Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-643-2015.pdf
PDF · 112.49 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/643/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpeného Advokátska kancelária ERASMUS LEGAL, s. r. o., Bratislava, Justičná 9, IČO: 36 789 615, proti žalovanej S. N., G. XXX, o zaplatenie 2 663,79 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 17C/139/2013-48 z 12.5.2015 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet Č..XXXXXXXXXX/XXXX, I.:XXXXXXXXXX 298,85 € spolu s ročným úrokom z omeškania 9,25 % od 13.4.2011 až do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcom rozsahu žaloba zamietol a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou 24.5.2013, v znení jej úpravy z 12.9.2014, domáhal „na žalovanom“, že žalovaný sa k veci vyjadril tak, že základ pohľadávky nespochybňuje, no spochybnila jej výšku a v konečnom dôsledku ponechala vec na jeho úvahe a, že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, listinnými dôkazmi, a na ich základe zistil tento skutkový stav, konkrétne, čo žalobca v žalobe tvrdil (reprodukoval jej časť), čo zistil zo žalobcom mu predloženej za účelom preukázania svojich tvrdení zmluvy o úvere (aká úprava z nej vyplynula; uviedol, že zo zmluvy vyplýva, že deň splatnosti každej zo 72 splátok „nebola“ určená čo znamená, že žalovaná mohla splátky realizovať vždy do posledného dňa kalendárneho mesiaca, a čo sa uvádza u súboru poistenia B a súboru poistenia A., ktorý obsahuje zmluva - bod 48. a 49.), čo zistil z prehľadu splátok (čl. 4-5) a z listu žalobcu z 28.3.2011 (čl. 10), na poštu vypraveného 31.3.2011 o čom svedčí „počtový“ hárok na čl. 11, čo žalobca v podaní z 12.9.2014 špecifikoval a, čo žalovaná pred ním vypovedala (čo zdôraznila, resp. uznala). Vyhodnotil vykonané dokazovanie jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, ktoré hodnotil takto: V danej veci vznikol medzi účastníkmi právny vzťah spotrebiteľského charakteru, založeného zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo 7.12.2007. Tento hlavný právny vzťah, založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere, vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah podlieha režimu spotrebiteľských úverov podľa zák.258/01 Z. z., a tiež aplikácii všeobecných ust. ochrany spotrebiteľa podľa O. z., pretože: normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi 3 zák., prichádzajúcimi takto o úvahy (1. Zák. o spotrebiteľských úveroch, 2. O. z., 3. Obch. zák.) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva všeobecne v širšom slova
zmysle, teda úprava podľa O. z. Zavedením inštitútu spotrebiteľských zmlúv do právneho poriadku Slovenskej republiky (ďalej len SR) sa začalo diferencovať medzi pojmami typ zmluvy a druh zmluvy. Jednotlivé typy zmlúv sú buď v právnych predpisoch výslovne upravené (tzv. pomenované zmluvy) alebo sa s nimi implicitne počíta, ale daný právny predpis ich výslovne nepomenúva (tzv. inominátne zmluvy) a ich kreácia závisí od potrieb spoločenskej praxe a jednotlivých subjektov právnych vzťahov. Medzi pomenované zmluvy patria, napr. kúpna zmluva, zmluva o úvere, zmluva o dielo a mnohé ďalšie, pričom tieto sa členia podľa predmetu zmluvy, resp. ich kauzy. Pokiaľ ide o druh zmluvy, možno vyčleniť 2 veľké skupiny zmlúv, a to tzv. nespotrebiteľské a spotrebiteľské, kde je rozlišujúcim kritériom povaha subjektov. Vychádzajúc z týchto úvah prejednávaný právny vzťah založený zmluvou o „spotrebiteľskom“ úvere zo 7.12.2007 posudzoval síce podľa zmluvného typu upraveného v § 497 a n. Obch. zák., ale ako druh zmluvy podliehajúci zákonnej úprave o spotrebiteľských úveroch a zákonnej úprave v O. z., čomu napokon korešponduje novela § 52 ods.2 O. z. Citoval znenie § 497,§ 502 ods.1 Obch. zák. a § 4 zák. č.258/01 Z. z., účinného 7.12.2007. Z úverovej zmluvy zistil, že tá neobsahuje ročnú úrokovú sadzbu vyjadrenú v % (hoci 7.12.2007 to zák. č.258/01 Z. z. neupravoval ako povinnosť). Vyjadrenie konečnej výšky úveru v bode 39 zmluvy sumou 165 528 Sk (5 494,52 €) nevyjadruje, aká úroková sadzba bola použitá pre tento konkrétny úver. RPMN je vyjadrená 31,70 %. Ak žalobca v podaní z 12.9.2014 tvrdil, že v danom prípade bol úver úročný sadzbou 27,08 % ročne, zo zmluvy ani zo žiadneho listinného dokumentu nevyplýva, čo všetko bolo do RPMN 31,7 % zahrnuté. Zo zmluvy totiž vyplýva, že žalobca si neúčtuje poplatok za vedenie účtu, že si neúčtuje poplatok za poskytnutie úveru, že poistenie nebolo dohodnuté a aj zo splátkového kalendára vyplýva, že riadne a včas uhradené splátky 76,31 eur boli rozrátané len na úhradu časti istiny a časti zmluvného úroku. Z toho mu nevyplynulo nič iné len to, že výška zmluvného úroku v zmluve nie je uvedená a sadzba 27,08 % ročne zo zmluvy nevyplýva. Rozdiel medzi týmto úrokom a RPMN 31,7 % je 4,62 %. Akou celkovou sumou a za čo sa táto veličina za dobu trvania úverového vzťahu podieľala na konečnej výške úveru, nie je možné zistiť. Za daného stavu preto, keď zmluva zo 7.12.2007 neobsahuje úrok z úveru, poskytnutý úver je podľa § 4 ods.5) zák. č.258/01 Z. z. bez úrokov a bez poplatkov. Tzn., že ak žalovanej bola poskytnutá suma 2 655,51 € a žalovaná zaplatila 2 356,72 €, zaviazal ju zaplatiť rozdiel 298,85 € spolu s úrokom z omeškania. Citoval znenie § 517 ods.2 O. z. a § 3 Nar.vl.87/95 Z. z., účinného od 15.1.2009. Vo výzve z 28.3.2011 bol daný termín na zaplatenie 15 dní od spísania listu, čo pripadá na 12.4.2011 a preto od 13.4.2011 je žalovaná v omeškaní. K 1. dňu omeškania bola sadzba ECB 0,25 preto žalobcovi patrí úrok z omeškania 9,25 %. Vzhľadom na to, že žalobca si uplatnil úrok z omeškania v kapitalizovanej forme a aj obdobie od 13.4.2011, avšak z úplne iného výpočtového základu a k 20.5.2013 ho kapitalizoval sumou 510,61 €, priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej sadzbe v percentuálnom vyjadrení odo dňa jeho vzniku až do zaplatenia. Z uvedených dôvodov žalobu v rozsahu, v akom prevyšovala ním priznanú výšku nielen ohľadom istiny, ale „j“ ohľadom prísl., zamietol. Citoval znenie § 544 ods.1,2 O. z. a Hlavu 15. - § 3 ÚP. V prvom rade poznamenal, že zmluvná pokuta (ďalej len pokuta) je upravená jedine v ÚP, pričom v zmluve o nej nie je ani zmienka. „Formuláciu“ časti zmluvy (reprodukoval ju) nie je nepochybným prejavom vôle spotrebiteľa urobiť tieto všeobecné podmienky súčasťou zmluvy a za takejto situácie nemožno pokutu, tvoriaci súčasť ÚP, považovať za sankciu, vyplývajúcu zo zmluvy. Je to preto, že ohľadom pokuty, obligatórne podliehajúcej písomnej forme, nie je v zmluve ako dvojstrannom právnom úkone ani zmienka a to dokonca ani s odkazom na ÚP v tomto smere. Navyše, ak by to tak aj bolo, ÚP nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej a zložito formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl také dojednania, o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa uniknú (vrátane pokuty). Za stavu, že sa dodávateľ týmto spôsobom spreneverí princípom dôvery a spotrebiteľ ako slabšia strana vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá možnosť zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť, požíva ochranu pred takýmito neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Zamietavý výrok sa z uvedených dôvodov týka aj pokuty 43,71 € (bez ohľadu a to, že sa vzdal jej časti). Žalobca bol v konaní takmer úplne neúspešný a žalovaná návrh na náhradu trov konania nepodala, preto vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 3. II. Voči rozsudku podal žalobca v časti, v ktorej súd podanému návrhu na vydanie platobného rozkazu z 20.5.2013 nevyhovel, v zákonnej lehote, Odvolanie - z dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. nakoľko v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 v spojení s § 221 ods.1 písm. f) - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; - z dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. b) O. s. p., nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; - z dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; - z dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. f) O. s. p., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré odôvodnil nasledovne: 7.12.2007 uzatvoril so žalovanou Úverovú zmluvu č.3712006631 (ďalej len ako Úverová zmluva alebo ÚZ; poznámka žalobcu),
na základe ktorej jej poskytol úver vo výške 80 000 Sk (t.j. 2 655,51 €) - bod 36. ÚZ, ktorý sa zaviazala vrátiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške po 2 299 Sk (t.j. 76,31 €) - bod 37. ÚZ, v počte splátok 72 - bod 38. ÚZ, splatných vždy do 27. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Úverová zmluva obsahovala aj údaj o RPMN vo výške 31,70 % (bod 40. ÚZ). Neoddeliteľnou súčasťou Úverovej zmluvy sú jeho úverové zmluvné podmienky (ďalej len ako ÚP; poznámka žalobcu) uvedené na rube Úverovej zmluvy a na samostatnom liste, ktoré sú v origináli so zmluvou pevne spojené (t.j. tvoria so zmluvou jeden celok) - uvedené vyplýva aj z prednej strany ÚZ z textu medzi bodom 59. a 60. (citoval ho). Citoval znenie § 3 Hlavy 1 ÚP a § 1 Hlavy 5 ÚP. Uviedol, čo vyplýva z § 4 ods.2-5 zák. č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení k dňu uzavretia príslušnej ÚZ (t.j. k 7.12.2007, ďalej len ako ZSÚ; poznámka žalobcu), ktorých znenie citoval. S poukazom na cit. zákonné ust. má za to, že uzavretá Úverová zmluva spĺňa všetky zák. stanovené náležitosti tak, aby mohol byť poskytnutý úver považovaný za úver s úrokmi a poplatkami, nakoľko z cit. ust. je zrejmé, že ZSÚ v § 4 výslovne sankcionuje úverovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere bezúročnosťou a bez poplatkov len v jedinom prípade, a to v prípade neuvedenia RPMN (§ 4 ods.2 písm. g), pričom v čase uzavretia zmluvy (t. j. 7.12.2007) medzi obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nepatril údaj o výške úrokovej sadzby za poskytnutie úveru (odhliadnuc od uvedeného, tento údaj je súčasťou RPMN, ktorý sa v zmluve uvádza). Vzhľadom teda na skutočnosť, že v čase uzavretia predmetnej ÚZ nebol povinný uvádzať údaj o výške úrokovej sadzby úroku za poskytnutie úveru, pričom všetky povinné obsahové náležitosti vrátane RPMN v zmysle § 4 ods.2 a 3 ZSÚ v zmluve uviedol, má za to, že si voči žalovanej uplatnil úroky a poplatky spojené s poskytnutím úveru dôvodne. Čo sa týka § 4 ods.5 ZSÚ, na základe ktorého súd vyvodil záver, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, v prvom rade si dovolil uviesť, že zák. v uvedenom ust. výslovne neuvádza, že v prípade neuvedenia výšky úroku za poskytnutie úveru sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom, povinnosť platiť úroky a prípadné poplatky spojené s poskytnutým úverom v zmluve, resp. v ÚP výslovne uvádza, a to hneď na niekoľkých miestach (viď cit. § 3 Hlavy 1 ÚP, § 1 Hlavy 5 ÚP, + príp. jeho sankčné nároky v prípade omeškania s riadnym a včasným platením dohodnutých splátok § 3 Hlavy 15 ÚP). Napriek skutočnosti, že nebol v zmysle platnej právnej úpravy povinný uvádzať v zmluve výšku úroku z úveru, táto z uzatvorenej zmluvy vyplýva, a to nasledovne: v zmysle § 1 Hlavy 5 ÚP (jeho znenie citoval). Na základe uvedeného je teda výpočet úroku nasledovný: 76,31 € (t. j. výška splátky) x 72 splátok = 5 494,32 € - 2 655,51 € (t. j. výška úveru) = 2 838,81 € (85 521,99 Sk; výpočet konečná výška úveru 165 528 Sk - výška úveru 80 000 Sk). Na základe predloženého splátkového kalendára predstavuje celková výška úroku z úveru sumu rovnajúcu sa súčtu vyrubeného „úroku“ (úvodzovky žalobca) a „ušlého úroku“ (úvodzovky žalobca), t. j. 2 082,83 € + 238,49 € = 2 321,32 €, čo je suma o viac ako 500 € nižšia ako výška úroku z úveru, ktorú si v zmysle Úverovej zmluvy mohol voči žalovanej uplatňovať (zvyšná časť úroku z úveru bola žalovanej odpustená a žalovaná sa tak dostala do výhodnejšieho postavenia v akom by bola v prípade úhrad jednotlivých splátok riadne a včas). Dôležité je podrobnejšie poukázať aj na bod 39. ÚZ s názvom Konečná výška úveru, Ako bolo preukázané formou prepočtu, v predmetnom bode priamo na prednej strane ÚZ bola tiež uvedená výška úroku z úveru, a to formou, ktorá výstižne spĺňa požiadavku vyplývajúcu z § 4 ods.5 ZSÚ. Predmetný bod ÚZ obsahuje údaj o konečnej výške úveru, t. j. o sume. ktorú v konečnom dôsledku žalovaná zaplatí za poskytnutie peňažných prostriedkov. Daná suma totiž obsahuje nielen výšku úveru, ale aj predmetné úroky z úveru. Má za to, že tento údaj najjednoduchšie a najvýstižnejšie spĺňa podmienku, aby bola žalovaná vopred informovaná o výške úrokov a poplatkov, ktoré za poskytnutie úveru bude musieť zaplatiť. Keďže nebol povinný uvádzať aj výšku úroku za poskytnutie úveru (§ 4 ods.2 ZSÚ), má za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak učinil záver, že v danom prípade sa poskytnutý „úveru“ považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia výšky úroku v zmluve v zmysle § 4 ods.5 ZSÚ. Tiež má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v predložených dôkazoch (ÚZ a ÚP) povinnosť žalovanej platiť za poskytnutý úver aj úrok z úveru výslovne uvádza. Týmto má za nesporné, že v danom prípade uzatvorená Úverová zmluva spĺňa všetky zák. predpísané náležitosti so všetkými právnymi dôsledkami, ktoré pre žalovanú z tejto zmluvy vyplývajú, a ktoré boli medzi účastníkmi riadne a platne dohodnuté. Presnú výšku úroku z úveru v Úverovej zmluve bezpochyby uviedol, pričom je teda zrejmé, že v konečnom dôsledku si len reálne nárokoval o 10 centov menej v zmysle vyššie uvedeného prepočtu. Súčasne si dovolil konštatovať, že tvrdenie súdu, že z údaja o konečnej výške úveru nie je možné zistiť sumu úrokov je absurdné, pretože účastník konania, aj keď spotrebiteľ, ktorý je ako subjekt plne právne spôsobilý, je v tomto prípade chránený súdom ako osoba, ktorej rozumové schopnosti boli natoľko obmedzené, že nebol schopný posúdiť svoje právne konanie, resp. vykonať jednoduchú matematickú operáciu - odčítanie. Tvrdenie súdu, že dospelá osoba plne spôsobilá na právne úkony nemôže a nedokáže porozumieť, aká je výška úroku z úveru, ak je úver poskytnutý vo výške 80 000 Sk a konečná výška sumy, ktorú má
žalovaná uhradiť je 165 528 Sk, je nezmyselné až absurdné. S poukazom na cit. zákonné ust. má za to, že uzavretá Úverová zmluva spĺňa všetky zák. stanovené náležitosti tak, aby mohol byť poskytnutý úver považovaný za úver s úrokmi a poplatkami, a preto má za nesporné, že si tieto voči žalovanej uplatňuje dôvodne. O. i. si dovolil zdôrazniť, že celková výška odplaty za úver bola zrejmá z bodu 39. ÚZ priamo na prednej strane zmluvy. Žalovaná sa podpisom Úverovej zmluvy zaviazala na riadne a včasné splatenie poskytnutého úveru v pravidelných mesačných splátkach. Tým, že si uvedenú skutočnosť nesplnila, dostala sa do omeškania a následne uplatnil svoje zmluvné právo a požiadal o zaplatenie celého zostatku úveru. Vzhľadom na uvedené je nesporné, že nárok je odôvodnený a má oporu v dojednanej zmluve. Uviedol, že žalovaná bola pri plnení dlhu pasívna (zo 72 predpísaných splátok uhradil mu v celosti len 30 splátok), pričom nepreukázala žiadne objektívne dôvody, ktoré by jej bránili v plnení dlhu. Tým, že prestala dlh splácať, dala príčinu na podanie žaloby, a preto má aj nárok na náhradu trov konania, ktoré boli v tomto konaní účelne vynaložené. Ochrana spotrebiteľa je dôležitou súčasťou právneho poriadku SR, ktorá sa na základe vplyvu práva Európskej únie v poslednej dobe výrazne zdokonalila v prospech spotrebiteľa, čo je výrazným krokom vpred v ochrane práv v SR. Je však dôležité podotknúť, že táto ochrana práv nemôže byť nástrojom na porušenie základných zásad spravodlivého súdneho procesu, ako aj základných výkladových pravidiel, kedy formalizmus a nadštandardná ochrana práv jednej strany spôsobí nerovnosť účastníkov až porušenie práv strany druhej. V tej súvislosti si dovolil poukázať aj na časť odlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu SR Milana Ľalíka vo veci: I.ÚS 547/2012 (citoval ho). III. S poukazom na uvedené preto navrhol rozsudok súdu zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok súdu zmeniť a vyhovieť jeho žalobe z 20.5.2013 v celom rozsahu, vrátane uplatnených trov prvostupňového konania. Zároveň si týmto uplatnil aj trovy odvolacieho konania, pozostávajúce zo súdneho poplatku za podanie odvolania, vo výške vyrubenej súdom a z trov právneho zast. v odvolacom konaní (rátané zo základu 2 364,94 €) 131,57 € s DPH v zmysle vyhl.č.655/04 Z. z. za 1 úkon právnej služby (podanie odvolania) 101,25 €, ku ktorému je pripočítaný režijný paušál 8,39 € + DPH. 4. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu a výroku o náhrade trov konania, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom preskúmavaný. 6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu a vo výroku o náhrade trov konania potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa neuvádzajú žiadne podstatné tvrdenia, ale sa iba opakujú skutočnosti uvádzané už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie výstižne a presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. 7. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 8. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 CSP. 9. Podľa § 221 ods.1 O. s. p. súd rozhodnutie zrušil, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali a j) bol odvolacím súdom schválený zmier. 10. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumel procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemohol uplatniť konkrétne procesne práva priznané mu O. s. p. 11. Žalobca v odvolaní neuvádza, v čom konkrétne mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. 12. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods.2 písm. b) O. s. p., teraz § 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších
nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 13. Žalobcom v odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou inou vadou postihnuté. 14. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. (teraz § 185-§ 211 CSP). Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 CSP), lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 15. Žalobca neuvádza v odvolaní žiadne skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne, lebo nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. 16. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 17. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 18. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že žalovaná, ako spotrebiteľ, mala byť pred uzavretím zmluvy informovaná, o. i., aj o svojich nákladoch spojených s predmetným úverom a o spôsobe výpočtu RPMN, avšak skutočnosť, že sa tak stalo, žalobca ničím nepreukázal (a ostatne to ani netvrdil). 19. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 20. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech vo veci, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná žiadne trovy neuplatnila. 22. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.