Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-15Cpr/1/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Vierou Obermanovou v spore žalobcu: H. M., X.. XX.X.XXXX, L. Š.K. X, F., B.. JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátom so sídlom Štúrova 20, Košice proti žalovanému: F., R..K..S.. F., R. R. E. V. XXX, F., A.: XX XXX XXX, právne zast. JUDr. Vladimírom Kucharčíkom, advokátom so sídlom Štefánikova 40, Košice, o náhradu mzdy vo výške 2.070,91 € s prísl., takto

rozhodol:

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.863,82 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.12.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 207,09 € s prísl., žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v spore vo výške 80 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa domáhal podanou žalobou, doručenou súdu 12.1.2016, zaplatenia sumy 2.070,91 € s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 1.12.2015 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo 7.3.2008 bol u žalovaného zaradený na pracovnú pozíciu skladníka

- predavača, na dobu neurčitú, pričom dohodnutú pracovnú činnosť vykonával v sídle žalovaného, pričom pôvodná pracovná zmluva bola nahradená pracovnou zmluvou z 1.4.2009. Žalovaný mu doručil 14.9.2010 výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce (ZP) z dôvodu neuspokojivých pracovných výsledkov, kedy listom z 24.11.2010 oznámil žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Následne na tunajšom súde viedol spor so žalovaným o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy. Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 42C/191/2010 zo dňa 20.6.2011 súd určil, že výpoveď žalovaného je neplatná, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť 26.1.2015. Od nasledujúceho dňa, t.j. od 27.10.2015 mu žalovaný bol povinný v súlade s § 47 ods. 1 prideľovať riadne prácu podľa pracovnej zmluvy a platiť mu za vykonanú prácu mzdu. Listom z 18.3.2015 mu žalovaný doručil upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu nenastúpenia do výkonu práce a návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru a vyplatení mzdy. K uvedenému listu zaslal žalobca stanovisko, v ktorom ho upozornil, že ak v rozpore s § 47 ods. 1 mu ako zamestnávateľ prestal žalovaný prideľovať prácu v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru, hoci on bol pripravený prácu vykonávať, je žalobca povinný nastúpiť do práce až po tom, čo ho na to žalovaný ako zamestnávateľ vyzve a vyjadrí tak ochotu mu opäť prideľovať prácu. Listom z 26.3.2015 ho žalovaný vyzval na nástup do práce a na základe tejto výzvy hneď do práce aj nastúpil 31.3. 2015. Za obdobie trvania pracovného pomeru od 27.1.2015 do 30.3.2015 žalovaný tak neplnil povinnosti vymedzené v ust. § 47 ods. 1 a dohodnutú prácu mu neprideľoval, čo sa v súlade s § 142 ods. 3 považuje za ostatné prekážky na strane zamestnávateľa a zakladá právnu povinnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, z toho dôvodu vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy od žalovaného za 45 dní v období od 27.1. do 30.3.2015

a nárok na náhradu mzdy za 5 dní nevyčerpanej dovolenky za obdobie od 27.1.2015 do 14.4.2015, kedy došlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru dohodou. Poukázal na to, že pri výpočte priemerného zárobku je potrebné vychádzať z rozhodného obdobia, t.j. z kalendárneho štvrťroku predchádzajúceho štvrťroku, v ktorom sa zisťuje, pričom rozhodujúcim obdobím je tu 4. Q roku 2014, ktorý predchádzal obdobiu, za ktoré žiada priznať náhradu mzdy. V tom čase však prácu žalobca nevykonával, lebo sa viedol súdny spor so žalovaným o neplatnom skončení pracovného pomeru a preto pri výpočte náhrady mzdy sa vychádza z pravdepodobného zárobku, ktorý by bol žalobca ako zamestnanec pravdepodobne dosiahol. V danom prípade vychádzal žalobca z priemerného hodinového zárobku 5,1773 € tak, ako bol stanovený v konaní pred OS Košice II sp. zn. 42C/120/2001. Náhrada mzdy tak predstavuje 1.863,82 € za 45 dní x 8 hodín x 5,1773 € a náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku sumu 207,09 € za 5 dní x 8 hodín x 5,1773 €. Na výzvu žalobcu k vyplateniu tejto náhrady mzdy žalovaný reagoval listom z 1.12.2015 tak, že jeho mzdové nároky neuznáva, pretože podľa jeho názoru mal žaloba nastúpiť do práce bez výzvy zamestnávateľa v prvý deň nasledujúci po dni právoplatnosti rozsudku súdu, ktorým súd určil výpoveď za neplatnú.

2. V ďalšej časti žaloby argumentoval žalobca tým, že neprestal pre žalovaného vykonávať prácu na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodu ukončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného, preto nebolo jeho povinnosťou vyžadovať prideľovanie práce od zamestnávateľa, ani sa zdržiavať po dobu, kedy zamestnávateľ neplní svoje povinnosti, na mieste určenom zamestnávateľom. Žalovaný mu doručením výpovede zároveň prestal prideľovať prácu, preto bolo jeho povinnosťou po určení neplatnosti výpovede súdom opäť mu začať prácu prideľovať, vyzvať ho k nástupu do práce a prejaviť ochotu naďalej prácu prideľovať. Žalobca svoju ochotu pracovať aj naďalej vyjadril listom zo 14.9.2010, ktorým oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoľko výpoveď považuje za neplatnú a do práce nastúpil ihneď po doručení písomnej výzvy žalovaného na nástup do práce, z čoho je zrejmé, že v období po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu o určení neplatnosti výpovede, až do dňa, kedy nastúpil do práce na základe výzvy žalovaného, nemohol vykonávať prácu pre prekážku na strane žalovaného a v zmysle § 142 ods. 3 je žalovaný mu povinný poskytnúť náhradu mzdy za obdobie, kedy si ju uplatnil.

3. Žalovaný predložil súdu písomné vyjadrenie k žalobe dňa 8.4.2016, podľa ktorého mzdové nároky žalobcu neuznáva a odmieta ich uhradiť z dôvodu, že má opačný názor, aký žalobca prezentuje v žalobnom návrhu v tom, že podľa neho žalobca bol povinný nastúpiť aj bez výzvy svojho zamestnávateľa, t.j. žalovaného v prvý deň nasledujúci po dni právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II, sp. zn. XXC/XXX/XXXX, B. G. XX.X.XXXX S. X. Y. B. J. J., Y. R. R. J. K. F. Y. F. R.. B.. XCo/XXX/XXXX B. G. X.XX.XXXX, V..E.. G.om 27.1.2016 a žalovaný by mu prideľoval prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Vychádzal z názoru, že určením neplatnosti výpovede rozhodnutím súdu sa stav neistoty vo vzťahu medzi stranami sporu ako zamestnávateľom a zamestnancom odstránil nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia, vzťahy sa medzi nimi opätovne riadia pracovnou zmluvou a pracovno-právnymi predpismi, kedy zamestnávateľ je povinný prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť za vykonanú prácu mzdu a zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa prácu osobne vykonávať v pracovnej dobe a dodržiavať pracovnú disciplínu. nikde neukladá zamestnávateľovi povinnosť, aby vyzval zamestnanca k nástupu do práce po tom, čo sa právoplatne ukončil súdny spor s nepriaznivým výsledkom pre zamestnávateľa, bolo preto povinnosťou žalobcu nastúpiť dňa 27.1.2015 do práce, kedy by mu bol žalovaný ako zamestnávateľ prideľoval prácu. Iba ak by mu takúto prácu neprideľoval aj napriek jeho príchodu do práce, resp. bránil mu vo výkone práce, až vtedy by bola splnená podmienka existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej prináleží žalobcovi nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP. Žalobca nepredložil so žalobou žiaden dôkaz, ktorý by preukázal, aby mu žalovaný neumožnil nastúpiť do práce, alebo aby mu bránil vo výkone práce, preto na strane žalovaného nenastali prekážky, pre ktoré by neprideľoval prácu žalobcovi a z toho dôvodu mu neprináleží nárok na náhradu mzdy. Žalobca nastúpil do práce 31.3.2015, teda až po výslovnej výzve žalovaného z 26.3.2015, ktorej predchádzal list žalovaného z 18.3.2015, upozorňujúci žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu nenastúpenia do práce v období po 27.1.2015. Poukázal na to, že žalovaný očakával nástup žalobcu do práce a bol pripravený prideľovať mu dohodnutú prácu, o čom svedčí aj list žalovaného z 18.3.2015 a napriek tomuto listu žalobca do práce nenastúpil, ale očakával písomné pozvanie do práce. Len z dôvodu zachovania právnej istoty žalovaný vyzval žalobcu k nástupu do práce listom z 26.3.2015, čím neporušil § 47 ods. 1 prideľovať zamestnancovi prácu, pretože bol na to pripravený a nestalo sa tak len preto, že žalobca do práce nenastúpil. Porovnával situáciu s tou, keď v prípade dohody zamestnávateľa so zamestnancom pri uzavretí pracovnej zmluvy na neskoršom dátume

vzniku pracovného pomeru, t.j. nástupu do práce, zamestnávateľ už nevyzýva k nástupu do práce zamestnanca, ale ten má nastúpiť v dohodnutý deň. V tomto prípade mal do práce nastúpiť žalobca v deň právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru, ale žalobca po obdŕžaní výpovede viac do práce neprišiel, aj keď žalovaný mu nikdy nebránil vykonávať prácu.

4. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ten by podľa žalovaného patril žalobcovi iba v prípade, ak by mu vznikol nárok na dovolenku ako taký, t.j. za každých 21 odpracovaných dní 1/12-ina výmery dovolenky za kalendárny rok. Z dôvodu nesplnenia podmienky odpracovanosti minimálne 21 pracovných dní v období od 27.1. do 14.4.2015 (kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru strán dohodou) zo strany žalobcu nevznikol mu nárok na dovolenku za odpracované dni v r. 2015 (odpracoval iba od 31.3. do 14.4.2015, teda menej ako 21 dní). Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

5. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že Okresný súd Košice II v konaní sp. zn. 42C/120/2015 rozsudkom zo dňa 20.6.2011 určil, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 14.9.2010 je neplatná, návrh v prevyšujúcej časti o náhradu mzdy s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie, Krajský súd v Košiciach rozhodnutím zo dňa 5.11.2014 č.k. XCo/XXX/XXXX-113 tento rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdil a v zhode so závermi súdu prvého stupňa konštatoval, že výpoveď žalovaného z pracovného pomeru daná žalobcovi nespĺňa zákonné podmienky dostatočnej konkretizácie výpovedného dôvodu z hľadiska určitosti uvedeného skutku tak, aby tento nebolo možné dodatočne meniť, teda zamestnávateľ nesplnil zákonnú podmienku pre platnosť výpovede danej zamestnancovi podľa §63 ods. 1 písm. d) bodu 4/ Zákonníka práce, keďže konanie žalobcu skutkovo nevymedzil dostatočne do tej miery, aby ho bolo možné nezameniteľne identifikovať a teda aj vyhodnotiť, či toto možno považovať za výpovedný dôvod. Rozhodnutie Okresného súdu Košice II č. k. XXC XXX/ XXXX - XX Y. R. R. K. Krajského R. Y. F. Č..F.. XCo/XXX/XXXX - XXX nadobudlo vo vyhovujúcom výroku právoplatnosť dňa 26.1.2015. Týmto rozhodnutím bola založená neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 14.9.2010 a bol daný právny základ pre uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru.

6. Žalobca si v konaní uplatňoval dva nároky na náhradu mzdy, a to za obdobie 45 dní od 27.1.2015 (odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým súd vyslovil neplatnosť rozviazania jeho pracovného pomeru), do 30.3.2015 pre prekážku na strane zamestnávateľa a za 5 dní nevyčerpanej dovolenky v období od 27.1.2015 do 1č.4.2015, pričom vychádzal pri výpočte z jeho pravdepodobného zárobku, konkrétne z priemerného hodinového zárobku 5,1773 €, ako bol stanovený v konaní pred OS Košice II sp. zn. 42C/120/2001, pričom žalovaný nenamietal jeho výšku ani v tomto konaní.

7. V priebehu konania strany sporu zotrvali na argumentácii v žalobe a vyjadrení k žalobe. Súd vo veci rozhodol na základe zisteného skutkového stavu v zmysle § 215 ods. 1 CSP, pričom vychádzal zo zhodných tvrdení strán ohľadne skutkovej situácie nimi prezentovanej, nakoľko neexistovala dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti pokiaľ ide o vznik, trvanie a skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako jeho zamestnávateľom, aj ich úkony od vyhlásenia rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach 5.11.2014, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn.42C 191/2010 zo dňa 20.6.2011, určujúci výpoveď danú žalovaným žalobcovi zo dňa 14.9.2010 za neplatnú, potvrdený. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.1.2015 Podstatným pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy, tak ako si ho uplatnil a v akom rozsahu.

8. Súd právne posúdil prejednávanú vec najmä podľa týchto ustanovení zákona:

9. Podľa § 47 ods.1 písm. a, b) Zákonníka práce (ZP) v platnom znení odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

10. Podľa § 116 ods.3 za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru

11. Podľa 134 ods. 3 ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

12. Podľa § 142 ods. 3 ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

13. Na základe zisteného skutkového stavu, s poukazom na citované ustanovenia Zákonníka práce, súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná iba v časti nároku na náhradu mzdy v súlade s ust. § 142 ods. 3 ZP. Stotožnil sa s argumentáciou žalobcu, pokiaľ ide o aplikáciu tohto ustanovenia a v tom smere poukazuje súd na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej ak zamestnanec prestal vykonávať prácu nie na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodov na strane zamestnávateľa (napríklad z dôvodu, že mu prestal prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy), môže ho vyzvať na plnenie povinnosti, avšak nie je povinný prideľovanie práce vyžadovať. Z prípadnej nečinnosti zamestnanca nemožno pre neho (v takomto prípade) odvodzovať nepriaznivé následky z jeho nečinnosti. Záver, že prekážku spôsobenú žalovaným mal odstrániť žalobca, súd považoval (pre nedostatok argumentácie) za nepodložený zo strany žalovaného a nestotožnil sa s jeho právnym posúdením.

14. Podle ust. § 47 odst.1 písm.a,b) odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Aj je výpoveď z pracovného pomeru právoplatným rozhodnutím súdu označena za neplatný právny úkon, nemôže mať už od začiatku žiadne právne účinky (neplatnost nastáva ex tunc). Znamená to mimo iného, že pracovný pomer strán na základe tejto výpovede neskončil a že žalovaný bol povinný v zmysle ustanovení § 47 odst. 1 písm. a) žalobcovi bez ohľadu na podanú výpoveď i naďalej pridelovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Skutočnosť, že zamestnávateľ neplní povinnosť pridelovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy (např. preto, že podľa jeho mylného názoru pracovný pomer skončil), má za následok, že ani zamestnanec nemôže podle pokynov zamestnávateľa vykonávať osobne práce podľa pracovnej zmluvy. Právne predpisy predpokladajú, že ten z účastníkov, ktorý spôsobil, že druhý z účastníkov nemôže plnit svoje povinnosti z pracovného pomeru alebo u ktorého nastala iná prekážka, ktorá bráni vo výkone práce, je povinný druhému z účastníkov vyjadriť ochotu plnit povinnosti, vyplývajíce pre neho z pracovného pomeru; len ten z účastníkov, ktorý je ochotný (pripravený) plnit svoje povinnosti z pracovného pomeru, sa môže domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia od druhého účastníka. V prípade, že zamestnanec neprestal vykonávať prácu pro zamestnávateľa na základe vlastného rozhodnutia, ale z iniciatívy zamestnavateľa (zamestnávateľ mu prestal pridelovať prácu napr. v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, hoci zamestnanec bol pripravený prácu vykonávať), môže zamestnávateľa vyzvať k plneniu jeho povinností, avšak nie je povinný prideľovanie práce na zamestnávateľovi vyžadovať, ani sa zdržiavať po dobu, kedy zamestnávateľ neplní svoje právne povinnosti, na mieste zamestnávateľom určenom a zamestnanec je povinný nastúpiť do práce po tom, ačo ho zamerstnávateľ na to vyzval a tak vyjadril ochotu zamestnancovi opäť prideľovať prácu (K. X. Č. B.. XX M. XX/XXXX K. Y. R. Y. J. B. XX.X.XXXX R.. B.. X M. X/XX, K. X. R. B.. X M. XX/XXXX z 22. mája 2013, ako aj Komentár k § 47 . Názor žalovaného, že žalobca bol povinný nastúpiť do práce po skončení konania o neplatnosť výpovede žalovaného, danej žalobcovi 14.9.2010 z pracovného pomeru, aj bez výzvy žalovaného, ktorý očakával jeho nástup, inak nemá nárok na náhradu mzdy pre túto prekážku na strane zamestnávateľa, je preto mylný vzhľadom na judikatúru, z ktorej možno vyvodiť, že zamestnanec nie je povinný od zamestnávateľa vyžadovať prideľovanie práce, ak prestal vykonávať prácu z dôvodu na strane zamnestnávateľa.

15. Od 27.1.2015 žalobca nemohol vykonávať prácu z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa, keď ho zamestnávateľ- žalovaný nevyzval k nástupu na pracovisko po tom, ako právoplatne skončil súdny spor o neplatnosť výpovede (dňom 26.1.2015), až listom z 26.3.2015, na základe ktorého nastúpil do práce 31.3.2015. Upozornenie žalovaného na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.3.2015, adresované a doručené žalobcovi totiž nemožno podľa jeho obsahu považovať za výzvu na nastúpenie do práce. Vznikol mu tak nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 27.1.2015 do 30.3.2015. Pri posúdení rozsahu náhrady mzdy za toto obdobie súd vychádzal z priemerného hodinového zárobku žalobcu (zisteného v konaní pred OS KE II. sp. zn. 42C 120/2001) a stotožnil sa s výpočtom predloženým žalobcom s tým, že žalovaný výšku priemerného hodinového zárobku v sume 5,1773 € nenamietal, ani rozhodujúcim obdobím v tomto prípade bol 4.Q 2014, ktorý predchádzal obdobiu, za ktoré žalobca požaduje náhradu mzdy, pričom v tom čase fakticky žalobca nevykonával prácu z dôvodu súdneho sporu. Na základe uvedených skutočností a cit. zák. ustanovení súd priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy vo výške 1.863,82 €, čo zodpovedá náhrade mzdy za 45 pracovných dní v uplatnenom období od 27.1.2015 do 30.3.2015 (45 x 8 hod. x 5,1773 € = 1.863,82 €). Žalovaný sa s úhradou tejto pohľadávky dostal do omeškania, preto má žalobca nárok aj na úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného od 1.2.2013, ktorým sú úroky z omeškania stanovené vo výške o 5 %-tuálnych bodov vyššej ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Splatnosť mzdy bola sporovými stranami dohodnutá v pracovnej zmluve najneskôr do 16. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Pri skončení zamestnania ale vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia zamestnania, ak sa nedohodli inak ( § 129 ods. 3 . Keďže pracovný pomer strán skončil dohodou dňom 14.4.2015 a nebolo tvrdené, ani preukázané, aby sa inak dohodli o splatnosti mzdy, pričom žalobca si uplatnil úrok z omeškania z náhrady mzdy vo výške 1.863,82 € od 1.12.2015, t.j. odo dňa, kedy preukázateľne žalovaný už mal jeho výzvu na vyplatenie náhrady mzdy zo dňa 5.11.2015, lebo na ňu reagoval 1.12.2015, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej výške tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku, pretože nemôže prekročiť žalobu a priznať žalobcovi úrok za dlhšie obdobie, ako požaduje žalobca (§ 216 a v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 207,09 € vrátane príslušenstva žalobu zamietol.

16. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu ohľadom nároku na náhradu mzdy vo výške 207,09 € s prísl. za 5 dní nevyčerpanej dovolenky v období od 27.1.2015 do 14.4.2015 v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP, súd považoval jeho právne zdôvodnenie za nesprávne. Prejednávanú vec bolo aj v súčasnosti potrebné posudzovať podľa právnych predpisov účinných v dobe, za ktorú žalobca požaduje náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, teda podľa zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení účinnom od 1.4. 2002. Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 42C/191/2010 zo dňa 20.6.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5.11.2014 sp. zn. 1Co 444/2013 súd určil, že výpoveď žalovaného je neplatná, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť 26.1.2015. Týmto rozhodnutím bol daný právny základ pre uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca si uplatnil aj náhradu mzdy za obdobie od 1.12.2010 do 26.1.2015 spolu vo výške 43.112,37 € s prísl., t.j. za obdobie od neplatného skončenia pracovného pomeru do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým určil neplatnosť výpovede žalovaného z pracovného pomeru. Tunajší súd mu rozsudkom zo dňa 7.9.2015 sp. zn. 42C 120/2015 priznal náhradu mzdy z neplatného skončenia prac. pomeru za 24 mesiacov od decembra 2010 do novembra 2012 vo výške 20.791,68 € s prísl. a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Z uvedeného konania je zrejmé, že žalobca v 3. štvrťroku 2010 odpracoval u žalovaného celkovo 456 hodín, počas celého žalovaného obdobia 49 mesiacov bol zamestnaný iba počas 1 mesiaca od 10.9.2014 do 6.10.2014 a keď skončil súdny spor o neplatnosť výpovede dňom 26.1.2015, nastúpil do práce k žalovanému až na jeho výzvu zo dňa 31.3.2015, kedy odpracoval do skončenia pracovného pomeru (14.4.2015) spolu len 8 pracovných dní. Určením neplatnosti rozviazania pracovného pomeru súdnym rozhodnutím (ak trvá pracovný pomer strán naďalej) sa tento stav neistoty odstraňuje a ich vzťahy sa znovu riadia len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi.

17. Pre zistenie splnenia nároku na dovolenku za kalendárny rok je rozhodujúce, kedy pracovný pomer vznikol, či trval po celý kalendárny rok a či zamestnanec v tomto roku odpracoval aspoň 60 dní. Do času požadovaného výkonu práce 60 dní sa započítavajú skutočne odpracované dni, pokiaľ v tom ktorom dni odpracoval prevažnú časť pracovného dňa a čas, ktorý síce zamestnanec neodpracoval, ale podľa zákona sa na účely vzniku nároku na dovolenku považuje za výkon práce. Podmienka odpracovania 60 dní v kalendárnom roku musí byť splnená v každom kalendárnom roku, a to bez zreteľa na to, či pracovný pomer trval aj v predchádzajúcich kalendárnych rokoch. Táto podmienka musela byť splnená najneskôr

do konca kalendárneho roka, t.j. do 31. decembra príslušného roka vrátane. V danej veci je nepochybné, že žalobca v roku 2014 ani v roku 2015 nesplnil zákonnú podmienku skutočného odpracovania aspoň 60 pracovných dní (§ 101 . Súd mu do času požadovaného výkonu práce nezapočítal obdobie, počas ktorého nepracoval u žalovaného vôbec z dôvodu prebiehajúceho pracovného sporu o určenie neplatnosti výpovede. Toto obdobie nie je možné považovať za čas neprítomnosti v práci pre prekážky na strane zamestnávateľa. Nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ neplatne zrušil pracovný pomer, sú upravené v § 79 ZP, nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku medzi nimi nie je. Keďže žalobcovi v uvedenom období nevznikol nárok na dovolenku v zmysle § 101 ZP, nevznikol mu ani nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku (§ 116 ods. 3 . Súd zdôrazňuje, že pre vznik nároku na dovolenku sa okrem nepretržitého trvania pracovného pomeru vyžaduje v zmysle § 101 ods. 1 aj ďalšia podmienka, a to skutočný výkon práce. Žalobca ale od decembra 2010 až do 31.3.2015 u žalovaného nepracoval. V dôsledku toho podmienku skutočného výkonu práce aspoň 60 dní v kalendárnom roku nesplnil ani za rok 2015, nevznikol mu preto ani nárok na dovolenku a na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Nariadenie vlády č. 223/1988 Zb., ktorým sa vykonáva , v ustanovení § 55 ods. 2 taxatívne uvádza náhradné doby, ktoré sa považujú za výkon práce pre účely dovolenky. Prekážky v práci zamestnanca z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru sa ale nepovažujú za výkon práce pre účely dovolenky. Náhrada mzdy za dovolenku nemôže zamestnancovi patriť aj preto, že neodpracoval potrebný počet dní a neprideľovanie práce počas trvania sporu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nepredstavuje prekážku v práci, ktorá by sa inak pre účely dovolenky (porovnaj § 55 nariadenia vlády č. 223/1988 Zb.) posudzovala ako výkon práce. Nepriznaním náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú ani nemohol vzniknúť nárok v zmysle § 101 ZP, nemôže byť poškodený zamestnanec, s ktorým bol neplatne rozviazaný pracovný pomer; ak mu v zmysle § 79 ods. 1 patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku za celú dobu, počnúc dňom, v ktorom oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde (ako v danom prípade) k platnému skončeniu pracovného pomeru. Potom nie je žiadny dôvod na to, aby za rovnaké obdobie (jeho časť) obdŕžal ďalšiu náhradu mzdy, napr. z dôvodu nevyčerpanej dovolenky podľa § 116 ods. 3 (rozsudok NS SR zn. 3Cdo 6/2008).

18. Keďže v konaní nebol preukázaný vznik nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku žalobcu v trvaní 5 dní v období od 27.1.2015 do 14.4.2015, súd žalobu v tejto časti ako právne nedôvodnú zamietol.

19. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 C.s.p. podľa pomeru úspechu žalobcu v konaní. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Košice II. V odvolaní proti rozsudku sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku -CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 365 ods. 1 odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 . Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).