Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25C/110/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci žalobcu: I. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ž. X, J., toho času Ú. O., zastúpený právnym zástupcom: JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát, Kutlíkova č. 17, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a. Žalovanej strane súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.5.2012 domáhal sa žalobca proti žalovanej, Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, zaplatenia sumy 6 359,52 EUR titulom náhrady skutočnej škody a sumy 10 000 EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V priebehu konania žalobca podaním doručeným súdu dňa 11.3.2010 vzal žalobu v časti o náhradu škody vo výške 3.179,76 EUR späť. Súd uznesením zo dňa 18.4.2016, č. k. 25C/110/2012-195 konanie v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 3.179,76 EUR zastavil. 2. Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, ČVS: ORP - 305/3-OVK-BH-2009 zo dňa 4. 3. 2009 bolo začaté trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 188 ods. l, ods. 2, písm. c Trestného zákona k § 20 Trestného zákona. Žalobca proti tomuto uzneseniu podal dňa 17. 3. 2009 do zápisnice o výsluchu obvineného sťažnosť. Sťažnosť odôvodnil tým, že skutku, ktorý sa mu kládol za vinu sa nedopustil, pretože v danom čase sa nachádzal na inom mieste. Okresná prokuratúra Pezinok uznesením č. k. 1Pv 279/09 - 9 zo dňa 5.5.2009 zamietla podanú sťažnosť. Dňa 21. 7. 2009 Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec oznámil, že došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku a to zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom na prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, § 20 Trestného zákona, a to na základe pokynu daného príslušného dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúry Pezinok. Dňa 23.10.2009 podal žalobca na Úrad justičnej a kriminálnej polície OR PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, návrh na zastavenie trestného stíhania. Dňa 12. 4. 2010 bola Okresnou prokuratúrou Pezinok podaná obžaloba 1 Pv 279/09-46 na žalobcu S. T., M. P. I. E. T. za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. l Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Okresný súd v Pezinku pod č. k. 2T 52/2010 dňa 22.4.2010 vydal trestný rozkaz, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 20 a § 156 ods. 1 Trestného zákona a odsúdený k peňažnému trestu vo výške 300 EUR, a pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, bol žalobcovi uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiace. Proti tomuto trestnému rozkazu všetci odsúdení

podali dňa 29.4.2010 odpor. Na hlavnom pojednávaní dňa 17. 3. 2011 Okresný súd v Pezinku súd rozhodol tak, že žalobcu, aj ostaných obžalovaných, spod obžaloby oslobodil s odôvodnením, že nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.3.2011. Žalobca si nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia uplatnil na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR túto žiadosť vybavilo listom zo dňa 12.4.2012 tak, že žiadosti nevyhovelo. Žalobca mal za to, že uznesenie Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, ČVS: ORP - 305/3-OVK-BH-2009 zo dňa 4.3.2009, ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 20 a § 188 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona je nezákonné podľa ustanovenia § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože Okresný súd v Pezinku dňa 17.3.2011 rozhodol tak, že žalobcu spod obžaloby oslobodil. Na základe tohto nezákonného rozhodnutia vznikla žalobcovi skutočná škoda vo výške 3 179, 76 EUR, ktorá predstavuje úhradu nákladov na trovy obhajoby, ktoré žalobca zaplatil svojmu obhajcovi v predmetnom trestnom konaní . Ďalej týmto nezákonným rozhodnutím vznikla žalobcovi aj nemajetková ujma, preto žiadal od žalovanej i zaplatenie sumy 10 000 EUR ako nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 3. Žalovaná sa k veci vyjadrila písomne podaním doručeným súdu dňa 3.9.2012. Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré žalobca označil v žalobe ako orgán zastupujúci v tejto veci štát, uviedlo, že žalobca ako nezákonné rozhodnutie označil uznesenie Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, zo dňa 4.3.2009, ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom, pretože Okresný súd v Pezinku dňa 17.3.2011 žalobcu oslobodil spod obžaloby. Z tohto potom vyplýva, že žalobcovi bola škoda spôsobená orgánom činným v trestnom konaní. Ministerstvo spravodlivosti SR je v takomto prípade príslušné konať v mene Slovenskej republiky len, ak zákon č. 514/2003 Z. z. neustanovuje inak. Keďže zákon č. 514/2003 Z. z. stanovuje, že v prípade, ak bola škoda spôsobená pochybením vyšetrovateľa, koná za Slovenskú republiku Ministerstvo vnútra SR a v prípade pochybenia prokurátora Generálna prokuratúra SR. Ministerstvo spravodlivosti SR namietalo, že nie je oprávnené v tejto veci konať v mene Slovenskej republiky. Ak by malo byť oprávnené Ministerstvo spravodlivosti SR konať v mene Slovenskej republiky, musela by byť škoda žalobcovi spôsobená v súvislosti s konaním súdu. V danej veci však žalobcovi nebola spôsobená škoda v súvislosti s konaním súdu, ale tak, ako to uvádzal žalobca, konaním vyšetrovateľa príslušnej polície o vznesení obvinenia. Žalobca si nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia uplatnil na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručenou dňa 31.10.2011. Ministerstvo spravodlivosti SR vo veci náhrady skutočnej škody namietalo nutnosť a účelnosť jednotlivých úkonov právnej pomoci, ktoré vykonal obhajca žalobcu v predmetnom trestnom konaní. Vo veci náhrady nemajetkovej ujmy namietalo, že žalobca jej vznik žiadnym spôsobom nepreukázal. 4. Súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (8 Cdo 289/2014, 6 Cdo 149/2011) ustálil, že orgánom konajúcim v danej veci v mene štátu je Generálna prokuratúra SR podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. a s týmto orgánom ďalej konal. Generálna prokuratúra SR na pojednávaní pred súdom konanom dňa 7.6.2016 žiadala žalobu zamietnuť. Uviedla, že podaná žaloba je v celom rozsahu nedôvodná hlavne na základe toho, že uznesenie o vznesení obvinenia z 4.3.2009 nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie. Podľa ustálenej judikatúry, ak dôjde k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby, za nezákonné rozhodnutie sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia. Vychádzajúc analogicky z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II.US 163/2013 z 13.11.2013 však za nezákonné nie je možné automaticky považovať každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovaného. Konštrukcia, ktorú uvádza žalobca v žalobe, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím z dôvodu jeho následného oslobodenia spod obžaloby, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Uznesenie o vznesení obvinenia by bolo možné považovať za nezákonné rozhodnutie iba vtom prípade, ak by uznesenie Okresnej prokuratúry Pezinok, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu a aj uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené rozhodnutím krajského prokurátora v Bratislave alebo rozhodnutím generálneho prokurátora SR, k čomu však v tejto veci nedošlo. Poukázala na to, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal Generálnej prokuratúre SR návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia prokurátora v prípravnom konaní, avšak Generálna prokuratúra po preskúmaní tohto podania tento podnet odložila, nakoľko rozhodnutie považovala za zákonné. Uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie kt. boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o

sťažnosti, nemožno považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Taktiež Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Lavrechov proti Českej republike judikoval, že skutočnosť, že bol sťažovateľ zbavený obžaloby, sama osebe neznamená, že jeho trestné konanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. Dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná za vinnú, sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná. Z toho dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústia odsúdenie nad rozumnú pochybnosť. I v týchto situáciách stále platí legitímny záujem štátu na riadnom vedení konania a na zaistenie toho, aby sa jednotlivci, u ktorých existuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, nepokúšali vyhýbať spravodlivosti alebo nenarušovať hladký priebeh konania, v rámci ktorého má byť posúdená ich vina či nevina. V danom prípade na vznesenie obvinenia predmetnej veci boli splnené podmienky, nakoľko zo skutočnosti, ktoré boli v predmetnej veci zistené po začatí trestného stíhania, bol v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku dostatočne odôvodnený záver, že I. T. skutok spáchal a z dôkazov zabezpečených v štádiu trestného konania pred vznesením obvinenia vychádzala aj Okresná prokuratúra Pezinok pri zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. I. T.Ó. bol z trestnej činnosti usvedčovaný výpoveďami poškodeného a svedkov, pričom R. Š. až následne svoju výpoveď zmenil. Keďže v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia boli splnené všetky zákonom určené podmienky, nemožno toto uznesenie považovať za nezákonné rozhodnutie, nakoľko pre vznesenie obvinenia je postačujúci odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba a toto v danej trestnej veci bolo splnené. O tom, či sa obžalovaný uznáva za vinného alebo či sa spod obžaloby oslobodzuje, je oprávnený rozhodnúť iba súd. Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie, neexistuje právny titul pre uplatnené nároky. 5. Súd prvej inštancie na danú vec aplikoval zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinný od 1. januára 2013 z dôvodu, že keďže prechodné ustanovenia zákona č. 412/2012 Z. z. neustanovujú inak, platí pre určenie príslušného orgánu zásada lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší skorší). Uvedené je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu (II. ÚS 249/05). 6. Podľa ustanovenia § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. 1) Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2) b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy, 3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo

2. vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom, h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom, i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom, j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom, k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom, l) Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom, m) orgán príslušný podľa podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. (2) Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. (3) Ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované. Podľa § 5 zákona č. 514/2003 Z. z. (1) Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

(2) Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť. (3) Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla. Podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. (2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. (3) Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. (4) Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia

nároku na náhradu škody. Za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. (1) Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. (2) Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. (1) Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil. (2) Príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti podľa odseku 1 a poškodený na výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky žiadosti; tým nie je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde. (3) Ak žiadosť už bola prerokovaná, príslušný orgán túto skutočnosť oznámi žiadateľovi s odôvodnením, že žiadosť už bola prerokovaná a na opakovanú žiadosť príslušný orgán ďalej neprihliada. (4) Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. (5) Každý je povinný bezodplatne poskytnúť súčinnosť potrebnú pre predbežné prerokovanie návrhu príslušnému orgánu v lehote určenej príslušným orgánom. Podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. (1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a) (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. (4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a) 7. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu dožiadaným súdom -Okresným súdom Trnava, oboznámením s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovanou, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu v Pezinku č. k. 2T 52/2010, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v predmetnom spise a zistil nasledovný skutkový stav veci: 8. Uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, Lichnerova č. 17, 903 01 Senec, ČVS: ORP - 305/3-OVK-BH-2009 zo dňa 4.3.2009 bolo začaté trestné stíhanie proti žalobcovi, ako aj proti ďalším trom obvineným, zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 188 ods. 1, 2 písm. c) a § 20 Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca ako obvinený dňa 17. 3. 2009 do zápisnice o výsluchu obvineného sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že skutku, ktorý sa mu kládol za vinu sa nedopustil, pretože v danom čase sa nachádzal na inom mieste. Okresná prokuratúra Pezinok uznesením č. k. 1Pv 279/09 - 9 zo dňa 5. 5. 2009 zamietla túto sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú s poukazom na ustanovenie § 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého na vznesenie obvinenia sa nevyžaduje istota, ale len odôvodnený záver, že

trestný čin spáchala určitá osoba a po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia potvrdzuje alebo vyvracia dokazovaním. Dňa 21. 7. 2009 Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, čl. 34, oznámil žalobcovi, že došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku a to zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 188 ods. 1, 2 písm. c), § 20 Trestného zákona na prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 156 ods. 1 a § 20 Trestného zákona a to na základe pokynu príslušného danú vec dozorujúceho prokurátora. Dňa 12. 4. 2010 Okresná prokuratúra Pezinok podala proti žalobcovi a ďalším spoluobžalovaným, obžalobu na súd za prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 156 ods. 1 a § 20 Trestného zákona. Okresný súd v Pezinku pod č. k. 2T 52/2010 dňa 22. 4. 2010 vydal trestný rozkaz, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 20, § 156 ods. 1 Trestného zákona a odsúdený k peňažnému trestu vo výške 300 EUR, a pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, bol žalobcovi uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiace. Proti tomuto trestnému rozkazu všetci odsúdení podali dňa 29. 4. 2010 odpor. Rozsudkom č. k. 2T 52/2010 zo dňa 17. 3. 2011 Okresný súd v Pezinku rozhodol tak, že žalobcu, aj ostaných troch obžalovaných, spod obžaloby oslobodil s odôvodnením, že nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní. Proti tomuto rozsudku nepodal nikto opravný prostriedok, preto rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.3.2011. Žalobca si nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia uplatnil u Ministerstva spravodlivosti SR žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 30. 10. 2011. Ministerstvo spravodlivosti SR na túto žiadosť odpovedalo listom zo dňa 19. 4. 2012 tak, že žiadosti nevyhovelo. Na základe písomnej zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 16.3. 2009, v predmetnom trestnom konaní žalobcu zastupoval jeho obhajca JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát. Ako vyplýva z príjmového pokladničného dokladu JUDr. Stanislava Jakubčíka, advokáta, zo dňa 15. 7. 2011 žalobca zaplatil ako odmenu za právne služby tomuto advokátovu v hotovosti sumu 6 359,52 EUR. Faktúra vo výške 12 719,04 EUR bola vystavená všetkým štyrom pôvodne obžalovaným, vrátane žalobcu. Odmena za právne služby tak pre žalobcu predstavovala sumu 3 179, 76 EUR. Z rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK-1T/26/2011-11237 zo dňa 21. 5. 2013, právoplatného dňa 21. 5. 2013 súd zistil, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 21. 5. 2013 v trestnej veci obžalovaných, vrátane žalobcu, pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovenia § 296 Trestného zákona, žalobca ako člen zločineckej skupiny označovanej ako Sýkorovci, bol uznaný vinným zo skutkov uvedených v tomto rozsudku a bol odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov. 9. Súd vyššie uvedený skutkový stav vec právne vyhodnotil nasledovne: Žalobou podanou na tunajší súd sa žalobca, zastúpený svojím právnym zástupcom, domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 3 179,76 EUR ako náhrady skutočnej škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 EUR. Náhrady škody sa domáhal podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu nezákonného rozhodnutia. Za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, ČVS: ORP - 305/3-OVK-BH-2009 zo dňa 4. 3. 2009, ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 20 a § 188 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona, pretože Okresný súd v Pezinku dňa 17. 03. 2011 nakoniec rozhodol tak, že žalobcu spod obžaloby oslobodil. V tomto trestnom konaní vznikla žalobcovi škoda, ktorej sa domáhal v predmetnom konaní. 10. Súd prvej inštancie sa zaoberal vznesenou námietkou nedostatku pasívnej legitimácie na strane Ministerstva spravodlivosti SR a dospel k záveru, že v prejednávanej veci je orgánom konajúcim v mene štátu Generálna prokuratúra SR podľa § 4 ods. 1 písm. f/ Zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. októbra 2015, sp. zn. 8 Cdo 289/2014). Súd sa riadil právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení č. 6 Cdo 149/2011 zo dňa 26.9.2012 a vo veci konal s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom, ktorý koná v mene štátu. ("Označenie správneho štátneho (ústredného) orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý

bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O. s. p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s. p. V prípade, že žalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.") 11. Pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa vyššie uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejne moci je potrebné súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok - existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím. Preto súd najprv skúmal, či v danej veci je naplnený prvý základný predpoklad pre prípadné úspešné uplatnenie predmetného nároku a to existencia nezákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca tvrdil, že uznesenie Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, ČVS: ORP - 305/3-OVK-BH-2009 zo dňa 4. 3. 2009, ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 20 a § 188 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona je nezákonným rozhodnutím podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože Okresný súd v Pezinku dňa 17. 03. 2011 rozhodol tak, že navrhovateľa spod obžaloby oslobodil. Poukazoval na to, že podľa doterajšej súdnej praxe sa uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na následné oslobodenie spod obžaloby považuje za nezákonné rozhodnutie, a že v takomto prípade ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začalo trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž podľa navrhovateľa v tomto prípade neviaže na nesprávny postup orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Odporca sa vo svojom vyjadrení, ani počas konania, k tomuto prvému zákonnému predpokladu nevyjadroval. Súd po vyhodnotení argumentácie žalobcu, i po oboznámení sa s existujúcimi rozhodnutiami iných súdov i právnymi názormi právnej praxe, má za to, že v danej veci nie je splnená už prvá podstatná a základná podmienka - existencia nezákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a preto nie je daný v tejto veci už samotný prvotný právny základ. Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nepozná prípad nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré by bolo nezákonné práve tým, že následne v trestnom konaní by bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený. Súd má za to, že tak extenzívnym výkladom ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ako to argumentuje žalobca a pripúšťa doterajšia súdna prax, nie je možné rozšíriť existenciu nezákonného rozhodnutia vydaného v rámci trestného konania niektorým z orgánov činných v trestnom konaní. Súd má za to, že takýmto širokým výkladom ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. by boli porušené všetky zásady trestného procesu, a to od momentu vznesenia obvinenia v prípravnom konaní až do jeho skončenia v trestnom súdnom konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 vyslovil právny názor, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné iba z dôvodu, že obvinený bol neskôr súdom oslobodený. ("Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t.j. trestne konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočnosti rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu."). Z uvedeného vyplýva, že uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, ČVS: ORP - 305/3-OVK-BH-2009 zo dňa 4. 3. 2009 bolo začaté trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 188

ods. l, ods. 2, písm. c Trestného zákona a § 20 Trestného zákona nemožno označiť za nezákonné rozhodnutie vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol Okresným súdom v Pezinku dňa 17. 3. 2011 spod obžaloby oslobodený. Uznesenie Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie, Pracovisko Senec, ČVS: ORP - 305/3-OVK-BH-2009 zo dňa 4. 3. 2009, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie nikdy nebolo zrušené pre nezákonnosť, súd má za to, že toto rozhodnutie nemožno označiť za nezákonné. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovanie súdu o neexistencii právneho základu (neexistencia nezákonného rozhodnutia), sa súd nezaoberal ustálením a vyhodnotením i ďalších zákonných podmienok pre uplatnenie nárokov na náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Súd má za to, že uvádzaný právny titul pre priznanie nároku na náhradu škody nebol vykonaným dokazovaním preukázaný. Súd na základe vykonaného dokazovania a následného právneho zhodnotenia veci dospel k záveru, že neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z, preto z tohto dôvodu žalobu zamietol. 12. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 , § 262 CSP, v zmysle zásady úspechu strany vo veci. Žalovaná strana v konaní mala plný úspech, avšak žiadne trovy jej nevznikli, preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.