Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1CoPr-3-2016.pdf
PDF · 142.84 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoPr/3/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu K.. K. Y., W.. XX.X.XXXX, F. W. Š., S. XX, zastúpeného advokátkou JUDr. Michaelou Šterbákovou, so sídlom v Košiciach, Zvonárska 8, proti žalovanému: Východoslovenská energetika holding, a.s., so sídlom v Košiciach, Mlynská 31, IČO: 36 211 222, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Kinstellar, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Hviezdoslavovo námestie 13, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou a ďalšie nároky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 15. januára 2016 č.k. 19/Cpr/3/2014 - 317 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol v celom rozsahu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného dohodou zo dňa 21.1.2014 je neplatné, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným založený pracovnou zmluvou zo dňa 2.11.2011 trvá, ako i o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy, a to s tvrdením, že dohoda je neplatná, pretože ju uzavrel pod nátlakom žalovaného, keď na jeho strane chýbala slobodná vôľa pre skončenie pracovného pomeru dohodou, ako i pre mobbing a bossing, ktorý ako taký je nedovolený pre rozpor s dobrými mravmi. Zároveň súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyslovil, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
2. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal na skutkové popísanie priebehu stretnutí so žalovaným dňa 6.12.2013, 10.12.2013, 20.12.2013 a dňa 21.1.2014 žalobcom a argumentáciu žalobcu, že počas týchto stretnutí bol vystavený silnému psychickému nátlaku žalovaného, keď mu bolo T.. Š. oznámené, že nevykonáva prácu tak, ako si ona predstavuje, že si nevie predstaviť so žalobcom ďalšiu spoločnú spoluprácu, a že nemá jej dôveru, keď následne T.. Z. vyslovila, že keďže žalobcovi nedôveruje jeho priama nadriadená, nemôže mu dôverovať ani ona a začala mu nátlakovou formou prezentovať, že si nevie predstaviť, že žalobca bude pokračovať na danej pozícii, ako i keď T.. Š. pokračovala v manipulačných tvrdeniach voči nemu, zneužívala svoje manažérske postavenie a bez predloženia akýchkoľvek relevantných argumentov útočila na žalobcu, týmto tvrdeniam sa žalobca brániť nedokázal, pretože T.. Z. jeho názor nechcela počuť a sama zvyšovala napätie tým, že jej rozhodnutie je konečné a názor nezmení, a oznámila mu, že v prípade, ak podpíše dohodu o ukončení pracovného pomeru najneskôr k 31.1.2014, garantuje mu vyplatenie ročnej individuálnej odmeny minimálne v plnej 100 % výške a viac a v prípade, že dohodu nepodpíše, individuálna odmena nemusí byť vyplatená, pričom aj v prípade, keď nebude súhlasiť s návrhom, jeho pracovné miesto bude zrušené a že je si istá, že v konkurze nebude úspešný a že mu bude daná výpoveď z organizačných dôvodov. Poukázal tiež na
tvrdenie žalobcu, že dospel k záveru, že sa stal terčom mobingu na pracovisku, keďže žalovaný uverejnil v rámci VSE - bleskovo o ľuďoch informácie o organizačných zmenách v skupine VSE, kde sa nepravdivo uvádzalo, že žalobca sa rozhodol od 1. februára 2014 pokračovať vo svojej pracovnej kariére mimo Skupinu VSE, čo bolo voči nemu neetické, ponižujúce, pričom išlo o ďalší nátlakový prvok pre podpis dohody o skončení pracovného pomeru, keď si naviac na záznamníku vypočul od T.. Z. vyhrážku, že nakoľko prevzal list o mimoriadnej odmene, v prípade, ak dohodu nepodpíše v stanovený čas, tak sa postará o to, aby si nikde na Slovensku nenašiel adekvátnu prácu.
3. Poukázal i na obranu žalovaného, že označená dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorá obsahuje náležitosti vyžadované § 60 Zákonníka práce, a to vzájomný súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer a deň jeho skončenia, bola výsledkom vzájomného konsenzu zmluvných strán na plánovanom stretnutí žalobcu dňa 21.1.2014 s generálnym riaditeľom VSE T.. Q., ktorého v závere sa zúčastnila tiež T.. Q., pričom ak by aj žalobca v čase rokovania o skončení pracovného pomeru dohodou, teda v čase od 6.12.2013, bol pod určitým psychickým tlakom, táto skutočnosť sama o sebe nespôsobuje absenciu jeho slobodnej vôle pri uzatváraní dohody dňa 21.1.2014, naviac ak žalobca v žalobe neuvádza žiadnu konkrétnu skutočnosť, s ktorou by spájal ním tvrdené uzatvorenie dohody o skončení pod nátlakom, resp. neuvádza, s ktorou z tvrdených skutočností konkrétne spája údajný nátlak, ktorý ho viedol k uzavretiu dohody, netvrdí žiaden nátlak minimálne po dátume 20.12.2013, resp. 30.12.2013 a vôbec netvrdí, že T.. Q. vyvinul na žalobcu akýkoľvek nátlak pri uzatváraní spornej dohody dňa 21.1.2014, v priebehu rozhovoru, ktorý trval približne štyri a pol hodiny, pri ktorom si T.. Q. vypočul argumenty žalobcu a spoločne dospeli k záveru, že optimálnym riešením pre obe strany je skončenie pracovného pomeru dohodou, v súvislosti s čím boli žalobcovi zo strany zamestnávateľa poskytnuté výhody, ktoré žalobca akceptoval, a to vyplatená suma 14.500 eur na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa VSE o mimoriadnej odmene zo dňa 6.12.2013, variabilná odmena za plnenie stanovených cieľov v zmysle dohody o skončení a čl. 2.1 pracovnej zmluvy vo výške 6.005 eur a 77 % odmeny za hospodársky výsledok na základe rozhodnutia Dozornej rady vo výške 3.994,07 eura, v zmysle čl. 2.1 pracovnej zmluvy.
4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že medzi stranami vznikol pracovný pomer dojednaný na neurčitý čas na základe pracovnej zmluvy, ktorú uzatvoril žalobca so žalovaným (pôvodne pod obchodným menom Východoslovenská energetika, a.s.) ako zamestnávateľom, s tým, že žalobca v decembri roku 2011 nastúpil u žalovaného do funkcie vedúceho úseku predaja v čase, kedy žalovaný prechádzal dôležitým transformačným obdobím, a v ktorom žalobca vykazoval v práci úspechy a zo strany členov predstavenstva i nadriadeného T.. V. žalobcovi bola vyslovovaná dôvera, pokiaľ išlo o plnenie si pracovných úloh. Dňa 1.11.2013 došlo k uzavretiu dohody o zmene pracovnej zmluvy v § 1 bod 1.1 tak, že žalobca bude vykonávať funkciu vedúceho odboru Kontaktné miesto zákazníkov v organizačnom útvare odbor KMZ s miestom výkonu práce Košice a súčasne prešiel pod divíziu, ktorú riadila T.. H. Z.. Z výpovede žalobcu zistil, že do 6.12.2013 mal žalobca niekoľko stretnutí s T.. Z., v ktorom období mu nič vytýkané nebolo. Dňa 6.12.2013 pri stretnutí s T.. Z., vedúcou personálneho oddelenia T.. Y. Q. a aj s jeho priamou nadriadenou N. Š., žalobcovi bolo T.. Z. tlmočené, že sa nedokázal prispôsobiť novej funkcii, že si nevie predstaviť, aby v tejto práci mal ďalej pokračovať a predložila mu na podpis dohodu o ukončení pracovného pomeru k 6.12.2013. Celé stretnutie bolo pre žalobcu emotívne a záverom stretnutia bola dohoda o tom, že sa stretnú opäť, keďže nemienil dohodu podpísať. Ďalšie stretnutie sa uskutočnilo 10.12.2013 za účasti T.. H. Z. E. T.. Y. Q., kde mu bola opätovne predložená dohoda o ukončení pracovného pomeru, na ktorom stretnutí opäť prezentoval svoj nesúhlas s ukončením pracovného pomeru, pričom T.. Z. žalobcovi mala niekoľko krát oznámiť, že aj keď dohodu nepodpíše, chystajú sa u zamestnávateľa určité organizačné zmeny a v novej organizačnej štruktúre miesto mať nebude. Na tomto stretnutí T.. Z. podľa žalobcu nátlakovým spôsobom zároveň formulovala, že pokiaľ nepodpíše predmetnú dohodu, nebude mať nárok na ročnú odmenu, ktorá mu vyplýva z pracovnej zmluvy, ale pokiaľ by dohodu podpísal, pre takýto prípad mu bude vyplatená ročná odmena 100 % a súčasne mu bolo odovzdané rozhodnutie generálneho riaditeľa o udelení mimoriadnej odmeny za vykonanú prácu za rok 2013. Keďže ani tento návrh dohody o ukončení pracovného pomeru žalobca nepodpísal, dohodli sa neskôr na ďalšom stretnutí s T.. Q., ktoré sa uskutočnilo dňa 20.12.2013, na ktorom mu T.. Q. predložila návrh dohody o ukončení pracovného pomeru, ku ktorej sa vyjadril písomne a súčasne mu odovzdala list o vyplatení mimoriadnej odmeny generálnym riaditeľom, ktorý podpísal. Dohodu o skončení pracovného pomeru žalobca vrátil a dopísal do nej, že nesúhlasí. Ešte v ten večer na záznamníku žalobca našiel odkaz od p. Z., že ešte v ten večer o ôsmej hodine sa má dostaviť do jej kancelárie a dohodu podpísať, pokiaľ tak neurobí, nikde na Slovensku si nenájde prácu. Na
predmetný odkaz žalobca nereagoval, lebo očakával stretnutie s generálnym riaditeľom T.. Q., ktorého chcel požiadať o podporu a tiež informovať o praktikách zo stretnutia s T.. Q. E. T.. Z.. Toto stretnutie, na ktoré bola prizvaná aj T.. Q., sa uskutočnilo v januári 2014, v rámci ktorého si generálny riaditeľ žalobcu vypočul, išlo o dlhé stretnutie a o korektný rozhovor, počas ktorého mu tiež pustil odkaz T.. Z. zo záznamníka. Generálny riaditeľ žalobcovi oznámil, že nemôže zasiahnuť do rozhodnutia T.. Z., a že pokiaľ nepodpíše dohodu o ukončení pracovného pomeru, nebude mu vyplatená ročná odmena. Tiež mal žalobcovi povedať, že „Když Vás tady nechám, H. Vás i tak za 10 dní vyhodí“. Podľa žalobcu pod ťarchou všetkého čo bolo povedané a v súvislosti s tým čo predtým zažil, žalobca v konečnom dôsledku podpísal dňa 21.1.2014 predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce ku dňu 28.2.2014 (bod 1. Dohody) s tým, že dátum ukončenia pracovného pomeru bol zdôvodnený čerpaním dovolenky žalobcom, podľa ktorej odmena za individuálne ciele bude žalobcovi doplatená pri ukončení pracovného pomeru po vyhodnotení dohody do výšky minimálne 100 % (bod 2. Dohody) a ktorej písomnú podobu podpísali za zamestnávateľa generálny riaditeľ M. R. Q., U. Ú. Ľ. A. T.. Y. Q., T.. a žalobca.
5. Ďalej súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia zo svedeckej výpovede K.. N. Š., T.. Y.M. Q. K. U. Ž., V. T. Š. I. T.. R. Q. M. (I..K..) uviedol, že stretnutie so žalobcom bolo dlhým a korektným rozhovorom, neseným v duchu, že skončenie pracovného pomeru je dávané v určitých súvislostiach, že doterajšia práca žalobcu bude odmenená, pričom nevznikol ani rozpor v tom, o aké bonusy alebo za akých podmienok by k ukončeniu pracovného pomeru malo dôjsť, na základe čoho žalobca oznámil, že spornú dohodu o skončení pracovného pomeru podpíše, ako i že oznam žalobcovi že „H. Vás i tak za desať dní vyhodí“ treba chápať v kontexte celého rozhovoru s dôrazom na to, že mal by fungovať kolektív ako taký a že možnosť ďalšej spolupráce so žalobcom do budúcna nebola, ako i že nebolo v moci T.. Z., aby naplnila to, čo povedala v odkaze pre žalobcu v súvislosti s nepodpísaním dohody o skončení pracovného pomeru, ak by niečo také povedala. Súd tiež zistil, že listom zo dňa 6.12.2013 vo veci „mimoriadna odmena“ žalovaný adresoval žalobcovi poďakovanie za zodpovedné plnenie zverených úloh a oznámil mu schválenie jednorazovej mimoriadnej odmeny vo výške 14.500 eur, ktorá bude žalobcovi vyplatená v zúčtovaní miezd za mesiac december 2013, listom zo dňa 13.12.2013 vo veci „poskytnutie pracovného voľna“ žalovaný žalobcovi oznámil, že podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce žalobcovi poskytuje pracovné voľno s náhradou mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku od 16.12.2013 do 31.1.2014. Z listinného dokladu (č.l. 177 spisu) súd zistil, že žalobca odoslal dňa 13.12.2013 Y. Q. L. L. L. M.: „., H. Y. F. L., X. H., X. A.. Ď., W. V. I. T.. Y.M. Q. W.: „. K.. T.. M. T. U.. Y., A. Ď. N. (Č..N.. XXX L.) L. A., Ž. U. C. X.-Y. V. Y. Y. Q. E. Ž. H. XX.XX.XXXX Y.M. Q. W. Ž., Ž. Y. T. W. H. E. N. I. I., W. V. Ž. C. X.-Y. H. XX.XX.XXXX: „. E.. R. M. I.. K. “., A. N. W. Č..N.. XXX E. XXX L. A., Ž. K. I. X.-Y. T.Í. C. H. I. XX.XX.XXXX L. M.: „. H. T.. Y., U. Y. Y. Q., V. R. Y. T. U. A. U. U. T. A. M. K. - F. I. Ľ.I., V. F. U. W. H. A., W. V. C. Ž. H. XX.XX.XXXX: C.: K. - F. I. Ľ. L. M.: „. H., F. F. L. C., E. M. F. G. E. H. X.X.XXXX. H.. K. “. E. W. M. C. H. L. M.: „. H., I. - M. H. F. U. K. G.. T. T. H..“. E. A. N. W. Č..N.. XX L. - U. - F. I. Ľ. Č.. XX/XXXX/ december XXXX L. A., Ž. Ž. G. I. U. W. A.: „.. K. Y., V. U. I. V. E. F. M. V. E. Y. U. Z. Z., L..C..I.. L. C. I. X. S. XXXX T. U. L. T. V.C. Y. L. U.. L. T. K. M. A., Ž. Y. Ž., J. C. M. R. Q. a Y. Q. bola uzavretá dohoda „o zmene termínu vyplatenia mimosúdnej dohody“ z 21.1.2014 (č. l. 28 spisu) o tom, že mimoriadna odmena udelená T.. Y. v decembri 2013 generálnym riaditeľom T.. Q. a vedúcou úseku ľudské zdroje Y. Q. s termínom vyplatenia december 2013 bude vyplatená v januári 2014. Žalobca listom zo dňa 12.1.2014 (č. l. 251 spisu) označeným ako „Výzva na výplatu mimoriadnej odmeny“ žiadal žalovaného o vyplatenie mimoriadnej odmeny, ktorá mala byť splatná vo vyúčtovaní miest za mesiac december, a to v dodatočnej lehote do piatich pracovných dní od doručenia listu s tým, že list z 31.12.2013 podpísaný T.. Y. Q. dňa 20.12.2013 považuje za zmätočný a právne irelevantný.
6. Po právnom posúdení sporu podľa ust. § 1 ods. 4, § 13 ods. 3, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka dospel súd prvej inštancie k záveru, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.1.2014 je platným právnym úkonom, pretože žalobca sa so žalovaným dohodol na ukončení pracovného pomeru dňa 21.1.2014 slobodne vyjadrujúc svoju vôľu. Dôvodil pritom, že žalobca mal vytvorený dostatočný časový priestor na to, aby zvážil, či dohodu podpíše a za akých podmienok, v situácii, ak podpisu spornej dohody o skončení pracovného pomeru predchádzali rokovania medzi žalobcom a žalovaným, a to dňa 6.12.2013, kedy sa uskutočnilo z iniciatívy žalovaného prvé stretnutie, dňa 10.12.2013, dňa 13.12.2013, dňa 16.12.2013, dňa 20.12.2013 a nakoniec dňa 21.1.2014, na ktorom bola podpísaná predmetná dohoda, žiadne z týchto stretnutí nebolo vynútené zo strany žalovaného, termíny stretnutí boli odsúhlasené i žalobcom, pričom súčasťou rokovaní o ukončení pracovného pomeru boli tiež rokovania o tzv. bonusoch pre
žalobcu ako podmienkach, za ktorých žalobca bol ochotný akceptovať dohodu o skončení pracovného pomeru, a to jednak mimoriadnej odmene vo výške 14.500 eur, o ktorej sa žalobca dozvedel prvý krát dňa 10.12.2013, jednak odmena podľa bodu 2. dohody z 21.1.2014, ktoré mali byť podľa pôvodného návrhu zakomponované do dohody o skončení pracovného pomeru zo 16.12.2013 (č. l. 180), na základe predchádzajúcej dohody medzi žalobcom a T.. Q. zo dňa 13.12.2013 a 16.12.2013 o oddelení
- separácii odmeny od dohody o skončení pracovného pomeru, došlo k formulovaniu návrhu dohody o skončení pracovného pomeru z 21.1.2014 a dohody o zmene termínu vyplatenia mimoriadnej odmeny, ktorú žalobca podpísal dňa 21.1.2014 súčasne v deň podpisu dohody o skončení pracovného pomeru, ktorému bezprostredne predchádzalo stretnutie žalobcu s generálnym riaditeľom - štatutárnym orgánom žalovaného, ktoré podľa vlastných slov žalobcu bolo veľmi dlhé, súčasne korektné a naviac sám žalobca v konaní ani netvrdí, že dohodu mal podpísať pod nátlakom žalovaného vyvíjaného na jeho osobu dňa 21.1.2014, teda v deň podpisu dohody. Ďalej súd prvej inštancie uzavrel, že posudzovaná dohoda nie je nedovoleným právnym úkonom pre rozpor s dobrými mravmi, ani pokiaľ ide o žalobcom tvrdený mobbing a bossing zo strany žalovaného. Uviedol, že žalobca počas celého procesu jednaní o skončení pracovného pomeru mohol subjektívne pociťovať sled všetkých krokov ako určitý nátlak a mohlo to u neho vyvolávať stres, nešlo však o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa, ak žalovaný v súvislosti s ukončením pracovného pomeru dohodou oznámil súčasne žalobcovi plánované organizačné zmeny, ktoré by sa dotkli aj žalobcu. Doplnil, že donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť a konštatoval, že v spore nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle žalobcu v situácii, ak neboli preukázané tvrdenia žalobcu: - o tom, že T.. Z. žalobcovi oznámila, že i keď nebude súhlasiť s návrhom, jeho pracovné miesto bude zrušené a že je si istá, že v konkurze nebude úspešný, že aj keď dohodu nepodpíše, chystajú sa u zamestnávateľa určité organizačné zmeny a v novej organizačnej štruktúre miesto mať nebude, nakoľko so svedeckej výpovede svedkyne K.. Š. vyplynulo, že na stretnutí dňa 6.12.2013 nič podobné spomenuté nebolo a nič bližšie sa o plánovaných organizačných zmenách nevedelo, a svedkyňa T.. Q. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila iba to, že v rámci jednaní o ukončení pracovného pomeru bola žalobcovi poskytnutá informácia o tom, že sa plánujú organizačné zmeny, že tieto sa dotknú žalobcu, pretože sa mali zrušiť všetky vedúce funkcie, tieto sa mali transformovať na iné pozície, takže aj žalobca by sa musel o novú pozíciu u žalovaného uchádzať,
- o aktivite žalovaného cez zverejnenú informáciu v „Bleskovo o ľuďoch“, ktorá podľa žalobcu mala predstavovať ďalší nátlakový prvok zo strany žalovaného, a to za stavu, ak text informácie pred jej zverejnením bol sprístupnený žalobcovi na odsúhlasenie, žalobca následne využil právo korekcie tohto textu, čo žalovaný akceptoval (čo vyplýva z e-mailovej komunikácie medzi žalobcom E. T.. C. H.),
- a ani žalobcom tvrdený nátlak v podobe odkazu T.. Z., ktorý súd v spojení s obsahom SMS správy z 13.12.2013 medzi žalobcom a T.. Q. o príprave separátnych dokumentov a e-mailu T.. Q. adresovaného žalobcovi dňa 17.12.2013, ako i svedeckej výpovede T.. Q. a výpovede žalovaného, že žalobca dňa 21.1.2014 pri stretnutí s generálnym riaditeľom nerozporoval zhodnotenie odkazu ako emočného výkyvu T.. Z. a jej logickú reakciu na konanie žalobcu, ktorý po stretnutí s T.. Q. dňa 20.12.2013 vrátil nepodpísanú dohodu o skončení pracovného pomeru, avšak súhlasil a podpísal rozhodnutie o vyplatení odmeny, pričom predchádzajúca komunikácia nenasvedčovala tomu, žeby žalobca nemal akceptovať aj dohodu o skončení pracovného pomeru a naviac žalobca si musel byť vedomý toho, že nie je v silách T.. Z. naplniť vyslovené v odkaze, keďže jej požiadavku nesplnil a do kancelárie sa nedostavil a napokon žalobca nepripisoval žiadnu relevanciu ani listu T.. Q. zo dňa 20.12.2013 o zrušení mimoriadnej odmeny, keďže sám vo výzve na výplatu mimoriadnej odmeny z 12.1.2014 uviedol, že list z 20.12.2013 podpísaný T.. Q. považuje za zmätočný a právne irelevantný.
7. Napokon súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz - vypočutie svedkov Y.. V., K.. R., ktorý sa mali vyjadriť k pracovným výsledkom žalobcu, prípadne k výhradám voči spôsobu jeho práce a pod., nakoľko sa žalobca v konaní týmito dôkazmi snažil preukázať, aké pracovné výsledky za minulé obdobie dosahoval, čo nie je relevantné a nevykonal ani žalobcom navrhovaný výsluch svedka K.. L., pretože tento sa mal vyjadriť k mobbingu a bossingu u žalovaného a k udeľovaniu mimoriadnych odmien iba všeobecným spôsobom. Na záver súd skonštatoval, že za stavu, ak skončenie pracovného pomeru dohodou neurčil za neplatné, neboli ani splnené podmienky ani na určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá a na náhradu mzdy, a preto žalobu zamietol v celom rozsahu.
8. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p., a vzhľadom na fakt, že žalobca si prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyčíslil trovy konania podaním zo dňa 28.1.2016, teda po uplynutí zákonnej lehoty troch pracovných dní počítanej
odo dňa vyhlásenia rozsudku dňa 15.01.2016, a pretože zo spisu žalovanému nevyplývali iné trovy, než trovy právneho zastúpenia, žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
9. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b) ako i z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.. Žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol správnosť záveru súdu prvej inštancie, že dohoda o skončení pracovného pomeru je platný právny úkon, pretože nepreukázal existenciu absencie slobodnej vôle pri jej uzatváraní, okrem iného i z dôvodu, že mu bol vyplatený bonus - odmena vo výške 14.500 eur, a nepreukázal ani existenciu mobbingu a bossingu. Poukazom na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 78/05, I. ÚS 114/08 súdu prvej inštancie vytkol, že napadnuté rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, lebo súd nezohľadnil a nevyhodnotil v odôvodnení rozsudku jeho tvrdenie, že nikdy nechcel pracovný pomer so žalovaným ukončiť, osobitne, ak jeho prijatiu do zamestnania u žalovaného predchádzalo dlhé výberové konanie a počas dvoch rokov pracoval u žalovaného k jeho spokojnosti, ako i odignoroval podstatnú skutočnosť, že „bonus" v skutočnosti zodpovedal výške odstupného vo výške stanovenej Zákonníkom práce a pracovnou zmluvou žalobcu, ktoré by bolo žalobcovi žalovaným vyplatené v prípade skončenia pracovného pomeru žalobcu spôsobom podľa § 63 Zákonníka práce a nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil: 1/ prečo nevykonal opomenuté dôkazy navrhnuté žalobcom (výsluchy svedkov Y.. V., K.. R., K.. L.), 2/ nijakým spôsobom nevyhodnotil listinné dôkazy predložené žalobcom dňa 16.7.2015 (e-mail zaslaný K. Y. H. XX.XX.XXXX M. R. Q. - Ž.K. I. L., L. K.. K. Y. A. H. XX.XX.XXXX E. U., E..L.., X.-Y. A. K. Y. H. XX.X.XXXX M. R. Q., L. T. U. K. Y., N.. H. XXXX, I. I. T. A. T. V. U. L. C., U. L. U.Z. X. E..L.. I. I. K.. K. Y., E. E. V. L. &. L., A. H. XX.X.XXXX) M., že predložené listinné dôkazy obsahujú podstatné tvrdenia žalobcu o mobbingu a bossingu, ktorého bol terčom, a 3/ žiadnym spôsobom sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobcom navrhovaní svedkovia sa so žalobcom poznali počas obdobia dvoch rokov a žalovaným navrhnutý svedok K.. N. Š., bola nadriadenou žalobcu a prichádzala do pracovného kontaktu s ním po dobu dvoch mesiacov od 1.10.2013 do 6.12.2013 (stretnutie u p. Custodis). Za prekvapivé a odborne nedostatočné označil žalobca uvedenie wikipédie ako zdroja definície mobbingu v odôvodnení rozsudku a zopakoval, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa zákonné požiadavky presvedčivosti súdnych rozhodnutí, pretože mu nedalo odpovede na všetky relevantné skutočnosti v konaní ním prezentované, nevykonal dôkazy ním navrhnuté bez primeraného odôvodnenia, prečo tak odmietol urobiť, z odôvodnenia rozhodnutia súdu nie je zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú jeho právnu argumentáciu a prečo ju považuje za mylnú alebo vyvrátenú, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože nemá možnosť efektívne využiť svoje procesné právo na napadnutie rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods. 1 a 2 O.s.p., lebo rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody resp. dôvody, ktorým sa porozumieť nedá a absentujú aj ostatné obsahové náležitosti rozhodnutia.
10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a riadne odôvodnený a zaviazať žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania. Poukazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS/209/04, sp. zn. IV. ÚS/112/05, sp. zn. I. ÚS/380/08, sp. zn. III. ÚS/172/2010, či sp. zn. II. ÚS/537/2010, uverejnené na www.concourt.sk <http://www.concourt.sk/>, žalovaný uviedol, že rozsudok v predmetnej veci obsahuje jasné a zrozumiteľné odôvodnenie. Mal za to, že súd jasne objasnil skutkový a právny základ svojho rozhodnutia a odpovedal na všetky argumenty žalobcu, ktoré boli relevantné z hľadiska predmetu konania, ako i podrobne vysvetlil, prečo sa nestotožnil s názorom žalobcu, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzavretá pod nátlakom a že je v rozpore s dobrými mravmi, a tiež podrobne vysvetlil, prečo nepovažuje za potrebné vypočuť svedkov navrhovaných žalobcom: Y.. V., K.. R., E. K.. L., a to preto, lebo skutočnosti, ku ktorým sa svedkovia mali vyjadriť, boli z hľadiska predmetu konania irelevantné. Irelevantnou je podľa žalovaného aj skutočnosť, že žalobca sa mohol s predmetnými osobami prípadne poznať dlhšie, než s N. Š., pričom žiadna z listín, na ktoré odkazuje žalobca (v bode 1 na str. 4 odvolania) neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska výsledku tohto konania a s ktorými by sa súd nevysporiadal v rámci odôvodnenia rozsudku. Za bezpredmetnú označil žalovaný i námietku žalobcu, že súd v rámci odôvodnenia rozsudku odkazuje na wikipediu ako zdroj definície pojmu „mobbing", pretože žiadny právny predpis pojem „mobbing" nedefinuje a súd v odôvodnení rozsudku detailne vysvetlil, s akou definíciou „mobbingu" sa stotožňuje, v odôvodnení rozsudku detailne objasnil, prečo sa nestotožnil s názorom žalobcu, že žalovaný sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi mobbingu, pričom žalobca neuviedol
vo svojom odvolaní žiadne bližšie vysvetlenie, v čom spočíva nesprávnosť týchto záverov súdu, keďže vyjadrenia žalobcu neobsahujú nič, z čoho by bolo možné vyvodzovať prípadný nesúhlas žalobcu s definíciou „mobbingu", navyše, ak predmetom konania bolo posúdenie platnosti dohody o rozviazaní pracovného pomeru a v rámci konania bolo preukázané, že mimoriadna odmena ponúknutá žalobcovi bola dostatočnou motiváciou pre žalobcu, aby uzavrel predmetnú dohodu a táto skutočnosť sama o sebe vylučuje pochybnosti ohľadom existencie slobodnej vôle žalobcu pri jej uzavretí, ako aj ohľadom súladu dohody s dobrými mravmi. Žalovaný dodal, že súd sa náležite vyjadril aj k otázke bonusu (mimoriadnej odmeny), ktorá bola žalobcovi ponúknutá výlučne v súvislosti a za podmienky ukončenia pracovného pomeru dohodou a tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že výška mimoriadnej odmeny zodpovedala výške odstupného podľa Zákonníka práce podľa žalovaného len potvrdzuje správnosť záverov súdu. Napokon žalovaný uviedol, že v rozpore s dobrými mravmi postupoval a postupuje práve žalobca, ktorý súc si vedomý toho, že vyplatenie mimoriadnej odmeny vo výške 14.500 eur bolo žalovaným viazané na splnenie podmienky, ktorou bolo skončenie pracovného pomeru dohodou, napriek tomu uskutočnil niekoľko krokov v úmysle dosiahnuť vyplatenie predmetnej mimoriadnej odmeny bez súčasného splnenia podmienok pre jej vyplatenie, o.i. keď žalobca požiadal zamestnankyňu žalovaného upraviť pôvodný návrh dohody o skončení pracovného pomeru tak, aby návrh dohody neobsahoval zmienku o vyplatení mimoriadnej odmeny, a potom, ako zamestnankyňa vyšla v ústrety požiadavke žalobcu a upravila text návrhu tak, že už neobsahoval zmienku o vyplatení mimoriadnej odmeny v súvislosti s ukončením pracovného pomeru a vyplatenie mimoriadnej odmeny bolo žalobcovi garantované na základe samostatného dokumentu - rozhodnutia generálneho riaditeľa o vyplatení mimoriadnej odmeny, žalobca nato, využijúc omyl zamestnankyne žalovaného, prevzal rozhodnutie o vyplatení mimoriadnej odmeny a zároveň odmietol podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, ale nárok na vyplatenie mimoriadnej odmeny vo výške 14.500 eur si uplatnil a po niekoľkotýždňových rokovaniach žalobca síce nakoniec podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru a dosiahol vyplatenie mimoriadnej odmeny, ale zároveň napadol platnosť predmetnej dohody.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov, v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
12. Rozsudok je v jeho napadnutom zamietavom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.10.2016 o 10,30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 212/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.
14. Odvolací súd v prejednávanom spore dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych právnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku. K zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd poukazuje na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie ako i na dôvody napadnutého zamietavého výroku rozsudku, s ktorými sa stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a len na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :
15. Odvolací súd je v danom spore toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a s ohľadom na to, že jeho predmetom je určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.1.2014, správne posudzoval spor podľa zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, v znení účinnom ku dňu jej uzavretia a dospel k správnemu právnemu záveru, že sporná dohoda o skončení pracovného
pomeru, ktorú dňa 21.1.2014 uzatvorili sporové strany, je platným právnym úkonom. V nadväznosti na tento záver potom súd správne žalobu zamietol v celom rozsahu.
16. Právnym úkonom sa rozumie prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce). Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
17. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že právny úkon je platný, ak vôľa účastníka pracovnoprávneho vzťahu, ktorú prejavil navonok bola vážna a súčasne slobodná. Slobodu vôle pritom vylučuje najmä priame fyzické donútenie (vis absoluta) či bezprávna vyhrážka (psychické donútenie, vis compulsiva). O bezprávnu vyhrážku, ktorou je vôľa konajúceho subjektu (v danom prípade žalobcu) deformovaná, sa však jedná iba vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená učiniť (napr. hrozbou ublíženia na zdraví, hrozbou značnej škody na majetku a pod.) alebo vyhráža tým, čo by síce bola oprávnená učiniť, avšak prostredníctvom vyhrážky si vynucuje niečo, na čo byť použitá nemôže. Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho (fyzický a psychický nátlak, tieseň) musia mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, nestačí teda, ak si ich existenciu konajúci len predstavuje, ale nie je pre ne objektívny dôvod a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že koná k svojmu neprospechu.
18. V pracovnoprávnych vzťahoch býva rozviazanie pracovného pomeru niektorým zo spôsobov uvedených v § 59 ods. 1 Zákonníka práce pre účastníkov z hľadiska ich záujmov nerovnako výhodné, lebo výkon nezadateľného práva ukončiť zákonom stanoveným spôsobom pracovný vzťah, má pre druhého účastníka obvykle (nielen ojedinele) za následok vznik určitej ujmy. Je tomu tak nielen vtedy, ak je pracovnoprávny vzťah rozväzovaný bez zreteľa na stanovisko druhej strany jednostranným právnym úkonom, ale aj v prípade, ak je pracovný pomer rozviazaný - ako tomu bolo v posudzovanom spore, na základe súhlasného prejavu vôle oboch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Súdna prax sa pritom ustálila v závere, že sa nejedná sa o bezprávnu vyhrážku a nemožno ani považovať za zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca (§ 13 ods. 3 Zákonníka práce) okolnosť, ak zamestnávateľ svoj návrh na rozviazanie pracovného pomeru dohodou (ofertu) odôvodní tým, že podľa jeho názoru sú tu dôvody, pre ktoré by mohol pracovný pomer so žalobcom skončiť na základe jednostranného právneho úkonu (spôsobom predvídaným v Zákonníku práce). Oznámením svojej pohnútky totiž len hrozí tým, čo je za účelom skončenia pracovného pomeru oprávnený podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce učiniť. Pri porovnaní ostatných možností skončenia pracovného pomeru (v okolnostiach posudzovaného sporu podľa § 63 Zákonníka práce) nemožno ani úspešne odvodzovať, že žalobca konal v dôsledku tiesne na svoj neprospech, ak sa rozhodol predísť jednostrannému skončeniu pracovného pomeru u žalovaného a zvolil si možnosť skončiť pracovný pomer dohodou, teda spôsobom pre neho výhodnejším, keď bezpochyby akceptoval rozhodnutie žalovaného o priznaní mimoriadnej odmeny vo výške 14.500 eur, ako i ďalšej odmeny (podľa bodu 2. spornej dohody z 21.1.2014). Treba zároveň súhlasiť s argumentáciou súdu prvej inštancie i v tom, že žalobca mal dostatočný časový priestor na zváženie, či pracovný pomer skončí namietaným právnym úkonom.
19. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu názoru, že žalobca dohodu o skončení pracovného pomeru neurobil na základe nedostatku slobody vôle a teda, že v danom spore nie sú splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a správny je i jeho záver, že uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru sa neprieči dobrým mravom, ktorý správne súd prvej inštancie odvodil na základe posúdenia vzájomného konania oboch strán sporu pri uzatváraní sporného právneho úkonu, keď správne pritom posúdil súčasne aj okolnosti, za ktorých sa namietaný právny úkon urobil. V korelácii s uvedeným a so zreteľom na skutkové okolnosti tohto sporu nemožno vyvodiť záver, že by išlo o prípad vymykajúci sa mravným zásadám a princípom vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Správanie smerujúce k zákonom predpokladanému výsledku nie je ani zneužitím výkonu práva v zmysle § 13 ods. 3 Zákonníka práce, a to i keď je jeho vedľajším následkom vznik ujmy na strane ďalšieho účastníka právneho vzťahu v situácii, ak bezpochyby nebolo vedené priamym úmyslom spôsobiť žalobcovi ujmu.
20. Na uvedenom závere preto potom nemôžu nič zmeniť odvolacie námietky žalobcu, že súd nijakým spôsobom nevyhodnotil listinné dôkazy predložené dňa 16.7.2015, majúce preukazovať jeho tvrdenia o mobbingu a bossingu, ktorého bol terčom, a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal so skutočnosťou, že
ním navrhovaní svedkovia sa so žalobcom poznali počas obdobia dvoch rokov a žalovaným navrhnutý svedok K.. N. Š. bola nadriadenou žalobcu len po dobu dvoch mesiacov. V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť žalovanému v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu v tom, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre spor podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov.
21. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že zo strany súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom a k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, tým, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., ani túto odvolaciu námietku žalobcu nepovažuje odvolací súd za dôvodnú.
22. Nepochybne medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03-30, sp. zn. IV. ÚS 115/03) a jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) patrí i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
23. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je však potrebné vyvodiť, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil vyššie uvedenými kritériami stanovenými citovaným ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keďže toto zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne aj vecne odôvodnil. Nemožno preto napadnutý rozsudok považovať za nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený, či arbitrárny, nakoľko súd v jeho odôvodnení uviedol, čoho sa žalobca žalobou domáhal a z akých dôvodov, aké bolo stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu a aké právne závery vyplývajú zo zistených skutočností vo vzťahu k žalobnému návrhu. Precízne takisto vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri svojom závere, že žalobný návrh žalobcu je nedôvodný, dôsledne sa vysporiadal i s podstatnými námietkami žalobcu i žalovaného a rovnako podrobne vysvetlil, že nepovažuje za potrebné vypočuť žalobcom navrhovaných svedkov: Y.. V., K.. R., E. K.. L.. Odvolací súd z uvedeného hľadiska nezistil, aby dôvody rozhodnutia boli zjavne neodôvodnené, svojvoľné, či príliš formálne. Iba skutočnosť, že sa žalobca s právnym názorom prvoinštančného súdu nestotožňuje, nemôže viest k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia (por. napr. sp. zn. I. ÚS 188/06, I. ÚS 241/07, II. ÚS 410/06).
24. Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku žalobcu, že súd prekvapivo a neodborne v rámci odôvodnenia rozsudku odkázal na wikipediu ako zdroj definície pojmu „mobbing", a to v situácii, ak žiadny právny predpis pojem „mobbing" nedefinuje a súd v odôvodnení rozsudku podrobne vysvetlil, s akou definíciou „mobbingu" sa stotožňuje a dôkladne vyložil, prečo sa nestotožnil s názorom žalobcu, že žalovaný sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi mobbingu, a súčasne za stavu, ak žalobca neuviedol vo svojom odvolaní žiadne bližšie vysvetlenie, v čom spočíva nesprávnosť týchto záverov súdu, tak ako na to poukázal i žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu.
25. Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok v jeho zamietavom výroku ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane správneho výroku o trovách konania.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v konaní neúspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424) CSP.
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1, 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).