Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cob/413/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu: Ivo Štens - TIMEX, IČO: 34 934 278, Pri Celulózke 1580/50, Žilina, právne zastúpeného: JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., IČO: 47 232 757, Žilinská 14, Bratislava, proti žalovanému: KIARA - EU s. r. o., IČO: 46 313 656, Svätoplukova 8/1339, Bánovce nad Bebravou, o zaplatenie 2.324,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 5Cb/9/2014-53 zo dňa 3. júna 2014, takto

rozhodol:

Odvolací súd p o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.324,40 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.232,40 Eur od 31.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.092 Eur od 02.09.2013 do zaplatenia a v časti výroku o náhrade trov konania.

Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 2.324,40 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.232,40 Eur od 26.07.2013 do zaplatenia a zo sumy 1.092 Eur od 01.09.2013 do zaplatenia tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.324,40 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.232,40 Eur od 31.07.2013 do zaplatenia a zo sumy 1.092 Eur od 02.09.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 624,71 Eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 139 Eur za zaplatený súdny poplatok, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z dokazovania vykonaného oboznámením sa s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, výsluchom konateľa žalovaného a oboznámením listinných dôkazov, a to najmä zmluvy o dielo zo dňa 08.06.2013, objednávky č. 07/2013, zmluvy o dielo zo dňa 18.07.2013, faktúry č. 8/2013, faktúry č. 9/2013 a ich príloh (výkazov prác), upomienky, objednávky č. 013/2013, výpisu z sms komunikácie medzi účastníkmi a písomných podaní účastníkov súd prvej inštancie zistil, že dňa 08.06.2013 uzavrel žalobca ako zhotoviteľ so žalovaným ako objednávateľom zmluvu o dielo, podľa ktorej mal žalobca vykonávať pre žalovaného elektroinštalačné práce na území Európskej únie podľa pokynov žalovaného a žalovaný sa zaviazal poskytovať žalobcovi zákazky za podmienok dohodnutých v zmluve a platiť žalobcovi odmenu. Odmena bola dohodnutá za vykonávanie prác v sume 6,50 Eur za hodinu. Žalobca mal podľa zmluvy povinnosť zasielať žalovanému dvakrát mesačne výkaz vykonaných prác - počtu hodín odsúhlasených povereným vedúcim stavby, a to vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca a k poslednému dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi fakturovanú odmenu na základe faktúry, ktorú mal žalobca zaslať žalovanému vždy k poslednému dňu kalendárneho mesiaca spolu

s druhým mesačným výkazom. Faktúra mala byť splatná do 30 dní od jej vystavenia. Žalovaný sa v zmluve zaviazal zaplatiť žalobcovi náklady za ubytovanie. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že právne vzťahy neupravené zmluvou sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Faktúrou č. 8/2013 vyúčtoval žalobca žalovanému elektroinštalačné práce za obdobie od 10.06.2013 do 23.06.2013 v objeme 158 hodín v celkovej cene 1.232,40 Eur (6,50 Eur /hodina x 158 + 20 % DPH). Faktúra bola vystavená dňa 25.06.2013 s dňom splatnosti 25.07.2013. K faktúre bol pripojený výkaz prác, z ktorého vyplýva žalobcom odpracovaný rozsah 158 hodín. Dňa 18.07.2013 uzavrel žalobca ako zhotoviteľ so žalovaným ako objednávateľom zmluvu o dielo, podľa ktorej mal žalobca vykonávať pre žalvoaného elektroinštalačné práce na území Európskej únie podľa pokynov žalovaného a žalovaný sa zaviazal poskytovať žalobcovi zákazky za podmienok dohodnutých v zmluve a platiť mu odmenu. Odmena bola dohodnutá za vykonávanie prác v sume 12 Eur s DPH za hodinu. Žalobca mal podľa zmluvy povinnosť zasielať žalovanému dvakrát mesačne výkaz vykonaných prác - počtu hodín odsúhlasených povereným vedúcim stavby, a to vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca a k poslednému dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi fakturovanú odmenu na základe faktúry, ktorú mal žalobca zaslať žalovanému vždy k poslednému dňu kalendárneho mesiaca spolu s druhým mesačným výkazom. Faktúra mala byť splatná do 30 dní od jej vystavenia. Žalovaný sa v zmluve zaviazal zaplatiť žalobcovi náklady za ubytovanie. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že právne vzťahy neupravené zmluvou sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Faktúrou č. 09/2013 vyúčtoval žalobca žalovanému elektroinštalačné práce vykonané v Nemecku v období od 22.07.2013 do 31.07.2013 v objeme 91 hodín v celkovej cene 1.092 Eur (10 Eur / hodina x 91 + 20 % DPH). Faktúra bola vystavená dňa 02.08.2013 s uvedeným dňom splatnosti 31.08.2013. K faktúre bol pripojený výkaz prác, z ktorého vyplýva žalobcom odpracovaný rozsah 91 hodín. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 536 ods. 1, 2, 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 562 ods. 1, 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 Obch. zák. a konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným nepochybne došlo k uzavretiu dvoch zmlúv o dielo, podľa ktorých mal žalobca vykonávať pre žalovaného elektroinštalačné práce na území Európskej únie. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca práce vyúčtované faktúrami č. 8/2013 a č. 9/2013 vykonal. Žalobca cenu elektroinštalačných prác vyúčtoval žalovanému uvedenými faktúrami v cenách v súlade so zmluvami o dielo, a to v celkovej výške 2.324,40 Eur. Žalovaný v lehote splatnosti a ani doposiaľ uvedenú sumu neuhradil. Keďže žalovaný si nesplnil voči žalobcovi svoj záväzok uhradiť mu cenu diela v rozsahu 2.324,40 Eur, súd ho k tejto povinnosti zaviazal svojim rozhodnutím. Žalobca však uviedol vo faktúrach skorší dátum splatnosti, než bolo dohodnuté v zmluvách, preto žalobcovi patrí úrok z omeškania od neskoršieho dňa z jednotlivo fakturovaných súm, než ako si uplatňoval. V zmysle zmlúv faktúry mali byť splatné neskôr a nie tak, ako je na nich uvedené. Podľa oboch zmlúv mal žalobca faktúry zaslať (t. j. vystaviť) žalovanému vždy k poslednému dňu príslušného kalendárneho mesiaca a splatnosť faktúry mala byť 30 dní od jej vystavenia. Faktúru č. 8/2013 tak mal žalobca vystaviť najskôr dňa 30.06.2013 a jej splatnosť potom mala byť dňa 30.07.2013. Preto sa žalovaný s úhradou faktúry č. 8/2013 mohol dostať do omeškania až dňom 31.07.2013, a preto až od tohto dňa patrí žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 1.232,40 Eur, a nie odo dňa 26.07.2013. Faktúru č. 9/2013 mal žalobca vystaviť najskôr dňa 31.07.2013, no vystavil ju až dňa 02.08.2013. Jej splatnosť potom mala byť dňa 01.09.2013, t. j. 30 dní od jej vystavenia a nie 31.08.2013. Preto sa žalovaný s úhradou faktúry č. 9/2013 mohol dostať do omeškania až dňom 02.09.2013, a teda až od tohto dňa patrí žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 1.092 Eur, a nie odo dňa 01.09.2013. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania z jednotlivých fakturovaných súm odo dňa nasledujúceho po ich splatnosti až do ich úplného zaplatenia. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, a to vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o deväť percentuálnych bodov. Uvedená sadzba bola v prvý deň omeškania v prípade omeškania s úhradou oboch faktúr vo výške 0,5 % a teda žalobcovi patrí úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že nárok žalobcu je nedôvodný, lebo plnenie poskytnuté mu žalobcom malo vady, v dôsledku čoho mu vznikla škoda, túto obranu žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že jednak žalovaný o tomto tvrdení nepredložil žiaden dôkaz, ale aj bez ohľadu na to mu nie je možné priznať akékoľvek práva z vád diela, pretože vady diela bez zbytočného odkladu žalobcovi neoznámil po tom, čo ich zistil, resp. zistiť mal, a prvýkrát ich oznámil až v odpore proti platobnému rozkazu. Zároveň žalobca v konaní v súlade s ust. § 428

Obchodného zákonníka namietol, že žalovaný nesplnil včas svoju povinnosť oznámiť vady diela. Preto nebolo ani potrebné vykonávať dokazovanie ohľadne vád alebo nedostatkov, ktoré mal investor vytýkať žalovanému predloženými mailmi, a preto nebolo potrebné zabezpečovať ich úradný preklad. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že žalobca mu spôsobil škodu, ktorú si žalovaný mienil vyčísliť a započítať voči pohľadávke žalobcu, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný škodu konkrétne nevyčíslil a ani v konaní nevykonal započítací prejav voči pohľadávke žalobcu. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani tým, či došlo k odstúpeniu od zmluvy, nakoľko v zmysle oboch zmlúv mal žalobca faktúrami vyúčtovávať vykonané práce každý mesiac a žalovaný ich mal uhrádzať každý mesiac. V zmluvách nebola dohodnutá splatnosť až po vykonaní všetkých prác, resp. po ich ukončení. Okrem toho škoda, ktorá mala žalovanému vzniknúť tým, že žalobca v prácach nepokračoval a zo stavby v Nemecku odišiel, zostala len v rovine tvrdenia žalobcu, ktoré nebolo preukázané relevantným dôkazom, a to ani pokiaľ ide o výšku škody a ani pokiaľ ide okolnosť, že mala byť spôsobená žalobcom. Žalovaným tvrdenou škodou mali byť aj platby za pripojenie žalobcu k internetu, ktoré bolo zavedené na ubytovni. V konaní však nebolo spoľahlivo preukázané, že škodu spôsobil žalovaný a nebola preukázaná ani výška škody. Okrem toho žalovaný sám uviedol, že prevzal záväzok zo zmluvy, aby nebola poškodená tretia osoba, čiže pokiaľ by v súvislosti s internetovým pripojením bolo možné vôbec hovoriť o škode, tak si ju žalovaný spôsobil sám tým, že dobrovoľne prevzal záväzok zo zmluvy. Škoda žalovaného, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s pokutou, ktorá hrozila za opomenutie žalobcu mať príslušné tlačivo na prácu v zahraničí, taktiež preukázaná nebola a napokon aj sám žalovaný uviedol, že pokuta v konečnom dôsledku uložená nebola. Žalovaný ďalej namietal, že za žalobcu platil v Nemecku ubytovanie a ako dôkaz o tom predložil vyúčtovanie v nemeckom jazyku. Z dôvodu hospodárnosti konania však nebolo potrebné tento doklad prekladať do jazyka slovenského, nakoľko pokiaľ žalovaný aj ubytovanie za žalobcu zaplatil, tak je to irelevantné, pretože sám sa v zmluve o dielo zaviazal hradiť žalobcovi náklady za ubytovanie. Súd prvej inštancie označil za irelevantný aj argument žalovaného o tom, že sumu 1.232,40 Eur z faktúry č. 8/2013 žalobcovi nevyplatil z dôvodu, že investor stavby nezaplatil jemu Súd zdôraznil, že záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi za vykonané práce vyplýva zo zmluvy o dielo a nie je podmienený platbami tretej strany žalovanému, a teda žalovaný nemôže svoje podnikateľské riziko nedôvodne prenášať na žalobcu. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p. Pretože žalobca bol neúspešný len v pomerne nepatrnej časti, priznal mu plnú náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a zo zaplatených súdnych poplatkov.

2. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.324,40 Eur s príslušenstvom a v časti výroku o náhrade trov konania, podal odvolanie žalovaný. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Naďalej zotrvával na tom, že žalovaný prácu bezdôvodne nedokončil, ani sa nedohodol na predčasnom ukončení zmluvy o dielo. Tým, že žalobca svojvoľne opustil stavbu v nemeckom meste M. firemným motorovým vozidlom aj s náradím, mu spôsobil finančné straty, lebo práce nedokončil a investor stavby musel na ich realizáciu zabezpečiť inú firmu. Okrem toho ani s prácou vykonanou žalobcom nebol spokojný, lebo žalobca elektrické rozvody nesprávne natrasoval, neoznačil ich a podobne. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 554 ods. 1 a § 548 ods. 1 Obch. zák. a zdôraznil, že nakoľko žalobca dielo neukončil a neodovzdal, nevzniklo mu právo na zaplatenie jeho ceny. V dôsledku porušenia zmluvných povinností zo strany žalobcu mu vznikla škoda nielen v súvislosti so zbytočne vynaloženými nákladmi na ubytovanie žalobcu, ale aj ušlý zisk vo výške 7.380 Eur, lebo dielo bolo realizované len čiastočne a čiastočne mu bolo plnené aj zo strany investora, a to o sumu 7.380 Eur menej. Poukázal na listinné dôkazy, ktoré súdu prvej inštancie preložil a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním potvrdiť ako vecne správny. K tvrdeniu žalovaného o bezdôvodnom nedokončení objednaných prác uviedol, že žalovaného upozornil na možnosť z finančných dôvodov opustiť práce na stavbe v I., ak mu neuhradí faktúru č. 8/2013 za práce vykonané v U. K.. V dôsledku porušenia zmluvy o dielo žalovaným podstatným spôsobom dňa 31.07.2013 odstúpil od zmluvy o dielo, lebo žalovaný ani po opakovaných výzvach si nesplnil svoje zmluvné povinnosti, pričom musel vedieť a vedel, že on, žalobca, by do záväzkového vzťahu s ním nevstúpil, ak by vedel, že za vykonané práce mu nezaplatí.

Za nepravdivé a ničím nepodložené, teda nepreukázané označil tiež tvrdenia žalovaného o nekvalite vykonaných prác. Zdôraznil, že riadnemu vykonaniu prác nasvedčujú schválené výkazy vykonaných prác. Poukázal tiež na skutočnosť, že ak by žalovaný nebol spokojný s jeho výkonom už v U. K., kde pôsobil predtým, nebol by s ním uzatvoril zmluvu o dielo na výkon prác v I.. Žalovaný mu až do dňa doručenia odporu nevytkol žiadne vady diela tak, ako to vyžaduje Obch. zák., v dôsledku čoho on namietal priznanie akýchkoľvek nárokov z vád. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mu svojim konaním spôsobil škodu, žalobca poukázal na ust. § 376 Obch. zák, v zmysle ktorého poškodená strana nemá nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná. Zdôraznil, že žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nijako nepreukázal existenciu zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody, nepredložil o vzniku škody relevantné dôkazy, výšku údajnej škody nepreukázal a neuskutočnil ani započítací prejav svojej pohľadávky na náhradu škody voči jeho pohľadávke na zaplatenie ceny diela. Žalobca uviedol, že žalovaný sa nepravdivými a nepodloženými tvrdeniami o vzniku údajnej škody snaží vyhnúť splneniu svojich zákonných povinností. Poukázal tiež na to, že práce nerealizoval na inštalácii bytov, ako to tvrdil žalovaný, ale pracoval na inštalácii škôlky. Konanie žalovaného, ktorý sa snažil podmieniť plnenie za riadne vykonanú prácu plnením tretej osoby, označil za neprípustné prenášanie podnikateľského rizika.

4. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu, ktoré mu bolo doručené v zmysle § 48 ods. 2 O.s.p. dňa 09.09.2014, nereagoval. 5. Dňom 1. júla 2016 vstúpil do účinnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len , ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.)

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

8. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 380 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné, a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 s tým, že v zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.

9. Preskúmaním napadnutého rozsudku a konania mu predchádzajúceho odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi cenu za vykonané elektroinštalačné práce v celkovej výške 2.324,40 Eur aj s príslušným úrokom z omeškania. Správne sa tiež vysporiadal s námietkami žalovaného týkajúcimi sa vadného plnenia a vzniku škody poukázaním na právnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 562 ods. 1, 2 Obch. zák., upravujúceho postup pri reklamácii vád diela, keď žalovaný nepredložil žiadne relevantné dôkazy o bezodkladnom vytknutí zistených vád, a ani dôkazy o vzniku a výške škody, ktorá mu mala podľa jeho tvrdení vzniknúť porušením povinností zo strany žalobcu.

10. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 (do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2 O.s.p.) a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 . Žalovaný ani v odvolaní proti rozsudku neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

11. Odvolací súd z uvedených dôvodov potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

12. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalobca, ktorý bol vo veci plne úspešný, má nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 . Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .