Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (11)Uznesenie_5Co-351-2016.pdf
PDF · 120.26 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/351/2016
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobkýň 1) I. U., Z..XX.X.XXXX, E. P., G. A.Ľ. XXX, 2) M. G., Z..XX.XX.XXXX, Q. J.. F., H., A., 3) D.. E. J., Z..X.X.XXXX, A., V. X, zastúpené JUDr. Jurajom Kulom, advokátom, Košice, Mäsiarska č. 30, proti žalovaným 1) D.. M. O., Z..XX.XX.XXXX, A., R. XX, 2) D.. T. E., Z.. XX.X.XXXX, A., B. XX, zast. JUDr. Vladimírom Bajtošom, advokátom, Košice, Alžbetina 3, 3) GRATIO HOLDINGS LTD. so sídlom Maximos Plaza, Tower 3, 6 Maximou Michaelidy Street, 4th floor, Office 401, 3106 Limassol, Cyperská republika, zast. Škubla&Partneri s.r.o., AK, Bratislava, Einsteinova 25, IČO: 36 861 154, o neplatnosť zmlúv a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkýň proti uzneseniu 25C/894/2002-547 z 13.11.2015 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
M e n í uznesenie z 13.11.2015 tak, že žalobkyniam v 1.,2. a 3. rade priznáva právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) uznesením rozhodol, že účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
2. V odôvodnení uznesenia o.i. uviedol, čo žalobkyne návrhom, podaným uňho 2.12.2002 žiadali, a čím žalobu odôvodnili. Konštatoval, že vo veci rozhodol rozsudkom z 13.3.2014 č. k. 25C/894/2002-474, keď určil, že kúpna zmluva zo 17.4.2002 o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedených na Okresnom úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres: A. D., obec: A. - Q. F., Katastrálne územie Q. F. uzavretá medzi VSŽ a.s. Košice a D.. M. O. C. XX, v časti prevodu vlastníckeho práva ku parcele registra "C", evidovanej na katastrálnej mape ako parcela č.XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX F. je neplatná, rovnako, že kúpna zmluva z 3.5.2002 o prevode vlastníctva v časti prevodu vlastníckeho práva ku parcele registra "C", evidovanej na katastrálnej mape ako parcela č.XXX/ X uzavretá medzi D.. M. O. C. XX a D.. T. E. je neplatná, rovnako, že darovacia zmluva z 30.7.2004 o prevode vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti uzavretá medzi D.. M. O. T. D.. T. E. a kúpna zmluva zo 7.12.2005 o prevode vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti uzavretá medzi D.. M. O., D.H.: XXXXXXXX, A. XX, XXX XX A. T. D.. T. E. sú neplatné. Súčasne určil, že žalobkyne v 1. až 3. rade sú podielovými spoluvlastníčkami predmetnej nehnuteľnosti o veľkosti spoluvlastníckych podielov každá v 1/3 k celku a žalovaných v 1. až 3. rade zaviazal na náhradu trov konania vo výške 10 262,05 €, že žalovaný v 3. rade aj voči výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie, že napadnutý výrok považoval za nesprávny, nakoľko mal za to, že súd žalobkyniam priznal náhradu trov právneho zastúpenia aj za úkony, ktoré celkom zjavne neboli vynaložené účelne. Rovnako dôvodil, že súd pri rozhodovaní o trovách nezohľadnil možnosť uplatnenia moderačného práva v zmysle § 150 ods.1 O.s.p. s ohľadom na existenciu okolností hodných osobitného zreteľa. Tieto videl predovšetkým v tom, že žalobkyne neuviedli všetky skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý im patril, v priebehu konania opakovane menili petit. Poukázal aj na výrazný nepomer medzi hodnotou sporu 13 574,32 € a priznanou
náhradou trov konania skoro v totožnej sume vo výške 10 262,05 €, že Krajský súd v Košiciach o odvolaní žalobkýň a žalovaných v 2. a 3. rade proti uvedenému rozhodnutiu rozhodol rozsudkom z 12.2.2015 pod č.k. 11Co/709/2014-532, ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil, zrušil výrok o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu na ďalšie konanie aké mu boli uložené povinnosti. Citujúc znenie § 150 ods.1 O.s.p., uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka konania, že kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Čím viac súd vyhovel žalobnému petitu, tým je väčšia miera úspechu u žalobcu; naopak, čím je väčší rozsah, v ktorom súd žalobu zamietol, tým je väčšia miera úspechu u žalovaného. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech, t.j. každý účastník (žalobca i žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania však nemá vplyv iba pomer úspechu toho ktorého účastníka voči druhému účastníkovi, ale aj ďalšie skutočnosti, napr. závislosť rozhodnutia o výške plnenia od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, alebo také správanie žalovaného, ktorým nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Výnimočnosť prípadu môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. V tomto zákonnom ustanovení je zakotvené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Zákon ustanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, ako vyplynul z dispozície právnej normy. Je ale vecou konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam, ktoré budú podkladom na rozhodnutie súdu o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona v danom prípade využil moderačné právo upravené v § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré zmierňuje dôsledky uplatnenia právnych noriem upravujúcich právo na náhradu trov konania a zabezpečil tak spravodlivú ochranu práv a záujmov účastníkov konania, ktorú nemožno vždy dosiahnuť uplatnením zásady zodpovednosti za výsledok konania. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z okolností, ktoré žalobkyne viedli k uplatneniu nároku na súde, ako aj z postojov účastníkov v priebehu konania a dospel k záveru, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré sú dané samotnou povahou sporu. Ako vyplýva z obsahu spisu, predložených listinných dokladov i výsledkov vykonaného dokazovania, v danom prípade žalovaní účastníci nezavinili začatie súdneho konania, ani nemohli ovplyvniť jeho výsledok, keďže v priebehu konania sa potvrdilo a preukázalo, že predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 28.11.1991 sporná parcela č. 745/1 nebola a teda spoločnosť VSŽ, a.s. Košice, na jej základe nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nej, keďže tento subjekt na základe uvedenej zmluvy predmetnú parcelu neodkúpil a teda sa nemohol stať jej vlastníkom a ani následne ako vlastník ňou ďalej disponovať. Na základe vyššie uvedeného je toho názoru, že priznanie trov právneho zastúpenia žalobkyniam by so zreteľom na uvedené skutočnosti bolo v rozpore s dobrými mravmi a voči žalovaným účastníkom neprimerane prísne, nakoľko spoločnosť VSŽ, a.s. Košice sa vlastníkom spornej parcely č. 745/1 na základe kúpnopredajnej zmluvy z 28.11.1991 nestala, čomu však nezodpovedal zápis v katastri nehnuteľností, z ktorého dôvodu žalobkyne nemali inú možnosť ako vzniknutý stav napraviť, len podať žalobu na súd. Preto aplikáciou cit. § 150 ods. 1 O.s.p. úspešným žalobkyniam náhradu trov konania nepriznal. Žalovaní v konaní úspešní neboli, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
3. Uznesenie napadli včas podaným odvolaním žalobkyne, ktoré navrhli aby odvolací súd alternatívne: zmenil napadnuté uznesenie súdu a priznal im trovy konania v zmysle zákona a ich prvšieho odvolania podaného 5.5.2014, alebo aby zrušil Uznesenie v napadnutej časti a vec vrátil na nové rozhodnutie o trovách konania. Podané odvolanie odôvodnili podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až 135 O.s.p., § 150 ods. l O.s.p., o ktoré sa prvostupňový súd opiera pri svojom rozhodnutí o nepriznaní trov konania žalobkyniam, predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 142) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu (§ 147). Podľa neho súd výnimočne nemusí priznať náhradu trov konania celkom alebo u časti, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešného účastníka nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi, resp. nemusí zaviazať účastníka, ktorý spôsobí vznik trov svojim zavinením alebo náhodou, aby tieto trovy nahradil druhému účastníkovi. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na účastníka aj na štát, ktorí by inak mali právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Nie je možné nepriznať úspešnému účastníkovi náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dosah rozhodovania o určitom nároku. Jeho použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Okolnosti hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplifikantne. To však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné; zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania (teda nielen toho účastníka, ktorého by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí preto vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Dôvody spočívajúce iba v okolnostiach danej veci, ak sa za okolnosti považuje iba skutočnosť, že si oprávnená osoba uplatňuje zákonné právo na vrátenie vlastníctva prezumované zákonom, neodôvodňujú aplikáciu tohto zákonného ustanovenia. Súd je povinný všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Prvostupňový súd nevyhodnotil tú skutočnosť, ako sa žalovaní v 1. rade a v 2. rade zúčastňovali pojednávaní, pričom žalovaný v 2. rade sa nezúčastnil pojednávania ani raz, keď celé súdne konanie prebiehalo od 2.12.2002 a právoplatným sa stalo až v roku 2015. Poukázali na to, že ich právny zástupca zaslal 25.9.2002 list žalovaným v 1. rade a v 2. rade o mimosúdnu pokonávku. Výsledok jeho snahy bol taký, že žalovaný v 1. rade na túto písomnú výzvu nereagoval a žalovaný v 2. rade si zásielku v odbernej lehote neprevzal, pričom bola adresovaná na adresu jeho trvalého bydliska, ktorú má aktuálnu aj ku dnešnému dňu. Prvostupňový súd argumentuje chovaním právneho predchodcu žalovaného v 3. rade a tým odôvodňuje nepriznanie trov konania žalobcom. Nemali možnosť konať priamo zo žalovaným v 3. rade, lebo vlastníkmi a to podielovými žalovanej nehnuteľnosti boli a stále sú žalovaní v l. a v 2. rade. Naopak právna zástupkyňa žalovaného v 3. rade ako právny nástupca VSŽ Košice, a.s., tvrdila počas celého konania, že došlo ku vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti v ich prospech a preto navrhovala žalobu zamietnuť a priznať žalovanému v 3. rade trovy konania. V prílohe predložili písomné výzvy adresované žalovaným v 1. a v 2. rade. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd rozhodol tak ako uviedli v enunciáte ich odvolania.
4. K odvolaniu žalobkýň sa vyjadril žalovaný v 3. rade nasledovne I. K odvolaniu žalobkýň citoval, čo v odvolaní uviedli. Ad a) K nepreskúmateľnosti Uznesenia - Pokiaľ Žalobkyne v Odvolaní naznačujú, že Uznesenie nie je dostatočne odôvodnené, potom nemali podať Odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia), ale podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), tzn. z dôvodu, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Keďže uvedeným spôsobom Žalobkyne nepostupovali, dokonca s odôvodnením Uznesenia súdu polemizujú, resp. ho vyvracajú, je zrejmé, že aj ony v skutočnosti považujú Uznesenie za odôvodnené dostatočne, len sa s nim nestotožňujú. Ad b) K nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal na to, že Žalobkyne uvádzajú,
že súd prvého stupňa mal existenciu okolností hodných osobitného zreteľa vyvodiť v zásade len z toho, že Žalobkyne si uplatňovali svoje vlastnícke právo. Toto tvrdenie ale nie je pravdivé. Súd prvého stupňa v Uznesení, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v Rozsudku KS KE na s. 22 ods. 5, dospel k záveru, že dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané a spočívajú v tom, že Žalovaní nezavinili začatie súdneho konania, keďže právny predchodca Žalovaného 3 (spoločnosť VSŽ, a.s.) bol ako vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností. Inými slovami, súd zohľadnil, že Žalovaní (a obzvlášť Žalovaný 3) nemôžu za to, že Štátne notárstvo Košice pred takmer 25 rokmi zapísalo vlastnícke právo právnemu predchodcovi Žalovaného 3 k spornej parcele, hoci táto predmetom scudzovacej Zmluvy z roku 1991 nebola. Ako uvádza súd prvého stupňa, ak by nariadil Žalovaným nahradiť trovy konania, išlo by o neprimerane prísne rozhodnutie. Podľa jeho názoru, je takéto odôvodnenie postačujúce, presvedčivé a predovšetkým zodpovedá právnemu názoru odvolacieho súdu, ktorý v Rozsudku KS KE súd prvého stupňa právne záväzným spôsobom inštruoval, aby svoje moderačné právo využil. Konkrétne, odvolací súd uviedol: ,,[k] námietke žalovaného v 3. rade, týkajúcej sa vyslovenia neplatnosti (výroky č. 1 - 4), odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa v časti, že tieto mali byť riešené v konaní ako predbežná otázka. Skutočnosť, že súd ich pojal do výrokov svojich rozhodnutí nemá dopad na správnosť vyslovených právnych záverov vo vzťahu k napadnutým zmluvám, avšak táto okolnosť by sa mala prejaviť práve pri posudzovaní trov konania vo vzťahu k neúspešným žalovaným a prihliadnutím na § 150 ods.1 O.s.p." Inými slovami, odvolací súd pripustil, že v tomto rozsahu, t. j. v rozsahu rozhodovania o ne/ platnosti Následných zmlúv sa (na návrh Žalobkýň) v konaní postupovalo nehospodárne, na čo bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť. Navyše, okrem dôvodov, na ktoré poukázali aj súdy, dal do pozornosti aj ďalšie, ktoré Uznesenie podporujú. Žalovaný 3 v časti 2.3 Odvolania Žalovaného 3 zdôraznil, že i) Žalobkyne neuviedli všetky skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone (resp. ihneď ako tak mohli učiniť), ii) opakovane menili svoj petit (raz sa domáhali vyslovenia neplatnosti Následných zmlúv ako celku, neskôr len v rozsahu spornej parcely, potom sa domáhali neplatnosti Zmluvy z roku 1991, neskôr od tohto návrhu upustili, raz v priebehu konania uvádzali, že predmetom Zmluvy z roku 1991 nebol ani dom stojaci na parcele č. 746, neskôr už tvrdili opak atď.), iii) v konaní na prvom stupni bolo bez viny Žalovaného 3 nariadených celkovo jedenásť pojednávaní (hlavne kvôli neustálym zmenám petitu, resp. preto, že súd nezabezpečil dôkazy, o ktorých zabezpečenie účastníci opakovane žiadali) a napokon, Žalovaný 3 poukázal na výrazný nepomer medzi hodnotou sporu (13 574,32 €) a priznanou náhradou trov konania (10 262,05 €). Ad c) K ostatným výhradám - Pokiaľ ide o tvrdenie Žalobkýň, že súd prvého stupňa nevyhodnotil, ako sa Žalovaní 1 a 2 zúčastňovali na pojednávaní, uviedol, že tento aspekt (pokiaľ by sa aj naň prihliadlo) by sa Žalovaného 3 nijako nemal týkať, keďže on sám sa pojednávania zúčastnil vždy, resp. sa z neúčasti vopred ospravedlnil a požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Vo vzťahu k Žalobkyniam navrhovanej pokonávke, hoci ani tá sa netýkala Žalovaného 3, uviedol, že na podanie / nepodanie žiadosti o mimosúdne vyrovnanie pred podaním žaloby sa pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania neprihliada. II. Zhrnutie a záverečný návrh Na základe vyššie uvedeného uzavrel, že i) Uznesenie je dostatočne odôvodnené, ii) okolnosti hodné osobitného zreteľa sú dané a vychádzajú (aj) z právneho názoru odvolacieho súdu formulovaného v Rozsudku KS KE a navyše, iii) existujú aj ďalšie okolnosti, ktoré takýto postup odôvodňujú. Na základe tohto odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 25C 894/2002 z 13.11.2015 podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP) uznesenia, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, žalobkyniam v 1., 2. a 3. rade priznáva právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.
8. Ekvivalentom žalobkyňami uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., je § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) spočíva v nesprávnom právnom posúdení. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
9. Súd pri rozhodovaní o trovách konania nepoužil správny právny predpis, keď aplikoval pre rozhodnutie o trovách konania § 150 ods. 1 O. s. p. (teraz v znení § 257 CSP), na daný skutkový stav ho nesprávne vyložil, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
10. Podľa 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
11. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
12. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
13. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
14. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
15. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. Výdavok strany konania možno považovať za trovy konania, ak existoval dôvod na jeho vynaloženie, je preukázaný a bol účelne vynaložený (§ 251 CSP).
17. V prejednávanom spore boli žalobkyne plne úspešné. Pojem „úspech v spore“ predstavuje mieru akou boli žalobkyne v spore úspešné a vyplýva zo vzťahu naposledy urobeného žalobného petitu žaloby a meritórneho rozhodnutia. O plný úspech žalobcu v spore ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom. V tom prípade má žalobca ako úspešná strana právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov, ktoré proti strane, ktorá v spore úspech nemala.
18. Zo žalobného petitu je zrejmé, že žalobkyne v ňom žiadali, (písomným podaním z 12.12.2013 doručené súdu 13.12.2013 (č. l. 453 - 455) na základe zák. č. 180/2013 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov žalobkyne upresnili označenie nehnuteľností i zmenu správy katastra) a v súlade, s ktorým znelo aj meritórne rozhodnutie.
19. Otázku miery úspechu žalobkýň v tomto konaní možno teda uzavrieť tým, že boli v konaní v plnej miere úspešné, takže im vzniklo právo na plnú náhradu trov konania.
20. Prelomenie tejto všeobecnej zásady prichádza do úvahy len prostredníctvom aplikácie § 257, podľa ktorého v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania a súd
dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o výnimočný prípad, pričom jeho výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi. Súd je preto povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Zo slovného znenia uvedeného ust. vyplýva, že ide o ust. výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť na zvláštnosti jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci, je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia, najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Druhou skupinou je výnimočnosť prípadu, ktorá môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu a nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, má sa to vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. V tejto súvislosti je vhodné poukázať na judikatúra, ktorá konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.1.2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). V cit. ust. je stanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky uplatnenia právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, dáva mu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ust. uvedených, nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo sčasti. Predmetné ust. umožňuje tak presadiť aplikáciu čl. 2 ods. 1 CSP (ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.) a docieliť tak - pokiaľ možno - spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje. Musí ale ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane účastníkov a to obidvoch) jeho aplikácie. Argumentácia žalovaného v 3. rade, že - žalovaní (a obzvlášť žalovaný 3) nemôžu za to, že Štátne notárstvo Košice pred takmer 25 rokmi zapísalo vlastnícke právo právnemu predchodcovi žalovaného v 3. rade k spornej parcele, hoci táto predmetom scudzovacej zmluvy z roku 1991 nebola - nie je dostatočná. Žalovaný v 3. rade svojim postojom v celom konaní (o. i. vyjadrenie z 21.12.2006 - č. l. 121-129 právneho predchodcu žalovaného v 3. rade, odvolanie 12.5.2014 žalovaného v 3. rade) svedčí o tom, že vlastníctvo žalobkýň neuznával a preto prichádzalo do úvahy len meritórne rozhodnutie. Rovnako žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali svoje osobné, majetkové, zárobkové pomery ako aj skutočnosť ako by priznanie trov konania zasiahlo výrazným spôsobom do ich majetkových pomerov. V porovnaní s postavením žalobkýň, ktoré sa museli svojho vlastníctva domáhať vo vedenom konaní, a ktoré boli v ňom úspešné, museli by trovy znášať sami, čo by pre nich znamenalo neprimeranú tvrdosť. Pre uplatnenie moderačného práva súdu pre žiadneho žalovaného nie sú predpoklady.
21. Pre úplnosť je nutné dodať, že odvolací súd v svojom rozhodnutí 11 Co 709/2014 z 12.2.2015 neurčil súdu prvej inštancie povinnosť rozhodnúť podľa vtedy platného § 150 O. s. p., ale s ohľadom odvolanie žalovaného v 3. rade zo 7.5.2014, uložil povinnosť prvoinštančnému súdu zaoberať sa pri rozhodovaní o trovách konania aj týmto ustanovením (t. j. zisťovať podmienky pre jeho použitie).
22. V kontexte s uvedeným odvolací súd priznal žalobkyniam právo na náhradu trov prvoištančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%. V tejto súvislosti však považuje za potrebné zdôrazniť, že priznaný rozsah 100% neznamená, priznanie všetkých žalobkyňami uplatnených trov, tak ako boli vyčíslené v podaní zo 17.3.2014 (č. l. 472 - 473) lebo zásada účelnosti trov konania musí byť zachovaná. V tejto súvislosti je nutné posúdiť a odôvodniť, účelnosť vynaložených trovy, ktoré žalobkyniam vznikli v súvislosti s úpravami žalobného petitu a stanovovaním okruhu účastníkov konania, resp. účasti na pojednávaní, kde boli súdu doručené len doklady a bez ďalšieho úkonu odročené, prípadne podanie, ktoré bezprostredne predchádzalo pojednávaniu a prednes resp. doručenie mohlo byť vykonané na ňom (z 29.5.2007). Rovnako je potrebné prihliadať aj na uplatnenú výšku trov a túto v prípade potreby krátiť v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súdny úradník môže v rámci náhrady priznať len tie výdavky, ktoré sa v zmysle § 251 CSP považujú za trovy konania, teda musí ísť o stranou preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Lehota, v rámci ktorej by mala úspešná strana preukázať a odôvodniť svoje výdavky, a ani lehota na rozhodnutie o výške náhrady trov konania, nie sú zákonom ustanovené. Pri rozhodovaní o výške trov konania súd prvej inštancie určí, ako sa na priznaných trovách majú podieľať žalovaní, lebo v prejednávanom spore nejde o nerozlučné spoločenstvo.
23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
24. Žalobkyne boli v odvolacom konaní úspešné, preto im bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.
25. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.