Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7T-40-2016.pdf
PDF · 98.02 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-7T/40/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V, samosudkyňou JUDr. Erikou Némethovou Stiffelovou, v trestnej veci proti obžal. L. U., na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24.10.2016 takto
rozhodol:
Obžalovaný:
L. U., nar. XX.XX.XXXX/XXXX v Q., trvale bytom Q., B. č. XXXX/X, prechodne bytom Q., F. hrdlo č. XX,
sa u z n á v a z a v i n n é h o, že
hoci mu z ustanovenia § 62 a nasl. Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. vyplýva povinnosť prispievať na výživu svojho syna L. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. - U. a hoci mu výška tejto povinnosti bola deklarovaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 22P 332/2009 zo dňa 04.03.2010 právoplatného 16.10.2010, ktorým mu bolo určené prispievať na výživu syna L. U. sumou XXX,- € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky B. B., túto povinnosť si od septembra 2012 doposiaľ neplní, pričom od 22.09.2015 do 21.04.2016 je vo výkone trestu, kde vyživovaciu povinnosť na syna L. nahlásil, čím mu vznikol dlh na výživnom voči oprávnenej B. B. za obdobie od septembra 2012 doposiaľ vo výške 7.740,- €, vyjmúc obdobie, kedy bol vo výkone trestu odňatia slobody, pričom v uvedenom období bol živnostník, vyživovaciu povinnosť si neplnil ani v minimálnej možnej miere, vyživovaciu povinnosť si neplní napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T 115/2012 zo dňa 30.08.2012, právoplatného 12.01.2013, odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, teda najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, a spáchal taký čin závažnejším spôsobom - po dlhší čas, hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený,
tým spáchal
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. b) Trestného zákona.
Za to sa
odsudzuje:
Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom svedkyne B. B., prečítaním výsluchu svedka L.. T. C., prečítal a oboznámil ostatné listinné dôkazy a po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnom súhrne zistil a ustálil skutkový stav veci tak, ako ho uviedol vo výrokovej časti rozsudku. Podľa § 252 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej Tr. por.) v neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného a pritom obžaloba bola obžalovanému riadne doručená a obžalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa o skutku, ktorý je predmetom obžaloby, pred orgánom činným v trestnom konaní a boli dodržané ustanovenia o vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní a obvinený bol upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiť návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, obžalovaný bol na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti upozornený, obhajca obžalovaného, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, vyhlási, že netrvá na osobnom výsluchu obžalovaného. Podľa § 252 ods. 3 Tr. por. hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného nemožno konať, ak je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov. To neplatí, ak obžalovaný výslovne odmietol účasť na hlavnom pojednávaní alebo výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti. Obžaloba a výzva boli obžalovanému doručené dňa 17.08. 2016. Hlavné pojednávanie vo veci bolo po podaní odporu ustanovenou obhajkyňou a následne aj zotrvaním obžalovaného na tomto podanom odpore proti vydanému trestnému rozkazu. Zároveň bol pri realizácii príkazu na zatknutie obžalovaného, poučený o následkoch neustanovenia sa, o tom, že súd vykoná hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti - v prípade neustanovenia sa, s čím obžalovaný súhlasil. Do otvorenia hlavného pojednávania - 24.10.2016 sa obžalovaný neospravedlnil žiadnym spôsobom (telefonicky, faxom, mailom, písomne). Do otvorenia hlavného pojednávania súdu nepredložil ani ospravedlnenie zo zdravotných dôvodov, ktoré by mu bránili osobne sa zúčastniť hlavného pojednávania. Podľa § 255 ods. 2 Tr. por. súd vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného. Súd vykonal dokazovanie v takej kvalite, ktorá vylúčila dôvodné pochybnosti rozsahu nevyhnutom pre spravodlivé rozhodnutie.
Hlavného pojednávania sa osobne zúčastnila svedkyňa. Tým, že sa obžalovaný neustanovil osobne na hlavné pojednávanie i napriek poučeniu, že súd môže vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti (čiže o tejto skutočnosti mal vedomosť) jeho práva v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku porušené neboli. Keďže trestný proces je kontradiktórny - je povinnosťou strán a teda i obžalovaného byť v predmetnej veci aktívny, predkladať dôkazy a nie sa k predmetnej veci stavať pasívne, napr. i tým, že ignoruje svoju účasť na hlavnom pojednávaní. Práve i tým, že sa na hlavné pojednávanie obžalovaný neustanoví dáva deklaratórne najavo, že nemá záujem vytvoriť priestor na postup i podľa ustanovenia § 86 písm. b/ Tr. zák. I keď obžalovaný má právo podľa § 34 ods. 1 Tr. por. vyjadriť sa komplexne k celému skutku, ktorý mu je kladený na za vinu a to až do doby, kedy o tomto skutku rozhoduje súd, v jeho prípade ide o právo a keďže toto právo nevyužil, tým sa ho dobrovoľne úmyselne a vedome vzdal. To, že súd skúma obdobie nie do podania obžaloby, o ktorej má teda vedomosť ohľadom neplnenia vyživovacej povinnosti - ale do vyhlásenia rozsudku (a teda keď koná v jeho neprítomnosti) tento sa k tomuto „medziobdobiu“ nevyjadril - nevyjadril sa nie vinou súdu, ale svojim vlastným pričinením a svojou vlastnou ľahostajnosťou. Obžalovaný bol však samosudcom pri realizovaní príkazu na zatknutie poučený, že jeho vyživovacia povinnosť trvá naďalej - v prípade využitia ust. § 86 Tr. zák. Nie je predsa mysliteľné, aby neprítomnosťou obžalovaného, ktorý ignoruje svoje vlastné práva mali byť negatívne postihované iné osoby (v danom prípade svedok, ktorý sa na hlavné pojednávanie riadne ustanovil a rešpektoval tak príkaz súdu). Obžalovaný svojou neprítomnosťou sa dobrovoľne vzdal svojho práva na predmetný proces. Súd nevidel dôvod aplikovať ustanovenia o uložení poriadkovej pokuty, alebo o predvedení a teda o odročení hlavného pojednávania len z dôvodu jeho neprítomnosti.
V rámci vytýčenia tohto hlavného pojednávania od realizácie príkazu na zatknutie od podaného odporu
- mal teda možnosť do hlavného pojednávania do 24.10.2016 výživné uhradiť. Neurobil tak, naopak ignoroval svoje základné povinnosti voči štátu. I z tohto pohľadu možno hovoriť o jeho ignorancii vo vzťahu ku svojim základným povinnostiam vo vzťahu k synovi. Obžalovaný v prípravnom konaní bol vypočutý dňa 04.02.2016. Boli dodržané ustanovenia o vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní a obžalovaný bol upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiť návrhy na doplnenie vyšetrovania. Súd teda vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti. Obžalovaný v prípravnom konaní dňa 04.02.2016 vypovedal a teda potvrdil, že má dlh na výživnom vo vzťahu k synovi, teda že si je vedomý neplnenia svojej zákonnej vyživovacej povinnosti vo vzťahu k synovi. Výživné platil až do doby po zvýšení, čo mohlo byť niekedy koncom roka 2012. Prišiel o stálu prácu a nevedel si nájsť prácu takú, ktorá by pokrývala všetky finančné výdavky. So synom sa nestretáva, nie sú v žiadnom kontakte. Uvedomuje si, že to nie je ospravedlnenie, že nemá prácu a syn svoje potreby musí mať uspokojené. Po prijatí do výkonu trestu odňatia slobody svoju vyživovaciu povinnosť voči synovi nahlásil. Ľutuje svoje konanie, určite chce ten dlh splatiť a taktiež aj bežné výživné, ktoré synovi patrí, tak ako súd rozhodol. Svedkyňa B. B. na hlavnom pojednávaní uviedla, že si už úplne nie je istá dátumom, od kedy obžalovaný neplatil výživné. Do spisového materiálu boli dané poukážky, ktoré uhradil ale od podania trestného oznámenia jej nič neuhradil a doposiaľ to tak trvá. S dieťaťom sa nestretáva. Syna sa pýtala a nekontaktuje ho ani napríklad cez facebook. Dieťa núdzou netrpel, snažila sa mu zabezpečiť všetko čo potrebovalo. Ale tam kde sa požičalo, sa muselo vrátiť. Teda dieťa núdzou netrpelo ale ona sa dostala do veľkých problémov. Poberala náhradné výživné, a všetko dokladovala pred políciou. Vie, že sú podané dve trestné oznámenia na obžalovaného ohľadom zanedbania povinnej výživy, jedno je už teraz pred súdom v tejto prejednávanej veci a druhé je asi na polícii. Čo sa týka zameškanej sumy výživného, súhlasí tak, ako bola prednesená a modifikovaná obžaloba teda 7.740,- k dnešnému dňu. Svedkyňa s obžalovaným kontakt nemá. Nemyslí si, že je efektívne obžalovaného dať do VTOS a pokiaľ by tam bol daný, tak nech je tam dovtedy, dokým jej to nesplatí. Má len trápenie pri podávaní trestných oznámení a dostavovania sa na úrady. Zákonným spôsobom bola prečítaná výpoveď svedkyne L.. T. C. z prípravného konania, ktorá je splnomocnená zástupkyňa UPSVaR Bratislava / čl. 47-64/, ktorá uviedla, že pracuje ako odborný radca a výkonom jej činnosti je vyplácanie pomoci v hmotnej núdzi a náhradného výživného. B. U. /t.č. B./ bolo vyplácané náhradné výživné od 01.04.2011 do 01.01.2012 celkovo v sume 928,42 a od 01.01.2012 do 30.06.2014 suma 3.204,84 Eur. Zároveň priložila do spisu jednotlivé rozhodnutia vydané vo veci náhradného výživného na syna L. U.. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 22P 332/2009, /čl. 71/ súd zvýšil vyživovaciu povinnosť obžalovaného k maloletému L. U., nar. X.X.XXXX zo sumy X.XXX,- Sk na sumu 180,- Eur mesačne od 4.3.2010, ktorú bol obžalovaný povinný platiť vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred k rukám matky. Zároveň bol týmto zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 14C 91/04-24 zo dňa 14.10.2004, právoplatným dňa 15.11.2014, ktorým bol matke maloletý zverený do výchovy a obžalovaný bol zaviazaný platiť výživné na maloletého v sume 2.500,- Sk mesačne. Súd ďalej poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 22P 332/2009, najmä na časť kde súd konštatuje, že otec neprejavil snahu a riadny záujem nájsť si riadnu prácu, pretože ani nepožiadal príslušný úrad práce o pomoc pri hľadaní zamestnania. Súd tiež zohľadnil skutočnosť, že obžalovaný prakticky odmietol dedičstvo po svojom otcovi a takto sa dobrovoľne vzdal majetkového prospechu, pričom čistá hodnota dedičstva bola 2.453.882,- Sk. Táto skutočnosť bola vyhodnotená podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine (ďalej ZR), teda že sa otec vzdal majetkového prospechu, čím ukrátil i svojho maloletého syna L.. Z rozhodnutí Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny /čl. 63-64/ vyplýva, že oprávnená poberala náhradné výživné za obdobie, kedy jej nebolo platené riadne výživné od obžalovaného.
Z výpočtu výživného k marcu 2016 /čl. 66-68/ je zrejmé, ako vyšetrovateľ dospel ku konečnej sume 6.600,- Eur, ktorá bola následne prokurátorom na hlavnom pojednávaní modifikovaná na sumu 7.740,- Eur, vzhľadom na skutočnosť, že odsúdený si svoju vyživovaciu povinnosť nezačal plniť ani do konania hlavného pojednávania dňa 24.10.2016. Zo správy súdneho exekútora /čl. 76-80/ vyplýva, že na obžalovaného sú od roku 2006 vedené dve exekúcie, pričom ku 26.2.2016 sa podarilo celkovo vymôcť len 42,02 Eur, pričom tieto prostriedky boli použité na úhradu trov exekúcie.
Súd ďalej oboznámil listinné dôkazy, z ktorých sú zrejmé majetkové pomery, zamestnania a príjmy obžalovaného a svedkyne - oprávnenej, t.j. správu Sociálnej poisťovne /čl. 81-82/, z ktorej vyplýva, že obžalovaný v období od 15.12.2008 do 29.10.2015 nebol evidovaný v Sociálnej poisťovni ako zamestnanec, výpis živnostenského registra /čl.84/, z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol v rozhodnom období živnostníkom, správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny /čl. 85-127/, v ktorých sú konkretizované jednotlivé príspevky, ktoré poberala oprávnená na maloletého L. U., správu daňového úradu na obžalovaného /čl. 128-130/ a správu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Bratislava k majetkovým pomerom obžalovaného /čl. 131-137/. Ďalej bol oboznámený trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 5T/115/2012 /čl. 138-140/, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Skutok sa týkal rovnakých oprávnených ako v teraz prejednávanej veci za obdobie od mája 2010 do augusta 2012. Z registra priestupkov vyplýva /čl. 153/, že obžalovaný bol doposiaľ jeden krát priestupkovo riešený, vec bola vybavená odložením. Z lustrácie v UZVJS /čl. 151/ vyplýva, že obžalovaný sa od 22.9.2015 nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody v trestnej veci Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 5T/115/2012. Z odpisu registra trestov bolo preukázané, že do vyhlásenia rozsudku bol obžalovaný dvakrát postavený pred súd. V jednom prípade sa hľadí na jeho osobu akoby nebol odsúdený. V druhom prípade bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 5T/115/2012 dňa 30.8.2012, právoplatným dňa 2.1.2013, za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona na podmienečný trest odňatia slobody 1 rok so stanovením skúšobnej doby v trvaní 18 mesiacov, ako aj uložením povinnosti zaplatiť v skúšobnej doby zameškané výživné. Výkon trestu bol nariadený dňa 12.2.2015, z predmetného trestu bol podmienečne prepustený dňa 21.4.2016. Preukázanie takto zisteného skutkového stavu veci a okolnosti, ktoré predchádzali spáchaniu tohto trestného činu, i jeho konkrétne následné spáchanie boli teda na hlavnom pojednávaní jednoznačne preukázané vyššie uvedenými dôkazmi. Na základe vykonania a zhodnotenia týchto dôkazov týkajúcich sa skutkového zistenia predmetného trestného činu dospel súd k záveru, že skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný a to tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Pri právnom hodnotení dospel súd k záveru, že obžalovaný svojím konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona. Základnou podmienkou žalovaného trestného činu je nárok na výživu, ktorý vyplýva z ustanovení ZR. Podľa § 62 ods. 1, 2 veta prvá ZR plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obidvaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Obsahom vyživovacej povinnosti podľa § 207 Tr. zák. sa teda rozumie neplnenie výživného poskytované v peniazoch, ale i neplnenie povinnosti zaopatrovať iného, teda neplnenie povinnosti poskytovať dieťaťu stravu, ošatenie, bývanie, starať sa o jeho zdravie a čistotu, vykonať nad ním dohľad a prípadne opatrovať ďalšími prostriedkami potrebnými pre jeho všestranný rozvoj v zmysle zákona o rodine. Z dokazovania ako vyššie súd už rozviedol bolo jednoznačne zo strany obžalovaného preukázané subjektívne zavinenie - neplnenie si vyživovacej povinnosti. Obžalovaný od mesiaca september 2012 do vyhlásenia rozsudku - t. j. 24.10.2016 si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k synovi, ktorá mu bola určená a teda nariadená súdom, a to ani v minimálnej možnej miere. Týmto svojím postojom ignoroval svoje základné povinnosti vo vzťahu ku svojmu synovi. Tento syn nebol v jeho osobnej starostlivosti. Jeho jedinou povinnosťou bolo riadne uhrádzanie výživného v pravidelných mesačných intervaloch. Súd ďalej poukazuje na § 62 ods. 5 ZR podľa ktorého má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov. Obžalovaný, ako už bolo vyššie konštatované, si musí uvedomiť, že jeho povinnosťou je len platiť výživné
- ale celá starostlivosť je na strane matky svedka, ktorá sa finančne vyčísliť nedá. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. V tomto ustanovení sú taxatívne vymedzené všetky konkrétne okolnosti, na ktoré je súd povinný prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Obžalovaný svojím úmyselným konaním porušil vzťahy vo sfére ochrany rodiny, ktoré chránia nielen ustanovenia Trestného zákona, ale i Zákona o rodine. Svojím ľahostajným postojom k tejto základnej povinnosti vyživovať svojho syna aspoň vo forme výživného ho dostal do nepriaznivej situácie, pretože i na jeho finančnú pomoc bol tento v žalovanom období odkázaný. Vznesené obvinenie pre žalovaný trestný čin - prečin bolo dňa 7.1.2015. Obžalovaný bol osobne vypočutý prvýkrát k uvedenej veci dňa
4.2.2016. Od predmetného času ku dňu hlavného pojednávania neuhradil nič i napriek tomu, že mal vedomosť o tom, aká mu môže byť udelená sankcia, a naviac bol poučený a i sám mal vedomosť o ustanoveniach o účinnej ľútosti.
Pokiaľ ide o osobu páchateľa tento bol v minulosti dva razy postavený pred súd avšak v jednom prípade sa hľadí na jeho osobu akoby nebol odsúdený. Z ostatného odsúdenia je zrejmé, že z predmetného trestu je od 21.4.2016 podmienečne prepustený, pričom má stanovenú skúšobnú dobu 2 roky. Túto skutočnosti súd vyhodnotil ako priťažujúcu okolnosť v zmysel § 37 písm. m) Tr. zák. Ako poľahčujúcu okolnosť súd zistil priznanie trestného činu a jeho úprimné oľutovanie v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák.. Navyše je potrebné uviesť, že ide o trestný čin veľkej spoločenskej nebezpečnosti pretože nezanedbateľným spôsobom konania obžalovaného ovplyvňuje nepriaznivo i budúci život syna a to jednak materiálnym nedostatkom, ale aj nasledovným vzťahom k povinnostiam a životu. Pri rovnosti pomeru /1:1/ poľahčujúcich a priťažujúcich okolností ukladal súd obžalovanému trest v základnej sadzbe od 1 do 5 rokov, ktorý dostatočne splní svoju výchovnú a ochrannú funkciu. Pri určovaní trestu súd prihliadol na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy vo všetkých súvislostiach. Súd musí konštatovať, že ani predchádzacjúci výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody nemal na odsúdeného žiaden efekt. Tento si sústavne a vedome neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť. Preto je súd názoru, že pôsobiť na obžalovaného je možné len uložením nepodmienečného trestu. Takto uložený trest je podľa názoru súdu zákonný a spravodlivý a ktorý dostatočne splní svoju výchovnú a ochrannú funkciu. Čo sa týka spôsobu výkonu trestu súd obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Výška zaostalého výživného vo výške 7.740,- Euro bola zistená nasledovne: Vyživovacia povinnosť bola od 1.9.2012 do vyhlásenia rozsudku - 24.10.2016 určená vo výške 180,- Eur mesačne. rok 2012 Začiatok neplnenia vyživovacej povinnosti bol stanovený dňom 1.9.2012 - doposiaľ, t.j. do vyhlásenia rozsudku - 24.10.2016 vyjmúc obdobie od 22.9.2015 do 21.4.2016, kedy sa obžalovaný nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody. 180,- Eur x 4 mesiace = 720,- Eur rok 2013 180,- Eur x 12 mesiacov = 2.160,- Eur rok 2014 180,- Eur x 12 mesiacov = 2.160,- Eur rok 2015 180,- Eur x 9 mesiacov = 1.620,- Eur rok 2016 180,- Eur x 6 mesiacov = 1.080,- Eur Súd preto upravil výšku zaostalého výživného vzhľadom na stále pretrvávajúcu vyživovaciu povinnosť, tak ako to predniesla prokurátorka, nakoľko za preukázané mal, že vyživovacia povinnosť nebola zo strany obžalovaného plnená od mesiaca september 2012 do vyhlásenia rozsudku - t. j. 24.10.2016 Z vyššie uvedených dôvodov rozhodol súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho oznámenia Krajský súd v Bratislave prostredníctvom tunajšieho súdu.