) v zmluve nie je uvedená a bez pochybností sa nedá určiť ani odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok. Zmluva ustanovuje, že prvá splátka je splatná 10. deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Zároveň je v zmluve uvedené, že doporučený termín úhrady jednotlivých splátok je 25. deň v mesiaci. Tieto dva spôsoby určenia dátumov splatnosti jednotlivých splátok si navzájom odporujú, a preto má súd za to, že určenie splatnosti jednotlivých splátok a tým aj konečná splatnosť úveru nie je v spotrebiteľskej zmluve určená jasne a zrozumiteľne, čo má za dôsledok, že nie je určená konečná splatnosť úveru. Konečná splatnosť úveru musí byť určená termínom t.j. vyjadrená konkrétnym dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli zmluvnej strany, v tomto prípade dlžníka, kedy uhradí poslednú splátku. Termíny splátok sú uvedené neurčito a z toho potom nie je zrejmé aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká časť na splátku úroku, prípadne aká časť pripadá na splátku poplatkov. Tieto údaje neobsahujú ani obchodné podmienky žalobcu, ktoré pripojil k zmluve. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky), čo je práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa. Určenie RPMN je neprehľadné, keď je RPMN určená zároveň pre úver so splatnosťou 7 mesiacov ako aj pri úvere so splatnosťou 13 mesiacov. Zo splátkového kalendára predloženého žalovanou mal súd preukázané, že žalovaná uhradila celkom sumu 424,50 Eur. Vzhľadom na chýbajúce náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona o spotrebiteľských úveroch súd považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za platnú, ak však neobsahuje uvedené náležitosti poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v súlade s § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a z tohto dôvodu súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 575,50 Eur, ktorá predstavuje poskytnutý úver bez úrokov a bez poplatkov v sume 1.000,- Eur po odpočítaní zaplatených splátok žalovanou v sume 424,50 Eur. Súd preto žalobu v ostatnej časti zamietol, priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške podľa žaloby, pretože tento nepresahuje zákonný úrok z omeškania v zmysle Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Súd však úrok z omeškania priznal len zo sumy priznanej súdom vo výške 575,50 Eur, na ktorú vznikol žalobcovi nárok a teda len s touto sumou sa žalovaná dostala do omeškania. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru žalobcom t.j. od 10.12.2013, čo mal súd preukázané z oznámenia o zosplatnení záväzku zo dňa 10.1.2014. Pri kontrole zmluvy o úvere zo dňa 30.5.2013 z pohľadu neprijateľných zmluvných podmienok sú zistil, že v článku 3 obchodných podmienok je obsiahnutá

zmluvná pokuta. Súd posúdil prijateľnosť podmienky dohodnutej v obchodných podmienkach bodu 3, keď sa zmluvné strany dohodli, že pokiaľ dlžník nesplní svoj záväzok podľa čl. II zmluvy, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka zároveň zmluvnú pokutu vo výške 3,3 % z istiny za každý začatý mesiac omeškania až do zaplatenia istiny. Dlžník je povinný uhradiť paušálnu náhradu nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vymáhaním dlžnej čiastky vo výške 20 % z poskytnutého úveru, najmenej však 67,- eur. Súd má za to, že v takejto výške dohodnutá zmluvná pokuta je v neprospech spotrebiteľa, ktorý okrem zmluvnej pokuty v prípade omeškania je povinný zaplatiť ďalšiu náhradu s vymáhaním 20 % z úveru, najmenej sumu 67,- Eur a taktiež úrok z omeškania. Navyše žalovaná si uvedenú zmluvnú pokutu individuálne nevyjednala, keďže zmluvná pokuta je súčasťou obchodných podmienok, ktoré mohla prijať len ako celok. Súd má za to že sa jedná o podmienku neprijateľnú a teda absolútne neplatnú (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na to, že súd zistil, že spotrebiteľská zmluva o úvere zo dňa 30.5.2013, ktorej súčasťou sú aj OP, obsahuje neprijateľné podmienky, súd vyslovil aj bez návrhu, že podmienky používané v tejto zmluve týkajúce sa zmluvnej pokuty sú podmienkami neprijateľnými a podľa § 153 ods. 3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku tieto zmluvné podmienky uviedol vo výroku súdneho rozhodnutia. Súd rozhodol o trovách konania s použitím ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku avšak žalovanej, ktorej čistý úspech v konaní bol 15,68 % (úspech vo výške 57,84 % a neúspech 42,16 %) náhradu trov nepriznal, keďže táto si trovy konania neuplatnila ani nevyčíslila a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú. Súd v súlade s ustanovením § 160 ods. l Občianskeho súdneho poriadku povolil žalovanej zaplatenie priznanej sumy v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určil z dôvodu, že súd má za to, že nie je v schopnostiach žalovanej splatiť celý dlh naraz. Výšku splátky 50,- Eur súd považuje za primeranú k výške priznanej pohľadávky a zároveň má za to, že povolením splácania dlhu v splátkach nebudú ohrozené práva žalobcu, a to vzhľadom na osobu žalobcu a výšku priznanej sumy.

5. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti zamietnutia žaloby a rozhodnutia o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho advokáta, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal opätovného rozhodnutia aj o náhrade trov konania. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d), f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že žalovaná uhradila sumu 424,50 Eur, na základe predloženého splátkového kalendára súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaná uhradila len prvé tri splátky, spolu vo výške 15,- Eur, nie sumu 424,50 Eur. Poukázal na predložený splátkový kalendár, rozdelený na ľavú stranu obsahujúci označenie služby „Domáci servis“ spolu s počtom a výškou splátok a pravú stranu obsahujúcu označenie „ÚVER“, kde sú tiež označené splátky, ich počet a výška. Uvedené úhrady nie je možné stotožňovať alebo zamieňať, jedná sa o úhrady na dva samostatné záväzky žalovanej v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 120131600 a Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. Predmetom konania bol len záväzok žalovanej zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 30.5.2013, nie aj záväzok zo Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, ktorú uzavrela žalovaná, ktorá je však samostatnou zmluvou, nie je žiadnym spôsobom pripojená k zmluve o spotrebiteľskom úvere a netvorí s ňou žiadny celok. V tomto smere súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pri rozhodovaní nerešpektoval dispozičné práva žalobcu a popri záväzku zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere posudzoval aj záväzok zo Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. Spolu s odvolaním predložil Zmluvu o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 30.5.2013.

6. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b), d), f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a/, d/, f/, h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu čiastočne zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že žalovaná zaplatila sumu 424,50 Eur, nerešpektoval dispozičné právo žalobcu a posudzoval aj záväzok zo Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu.

10. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutom rozsahu, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku aj v napadnutej časti, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom konanie súdu prvej inštancie netrpelo žiadnymi takými vadami, ktoré by mali za následok neprávne rozhodnutie vo veci.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

12. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné.

13. Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka uzavreli dňa 30.5.2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 120131600, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 1.000,- Eur za úrok vo výške 20 % z istiny, t.j. 200,- Eur. Za poskytnutie úveru si veriteľ účtoval odmenu vo výške 18 % z istiny, t.j. 180,- Eur. Žalovaná sa zaviazala zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v 13 mesačných splátkach tak, že prvé tri mesačné splátky boli dohodnuté vo výške 5,- Eur a ďalších desať mesačných splátok bolo dohodnutých vo výške 136,50 Eur, pričom prvá splátka bola splatná 10. deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka bola splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Ročná percentuálna miera nákladov bola dojednaná vo výške 67,70 % a priemerná RPMN bola ku dňu podpisu uvedená vo výške 48,52 %. Žalovaná zaplatila žalobcovi z poskytnutého úveru sumu 424,50 Eur (čo vyplýva z predloženého splátkového kalendára na č.l. 24 spisu), s plnením ostatných dohodnutých mesačných splátok sa žalovaná dostala do omeškania. Predžalobnou výzvou zo dňa 11.9.2013 upozornil žalobca žalovanú, že ak nevykoná bezodkladnú úhradu dlhu, žalobca si uplatní právo a po uplynutí 15-dňovej lehoty v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka bude žiadať o zaplatenie celej pohľadávky a budú voči nej uplatnené všetky zmluvne dojednané sankcie. Nakoľko k úhrade dlžnej sumy v stanovenom čase nedošlo, žalobca zaslal žalovanej Oznámenie o zosplatnení záväzku zo dňa 10.1.2014, v ktorom oboznámil žalovanú s tým, že záväzok z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol zosplatnený ku dňu 9.12.2013.

14. Súd prvej inštancie teda správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým

náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z dokladov predložených žalovanou súd prvej inštancie správne uzavrel, že táto uhradila žalobcovi sumu 424,50 Eur, žalovanej bolo poskytnutých 1.000,- Eur, vrátených 424,50 Eur, preto súd správne priznal žalobcovi istinu 575,50 Eur s príslušenstvom (dňom nasledujúcim po splatnosti dlhu) a správne žalobu v časti sumy 424,50 Eur s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol.

15. Podľa § 101 ods. 1 OSP, účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.

16. Podľa § 120 ods. 1 OSP, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, ods. 4 súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

17. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov v kontradiktórnom občianskom súdnom konaní leží zásadne na stranách. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej OSP, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). 18. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strany. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010). Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. 19. Podľa § 132 OSP (akt. § 191 , dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť

účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 20. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP <. (akt. § 191 je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 21. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

22. Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

23. Podľa § 296 CSP, spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

24. S argumentom žalobcu, že súd prvej inštancie mal preukázanú existenciu zmluvného vzťahu v zmysle Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 30.5.2013 z predloženého splátkového kalendára (ktorý bol predložený žalovanou na preukázanie akú sumu žalobcovi v súvislosti s úverovou zmluvou plnila) sa odvolací súd nestotožňuje. Žalobca v žalobe uzavretie Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 30.5.2013 vôbec neuvádza, odkazuje len na úverovú zmluvu účastníkov, túto zmluvu (o poskytovaní domáceho servisu) do rozhodnutia súdu prvej inštancie nepredložil, ani sa o nej nezmieňuje. Súd prvej inštancie sa Zmluvou o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 30.5.2013 vôbec nezaoberal a neuvádza ju ani v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu preto neobstojí argument odvolateľa, že súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc, a popri záväzku zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere posudzoval aj záväzok zo Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. Naopak existencia Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 30.5. 2013 (aj predloženie jej písomného vyhotovenia) je preukazovaná žalobcom až v podaním odvolaní zo dňa 18.5.2016, t. j. potom ako súd prvej inštancie vo veci vyhlásil dokazovanie za skončené a vo veci aj rozhodol a to na pojednávaní dňa 12.4 2016, na ktoré boli žalobca ako aj jeho právny zástupca riadne predvolaní, pričom súdu prvej inštancie bol doručený súhlas s pojednávaním v neprítomnosti.

25. Odvolací súd konštatuje, že žalobca nesplnil dôkaznú povinnosť a neuniesol dôkazného bremeno ohľadom tvrdenia, že žalovaná zaplatila na úver iba sumu 15,- Eur, keď v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby, je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaná ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok) žalobcu nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme. Stranu sporového konania zaťažuje povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (tzv. dôkazná povinnosť). Cieľom tejto dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie tejto dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je strana, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Naopak žalovaná v konaní uniesla dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že zaplatila na úver sumu 424,50 Eur, čoho dôkazom je ňou predložený splátkový kalendár, ktorého existenciu nespochybnil ani žalobca vo svojom odvolaní,

poukazujúc na rozdelenie platieb na ľavú (Domáci servis) a pravú časť (Úver). V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že záver súdu prvej inštancie o zaplatení sumy 424,50 Eur žalovanou v zmysle predloženého splátkového kalendára je správny, keď z obsahu písomnosti založenej na čl. 24 spisu vyplýva, že úhrady zo dňa 30.5. (136,50 Eur + 5 Eur) a zo dňa 13.9. (273 Eur + 10 Eur) sa týkali Zmluvy o úvere č. 120131600 (ktorú uzavreli strany dňa 30.5.2013) a táto písomnosť neobsahuje nielenže údaje o Zmluve o poskytnutí domáceho servisu zo dňa 30.5.2013 ale na túto zmluvu ani neodkazuje.

26. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu (odkaz na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/798/2014-71 zo dňa 13.5.2014) odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať, keďže poskytnutý úver je pre absenciu uvádzaných podstatných náležitostí potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ako aj neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu ohľadom zaplatenia na úver žalovanou len sumy 15,- Eur. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

27. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 rozsudok v napadnutej časti, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolaním napadnutého bez uvedením osobitných odvolacích dôvodov), potvrdil.

28. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 , o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

30. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

31. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .