Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/190/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: AB 1 B. V., so sídlom E. XXX, XXXXXX K., Holandské kráľovstvo, reg. č.: 56 007 043, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Goliašová Gabriela s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanému: D. R., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom XXX XX L. M. XXX, štátny občan SR, o zaplatenie 1.380,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti časti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 6C/497/2015-56 zo dňa 12. 02. 2016, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, v ktorej súd návrh vo zvyšnej časti zamietol a v časti o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie p o t v r d z u j e .

V odvolaním nenapadnutej časti, v ktorej súd čiastočne žalobe žalobcu vyhovel, ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Žilina ako súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom o žalobnom návrhu žalobcu tak, že : Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 308,20 eur spolu s vyčíslenými úrokmi z omeškania v sume 1,42 eur a úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne:

- zo sumy 139,42 eur od 22.10.2015 do 25.10.2015,

- zo sumy 181,62 eur od 26.10.2015 do 25.11.2015,

- zo sumy 223,81 eur od 26.11.2015 do 25.12.2015,

- zo sumy 266,- eur od 26.12.2015 do 25.01.2016 a

- zo sumy 308,20 eur od 26.01.2016 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Návrh vo zvyšnej časti zamieta. Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Určuje, že zmluvná podmienka, obsiahnutá v ust. Hlavy 18 § 1 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s. - DUO, platných od 15.10.2013 ISS213, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy č. 4407107414, uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou Home Credit Slovakia, a. s. so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176 ako Spoločnosťou a odporcom ako klientom, dňa 24.07.2014, v znení: "Ak sa omeškáte s úhradou splátky, máme právo Vám vyúčtovať a Vy ste povinný(á) nám uhradiť poplatok za upomienku vo výške 5,- eur v prípade prvej upomienky a 12,- eur v prípade druhej a ďalšej upomienky. V prípade, že ide o zaslanie úplne prvej upomienky počas trvania zmluvy, nebudeme Vám poplatok za upomienku účtovať. Bez ohľadu na počet zaslaných upomienok Vám bude poplatok za upomienku účtovaný maximálne dvakrát za kalendárny

mesiac a len za upomienku zaslanú v listinnej podobe. Po zosplatnení úveru Vám už nebudú poplatky za upomienku účtované.", je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti. Určuje, že zmluvná podmienka, obsiahnutá v ust. Hlavy 18 § 2 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s. - DUO, platných od 15.10.2013 ISS213, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy č. 4407107414, uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou Home Credit Slovakia, a. s. so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176 ako Spoločnosťou a odporcom ako klientom, dňa 24.07.2014, v znení: "Ak sa omeškáte s úhradou splátky, máme právo Vám vyúčtovať zmluvnú pokutu vo výške 17,- eur, ktorú musíte uhradiť. Táto pokuta Vám bude vyúčtovaná maximálne jedenkrát za dobu trvania zmluvy.", je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti.

2. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd citoval ustanovenia právnych predpisov, ktoré použil v súvislosti s právnym posúdením veci. Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákonov, následne v písomnom odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie vo všetkých jeho výrokových častiach, a to nasledovne: „Z vykonaného dokazovania mal tak súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa HCS a odporcom vznikol právny vzťah na základe vyššie uvedenej uzavretej zmluvy zo dňa 24.07.2014. Aj s poukazom na to, že zo strany HCS išlo o činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 1 a 2 a zo strany odporcu pri uzatváraní zmluvy nešlo o konanie v rámci predmetu jeho podnikania alebo povolania, pričom išlo o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov HCS odporcovi, súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah v zmysle príslušných ust. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a rovnako v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je zvláštnym zmluvným typom, spotrebiteľský úver môže byť dohodnutý v podobe rôznych typov zmlúv, napr. v zmluve o úvere podľa ust. § 497 ObZ, v zmluve o pôžičke podľa ust. § 657 OZ, v kúpnej zmluve podľa ust. § 588 a pod. Súd sa tak v ďalšom zaoberal otázkou, o aký zmluvný typ v tomto prípade išlo. S poukazom na vyššie uvedené, mal súd za to, že v danom prípade HCS s odporcom uzavreli zmluvu o úvere podľa ust. § 497 ObZ, ktorou sa zaviazala HCS poskytnúť odporcovi peňažné prostriedky do sumy 1.519,- eur a odporca sa zaviazal tieto vrátiť HCS a zaplatiť úroky. Súd tak vychádzal z toho, že HCS svoju povinnosť podľa ust. § 497 splnil poskytnutím peňažnej sumy 1.519,- eur odporcovi prevodom na účet predajcu (v súlade s ust. Hlavy 3 § 2 a Hlavy 4 § 1 ÚZP) dňa 24.07.2014 s tým, že odporca sa mal zaviazať vrátiť HCS túto sumu zvýšenú o celkové náklady spotrebiteľa vo výške 542,36 eur, t. j., že odporca sa mal zaviazať zaplatiť navrhovateľovi celkovú čiastku podľa cit. ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. vo výške 2.061,36 eur, a to v 36 mesačných splátkach vo výške 57,26 eur (36 x 57,26 eur = 2.061,36 eur). Súd však poukazuje na to, že dotknutá zmluva uzavretá medzi účastníkmi neobsahovala náležitosti podľa cit. ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o výške splátok istiny a úrokov, ktoré mal odporca HCS zaplatiť. Aj keď bola v zmluve explicitne uvedená celková výška každej mesačnej splátky v sume 57,26 eur a aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v sume 2.061,36 eur, nikde však nebola uvedená výška splátok istiny a úroku, t. j. časť každej mesačnej splátky v celkovej výške 57,26 eur, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny a na splatenie úroku. Keďže bol nepochybne odporcovi poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1.519,- eur, je však v zmysle cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy zmluva aj napriek chýbajúcim podstatným náležitostiam platná, ale rovnako v zmysle uvedeného ustanovenia sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu tak povinnosťou odporcu bolo HCS vrátiť len poskytnutú peňažnú sumu 1.519,- eur, t. j. celkovo zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.519,- eur v 36 mesačných rovnomerných splátkach vo výške 42,1944 eur so splatnosťou prvej splátky dňa 24.08.2014 a poslednej 36. splátky dňa 25.07.2017 pri splatnosti 2. až 35. splátky 25. dňa príslušného nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Preto pokiaľ sa navrhovateľ ako právny nástupca HCS (titulom postúpenia pohľadávky - § 524 ods. 1 titulom zmluvných úrokov domáhal zaplatenia sumy vo výške 87,32 eur spolu s vyčíslenými úrokmi z omeškania v sume 1,54 eur a úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 87,32 eur od 22.10.2015 do zaplatenia, súd pre neexistenciu právneho základu vzniku takéhoto nároku navrhovateľa návrh v tejto časti zamietol. Na tomto mieste súd musí opakovane poukázať na to, že na záväzkovo-právny vzťah medzi HCS a odporcom založený predmetnou úverovou zmluvou sa bez akýchkoľvek pochybností vzťahuje tiež právna úprava spotrebiteľských zmlúv zakotvená v právnom poriadku SR v ust. § 52 a nasl. OZ. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do (ust. § 52 a nasl.) inkorporovaná novelou zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo

k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed Berroane a Emilio Vi?as Feliú, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer čl. 7 Smernice. Tieto opatrenia môžu pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam. Súd tak vedomý si svojej povinnosti sa zaoberal v ďalšom otázkou (ne)prijateľnosti dvoch zmluvných podmienok, a to zmluvných podmienok podľa vyššie uvedených ust. Hlavy 18 § 1 a § 2 ÚZP, na základe ktorých požadoval HCS od odporcu zaplatenie poplatkov za upomienky II. v súhrnnej výške 48,- eur a zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur (v tomto prípade aj napriek tomu, že navrhovateľ si návrhom nárok na zaplatenie poplatkov za upomienky II. vo výške 48,- eur, ako aj zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur, neuplatňoval, keďže na úhradu týchto pohľadávok už započítal časť z úhrad odporcu, ako to vyplýva z výpisu čerpania, splátok a úhrad na č. l. 39; v prípade konštatovania neplatnosti zmluvných podmienok podľa cit. ust. Hlavy 18 § 1 a § 2 ÚZP by musela byť časť úhrady odporcu vo výške 65,- eur započítaná na splatenie iných nárokov navrhovateľa zo zmluvy, ktoré si však navrhovateľ návrhom uplatňoval). V kontexte uvedeného sa súd považuje za potrebné vyjadriť k otázke individuálneho dojednania oboch zmluvných podmienok uvedených v dotknutých ust. Hlavy 18 § 1 a § 2 ÚZP ako neoddeliteľnej súčasti úverovej zmluvy uzavretej medzi HCS ako dodávateľom a odporcom ako spotrebiteľom. Za individuálne so spotrebiteľom zo strany dodávateľa dohodnutú zmluvnú podmienku možno považovať len takú, ktorej obsah bol predmetom rokovaní medzi účastníkmi zmluvy v procese jej kontraktácie a jej znenie bolo napokon spoločným konsenzom oboch zmluvných strán vyplývajúcim z týchto rokovaní. Inými slovami povedané, na to, aby mohla byť zmluvná podmienka považovaná za individuálne dojednanú medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy, nestačí len to, aby spotrebiteľ mal možnosť s vopred dodávateľom pripravenou a formulovanou podmienkou , či už vyjadriť svoj súhlas, alebo svoj nesúhlas, a to či už začiarknutím takejto možnosti vo vopred pripravenom formulárovom texte zmluvy, alebo svojím podpisom pod takýmto textom, ale aby ešte v samotnom procese kontraktácie bol schopný pochopiť jej význam a následne bez akýchkoľvek ďalších podmienok sa mohol rozhodnúť, či takúto podmienku prijíma alebo nie. Len takýto výklad podľa názoru súdu korešponduje so znením, zmyslom a napokon aj cieľom právnej úpravy zakotvenej v cit. ust § 53 ods. 2 OZ, ako aj v ust. čl. 3 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Navrhovateľ však takýto spôsob kontraktácie oboch dotknutých zmluvných podmienok nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. v spojení s cit. ust. § 53 ods. 3 OZ, ktoré prezumuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve sa nepovažuje so spotrebiteľom za individuálne dojednané, ktorú právnu domnienku môže dodávateľ vyvrátiť, ak preukáže opak). (Ne)prijateľnosť zmluvnej podmienky treba v ďalšom hodnotiť v zmysle výkladového pravidla obsiahnutého v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy platného cit. ust. § 53 ods. 11 OZ. Toto ustanovenie zásadne transponuje cit. ust. čl. 4 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Z tohto výkladového pravidla vyplýva, že hodnotenie prijateľnosti zmluvnej podmienky sa vykonáva pri zohľadňovaní okolností, ktoré existovali v čase dojednania takejto zmluvnej podmienky, nie podľa okolností, ktoré boli v čase, kedy došlo k naplneniu hypotézy predmetnej zmluvnej podmienky, t. j. v čase po uzavretí zmluvy. Už v čase dojednania zmluvnej podmienky musí táto prejsť testom prijateľnosti, ktorý spočíva v tom, že táto zmluvná podmienka sa javí ako prijateľná, a to bez ohľadu na konkrétne skutkové okolnosti, ktoré môžu nastať v rámci doby trvania zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a na základe ktorých nastania následne dôjde k naplneniu hypotézy predmetnej zmluvnej podmienky, resp. sa javí prijateľná, ak sa zoberú do úvahy všetky možné skutkové okolnosti (možnosti), na základe ktorých nastania následne dôjde k naplneniu hypotézy predmetnej zmluvnej podmienky. Ak teda súd hodnotí prijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej kontraktácie, nemôže mať následné spávanie sa (plnenie alebo neplnenie si povinností a jeho rozsah) účastníkov akýkoľvek vplyv na (ne)prijateľnosť zmluvnej podmienky a tým v konečnom dôsledku jej platnosť. Uvedený záver podporuje aj to, že neplatnosť zmluvnej podmienky podľa cit. ust. § 53 ods. 5 je absolútnou neplatnosťou. Absolútna neplatnosť právneho úkonu totiž nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený. Táto neplatnosť nemôže byť ani zhojená dodatočným schválením a nemôže sa ani konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Cdo 208/2010 zo dňa 30.07.2012)

Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku uvedenú v cit. ust. Hlavy 18 § 1 ÚZP, t. j. o zmluvnú podmienku kreujúcu vznik práva HCS na poplatok za upomienku I. vo výške 5,- eur, resp. za upomienku II. vo výške 12,- eur, nemožno podľa názoru súdu bez najmenších pochybností chápať nárok HCS na zaplatenie poplatku za upomienku z hľadiska jeho ekonomickej kauzy, za nárok na poplatok za službu poskytnutú HCS spotrebiteľovi (odporcovi), t. j. ako cenu určitého spotrebiteľom (odporcom) vymieneného plnenia. Je zrejmé, že odporca nežiadal navrhovateľa o zaslanie upomienky a rovnako je možné vyvodiť nepochybný záver, že upomienka neslúžila ani záujmom odporcu. Zo samotného znenia dotknutého ust. Hlavy 18 § 1 ÚZP explicitne nevyplýva ekonomická kauzalita tohto nároku HCS. Možno len predpokladať, resp. na prvý pohľad sa javí, že tento poplatok by mal asi pokrývať bližšie neurčité náklady HCS spojené s týmto samotným úkonom - spísaním a odoslaním upomienky (ako napr. poštovné). V takomto prípade by išlo o akúsi paušalizáciu takýchto nákladov. Súd však má za to, a to aj s prihliadnutím na skutkové okolnosti prejednávanej veci, kedy HCS vyúčtoval titulom poplatkov za upomienky celkovo odporcovi na úhradu sumu 48,- eur (4 x za upomienku II. vo výške 12,- eur; vyplýva to z navrhovateľom predloženého výpisu čerpania, splátok a úhrad), že HCS ako dodávateľ sa uvedenou formou snaží dosahovať len ďalší zisk bez poskytnutia jednak spotrebiteľom požadovaného (spotrebiteľ logicky nepožaduje, aby ho dodávateľ opakovane upomínal za cenu 5,- eur, resp. 12,- eur, keďže si musí byť sám vedomý svojej zmluvnej povinnosti uhrádzať splátky úveru riadne a včas, ktorá povinnosť mu vyplýva bez akýchkoľvek rozumných pochybností priamo z úverovej zmluvy

- výška splátky, splatnosť prvej až poslednej splátky, spôsob úhrady) a jednak adekvátneho plnenia, čo bezpochybne možno považovať za neprijateľné - spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 . Keďže v danom prípade súd vychádzal z právnej domnienky, že predmetná zmluvná podmienka podľa cit. Hlavy 18 § 1 ÚZP nebola individuálne dojednaná, súd dospel k záveru o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky podľa cit. ust. § 53 ods. 1 a z toho vyplývajúcej neplatnosti tejto zmluvnej podmienky podľa cit. ust. § 53 ods. 5 OZ. Konštatovaná neplatnosť tohto dojednania však v zmysle ust. § 41 nespôsobuje neplatnosť zvyšnej časti dotknutej úverovej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že považoval zmluvný základ pre vznik nároku HCS na zaplatenie sumy 48,- eur za neplatný, ako aj k tomu, že navrhovateľ v konaní nijako nepreukázal zaslanie ktorejkoľvek z upomienok v listinnej podobe (keďže podľa ust. Hlavy 18 § 1 predposledná veta ÚZP mohol HCS účtovať poplatok za upomienku len v prípade, že bola klientovi zaslaná v listinnej podobe), súd konanie HCS spočívajúce v zápočte sumy 48,- eur z úhrad odporcu na úhradu nárokov na zaplatenie poplatkov za upomienky II. v sume 48,- eur, považoval za neoprávnene a vychádzal z toho, že túto sumu je potrebné započítať na úhradu záväzku odporcu na vrátenie úverovej istiny, ktorý si však navrhovateľ ako právny nástupca HCS návrhom uplatnil. Súd súčasne uviedol túto podmienku vo výroku tohto rozsudku (§ 153 ods. 4 O.s.p.). Pokiaľ tak ide o zmluvnú podmienku uvedenú v cit. ust. Hlavy 18 § 2 ÚZP, t. j. o zmluvnú podmienku kreujúcu vznik práva HCS na zmluvnú pokutu podľa ust. § 544 vo výške 17,- eur, ktorej vznik sa viazal na omeškanie klienta (odporcu) so splácaním splátky úveru (ust. Hlavy 20 § 12 ÚZP), súd považuje túto zmluvnú podmienku rovnako za neprijateľnú podľa cit. ust. § 53 ods. 1 OZ, a to z nasledovných dôvodov. Ako už bolo vyššie uvedené, v konaní navrhovateľ nepreukázal, že táto zmluvná podmienka bola medzi HCS a odporcom individuálne dojednaná, čím bol naplnený jeden z dvoch predpokladov podľa cit. ust. § 53 ods. 1 na to, aby bolo možné zmluvnú podmienku považovať za neprijateľnú. Čo sa týka naplnenia druhého predpokladu podľa cit. ust. § 53 ods. 1 OZ, a to otázky, či daná zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (odporcu), súd dospel aj v tomto ku kladnému záveru. Vznik práva HCS na zaplatenie zmluvnej pokuty tak v danom prípade bol viazaný, ako už bolo uvedené, na omeškanie spotrebiteľa (odporcu) so splácaním úveru, t. j. na porušenie zmluvnej (peňažnej) povinnosti spotrebiteľa (odporcu) uhrádzať splátky podľa úverovej zmluvy riadne a včas. Dojednaná výška tejto sankcie bola určená pevne sumou 17,- eur a teda nezohľadňovala žiadnym spôsobom intenzitu porušenia zmluvnej povinnosti spotrebiteľom (odporcom), čo je možné považovať za neprijateľné. Ak by totiž konkrétne v danom prípade došlo k omeškaniu odporcu s plnením jeho zmluvnej povinnosti zaplatiť jednu splátku vo výške 42,1944 eur [t. j. bez úrokov z dôvodu podľa cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.] výška zmluvnej pokuty 17,- eur by zodpovedala 40 %-tám výšky mesačnej splátky (17,- eur / 42,1944 eur = 0,40; 100 % x 0,40 = 40 %). Už v tomto prípade možno mať dôvodné pochybnosti o primeranosti tejto zmluvnej sankcie vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku. Tieto pochybnosti sa však znásobia a vedú k jednoznačnému záveru o neprimeranosti zmluvnej sankcie v prípade, že by sa odporca dostal do omeškania s úhradou len časti splátky napr. vo výške 1,- euro. Aj v takomto prípade by HCS vzniklo podľa dotknutého ust. Hlavy 18 § 2 ÚZP právo na zaplatenie zmluvnej pokuty v rovnakej výške 17,- eur, ktorá by tak zodpovedala 1700 % sumy omeškanej splátky (17,- eur /

1,- euro = 17; 17 x 100 % = 1700 %). Zovšeobecniac uvedené je možné vysloviť, že v čase uzavretia zmluvy nie je možné logicky predpokladať, kedy, v akej intenzite a či vôbec dôjde k porušeniu povinnosti spotrebiteľa, ktorej splnenie je zabezpečované práve zmluvnou pokutou, resp. ktoré porušenie je touto zmluvnou pokutou sankcionované. Možno uzavrieť, že ak je výška zmluvnej pokuty neprimeraná v pomere k akémukoľvek rozsahu porušenia povinnosti spotrebiteľom, ktoré môže v budúcnosti nastať, je potrebné považovať zmluvné dojednanie, ktoré kreuje právo dodávateľa na zaplatenie takejto zmluvnej pokuty za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj pre akýkoľvek iný prípad. Sumu zmluvnej sankcie podľa cit. ust. Hlavy 18 § 2 ÚZP tak možno považovať za neprimeranú vo vzťahu k zabezpečovanej povinnosti [§ 53 ods. 4 písm. k) a súčasne čl. 3 v spojení s ust. bodu 1 písm. e) prílohy Smernice Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993] a tým spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (odporcu). Z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa cit. ust. Hlavy 18 § 2 ÚZP (§ 53 ods. 1 je tak táto zmluvná podmienka absolútne neplatná (s účinkami ex tunc) podľa cit. ust. § 53 ods. 5 OZ. Konštatovaná neplatnosť tohto dojednania však v zmysle ust. § 41 nespôsobuje neplatnosť zvyšnej časti dotknutej úverovej zmluvy. Súd súčasne uviedol túto podmienku vo výroku tohto rozsudku (§ 153 ods. 4 O.s.p.), a to vzhľadom k tomu, že ak HCS započítal sumu 17,- eur z úhrad odporcu na úhradu svojho nároku na zaplatenie dotknutej zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur, konal neoprávnene a táto suma mala byť započítaná na úhradu záväzku odporcu na vrátenie úverovej istiny, ktorý si však navrhovateľ ako právny nástupca HCS návrhom uplatnil. Súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať na to, že ust. § 53a ods. 1 v spojení s ust. čl. 6 ods. 1 a 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Ust. § 53a je dôsledkom transpozície smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica"), ktorá v čl. 7 ods. 1 ukladá členským štátom zabrániť súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok: ,,Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.". Ust. § 53a ods. 1 zakazuje dodávateľovi používať zmluvnú podmienku, ktorá bola právoplatne súdom vyhlásená za neprijateľnú. Takáto zmluvná podmienka je neplatná (§ 53 ods. 5 OZ; absolútna neplatnosť). Jej ďalším používaním dodávateľ vytvára protiprávny stav navyše zákonom explicitne zakázaný a priznanie plnenia z takejto zmluvnej podmienky je v priamom rozpore so zákonom (uvedená povinnosť sa vzťahuje aj na právneho nástupcu dodávateľa - § 53a ods. 1 posledná veta . Ak by súd priznal plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, išlo by o tolerovanie pokračujúceho protiprávneho stavu zo strany súdu a popieranie vysokého záujmu EÚ a práva EÚ na ochrane práv spotrebiteľa. Zákaz používania vychádzajúci z právoplatného rozsudku súdu sa týka celého textu predmetnej zmluvnej pokuty a zmluvnej podmienky ako celku. Súd ako orgán členského štátu EÚ je pri poskytovaní ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami povinný ex offo skúmať, či voči spotrebiteľovi nie je uplatňované plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, a to aj z takej, ktorú súd už skôr judikoval (§ 53a . Plnenie z takejto podmienky navyše vždy zakladá bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 1 OZ; ,,z neplatného právneho úkonu"). Zákaz ďalšieho používania neprijateľnej podmienky v demokratickej spoločnosti by mal byť samozrejmý a rešpektovaný subjektmi práva ipso facto. Povedané inak, ak existuje zákonná povinnosť zdržať sa protiprávneho konania (v podobe používania neprijateľnej zmluvnej podmienky) je oprávnené očakávať, že dodávateľ bude právnu povinnosť rešpektovať a od spotrebiteľov nebude požadovať plnenie v rozpore s dobrými mravmi, majúce svoj základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke. Takéto - prirodzene anticipované konanie - je nielen prejavom rešpektu k právu, k hodnotám právneho poriadku a zásadám súkromného práva, ale osobitne prejavom konania v súlade s dobrými mravmi (§ 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z.) a v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti [§ 2 písm. u) zákona č. 250/2007 Z. z.]. V kontexte znenia cit. ust. § 53a ods. 1 súd dodáva, že toto ustanovenie nie je možné vykladať reštriktívne spôsobom, že sa vzťahuje na viaceré absolútne identické (z hľadiska samotného znenia zmluvných podmienok) prípady záväzkovo-právneho vzťahu medzi dodávateľom a viacerými spotrebiteľmi. Naopak toto cit. ustanovenie treba vykladať tak, že sa vzťahuje na všetky podmienky, ktorých význam (resp. dôsledok) je taký istý, ako tej zmluvnej podmienky, o ktorej súd už pred tým právoplatne rozhodol, že je neplatná, resp. z dôvodu takejto podmienky nepriznal dodávateľovi žalované plnenie. Vo väzbe na uvedený výklad súd poukazuje na to, že zo svojej činnosti má vedomosť (§ 121 O.s.p.) o tom, že Okresný súd Žilina v rozsudku č. k. 6C/44/2015-49 zo dňa 31.03.2015 (v tejto veci išlo o rovnakého navrhovateľa ako v prejednávanej veci) vyslovil v jeho výroku neprijateľnosť zásadne totožných zmluvných podmienok (aj podmienky týkajúcej sa upomienok, aj zmluvnej pokuty), a preto nebolo možné ani z tohto dôvodu či už priznať navrhovateľovi akékoľvek uplatnené nároky, ktoré mali

vzniknúť na základe týchto zmluvných podmienok, resp. mal súd za to, že započítanie úhrad odporcu zo strany HCS, príp. navrhovateľa na uspokojenie týchto nárokov bolo neoprávnené. S poukazom na vyššie konštatovanú bezúročnosť predmetného úveru podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a z toho vyplývajúcu výšku splátky 42,1944 eur, ďalej na absolútnu neplatnosť cit. ust. Hlavy 18 § 1 a § 2 ÚZP, t. j. neexistenciu právneho základu pre vznik nárokov HCS na zaplatenie poplatkov za upomienky v celkovej výške 48,- eur a na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur, súd započítal úhrady odporcu v danom prípade v celkovej výške 451,30 eur (vyplývajúce z navrhovateľom produkovaného výpisu čerpania, splátok a úhrad) na nasledovné nároky HCS a vyčíslil dlh odporcu na jeho záväzkoch z predmetnej úverovej zmluvy ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku v nasledovnom rozsahu. Odporca celkovo uhradil HCS na daný úverový prípad v období od 02.10.2014 (prvá úhrada) do 18.03.2015 (predposledná úhrada) sumu 351,30 eur a následne dňa 08.07.2015 (posledná úhrada) sumu 100,- eur. Sumu 351,30 eur uhradenú odporcom do 18.03.2015 tak súd započítal na úhradu prvých ôsmich splátok vo výške 42,1944 eur a časti 9. splátky splatnej dňa 25.04.2015 vo výške 13,7448 eur. Ku dňu zosplatnenia, t. j. ku dňu 04.06.2015 tak odporca nebol celkom zjavne v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku z ÚZ dlhšie ako tri mesiace a HCS tak nemohlo vzniknúť podľa ust. Hlavy 7 § 3 ÚZP právo požiadať odporcu o okamžité splatenie celého úveru. Ak tak HCS výzvou zo dňa 04.06.2015 urobila, tento jej právny úkon je v rozpore so znením cit. ust. § 53 ods. 9 a teda z dôvodu tohto rozporu so zákonom podľa ust. § 39 neplatný. Odporca mal tak povinnosť aj naďalej splácať poskytnutý úver v splátkach vo výške 42,1944 eur. Pokiaľ odporca následne dňa 08.07.2015 uhradil navrhovateľovi ďalšiu sumu 100,- eur, súd túto úhradu započítal na plnenie peňažného záväzku odporcu na zaplatenie časti 9. splátky splatnej dňa 25.04.2015 vo výške 28,4496 eur, 10. splátky splatnej dňa 25.05.2015 vo výške 42,1944 eur a časti 11. splátky splatnej dňa 25.06.2015 vo výške 29,356 eur. Vzhľadom k tomu, že ku dňu vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci, t. j. ku dňu 12.02.2016 došlo k splatnosti len prvých osemnástich splátok (so splatnosťou 18. splátky dňa 25.01.2016), dlh odporcu na jeho peňažnom záväzku z predmetnej ÚZ pri zohľadnení sumy jeho úhrad v celkovej výške 451,30 eur bol tak ku dňu vyhlásenia rozsudku vo výške 308,20 eur (súčet 18 splátok každej vo výške 42,1944 eur = 18 x 42,1944 eur = 759,4992 eur; 759,4992 eur - suma úhrad odporcu 451,30 eur = 308,1992 eur po zaokrúhlení na celé eurocenty 308,20 eur). Pokiaľ sa tak navrhovateľ po postúpení pohľadávky (§ 524 ako postupník, na ktorého z HCS ako postupcu prešlo právo veriteľa na peňažné plnenie podľa predmetnej ÚZ domáhal zaplatenia sumy 1.293,59 eur (istina 105,69 eur + zosplatnená istina 1.187,- eur), súd dospel s poukazom na bezúročnosť predmetného úveru [§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.], ďalej s poukazom na splatnosť peňažného záväzku odporcu (t. j., že ku dňu vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci nedošlo ešte k splatnosti 19. až 36. splátky každej vo výške 42,1944 eur, t. j. v celkovej sume 759,4992 eur po zaokrúhlení na celé eurocenty 759,50 eur, teda v tomto rozsahu bol návrh navrhovateľa podaný pred splatnosťou peňažného záväzku odporcu, t. j. predčasne) a napokon s poukazom na to, že celú sumu úhrad odporcu 451,30 eur bolo treba započítať na úhradu peňažného záväzku odporcu z predmetnej ÚZ vrátiť istinu úveru (z dôvodu konštatovanej neplatnosti zmluvných podmienok o upomienke II. a zmluvnej pokute) k záveru, že návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 1.293,59 eur je dôvodný len čo do zaplatenia sumy 308,20 eur, pričom v tomto rozsahu súd návrhu navrhovateľa v tejto časti vyhovel a zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 308,20 eur a vo zvyšnom rozsahu návrh v tejto časti zamietol.“ Napokon odôvodnil súd prvej inštancie aj časť výroku týkajúcu sa úroku z omeškania a časti výroku o náhrade trov konania, pričom vychádzal z ust. § 142 ods. 2 O.s.p., pričom konštatoval, že odporca bol úspešnejší v pomerne väčšej časti v spore, avšak právo na náhradu trov si neuplatnil v súlade s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p., preto mu súd náhradu trov nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a účastníkovi konania postupom súdu odňal možnosť konať pred súdom a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zdôraznil, že rozsudok nemá jasné a presvedčivé odôvodnenie. Odvolateľ nepopieral skutočnosť, že ide o spotrebiteľský vzťah vyplývajúci zo záväzkového vzťahu, predmetom ktorého je úverová zmluva medzi žalovaným a žalobcom. Zdôraznil, že žalovaný podpísal predmetnú úverovú zmluvu na základe slobodnej vôle podľa vlastného uváženia a podľa odvolateľa dojednania sú platnými a rovnocennými dojednaniami s ostatnými zmluvnými dojednaniami a ako také majú tieto ustanovenia rovnakú právnu moc a váhu, ako sú uvedené na lícnej strane úverovej zmluvy. Nie je možné odlišne posudzovať jednotlivé ustanovenia, pretože ak sú úverové zmluvné podmienky tzv. typovými, ich

platnosť a právnu vymožiteľnosť prejudikujú právne predpisy upravujúce oblasť záväzkových zmluvných vzťahov. Odvolateľ je presvedčený, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach tak, ako uvádza súd. Nie je možné neprijateľnú podmienku vnímať jednostranne najmä z pohľadu, akú majetkovú ujmu bude spotrebiteľ pociťovať, ale je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že žalovaný sa zaviazal splácať predmetný úver v splátkach a dostal sa do omeškania. Navrhol preto, aby odvolací súd predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. V dôsledku podaného odvolania bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu Krajskému súdu v Žiline. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov), tento stratil účinnosť ku dňu 30.6.2016 v dôsledku nadobudnutia účinnosti nových civilných procesných kódexov, a to zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a zák. č. 161/2015 Z.z. - Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Odvolací súd bol potom povinný pri svojom procesnom postupe a rozhodovaní aplikovať uvedenú novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 .

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. Podmienky prípustnosti a zároveň dôvodnosti odvolania odvolací súd postupujúci v súlade s ust. § 470 ods. 1 (už podľa tohto zákona, ktorý nadobudol účinnosť až po začatí odvolacieho konania) posúdil podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva zo základných princípov a to z princípu spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1,2 a z princípu ústavne konformného a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 .

8. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

12. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

13. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

14. Súd prvého stupňa vec správne posúdil podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorý zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na základe spotrebiteľa.

15. Odvolací súd preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ, konštatuje, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p., keď vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. a prislúchajúcu právnu úpravu v Občianskom zákonníku, ktorá upravuje spotrebiteľské vzťahy, ako aj smernicu Rady č. 93/13/EHS, ako aj príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil a to tak, ako má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pričom v odôvodnení svojho rozsudku sa riadne vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa preto so závermi a dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutej časti stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. 16. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a na vyvrátenie argumentov, na ktorých odvolateľ založil svoje odvolanie, považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že pri posúdení zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd prvého stupňa správne vychádzal z toho, že v predmetnom prípade išlo medzi účastníkmi konania o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy. Z právnej teórii civilného práva je spotrebiteľská zmluva charakterizovaná ako druh zmluvy, ktorú najmä zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany

- spotrebiteľa. Právny základ pre ochranu spotrebiteľa je pritom daný čl. 153 o založení Európskej únie, ktorý okrem iného zakotvuje aj povinnosť prispievať k bezpečnosti a hospodárskym záujmom spotrebiteľov na podporu ich práv na informácie, osvetu, združovanie sa, na ochranu svojich záujmov. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do nášho právneho poriadku bola implementovaná smernica EÚ č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach spotrebiteľských zmlúv (úradný vestník európskych spoločenstiev L095, 21/4/1993), pričom podľa čl. 6 bodu 1 tejto smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Zo smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vyplýva, že táto za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, kde spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Z ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že charakteristickým znakom spotrebiteľských zmlúv je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, pričom je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje a spravidla sú tieto zmluvy pripravené vopred vo formulároch. Demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok je uvedený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pričom podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľných zmluvách sú neplatné. Vychádzajúc z vyššie uvedené správne potom prvostupňový súd určil, ktoré neprijateľné podmienky obsiahnuté v predmetnej úverovej zmluve sú neplatné. Aj odvolací súd zastáva

názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Tak sa to stalo aj v preskúmavanej veci. 17. S poukazom na vyššie uvedené nemohol odvolací súd prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. 18. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 396 ods. 1,2 v spojitosti ust. § 262 ods. 1,2 a o výške náhrady trov konania rozhodne podľa uvedených ustanovení súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430