Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_3To-69-2016.pdf
PDF · 92.5 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/69/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Vranku a sudcov JUDr. Romana Hargaša a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému O. I., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 26. októbra 2016 odvolanie obžalovaného O. I. proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20. januára 2016, sp. zn. 1T/74/2014 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie obžalovaného O. I. zamieta, pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20. januára 2016, sp. zn. 1T/74/2014, bol obžalovaný O. I. uznaný za vinného u skutku pod bodom 1) z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a u skutku pod bodom 2 z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:
1) dňa 27.01.2014 asi o 10.50 hod. v byte na 6. poschodí obytného domu č. XXXX/XX na P. ulici v Novom Meste nad Váhom úmyselne ublížil na zdraví svojej manželke H. I., a to takým spôsobom, že po predchádzajúcej slovnej hádke sotil rukami manželku H. I. stojacu medzi dverami vedúcimi z obývacej izby smerom na chodbu, ktorá v snahe vyhnúť sa pádu sa pravou rukou zachytila o zárubňu dverí, po čom obžalovaný okamžite ako videl, že sa H. I. drží rukou o zárubňu, aby zamedzila pádu na zem, pristúpil k týmto dverám, a tieto prudko pribuchol, aby sa zavreli, pri čom svojej manželke H. I. privretím pravej ruky do dverí spôsobil zlomeninu posledného článku IV. prsta pravej ruky bez posunu a zmliaždenie posledného článku IV. prsta pravej ruky, ktoré si vyžiadali práceneschopnosť, dobu liečenia a obmedzenia na bežnom spôsobe života po dobu 22 dní; 2) dňa 06.02.2014 asi o 13.45 hod. v byte na 6.poschodí obytného domu č. XXXX/XX na P. ulici v Novom Meste nad Váhom sa vyhrážal zabitím svojej manželke H. I., ku ktorej po predchádzajúcej hádke prišiel, keď sa prezliekala v detskej izbe, a tam ju aj fyzicky napadol, a to takým spôsobom, že sa postavil pred ňu, uchopil ju ľavou rukou pod bradu za krk, pričom zovrel dlaň a škrtil ju, pričom sa jej aj slovne vyhrážal, že ju vyhodí von z okna, pričom jej vulgárne nadával a uviedol, že za to dostane tri roky a za dobré chovanie je za rok vonku, počas toho ju aj vytláčal smerom k oknu, pričom ich dcéra T. I., na vzniknutú situáciu zareagovala tak, že uchopila zozadu obvineného za pravú ruku a tričko so slovami: “Pusti ju, daj jej pokoj, nechaj ju!“, v dôsledku čoho sa poškodenej H. I. podarilo zvaliť na posteľ pri okne a dcéra T. I. ju chytila za ruku, ktorú spod zovretia otca O. I. vytrhla, na čo následne od neho ušli z bytu von pred obytný dom, čím svojím konaním obvinený u poškodenej H. I. vzbudil dôvodnú obavu o jej život a zdravie.
Za tento trestný čin bol obžalovaný O. I. odsúdený podľa § 156 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/ Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 1 rok, výkon ktorého bol obžalovanému podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu 4 roky.
Podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. a § 51 ods. 4 písm. a/, g/, i/ Tr. zák. boli súčasne obžalovanému v skúšobnej dobe uložené nasledovné povinnosti a obmedzenia:
- zákaz akéhokoľvek styku s poškodenou H. I., nar. X.X.XXXX, T. I., nar. XX.XX.XXXX a mal. H. I., nar. X.X.XXXX, všetky trvale bytom B. T. nad P., P. č. XXXX/XX;
- zákaz úmyselne sa priblížiť k uvedeným osobám na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov;
- zákaz zdržiavať sa v blízkosti obydlia H. I., T. I. a mal. H. I.;
- povinnosť podrobiť sa v spolupráci s probačným a mediačným úradníkom súdu alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo iného výchovného programu;
- povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo sa zúčastniť na psychologickom poradenstve.
Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho vyhlásení, teda v zákonnej pätnásťdňovej lehote, napadol odvolaním obžalovaný O. I. pre nesprávnosť výrokov o vine a treste. V písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu poukazoval na svoje obhajobné tvrdenia prednesené už pred súdom prvého stupňa a považoval napadnutý rozsudok za nesprávny pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení, ako aj pre nesprávne právne posúdenie skutkov.
Nesúhlasil s tvrdením okresného súdu, že by z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní bolo možné jednoznačne a bez pochýb vyvodiť záver o tom, že sa skutky stali, že by ich spáchal obžalovaný a že skutok pod bodom 1) je trestným činom. Podľa jeho názoru ho ani jeden nezávislý dôkaz objektívneho charakteru neusvedčuje zo spáchania skutkov. V zhode so svojimi obhajobnými prednesmi pred súdom prvého stupňa opakovane poukazoval na to, že svedkyne H. I., jeho ex-manželka a T. I., jeho dcéra, sú voči nemu zaujaté, nenávidia ho, nevypovedali o ňom a o jeho konaní objektívne a pravdivo a ich výpovede sú podľa neho vymyslené a účelové pod vplyvom absolútnej a totálnej nenávisti k nemu z dôvodu, že si našiel novú priateľku, s ktorou má dieťa a založil si s ňou novú rodinu. Podľa jeho názoru jednoducho nevedia „prekúsnúť“ uvedenú skutočnosť a rozhodli sa ho „zničiť“, čo je podľa neho evidentné z ich výpovedí, ako aj z obsahu listov a sms správ, ktoré adresovali jemu a jeho novej družke pred jeho obvinením, počas jeho väzby i počas súdneho konania.
Opakovane namietal, že objektívne dôkazy na preukázanie jeho viny produkované neboli, že žiaden svedok (susedia, rodina, známi) nepotvrdil skutočnosti uvádzané týmito svedkyňami, ale naopak bezprostrední susedia i blízky rodinný priateľ vyvrátili takéto tvrdenia ex-manželky i dcéry. Namietal tiež závery odborného vyjadrenia znalca MUDr. Ridoška s poukazom na to, že znalec použil pre znalcov zaužívanú a všeobecnú formuláciu o tom, že u skutku pod bodom 1) napadnutého rozsudku „poškodená mohla utrpieť zranenia tak, ako ich uviedla vo svojej výpovedi“ a že tento záver okrem nekonkrétneho vyjadrenia „mohla“ (alternatívne, teda aj nemusela) podľa názoru obhajoby nepreukazuje vinu obžalovaného. Obžaloba podľa neho nemala preukazovať, či sa skutok stal, nakoľko obžalovaný buchnutie dverí nepoprel, ale mala preukazovať, či je skutok úmyselným trestným činom, teda preukazovať úmysel obžalovaného spôsobiť poškodenej zranenia jeho aktívnym úmyselným konaním. Poukazoval tiež na to, že rovnako ani závery znaleckého posudku MUDr. Drobu a MUDr. Lexmana nepreukazujú jeho vinu a za objektívny dôkaz poukazoval naopak znalecký posudok MUDr. Zabáka, keďže potvrdzoval obhajobné tvrdenia obžalovaného v tom smere, že príčinou nezhôd s poškodenou bol jeho mimomanželský pomer, že pri vzájomných konfliktoch nie je vždy jednoznačne určenie roly agresora a obete, že poškodená mala podporu dcér a mohla konať a rozhodovať sa nezávisle na jeho osobe a že sa nepotvrdilo týranie poškodenej a oboch dcér.
Namietal ďalej správnosť hodnotenia svedeckých výpovedí N.. W., Z. W. a T. W. ako bezpredmetných z dôvodu, že neboli priamymi účastníkmi skutku, pretože podľa jeho názoru vo vzťahu k vierohodnosti a preukazovaniu pravdivosti výpovedí poškodenej a T. I. sú uvedené výpovede podstatné a určujúce.
Namietal tiež, že okresný súd sa podľa neho nevysporiadal s obhajobou obžalovaného v tom smere, že skutky sa nemohli stať tak, ako ich opisovali poškodená s dcérou, vzhľadom na rozloženie a dispozíciu bytu a jeho zariadenia. Podľa jeho názoru okresný súd, vzhľadom na nevykonanie rekonštrukcie, resp. vyšetrovacieho pokusu na mieste samom, nemal dostatok objektívnych informácii o tom, ako sa skutky stali, resp. mohli stať.
Zopakoval svoje obhajobné tvrdenia v tom smere, že pri skutku pod bodom 1) nemal úmysel zraniť poškodenú, že ani nevidel to, že sa drží zárubne dverí, nakoľko v čase, kedy od zlosti dvere zabuchol, pre svoje postavenie a rozmiestnenie nábytku v izbe a na chodbe nemohol vidieť a vedieť, že sa poškodená jednou rukou drží zárubní a že jej pribuchnutím dverí spôsobí zranenie. Vo vzťahu ku skutku pod bodom 2) zopakoval, že nemohol držať poškodenú pod krkom, lebo jednu ruku mal v sadre a rovnako ju nemohol ťahať k oknu s úmyslom vyhodiť ju von z okna pre rozmiestnenie nábytku v izbe a najmä pod oknom, a preto ani teoretická hrozba (ktorú však poprel) by nemohla u poškodenej reálne vzbudiť dôvodnú obavu o jej život a zdravie. Vzhľadom na uvedené dôvody podľa jeho názoru nebolo jednoznačne a bez pochýb preukázané, že by skutok pod bodom 1) bol trestným činom, pretože absentuje úmysel a že by sa skutok pod bodom 2) stal, pretože absentujú objektívne usvedčujúce dôkazy.
Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/, e/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a aby podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
K písomným dôvodom odvolania sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom v písomnom podaní zo dňa 17.6.2016. Napadnutý rozsudok považoval za zákonný, vecne správny a riadne odôvodnený. Vina obžalovaného bola podľa prokurátora dostatočným spôsobom preukázaná, pričom uložený trest považoval za primeraný. Vo vzťahu ku skutku pod bodom 1) považoval prokurátor subjektívnu stránku stíhaného prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. u obžalovaného za naplnenú, dokonca vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., teda že obžalovaný videl ruku poškodenej a vedome buchol dverami, aby jej ublížil. V prípade, ak súd nepovažoval priamy úmysel za preukázaný, tak prokurátor považoval za naplnený prinajmenšom aj nepriamy úmysel v zmysle § 15 písm. b/ Tr. zák., pretože obžalovaný videl ako sa poškodená nachádza v priestoroch napravo od dverí, respektíve v blízkosti dverí a zárubní a bol teda uzrozumený s tým, že ak ráznym spôsobom buchne dverami, môže jej nejakým spôsobom ublížiť na zdraví. Vo vzťahu ku skutku pod bodom 2) považoval prokurátor skutok za preukázaný, pričom tvrdenia obžalovaného uvedené v jeho odvolaní o účelovej výpovedi poškodenej a dcéry sú podľa neho založené iba na jeho domnienkach a predpokladoch. Predchádzajúce negatívne skúsenosti poškodenej s agresívnym správaním obžalovaného a samozrejme i predchádzajúci skutok pod bodom 1) zo dňa 27.1.2014 podľa názoru prokurátora museli u poškodenej vzbudiť dôvodnú obavu z vyhrážok obžalovaného. Podľa neho vierohodnosť poškodenej nebola spochybnená, pričom jej výpoveď bola potvrdená aj výpoveďou T. I.. V danom prípade ide teda o tvrdenie dvoch svedkýň, ktoré boli v priebehu tohto trestného konania opakovane vypočuté a kontinuálne tvrdili tie isté skutočnosti. Navrhol preto odvolanie obžalovaného zamietnuť podľa § 319 Tr. por., pretože nie je dôvodné.
Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín na verejnom zasadnutí krajského súdu navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Tr. por. s poukazom na to, že napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch považovala za zákonný a správny.
Poškodená H. P. (predtým I.) na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu poukázala na písomné vyjadrenie k dôvodom odvolania obžalovaného podané prostredníctvom jej splnomocnenej právnej zástupkyne, v ktorom považovali napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch za zákonný a správny, a preto navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaného odvolania, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené až dňa 11. augusta 2016, vykonal dňa 26. októbra 2016 verejné zasadnutie a postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov o vine a treste napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného O. I. nie je
dôvodné. Nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal kontradiktórnym spôsobom všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia správne oprel nielen o výpovede obžalovaného O. I., ale predovšetkým o výpovede poškodenej H. P. (predtým I.) a svedkyne T. P. (predtým I.), ako aj o zistenia a závery vyplývajúce z odborného vyjadrenia znalca MUDr. Jaroslava Ridoška, PhD. z odvetvia chirurgie, zo znaleckých posudkov MUDr. Svetozára Drobu a MUDr. Juraja Lexmana, znalcov z odvetvia psychiatrie a MUDr. Karola Zabáka, znalca z odvetvia klinickej psychológie dospelých a detí a o listinné dôkazy, na ktoré v napadnutom rozsudku poukázal.
Svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr.por. dostatočne podrobne, vecne správne a presvedčivo odôvodnil v napadnutom rozsudku a na ich podklade dôvodne neakceptoval obhajobné tvrdenia obžalovaného O. I. prezentované obžalovaným i jeho obhajcom, pretože boli v rozpore s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, o vierohodnosti a správnom vyhodnotení súdom prvého stupňa ktorých dôkazov nemal pochybnosti ani odvolací súd. Jeho rozhodnutie je založené na starostlivom vyhodnotení celého dokazovania, a to spôsobom ako prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Úvahy a závery súdu prvého stupňa založené na zásadách logického konania a uvažovania sú vecne správne a odvolací súd sa s nimi stotožňuje.
V konaní, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, postupoval okresný súd pri vykonávaní dôkazov a pri rozhodovaní vecne správne a v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi konanie a rozhodovanie po podaní obžaloby pred súdom a v tomto smere krajský súd nezistil žiadne pochybenie. Obžalovanému bolo zákonným spôsobom riadne vznesené obvinenie a bola na neho podaná obžaloba, obžalovaný mal v konaní obhajcu a v celom konaní mal dostatočnú a opakovanú možnosť sa vyjadriť, pričom svoje obhajobné práva aj využil štandardným spôsobom.
Z dôkazov vykonaných kontradiktórnym spôsobom v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, vrátane obhajobných vyjadrení obžalovaného, na ktoré podrobne poukázal súd prvého stupňa, je jednoznačne preukázané, že skutky uvedené pod bodmi 1) a 2) sa stali, že ich spáchal obžalovaný spôsobom uvedeným pod bodmi 1) a 2) v napadnutom rozsudku a že skutok pod bodom 1) vykazuje zákonné znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a skutok pod bodom 2) prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., z ktorých bol uznaný za vinného.
Obhajobné tvrdenie obžalovaného O. I., že vykonané dôkazy sú nesprávne hodnotené, nemá svoje opodstatnenie. V uvedenom smere správne postupoval už súd prvého stupňa. Z odôvodnenia rozsudku je dostatočne zrejmé, že v ňom v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol všetky podstatné skutočnosti a dôkazy, o ktoré oprel svoj záver o vine obžalovaného i ako sa vysporiadal s jeho obhajobou.
Z obsahu odvolacích dôvodov obžalovaného vyplýva, že namieta správnosť hodnotenia dôkazov súdu prvého stupňa a domáha sa iného, pre neho priaznivejšieho hodnotenia vykonaných dôkazov, čo by bolo odôvodnené v prípade, ak by dôkazy súd prvého stupňa hodnotil skutočne v rozpore so skutočnosťou, s obsahom vo veci vykonaných dôkazov. V danom prípade však tomu tak nie je.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, pretože dôkazy, ktoré vykonal a na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, ktorými bolo jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že sa obidva žalované skutky stali a že ich spáchal obžalovaný O. I.. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súd prvého stupňa vykonal všetky pre dané závery nevyhnutné dôkazy zákonom predpísaným spôsobom a vyvodil z nich logicky správne závery, vrátane vyhodnotenia obhajobných tvrdení obžalovaného. Odvolacie námietky obžalovaného v uvedenom smere neboli preto dôvodné, odvolací súd ich neakceptoval a vo vzťahu ku skutkovým zisteniam v podrobnostiach len poukazuje na vecne správne a podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa dáva
nadriadenému odvolaciemu súdu možnosť len v podrobnostiach poukázať na dôvody, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
Vychádzajúc z takto správne zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa preto nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaného O. I. u skutku pod bodom 1) ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a u skutku pod bodom 2) ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., pričom svoje závery v tomto smere v napadnutom rozsudku tiež zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd dospel preto nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom ako súd prvého stupňa. V tomto smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku v prospech obžalovaného, preto odvolacie námietky obžalovaného O. I. uvedené v jeho odvolaní, vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a k právnemu posúdeniu jeho konania, nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd, vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu a právnej kvalifikácie konania, nepochybil ani vo výroku o určení druhu trestu a jeho výmere. Trest odňatia slobody uložený obžalovanému podľa § 156 ods. 2 Tr. zák. vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 4 roky postupom podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák. spolu s primeranými povinnosťami a obmedzeniami uloženými v rozsahu uvedenom v napadnutom rozsudku, zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, 4 Tr. zák. a zohľadňuje všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaných trestných činov vyplývajúcej z ich povahy, zo spôsobu spáchania i spôsobených následkov, ako aj pomery obžalovaného a možnosti jeho nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere je dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaného spoločnosťou.
Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody ani na zmenu napadnutého rozsudku vo vzťahu k výrokom o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu v prospech obžalovaného, preto v tomto smere odvolacie námietky obžalovaného O. I. nepovažoval za dôvodné a neakceptoval.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom, preto odvolanie obžalovaného O. I.ko nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.