Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13Cob-121-2016.pdf
PDF · 122.12 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/121/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: JUDr. Milan Vavrek, s miestom podnikania 027 12 Liesek 590, IČO: 37 668 285, v konaní o zaplatenie 97,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/43/2014-70 zo dňa 11. februára 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/43/2014-70 zo dňa 11. februára 2016 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 97,96 Eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úhradu poštových nákladov vo výške 1,10 Eur a trovy konania vo výške 16,50 Eur, to všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu doručenú okresnému súdu dňa 29.09.2014, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 99,06 Eur a náhradu trov konania. Svoju žalobu zdôvodnil tým, že kontrolou úhrad zistil, že žalovaný nezaplatil úhradu podľa zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“). Žalovaný je platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm. b) tohto zákona vo výške stanovenej v § 6 ods. 5 zákona s periodicitou platenia úhrad mesačne podľa § 7 tohto zákona. O podanej žalobe okresný súd rozhodol rozsudkom zo dňa 18.02.2015 tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 97,96 Eur a na náhradu trov konania 1,10 Eur titulom úhrady poštových sadzieb spojených s vymáhaním a 16,50 Eur titulom zaplateného súdneho poplatku v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe odvolania žalovaného bolo rozhodnutie okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.
2. K procesnému postupu okresný súd uviedol, že podľa § 101 ods. 2 O.s.p. konal a na pojednávaní dňa 11.02.2016 rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania. Žalobca svoju neúčasť ospravedlnil hospodárnosťou konania podaním doručeným okresnému súdu dňa 09.02.2016, zotrval na podanej žalobe, ktorej žiadal vyhovieť. Žalovaný aj napriek včas a riadne vykázanému doručeniu svoju neúčasť neospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu.
3. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané, že žalovaný ako fyzická osoba podnikateľ podnikajúci pod obchodným názvom JUDr. Milan Vavrek, s miestom podnikania 027 12 Liesek 590, IČO: 37 668 285 zamestnával v období od 02/2013 do 06/2014 - štyroch zamestnancov, v 07/2014 - troch
zamestnancov, ktorá skutočnosť vyplývala z dokladu o počte zamestnancov evidovaných Sociálnou poisťovňou k danému obdobiu (č.l. 21). Vznikla mu ako zamestnávateľovi podľa ustanovenia § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. povinnosť platiť úhrady vo výške 4,64 Eur určenej podľa § 6 ods. 5 zákona za každý aj začatý kalendárny mesiac, keďže v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu za sledované obdobie od 01.02.2013 do 31.03.2014 zamestnával aspoň troch zamestnancov. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžných poplatkov v celkovej výške 64,96 Eur v lehote do 30 dní od doručenia výzvy uskutočnenej listom žalobcu zo dňa 20.03.2014, podanou na pošte 20.03.2014 pod podacím číslom RN051980681SK, v súvislosti s čím mu vznikli náklady na poštovné 1,10 Eur. Zároveň ho upozornil, že v prípade, že dlžnú čiastku neuhradí v plnej výške do 30 dní od doručenia výzvy, uplatní si podľa § 10 ods. 5 zákona nárok na zaplatenie úhrady spolu s pokutou a poštovým sadzbami prostredníctvom príslušného súdu. Žalovaný úhrady a poštovné v lehote do 30 dní od doručenia výzvy neuhradil, a preto mu vznikla povinnosť zaplatiť podľa § 10 ods. 4 písm. a) zákona pokutu vo výške 33 Eur, ktorý nárok si žalobca uplatnil podanou žalobou.
4. Okresný súd konštatoval, že žalobca si uplatnil svoj nárok na zaplatenie istiny titulom úhrady poplatkov za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania podľa § 3 písm. b) zákona, ktoré bol povinný platiť ako platiteľ, ktorým sa podľa § 3 písm. b) zákona rozumie zamestnávateľ, ktorý v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu zamestnáva aspoň troch zamestnancov. Žalobca obsahom listín preukázal, že žalovaný mal postavenie zamestnávateľa, keďže tento pod obchodným názvom zapísaným v živnostenskom registri zamestnával v sledovanom období od 01.02.2013 do 31.03.2013 štyroch zamestnancov. Okresný súd bol názoru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom uplatneného nároku. Žalobca neuplatňoval nárok podľa § 3 písm. a) zákona, ale podľa § 3 písm. b) zákona, pričom žalovaný skutočnosť, že je aj platiteľom podľa § 3 písm. a) zákona nepreukázal.
5. Ďalej okresný súd poukázal na to, že nie je vylúčené, že platiteľom poplatku bude jednak fyzická osoba podľa § 3 písm. a) zákona a jednak ako zamestnávateľ podľa § 3 písm. b) zákona, keďže ide o dva samostatné prípady platiteľov úhrad a prakticky osoby zapísané v živnostenskom alebo aj v inom registri, pokiaľ spĺňajú podmienky stanovené v § 3 písm. b) zákona, platia úhrady formou tzv. koncesionárskych poplatkov jednak ako fyzické osoby v mieste, ktoré je zároveň odberným miestom pre spotrebu elektriny v byte alebo v rodinnom dome (§ 3 písm. a) zákona), a tiež v mieste, ktoré je uvedené ako sídlo alebo miesto ich podnikania (§ 3 písm. b) zákona). Uvedené sa vzťahuje aj na daný prípad. Žalovanému vznikla povinnosť platiť úhrady podľa § 3 písm. b) zákona, čo ale nevylúčilo jeho povinnosť platiť poplatok podľa § 3 písm. a) zákona ako fyzická osoba, zvlášť v prípade, keď miesto podnikania a bydlisko, ktoré je zároveň odberným miestom elektriny platiteľa úhrad, sú totožné. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že to automaticky neznamená totožnosť priestorov, do ktorých sú poskytované služby verejnosti Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania, zvlášť v prípade, ak sa jedná o osobu zamestnávateľa zamestnávajúceho svojich zamestnancov, ktorí sa len s malou pravdepodobnosťou budú pohybovať v priestoroch určených na bývanie fyzickej osoby, čomu bránia iné zákonné predpisy. Zvyčajne sa jedná o osobitné priestory určené pre výkon pracovnej činnosti zamestnanca, v rámci ktorých dochádza k poskytovaniu služieb rozhlasového a televízneho vysielania. Preto takáto aplikácia právnej normy okresným súdom zahŕňa všetky podmienky racionality a nie je popretím jej účelu, podstaty a ani zmyslu. Z uvedeného okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 97,96 Eur pozostávajúcej zo sumy dlžných úhrad 64,96 Eur a z pokuty vo výške 33 Eur. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku 16,50 Eur a z poštových nákladov 1,10 Eur.
6. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 písm. b), d) a f) O.s.p.. Žalovaný s poukazom na § 10 ods. 4 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. uviedol, že platiteľ je síce povinný zaplatiť pokutu, ale táto pokuta musí byť odôvodnená. V celom konaní nebolo žalobcom dokázané a dôkazné bremeno je na ňom, aby preukázal, za čo sa má pokuta zaplatiť. Žalovaný vôbec nevyužíva služby žalobcu, a preto nie je dôvod platiť aj pokutu. Je v rozpore s ideou právneho štátu, aby osoba uhrádzala služby za niečo, čo vôbec nevyužíva. V tomto prípade omisívne konanie žalovaného a následné sankcionovanie zaň neprichádza podľa jeho názoru do úvahy. Ďalej uviedol, že okresný súd pri vyhotovovaní rozsudku zle uviedol sumu 99,06 Eur, keď žalobca žiadal istinu 97,96 Eur pozostávajúcu zo sumy 64,96 Eur a 33 Eur ako pokutu. Suma 17,60 Eur pozostáva zo súdneho poplatku vo výške 16,50 Eur a trov právneho zastúpenia 1,10 Eur ako náklady na poštovné v súvislosti s vymáhaním nedoplatku. Podľa žalovaného rozsudok je zmätočný a konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný s odkazom na § 3, § 4, § 5, § 6 zákona č. 340/2012 Z.z. bol názoru, že nemôže duplicitne platiť platbu ako fyzická osoba podľa § 3 písm. a) zákona a súčasne platiť aj koncesionársky poplatok ako zamestnávateľ podľa § 3 písm. b) tohto zákona. Podľa žalovaného sa jedná o duplicitnú platbu a vzniká tak bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu. Žalovaný má v mieste trvalého pobytu kanceláriu, kde podniká ako SZČO. V tejto súvislosti poukázal na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výpis z listu vlastníctva č. XXX, kde má sídlo aj ako SZČO, vybrané platby prostredníctvom SIPO. Zároveň uviedol, že ústavný súd zdôrazňuje požiadavku racionálnosti či racionality vo svojich rozhodnutiach. Žalovaný mal za to, že okresný súd opomenul v rámci preventívnej kontroly ústavnosti s poukazom na § 109 a to v súdenom prípade rozporu všeobecne záväzného predpisu ako nesporne je zákon č. 340/2012 Z.z. posúdiť, či § 4 je v rozpore s článkom 59 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný ďalej uviedol, že jedným zo základných predpokladov každého právneho štátu je rešpektovanie zásady ústavnosti. Podstatným obsahom zásady ústavnosti je potreba súladnosti právneho poriadku štátu s ústavou a zároveň akceptovanie ústavy ako základného zákona štátu štátnymi orgánmi. Ústavný súd k požiadavkám na argumentáciu súdu v odôvodnení súdneho rozhodnutia uvádza, že všeobecný súd má pri aplikácii právnej vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade. Pri aplikácii práva sa preto vytvára premostenie medzi všeobecnou právnou normou na jednej strane a konkrétnou skutkovou udalosťou na strane druhej. K výkladu práva ústavný súd v Náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 uviedol: „Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii“. V tejto súvislosti poukázal i na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 70/09, sp. zn. IV. ÚS 214/04. Žalovaný bol názoru, že v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinnosti vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a to s poukazom na skutkový stav. Žalovaný mal za to, že je platiteľom úhrady na základe § 3a zákona a nie je spravodlivé v záujme pozitivistickej teórie práva, aby bol súčasne platiteľom úhrady na základe § 3b, teda nie je dôvodné požadovať duplicitne koncesionársky poplatok. Ústavný princíp zdôrazňuje premisu, že dane podľa článku 59 Ústavy SR sú štátne a miestne a možno ich ukladať na základe zákona a nemožno ich platiť verejnoprávnej korporácii žalobcu, v čom vidí žalovaný rozpor zákona č. 340/2012 Z.z. v platnom znení § 4 s ústavným článkom 59 Ústavy Slovenskej republiky a v neposlednom rade aj s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú a nezákonnú zamietol a rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
7. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Žalobca poukázal na § 10 ods. 4 písm. a), § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. a uviedol, že dňa 20.3.2014 bola odoslaná žalovanému ako zamestnávateľovi, ktorý v rozhodnom období spĺňal zákonnú definíciu zamestnávateľa (§ 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z.) výzva, v ktorej bolo okrem iného uvedené: „V prípade, že uvedenú dlžnú čiastku neuhradíte v plnej výške do 30 dní od doručenia tejto výzvy, uplatníme si v zmysle § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. nárok na zaplatenie spolu s pokutou a poštovými sadzbami prostredníctvom príslušného súdu“. Keďže pohľadávka nebola na základe výzvy uhradená do 30 dní od jej doručenia, uplatnil si žalobca nárok na súde v zmysle zákona č. 340/2012 Z.z.. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal, z akého dôvodu zaplatenie pokuty požaduje, je nedôvodné. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že nevyužíva služby žalobcu a preto nie je dôvod platiť pokutu a je v rozpore s ideou právneho štátu, aby osoba uhrádzala služby za niečo, čo vôbec nevyužíva, tak žalobca poukázal na to, že uhradenie pokuty spája žalovaný s využívaním služieb žalobcu. Táto skutočnosť je však irelevantná, pretože zákon č. 340/2012 Z.z. neviaže vznik povinnosti platiť úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska na využívanie či nevyužívanie predmetných služieb. Pokiaľ žalovaný tvrdil duplicitnú platbu spočívajúcu v tom, že nemôže platiť platbu ako fyzická osoba podľa § 3 písm. a) zákona a súčasne platiť koncesionársky poplatok ako zamestnávateľ podľa § 3 písm. b), nakoľko má v mieste trvalého pobytu kanceláriu, kde podniká ako SZČO, tak žalobca uviedol, že vznik povinnosti platiť úhrady za služby verejnosti je v § 3 zákona č. 340/2012 Z.z. viazaný na dva právne dôvody. Zákon č. 340/2012 Z.z. v § 3 rozoznáva dve kategórie platiteľov úhrad podľa písm. a) fyzickú osobu evidovanú ako odberateľa elektriny a platiteľa podľa písmena b) zamestnávateľa. Skutočnosť, že žalovaný platí úhrady za služby verejnosti ako evidovaný odberateľ elektriny, ho nezbavuje povinnosti platiť úhrady za služby verejnosti ako zamestnávateľa, keďže v rozhodnom období spĺňal podmienku platiteľa úhrady podľa § 3
písm. b) a zamestnával 4 zamestnancov, čo bolo žalobcom preukázané. Sadzba úhrady platiteľa, ktorý je zamestnávateľom, sa odvíja od počtu jeho zamestnancov v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, na rozdiel od sadzby úhrady fyzickej osoby evidovanej dodávateľom elektriny ako odberateľa elektriny, kde sadzba je nemenná. Je nepochybné, že ak by mal zákonodarca v úmysle povinnosť platiť úhrady pri vyššie uvedených platiteľoch navzájom vylúčiť, vyslovene by tak urobil v § 5 zákona č. 340/2012 Z.z., v ktorom definuje subjekty oslobodené od platenia úhrady. Čo sa týka zmätočnosti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/43/2014-39 žalobca uviedol, že prípadná zmätočnosť je už právne irelevantná, nakoľko tento rozsudok bol uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/194/2015 zrušený. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozpor zákona č. 340/2012 Z.z. s článkom 59 Ústavy Slovenskej republiky, tak v uvedenej veci nie je žiadny priestor na pochybnosti ohľadom súladu tohto zákona s Ústavou Slovenskej republiky, nakoľko podľa článku 59 ods. 2 Ústavy SR „Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona“. Žalovanému ukladá povinnosť platiť úhrady priamo zákon, nie „verejnoprávna korporácia“, tak ako uvádzal, pričom účel úhrad za služby verejnosti je vyjadrený priamo v § 2 tohto zákona. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil, pretože vychádza z riadne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci.
8. K doručenému písomnému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa žalovaný písomne nevyjadril.
9. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP, verejným vyhlásením rozsudku bol rozsudok okresného súdu potvrdený podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
10. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/121/2016-89 zo dňa 05.10.2016 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 18.10.2016, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
11. V procesnej rovine primárne krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovaného dňa 23.03.2016 (č.l. 73 - 79 spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
12. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
13. Podľa ust. § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
14. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný len v medziach odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 23.4.2016 a to len tých, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v prvostupňovom konaní vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní, za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa podľa ust. § 383 CSP, keďže podľa obsahu listiny Doručenie potvrdenia o prevedení návrhu a poučenie účastníka konania zo dňa 10. novembra 2014 ( č.l.18 spisu), ktoré bolo doručené žalovanému dňa 19.11.2014 (doručenka na č.l.18 rub spisu) vyplývalo vykonanie procesnej poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom k momentu jej vykonania a rozhodovania prvostupňového súdu.
15. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
16. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
17. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, kedy sa stotožňuje so skutkovými ako i právnymi závermi rozsudku okresného súdu viažucimi sa k odvolaním napadnutému rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na ne odkazuje.
19. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného bol však krajský súd povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalovaného tak, ako vyplýva z ust. § 387 ods. 3 CSP, čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu SR.
20. Krajský súd uvádza, že podľa odvolacích dôvodov žalovaného posudzoval, či rozhodnutie okresného súdu a jeho závery sú správnym spôsobom po právnej stránke posúdené, keďže k právnemu posúdeniu veci je možné pristúpiť až po ustálení skutkového stavu základu uplatneného nároku.
21. V ďalšom krajský súd uvádza, že v súvislosti s posúdením odvolacích dôvodov žalovaného, bolo nevyhnutné vychádzať zo záverov zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/194/2015-61 zo dňa 12.11.2015, ako aj, či okresný súd po zrušení a vrátení veci postupoval v zmysle záverov krajského súdu vyjadrených v predmetnom zrušujúcom uznesení. Krajský súd v opätovne vyvolanom odvolacom konaní konštatuje, že okresný súd v rámci nového konania za dôkaznej povinnosti sporových strán vychádzal zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/194/2015 zo dňa 12.11.2015, keďže nebolo preukázané, že od vysloveného záväzného právneho názoru do momentu rozhodnutia okresného súdu by nastala kvalitatívne odlišná skutková a právna situácia, ktorá by už nedávala základ vychádzať zo záväzného názoru, vysloveného v predmetnom zrušujúcom uznesení. Z uvedeného preto v zmysle tohto postupu okresnému súdu nemožno vytknúť žiaden nedostatok.
22. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a jeho zhodnotenia odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie ustanovenia § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následkom hodnotený. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04). K správnemu postupu prvostupňového súdu poukazuje krajský súd na ďalší záver vyslovený
v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.
23. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v prvostupňovom konaní a odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu je potrebné konštatovať, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou, správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav tak, ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. Okresný súd v predmetnom rozsudku napadnutého odvolaním žalovaného poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky v sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie napriek odvolacím námietkam žalovaného vyjadrených vo včas podanom odvolaní potvrdil podľa § 387 ods. 2 CSP.
24. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom, ktorý uplatnený nárok žalobcu posúdil v zmysle § 3 písm. b) v spojení s § 10 ods. 4 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytovanej Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,, zákon č. 340/2012 Z.z.“) vo vzťahu k námietke, že platiteľ podľa § 3 písm. b) je síce povinný zaplatiť pokutu, no táto musí byť odôvodnená, čo v konaní žalobcom preukázané nebolo, krajský súd primárne uvádza, že dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný ako fyzická osoba podnikateľ, podnikajúci pod obchodným menom JUDr. Milan Vavrek, s miestom podnikania 027 12 Liesek 590, IČO: 37 668 285, zamestnával v rozhodnom období od 02/2013 do 06/2014 štyroch zamestnancov, v období 07/2014 troch zamestnancov, čo bolo preukázané dokladom o počte zamestnancov evidovaných Sociálnou poisťovňou k danému obdobiu, čím mu podľa § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. vznikla povinnosť platiť úhrady vo výške 4,64 Eur určená § 6 ods. 5 tohto zákona. Rovnako bolo v konaní preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžných poplatkov v celkovej sume 64,96 Eur v lehote do 30 dní od doručenia tejto výzvy, zároveň s upozornením, že v prípade, ak dlžnú čiastku neuhradí v plnej výške, uplatní v zmysle § 10 ods. 5 tohto zákona nárok na zaplatenie úhrady spolu s pokutou a poštovými sadzbami. Predmetná výzva bola odovzdaná pošte ako doručovaciemu orgánu dňa 20.03.2014 pod podacím číslom RN051980681SK, v súvislosti s čím mu vznikli náklady 1,10 Eur Vzhľadom k tomu, že v konaní bolo žalobcom preukázané a žalovaným nebolo spochybnené, že žalovaný úhradu poplatkov v celkovej výške 64,96 Eur v lehote 30 dní od doručenia výzvy neuhradil, podľa ust. § 10 ods. 4 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. mu vznikla povinnosť zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu vo výške 33 Eur, ktorý nárok si uplatnil žalobou. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní tvrdil, že neužíva služby žalobcu, a preto nie je dôvod platiť predmetnú pokutu, ako aj, že je na žalobcovi, aby preukázal, za čo sa má pokuta zaplatiť, tak v tejto súvislosti krajský súd zvýrazňuje, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z., ktorú povinnosť úhrady si nesplnil, na výzvu odoslanú žalobcom nereagoval, z ktorého dôvodu bol podľa § 10 ods. 4 tohto zákona povinný zaplatiť zákonom určenú pokutu.
25. Pokiaľ žalovaný bol názoru, že nemôže duplicitne platiť platbu ako fyzická osoba podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. a súčasne ako zamestnávateľ podľa § 3 písm. b) tohto zákona, v zhode s prvostupňovým súdom krajský súd uvádza, že zákonná úprava v § 3 zákona č. 340/2012 Z.z. výslovne určuje kto je platiteľom poplatku, a to jednak fyzická osoba v § 3 písm. a) tohto zákona a jednak zamestnávateľ v § 3 písm. b) tohto zákona, pokiaľ spĺňa podmienky platenia úhrady formou koncesionárskych poplatkov. Podľa § 3 písm. b) tohto zákona platiteľom úhrady je zamestnávateľ, ktorý v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu zamestnáva aspoň troch zamestnancov, na účely tohto zákona sa služobný úrad posudzuje ako zamestnávateľ. Vzhľadom k tomu, ako bolo vyššie uvedené, že žalovaný ako fyzická osoba podnikateľ v rozhodnom období od 02/2013 do 06/2014 zamestnával štyroch zamestnancov a v období 07/2014 troch zamestnancov, došlo k naplneniu
zákonného predpokladu, v zmysle ktorého sa žalovaný ako zamestnávateľ stal platiteľom úhrady. Žalovanému tak vznikla povinnosť úhrady podľa § 3 písm. b tohto zákona. V zhode s okresným súdom i krajský súd konštatuje, že táto situácia nevylučuje povinnosť žalovaného platiť poplatok podľa § 3 písm. a) tohto zákona, ktorým je fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľa elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome a to v prípade, keď miesto podnikania ako i bydlisko, ktoré je zároveň odberným miestom elektriny platiteľa úhrad sú totožné, t.j. majú rovnakú adresu. Súhlasí krajský súd i so záverom prvostupňového súdu, že rovnaká adresa neznamená totožnosť priestorov, pretože priestory určené pre výkon pracovnej činnosti zamestnanca sú odlišné od priestorov určených na bývanie fyzickej osobe. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal popretie ústavou zaručených práv, tak krajský súd uvádza, že predmetná zákonná úprava striktne stanovuje, kto je platiteľom úhrady a jej aplikácia okresným súdom zahrňuje všetky podmienky racionality a nie je popretím jej účelu podstaty ani zmyslu, keďže účelom úhrady bolo finančné zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania poskytovaných Rozhlasom a televíziou Slovenska. V tejto súvislosti sa zároveň zvýrazňuje, že pokiaľ by úmysel zákonodarcu smeroval k úprave tejto situácie iným spôsobom, tak by takúto situáciu zahrnul v § 5 tohto zákona označenou oslobodenie od povinnosti platiť úhradu.
26. K námietke žalovaného, že okresný súd pri vyhotovovaní rozsudku zle uviedol sumu 99,06 Eur, krajský súd uvádza, že žalobca v podanej žalobe zo dňa 18.9.2014 (č.l. 1 spisu) uplatnil nárok na zaplatenie istiny 97,96 Eur, úhradu poštových sadzieb v spojení s vymáhaním pohľadávky vo výške 1,10 Eur, trov konania 16,50 Eur, ktorý nárok mu napadnutým rozhodnutím okresného súdu bola priznaný, a preto predmetná odvolacia námietka bola zhodnotená ako nedôvodná.
27. Odvolací súd uvádza, že nezistil žiaden z dôvodov, pre ktorý by sa mal odchýliť od logických záverov a zhodnotení vykonaných okresným súdom, ktorým predchádzala racionálna úvaha. Preto ak neboli zistené okolnosti pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu ani pre zmenu rozsudku, došlo k potvrdeniu rozhodnutia okresného súdu ako vecne správneho podľa ust. § 387 ods.1, 2 CSP za konštatovania úplného zistenia skutkového stavu, ktorý tvorilo spoľahlivý základ pre posúdenie veci a následné jeho správne zhodnotenie.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto krajský súd rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.