Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_3Er-101-2006.pdf
PDF · 87.82 KB
Case nature
Area
Subarea
3Er/101/2006
Rozhodnutie
Okresný súd Bardejov v exekučnej veci oprávneného Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00151866 (pôvodne Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach), proti povinnému H. W., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XX, F., o vymoženie 33,19 EUR, takto
rozhodol:
I. Exekúciu z a s t a v u j e .
II. Povinný je p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jurajovi Kočimu trovy exekúcie vo výške 12,07 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 30.01.2006 sa začalo exekučné konanie proti povinnému na vymoženie sumy 33,19 EUR na základe exekučného titulu - bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1654133 zo dňa 26.05.2003. Súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5701 023814* dňa 20.02.2006. V priebehu exekúcie súdny exekútor predložil súdu exekučný spis na rozhodnutie - zastavenie exekučného konania z dôvodu uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty určenej pre výkon rozhodnutia (§ 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31.08.2008). V zmysle uvedeného žiadal súd, aby v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku súd zastavil exekúciu a rozhodol o náhrade trov exekúcie, ktorých vyúčtovanie predložil v prílohe k oznámeniu, a to tak, aby súd zaviazal na náhradu trov exekúcie povinného. Podľa § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa § 57 ods. 1 písm. f) zák. č. 233/1995 Z. z. exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Podľa § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.08.2008 rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie. Preklúzia predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Prípady preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie súd prihliadne na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne. Prekludovaná pohľadávka sa nemení na naturálnu obligáciu a už nijaké dodatočné uznanie nemôže konvalidovať zánik práva a plnenie prekludovanej pohľadávky je plnením bez právneho dôvodu (plnením nedlhu - indebitum), preto je s ním spojené bezdôvodné obohatenie. Rozhodnutie o priestupku nadobudlo právoplatnosť dňa 26.05.2003, teda povinný mal uhradiť pokutu najneskôr dňa 10.06.2003. Prvýkrát mohol oprávnený právo na uhradenie dlžnej pokuty s príslušenstvom uplatniť dňa 11.06.2003, kedy rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť. Z uvedeného vyplýva, že k uplynutiu prekluzívnej lehoty došlo dňa 11.06.2006 v zmysle § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch. Predmetné ustanovenie § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. bolo novelou priestupkového zákona č. 298/2008 Z.z. vypustené z textu priestupkového zákona, a to ku dňu účinnosti novely dňa 1.9.2008. Zákonodarca pri prijatí novely nezakotvil do priestupkového zákona žiadne prechodné ustanovenia,
ktoré by určovali, či sa má dovtedy platná právna úprava použiť pre rozhodnutia, ktoré boli prijaté do dátumu účinnosti novely, alebo sa má po dátume účinnosti novely použiť vždy už len nová právna úprava, ktorá časovo neobmedzuje výkon rozhodnutí o uložení pokuty za priestupok. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné výkladom vyvodiť, či je v súčasnosti možné pre prípady, kedy boli rozhodnutia o uložení sankcie vydané do účinnosti novely č. 298/2008 Z.z., použiť ustanovenia dovtedy platného § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý upravoval prekluzívnu lehotu pre vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie. Pri výklade nemožno opomenúť požiadavku právnej istoty. Jej uplatnenie znamená možnosť predvídať právne následky v konkrétnej veci. Vyžaduje si stabilitu základných princípov právneho systému, plné rešpektovanie nadobudnutých práv a zásad neretroaktivity, t. j. aby právne normy pôsobili do budúcnosti a nie do minulosti (spätne) a aby sa právne pomery zásadne spravovali právom platným v čase, v ktorom vznikli. V súlade so všeobecne uznávanou právnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy, treba vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady platí pre oblasť práva verejného i pre právo súkromné, avšak s určitými odchýlkami. Vo vzťahoch, upravujúcich právo súkromné, nemôže právna norma pôsobiť spätne, pokiaľ v zákone jej spätná účinnosť nie je výslovne uvedená. Odlišná situácia však platí pre oblasť práva verejného, osobitne pre oblasť správneho trestania. Novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Za takýchto okolností nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší. Ak však novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej by situácia bola pre jej adresáta nevýhodnejšia, platí v tomto prípade v rámci posudzovania otázok správneho trestania všeobecne platná zásada zákazu retroaktivity právnej normy. Uplatnenie tejto zásady má za následok, že v danom prípade je potrené aplikovať právny predpis, ktorý je pre adresáta výhodnejší. Situácia adresáta právnej normy sa teda nemôže v dôsledku nedostatku právnej úpravy zhoršiť a v prípadoch, v ktorých nie je v zákone upravená jeho spätná účinnosť, nemožno sa riadiť novším právnym predpisom, platným v čase aktuálneho rozhodovania, ak je nová právna úprava pre jej adresáta nevýhodnejšia. Ak sa právna úprava preklúzie zmení v čase, kedy už prekluzívna lehota začala plynúť, môže sa nový právny predpis použiť na už začaté plynutie prekluzívnej lehoty len vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje alebo ak je to pre účastníka výhodnejšie. Iný postup by mal za následok právnu neistotu a nezodpovedal by všeobecne platnej zásade trestania, upravenej v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Túto zásadu treba použiť aj na prípady správneho trestania. Zásada zákazu retroaktivity je v správnom trestaní všeobecne platná, aj keď ju zákon výslovne neobsahuje v konkrétnom zákonnom ustanovení. Aplikácia novelizovaného zákona o priestupkoch je z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty pre účastníka, ktorému bola uložená sankcia vymáhaná v tomto konaní, nevýhodnejšia, lebo umožňuje vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie v dlhšej lehote, ako predchádzajúca právna úprava. Novelizovaný zákon o priestupkoch, pokiaľ ide o plynutie prekluzívnej lehoty, preto nemožno použiť v tých prípadoch, kedy prekluzívna lehota začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v § 88 ods. 1 zák. o priestupkoch. Prekluzívna lehota, ktorá začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy preto musí podľa nej aj skončiť. Vzhľadom na citovanú zákonnú úpravu a vyššie uvedené skutočnosti súd exekúciu zastavil. V zmysle ust. § 200 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z.. ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu preklúzie, teda uplynutím času, súd skúmal, koho je možné zaviazať na náhradu trov exekúcie. V § 197 ods. 1 Exekučného poriadku je zakotvená zásada, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza zásadne povinný. Exekučný poriadok pozná tri výnimky z tejto zásady. Všetky tri výnimky prichádzajú do úvahy v prípade zastavenia exekúcie, a to pokiaľ bola exekúcia zastavená zavinením oprávneného, druhou výnimkou je situácia, pokiaľ sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a treťou výnimkou je prípad, kedy sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz (§ 203 ods. 1, 2 a 3 EP). Z týchto výnimiek by do úvahy v tomto prípade prichádzala prvá z možností - zavinenie oprávneného, avšak súd po preskúmaní okolností prípadu dospel k záveru, že oprávnenému nemožno pričítať zavinenie zastavenia. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie vzhľadom na výšku pohľadávky včas, preto procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty, určenej na jeho vykonanie neprichádza do úvahy. Oprávnený totiž
postup súdu vo vykonávacom konaní, resp. postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ako i dĺžku trvania tohto postupu, teda aj prípadné vykonanie exekučného titulu do uplynutia prekluzívnej lehoty v priebehu konania, nemohol ovplyvniť. Pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie súd skúmal ich účelnosť, preukázateľnosť, hospodárnosť a primeranosť. Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Podľa ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Podľa ust. § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelne vymáhanie nároku. Podľa ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Podľa ust. § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a), b) Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „Vyhl. č. 288/1995 Z.z.“), ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Podľa ust. § 15 Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti: a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie, b) doručenie príkazu na začatie exekúcie, c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, d) doručenie exekučného príkazu, e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní, g) každé zisťovanie bydliska povinného, h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného, i) každé zisťovanie účtu povinného, j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného. Súd rovnako poukazuje na to, že ďalšie úkony, za ktoré si súdny exekútor uplatnil odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a) Vyhlášky (preštudovanie a spracovanie návrhu, spísanie zápisnice, spracovanie návrhu na zastavenie exekúcie a vyúčtovanie trov) nemožno v súlade s vyhláškou považovať za účelne vynaložené na exekúciu. Súdny exekútor s poukazom na ust. § 14 ods.1 písm. a) a § 14 ods. 2 Vyhlášky požadoval aj odmenu za čas strávený „spracovaním a preštudovaním návrhu a exe. titulu, avšak túto mu súd z dôvodu duplicity nepriznal, nakoľko v ust. § 15 Vyhlášky sú taxatívne vymenované úkony exekučnej činnosti, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou. Úkony exekučnej činnosti vymenované v tomto ustanovení vyňal normotvorca z časového spôsobu odmeňovania úkonov. Z toho vyplýva, že je vylúčená kumulácia odmeny za úkony uvedené v § 15 ods. 1 Vyhlášky paušálnou sumou podľa § 14 ods. 3 Vyhlášky (znenie účinné do 30.4.2008) a odmenou podľa § 14 ods. 2 Vyhlášky. Úkony exekučnej činnosti - získanie poverenia na vykonanie exekúcie a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie sú odmeňované paušálnou sumou, a preto je neprípustné tieto úkony exekučnej činnosti odmeňovať aj podľa časového hľadiska tým spôsobom, že sa tieto úkony inak označia (tu ako preštudovanie, spracovanie, zaregistrovanie návrhu). Úkony exekučnej činnosti (získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, zisťovanie majetku a zisťovanie bydliska povinného), za ktoré súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu určenú paušálnou sumou nesporne v sebe zahŕňajú aj samotné preštudovanie návrhu na vykonanie exekúcie, tiež jeho spracovanie a zaregistrovanie (za ktoré odmena súdnemu exekútorovi vôbec nepatrí nakoľko ide o bežnú administratívnu prácu vykonanú v súvislosti s exekučnou činnosťou náhrada za ktorú je už zahrnutá v odmene súdneho exekútora - § 25 Vyhlášky). 24. Posudzujúc účelnosť úkonov dospel k záveru, že uplatnený nárok súdneho exekútora na časovú odmenu za jednotlivé úkony do celkového účelne vynaloženého času nie je možné pripočítať určený čas ani za úkony vypracovanie návrhu na zastavenie exekúcie a vyčíslenie trov exekúcie ani spísanie zápisnice. Súd má totiž za to, že v danom prípade sa jedná o čisto administratívne práce vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou, pričom v zmysle ust. § 25 vyhlášky v odmene súdneho exekútora
je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Nejde totiž o úkony smerujúce k zisteniu majetku povinného alebo k jeho zaisteniu, ale len o čisto administratívne práce vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou. 24. Súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 288/1995 Z. z. za získanie poverenia na vykonanie exekúcie - 3,32 EUR a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie - 3,32 EUR. Spolu celkovo vo výške 6,64 EUR. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 3,32 EUR za úkon doručenie rozhodnutia súdu, nakoľko vykonanie takéhoto úkonu nemal súd z predloženého spisu za preukázané. 25. Podľa ust. § 22 ods. 1 Vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. 27. Súd pri priznaní hotových výdavkov titulom poštovného vychádzal z predloženého exekútorského spisu a v ňom založených doručeniek. Súdnemu exekútorovi priznal náhradu poštovného v sume 3,42 EUR v súlade s predloženým spisovým materiálom, podľa počtu doručeniek. V prevyšujúcom rozsahu súd exekútorovi náhradu hotových výdavkov titulom poštovného nepriznal. Pokiaľ zásielky súdneho exekútora obsahovali rozhodnutia súdneho exekútora vydané vo viacerých exekučných konaniach, súd výšku hotových výdavkov pomerne krátil. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi ním uplatnené hotové výdavky, ktoré mu vzniknú v budúcnosti. V danom prípade ide o výdavky, ktoré vzniknú súdnemu exekútorovi v budúcnosti, pričom pri vykonávaní úkonov, pri ktorých tieto hotové výdavky vzniknú. Súd je toho názoru, že súdny exekútor má nárok na náhradu hotových výdavkov, ktoré už vynaložil v súvislosti s vykonávaním exekúcie, t. j. ktoré reálne už vznikli a nie ktoré len vzniknú v budúcnosti, čo je aj v súlade so zásadou, že pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Nakoľko tieto hotové výdavky súd preukázané nemal, nemohol ich súdnemu exekútorovi v čase rozhodovania súdu ani priznať. Celková suma priznanej náhrady trov je zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty, keďže súdny exekútor je registrovaným platcom DPH, t. j. zvýšenie o sumu 2,01 EUR. Spolu priznané trovy exekúcie súdneho exekútora vrátane DPH predstavujú teda sumu 12,07 EUR.
Poučenie:
Proti výroku I. tohto uznesenia možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Bardejov.
Proti výroku II. tohto uznesenia nemožno podať odvolanie.
Odvolanie podané v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.