Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-521-2015.pdf
PDF · 99.56 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/521/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Ingrid Doležajovej v právnej veci žalobkyne: V.. U. S. W., bytom K., D. P. XX, zastúpenej JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom so sídlom Nitra, Farská 40, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., so sídlom Bratislava, Einsteinova 25, IČO: 47 256 281, zastúpenému SCHWARZ advokáti, s.r.o., so sídlom Bratislava - Rača, Podbrezovská 40, IČO: 36 858 285, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ a advokát JUDr. Ing. Andrej Schwarz, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 28. júla 2015 č. k. 18C/226/2011-257, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanému verejne sa ospravedlniť za neoprávnené zásahy do jej práva na ochranu osobnosti, a to zverejnením dobre viditeľného a ničím neprekrytého ospravedlnenia v aktuálnom vydaní týždenníka PLUS 7 DNÍ do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s textom: „V čísle 8/2009 zo dňa 20. 02. 2009 bol uverejnený článok - Deti ako biznis, v ktorom bola žalobkyňa spájaná s podozrením z trestnej činnosti, ktorej sa mala dopustiť ako riaditeľka S. strediska I. v pôsobnosti trnavského samosprávneho kraja. Nikdy nebolo voči žalobkyni vznesené obvinenie a týmto článkom došlo k porušeniu jej práva na ochranu občianskej cti a to v spoločenskej ako aj odbornej a profesijnej úrovni. Za takto napísaný článok znevažujúci osobu žalobkyne sa v mene celej redakcie časopisu ospravedlňujeme“. Právne vec odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). V odôvodnení ďalej uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by namietaný predmetný článok znížil dôstojnosť a vážnosť žalobkyne v spoločnosti alebo, že by tento článok bol vôbec spôsobilý takéto následky vyvolať. Žalobkyňa nešpecifikovala a nepreukázala konkrétne pôsobenie článku vo verejnosti, že by jeho zverejnenie znížilo jej dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, v rodine, v zamestnaní, medzi priateľmi a obchodnými partnermi. Ani vykonaným dokazovaním, výpoveďou svedkov neboli tieto skutočnosti nad všetky pochybnosti preukázané. Z týchto dôvodov nemohla byť preukázaná príčinná súvislosť medzi informáciami uverejnenými v článku a dôsledkami. Aj keď článok uverejnený v časopise má značnú čitateľnosť, to ešte samo o sebe nesvedčí o znížení dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v spoločnosti. Uverejnením namietaného článku žalovaný realizoval svoje právo na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií dané ústavou akceptovateľným spôsobom, teda sa nedopustil neprimeraného a neprípustného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, a to ani samotnou formou článku. Keďže žaloba v časti požadujúcej vydať ospravedlňujúce vyhlásenie bol zamietnutý, žalobkyni nevznikol nárok na nemajetkovú ujmu. O trovách konania a trovách štátu si súd vymienil rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s poukazom na ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ OSP. Uviedla, že podáva odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP. Mala za to, že sa súd v danom kontexte absolútne nevysporiadal s podstatou jej argumentácie uvádzanej už v samotnej žalobe. Zaoberal sa iba tým, či údaje uvádzané v článku boli pravdivé. Keďže zhodnotil, že boli, išlo podľa jeho názoru o využívanie práva žalovaného na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k ňou namietanému zásahu do jej osobnostných práv. S týmto hodnotením nesúhlasí. Podstatou ňou uvádzaných žalobných dôvodov však nebola ani tak pravdivosť, či nepravdivosť informácií uvádzaných v danom článku, ale hlavne spôsob, akým bol článok napísaný a zverejnený. Už samotný veľký nadpis článku, ktorý znel: „Deti ako biznis?“ a zverejnené celé jej meno s tým, že bola v tomto článku spájaná s vyšetrovanou trestnou činnosťou a boli zverejnené okolnosti týkajúce sa trestného konania, iniciovaného na základe trestného oznámenia smerujúceho konkrétne voči jej osobe, znižuje jej dôstojnosť. Celý článok sa týkal jej údajnej protiprávnej činnosti ako riaditeľky novootvoreného S. strediska v I., pričom sa uvádzalo, že prebieha vyšetrovanie a v rámci týchto súvislostí bolo poukazované na údajné neoprávnené čerpanie finančných zdrojov vo výške 47.000 eur. Voči jej osobe nikdy trestné stíhanie začaté nebolo, resp. nebolo voči nej vznesené obvinenie a napriek tomu bola v článku uvádzaná celým menom, dokonca aj s uvedením jej profesie (psychologička). Podľa jej názoru ide o taký prípad, ktorý je potrebné hodnotiť ako protiprávny, resp. zasahujúci do práva na ochranu osobnosti. Uviedla niektoré rozhodnutia NS ČR a NS SR. Tým, že súd vyhodnotil, že publikovaným článkom nedošlo k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, vyhodnotil túto otázku nesprávne a nesprávne sú aj jeho závery o neexistencii jej nároku na ospravedlnenie a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, majúc za to, že publikovaním článku len realizoval svoje subjektívne oprávnenie a z toho dôvodu nemožno jeho konanie považovať za protiprávne. V spornom článku išlo o informáciu vo veci verejného záujmu, o ktorej verejnosť mala byť právo informovaná, pričom tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR. Použitie mena a priezviska žalobkyne nemôže predstavovať neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne. Aj v intenciách ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je v rámci zabezpečenia pluralizmu myšlienok v demokratickej spoločnosti základným poslaním periodickej tlače rozširovanie informácií a myšlienok, ktoré sú predmetom verejného záujmu. V článku žalobkyňu neoznačil ako páchateľa trestného činu, prezentoval ju iba ako podozrivú, čo ani podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu nie je porušením prezumpcie neviny. Zamlčať skutočnosť, že orgán kontroly Trnavského samosprávneho kraja podal trestné oznámenie na žalobkyňu na základe výsledkov kontroly, by predstavovalo obmedzenie slobody prejavu a v konečnom dôsledku aj cenzúru.
4. V priebehu odvolacieho konania došlo k zániku pôvodne označeného žalovaného SPOLOČNOSŤ 7 PLUS s.r.o. so sídlom Bratislava, Panónska cesta 9 s právnym nástupcom, keďže dňom 01. 09. 2015 došlo k zlúčeniu spoločnosti SPOLOČNOSŤ 7 PLUS s.r.o., so spoločnosťou News and Media Holding, a.s.
5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku ďalej aj „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za súčasného splnenia podmienok verejného vyhlásenia rozsudku (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré oprávnená uvádzala v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.
11. Predmetom konania je návrh žalobkyne na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a § 13 Obč. zákonníka.
12. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorých môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Vymedzuje však znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti a ktorými sú: 1. objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, 2. neoprávnenosť zásahu a 3. príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadne zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, ktorá spočíva v porušení, alebo v ohrození osobnosti človeka zaťažuje dotknutého občana. Naproti tomu na pôvodcovi takto charakterizovaného zásahu je, aby preukázal (v tomto smere spočíva na ňom dôkazné bremeno), že k zásahu došlo v súlade s právom a že existovala niektorá z okolností, ktorá podľa právneho poriadku vylučuje neoprávnenosť zásahu.
13. V zmysle čl. 26 Ústavy SR žalovaný publikovaním článku len realizoval svoje oprávnenie informovať vo veci verejného záujmu o ktorej verejnosť mala právo byť informovaná.
14. Sama žalobkyňa už v samotnej žalobe uviedla, že naďalej podniká v oblasti poskytovania sociálnych služieb, starostlivosti o deti v predškolskom veku, starostlivosti o seniorov a pod., a preto odvolací súd konštatuje, že samotný zásah zo strany žalovaného nemohol žalobkyne spôsobiť ujmu, zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.
15. Práva na ochranu osobnosti sa samozrejme môžu domáhať ostatné verejne činné osoby; merítko posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov však v ich prípade je omnoho miernejšie v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba, ktorá vstúpila na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa a činná bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa prirodzene zaujíma o jej ako profesijný, tak i súkromný život, súčasne ju hodnotí, zvlášť, pokiaľ ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti. Je preto dôvodný záver, že hranice prijateľnej kritiky sú adekvátne širšie u osôb zastávajúcich verejné funkcie, ako u osôb súkromných. Na rozdiel od posledne menovaných totiž osoby zastávajúce verejnú funkciu nevyhnutne a vedome predkladajú širokej verejnosti na kontrolu každé svoje slovo a čin, a preto musia prejaviť i vyšší stupeň tolerancie. To sa však nevzťahuje na prípady údajov o dotknutej osobe, ktoré sú nepravdivé.
16. V zmysle ust. § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka je poskytovaná občianskoprávna ochrana len proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva.
17. Problematiku ľudských práv v tomto smere upravuje aj najvyšší zákon štátu - Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení v čl. 19 ods. 1, 2 podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. V čl. 26 ods. 1, 2 sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Sloboda prejavu tvorí jeden zo základných prvkov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok pre jej rozvoj a uplatnenie každého jednotlivca. Toto právo sa nevzťahuje len na informácie alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo považované na neútočné alebo neutrálne, ale tiež na také, ktoré urážajú, šokujú alebo zjatrujú. V neposlednom rade sloboda prejavu a právo na informácie výrazne prispievajú k osobnostnému rastu jedinca v oblasti intelektuálnej, tak osobnostnej, čo je taktiež v záujme otvorenej demokratickej spoločnosti. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá a je obmedzená jednak chránenými záujmami podľa čl. 17 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a taktiež i ostatnými ústavne zaručenými právami a slobodami. Pri ich strete bude potrebné starostlivo zvážiť, či výrok dosahuje takú intenzitu, že zasahuje do práva na ochranu osobnosti danej osoby.
18. Zistený skutkový stav posúdil súd prvej inštancie podľa ust. § 11 a § 13 Obč. zákonníka a dospel k záveru že žaloba žalobkyne nie je dôvodná.
19. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného aj vtedy, ak je zásah dovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom, pokiaľ nie sú prekročené zákonom stanovené hranice. Ide o situácie, keď nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do osobnosti ktorých je zasahované, prevláda významnejší a funkčne vyšší zvláštny verejný záujem. Taký zásah do osobnostných práv však zostáva povoleným len za predpokladu, že sa stal primeraným spôsobom a zároveň ak nie je v rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je treba s ohľadom na zaistenie elementárnej úcty k dôstojnosti jej osobnosti za všetkých okolností bezpodmienečne trvať. Toto oprávnenie však nie je dané tam, kde sa konajúci pri posudzovanom zásahu proti osobnostným práva fyzickej osoby dopustí excesu. Práve o otázku možného excesu v danom prípade ide, keď bolo nutné vychádzať zo zásady, že občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa ust. § 13 Obč. zákonníka prichádza do úvahy len pri zásahu do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktorý bol neoprávnený, resp. protiprávny.
20. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že vždy je potrebné starostlivo zvážiť, či v konkrétnom prípade zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý sa navonok javí ako oprávnený, nie je v skutočnosti dôvodom, ktorý túto neoprávnenosť zásahu vylučuje. Neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby je vylúčený tam, kde je takýto zásah s ohľadom na zabezpečenie priority verejných záujmov výslovne dovolený, resp. kde je jeho možnosť predpokladaná zákonom. Neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby je vylúčený tiež tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, konkrétne predovšetkým pri výkone práva na slobodu prejavu a šírení informácií, vyslovenie názoru a menovite pri výkone práva kritiky. Do kategórie prípadov, kedy nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby patrí i výkon práva kritiky. Výkon práva kritiky však vylučuje protiprávnosť zásahu len za predpokladu, že táto kritika je právu prípustná (oprávnená, dovolená, legitímna). To v prvom rade znamená, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej kritiky (kritika vychádza z objektívne overiteľných pravdivých faktov a logicky z nej odvodzujúce adekvátne hodnotiace úvahy), ďalej že ide o kritiku konkrétnu (hodnotiace úvahy sú podoprené potrebnými konkrétnymi faktami) a nakoniec, že kritika je zároveň primeraná čo do obsahu a formy, t. j. že nevybočuje použitými výrazmi, formuláciami a spojením v rámci všeobecne rešpektovaných pravidiel slušnosti a zo spoločensky uznávaného cieľa. Pri kritike verejnej záležitosti (čo je aj v danom prípade) platí z hľadiska ústavného prezumpcia, že ide o kritiku ústavne konformnú. Ide o výraz demokratického princípu. Na druhej strane je potrebné rozlišovať medzi hodnotiacim úsudkom na strane jednej a tvrdení skutočnosti (fakty, skutkové tvrdenia) na strane druhej, pretože u každej z nich ide o iné podmienky prípustnosti. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor pôvodcu, t. j. názor opierajúci sa o vlastné subjektívne kritéria. Ten nie je možné akokoľvek dokazovať. K otázke pravdivosti uverejnených údajov sa vyslovil Ústavný súd ČR (sp. zn. I. ÚS 156/1999), podľa ktorého zverejňovanie nepravdivého údaju nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Takýto zásah je možný len vtedy, ak existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť.
21. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval z uvedených aspektov za vecne správne. Uplatnené právo na ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy bolo závislé od právneho posúdenia samotného žalobkyňou tvrdeného zásahu. Keďže zásah ako taký proti cti a dôstojnosti žalobkyne v zákonom požadovanej intenzite zistený nebol, potom súd prvej inštancie správne zamietol žalobu žalobkyne na ospravedlnenie sa žalovaného v súvislosti s tým aj návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy, keď vyjadrenia žalovaného nebolo spôsobilé objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu tak, ako to žalobkyňa vysvetľovala. Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá v značnej miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti, najmä čo do intenzity a trvania, pričom musí existovať aj príčinná súvislosti medzi týmito dvomi javmi. V tomto prípade z uvedených aspektov podmienky pre priznanie finančnej náhrady dané neboli.
22. Z uvedeného vyplýva, že ak súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, ktoré mali oporu vo vykonanom dokazovaní a žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolanie žalobkyne nepovažoval za dôvodné a napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keďže súd prvej inštancie si vo svojom rozhodnutí vymienil, že o trovách konania a trov štátu rozhodne až po právoplatnosti vo veci samej. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách strán sporu rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).