Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-16-2016.pdf
PDF · 175.5 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/16/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Ing. Jozef Turek, s miestom podnikania Bystrička 120, 036 01 Martin, IČO: 32 664 125 (podnikateľský subjekt ukončil podnikateľskú činnosť ku dňu 31.01.2015), zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Miriam Podhradskou, advokátkou, so sídlom I. H. XXXXX/XX, XXX XX E., proti žalovanej v rade (pôvodne) 4/: Irena Konderlová, nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX F. XXX, zastúpenej právnou zástupkyňou Mgr. Monikou Dubskou, advokátkou, zo sídlom R. XXX/XX, XXX XX S. a žalovanému v rade (pôvodne) 6/: Ing. Ján Konderla, nar. XX.X.XXXX, bytom E. X, XXX XX E., ako pokračovateľ v živnosti po nebohom Ing. Miroslavovi Konderlovi, podnikajúcom pod obchodným menom Ing. Miroslav Konderla firma MARKO, s miestom podnikania Českoslov. armády 3A, 036 01 Martin, IČO: 14 187 698, o zaplatenie 4.088,33 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v rade 4/ proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/2/2011-440 zo dňa 19.06.2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/2/2011-440 zo dňa 19.06.2015 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaných v rade 4/ a 6/, teda Ireny Konderlovej a Ing. Jána Konderlu, ako pokračovateľov v živnosti po nebohom Ing. Miroslavovi Konderlovi, podnikajúcim pod obchodným menom Ing. Miroslav Konderla a firma MARKO, s miestom podnikania Českoslov. armády 3A, 036 01 Martin, IČO: 14 187 698, zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 2.199,90 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,77 % zo sumy 2.199,90 Eur od 04.01.2007 do 30.06.2007, 14,25 % zo sumy 2.199,90 Eur od 01.07.2007 do 31.12.2008, 12,5 % zo sumy 2.199,90 Eur od 01.01.2009 do 30.06.2009, 9 % zo sumy 2.199,90 Eur od 01.07.2009 až do zaplatenia p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil povinnosť žalovanej v rade 4/ a žalovanému v rade 6/, ako pokračovateľom v živnosti po nebohom Ing. Miroslavovi Konderlovi podnikajúcom pod obchodným menom Ing. Miroslav Konderla a firma MARKO, miestom podnikania Českoslov. armády 3A, 036 01 Martin, IČO: 14 187 698 spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 2.199,90 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,77 % zo sumy 2.199,90 Eur od 04.01.2007 do 30.06.2007, 14,25 % zo sumy 2.199,90 Eur od 01.07.2007 do 31.12.2008, 12,5 % zo sumy 2.199,90 Eur od 01.01.2009 do 30.06.2009, 9 % zo sumy 2.199,90 Eur od 01.07.2009 až do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania súd rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu najmä v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 566 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 571
ods. 1 Obchodného zákonníka, § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe čiastočne vyhovel.
3. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že okruh účastníkov na strane žalovaného v zásade určuje žalobca. Patrí teda do dispozičnej moci žalobcu, voči komu povedie spor. V ďalšom bolo úlohou okresného súdu skúmať, či v danom prípade nejde o nerozlučné spoločenstvo všetkých v živnostenskom registri zapísaných pokračovateľov v živnosti. O nerozlučné spoločenstvo ide vtedy, keď z hľadiska hmotno-právneho je predmetom konania právo, alebo povinnosť nedielnej povahy a je potrebné, aby sa účinok rozsudku vzťahoval spoločne na všetkých účastníkov. Dokazovaním bolo zistené, že Ing. Miroslav Konderla podnikajúci pod obchodným menom Ing. Miroslav Konderla firma MARKO, IČO: 14 187 698 zomrel dňa XX.X..XXXX. Pôvodný obchodný záväzkový vzťah vznikol medzi ním a žalobcom. Zo Živnostenského registra okresný súd zistil, že 28.9.2006 bolo Obvodnému úradu v Martin, odbor Živnostenského podnikania, doručené oznámenie, že podnikateľ obchodné meno Ing. Miroslav Konderla firma MARKO dňa XX.X.XXXX zomrel. Oznámenie predložili Irena Konderlová, mal. E. P. zastúpený matkou O. P. a Ing. Ján Konderla. Oznámením súčasne uviedli, že budú pokračovať vo vykonávaní živnosti, ako oprávnené osoby, podľa § 13 ods. 1 písm. a) zák. č. 455/1991 Zb. o Živnostenskom podnikaní. Dňa 16.10.2006 boli doplnené Obvodným úradom v Martine, odbor živnostenský, ďalšie osoby ako pokračovatelia v živnosti, a to mal. E. P. a mal. Q. P., zastúpený matkou D. P.. Na základe oznámenia zo dňa 08.08.2007 bol ako pokračovateľ živnosti podľa § 13 ods. 1 písm. d) zaevidovaný ustanovený správca časti dedičstva JUDr. Eduard Šoška. Z uvedeného originálneho spisového materiálu Obvodného úradu v Martine, odbor živnostenský okresný súd teda zistil, že postupne boli zapísaní, ako pokračovatelia v živnosti, všetci šiesti pôvodne žalovaní v tomto súdnom spore. Podľa § 13 ods. 1 Živnostenského zákona č. 455/1991 Zb. o Živnostenskom podnikaní, ak fyzická osoba zomrie, môžu v živnosti pokračovať až do skončenia konania o prejednaní dedičstva a) dedičia zo zákona, ak niet dedičov zo závetu b) dedičia zo závetu a pozostalý manžel, aj keď nie je dedičom, ak je spoluvlastníkom majetku používaného na prevádzku živnosti c) pozostalý manžel spĺňajúci podmienku uvedenú v písmene b), ak v živnosti nepokračujú dedičia d) správca dedičstva, ak ho ustanovil súd. Ako vyplývalo z uvedenej dikcie zákona, tak zákon presne ustanovuje, ktoré osoby, v akom poradí môžu pokračovať v živnosti. Uvedené poradie je neopomenuteľné, a preto musí byť aj predmetom samostatného posudzovania autorizovaným, miestne príslušným Živnostenským úradom. Z povahy inštitútu a konštituovania právneho mechanizmu určovania poradia oprávnených osôb vyplýva, že v individuálnom prípade môže dôjsť k súbehu uplatnenia práva na postavenie oprávnenej osoby (pokračovateľa v živnosti) viacerými záujemcami. K takémuto súbehu však môže dôjsť iba na úrovni príslušného stupňa poradia, napríklad viacerými zákonnými dedičmi. V praxi nemôže dôjsť k legitímnemu súbehu uplatnenia práva na postavenie oprávnenej osoby viacerými záujemcami v kombinácii viacerých stupňov poradia. V zmysle § 13 ods. 2 Živnostenského zákona pokračovanie v živnosti sú osoby uvedené v ods. 1 písm. a) až c) povinné oznámiť Živnostenskému úradu v lehote 1 mesiaca od úmrtia podnikateľa. Správca dedičstva je povinný oznámiť Živnostenskému úradu pokračovanie v živnosti do jedného mesiaca od ustanovenia do funkcie. Ako vyplývalo z „originálneho spisu Obvodného úradu Martin, odbor Živnostenského podnikania, tak oprávnené osoby podľa § 13 ods. 1, písm. a) a to dedičia zo zákona, manželka nebohého Ing. Miroslava Konderlu, pani Irena Konderlová, syn nebohého mal. E. P. a syn nebohého Ing. Ján Konderla toto oznámenie učinili 28.9.2006, teda v lehote stanovenej v § 13 ods. 2 Živnostenského zákona. Aj ďalší dedičia zo zákona prostredníctvom svojej zákonnej zástupkyne a to synovia nebohého mal. E. P. a mal. Q. P. uvedené skutočnosti, že hodlajú pokračovať v živnosti po nebohom Ing. Miroslavovi Konderlovi oznámili 16.10.2006, teda tiež v zákonom stanovenej lehote podľa § 13 ods. 2 Živnostenského zákona. Správca časti dedičstva JUDr. Eduard Šoška oznámil, že hodlá pokračovať v živnosti po nebohom Ing. Miroslavovi Konderlovi dňa 8.8.2007, pričom z uznesenia Okresného súdu Martin č.k. 21D/543/2006-114, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 1.2.2007. Z týchto skutočností vyplýva, že JUDr. Eduard Šoška uvedenú lehotu, stanovenú mu, ako správcovi dedičstva v § 13 ods. 2 Živnostenského zákona nedodržal. Súd je toho názoru, že teda Živnostenský úrad pochybil a nevykonal správny zápis do Živnostenského registra, keď ako pokračovateľa živnosti zapísal aj správcu dedičstva JUDr. Eduarda Šošku. Súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 12 ods. 1 Živnostenského zákona, podľa ktorého v mene a na účet fyzickej osoby, ktorá z dôvodu nedostatku veku, alebo rozhodnutia súdu nemá plnú spôsobilosť na právne úkony, možno živnosť prevádzkovať so súhlasom súdu, ak to navrhne jej zákonný zástupca. Ako vyplýva zo spisového materiálu Obvodného úradu Martin, odbor Živnostenského podnikania, tak maloletý dedičia E. P., E. P. a Q. P. prostredníctvom svojich zákonných zástupcov
oznámili pokračovanie v živnosti, avšak ani jeden z týchto maloletých dedičov nemal súhlas súdu na prevádzkovanie živnosti a zákonný zástupcovia takéto konanie ani nenavrhli. Teda Živnostenský úrad, podľa názoru súdu, opätovne pochybil, keď ako pokračovateľov v živnosti zapísal osoby, ktoré z dôvodu nedostatku veku nemali plnú spôsobilosť na právne úkony a to mal. E. P., E. P. a Q. P.“.
4. Okresný súd zvýraznil, že jedinými v súlade so zákonom (§ 12, § 13 Živnostenského zákona) oprávnenými pokračovať v živnosti sú manželka nebohého Ing. Miroslava Konderlu, pani Irena Konderlová, nar. XX.X.XXXX a syn nebohého Ing. Miroslava Konderu, Ing. Ján Konderla a potom len títo, zo zákona oprávnení pokračovatelia v živnosti nevyhnutne vytvorili nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 OSP. Len tieto dve osoby získali osobitné právne postavenie, na základe ktorého oprávnene vstúpili do práv a povinností osoby, ktorá živnostenské oprávnenie nadobudla pred svojou smrťou a oprávnenie pokračovať v prevádzkovaní živnosti, v tom istom rozsahu živnostenského oprávnenia, ako nebohý podnikateľ. Z tohto titulu teda, až do ukončenia dedičského konania, pre všetky oprávnené osoby vykonávajúce živnostenské oprávnenie zomretého podnikateľa platí, že nie sú v právnom zmysle nástupcami podnikateľského subjektu, t.j. nestávajú sa novým podnikateľským subjektom, na ktorý by prešli práva a povinnosti zomretého podnikateľa. Títo pokračovatelia v mene zomretého konajú a vystupujú navonok a práve z toho dôvodu podľa okresného súdu nemôže ako účastník konania v súdnom spore vystupovať fyzická osoba podnikateľ, ktorý zomrel, lebo súd by bol nútený pre nedostatok podmienky konania toto zastaviť.
5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „Už iba na okraj súd poznamenáva, že pokiaľ ide o pokračovateľov v živnosti, ako aj o okruh účastníkov na strane žalovaných, v rámci tohto súdneho konania, tak súdu je známe, že na tunajšom súde sa pod sp.zn. 8C/111/2010 vedie konanie o neplatnosť závetu nebohého Ing. Miroslava Konderlu, avšak táto žaloba bola podaná na súd 6.5.2010, teda v čase, keď Živnostenský register vykonával zápisy o pokračovateľoch v živnosti sa takéto konanie neviedlo s tým však, že v tomto čase, keď boli Obvodnému úradu Martin, odbor Živnostenský doručené oznámenia o pokračovaní v živnosti ešte ani notárka, ktorá je poverenou súdnou komisárkou v konaní o dedičstve po nebohom Ing. Miroslavovi Konderlovi, nemala vedomosť o existencii závetu, ktorý ako vyplýva zo zápisnice spísanej na notárskom úrade JUDr. Ireny Kolcunovej bol predložený jej až 15.11.2006.“
6. Po tom, ako okresný súd ustálil okruh účastníkov konania, tak pristúpil k riešeniu samej podstaty súdneho sporu. Žalobca sa teda v konečnom dôsledku voči dvom žalovaným, a to Irene Konderlovej a Ing. Jánovi Konderlovi ako pokračovateľmi v živnosti po nebohom Ing. Miroslavovi Konderlovi domáhal vyplatenia sumy 4.088,33 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že medzi nebohým Ing. Miroslavom Konderlom a žalobcom existovala mandátna zmluva zo dňa 1.3.1994. Dňa 9.10.2006 uzavreli Irena Konderlová, Ing. Ján Konderla a mal. E. P., zastúpený matkou O. P. Dodatok č. 1 k mandátnej zmluve, zo dňa 1.3.2009. Z textu dodatku bolo zrejmé, že obidve zmluvné strany deklarujú platnosť Mandátnej zmluvy uzavretej medzi zomrelým Ing. Miroslavom Konderlom a žalobcom a potvrdzujú jej platnosť do doby právoplatného skončenia dedičského konania. Zároveň potvrdzujú určité zmeny oproti pôvodnému zneniu mandátnej zmluvy, ktoré sú zachytené v obsahu dodatku. Zmeny sa týkajú nasledovného: „Bod 4, písm. b) dodatku stanovuje, že odmena mandatára bude vyplatená na základe faktúr, pričom mandatár po skončení príslušného kalendárneho mesiaca na zaplatenie odmeny vystaví mandantovi faktúru, ktorá bude splatná do 14 dní. Zmluvné strany v Dodatku bod 4, písm. c) stanovili, že dohodnutá výška odmeny mandatára je 1,2 % z realizovaného predaja náhradných dielov firmy, pri dodržaní splatnosti faktúr za príslušné obdobie.“ Žalobca bol na základe písomného splnomocnenia zo dňa 02.10.2006 splnomocnený k vystavovaniu dodávateľských a odberateľských faktúr a objednávaniu materiálu v mene firmy MARKO, po odsúhlasení Irenou Konderlovou a Jánom Konderlom. Žalobca činnosť vo firme Ing. Miroslav Konderlu firma MARKO vykonával do 20.12.2006, kedy sa skončil mandátny vzťah dohodou zo dňa 19.12.2006, medzi ním a pokračovateľmi v živnosti.
7. V súlade s bodom 4 písm. b) a c) dodatku k Mandátnej zmluve žalobca vystavil 20.12.2006 faktúru č. 2006/08, na sumu 4.088,33 Eur (123.165,- Sk), s dátumom splatnosti 3.1.2007. Žalobca pri vystavení faktúry vychádzal z bodu 4 písm. c) dodatku a suma, na ktorú je vystavená faktúra predstavuje 1,2 % z celkového realizovaného predaja náhradných dielov firmy, za obdobie posledného kalendárneho mesiaca trvania mandátnej zmluvy, teda od 1.12.2006 do 20.12.2006. Celkový objem realizovaných obchodov za obdobie od 1.12.2006 do 20.12.2006 predstavoval sumu 8.625.000,- Eur bez DPH. Žalovaný nikdy nerozporoval výšku vystavenej faktúry č. 2006/08, ani ju ako neoprávnenú nevrátil,
nakoľko si bol vedomý práce, ktorú žalobca pre firmu MARKO vykonával spolu celkom 15 rokov. Žalobca ďalej uviedol, že listom zo dňa 2.1.2008 nazvaným ako odsúhlasenie pohľadávok a záväzkov k 31.12.2007 došlo k uznaniu dlhu zo strany žalovaného, vo vzťahu k predmetnej faktúre č. 2006/08, na sumu 4.088,33 Eur. Žalovaný žiadal žalobcu o potvrdenie uznania pohľadávky faktúry č. 2006/08, pričom uviedol, že pokiaľ žalovaný „neobdrží do 21. dní námietky žalobcu, bude uvedené doklady ohľadom vystavenej faktúry považovať za správne. Žalobca uznanú pohľadávku nenamietal. Napriek uvedeným skutočnostiam žalovaný faktúru neuhradil.“
8. Okresný súd ďalej uviedol, že „opätovne žiadal účtovnú dokumentáciu aj od správcu dedičstva, ktorý bol pôvodne žalovaný, a voči ktorému bolo následne konanie právoplatne zastavené. Správca dedičstva pôvodne tvrdil, že účtovnou dokumentáciou nedisponuje, až na opakované žiadosti súdu ju predložil. Pokračovatelia v živnosti opakovane tvrdili, že účtovná dokumentácia sa stratila. Samotný žalobca na pojednávaní uviedol, že dodávateľskými a odberateľskými faktúrami aj v čase, keď vykonával činnosť v zmysle mandátnej zmluvy vôbec nedisponoval, pretože to bola záležitosť ekonomického úseku. Tiež uviedol, že vyjadruje pochybnosť o tom, že by sa účtovná dokumentácia stratila, pretože dedičské konanie nie je skončené a notár účtovnú dokumentáciu potrebuje. Uviedol, že jediným, čo disponuje je zostava, ktorú vie vytlačiť zo svojho počítača. Je to účtovná zostava k 20.12.2006. Ide o listinu označenú ako vyhodnotenie efektívnosti predaja, ktorú žalobca do spisu aj predložil s tým, že uviedol, že vykonával na základe mandátnej zmluvy aj funkciu obchodného riaditeľa. Uvedená listina, ktorú predložil predstavuje realizované obchody v mesiac december. Všetky uzavreté obchody boli na základe jeho činnosti, ktorú vykonával na základe mandátnej zmluvy. Riadil celý obchodný úsek a pod jeho vedením zamestnanci obchodného úseku realizovali uvedené obchody. Poukazuje na str. 28 uvedenej listiny, z ktorej vyplýva celkový predaj 9.054.546,61 SK teda celkový obrat firmy od 1.12.2006 - 20.12.2006 bol takýto a z toho bola vypočítaná jeho odmena, vo výške 1,2 %. K 19.12.2006 bola podpísaná dohoda o ukončení mandátnej zmluvy s tým, že požadoval vysporiadanie svojich záležitostí, ako mandatára a nemal inú možnosť ako vystaviť faktúru 20.12.2006, teda ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu, pretože po tomto dátume už nemal možnosť, ako by si zabezpečil dôkazné prostriedky od protistrany.“
9. Vzhľadom na dôkaznú núdzu žalobca navrhol, aby okresný súd vyžiadal výpisy z účtov na firmu Ing. Miroslava Konderlu v jednotlivých peňažných ústavoch, ktoré označil s tým, že vo výpisoch z účtov sa budú nachádzať variabilné symboly, podľa ktorých sa budú dať identifikovať faktúry, pretože variabilný symbol znamená číslo faktúry. Okresný súd učinil výzvu a peňažné ústavy Tatra banka a.s. pobočka Martin a Slovenská sporiteľňa a.s. pobočka Martin predložili súdu výpisy z účtov za rozhodné obdobie.
10. Následne aj správca dedičstva JUDr. Eduard Šoška pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty predložil okresnému súdu bankové výpisy Slovenskej sporiteľne a.s. za roky 2006 a 2007 a odoslané faktúry od čísla 26017251 až po č. 26017500 a od čísla 26017501 až po 26017769. „V záverečnom návrhu právna zástupkyňa žalovaného okrem opakovane zdôrazňovanej námietky nerozlučného spoločenstva na strane žalovaných, ktoré spoločenstvo predstavujú všetci dedičia po poručiteľovi Ing. Miroslavovi Konderlovi, tiež vzniesla námietku premlčania s tým, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok proti dedičom, ako fyzickým osobám nepodnikateľom, tak platí premlčacia lehota daná § 101 Občianskeho zákonníka, teda trojročná premlčacia lehota.“
11. Primárne sa potom okresný súd vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania skôr, než pristúpil k odôvodneniu svojho rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ išlo o záväzkový vzťah, od ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok, tak okresný súd poukázal na to, že v okamihu jeho vzniku išlo o čisto obchodno-záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka s tým, že na obidvoch stranách mandátnej zmluvy vystupovali podnikatelia v zmysle Obchodného zákonníka. „V súčasnej dobe po smrti“ živnostníka Ing. Miroslava Konderlu návrh žalobcu nesmeruje voči dedičom tak, ako uvádza právna zástupkyňa žalovanej Ireny Konderlovej, avšak smeruje voči podnikateľskému subjektu Ing. Miroslav Konderla firma MARKO, za ktorú v súčasnej dobe konajú a sú vykonávateľmi živnosti fyzické osoby Irena Konderlová a Ing. Ján Kondrla, ktorí sú legitímnymi pokračovateľmi živnosti do času skončenia dedičského konania. Títo aj uzavreli dodatok k mandátnej zmluve, od ktorého dodatku sa odvíja nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní. Okresný súd zdôraznil, že charakter záväzkového vzťahu, ako vzťahu obchodno-právneho je zachovaný a v danom prípade je nutné aplikovať štvorročnú premlčaciu lehotu v zmysle Obchodného zákonníka. „Predmetom konania je vyúčtovaná odmena žalobcu, ako mandatára, na základe mandátnej zmluvy, ktorú vyúčtoval faktúrou č. 2006/08, ktorá bola splatná 3.1.2007. Prvý krát mohlo byť právo uplatnené na súde 4.1.2007 a toto je okamih začiatku
plynutia premlčacej doby, ktorá uplynula 4.1.2011. Žaloba bola podaná 16.12.2010 teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby a teda pohľadávku žalobcu súd považuje za nepremlčanú.“
12. Do spisu bola doložená žalobcom predmetná mandátna zmluva uzatvorená s mandatárom Ing. Jozefom Turekom, IČO: 32 664 125 a mandantom MARKO Ing. Miroslav Konderla, IČO: 14 187 698 uzavretá dňa 17.12.2005. Predmet zmluvy bol v bode 1 vymedzený tak, že mandatár sa touto mandátnou zmluvou zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet bude zariaďovať za odplatu obchodné záležitosti (nákup, predaj ND na traktory UR I a UR II a podobné činnosti dohodnuté s mandantom, ktoré súvisia s predchádzajúcou činnosťou) uskutočnením právnych úkonov (uzavretie kúpnych zmlúv a pod.) v mene mandanta. Z bodu 3 uvedenej zmluvy vyplýva, že odmena mandatára sa stanoví ako zmluvná, po vzájomnej dohode na základe dosiahnutých hospodárskych výsledkov firmy MARKO.
13. Žalobcom bola do spisu predložená listina označená ako Dodatok č. 1 k mandátnej zmluve, ktorý uzavreli mandant: Konderlová Irena, E. P. mal. zastúpený matkou O. P. a Ing. Ján Konderla a medzi mandatárom: Ing. Jozefom Turekom s tým, že dodatok bol uzavretý 9.10.2006. Účastníci zmluvy potvrdili platnosť mandátnej zmluvy do právoplatného skončenia dedičského konania s tým, že okrem iného bola dohodnutá výška odmeny mandatára tak, že predstavuje 1,2 % z celkového realizovaného predaja náhradných dielov firmy, pri dodržaní doby splatnosti faktúr za príslušné obdobie. Do spisu boli pripojené ako listinné dôkazy, na základe vyžiadania súdu, výpisy z účtov podnikateľa Ing. Miroslav Konderla firma MARKO, vedenej v Slovenskej sporiteľni a.s. v Tatra Banke a.s., daňové priznanie firmy za rozhodné obdobie a tiež boli predložené písomné vyjadrenia ohľadne zaplatenia jednotlivých faktúr a zápočty obchodných partnerov firmy Ing. Miroslav Konderla firma MARKO, a to AGROZET České Budějovice a.s., Ing. Marián Daníšek P.S. a.s. Klášor pod Znievom, MONSTA Brno spol. s.r.o., NEKVINDA - Zemědělská technika a.s. Svitavy a Zemnědelské obchodní družstvo Poolšavi Uherský Brod - Havřice.
14. Okresný súd mal nepochybne preukázané, že medzi zomretým Ing. Miroslavom Konderlom ako fyzickou osobou podnikateľom a žalobcom, existoval záväzkový vzťah, a to mandátna zmluva. Tiež bolo nepochybne preukázané, že legitímni pokračovatelia v živnosti sa rozhodli aj po smrti Ing. Miroslava Konderlu zotrvať v záväzkovou vzťahu so žalobcom, v obdobnom, v akom bol s Ing. Miroslavom Konderlom s tým, že dodatkom vyriešili drobné odchýlky primárne presnejšie upravili výšku odplaty mandatára, ktorým bol žalobca. Uvedené skutočnosti okresný súd konštatoval aj napriek tomu, že z Dodatku č. 1 k mandátnej zmluve vyplýva, že ide o dodatok k mandátnej zmluve zo dňa 1.3.1994 a žalobca predložil do spisu mandátnu zmluvu zo dňa 17.12.1995. Bolo teda zrejmé, že dodatok sa nevzťahuje k predmetnej mandátnej zmluve, ktorá bola predložená, avšak počas celého súdneho konania nikto, dokonca ani z pôvodného okruhu účastníkov nerozporoval existenciu mandátnej zmluvy, ani predmet činnosti mandatára, a ani to, že žalobca ako mandatár na základe tejto mandátnej zmluvy až do 20.12.2006 činnosť na základe mandátnej zmluvy vykonával. Námietky sa týkali len predčasnej fakturácie, vypočítania výšky odmeny vzhľadom na dodržanie splatnosti faktúr a kým súd neustálil okruh účastníkov, tak námietky sa týkali okruhu účastníkov. Okresný súd zdôraznil, že nikto z účastníkov konania existenciu mandátnej zmluvy nerozporoval, preto vychádzal zo skutočností, že existencia mandátnej zmluvy a jej plnenie zo strany žalobcu boli preukázané. Ak právny zástupca žalovanej Ireny Konderlovej namietal predčasnosť vystavenia faktúr žalobcom, tak okresný súd konštatoval, že ako vyplýva z listiny označenej ako ukončenie mandátneho vzťahu medzi pokračovateľmi v živnosti a Ing. Jozefom Turekom, tak títo sa dohodli, že mandátny vzťah založený mandátnou zmluvou a jej dodatkami končí dňa 20.12.2006 s tým, že mandatár požaduje, aby boli vyriešené všetky jeho finančné nároky vyplývajúce z mandátnej zmluvy, ktoré mu vyplývajú ku dňu ukončenia mandátnej zmluvy. Je teda zrejmé, že 20.12.2006 došlo k ukončeniu záväzkového vzťahu dohodou a aby mohli byť vyriešené všetky finančné nároky, teda aj odplata mandatára bolo nevyhnutné, aby tento sa oboznámil s účtovnou dokumentáciou a vystavil poslednú faktúru, ktorou fakturuje svoju odmenu ako mandatára, pretože v neskoršej dobe už by k podkladom, na základe ktorých je možné vyúčtovať odmenu mandatára nemal prístup. Z toho dôvodu okresný súd nepovažoval vystavenie faktúr dňom posledným, keď existoval záväzkový vzťah, za predčasné. Aj v prípade predčasne vystavenej faktúry však nedochádza k absolútne neplatnému právnemu úkonu, ako to namietal právny zástupca žalovanej Ireny Konderlovej.
15. Následne okresný súd pristúpil ku skúmaniu, či žalobcom vyúčtovaná výška odplaty zodpovedá Dodatku č. 1 bod. 4 písm. c), a teda či žalobcom ako mandatárom vyúčtovaná výška odmeny predstavuje 1,2 % z celkového realizovaného predaja náhradných dielov firmy, pri dodržaní doby splatnosti faktúr za príslušné kalendárne obdobie. Pri posudzovaní správnosti výšky vyúčtovanej odmeny mandatára
okresný súd vychádzal z listín predložených žalobcom, a to predovšetkým z listiny označenej ako Zoznam faktúr (vyhodnotenie efektívnosti predaja) firmy Ing. Miroslav Konderla firma MARKO, teda realizované obchody v mesiaci december 2006 s tým, že obsahuje číselné označenie faktúry, sumu bez DPH, sumu s DPH, spôsob úhrady, dátum úhrady, dátum vystavenia, dátum splatnosti, dátum úhrady, následne tieto údaje okresný súd porovnával s dokladmi z účtovníctva, ktoré predložil správca dedičstva JUDr. Eduard Šoška a pokiaľ aj všetky faktúry sa v tejto dokumentácii nenachádzali, tak jednoznačne uvedené bolo možné preskúmať na základe výpisov z účtov zo Slovenskej sporiteľne a.s. a Tatra Banky a.s., kde mala vedené účty firma Ing. Miroslav Konderla firma MARKO a okresný súd tiež zistil, že len minimálne množstvo faktúr bolo uhradené spôsobom vzájomného zápočtu s obchodnými partnermi firmy MARKO, ktorých tiež okresný súd dotazoval a získal od nich listinné dôkazy s tým, že okresný súd zistil, že v mesiaci december boli realizované obchody, a to predaj náhradných dielov, ktoré boli vyfakturované a uhrádzané spôsobom, ktorý okresný súd podrobne špecifikoval číslom faktúry, sumou, celkom spôsobom úhrady dátumom vystavenia, dátumom splatnosti, tak ako je na č.l. 448-463 spisu.
16. Na to, aby okresný „súd mohol vypočítať výšku provízie, ktorá na základe Dodatku č. 1 k mandátnej zmluve žalobcovi prináleží z vyššie uvedených faktúr skúmal dodržanie lehoty splatnosti s tým, že ku každej jednej faktúre priradil príslušnú úhradu s tým, že ak bola faktúra uhradená v Tatra banke a.s., priradil k jednotlivej faktúre dátum úhrady podľa výpisu z Tatra Banky a.s. Rovnakým postupom potupoval u Slovenskej sporiteľne a.s. a faktúry, ktoré boli uhradené v hotovosti do hlavnej pokladne, každú jednu vyhľadal v listinách označených ako faktúry uhradené cez registračnú pokladnicu. U každého výpisu z účtu, či už z Tatra banky, alebo zo Slovenskej sporiteľne, ako i pri úhradách cez registračnú pokladňu, či dobierku skúmal súd dodržanie lehoty splatnosti ako to podrobne vyplýva z tabuľky a následne vykonal súčet súm na faktúrach, pri ktorých bola dodržaná lehota splatnosti, ktorú zistil z výpisov z účtu v Tatra banke, v Slovenskej sporiteľne, prípadne z faktúr uhradených cez registračnú pokladnicu a na dobierku. Výsledná suma, u ktorých týmto spôsobom úhrady, ako vyplýva z tabuľky vyššie bola dodržaná lehota splatnosti predstavuje sumu 4.869.725,- Sk.“
17. Okresný súd zistil, že niektoré faktúry boli uhradené formou vzájomného zápočtu, a to nasledovne: „Faktúra č. 26070040, splatná 25.12.2006, bola vystavená na celkovú sumu 137.930,83 Sk. Úhrada tejto faktúry vyplýva z dokladov o úhrade vystavených spoločnosťou Nekvinda Zemědělská Technika a.s., Svitavy, z ktorej vyplýva, že časť vo výške 2.932,78 € bola uhradená vzájomným zápočtom s faktúrou vystavenou firmou Nekvinda Zemědělská Technika a.s. pre firmu Ing. Konderla MARKO, ktorá faktúra bola splatná 22.12.2006 a ešte zápočtom s faktúrou vystavenou firmou Nekvinda Zemědělská Technika pre firmu Ing. Miroslav Konderla MARKO, č. 6014010525 splatnú 22.12.2006. Keďže faktúra, ktorú vystavila firma Ing. Miroslav Konderla MARKO č. 26070040 bola splatná 26.12.2006 a pohľadávky zaniknú vzájomným zápočtom okamihom, keď sa stretli, to znamená, keď sa splatnou stala faktúra neskôr splatná, tak možno konštatovať, že vo výške 2.932,78 € faktúra 26070040 zanikla v lehote splatnosti. V zostávajúcej časti 1.016,12 € bola uhradená bankovým prevodom 21.12.2006 ako vyplýva z bankového výpisu č. 6107101177 (č.l. 329) a teda celá faktúra 26070040 bola uhradená v lehote splatnosti. Čiastočne zápočtom a čiastočne bankovým prevodom.“
18. Faktúra č. 26070038 splatná 25.12.2006, vystavená pre zákazníka ZOD Poolšaví Havřice, Uherský Brod bola uhradená v českých korunách, a to dňa 11.12.2006 v hotovosti suma 5.800,- Kč, ako to vyplývalo z príjmového pokladničného dokladu (č.l. 333 spisu) a zostatok faktúry bol zadaný prevod na úhradu 13.12.2006 v sume 5.923,03 Kč z peňažného ústavu Komerční banka a.s., kde má ZOD Poolšaví Havřice vedený účet, teda celkovo v prepočte na slovenské koruny uhradená suma 14.551,79 Sk. Faktúra však znela na sumu 16.360,- Sk. Zostatok do tejto sumy bol uhradený až 13.02.2007, teda po lehote splatnosti. Okresný súd teda do súčtu faktúr, u ktorých bola dodržaná lehota splatnosti, zahrnul len sumu 14.551,79 Sk.
19. Faktúra č. 26020193 splatná 25.12.2006 na sumu 17.751,- Sk, vystavená pre odberateľa ZOD Poolšaví Havřice, Uherský Brod, bola uhradená v hotovosti, o čom svedčil príjmový pokladničný doklad na sumu 14.200,80 CZK (č.l. 333 spisu), čo v prepočte predstavovalo sumu 17.1751,- Sk. Teda faktúra bola uhradená v lehote splatnosti.
20. Faktúra č. 26020190 splatná 19.12.2006, na sumu 12.152,48 Eur, vystavená pre odberateľa AGROZET České Budejovice, ako vyplýva z oznámenia tejto firmy, zo dňa 4.9.2014, znela na
sumu 346,46 Sk a bola uhradená bankovým prevodom, z Komunálnej banky České Budejovice dňa 20.12.2006, teda v lehote splatnosti.
21. Faktúra č. 26070035 na sumu 1.779,94 Eur (62.433,13 Sk) splatná 19.12.2006, ako vyplývalo z oznámenia odberateľa AGROZET České Budejovice a.s. zo dňa 4.9.2014, táto bola uhradená poukázaním sumy z Komunálnej banky České Budejovice dňa 20.12.2006 na účet Ing. Miroslava Konderlu firma MARKO. Teda aj u tejto faktúry bola dodržaná lehota splatnosti.
22. Faktúra č. 26017626 vystavená pre odberateľa Marián Daníšek Kláštor pod Znievom, znejúca celkom na sumu 307.037,- SK, bola v lehote splatnosti, a to 27.12.2006 uhradená len v sume 276.215,- Sk, ktorú sumu okresný súd zahrnul do súčtu faktúr, u ktorých bola dodržaná lehota splatnosti. Zostatok v sume 89.160,- Sk bol uhradená po lehote splatnosti, lebo ako vyplývalo z výpisu z účtu, zo Všeobecnej úverovej banky firmy Ing. M. Daníšek, tak 29.12.2006 bol zadaný prevod, čo bola aj lehota splatnosti faktúry. Keďže Ing. Miroslav Konderla, ktorá firma faktúru vystavila, nemala účet vo všeobecnej úverovej banke, tak pripísaniu na účet nemohlo dôjsť v ten istý deň, ako bol zadaný prevodný príkaz, a teda v tejto sume nebola dodržaná lehota splatnosti. 23. Faktúra č. 26020195 splatná 25.12.2006, na sumu 40.474,24 Sk vystavená pre odberateľa Nekvinda Zemědělská Technika a.s., Svitavy Česká republika, bola uhradená vzájomným zápočtom, s faktúrou vystavenou firmou Nekvinda Zemědělská Technika a.s., Svitavy Česká republika, číslo 6014010523, splatnej 22.12.2006. Keďže faktúra vystavená firmou Ing. Miroslav Konderla MARKO mala lehotu splatnosti neskoršiu, a to 25.12.2006 a pohľadávky zápočtom zaniknú v okamihu, keď sa stretli, teda neskôr splatnou bolo možné podľa okresného súdu konštatovať, že aj tu tejto faktúry bola dodržaná lehota splatnosti.
24. Pokiaľ išlo o faktúry č. 26020191, na sumu 21.925,82 Sk a faktúra č. 26070036 na sumu 69.678,59 Sk, obidve splatné 21.12.2006, tieto boli vystavené pre odberateľa MONSTA Brno s.r.o. a ako vyplývalo z dohody o zápočte pohľadávok a záväzkov zo dňa 20.12.2006, obidve tieto faktúry zanikli zápočtom, a to s faktúrami vystavenými firmou MONSTA Brno s.r.o. a pre Ing. Miroslav Konderla firma MARKO, a to faktúry č. 1106/300747 a faktúry č. 1106/300753 s tým, že ako vyplývalo z oznámenia firmy MONSTA Brno s.r.o., doručeného okresnému súdu dňa 3.6.2015, tak faktúra MONSTA Brno spol. s r.o. č. 1106/300747 bola splatná 15.12.2006 a faktúra č. 1106/300753 bola splatná 18.12.2006, teda faktúry vystavené firmou Ing. Miroslav Konderla MARKO mali splatnosť neskoršiu (21.12.2006), a teda bolo možné podľa okresného súdu konštatovať, že zanikli v lehote splatnosti vzájomným zápočtom.
25. Celkom teda sumy, ktorými boli uhradené faktúry č. 26070040, 26070038, 26020193, 26020190, 26070035, 26017626, 26020195, 26020187, 26070029, 26020191, 26070036 predstavovali súčet súm, ktoré boli uhradené v splatnosti celkom 653.112,88 Sk. Keď k tejto sume bolo pripočítané 4.869.725,- Sk, ktorá suma predstavuje súčet faktúr uhradených pripísaním na účet v Slovenskej sporiteľni a.s., Tatra Banke a.s., alebo úhradou v registračnej pokladni a na dobierku dostane celkom sumu 5.522.837,88 Sk, čo v prepočte na Eur predstavovalo sumu 183.324,62 Eur. Toto bola suma faktúr, u ktorých bola dodržaná lehota splatnosti. Z tejto sumy 1,2 % predstavuje sumu 2.199,90 Eur, ktorá suma v zmysle Dodatku č. 1 k mandátnej zmluvy predstavuje výšku provízie žalobcu, ku ktorej zaplateniu okresný súd žalovaných zaviazal a vo zvyšku žalobu zamietol.
26. Je nepochybné, že žalovaní uvedenú sumu nezaplatili, a teda sa dostali do omeškania tak, ako to má na mysli § 365 Obchodného zákonníka, a preto žalobcovi prislúchali „aj úroky z omeškania a keďže neboli dohodnuté, prislúchajú mu úroky zákonné podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 15.1.2009, podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve inak o 10 % vyššie než je základná úroková sadzba NBS uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Keďže faktúra č. 2006/08, ktorou žalobca vyúčtoval províziu bola splatná 3.1.2007, dňom 4.1.2007 sa dostali žalovaní do omeškania a teda od tohto dátumu v zákonnej výške súd priznal úroky z omeškania. K prvému dňu omeškania bola úroková sadzba Národnej banky Slovenska 4,77 %, teda žalobcovi prislúchali úroky z omeškania o 10% vyššie, teda v celkovej výške 14,77 %. Na túto úrokovú sadzbu mal žalobca nárok počas celej doby omeškania. On si však uplatnil úroky z omeškania podľa toho, ako sa menila úroková sadzba Národnej banky Slovenska, teda uplatnil si úroky z omeškania v sume nižšej, než mu zo zákona prislúchala, teda nebol dôvod mu takto uplatnené úroky
priznať tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie o trovách konania okresný súd ponechal na lehotu 30-dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
27. Proti tomuto rozsudku bolo podané v zákonnej lehote odvolanie v podaní zo dňa 11.11.2015 z dôvodu, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a tiež rozhodnutie súdu prvého stupňa malo vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd posúdenie otázky pasívnej legitimácie vyhodnotil tak, že zákon má presne ustanovovať, ktoré osoby a v akom poradí môžu pokračovať v živnosti. Mal za to, že uvedené poradie je neopomenuteľné, a preto musí byť aj predmetom samostatného posudzovania autorizovaným živnostenským úradom. Zo spisu Obvodného úradu Martin, odboru živnostenského podnikania však vyplývalo, že ako osoby oprávnené pokračovať v živnosti boli všetci pôvodne označovaní žalovaní. Okresný súd skonštatoval, že živnostenský úrad mal pochybiť a vykonať chybný zápis do živnostenského registra, pričom poukázal na § 12 ods. 1 Živnostenského zákona, kde v mene a na účet fyzickej osoby, ktorá z dôvodu nedostatku veku alebo rozhodnutia súdu nemá plnú spôsobilosť na právne úkony možno živnosť prevádzkovať len so súhlasom súdu. V prípade maloletých Q., E. a E. však takýto návrh podaný nebol, ale za maloletých Q. a E. P. konala ich matka MUDr. D. P..
28. V odvolaní bolo uvedené, že „Úlohou súdu v tomto konaní však podľa nášho názoru nebolo posudzovanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ale zistenie okruhu riadne zapísaných pokračovateľov v živnosti. Všetci odporcovia pokračovali v mene zomretého, konali za neho a vystupovali navonok v dobrej viere, nakoľko toto posúdenie patrí správnemu orgánu. Rovnako úlohou súdu v tomto konaní nebolo opravovať alebo suplovať rozhodnutie správneho orgánu. Súd mal vychádzať zo stavu, ktorý je a bol rešpektovaný od ustanovenia pokračovateľovi do živnosti.“ Okresný súd sa mal pridŕžať rozhodnutia živnostenského odboru a postupovať v tomto zmysle. „Na dedenie podniku sa vzťahuje hmotnoprávna úprava dedenia upravená v siedmej časti Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Ale aj procesnoprávna úprava konania o dedičstve v Občianskom súdnom poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ako aj úprava Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov). Obchodný zákonník v rámci všeobecných ustanovení upravuje základné pojmy. Problematiku pokračovania v živnosti po smrti podnikateľa rieši aj zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov.“ Bolo tiež poukázané na zákonnú definíciu podniku podľa § 5 Obchodného zákonníka. Na vznik podniku sa vyžaduje aj existencia všetkých týchto zákonom definovaných podnikateľských zložiek, ktorými sú hmotná, osobná a nehmotná zložka. Všetky súčasti, ktoré možno zaradiť medzi hmotné, osobné a nehmotné zložky podnikania, pritom musia spĺňať dve zákonné podmienky - musia patriť podnikateľovi a musia slúžiť na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť. Podnik je organizovane a funkčne jednotný celok. Podnikateľ nemôže veci, ktoré tvoria podnik, svojvoľne vylúčiť. Z uvedeného vyplývalo, že podnik je hromadnou vecou, ktorá vzniká zo zákona a ako hromadná vec môže byť predmetom majetkových dispozícií. V tejto súvislosti bolo podľa odvolateľa vhodné upozorniť na právnu úpravu obsiahnutú v § 175e ods. 4 OSP, v ktorom sa už výslovne hovorí ako o predmete dedenia, z čoho vyplývalo, že nie je možné dediť samostatne jednotlivé zložky podniku, ale dediť podnik je možné len ako celok. Dlhy súvisiace s podnikaním nie sú dlhmi podniku, ale poručiteľa. Preto musia byť samostatne zaradené do súpisu pasív dedičstva. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda poručiteľovou smrťou, predpokladom dedenia je dedičstvo, ktoré tvoria majetkové práva a povinnosti nezanikajúce smrťou fyzickej osoby (podnikateľa/živnostníka) a ktoré neprechádzajú na iné subjekty na základe osobitných zákonných ustanovení. „Odporcovia 2.1-6.1 ako dedičia okamihom smrti nadobudli dedičstvo do podielov podľa zákona resp. závetu resp. oboch. Nadobudnutie dedičstva je však viazané na rozväzovaciu podmienku ad 1. odmietnutia, ad 2. dedičskej dohody, ad 3. výnimočne ďalších skutočností. A teda všetci dedičia až do rozhodnutia súdu o tom, kto z dedičov a v akom pomere určitú majetkovú hodnotu prináležiacu do dedičstva nadobudne, ohľadom každej jednotlivej majetkovej hodnoty (veci, majetkového práva) sú oprávnení spoločne a nerozdielne. Vo, vo vzťahu k tretím osobám netvoria nerozlučné procesné spoločenstvo. Existuje jedno právo, ktoré prináleží viacerým osobám - avšak nie delené, ale každý jeden zo solidárne oprávnených je „oprávneným k celému právu t.j. aj k majetkovej hodnote". Analogicky je potrebné vychádzať z aplikácie ustanovenia § 513 OZ aj keď sa jedná o absolútne a nie záväzkové právo (Ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý)“.
29. V odvolaní bolo zdôraznené, že povinnosťou plniť tretím osobám sa zhoršilo právne postavenie všetkých dedičov, nakoľko pohľadávka by mala byť uhradená Ing. Miroslavom Konderlom - firmou Markom, o čo by sa mal ponížiť majetok poručiteľa v zmysle vyššie uvedeného. V danom prípade bol nedostatok pasívnej legitimácie pre sporové konanie. „Máme za to, že všetkých dedičov, teda odporcov 2.1-6.1 treba považovať za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 OSP, nakoľko o nerozlučné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 O.s.p. ide všade tam, kde sa účinok a dôsledok rozsudku vzťahuje na všetkých účastníkov (dedičov), teda tam, kde podľa hmotného práva je právo alebo povinnosť, o ktoré v konaní ide nedeliteľnej povahy. Zároveň tu ide o nútené spoločenstvo. V takýchto prípadoch je treba vydať ohľadne všetkých spoločníkov jediný rozsudok. Z výkladu vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že sa jedná o vymedzený okruh osôb, ktorým v konkrétnom konaní náleží tzv. vecná legitimácia, ktorá zakladá hmotnoprávnu zodpovednosť na strane odporcov. Dedičmi podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka sú dedičia zo zákona resp. dedičia zo závetu resp. kombinovane, ako sme to uvádzali vyššie. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bez zreteľa na ich vôľu. Okruh dedičov súd určuje v samostatnom konaní, kde určuje taxatívny výpočet účastníkov konania.“
30. V odvolaní bolo ďalej uvedené, že jedným z predpokladov úspechu žalobcu v sporovom konaní, je preukázanie, že žalobca je nositeľom práva, ktoré uplatňuje v návrhu na začatie konania (aktívna vecná legitimácia) a žalovaný je nositeľom tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti (pasívna vecná legitimácia). V prejednávanej veci samotný žalobca „svojim podaním zobral späť návrh voči JUDr. Eduardovi Šoškovi a maloletým E., E. a Q. P., o čom súd rozhodol uznesením 17Cb/2/2011-137 zo dňa 24.02.2014, právoplatné 16.04.2014. Súd mal podaný návrh pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť“. Ak by okresný súd mal posúdiť otázku pasívnej vecnej legitimácie, tak ako ju vykonal, teda, že zaviazal na úhradu dlhu len Irenu Konderlovú a Ing. Jána Konderlu, mal potom postupovať tak, že dodatok č. 1 k mandátnej zmluve bol podpísaný medzi nimi a žalobcom, ale jednalo sa o iný druh nároku, nie nárok z obchodnoprávneho vzťahu. V takomto prípade by sa jednalo o nárok proti dedičom, pričom premlčacia lehota je ustanovená v súlade s § 101 Občianskeho zákonníka na dobu troch rokov. Okresný súd toto vo svojom odôvodnení posúdil tak, že sa jednalo o nárok z obchodnoprávneho vzťahu. „Ale pokiaľ by sa tento nárok mal uplatniť voči pokračovateľom v živnosti tak, ako ich okruh určil živnostenský úrad, súd mal toto konanie zastaviť pre nedostatok pasívnej legitimácie, ako sme uvádzali vyššie. „Odporca z vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby súd vydal nasledovný rozsudok: 1. Súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 17Cb/2/2011. 2. Odporca má právo na náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené do 3 dní odo dňa rozhodnutia vo veci.“
31. K doručenému odvolaniu sa žalobca písomne nevyjadril.
32. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. 33. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 13.11.2015 (č.l. 469 spisu), v odvolacom konaní bolo od 01.07.2016 postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
34. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
35. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
36. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
37. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
38. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré boli vymedzené v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe v časti vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
39. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav, tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam, vyjadreným vo včas podanom odvolaní (č.l. 469 spisu), potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil.
40. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje za potrebné uviesť nasledovné.
41. Pokiaľ bolo v odvolaní namietané, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, tak tento odvolací dôvod nebol bližšie nekonkretizovaný. Uvedené konštatovanie sa týka rovnako i
námietky, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu podaného odvolania pritom vyplýva, že odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho posúdenia veci, pričom žalovaný mal odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie, než ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Okresný súd sa pritom zaoberal a dal relevantnú odpoveď na všetky skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Cez odvolacie dôvody nemal odvolací súd priestor pre iné hodnotenie veci, než ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
42. V rámci podaného odvolania bolo namietané, že úlohou okresného súdu „nebolo posudzovanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ale zistenie okruhu riadne zapísaných pokračovateľov v živnosti“ a tiež, že okresný súd mal vychádzať zo stavu, ktorý je a bol rešpektovaný od ustanovenia pokračovateľov živnosti. V súvislosti s uvedenou argumentáciou krajský súd považuje za podstatné poukázať na to, že v rámci samotného konania žalobca zobral žalobný návrh v časti účastníkov sporových strán späť a žiadal konanie voči nim zastaviť. Okresný súd takémuto procesnému návrhu vyhovel a v konečnom dôsledku je tiež zrejmé, že voči žalovaným v rade 1/, 2/, 3/ a 5/ konanie zastavil, a to uznesením č.k. 17Cb/2/2011-137 zo dňa 24.02.2014. Predmetné uznesenie podľa odtlačku pečiatky právoplatnosti okresného súdu nadobudlo dňa 16.04.2014 právoplatnosť, ktorá skutočnosť zostala nespochybnená i v podanom odvolaní, keď sa uvádza, že „V prejednávanej veci samotný navrhovateľ svojim podaním zobral späť návrh voči JUDr. Eduardovi Šoškovi a maloletým E., E. a Q. P., o čom súd rozhodol uznesením 17Cb/2/2011-137 zo dňa 24.02.2014, právoplatné 16.04.2014. Súd mal podaný návrh pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť“ (č.l. 470 rub spisu). V odvolaní bolo ďalej namietané, že úlohou okresného súdu nebolo posudzovanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ku ktorému tvrdeniu však neposkytol žiadnu ďalšiu argumentáciu a v tomto smere ani nespochybnil závery okresného súdu, ktorý dostatočne podrobným spôsobom objasnil svoje závery v rovine ním posudzovaného § 13 ods. 1 Živnostenského zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon), preto podľa záverov odvolacieho súdu skutočnosti, ktoré okresný súd v rovine výkladu § 13 ods. 1 Živnostenského zákona uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú skutočnosťami, ktoré nemohli zostať okresným súdom prehliadnutými, navyše je potrebné zdôrazniť, že argumentáciu okresného súdu v rovine splnenia podmienok pre pokračovanie v živnosti v skutkovej rovine, tak ako ju ustálil okresný súd, v odvolaní osobitne spochybnené ani neboli. Je na tomto mieste potrebné zdôrazniť, že okresný súd je v tomto smere oprávnený posudzovať okruh účastníkov konania sám a ak pri takomto posúdení dospel k záveru o existencii oprávnenia pokračovať v živnosti v rozsahu, tak ako uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku a ak v rámci takéhoto oprávnenia potom dospel k záveru, že žalovaní v rade 4/ a 6/ sú pasívne legitimovaní, tak na základe odvolacej argumentácie nebol priestor na odklon od uvedených záverov okresného súdu v rámci odvolacieho konania.
43. V rámci podaného odvolania bolo poukázané na zákonnú definíciu podniku podľa § 5 Obchodného zákonníka vo väzbe na § 175e ods. 4 OSP, v ktorom sa výslovne hovorí ako o predmete dedenia celého podniku. Dlhy súvisiace s podnikaním nie sú dlhmi podniku, pričom bolo zdôraznené „dlhy súvisiace s podnikaním nie sú dlhmi podniku ale poručiteľa. Preto musia byť samostatne zaradené do súpisu pasív dedičstva“, ktorá argumentácia bola doplnená v odvolaní poukazom a citáciou § 460 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej sa dedičstvo nadobúda poručiteľovou smrťou, pričom predpokladom dedenia je dedičstvo. „Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda poručiteľovou smrťou, predpokladom dedenia je dedičstvo, ktoré tvoria majetkové práva a povinnosti nezanikajúce smrťou fyzickej osoby (podnikateľa/živnostníka), a ktoré neprechádzajú na iné subjekty na základe osobitných zákonných ustanovení“. Je teda nepochybné, že okamihom smrti nadobudli dedičstvo dedičia. Krajský súd však uvádza, že v tomto štádiu konania nie je možné bez ďalšieho súhlasiť s argumentáciou v odvolaní, že povinnosťou plniť tretím osobám sa zhoršilo právne postavenie všetkých dedičov, nakoľko pohľadávka by mala byť uhradená Ing. Miroslavom Konderlom, firmou MARKO, o čo by sa mal ponížiť majetok poručiteľa v zmysle vyššie uvedeného. Krajský súd v zmysle svojich záverov nespochybňuje právne postavenie všetkých dedičov, avšak je potrebné zdôrazniť, že v rámci posudzovania uvedenej argumentácie v odvolaní bol pre krajský súd primárny moment uzatvorenia dodatku k mandátnej zmluve, ku ktorému uzatvoreniu nesporne došlo dňa 09.10.2006 (č.l. 9 spisu), ktorú uzavreli subjekty v tomto dodatku označené, pričom sa poukazuje na čl. 3 dodatku č. 1 „Mandanti pristupujú na miesto zomrelého podnikateľa k mandátnej zmluve a potvrdzujúc jej platnosť do právoplatného skončenia dedičského konania s niektorými zmenami v obsahu v mandátnej zmluve“, ktorou skutočnosťou sa zaoberal i súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a krajský súd v tomto smere zvýrazňuje dikciu § 13 zák.
č. 455/91 Zb. Živnostenského zákona odseku 1, teda ak fyzická osoba (živnostník) zomrie, môžu v živnosti pokračovať až do skončenia konania prejednania dedičstva. Teda ide o dispozitívne oprávnenie osôb, ktoré presne zákon vymedzuje. Krajský súd poukazuje na dostatočné, podrobné odôvodnenie výkladu § 13 Živnostenského zákona a jeho aplikácie v prejednávanej veci v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu. Bez ďalšieho preto nie je možné ako relevantnú argumentáciu uvedenú v odvolaní „Povinnosťou plniť tretím osobám sa zhoršilo sa právne postavenie všetkých dedičov, nakoľko pohľadávka by mala byť uhradená Ing. Miroslavom Konderlom - firmou Markom, o čo by sa mal ponížiť majetok poručiteľa v zmysle vyššie uvedeného“. Je potrebné podľa krajského súdu brať do úvahy žalobu, jej obsahové znenie, avšak nemožno opomínať ani skutočnosť, že predmetnú dohodu, tak ako správne ustálil okresný súd, uzatvárali subjekty stanovené v dodatku č. 1, v čase po smrti poručiteľa, pričom i vyúčtované plnenia zo strany žalobcu sa viazali na dátum po úmrtí Ing. Miroslava Konderlu, podnikateľa, ktorý zomrel XX.XX.XXXX. Nosným teda zostáva dátum XX.XX.XXXX, ku ktorému dátumu sa potom viaže i v odvolaní citovaný § 460 Občianskeho zákonníka a ak teda má ísť o zhoršenie právneho postavenia všetkých dedičov, tak bez ďalšej argumentácie predsa nie je možné v tomto štádiu konštatovať zhoršenie právneho postavenia všetkých dedičov.
44. Ak v rámci podaného odvolania bolo argumentované v rovine § 91 ods. 2 OSP, tak krajský súd vzhľadom na skutkový stav veci v prejednávanej veci sa nemohol stotožniť s argumentáciou, že v tejto konkrétnej prejednávanej veci ide o nútené spoločenstvo, vyžadujúce si prítomnosť všetkých dedičov, keďže i zo samotného § 13 Živnostenského zákona č. 455/1991 Zb. už z dikcie ods. 1 vyplýva dispozitívnosť možnosti pokračovania živnosti pri úmrtí fyzickej osoby živnostníka, ktoré posúdenie tejto skutočnosti sa nepremietlo do odvolacej argumentácie. V tomto smere bolo pre odvolací súd relevantné, tak ako už viackrát zdôraznil v tomto rozhodnutí, ustálenie skutkového stavu okresným súdom, dátum úmrtia podnikateľa Ing. Miroslava Konderlu dňa XX.XX.XXXX, uzatvorenie dodatku dňa 09.10.2006 a v neposlednom rade i predsa vyúčtovanie odmeny pri dobe splatnosti faktúr za príslušné kalendárne obdobie. Dôležitý bol teda pre krajský súd potom dátum vystavenia, dátum splatnosti, dátum úhrady a výška úhrady, ktoré skutočnosti vyplývali z listinných dôkazov, doložených v rámci konania pred súdom prvého stupňa sporovými stranami do spisového materiálu, ktoré skutočnosti v rámci odvolania osobitne spochybňované a ani namietané neboli. V tomto smere sa poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP.
45. Ak v rámci podaného odvolania bola námietka, že dodatok č. 1 k mandátnej zmluve mal byť posúdený tak, že sa jedná o iný druh nároku, nie z obchodno-právneho vzťahu, a že v takomto prípade by sa jednalo o nárok proti dedičom, kde je premlčacia lehota ustanovená v súlade s § 101 Občianskeho zákonníka, tak krajský súd sa nestotožnil s týmto záverom, keďže zo samotného dodatku k zmluve č. 1 z čl. 3 predsa vyplýva, že vstupujú mandanti na miesto zomrelého podnikateľa, z ktorého je nepochybne zrejmé, že ide o podnikateľskú činnosť právneho predchodcu, a preto nebolo možné sa v rámci odvolacieho konania s touto argumentáciou stotožniť.
46. Je zrejmé, že námietku premlčania je možné vzniesť v rámci každého štádia konania, avšak vzhľadom na nemožnosť odvolacieho súdu stotožniť sa s argumentáciou bolo v odvolaní o tom, že nejde o nárok z obchodno-právneho vzťahu, potom nebolo možné uvedenú námietku posúdiť ako relevantnú. Súd prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a pokiaľ dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmito závermi a dôvodmi prijatia týchto záverov tak ako dostatočne vysvetlil okresný súd v napadnutom rozsudku stotožnil.
47. Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd k tomu opätovne poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný).
48. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
49. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov.
50. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
51. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.