Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-1208-2015.pdf
PDF · 88.83 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/1208/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci žalobcu: S., proti žalovaným: 1) V., 2) V. o zaplatenie 7.089,12 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19. augusta 2015, č.k. 8C/54/2015-95, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovaným 1/a 2/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.089,12 Eur, s úrokom z omeškania vo výške 14,44 Eur, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 7.089,12 Eur od 11.05.2011 do zaplatenia. Preskúmaním veci súd prvej inštancie zistil, že M. uzavrela so žalovaným 1) dňa 27.05.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy bol dojednaný úver vo výške 9.958,18 Eur pri premenlivej úrokovej sadzbe 9,6 % ročne do splatnosti. Úver bol poskytnutý jednorazovo, bezhotovostne. Boli dojednané splátky vo výške po 131,28 Eur, splatné počnúc dňom 10.06.2005 a končiac dňom 10.05.2015. Účelom úveru bola investícia do nehnuteľnosti. Žalobca si uplatňuje 54 splátok úveru splatných od 10.12.2010 do 10.5.2015.Dňa 27.05.2005 bola uzavretá dohoda o ručení, v zmysle ktorej žalovaný 2/ prehlásil, že uspokojí pohľadávky, ktoré M. vzniknú v súvislosti s vyššie uvedenou úverovou zmluvou v prípade, že ich neuspokojí žalovaný 1/. Z dohody o postúpení pohľadávok č. 0568/2011/CE vyplýva, že došlo k postúpeniu pohľadávok uvedených a špecifikovaných v prílohe č. 1 k zmluve zo M.. ako postupcu na S.. ako postupníka. Z výňatku z prílohy č. 1 k zmluve vyplýva, že došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému. Pohľadávka ku dňu postúpenia pozostávala z istiny 12.691,97 Eur, úrokov 1.055,70 Eur. Postupca postúpenie pohľadávky oznámil žalovaným 1/, 2/ dňa 12.04.2011. Postupník (žalobca) vyzval žalovaných listom zo dňa 20.04.2011, aby zaplatili dlžnú čiastku do 04.05.2011, inak dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil následne dňa 10.05.2011. Súd prvej inštancie rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 2 ods. 1 písm. a/, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1 - 3, § 54 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na nezaplatenie viacerých splátok, žalobca dňa 20.04.2011 vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok do 04.05.2011, pričom ale mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až 10.05.2011, teda reálne poskytol žalovanému 19 dní na zaplatenie dlžných splátok. Žalobca teda postupoval správne pri zosplatnení úveru. Na uvedené právne vzťahy (úverovú zmluvu, dohodu o ručení) sa nevzťahoval zákon o spotrebiteľských úveroch, nakoľko úver bol poskytnutý na účely investovania do nehnuteľnosti. Uvedená úverová zmluva ani dohoda
o ručení síce nespĺňali definíciu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase jej uzatvorenia, ale Občiansky zákonník nebol jediným právnym predpisom, ktorý v danom čase definoval spotrebiteľskú zmluvu. Spotrebiteľská zmluva bola v tom čase definovaná aj v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Tento zákon definoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je nepochybné, že daná úverová zmluva túto definíciu spĺňa. V uvedenom prípade ide o zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka (ust. § 497 a nasl. v prípade úverovej zmluvy a § 303 a nasl. v prípade dohody o ručení), pričom je nepochybné, že spotrebiteľ zásadným spôsobom obsah zmluvy neovplyvnil. Úverová zmluva ako aj dohoda o ručení túto definíciu spĺňajú, preto ich súd považoval za spotrebiteľské zmluvy. Nakoľko sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy, súd v zmysle § 54 ods. 1 Obč. zák. uplatnil dojednania výhodnejšie pre spotrebiteľov, čo znamená o.i. použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, ktoré sú pre žalovaných výhodnejšie, pretože v tomto prípade je premlčacia doba len tri roky. Žaloba bola súdu doručená dňa 27.11.2014. Premlčacia doba je podľa Občianskeho zákonníka tri roky a súd na premlčanie musí prihliadať ex offo. Súd preto nemohol priznať uplatnené splátky za obdobie od 10.5.2011 do 10.5.2015, ktoré sa z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti stali splatnými dňa 10.5.2011, pretože od nasledujúceho dňa, t.j. od 11.5.2011 začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 10.5.2014 a žaloba na ich zaplatenie bola na tamojší súd podaná až dňa 27.11.2014, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Z dôvodu premlčania súd v celom rozsahu žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný 1/ a 2/ boli v konaní úspešní, avšak náhradu trov konania si neuplatnili, preto im ju súd ani nepriznal.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie žalobca. Uviedol, že rozhodnutie napáda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo alternatívne vec zruší a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvej inštancie na danú vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko tu bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútny obchodno-záväzkový vzťah, a to napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, pričom v zmysle § 397 Obchodného zákonníka je premlčacia doba štvorročná. Poukázal na to, že úverová zmluva bola uzavretá dňa 27.05.2005, pričom v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008, čo znamená, že pokiaľ daná zmluva o úvere bola uzavretá pred týmto dňom, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2MCdo 3/2011 a 6MCdo 4/2012. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 294,88 Eur s DPH.
K odvolaniu žalobcu vyjadrenie písomne podané nebolo.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP").
V zmysle intertemporálnej úpravy uvedenej v ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom zistení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. - t.č. účinné ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP).
Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 OSP (t.č. účinné ustanovenie § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením, a má za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné skutočnosti:
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu považoval za premlčaný. Na prejednávanú vec aplikoval ust. § 101, § 103 Občianskeho zákonníka. Žalobca v odvolaní namietal nesprávny skutkový a právny záver súdu prvej inštancie ohľadom premlčania uplatneného nároku a nedôvodnosť aplikácie Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom a na skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzatvorená pred 01.01.2008.
Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní práva podľa § 101, § 103. Aj keď má úverová zmluva charakter absolútneho obchodu, na uvedené právne inštitúty je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov. Uvedené riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10, v ktorom konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. S Obchodným zákonníkom je totiž spojená dlhšia štvorročná premlčacia doba (ktorá má práve pre stranu v postavení dlžníka aj spotrebiteľa rozhodujúci význam, keďže jemu vzniká dlh - povinnosť na majetkové plnenie, ktoré je predmetom premlčania), v porovnaní s kratšou premlčacou dobou v Občianskom zákonníku (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.01.2011 sp.zn. 5M Cdo 20/2009.)
Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva žalobca (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové problémy v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa preferuje priorita Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie zachytáva prevažujúcu výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Na tomto výklade nič nemení skutočnosť, že zákonodarca zmenil dobu účinnosti predmetného ustanovenia. Vykonal tak zákonom č. 250/2014 Z.z. pričom ako dôvod uviedol, že "... ide o spresnenie jedného ustanovenia, na ktoré upozornila Republiková únia zamestnávateľov a ďalšie zamestnávateľské zväzy v rámci tripartity,
že je to potrebné spresniť kvôli právnym výkladovým problémom v aplikačnej praxi, čo by mohlo mať následne neodhadnuteľný dopad z dôvodu rôznych prístupov správnych orgánov aj na hospodársku súťaž v SR vo forme jej možného nepredvídateľného obmedzenia. Zároveň ide o ustanovenie, ktoré bolo plánované spresniť už v rámci legislatívneho procesu pri predmetnom zákone, nakoľko predmetnú kompetenciu (práve kvôli právnym výkladovým problémom okolo obligatórneho postupu) Slovenská obchodná inšpekcia nechcela mať, no uniklo to pozornosti predkladateľov a nespresnilo sa to. Týmto spresnením sa predmetná nezrovnalosť odstráni. Zároveň v článku IV. ide o spresnenia účinnosti jednotlivých ustanovení vzhľadom na legislatívny proces." Dané odôvodnenie zmeny účinnosti zákonnej normy neuvádza ako dôvod prijatia novely dopad na rozhodovaciu prax súdov.
K tvrdeniu žalobcu, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu u dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, nie na úverovú zmluvu podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že uzatvorená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.2004 vychádzajúc z európskej legislatívy (Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Spĺňa totiž náležitosti spotrebiteľskej zmluvy pozitívne vymedzené v citovanom ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré treba vykladať v spojení s európskou legislatívou vtedy platnou a účinnou a s dôvodovou správou k následnej novelizácii zákonom č. 568/2007 Z. z., v zmysle ktorej tam uvedený výpočet právnych foriem spotrebiteľských zmlúv je len demonštratívny a teda spotrebiteľskou zmluvou môžu byť aj iné zmluvy.
Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka na právne posúdenie daného vzťahu a to ustanovenia upravujúce premlčaciu dobu. Vzhľadom na uvedené odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd považoval ďalej za neopodstatnené poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutia iných súdov, týkajúcich sa iných, avšak skutkovo a právne obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích súdov v preskúmavanej veci Krajský súd v Trenčíne viazaný nie je.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu potvrdil.
Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/, ktorí boli v konaní úspešní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o ich výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch uvádza, že toto rozhodnutie prijal jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).