Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14CoE-10-2022.pdf
PDF · 105.55 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/10/2022
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advocate, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO:36 865 141, proti povinnej: R. T. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. J., M. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 42859/14, o vymoženie pohľadávky 200 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9Er/772/2014-19 zo dňa 20.02.2017, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9Er/772/2014-19 zo dňa 20.02.2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej „exekučný súd“, alebo „súd prvej inštancie“) výrokom I. exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. a) a § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučného poriadku (ďalej „Exekučný poriadok“, alebo len „EP“), v spojení s ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Výrokom II. uznesenia vyslovil, že súdny exekútor má voči oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie v rozsahu 100 % a výrokom III. rozhodol, že povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. V odôvodnení uznesenia exekučný súd po tom, čo konštatoval spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou uviedol, že z dokazovania vyplynulo, že uzavretím zmluvy o úvere zároveň povinná uzavrela aj tzv. rozhodcovskú doložku, ktorá tvorí súčasť Všeobecných podmienok oprávneného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy. Povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy o úvere ovplyvniť, mohla zmluvu, vrátane všeobecných obchodných podmienok, iba prijať alebo odmietnuť ako celok. Rozhodcovská doložka je pripravená ako súčasť Všeobecných obchodných podmienok oprávneného a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Uvedená rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu súdom. Exekučný súd vyhodnotil takého dojednanie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.
1.2. Následne potom, na základe vyššie uvedeného záveru, exekučný súd mal za to, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na neplatnom právnom úkone v zmysle § 4 odsek 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 40 odsek 1 Občianskeho zákonníka, predložený rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, čo zakladá dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 odsek 1 písmeno a) Exekučného poriadku (výrok I. uznesenia). O trovách zastavenej exekúcie rozhodol exekučný súd podľa § 200 odsek 2, § 203 odsek 1 Exekučného poriadku. O trovách exekúcie vo vzťahu medzi oprávneným a súdnym exekútorom súd rozhodol tak, že tieto s poukazom na § 203 odsek 1 Exekučného poriadku znáša oprávnený a to v plnom rozsahu, keďže podal návrh na exekúciu na základe nevykonateľného exekučného titulu (výrok II. uznesenia.). O trovách konania vo vzťahu medzi oprávneným a povinným (v súvislosti s podaným návrhom na zastavenie exekúcie) exekučný súd rozhodol, že povinná má voči oprávnenému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, keďže súd procesným návrhom povinnej v celom rozsahu vyhovel (výrok III. uznesenia) a súčasne vyslovil, že v druhej fáze rozhodovania o trovách exekučného konania (a trovách konania povinného), rozhodne súd o ich výške.
2. Proti uzneseniu exekučného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, nakoľko je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený posudzovanie povinného ako spotrebiteľa výslovne odmieta a poukazuje na skutočnosť, že dňa 16.08.2011 uzavrel s povinným zmluvu o úvere č. 609500450, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel povolania. Povinný v zmluve o úvere uviedol, a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Oprávnený poukázal na znenie § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“) (časová verzia predpisu účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere), podľa ktorého spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel povinný poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Oprávnený v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinného, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania. Povinný toto svoje vyhlásenie potvrdil svojím osobitným podpisom v zmluve o úvere. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý, oprávnený neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinný ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Oprávnený z titulu platnej legislatívnej úpravy nie je toho názoru, že musí vedieť, či povinný (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval v zmluve o úvere. Taktiež Zákon o spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. V prípade oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Oprávnený vstúpil do právneho vzťahu s povinným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu.
2.1. V ďalšom texte odvolania oprávnený poukázal a znenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a argumentuje, že je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi oprávneným a povinný, je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní a oprávnený citoval článok II bode 1 zmluvy o úvere, z ktorého jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu a povinný sa má možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd. Oprávnený následne citoval na podporu svojho názoru viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov. V prípade, že obe strany rozhodcovskú doložku podpísali, svojím podpisom vyslovili súhlas s prerokovaním sporu pred rozhodcom ustanoveným už v rozhodcovskej doložke/zmluve. Sporová strana mohla už pri podpise rozhodcovskej doložky alebo zmluvy vysloviť nesúhlas s osobou uvedeného rozhodcu a mala možnosť navrhnúť na rozhodovanie iného rozhodcu. Ak bola rozhodcovská doložka alebo zmluva jasne a určite formulovaná aj s uvedením mena rozhodcu a podpísaná zástupcami oboch strán, každá z nich mala možnosť vzniesť námietky voči uvedenej osobe rozhodcu. Oprávnený sa domnieva, že nedošlo k porušeniu zásady rovnosti v rozhodcovskom konaní pri menovaní osoby rozhodcu, lebo druhá strana sa rozhodla slobodne o podpísaní doložky a mala možnosť vyjadriť nesúhlas s jej menovaním. Otázkou rozhodcovskej zmluvy bola aj dohoda o spôsobe rozhodcovského konania, či sa uskutoční formou ústneho pojednávania, alebo bude mať formu písomného konania. Oprávnený odmieta akékoľvek argumenty povinného, ktoré majú evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, nakoľko rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy. V prípade predmetnej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku neprijateľnú. Navyše z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník/klient (v tomto prípade povinný) na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní, alebo nie. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Oprávnený je presvedčený, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle platných právnych predpisov (v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy) a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti.
2.2. Oprávnený tak zhrnul, že v prípade rozhodcovskej zmluvy sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Medzi oprávneným a povinným bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere. Povinný svojím podpisom, ako vážnym, zrozumiteľným a určitým prejavom vôle zo dňa 16.08.2011 vyhlásil, že s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy súhlasí, zároveň vyhlasuje, že bol pred uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený má za to, že rozhodcovskou zmluvou bola platne založená právomoc Rozhodcovského súdu a preto aj rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom rozhodcovského konania, má povahu exekučného titulu (nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť). Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
4. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil vo všetkých výrokoch a vec mu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie.
5. Odvolací súd, vychádzajúc z dôvodov a rozsahu odvolania (§ 379 a § 380 CSP), konštatuje, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie, ako aj vzhľadom na aktuálnu právnu úpravu Exekučného poriadku, vec nesprávne právne posúdil a nevenoval dostatočnú pozornosť obsahu predložených listinných dôkazov.
6. Odvolací súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa a reagovať na konkrétne odvolacie argumenty oprávneného. Pokiaľ odvolateľ namieta, že posudzovaný zmluvný vzťah vyplývajúci z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou č. 609500450 zo dňa 16.08.2011 nie je možné považovať za spotrebiteľský úver, z predloženej zmluvy o úvere odvolací súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci skutočne nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko dlžník priamo v zmluve deklaroval poskytnutie úveru na výkon povolania. Odvolací súd však podotýka, že hoci táto odvolacia námietka je opodstatnená, avšak aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, exekučný súd správne konštatoval, že ide o spotrebiteľský vzťah, pričom odvolací súd sa s týmto právnym záverom stotožňuje a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase podpísania zmluvy o úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia §. 2 písm. a/ Zákona o spotrebiteľskom úvere. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti; teda, je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej definícii tohto subjektu v lex specialis - konkrétne ustanovenia § 2 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko nebolo preukázané, že dlžníčka
- povinná je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom - oprávneným a spotrebiteľom- dlžníkom za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom aj podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd tento právny záver vyvodzuje z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre fyzické osoby - nepodnikateľa. Dlžníčka je identifikovaná v zmluve o úvere menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka.
7. Ohľadom kvalifikácie spotrebiteľského charakteru vzťahu medzi oprávneným a povinnou tak boli úvahy a právne závery súdu prvej inštancie správne. Nesprávne však boli následné úvahy a závery, pokiaľ exekučný súd vecne nesprávne- a najmä v priamom rozpore s obsahom spisu a predloženými listinnými dôkazmi - v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval : „Z dokazovania zároveň vyplynulo, že uzavretím zmluvy o úvere zároveň povinná uzavrela aj tzv. rozhodcovskú doložku, ktorá tvorí súčasť Všeobecných podmienok oprávneného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy (č. l. 4 spisu). Ako už súd konštatoval, v predmetnom prípade povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy o úvere ovplyvniť, mohla zmluvu, vrátane všeobecných obchodných podmienok iba prijať alebo odmietnuť ako celok. Predmetná rozhodcovská doložka je pripravená ako súčasť Všeobecných obchodných podmienok oprávneného a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Uvedená rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Súd vyhodnotil takého dojednanie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.“
8. Odvolací súd, oboznámiac sa s obsahom spisu, predovšetkým konštatuje, že v danej veci legitimita rozhodcovského rozsudku nevyplývala z rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných obchodných podmienkach, ako to uviedol exekučný súd, ale medzi oprávneným a povinnou bola uzatvorená samostatná rozhodcovská zmluva (č.l. 6 spisu), ktorú exekučný súd prehliadol. Po oboznámení sa s obsahom predloženej Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.08.2011 odvolací súd konštatuje, že rozhodcovská zmluva, zakladajúca legitimitu pre exekučný titul v danej exekučnej veci, nebola zakomponovaná ako súčasť formulárovej úverovej zmluvy, resp. Všeobecných obchodných podmienok tak, ako to tvrdil exekučný súd, nakoľko bola zmluvnými stranami uzatvorená osobitne, na samostatnej listine. Táto listina navyše je aj označená výrazne ako ROZHODCOVSKÁ ZMLUVA, takže už aj z jej označenia muselo byť, resp. malo byť spotrebiteľovi aj pri bežnej obozretnosti zrejmé, o aký konkrétny právny úkon ide, pretože nebola len včlenená do iných zmluvných ustanovení, respektíve všeobecných obchodných podmienok, s obsahom ktorých by splývala. Podstatná z hľadiska posúdenia individuálnosti tohto zmluvného právneho vzťahu je skutočnosť, že rozhodcovská zmluva je formálne odčlenená od všetkých ostatných zmluvných dojednaní, je individualizovaná vo vzťahu ku konkrétnemu spotrebiteľovi, rozhodcovská zmluva bola uzatvorená ku konkrétnemu číslu zmluvy o úvere uzatvorenej toho istého dňa medzi oprávneným a povinným, je osobitne datovaná a aj osobitne podpísaná povinnou osobou - spotrebiteľom. Za predpokladu takéhoto koncipovania rozhodcovskej zmluvy potom nemožno mať za to, že toto zmluvné dojednanie nebolo individuálne so spotrebiteľom dojednané, pretože celkom zjavne spotrebiteľ mal možnosť osobitne túto zmluvu neprijať a nepodpísať. Zo znenia predmetnej rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že nevyplýva v prípade takejto voľby a rozhodnutia spotrebiteľa žiadna konzekvencia majúca vplyv na dojednaný spotrebiteľský vzťah. Z obsahu rozhodcovskej zmluvy navyše vyplýva vyhlásenie dlžníka, osobitne zakomponované v závere rozhodcovskej zmluvy: „S uzatvorením tejto zmluvy súhlasím. Vyhlasujem, že bol pred uzatvorením tejto zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy“. Nemožno potom konštatovať, že rozhodcovská zmluva v takejto podobe nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne. Spotrebiteľ má síce nárok na osobitnú právnu ochranu, avšak ani táto nemôže nadobudnúť bezmedzný charakter až do takej miery, že by úplne a bezvýhradne zbavovala spotrebiteľa jeho miery nevyhnutnej zodpovednosti za právne úkony, ktoré osobitne verifikoval svojim podpisom a ku ktorým pristúpil a zasahovať tak do zmluvnej voľnosti účastníka zmluvného vzťahu. Odvolací súd zastáva názor, že jednak z označenia a aj koncipovania osobitne vyhotovenej rozhodcovskej zmluvy s poučením o charaktere rozhodcovského konania muselo byť aj bežnému spotrebiteľovi s úplne bežným právnym povedomím zrejmé, aký právny úkon podpisuje. Je pritom nutné vychádzať z platnej právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv, ktorá nevylučuje uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy aj so spotrebiteľom, za predpokladu, ak takéto zmluvné dojednanie bolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ("neprijateľná podmienka"). To však neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
9. Nesprávne potom boli skutkové a právne závery exekučného súdu, v zmysle ktorých “právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na neplatnom právnom úkone v zmysle § 4 odsek 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 40 odsek 1 Občianskeho zákonníka, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že predložený rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, čo zakladá dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 odsek 1 písmeno a) Exekučného poriadku.“ . Na tomto skutkovom základe potom takéto právne posúdenie neobstojí.
10. Odvolací súd však súčasne zdôrazňuje, že exekučný súd nepostupoval v súlade s Exekučným poriadkom vzhľadom na skutočnosť, že v dôsledku novely Exekučného poriadku, s poukazom na prechodné ustanovenie § 243f ods. 3 EP, sa exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, odo dňa účinnosti novely ex lege odložili.
11. Podľa ustanovenia § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
12. Podľa ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
13. Podľa ustanovenia § 243f ods. 3 EP, exekúcie podľa odseku 1 sa odo dňa účinnosti tohto zákona odkladajú.
14. Podľa ustanovenia § 243f ods. 4 EP, ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).
15. Podľa § 243f ods. 6 EP, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
16. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) EP, exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na - 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
17. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy Exekučného poriadku platnej a účinnej od 23.12.2015 obsiahnutej v § 39 ods. 4, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. m) a § 243f Exekučného poriadku, zavedenej zákonom č. 438/2015 Z.z., sú exekučné súdy povinné ex offo prihliadať v exekučných konaniach, v ktorých sa vymáha nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, na kauzálny vzťah oprávneného s povinným. Oprávnený po dátume novely Exekučného poriadku v znení od 24.12.2015 uvedené skutočnosti bol povinný uvádzať a preukázať už v návrhu na vykonanie exekúcie, po dátume 23.12.2015 bol oprávnený tak povinný urobiť aj v prebiehajúcich exekučných konaniach, ktoré začali pred dátumom 23.12.2015 a to v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku vo všetkých prípadoch, ak je exekúcia vedená na podklade exekučného titulu, ktorým bol priznaný nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou vo všeobecnosti (nielen spotrebiteľom), a to v lehote 30 dní od účinnosti zákona, t.j. do 22.01.2016. V prípade, že oprávnený si svoju povinnosť splní a návrh zákonom predpísaným spôsobom doplní, následne exekučný súd v zmysle § 243f ods. 6 EP preskúma, či existujú dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku, alebo rozhodne o pokračovaní exekúcie. V danej veci je právne zásadné, že Exekučný poriadok v intertemporálnom ustanovení § 243f upravil v odseku 4 vyvrátiteľnú právnu domnienku, podľa ktorej, ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) EP.
18. S poukazom na citované prechodné ustanovenia a skutočnosť, že daná exekúcia bola ex lege (§ 243f ods. 3 EP) odložená, tak bolo úlohou (a Exekučným poriadkom predpokladaným správnym procesným postupom) exekučného súdu, rozhodnúť buď o pokračovaní v exekúcii, alebo exekúciu zastaviť (viď § 243f ods. 5 a 6 EP). Exekučný súd nerešpektoval tento procesný postup a napriek tomu, že dňa 22.01.2016 súdny exekútor postúpil exekučnému súdu doplnenie návrhu oprávneného v zmysle § 243f ods. 1 EP (č.l. 17 a 18 spisu), o tomto nerozhodol v zmysle § 243 f ods. 5 alebo 6 EP a tak doposiaľ trvá ex lege odklad exekúcie.
19. Bude úlohou exekučného súdu preskúmať splnenie podmienok vyplývajúcich z prechodného ustanovenia § 243f EP, v spojení s ustanoveniami § 39 ods. 4 a § 57 ods. 1 písm. m) EP a následne rozhodnúť o pokračovaní odloženej exekúcie, alebo o zastavení exekúcie, pokiaľ po preskúmaní doplnenia zistí, že je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m/ EP.
20. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu v meritórnom výroku, ako aj v závislých výrokoch o trovách zastavenej exekúcie, podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil, pretože v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na obsah spisu súd prvej inštancie nesprávne rozhodol a týmto nesprávnym procesným postupom tak znemožnil oprávnenému, ako strane exekučného konania, aby uskutočňovala svoje procesné práva a taktiež nerešpektovaním procesného postupu podľa prechodného ustanovenia § 243f ods. 3, 4, 5 a 6 EP došlo k porušeniu práva účastníkov exekučného konania na spravodlivý a zákonný súdny proces. Následne odvolací súd vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a procesný postup podľa § 243f EP.
21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).