Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/270/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobcu: CASH COLLECTORS SK s. r. o., so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 44 703 015, právne zastúpený Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanému: A. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXXX/XX, XXX XX Y., toho času na neznámom mieste pobytu, štátny občan SR, za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom E. S. X, XXX XX S., o zaplatenie 2.655,32 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/285/2013-172, zo dňa 1. marca 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu a zároveň vyslovil a určil, že zmluvná podmienka obsiahnutá v článku 19 bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere č. 0423852758 zo dňa 25.10.2006, uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou a.s., so sídlom Suché Mýto 4, 816 07 Bratislava, IČO: 00 151 653 ako veriteľom (ďalej len SlSp a žalovaným ako dlžníkom v znení: „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky,“ je neplatná pre jej neprijateľnosť. Rovnako vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30-tich dní po právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzal zo zistenia, že SlSp ako veriteľ dňa 25.10.2006 uzavrel so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o splátkovou úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie splátkového úveru dlžníkovi v sume 1.095,40 Eur a záväzok dlžníka úver splatiť, zaplatiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v zmluve. Jednalo sa o miniúver do 10-tich minút, pričom bola uzavretá pevná úroková sadzba 18,40 % ročne do konečnej splatnosti úveru bez poplatku za poskytnutie úveru, dohodnutý poplatok za správu úveru 60,- Sk mesačne, výšku splátok 910,- Sk (30,21 Eur) mesačne vždy k 20-temu dňu v kalendárnom mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20.11.2006 a konečná splatnosť na 20.10.2011. RPMN

bola dohodnutá vo výške 24,37 %. Listom zo dňa 12.11.2010 SlSp oznamovala žalovanému, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.10.2011 pohľadávku z vyššie uvedenej zmluvy v celkovej výške 2.655,32 Eur s príslušenstvom, ktorú má voči nemu postúpila spoločnosti Havel & Holásek, s.r.o., so sídlom Bratislava. Listom zo dňa 03.01.2011 spoločnosť Havel & Holásek, s.r.o., so sídlom Bratislava oznámila žalovanému, že postúpil žalobcovi vyššie uvedenú pohľadávku.

3. Zmluvný vzťah medzi účastníkmi Zmluvy o úvere má charakter spotrebiteľského úveru, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z. z.. Primárne sa zaoberal samotným postúpením žalovanej pohľadávky pôvodným veriteľom SlSp na spoločnosť Havel & Holásek, s.r.o., so sídlom Bratislava, ako bezprostredného právneho predchodcu žalobcu. Keďže v danom prípade išlo o pohľadávku veriteľa banky, ktorá poskytla predmetný úver dlžníkovi - žalovanému, je potrebné v súvislosti s postúpením tejto pohľadávky brať zreteľ aj na oprávnenie banky, postúpiť pohľadávku za podmienok podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len Zákon o bankách). Z tohto ustanovenia vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu bez súhlasu klienta iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu, a to iba za podmienky, že klient (dlžník) je napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením tejto časti svojho peňažného záväzku voči banke. Žalobca v konaní nepreukázal naplnenie uvedených podmienok pre vznik oprávnenia banky postúpiť žalovanú pohľadávku voči dlžníkovi - žalovanému z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.10.2006.

4. Pokiaľ ide o časť žalovanej pohľadávky zodpovedajúcej splátkam splatným v období od 20.11.2010 do 20.10.2011 v celkovej výške 362,52 Eur (12 splátok x 30,21 Eur) nebolo v konaní preukázané, že ku dňu postúpenia pohľadávky zo SlSp na spoločnosť Havel & Holásek, s.r.o., Bratislava, t.j. ku dňu 21.10.2010 vôbec došlo k ich predčasnej splatnosti. Mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená až žalobcom po postúpení pohľadávky dňa 04.07.2011. Preto nebolo preukázané, že banka bola oprávnená bez súhlasu dlžníka postúpiť nesplatnú časť svojej pohľadávky.

5. Rovnako nebolo preukázané oprávnenie banky postúpiť bez súhlasu dlžníka pohľadávku z predmetnej Zmluvy o splátkovom úvere aj splátkam zodpovedajúcim splatným v období od 20.08.2010 do 20.10.2010, t.j. vo výške 90,63 Eur (3 splátky x 30,21 Eur), a to aj napriek tomu, že už išlo o splátky, ktorých splatnosť nastala pred postúpením pohľadávky, t.j. predo dňom 21.10.2010. Omeškanie dlžníka v prípade týchto splátok netrvalo nepretržite viac ako 90 dní.

6. Napokon nebolo preukázané naplnenie podmienok pre vznik oprávnenia banky bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku z predmetnej zmluvy aj vo zvyšnej časti zodpovedajúcej časti štvrtej splátky splatnej 20.02.2007 v sume 28,49 Eur (4 splátky x 30,21 Eur = 120,84 Eur; 120,84 Eur - úhrady žalovaného 92,35 Eur = 28,49 Eur = časť nesplatenej štvrtej splátky) a ďalším splátkam splatným v období od 20.03.2007 do 20.07.2010 v celkovej sume 1.267,10 Eur (1.238,61 Eur ako 41 splátok + 28,49 Eur), a to aj napriek tomu, že už išlo o splátky, ktorých splatnosť nastala viac ako 90 dní pred postúpením pohľadávky. Žalobca nepreukázal, že k tomuto omeškaniu však došlo aj napriek písomnej výzve banky podľa ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Uvedené nemôže byť preukázané iba tým, že žalovaný poukázal na skutočnosť, že zo strany SlSp boli žalovanému účtované poplatky za upomienky a tiež nie je postačujúce ani preukázanie existencie písomnej výzvy SlSp bez toho, aby bolo v konaní preukázané, že takáto písomná výzva - upomienka sa aj skutočne dostala do dispozície žalovaného.

7. Uvedené závery je možné aplikovať aj na príslušenstvo týchto splátok. Keďže nebolo preukázané naplnenie podmienok podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, považoval Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 21.10.2010 medzi SlSp a spoločnosťou Havel & Holásek, s.r.o., so sídlom Bratislava za neplatný právny úkon urobený v rozpore so zákonom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len . Na základe takto neplatného právneho úkonu žalobca nemohol ďalšou následnou Zmluvou o postúpení pohľadávok nadobudnúť od postupníka žalovanú pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými, a teda nemohol vstúpiť do práv veriteľa a súčasne nebol oprávnený požadovať od žalovaného uspokojenie žalovanej pohľadávky s príslušenstvom.

8. Nestotožnil sa s výkladom § 92 ods. 8 Zákona o bankách prezentovaného žalobcom aj s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/898/2014 zo dňa 19.11.2015, ako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/203/2015-394 zo dňa 19.05.2015. Na možnosť preskúmavania súdu aktívnej vecnej legitimácie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009 zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod

č. R 46/2009, ktorého publikovaná právna veta znie: „Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s ustanovením § 525 ods. 2 je absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 . Návrh na určenie neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky môže podať aj dlžník, ak preukáže, že má na tomto určení naliehavý právny záujem; nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca, alebo preukázal postupník.“ Vzhľadom na uvedené dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a preto sa z dôvodu nadbytočnosti nezaoberal ani ďalšou argumentáciou sporových strán, ktorá nesúvisela so súdom posudzovanou platnosťou dotknutej časti spornej Zmluvy o postúpení pohľadávok.

9. Pokiaľ ide o vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 19 bod 19.16.VOP poukázal na to, že vyplývala z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a jej obsah spotrebiteľ (v danom prípade žalovaný) nemohol individuálne ovplyvniť. Neprijateľnosť tejto podmienky nepochybne vyplýva už len zo samotného faktu, že táto zmluvná podmienka bola obsiahnutá vo vopred právnym predchodcom žalobcu preformulovaných VOP, ktoré boli účinné od 01.08.2002 (t.j. ešte pred uzavretím predmetnej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.10.2006) a ktoré ako neoddeliteľnú súčasť zmluvných podmienok Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.10.2006 bol nútený dlžník - žalovaný prijať, ak chcel vstúpiť do zmluvného vzťahu s bankou - SlSp ako veriteľom. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tejto zmluvnej podmienky videl v tom, že jednak touto zmluvou podmienkou banka zrejme obchádzala už uvedené ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a súčasne v tom, že spotrebiteľ už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou dával súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi na tretiu osobu (teda aj na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo značne sťažené), zatiaľ čo spotrebiteľ vôbec takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod záväzku voči banke na tretiu osobu nedostal a bol oprávnený na postúpenie výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Preto je táto zmluvná podmienka neprijateľná podľa § 53 ods. 1 a absolútne neplatná podľa § 53 ods. 4 OZ.

10. O trovách konania si v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vyhradil, že bude rozhodnuté do 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku.

11. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Poukazoval na to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bolo preukázané, že žalovaný uzavrel zmluvu a túto si pred podpisom prečítal, v celom rozsahu s ňou súhlasil a bol v nej uvedený jeho súhlas s postúpením pohľadávky. V zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách preto bola splnená podmienka platného postúpenia pohľadávky s ohľadom na súhlas žalovaného s postúpením pohľadávky. Súd na túto skutočnosť prihliadol takým spôsobom, že uvedený súhlas žalovaného vyhlásil za neprijateľnú zmluvnú podmienku napriek skutočnosti, že zákon o bankách vyslovene predpokladá súhlas klienta s postúpením pohľadávky a ani na postúpenie pohľadávky nevyžaduje súhlas dlžníka. Súd nemal použiť reštriktívny výklad ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko z predložených dôkazov mal preukázané, že žalovaný bol v omeškaní výrazne viac ako 90 dní, na omeškanie bol opakovane písomne upozornený, ako to vyplýva aj z výpisu z účtu. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je iba relatívna, nakoľko jej uzatvorením sa sledoval legitímny cieľ a jej perfektnosti bránilo podľa názoru súdu prvého stupňa iba plynutie času (90 dní). K výkladu platnosti právneho úkonu poukázal na nález Ústavného súdu SR z 01.04.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014, z 03.07.2008 sp. zn. I. ÚS 242/07, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2373/2012 z 26.09.2012 a Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1783/11 zo dňa 23.04.2013. Preto sa domnieva, že uvedený nedostatok mal vplyv iba na účinnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá sa najneskôr uplynutím 90 dní od doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky zo strany jeho právneho predchodcu - SlSp zo dňa 12.11.2010 stala účinnou. Nakoľko žalobu podal až dňa 20.08.2013 po neúspešnom mimosúdnom vymáhaní pohľadávky, resp. zastavení exekučného konania založeného rozhodcovským rozsudkom, podal ju ako v tom čase nepochybne oprávnený vlastník pohľadávky. Žalovaný nikdy aktívnu legitimáciu nespochybnil ani nenamietal. Poukázal na názor odbornej verejnosti, konkrétne na článok doc. JUDr. Kristiána Csacha PhD., LL.M, ktorý uviedol, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Ďalej poukázal na Rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 76/2007, v zmysle ktorého v prípade uvedeného ustanovenia nejde o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by si ho strany nemohli zúžiť. Doslovne sa v ňom uvádza, že predmetné ustanovenie poskytuje možnosť postúpiť aj pohľadávku inej osobe ako banke.

Netvrdí sa v ňom, že by toto ustanovenie podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok a nazdáva sa, že ich nepovažuje za podmienku platnosti postúpenia. Ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Odo 1613/2005, v ktorom bolo poukazované na to, že z hľadiska možných úvah o následkoch neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky. Taktiež poukázal na rozhodnutie sp. zn. 15C/184/2014-131 bez bližšieho určenia, o ktorý súd sa má jednať. Je presvedčený, že z umiestnenia a obsahu § 92 ods. 8 Zákona o bankách a jeho jednotlivých odsekoch je zrejmé, že jeho účelom je ochrana bankového tajomstva a možnosti jeho vyzradenia orgánom verejnej moci, prípadne súkromnoprávnym subjektom. Teda upravuje možnosť vyzradiť bankové tajomstvo pri postúpení pohľadávky bankou. Preto považuje postúpenie pohľadávky za platné a je tým založená jeho aktívna vecná legitimácia.

12. Má za to, že v konaní bola porušená zásada kontradiktórnosti konania. Prvostupňový súd hoci vyslovil neprijateľnosť podmienky, ho nikdy nevyzval na vyjadrenie sa ku skutočnosti, že podľa jeho predbežného názoru podmienky obsiahnuté v zmluve spôsobujú výraznú nerovnováhu v právach a povinnostiach subjektov v neprospech spotrebiteľa a ako také sú podľa názoru prvostupňového súdu neprijateľné, v dôsledku čoho sú neplatné. Týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na ust. § 100 ods. 1 O.s.p. a § 118 ods. 2 O.s.p.. Zmyslom ich konštrukcie je nepochybne obmedziť počet tzv. prekvapujúcich súdnych výrokov. Rovnako poukázal na rozhodnutie Veľkej komory Európskeho súdneho dvora vo veci pod sp. zn. C-89/08P, na rozhodnutie C-472/11, C-488/11. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že súd prvého stupňa sa dopustil zásadnej vady, keď ho nevyzval na vyjadrenie sa k zamýšľanému vyhláseniu neprijateľných podmienok ex offo.

13. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, ktoré i vyčíslil.

14. Na základe uvedeného navrhol zrušiť rozsudok okresného súdu a zaviazať žalovaného a vedľajšieho účastníka (v čase rozhodovania súdu prvého stupňa) k náhrade trov odvolacieho konania a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo pripustiť dovolanie v otázke výkladu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vo vzťahu k možnosti postúpenia pohľadávok banky, a to aj na nebankový subjekt, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

15. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalobcu zo dňa 17.06.2016, krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, v spojení s § 470 ods. 2 veta prvá v zmysle ktorého, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

16. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd v zmysle ust. § 34 CSP, po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/ preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 a napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

17. Odvolací súd sa s poukazom na ust. § 387 ods. 2 v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a vo svojom rozhodnutí sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na doplnenie12 správnosti napadnutého rozhodnutia niektoré state zdôrazní.

18. Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predbežným názorom súdu, že zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, vyjadriť sa k nemu. Zásada kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu sporových strán. Ťažiskom realizácie procesných práv strán súdneho konania je pojednávanie. Ide však o nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu ohľadom toho, že nebol oboznámený súdom prvej inštancie s jeho skutkovými a právnymi závermi o zmluvnej podmienke obsiahnutej v článku 19 bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok ako neprijateľnej podmienke a že mu nebolo umožnené sa k nim vyjadriť. Ak by označený postup súdu mal byť považovaný za porušenie zásady kontradiktórnosti,

za situácie, keď platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou žalobcu vyjadriť svoje námietky ku skutkovým a právnym záverom tohto súdu v podanom odvolaní (porovnaj aj stanovisko pléna Ústavného súdu SR sp.zn. PLz. ÚS 1/2014 z 7.5.2014). Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutia by len zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania, ako aj náklady na výkon súdnictva a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality (uznesenie NS SR sp.zn. 6 Cdo 417/2015 z 18.8.2016).

19. Okresný súd na pojednávaní konanom dňa 1.3.2016 za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu oboznamoval listinné dôkazy a výslovne Všeobecné obchodné podmienky bod 19.16. Zo strany žalobcu nebolo podané žiadne vyjadrenie k tejto podmienke, hoci zo strany vedľajšieho účastníka na strane žalovaného bola vznesená námietka o nemožnosti postúpenia pohľadávky s poukazom n ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že odvolateľ ani v odvolaní neuviedol po vecnej stránke žiadne dôvody, pre ktoré by malo byť rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku nesprávne. Neprodukoval žiadnu argumentáciu, z ktorej by mohla byť posúdená nesprávnosť/správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o neprijateľnosti a následne neplatnosti predmetnej zmluvnej podmienky.

20. Okresný súd ako hlavný dôvod zamietnutia žalobného návrhu uviedol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko neboli splnené podmienky § 92 ods. 8 Zákona o bankách na postúpenie pohľadávky. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí o prípadnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje podmienky, ktoré musia byť splnené, ak chce banka ako postupca postúpiť na tretí subjekt, ktorý nie je bankou, svoje pohľadávky. Správne okresný súd konštatoval, že v prípade nesplnenia týchto zákonných podmienok, je zmluva o postúpení pohľadávok neplatným právnym úkonom, nakoľko je v rozpore so zákonom (§ 39 .

21. Krajský súd sa nestotožnil s výkladom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorý predostrel odvolateľ v podanom odvolaní. Uvedené zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval prvostupňový súd, a ktoré aj citoval vo svojom rozhodnutí, v prvej vete hovorí o tom, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Veta druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka však aj v prípade, že klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní so splnením, čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok.

22. Inými slovami povedané, banka musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže, ak však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Vo všetkých prípadoch však platí, že musí tomuto predchádzať písomná výzva na úhradu.

23. Nemožno vyhovieť ani odvolacej námietke, že žalovaný v zmluve o úvere súhlasil s postúpením pohľadávky inému, čo napokon § 92 ods. 8 Zákona o bankách výslovne predpokladá. Na základe citovaného ustanovenia možno postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, ak sú splnené podmienky v ňom vyžadované, a to aj bez súhlasu dlžníka. A contrario v prípade nesplnenia podmienok, je možné pohľadávku postúpiť iba s výslovným súhlasom dlžníka. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj z nižšie podpísaného vyplýva, že predpoklady na postúpenie pohľadávky stanovené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách naplnené neboli a dojednaná zmluvná podmienka, ktorou mal žalovaný dať súhlas na postúpenie pohľadávky bola súdom prvej inštancie vyhlásená za neprijateľnú podmienku, keďže táto nebola vyjednaná individuálne a tiež spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (žalovaného), keď naopak spotrebiteľ vôbec takýto súhlas od banky na postúpenie postúpenie pohľadávky - záväzku nedostal.

24. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by výzva na úhradu peňažného záväzku bola zo strany právneho predchodcu žalobcu SlSp riadne žalovanému doručená. Účinky prejavu vôle voči neprítomnej osobe upravuje § 45 tak, že tento prejav voči takejto osobe pôsobí od okamihu, keď jej dôjde. To znamená, že tento prejav pôsobí voči adresátovi, keď sa dostane do sféry jeho dispozície, neprítomná osoba má možnosť oboznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória aj súdna prax za takúto možnosť považujú objektívnu príležitosť adresáta oboznámiť sa s písomnosťou, napr. vhodením oznámenia o uložení do schránky adresáta.

25. Okresný súd teda dospel k správnemu záveru, že pre nenaplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 citovaného zákona o bankách nebolo možné platne postúpiť predmetnú pohľadávku na spoločnosť Havel & Holásek, s.r.o., so sídlom Bratislava a následne na žalobcu a takéto postúpenie je v rozpore s ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov nemá žalobca aktívnu vecnú legitimáciu. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami nezaoberal.

26. Na záver považuje krajský súd za potrebné uviesť, že v konaní subjekt Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vystupoval pôvodne ako vedľajší účastník v zmysle ust. § 93 ods. 2, 3 O. s. p. účinného do 30.06.2016. Podľa týchto ustanovení ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Uvedený inštitút poskytoval priestor na ochranu spotrebiteľského práva bez ohľadu na to či sa jedná o spotrebiteľskú vec individuálnu alebo sa týka skupiny spotrebiteľov a bez ohľadu na to či spotrebiteľ vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného. Zákon priamo umožňoval občianskemu združeniu, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, zúčastniť sa konania a dával mu rovnaké práva a povinnosti, ako má účastník konania, v tomto prípade nebolo nutné preukazovať právny záujem na veci.

27. Ustanovenia nového procesného predpisu - inštitút pôvodného vedľajšieho účastníka nepoznajú, upravujú procesný inštitút tzv. intervenienta (§ 81 a nasl. . Podľa § 81 intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku konania. Združenie nemá postavenie ani osobitného subjektu podľa § 95 CSP, o „pribratí“ do konania ktorého by mal rozhodnúť súd.

28. Odvolací súd vychádzal zo záveru, že ak mal uvedený subjekt v čase predchádzajúcej právnej úpravy rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, tým, že došlo k zmene právneho predpisu a k zániku inštitútu vedľajšieho účastníka v chápaní predchádzajúcej právnej úpravy, nemôže tento subjekt bez ďalšieho svoje procesné práva a povinnosti stratiť.

29. Krajský súd vychádzajúc z týchto skutočností, rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).

31. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430