Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Cob/102/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: FIRMA HANDLOWO-USŁUGOWA „PALENIK" EXPORT IMPORT, MIROSŁAW PALENIK, so sídlom Sobieskiego 25, 34-480 Jabłonka, Poľská republika, číslo NIP 735 145 57 64, číslo REGON-IČO 490445780, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Slavomírom Bachyncom, advokátom, so sídlom XXX XX R. XXX, proti žalovanému: BH-STAV, s.r.o., so sídlom Do poľa 305, 013 22 Rosina, IČO: 36 393 304, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Sabínou Hodoňovou, advokátkou, so sídlom J. Q.. XX, XXX XX M., členkou združenia Advokátska kancelária JUDr. Patricia Bednářová & JUDr. Sabína Hodoňová, v konaní o zaplatenie 5.544,85 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/125/2013-216 zo dňa 10.7.2015 a dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/125/2013-258 zo dňa 11.2.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/125/2013-216 zo dňa 10.7.2015 a dopĺňací rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/125/2013-258 zo dňa 11.2.2016 p o t v r d z u j e. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.544,85 Eur spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne, zo súm: 435,57 Eur od 22.10.2009 do zaplatenia, 5.109,27 Eur od 15.1.2009 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za návrh v sume 332,5 Eur, v trovách právneho zastúpenia v sume 1.618,72 Eur a v nákladoch na preklad listín v sume 95 Eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, doručenú okresnému súdu dňa 17.5.2015, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.544,85 Eur s príslušenstvom, ktorú zdôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril zmluvu, predmetom ktorej bola dodávka stavebného materiálu, pričom v zmysle zmluvy bol žalovanému tovar dodaný a vyúčtovaný faktúrou č. 1041/09/F, splatnou 21.10.2009 na sumu 1.819,80 Zł (435,57 Eur), faktúrou č. 1333/09/F, splatnou 14.01.2014, na sumu 20.738,52 Zł (5.109,27 Eur). Žalovaný bol vyzývaný na zaplatenie celej dlžnej sumy telefonicky i písomne, avšak neuskutočnil žiadnu úhradu. Okresný súd v skrátenom konaní rozhodol vo veci platobným rozkazom, voči ktorému podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že na podanie žaloby chýba žalobcovi faktúra č. 1333/09/F zo dňa 31.10.2009, ktorú žalobca žalovanému vôbec nedoručil. Nesúhlasil s úrokom z omeškania z faktúry 1041/09/F, vo výške 435,57 Eur, nakoľko žalobca nepreukázal dátum prevzatia uvedenej faktúry.

2. Okresný súd konštatoval, že právomoc Slovenského súdu v predmetnej právnej veci bola daná podľa Nariadenia Rady ES č. 44/2001 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a

obchodných veciach, kapitola II. odd. 1 čl. 2 ods. 1. Zmluvný vzťah, ktorý účastníci konania uzatvorili v ústnej forme - kúpnu zmluvu, sa riadi právnym poriadkom Slovenskej republiky. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (tzv. Rímsky dohovor), okresný súd napriek oznámeniu žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu v podaní zo dňa 14.11.2013 (č.l. 84), že žalovanému nie je zrejmá žiadna dohoda o voľbe práva so žalobcom, vychádzal z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 28.11.2013, v ktorom tento poukázal na skutočnosť, že pri vzniku zmluvy z okolností prípadu, správania sa strán, aj žalovaného, ktorý nikdy nenamietal, že by sa chcel pri tomto zmluvnom vzťahu riadiť právom pre neho cudzím a žalobca sám nikdy neoznámil žalovanému, že chce, aby sa zmluva riadila poľským právnym poriadkom, čo dotvrdila i následná prax, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli po vzniku zmluvy, ktorú žalobca dokladoval originálmi faktúr nad rámec tých faktúr, ktoré tvoria predmet konania, výzvy na zaplatenie dlžnej sumy, bolo možné pre okresný súd spoľahlivo konštatovať a vyplývalo to z okolností daného prípadu, že medzi účastníkmi konania došlo k voľbe právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorým sa bude zmluva uzatvorená medzi účastníkmi spracovať. Naviac, na pojednávaní dňa 18.9.2014 žalovaný výslovne uviedol, že voľbu Slovenského práva nenamieta.

3. Na základe vykonaného dokazovania a za aplikácie ust. § 409 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. mal okresný súd nepochybne preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bola dodávka stavebného materiálu na Základnú školu v Hornom Srní. Tovar bol bližšie špecifikovaný vo faktúrach č. 1333/09/F a č. 1041/09/F. Uzavretie kúpnej zmluvy ústnou formou mal okresný súd preukázané predovšetkým tvrdením žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní, a to predložením originálov faktúr a listín, označených ako dôkaz o vývoze tovaru z Poľska. Skutočnosť, že žalobca na základe uzavretej ústnej kúpnej zmluvy žalovanému tovar riadne dodal, mal okresný súd preukázanú originálmi faktúr, ako aj listinou označenou ako dôkaz o vyvezení tovaru z Poľska a túto skutočnosť potvrdil aj svedok R. J., šofér žalobcu, ktorý podrobne opísal, akým spôsobom sa tovar žalovanému dodával, s tým, že špecifikoval, že tovar bol vždy prepočítavaný podľa faktúry, pretože podľa faktúry sa kontrolovala skutočná dodávka tovaru. Svedok vedel podrobne opísať aj listiny, ktoré mával k dispozícii, kde označil, že ružová listina bola faktúra a biela listina bola dodací list s tým, že žalovaný podpísal buď faktúru, alebo tento dodací list. Z predložených originálov listín vyplývalo, že svedok listiny správne identifikoval, pretože originál faktúra je ružová a listina, ktorú on označil ako dodací list a mala byť bielej farby, je listina v preklade označená ako dôkaz vývozu tovaru z Poľska. Uvedené dôkazy pre okresný súd nepochybne preukázali a na ich základe ustálil, že žalobca tovar žalovanému riadne dodal, avšak žalovaný za dodávku tohto tovaru nezaplatil. Nezaplatenie tovaru nespochybnil ani samotný žalovaný. Okresný súd poukázal na to, že v ostatnom sa vyjadrenia žalovaného, učinené v rôznom čase, či už v písomnej alebo v ústnej podobne navzájom výrazne odlišovali a ani dve z jeho výpovedí neboli rovnaké. V štádiu, keď ešte vec bola rozhodnutá platobným rozkazom, žalovaný v podanom odpore uviedol, že pokiaľ ide o faktúru č. 1333/09/F, tak žalobca mu faktúru vôbec nedoručil, čo bolo vyvrátené originálom listiny, a to faktúry č. 1333/09/F, ktorá je žalovaným podpísaná. V neskoršom štádiu, a to na pojednávaní žalovaný tvrdil, že podpis na faktúre nie je jeho a dožadoval sa pribratia do konania znalca, za účelom overenia pravosti podpisu. Za týmto účelom bolo pojednávanie odročené, avšak žalovaný neskôr požiadal, aby sa v pojednávaní pokračovalo, lebo naopak tvrdil, že podpis na faktúre je jeho, avšak tovar neobjednal. Pokiaľ ide o faktúru č. 1041/09/F, tak v odpore o tejto faktúre žalovaný tiež tvrdil, že žalobca nepreukázal prevzatie tejto faktúry žalovaným. Avšak opak bol pravdou, pretože opätovne originálom tejto faktúry žalobca preukázal doručenie tejto faktúry žalovanému s tým, že táto je žalovaným podpísaná aj opatrená pečiatkou, čo pôvodne žalovaný spochybňoval, spochybňoval pravosť podpisu a neskôr sa vyjadril v tom zmysle, že znalecké dokazovanie, ktorého sa pôvodne dožadoval, nariaďovať netreba, pretože podpis na faktúre je jeho. Žalovaný svoje vyjadrenia zmenil na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 18.09.2014, keď tvrdil, že ešte pred vystavením sporných faktúr ukončil zmluvný vzťah so žalobcom, ktoré tvrdenie považoval okresný súd za nepravdivé vzhľadom k skutočnosti, že originály faktúr sú podpísané žalovaným a ten sám priznal, že tieto faktúry podpísal. Okresnému súdu sa javilo nelogické, aby žalovaný podpísal prevzatie faktúr, súc si vedomý skutočnosti, že zmluvný vzťah so žalobcom je ukončený. Na ďalšom pojednávaní konanom dňa 22.1.2015 žalovaný tvrdil inú skutočnosť, a to, že síce materiál na stavbu základnej školy v Hornom Srní od žalobcu objednával, ale tovar uvedený na faktúrach mu dodaný nebol. Na tom istom pojednávaní, o niečo neskôr však tvrdil, že od žalobcu tovar neobjednal. Všetky tieto rozporné tvrdenia uvádzané žalovaným viedli okresný súd k záveru, že jeho obrana je len účelová a žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že na základe uzavretej kúpnej zmluvy so žalovaným mu tovar riadne dodal a žalovaný tento tovar nezaplatil. Okresný súd prijal

záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, ako nároku predávajúceho titulom kúpnej ceny, ktorú žalobca vyúčtoval žalovanému za tovar špecifikovaný vo faktúre č. 1333/09/F za cenu celkom 5.109,27 Eur a za tovar špecifikovaný vo faktúre č. 1041/09/F za cenu celkom 435,57 Eur. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, nebola preukázaná osobitná dohoda, teda žalobcovi prislúchal nárok na zákonné úroky z omeškania. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania v súlade s ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, v spojení s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a okresný súd nemal dôvod takto uplatnené úroky mu nepriznať odo dňa splatnosti faktúr.

4. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal úspech, priznal trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku v sume 332,50 Eur, v trovách právneho zastúpenia v sume 1.618,72 Eur a v nákladoch na preklad listín v sume 95 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu.

5. Proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/125/2013-216 zo dňa 10.7.2015 v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t.j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal dôvodnosť svojho návrhu, pretože nepreukázal dodanie tovaru žalovanému, a tým žalovanému nevznikla povinnosť za tovar zaplatiť fakturovanú sumu. Ani jedna zo žalobcom predložených faktúr č. 1333/09/F a č. 1041/09/F nie je dokladom o dodaní tovaru a ani jedna z nich nie je dodacím listom. Podľa žalovaného dokladom potvrdzujúcim dodanie tovaru by teoreticky mohli byť doklady o vývoze tovaru z Poľska, avšak tieto neboli súčasťou originálov faktúr a ani na jednom z dokladov nie je uvedený podpis osoby oprávnenej konať za žalovaného. Na doklade odkazujúcom na faktúru č. 1333/09/F nie je ani pečiatka žalovaného a na doklade vzťahujúcom sa na faktúru č. 1041/39/ F sa síce bez podpisu nachádza pečiatka žalovaného, avšak iba v kolónke „adresa dodania tovaru“ a v kolónke „typ a registračné číslo dopravného prostriedku, ktorým je vyvážaný tovar“. Na dokladoch nie je dokonca ani dátum, kedy sa mal tovar dodávať a dodanie nie je preukázané ani výpoveďou svedka. Tvrdenie svedka o tom, že žalovaný mohol podpísať za účelom potvrdenia prevzatia tovaru faktúru alebo dodací list, je nepravdivé. Jeho výpoveď spochybnil predovšetkým žalobca, keď uviedol, že faktúru zaniesol žalovanému osobne, z čoho vyplýva, že faktúra nemohla byť šoférom žalobcu predložená na podpis žalovanému, ako aj, že nemohla slúžiť ako doklad o dodaní tovaru žalovanému. Súčasne z vyjadrenia žalobcu vyplývalo, že tovar údajne prevzali pracovníci žalovaného a nie konateľ žalovaného, t.j. ak by aj faktúra bola predkladaná na podpis za účelom potvrdenia dodania tovaru, nemohol by na nej byť podpis konateľa žalovaného, ale iba niektorého z jeho zamestnancov. Podľa žalovaného faktúry nemôžu byť považované za doklady potvrdzujúce dodanie tovaru z dôvodu, že na tento účel ani neslúžili, ako i z dôvodu, že žalobca potvrdil, že ich odovzdával osobne a v inom čase, v akom malo byť realizované dodanie tohto tovaru. Výpoveď svedka R. J. vo vzťahu k uvedenému je veľmi zmätočná a účelová. Svedok uviedol, že žalovanému viezol tovar len jedenkrát, ak by však ako doklady o dodaní tovaru mali slúžiť faktúry a ich následné podpísanie, musel by tovar dodávať najmenej dvakrát, pretože faktúra č. 1333/09/F bola vystavená dňa 31. decembra 2009 a faktúra č. 1041/09/F dňa 14. októbra 2009. Svedok uviedol, že tovar odovzdal nejakému majstrovi, tovar porátali a podpísali prebratie, avšak doklad o takomto prevzatí tovaru žalobca nepredložil. Svedok uviedol, že podpísal prevzatie tovaru, avšak nebola to faktúra, teda v súlade s výpoveďou žalobcu potvrdil, že na mieste dodania tovaru sa prevzatie tovaru nepotvrdzovalo podpísaním faktúry, čo je v súlade s výpoveďou žalobcu. Svedok uviedol, že už si nepamätá, že niekedy vozí na faktúru a niekedy na dodací list, pričom v úvode svojej výpovede tvrdil, že tovar dovážal žalovanému iba jedenkrát. Podľa žalovaného nie je zrozumiteľné, ako mohol následne uviesť, že niekedy dováža tovar na faktúru a niekedy na dodací list. Následne svedok uviedol, že splnenie svojej povinnosti pred svojim zamestnávateľom preukazoval podpísaným dokumentom, teda nie faktúrou. V závere uviedol, že keby nemal faktúru, nemohol by skontrolovať dodávku tovaru. Svedok predovšetkým uviedol, že pri preberaní tovaru nechal preberajúcej osobe podpísať doklad potvrdzujúci prevzatie, ale taký doklad však žalobca nepredložil. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal dodanie tovaru žalovanému, a tým existenciu povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu, pričom samotné vystavenie faktúry nie je dôkazom o existencii a realizácii plnenia. Dôkazom nie je ani prevzatie faktúry žalovaným. Okresný súd tak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Konanie žalobcu žalovaný vníma ako účelové, a to z toho dôvodu, že pred začatím súdneho konania sa domáhal po žalovanom zaplatenia sumy 67.608,64 Eur. Predmetom konania sa však stala bez vysvetlenia oveľa nižšia suma. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť s priznaním náhrady trov konania.

6. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 18Cb/125/2013-258 zo dňa 11.2.2016 okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia za účasť na vyhlásení dopĺňacieho rozsudku v sume 180,39 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu. Samostatným výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť trovy štátu v sume 22,22 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti dopĺňacieho rozsudku. V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že v rámci vykonaného dokazovania, na základe ktorého dospel k rozsudku, bol vypočutý aj svedok R. J., ktorý je poľskej národnosti a zamestnanec žalobcu, ktorý tiež má sídlo v Poľskej ľudovej republike a vzhľadom na výsluch tohto svedka bolo potrebné pribrať do konania tlmočníčku, čo okresný súd uskutočnil uznesením č.k. 18Cb/125/2013-181 zo dňa 20.05.2015 Mgr. Dorotu Bištiakovú a na ústnych pojednávaniach táto tlmočníčka reálne jedenkrát pri výsluchu svedka R. J. tlmočila, a preto jej okresný súd priznal tlmočné vo výške 22,22 Eur, uznesením č.k. 18Cb/125/2013-233, ktoré bolo vyplatené zo štátnych prostriedkov. Okresný súd podľa ust. § 166 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 13 O.s.p. pri vyhlasovaní rozsudku okresného súdu č.k. 18Cb/125/2013-216 zo dňa 10.7.2015 opomenul rozhodnúť o tlmočnom, ktoré bolo vyplatené v sume 22,22 Eur zo štátnych prostriedkov, preto rozhodol o tomto tlmočnom dopĺňacím rozsudkom. O trovách konania o dopĺňacom rozsudku okresný súd rozhodol vzhľadom na situáciu, že sa tohto vyhlásenia dopĺňacieho rozsudku zúčastnili právni zástupcovia účastníkov konania, pričom právny zástupca žalobcu si uplatnil za účasť na tomto pojednávaní trovy právneho zastúpenia, ktoré mu súd priznal v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. za jeden úkon právnej služby, a to účasť na pojednávaní, kde bol vyhlásený dopĺňací rozsudok v hodnote 1/4 z hodnoty úkonu, a to v sume 47,72 Eur, paušálnu náhradu nákladov v sume 8,59 Eur za úkon učinený v roku 2016, náhradu za stratu času 6 začatých polhodín á 13,98, celkom v sume 83,88 Eur a cestovné na trase R. - Martin a späť v sume 40,20 Eur (67 km x 0,3 x 2).

7. Proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/125/2013-258 zo dňa 11.2.2016 v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Žalovaný okrem dôvodov, ktoré boli totožné a zhodné s dôvodmi odvolania voči rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/125/2013-216 zo dňa 10.7.2015, vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku zotrval na tvrdení, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z tohto dôvodu nie je možné súhlasiť ani s výrokmi dopĺňacieho rozsudku, podľa ktorého má žalovaný znášať náklady spojené s tlmočením a trovy právneho zastúpenia žalobcu, spojené s vyhlásením dopĺňacieho rozsudku. Navrhol rozsudok Okresného súdu Martin v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmeniť a žalobu zamietnuť.

8. K doručeným odvolaniam žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 verejným vyhlásením rozsudku napadnutý rozsudok okresného súdu a dopĺňací rozsudok okresného súdu potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

10. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/101/2016, 13Cob/102/2016-274 zo dňa 31.08.2016 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 18.10.2016 a webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

11. V procesnej rovine primárne krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo včas podaným odvolaním žalovaného zo dňa 07.10.2015 (obálka na č.l. 242 spisu) voči rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/125/2013-216 zo dňa 10.7.2015 a podaním odvolania žalovaného zo dňa 15. marca 2016 (obálka na č.l. 266 spisu) voči dopĺňaciemu rozsudku okresného súdu, krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa ust. § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

13. Podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

14. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu a dopĺňací rozsudok preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 6. októbra 2015 a 15. marca 2016 a z nich len tých dôvodov, ktoré ako relevantné odzneli v rámci konania pred prvostupňovým súdom.

15. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd uvádza, že ako rozhodnutým bol uplatnený nárok žalobcu a v jeho rámci posúdenie obrany žalovaného vo väzbe na dôkazný stav zistený vykonaným dokazovaním, ktorým bol krajský súd viazaný podľa ust. § 383 CSP, keď nebola preukázaná žiadna z výnimiek uvedená v ust. § 366 CSP. Zvýrazňuje sa, že z obsahu spisového materiálu vyplývalo procesné poučenie okresného súdu podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom k momentu jej vykonania a rozhodovania tohto súdu, ktorá bola obsahom predvolaní na nariadené pojednávanie, ako aj vyplývala zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 10.7.2015, konkrétne na č.l. 200 spisu, po ktorom poučení prítomné strany sporu uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania.

16. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu, ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

17. Podľa ust. § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

18. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v podanom odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav podľa výsledku dokazovania v prvostupňovom konaní, krajský súd nezistil opodstatnenosť odvolania žalovaného. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, v spojení s dopĺňacím rozsudkom a stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku a dopĺňacieho rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie ust. § 389 ods. 2 odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP, v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu a dopĺňacieho rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 262/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez ust. § 389 ods. 2 na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v prvostupňovom konaní a odvolaním napadnutého rozsudku a dopĺňacieho rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou, správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav tak, ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd

pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, vyjadreným vo včas podanom odvolaní, potvrdil podľa ust. § 389 ods. 2 CSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, k čomu v danej veci došlo. Rozsudok okresného súdu splnil všetky kritériá pre jeho dostatočné odôvodnenie.

20. Za aplikácie ust. § 387 ods. 3 veta druhá odvolací súd k podstatným tvrdeniam, uvedeným v podanom odvolaní uvádza nasledovné.

21. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu okresným súdom krajský súd uvádza, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal i krajský súd za aplikácie ust. § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci Civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, a procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať, v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, v prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04). Čo sa týka hodnotenia vykonaných dôkazov, krajský súd uvádza s odkazom k uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011 sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993)“. Krajský súd uvádza, že zásada voľného hodnotenia dôkazov dáva súdu právo v rámci vykonaného dokazovania priradiť tomu - ktorému dôkazu výpovednú hodnotu, prípadne dôkaznú silu. Pokiaľ pri priradení dôkaznej sily okresný súd uvedie aj svoje zdôvodnenie, tento postup je v súlade so zákonom, a to Občianskym súdnym poriadkom v znení k momentu vykonania dokazovania prvostupňovým súdom o spôsobe vykonávania dokazovania a hodnotenia dôkazov vykonaných pred okresným súdom, ako i v súlade so zásadami, na ktorých je postavený Civilný sporový poriadok. Krajský súd konštatuje, že pri vykonávaní dokazovania bol postup okresného súdu v súlade s dôkaznou povinnosťou strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania boli hodnotené vo vzájomnej súvislosti.

22. Krajský súd rovnako konštatuje, že v spôsobe vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia nedošlo k vadnosti postupu konania okresným súdom. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre spoľahlivé vyvodenie skutkového záveru. Zároveň sa poukazuje na to, že racionálna úvaha konajúceho okresného súdu vychádzala z priebehu konania a stavu dokazovania.

23. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v priamo stranami sporu produkovaných a predkladaných dôkazov v danom konaní. Z úpravy v ust. § 153 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom k momentu rozhodovania okresného

súdu tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktorý postup je v súlade i s ust. § 215 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Krajský súd konštatuje, že tvrdenia poskytnuté žalobcom v žalobe a v priebehu prvostupňového konania a k nim produkované dôkazy, neboli vyvrátené obranou žalovaného, jeho tvrdeniami a dôkazmi produkovanými v prvostupňovom konaní, teda v konečnom dôsledku bolo meritórne rozhodnutie, ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.544,85 Eur spolu s príslušenstvom, výsledkom dokazovania, z neho vyvodených skutkových zistení a záverov, ktoré dôkazom korešpondovali, pričom aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že okresný súd postupoval pri hodnotení vykonaného dokazovania v súlade s v tom čase platným a účinným s ust. § 132 O.s.p..

24. K námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie okresného súdu nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy, predovšetkým a jeho ustanovenia o kúpnej zmluve, a pokiaľ dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmto záverom a jeho dôvodmi stotožnil tak, ako okresný súd dostatočne vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd posudzoval odvolaciu argumentáciu žalovaného, podstatou ktorej bolo namietanie spornosti právneho základu žalovanej pohľadávky, keď žalovaný mal za to, že právny základ žalovanej pohľadávky nie je preukázaný, teda žalobca nepreukázal dodanie tovaru žalovanému, a tým nie je preukázaná ani existencia vzniku povinnosti žalovaného zaplatiť fakturovanú sumu. K predmetnej námietke, a to k zodpovedaniu otázky právneho základu pohľadávky žalobcu a jej existencie krajský súd poukazuje nielen na priebeh celého prvostupňového konania, ale i zdôvodnenie nachádzajúce sa v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.

25. Okresný súd vo vzťahu ku kreovaniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným správne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyslovil, že preukázaný skutkový stav zodpovedal uzavretej kúpnej zmluve, a preto na zistený skutkový stav vzhľadom k tomu, že išlo o právny vzťah medzi podnikateľmi pri podnikateľskej činnosti, t.j. obchodno-právny vzťah, aplikoval rozhodné ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa uzatvoreného skutkového stavu bolo preukázané a žalovaným potvrdené, že existoval medzi účastníkmi zmluvný vzťah a že žalovaný objednával tovar od žalobcu (č.l. 154 spisu). To znamená, čo potvrdil sám žalovaný, že prvotná bola objednávka žalovaného, čomu zodpovedalo jeho prijatie a akceptácia žalobcom a následne poskytnuté plnenie. Išlo o ústnou formou uzavretú zmluvu, pričom správanie sa žalovaného, ktorý objednával u žalobcu tovar a prevzatý tovar oproti podpisu prevzal, bolo potrebné považovať za bežné, pretože pokiaľ nie je predpísaná písomná forma zmluvy, nie je takýto spôsob prejavu vôle zákonom vylúčený. Súhlasí krajský súd so záverom prvostupňového súdu, že faktúry č. 1041/09/F a faktúrou č. 1333/09/F, ktorými bola účtovaná cena dodaného tovaru, boli žalovanému doručené a faktúry sú i opatrené pečiatkou a podpisom žalovaného. Vzhľadom k uvedenému, pokiaľ by žalobcov nárok nemal svoj opodstatnený základ a výšku, tak by žalovaný logicky predmetné faktúry neopatril pečiatkou a svojim podpisom, pretože vo vzťahu k týmto faktúram by namietal primárne neposkytnutie plnenia a nedôvodnosť ich vystavenia. Neobstojí ani námietka žalovaného, že zmluvný vzťah so žalobcom ukončil niekedy v roku 2009, ešte pred vystavením faktúr, pretože toto tvrdenie je v logickom rozpore s jeho samotným sa správaním, pretože v prípade, ak by došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, nebol by racionálny a logický základ pre to, aby vystavené faktúry, ktoré osvedčovali dodanie tovaru, vo vzťahu ku spôsobu ktorého sa vyjadroval i svedok J.. Ak by mala byť pravdivá argumentácia žalovaného v odvolaní, že samo o sebe faktúry nepreukázali dodanie tovaru účtovaného týmito faktúrami, tak reálne nebol dôvod na ich prevzatie a podpis. Listinné dôkazy, a to faktúry a Dôkaz o vývoze tovaru z Poľska a dodanie tovaru kupujúcemu (prílohová obálka č.l. 190 spisu) v kontexte predstavovali nielen len vyúčtovanie kúpnej ceny, ale i doklad preukazujúci prevzatie tovaru, a tým vznik nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny. Stotožňuje sa odvolací súd s postupom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnocoval i samotné správanie sa žalovaného, jeho rozporné vyjadrenia pred prvostupňovým súdom zhodnocoval v rámci ním poskytnutej obrany, keď žalovaný nespochybnil, že dodávku nezaplatil, v odpore voči platobnému rozkazu namietal nedoručenie faktúry č. 1333/09/F, ktorá okolnosť bola vykonaným dokazovaním vyvrátená, následne

spochybňoval podpis na žalovaných faktúrach, ktoré tvrdenie následne zmenil, pričom na jednej strane tvrdil skutočnosti, že od žalobcu tovar objednával, avšak účtovaný spornými faktúrami účtovaný tovar mu dodaný nebol a následne, že tovar od žalobcu neobjednal. Tieto samotné rozporné vyjadrenia žalovaného, bez doložených relevantných dôkazov nemohli dať iný záver, než to, že žalovaný dôkazné bremeno svojich tvrdení v rámci obrany neuniesol.

26. K žalovaným namietaným tvrdeným rozporom, vo vzťahu k výpovedi svedka R. J. je potrebné zvýrazniť samotné rozpory vo výpovedi žalovaného, ako aj skutočnosť, že svedok J. sa vyjadroval v praxi v rámci svojho pracovného pomeru k svojmu zamestnancovi, pričom uviedol, že tovar žalovanému viezol len jedenkrát a popísal spôsob tejto prepravy. Po výpovedi svedka R. J.alovaný žiadne relevantné námietky neuviedol, len v záverečnom návrhu poukázal na to, že ani z výpovede tohto svedka nevyplynulo, že bol skutočne tovar dodaný. Z pripojených originálov, a to listím viažucich sa k žalovaným faktúram nachádzajúcim sa v prílohovej obálke na č.l. 190 spisu, pokiaľ žalovaný namietal len samotný podpis faktúry, je potrebné uviesť, že podpisom a pečiatkou žalovaného bola nielen opatrená faktúra, ale aj listina označená „Dôkaz vývozu tovaru z Poľska a dodanie tovaru kupujúcemu“. Pokiaľ na týchto dokladoch, ktoré boli pripojené k faktúre a na faktúre sa nachádzala pečiatka a podpis žalovaného, nebolo možné konštatovať iný záver, než ten, že žalobca preukázal splnenie svojho záväzku, a to dodanie tovaru žalovanému, čomu korešponduje vznik záväzku žalovaného zaplatiť kúpnu cenu z takto dodaného tovaru, spolu aj s požadovaným príslušenstvom, a to úrokom z omeškania pre vzniknuté omeškanie sa žalovaného so zaplatením kúpnej ceny dodaného tovaru, ktoré obdobie omeškania správne ustálil súd prvej inštancie. Žalovaný nepreukázal také skutočnosti, ktoré by boli relevantné pre záver o dôvodnosti jeho obrany. Nesie tak nepriaznivé dôsledky v podobe rozhodnutia súdu, ktoré vychádzalo zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov, pretože hodnotenie dôkazov vykonaných okresným súdom svedčí o tom, že výsledkom dokazovania sa potvrdila pravdivosť tvrdení žalobcu.

27. Odvolací súd zdôrazňuje, že zákonná úprava v ust. § 120 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania prvostupňového súdu a v čase rozhodovania odvolacieho súdu, čl. 8 vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané, a to v tom zmysle, že ho súd nemá za pravdivé, a to ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre účastníka práve nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Pri hodnotení dôkazov v danom prípade okresný súd vychádzal z rozhodujúcich skutočností, ktoré boli rozhodné pre spor z hľadiska hmotno-právnej normy. Okresný súd hodnotil vierohodnosť poznatkov, ktoré získal vykonaním konkrétnych dôkazov, a to postupom podľa ust. § 132 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase vykonania dokazovania.

28. Krajský súd zvýrazňuje, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto nezistil ani dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych zhodnotení vykonaných okresným súdom, z ktorého dôvodu bol napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP.

29. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku okresného súdu krajský súd považuje za potrebné len uviesť, že v tomto podanom odvolaní žalovaný vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku, jeho obsahu a vysloveným záverom žiadne relevantné dôvody neuviedol, keď v rámci dopĺňacieho rozsudku okresný súd rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia za účasť na vyhlásení dopĺňacieho rozsudku a povinnosť žalovanému nahradiť trovy štátu. Vo vzťahu k výrokom dopĺňacieho rozsudku a jeho dôvodom však žalovaný v podanom odvolaní zo dňa 15. marca 2016 uvádzal len námietky viažuce sa k rozsudku vo veci samej, na ktoré však už nebolo možné ako relevantné prihliadať, pretože neboli podané v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto krajský súd rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa ust. § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.