Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_27CoP-41-2022.pdf
PDF · 144.57 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoP/41/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: G.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., U. L. XXX/XX, zast. E.- H., E. so sídlom v R., H. XX, B.: XX XXX XXX, o návrhu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony E. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., S. G. XXX/X, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. júna 2022, č.k. 10Ps/4/2022-25, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím, súd prvej inštancie konanie o návrhu navrhovateľa na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony E. G., ktorý je jeho starým otcom, zastavil.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal obmedzenia spôsobilosti na právne úkony svojho starého otca z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, pre ktorý, ako uvádza, nie je schopný vykonávať akékoľvek činnosti sám. Tvrdil, že nie je schopný bez pomoci tretej osoby a oporného prostriedku sám chodiť, viesť bežné rozhovory, samotná reč mu robí väčšie problémy, nie je schopný podpisovať rôzne dokumenty a vo vlastnom mene vystupovať pred úradmi. Potrebu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony odôvodňoval možnou obavou, že starý otec nevie rozlišovať následky svojich úkonov, dôsledkom ktorých môže prísť aj o svoje vlastné bývanie. Súhlasil s ustanovením za opatrovníka menovanému. Súd prvej inštancie v dôsledku skutočnosti, že navrhovateľ k návrhu nepriložil žiadne listinné doklady osvedčujúce dôvodnosť jeho návrhu, v súlade s ust. § 235 ods. 2 CMP vyzval navrhovateľa, aby v lehote 10 dní doložil súdu lekársku správu o zdravotnom stave E. G. a súčasne ho upozornil na skutočnosť, že ak lekárska správa nebude v určenej lehote predložená, súd konanie zastaví. Na výzvu súdu navrhovateľ reagoval podaním zo dňa 20.06.2022, v ktorom uviedol, že zaobstaranie lekárskej správy môže byť pre neho problematické, pretože údaje o zdravotnom stave podliehajú lekárskemu tajomstvu a jemu ako vnukovi nebudú sprístupnené. Výzvu súdu považoval za predčasnú a uloženú mu povinnosť za rozpornú s príslušnými ustanoveniami CMP v súvislosti s čím poukázal na uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5CoP/13/2018 zo dňa 29.3.2018. Požadovanú lekársku správu navrhovateľ nepriložil. V reakcii na nečinnosť navrhovateľa, súd prvej inštancie postupom podľa ust. § 235 ods. 1 - 3 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) v okolnostiach posudzovanej veci poukázal na to, že zásahy do právnej spôsobilosti fyzickej osoby patria medzi najzávažnejšie zásahy do práva na súkromie, pričom na potrebu ochraňovať záujmy osoby o spôsobilosť na právne úkony ktorej ide, poukazuje aj Ústavný súd ČR v rozhodnutí zo dňa 02.09.2009, sp. zn. I. ÚS 557/09, v ktorom okrem iného konštatoval, že ani samotná skutočnosť, že osoba trpí duševnou poruchou, nie je ešte dôvodom pre obmedzenie jej spôsobilosti na právne úkony, resp. vyjadrené jazykom základných práv - na obmedzenie jej základných práv, ale musí byť vždy konkrétne uvedené koho, resp. čo ohrozuje plná spôsobilosť na právne úkony obmedzovanej osoby a ďalej je potrebné odôvodniť, prečo nemožno riešiť situáciu
miernejšími prostriedkami, inak povedané - pri rozhodovaní o obmedzení spôsobilosti na právne úkony sa musí dôsledne uplatniť subsidiarita tohto opatrenia. Vo svetle uvedeného sa súd prvej inštancie zaoberal návrhom navrhovateľa a o.i. dospel tiež k záveru, že navrhovateľ na veci právny záujem nemá (ide nielen o právny záujem na výroku rozhodnutia, ale aj záujem na skutkových a právnych záveroch, na ktorých je rozhodnutie v predmetnej veci založené) v zmysle toho, že nepreukázal, že ide z jeho strany o adekvátny procesný nástroj. Aj pre prípad pozitívneho zistenia v tomto smere, svoje tvrdenia o tom, že existujú dôvody na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony u posudzovaného ničím nepreukázal. K návrhu navrhovateľ nepripojil žiadny dôkaz, z ktorého by súd mohol dospieť k záveru, že ním tvrdené skutočnosti o zdravotnom stave posudzovaného sú aspoň osvedčené. Ak navrhovateľ nemal možnosť predložiť súdu lekársku správu o zdravotnom stave posudzovaného, čo rovnako nepreukázal, nič mu nebránilo predložiť iné dôkazné prostriedky, napr. výpis zo zdravotnej dokumentácie posudzovaného osvedčujúci liečbu u psychiatra. Keďže navrhovateľ nedoložil žiadne lekárske záznamy, prípadne správy, z ktorých by vyplývalo, že posudzovaný trpí takým duševným ochorením, či postihnutím, ktoré by mohlo byť dôvodom pre obmedzenie jeho spôsobilosti na právne úkony a ani na výzvu súdu nepredložil žiadnu odbornú lekársku správu, resp. výpis zo zdravotnej dokumentácie posudzovaného (že je psychiatrickým pacientom s konkrétnou diagnózou) a to i napriek poučeniu súdu o následkoch takejto nečinnosti, bolo konanie vo veci v súlade s cit. ust. § 235 ods. 3 CMP zastavené. Súd záverom tiež uviedol, že zastavenie konania o návrhu navrhovateľa nebráni tomu, aby bolo začaté nové súdne konanie na základe nového návrhu, pokiaľ navrhovateľ predloží potrebné dôkazy k preukázaniu svojich tvrdení.
3. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, existenciu inej vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie) v konkrétnostiach namietal, že uznesenie je nezákonné, pretože súd prvej inštancie sa náležite nevysporiadal s tvrdeniami navrhovateľa uvádzanými v návrhu, ako ani jeho návrhmi na vykonanie dokazovania, avšak automaticky navrhovateľovi doručil výzvu na predloženie lekárskej správy, čo podľa neho je v rozpore s princípmi CMP, následne konanie zastavil bez toho, aby postupoval podľa § 35 a § 36 CMP, neodôvodnil v rozhodnutí, z akého dôvodu sa odchýlil od ustálenej judikatúry, na ktorú navrhovateľ poukázal, odôvodnenie považuje za nedostatočné, rozhodnutie za arbitrárne, pretože podľa neho nie je možné ustáliť, z akých dôvodov bola zaslaná navrhovateľovi výzva, súd nerozhodol o žiadosti navrhovateľa na predĺženie lehoty a napriek tomu konanie zastavil, a tiež, že posudzoval právny záujem navrhovateľa na veci aj napriek tomu, že ide o osobu blízku. V podrobnostiach vo vzťahu k výzve na predloženie lekárskej správy, z ktorej malo byť možné vyvodiť, či sú dôvody existujúce na strane osoby, o ktorej spôsobilosť ide na vedenie konania, poukázal na ust. § 235 CMP s tým, že žiadanie takejto správy je vecou úvahy súdu a závisí od konkrétnych okolností každého prípadu. Uvádza, že si dovoľuje poukázať na aktuálnu judikatúru súdov a názory odbornej verejnosti, podľa ktorých nie je možné považovať za správne, ak súd tento postup využíva automaticky, bez vyhodnotenia okolností, pričom poukazuje na uznesenie KS v Žiline zo dňa 21.02.2019 sp. zn. 11CoP/8/2019. Navrhovateľ v návrhu uviedol poukaz na iné dôkazy, ktoré preukazujú podaný návrh a súd prvej inštancie sa s nimi náležite nevysporiadal, automaticky využil postup podľa § 235 CMP, čo navrhovateľ nepovažuje za správne. Uvádza, že podanie návrhu z jeho strany na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony jeho starého otca je motivované ochranou jeho majetku, ale najmä jeho života a zdravia tak, aby svoj život dožil s láskou, v kruhu svojich najbližších a dôstojne, ako si to zaslúži. Poukazuje na skutočnosť, že zaobstaranie lekárskej správy môže byť pre neho problematické, pretože údaje o zdravotnom stave jeho starého otca podliehajú lekárskemu tajomstvu a teda nie sú mu automaticky sprístupnené, čo súdu oznámil už na základe výzvy na predloženie takejto správy. Súd prvej inštancie sa s tým však nevysporiadal a konanie bez riadneho odôvodnenia zastavil. Poukazuje na uznesenie KS v Žiline zo dňa 29.03.2018 sp. zn. 5CoP/13/2018, vychádzajúc z ktorého bolo konštatované porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku toho, že súd prvej inštancie uložil navrhovateľovi predložiť lekársku správu o zdravotnom stave jeho brata napriek tomu, že nesúhlas osoby, o ktorej spôsobilosti sa konalo, fakticky bránil blízkej osobe v splnení takto uloženej povinnosti súdu, v ktorých okolnostiach odvolací súd poukázal na to, že zákonodarca na jednej strane fakultatívne umožnil súdu, aby blízkej osobe uložil predložiť lekársku správu o zdravotnom stave osoby, o spôsobilosť ktorej sa koná, na druhej strane ho napriek platnej právnej úprave sankcionuje za
nesplnenie tejto povinnosti zastavením konania, ktoré je možné začať i bez návrhu a v ktorom súdu nič nebránilo, aby si lekársku správu o zdravotnom stave dotknutej osoby vyžiadal sám, kedy zároveň konštatoval, že súd prvej inštancie pri zastavení konania postupoval jednostranne, bez komplexného zohľadnenia platnej právnej úpravy, neprihliadnuc na to, že nebolo možné uloženú povinnosť splniť pri nesúhlase dotknutej osoby. Súd prvej inštancie sa však s týmto rozhodnutím odvolacieho súdu, napriek tomu, že navrhovateľ naň poukazoval už pred rozhodnutím súdu prvej inštancie, žiadnym spôsobom nevysporiadal. Uvádza, že nemá vytvorené podmienky na to, aby dokázal takúto povinnosť splniť. Poukazuje na to, že výklad a aplikácia ust. § 235 musí byť v zmysle Základných zásad, na ktorých je CMP postavené, musí zodpovedať zmyslu konania, zmyslu a účelu CMP, pričom poukazuje na rozhodnutie KS v Žiline sp. zn. 11CoP/8/2019, v rámci ktorého bolo ustálené, že vedenie ďalšieho konania bez predloženia lekárskej správy zo strany navrhovateľa vyžaduje záujem osoby, o ktorej spôsobilosť sa v danom konaní jedná, nakoľko zo skutkových okolností vyplýva, že svojím konaním môže ohroziť svoje zdravie tak, ako to v tomto konaní v podanom návrhu uviedol aj navrhovateľ vo vzťahu k svojmu starému otcovi. Poukazuje na ust. § 35 a § 36 CMP, vychádzajúc z ktorých je súd povinný zistiť skutočný stav veci a vykonať aj iné dôkazy ako ich navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Poukazuje na to, že návrh na začatie takéhoto konania môže podať blízka osoba, pričom on je vnukom dotknutej osoby, čo preukázal a preto nebol dôvod posudzovať jeho právny záujem na podaní návrhu. V konečnom dôsledku poukazuje na ďalšie pochybenie súdu, ktoré podľa jeho názoru spočíva v tom, že súd prvej inštancie sa potrebným postupom nevysporiadal s jeho žiadosťou o predĺženie lehoty na predloženie lekárskej správy, keď on v reakcii na to požiadal o predĺženie lehoty, súd však o jeho žiadosti nerozhodol a konanie napriek tomu zastavil, ktorý postup podľa jeho názoru nie je správny, v súvislosti s čím poukazuje na niektoré rozhodnutia, ktoré sa touto problematikou zaoberali (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2Sžo 200/2010, NS ČR sp. zn. 20Cdo 1588/2003).
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez toho, aby bol viazaný rozsahom odvolania a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 CMP), prihliadnuc i na prípadné vady konania (§ 67 CMP) a po jeho preskúmaní bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), keďže nebolo potrebné zopakovať, ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, v spojení s § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že toto je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.
5. Predmetom preskúmavanej veci v odvolacom konaní sú odvolacie námietky navrhovateľa, vyjadrujúce nesúhlas so zastavením konania pre ním tvrdené nesplnenie zákonných predpokladov pre takýto postup.
6. Odvolateľ namieta nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním napadnutého rozhodnutia, v konkrétnosti zastavenie konania ako dôsledku nepredloženia lekárskej správy o zdravotnom stave osoby o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide, pri absencii rozhodnutia o jeho žiadosti na predĺženie lehoty na jej predloženie, ďalej namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a tým jeho arbitrárnosť a v konečnom dôsledku nesprávne vyhodnotenie ním tvrdených skutočností, ktoré si podľa neho nevyžadovali zvolený postup podľa § 235 CMP, či nesprávne posúdenie otázky právneho záujmu na jeho strane ako predpokladu podaného návrhu, uplatňujúc tak dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia tzv. inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých je rozhodnutie založené).
7. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s ust. § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľ ani netvrdil.
8. Následne odvolací súd podrobil napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie prieskumu jeho správnosti o.i. tiež vo svetle nasledovných odvolateľom uplatnených dôvodov na odvolanie.
9. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ako dôsledku zistenia o nesprávnom procesnom súde prvej inštancie, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, spočívajúci v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide tiež o právo na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
10. V prípade odvolacej námietky uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ide o odvolací dôvod dopadajúci na akékoľvek procesné pochybenia súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, o.i. tiež nedostatok dôvodov rozhodnutia.
11. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
12. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
13. Vyššie uvedené odvolacie námietky navrhovateľa, vyhodnotil odvolací súd s výnimkou námietky vzťahujúcej sa k záveru o nedostatku právneho záujmu na strane navrhovateľa na podaní návrhu ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie a rovnako v procesnom postupe, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia.
14. V posudzovanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ sa domáha prostredníctvom podaného návrhu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony E. G., ktorý je jeho starým otcom (odvolací súd poznamenáva, že zároveň tiež starej matky, ktorá so starým otcom žije v spoločnej domácnosti, posudzovanie spôsobilosti ktorej je predmetom samostatného konania), uvádzajúc jeho nepriaznivý zdravotný stav, pre ktorý tento nemá byť schopný vykonávať akékoľvek činnosti sám, čo konkretizuje tak, že tento nie je schopný bez pomoci tretej osoby a oporného prostriedku chodiť, viesť bežné rozhovory, samotná reč mu robí väčšie problémy, nie je schopný podpisovať rôzne dokumenty vo vlastnom mene, či vystupovať pred úradmi. Potrebu obmedzenia jeho spôsobilosti na právne úkony odôvodňuje obavou, že starý otec nevie rozlišovať následky svojich úkonov, dôsledkom čoho môže prísť aj o vlastné bývanie. Z obsahu podaného návrhu tiež vyplýva, že starý otec spolu so starou matkou žije v spoločnej domácnosti, a majú viac ako jedno dieťa, medzi nimi aj dcéru, ktorá je matkou navrhovateľa, pričom navrhovateľ zároveň uvádza, že všetci sa pravidelne zaujímajú o ich zdravotný stav, pomáhajú im, starajú sa o nich. Poukazuje na úctyhodný vek starých rodičov (starý otec 85 rokov, stará matka 81 rokov), s ktorým vekom, ako uvádza, je spojený ich fyzický a najmä psychický a duševný stav. Starí rodičia obývajú nehnuteľnosť v ich osobnom vlastníctve, pri zabezpečení bežných životných potrieb im má pomáhať tak navrhovateľ, ako aj ostatní príbuzní (deti) starých rodičov, pričom všetci títo, ako uvádza, ich majú pravidelne navštevovať za účelom kontroly ich zdravotného stavu a potreby zabezpečenia životných potrieb, pričom do súčasnosti mal mať navrhovateľ za to, že starí rodičia nie sú odkázaní na asistenciu tretích osôb pri jednoduchých každodenných úkonoch. Starostlivosť o starého otca, okrem teda jeho detí a navrhovateľa, má zabezpečovať aj pani G. D., opatrovateľka, ktorá dokáže
potvrdiť ním opísaný stav starých rodičov. V rámci konania navrhuje jej výsluch ako aj zabezpečenie znaleckého posudku z odboru psychiatria, poukazuje tiež na to, že stará matka má obavy o to, či dokáže do budúcnosti sama zvládnuť starostlivosť o seba, starého otca, ako aj samotnú domácnosť, opatrovníka však rázne odmieta. Pre úplnosť dodáva, že rodina sa samozrejme o starých rodičov stará, zabezpečuje im bežné fungovanie ako aj starostlivosť o ich zdravotný stav, nenachádza sa však v rodine nikto, kto by bol vzhľadom na okolnosti schopný starať sa o starých rodičov nepretržite, a teda nie je možné vylúčiť, že starí rodičia by vykonali právny úkon, ktorého následkom oni sami nerozumejú.
15. Súd prvej inštancie z dôvodu, že navrhovateľ nepodložil návrh žiadnymi listinnými dokladmi, ktoré by osvedčovali dôvodnosť vedenia ním iniciovaného konania, v súlade s ust. § 235 ods. 2 CMP vyzval navrhovateľa písomne dňa 16.06.2022, ktorú výzvu ako vyplýva z obsahu spisu, prevzal jeho právny zástupca dňa 17.06.2022 (viď doručenka č. l. 18 spisu), aby v lehote 10 dní doložil súdu lekársku správu o zdravotnom stave E. G., teda osoby, o ktorej spôsobilosť sa má jednať, a zároveň ho upozornil na skutočnosť, že ak táto správa nebude v určenej lehote súdu predložená, súd konanie zastaví.
16. V reakcii na vyššie uvedenú výzvu súdu, navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 20.06.2022 súdu oznámil, že zaobstaranie lekárskej správy môže byť pre neho problematické, keďže údaje o zdravotnom stave dotknutej osoby podliehajú lekárskemu tajomstvu, tiež výzvu považoval za predčasnú a uloženú mu povinnosť v rozpore s príslušnými ustanoveniami CMP poukazom príkladmo na uznesenie KS v Žiline sp. zn. 5CoP/13/2018 zo dňa 29.03.2018. Zároveň namietal, že tento súdom prvej inštancie zvolený postup nie je možné považovať za správny, pokiaľ je využívaný automaticky bez vyhodnotenia konkrétnych okolností danej veci. Poukazuje na to, že návrh bol z jeho strany motivovaný cieľom ochrániť majetok starých rodičov, tiež ich život a zdravie tak, aby život dožili s láskou v kruhu svojich najbližších a dôstojne tak, ako si zaslúžia. Poukazuje na to, že predmetné konanie je konaním, ktoré je možné začať aj bez návrhu, a preto súdu nič nebráni, aby si lekársku správu o zdravotnom stave dotknutej osoby vyžiadal sám, keďže on, teda navrhovateľ, nemá vytvorené podmienky na to, aby dokázal splniť súdom mu uloženú povinnosť podľa § 235 CMP. Poukazuje na uznesenie KS v Žiline zo dňa 21.02.2019 sp. zn. 11CoP/8/2019. Zároveň pre prípad, že súd prvej inštancie jeho argumenty nebude akceptovať, žiadal o predĺženie lehoty na zabezpečenie lekárskej správy, a to o 30 dní, keďže vo výzve stanovenú lehotu považuje za neprimerane krátku. Zároveň záverom v podaní žiada súd o informáciu, či tento na výzve aj naďalej trvá a zároveň aj o informáciu o tom, či došlo k vyhoveniu jeho žiadosti o predĺženie lehoty. Zároveň prikladá prehlásenie N. G., ktorá má byť jeho matkou o tom, že súhlasí s tým, aby v tomto konaní bola ustanovená svojmu otcovi, E. G., za procesného opatrovníka.
17. Následne súd prvej inštancie uznesením zo dňa 29.06.2022, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu a ktoré sa nachádza na č. l. 25 spisu, konanie zastavil, ktoré uznesenie prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 30.06.2022 (viď doručenka na č. l. 26 spisu). V spise sa nenachádza záznam o tom, že v období medzi doručením žiadosti navrhovateľa o predĺženie lehoty na zaslanie lekárskej správy a vydanie uznesenia súdu prvej inštancie by bol tento oznámil navrhovateľovi svoj súhlas, resp. nesúhlas s jeho žiadosťou o predĺženie lehoty na zaslanie správy. Následne je v spise založené odvolanie navrhovateľa proti vyššie uvedenému uzneseniu (č.l. 27 spisu), ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 04.07.2022. Zo spisu tiež vyplýva, že ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu navrhovateľ nepredložil vyžadovanú lekársku správu o zdravotnom stave svojho starého otca, ani žiaden iný listinný doklad osvedčujúci, či podporujúci dôvodnosť vedenia tohto konania.
18. Podľa § 235 ods. 1 až 3 CMP, ak návrh na začatie konania podáva ten, kto má na veci právny záujem, je náležitosťou návrhu aj opísanie skutočností odôvodňujúcich oprávnenie na podanie návrhu.
19. Súd môže navrhovateľovi podľa odseku 1, alebo navrhovateľovi, ktorým je blízka osoba uložiť, aby v lehote, ktorú mu určí, predložil lekársku správu o zdravotnom stave osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná.
20. Ak navrhovateľ správu v lehote podľa odseku 2 nepredloží, súd konanie zastaví.
21. Precizovanie obligatórnych náležitostí návrhu a s ním spojených úvah o potrebe predloženia lekárskej správy o zdravotnom stave osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná (§ 235 ods. 1, 2 CMP) predstavuje osobitnú ochranu pred podaním neodôvodnených, teda šikanóznych návrhov na začatie konania v prípade, ak takýto návrh nie je podávaný zdravotníckym zariadením, ale osobami blízkymi,
prípadne osobou, ktorá tvrdí, že má na veci právny záujem, teda subjektami, ktorým zákon priznáva procesnú legitimáciu na podanie takéhoto návrhu na začatie konania. S poukazom na závažnosť zásahu do osobnostnej sféry dotknutej osoby z hľadiska potreby chrániť jej záujmy je absolútne legitímne, ak okrem povinnosti navrhovateľa opísať relevantné skutočnosti, ktoré podanie takéhoto návrhu odôvodňujú, umožňuje súdu vyhodnotením takto produkovaných skutočností uložiť navrhovateľovi povinnosť predložiť lekársku správu, z ktorej je možné vyvodiť, že skutočne sú tu dôvody vyplývajúce zo zdravotného stavu osoby, pre ktoré je potrebné takéto konanie začať. V tomto smere sa súd prvej inštancie dôvodne odvoláva pri svojom postupe na závery Ústavného súdu ČR obsiahnuté v jeho rozhodnutí zo dňa 02.09.2009 sp. zn. I. ÚS 557/09, prostredníctvom ktorých poukazuje tento na to, že ani samotná skutočnosť, že osoba trpí duševnou poruchou, nie je ešte dôvodom pre obmedzenie jej spôsobilosti na právne úkony, resp. vyjadrené jazykom základných práv, na obmedzenie jej základných práv, ale vždy musí byť konkrétne uvedené, koho, resp. čo ohrozuje plná spôsobilosť na právne úkony obmedzovanej osoby a tiež musí byť riadne zdôvodnené, prečo nemožno riešiť situáciu miernejšími prostriedkami, teda musí byť dôsledne uplatnená subsidiarita takéhoto navrhovaného opatrenia.
22. Pravdou teda je, ako uvádza navrhovateľ, že postup podľa § 235 ods. 2 CMP závisí od úvahy súdu, teda je fakultatívnym a jeho využitie závisí od konkrétnych okolností každej veci a pravdou tiež je, že zaobstaranie lekárskej správy môže byť v niektorých prípadoch problematické, keďže údaje o zdravotnom stave podliehajú lekárskemu tajomstvu a ich zverejnenie si vyžaduje súhlas dotknutej osoby a nakoniec môže nastať aj prípad, že osoba nemusí vôbec lekára navštevovať, a tak predloženie takejto správy ani reálne nemusí byť možné. V závislosti od okolností potom vo svetle vyšetrovacieho princípu je na zvážení súdu, či využije formu dopytu a zákonného postupu na prístup k týmto informáciám v kolízii s ochranou základných ústavných práv osoby o spôsobilosť na právne úkony ktorej v konaní má ísť, keďže rozsah negatívnych dopadov do psychickej a následne aj fyzickej sféry takejto osoby po jej zistení o iniciovaní takéhoto konania pre prípad jeho zjavnej neopodstatnenosti, vyvolaného možnými netransparentnými pohnútkami, predvídať skutočne nemožno a je povinnosťou súdu poskytnúť takýmto osobám už v úvode takého konania ochranu, k naplneniu čoho pri pochybnostiach v tomto smere slúži práve postup daný ust. § 235 ods. 2, 3 CMP.
23. Novozavedená právna úprava obmedzenia spôsobilosti na právne úkony má teda primárne sledovať záujem dotknutej osoby a až následne záujem verejný, či záujem tretích osôb. Je absolútne neprípustné, aby v takýchto konaniach došlo k preferovaniu záujmu tretích osôb na úkor záujmu dotknutej osoby. K obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony je totiž možné pristúpiť až vtedy, ak sa vyčerpali všetky menej represívne prostriedky, opatrenia, alebo ak sa už iné obmedzenia nedajú použiť, z čoho vyplýva, že takýto krok prichádza do úvahy až vtedy, ak je použitie iných prostriedkov vylúčené alebo je zjavné, že ich účinnosť nebude mať žiadny dopad na dotknutú osobu a práve z týchto dôvodov zákonodarca ustanovuje ako obligatórnu náležitosť návrhu aj preukázanie skutočnosti, že menej radikálne zásahy do integrity fyzickej osoby do úvahy neprichádzajú, čím dotknuté zákonné ustanovenie reflektuje princípy Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a sleduje už spomínaný cieľ zamedziť podávaniu šikanóznych návrhov.
24. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk možno konštatovať, že súd prvej inštancie pokiaľ zvolil postup podľa § 235 ods. 2 CMP, teda uložil navrhovateľovi povinnosť predložiť v stanovenej lehote lekársku správu o zdravotnom stave osoby, o ktorej spôsobilosti sa má v podmienkach danej veci konať (E. G., ktorý je jeho starým otcom), v plnom rozsahu tým reflektoval na individuálne skutkové okolnosti danej veci, sledujúc primárny cieľ tohto konania, ktorým je jednoznačne ochrana záujmu osoby, ktorá má byť týmto konaním dotknutá. Z obsahu návrhu, ako ani z ďalších podaní navrhovateľa, totiž nevyplývajú zákonom vyžadované skutkové tvrdenia v takej kvalite a obsahu, aby indikovali k záveru o absencii významnejších pochybností o dôvodnosti ďalšieho pokračovania v tomto konaní aj bez predloženia lekárskej správy o zdravotnom stave dotknutej osoby, prípadne akéhokoľvek iného dôkazu, ktorý by čo i len v rovine osvedčenia bol spôsobilý existujúce pochybnosti eliminovať. Skutkové tvrdenia produkované navrhovateľom týkajúce sa zdôvodnenia, prečo práve ním navrhované krajné riešenie by vôbec malo prichádzať do úvahy, sú z hľadiska výpovednej hodnoty nedostatočné, absentuje tiež preukázanie skutočnosti, že menej radikálne zásahy do integrity fyzickej osoby v tomto prípade do úvahy neprichádzajú a to napriek tomu, že ide o obligatórnu náležitosť návrhu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, ktorej splnenie zaťažuje všetky subjekty, ktorým zákon priznáva procesnú legitimáciu na podanie takéhoto návrhu, teda aj osobu blízku. V tomto prípade však z podaní navrhovateľa vyplýva okrem nesplnenia si povinnosti v tomto
smere, naviac niekoľko pozornosť vzbudzujúcich momentov, ktoré so zreteľom na ochranu dotknutej osoby, dôvodne indikovali k súdom prvej inštancie zvolenému postupu. I keď možno prisvedčiť navrhovateľovi, že ako osoba blízka (keďže ide o vnuka E. G.) je subjektom bez ďalšieho procesne legitimovaným na podanie návrhu, faktom je, že v priamej línii ho predchádza jeho matka, ktorá je v priamym potomkom - dcérou E. G.. Z obsahu návrhu tiež vyplýva, že matka navrhovateľa, teda dcéra E. G., nie je jediným dieťaťom tejto dotknutej osoby, pričom ako navrhovateľ v návrhu uvádza, títo príbuzní sa tak o dotknutú osobu, ako aj o jeho starú matku, s ktorou žijú v spoločnej domácnosti, s láskou majú starať, zaujímať sa pravidelne o ich zdravotný stav a pomáhať im, a preto je tu na mieste otázka, z akého dôvodu, pokiaľ by tu bola skutočne pochybnosť o zdravotnom stave dotknutej osoby do takej miery, že by si vyžadovala postup vedúci k obmedzeniu jeho spôsobilosti na právne úkony, k takémuto kroku nielen nepristúpilo žiadne z detí dotknutej osoby, ale navrhovateľ k návrhu (a ani dodatočne) neprikladá či už čestné vyhlásenia týchto detí dotknutej osoby (ktoré nakoniec ani navrhovateľ bližšie neidentifikuje) a tiež ani nenavrhuje ich výsluch. Prirodzene totiž, pokiaľ by išlo o navrhovateľom tvrdenú situáciu, jej riešenie by malo primárne byť v dispozícii detí, ktoré sa na starostlivosti o svojich rodičov majú podieľať a najlepšie aj poznať ich zdravotný stav. Z návrhu však vôbec nie je možné opoznať (keďže navrhovateľ sa zjavne vyhýba akýmkoľvek konkrétnostiam), z akého dôvodu si iniciovanie tohto konania osvojil práve on, i keď prirodzene, pokiaľ by návrhom bola sledovaná primárne ochrana dotknutej osoby, by bol dôvod takýto krok očakávať minimálne od jeho matky. Bez povšimnutia tiež nemožno ponechať, že navrhovateľ v návrhu ani následných podaniach netvrdí, že by jeho starý otec trpel nejakou konkrétnou duševnou poruchou, prípadne že by sa tiež na nejaké ochorenie psychického charakteru, ktoré by bolo spôsobilé indikovať k iniciovaniu takéhoto konania, vôbec aj liečil. Jeho tvrdenia, že starý otec z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, pre ktorý nie je schopný vykonávať akékoľvek činnosti sám, čo špecifikuje tak, že bez pomoci tretej osoby a oporného prostriedku nevie sám chodiť, robí mu problémy reč a podobne, či konkrétne aj jeho vysoký vek, ešte nie sú indikátormi toho, aby tu boli na mieste úvahy o dôvodnosti iniciovania takéhoto konania, keďže zdravotné problémy fyzického charakteru, nie sú dôvodom pre požadovaný zásah do integrity fyzickej osoby v rovine obmedzenia jej spôsobilosti na právne úkony. Navrhovateľ na jednej strane tvrdí, že o starých rodičov sa s láskou starajú, pravidelne sa o nich zaujímajú, sledujú ich zdravotný stav, avšak ako osobu znalú ich zdravotného stavu navrhuje namiesto týchto osôb (detí dotknutej osoby), vypočuť cudziu osobu, ktorá sa ako opatrovateľka má tiež o nich starať (zrejme zabezpečovať drobné obslužné činnosti), pričom zároveň v inom podaní uvádza, že stará matka pomoc opatrovateľky aktuálne odmieta. Racionálne nedešifrovateľným je tiež jeho tvrdenie o tom, že podanie návrhu je motivované tým, že chce zabezpečiť, aby naďalej mohlo byť zo strany príbuzných o starého otca s láskou postarané, akým spôsobom to však má byť naplnené prostredníctvom obmedzenia spôsobilosti na právne úkony starého otca (samozrejme spôsobom, že to bude v jeho záujme), nemožno zistiť. Rovnako nie je zrejmé, akým spôsobom má plná spôsobilosť na PÚ jeho starého otca znemožniť či na strane druhej zabezpečiť pokračovanie v starostlivosti o starých rodičov zo strany ich detí, či vnukov, pokiaľ navrhovateľ ako ďalšiu motiváciu návrhu uvádza, že v rodine nie je nikto, kto by sa o starých rodičov nepretržite staral. Tiež nie je zrejmé, ako by plná spôsobilosť na právne úkony jeho starého otca mohla ohroziť jeho život a zdravie či možnosť, aby život dožil s láskou v kruhu svojich najbližších a dôstojne tak, ako si zaslúži, pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že podaným návrhom zabezpečenie uvedeného sleduje a zároveň racionálne nezdôvodňuje akým spôsobom má byť život a zdravie jeho starého otca jeho plnou spôsobilosťou ohrozené. V podaniach navrhovateľa sú síce prítomné všeobecné frázy, ktoré sa paušálne v takýchto typoch konaní používajú, avšak absentujú také konkrétnosti týkajúce sa zdravotného stavu dotknutej osoby, ktoré by eliminovali pochybnosti v kumulácii s ďalšími vyššie spomínanými skutočnosťami o dôvodnosti ďalšieho postupu v tomto konaní bez toho, aby bola k dispozícií lekárska správa podporujúca opodstatnenosť vykonávania ďalších úkonov. Navrhovateľ síce vo všeobecnej rovine uvádza, že zabezpečenie správy by mohlo byť problematické vzhľadom k lekárskemu tajomstvu, ktorému táto podlieha, netvrdí však existenciu nesúhlasu svojho starého otca s poskytnutím správy o jeho zdravotnom stave, či akékoľvek iné konkrétne prekážky, pre ktoré by túto predložiť nemohol (nakoniec ani výslovne netvrdil, že správu predložiť nemôže, na jej zabezpečenie žiadal len predĺžiť lehotu). Nič nebránilo navrhovateľovi na podporu dôvodnosti vyvolania takéhoto konania nahradiť lekársku správu inými dôkazmi, ktoré by svedčali v prospech opodstatnenosti ním zvoleného postupu, príkladmo už spomínanými vyhláseniami detí dotknutej osoby o zaznamenaní takého ochorenia/správania u ich otca, ktoré by bolo spôsobilé k úvahe o tom, že reálne niečo, či niekoho môže svojou plnou spôsobilosťou ohroziť. Toto konanie si tiež nemožno zamieňať s prostriedkom slúžiacim na znemožnenie realizácie nakladania s vlastným majetkom osobami v súlade s ich slobodnou vôľou, bez ohľadu na ich vek pokiaľ nie sú prítomné reálne/minimálne v čase podania návrhu osvedčené poznatky, že vnímanie takejto osoby je významne znemožnené dôsledkami ochorenia, ktorým trpí. Ako
však bolo už vyššie uvedené, navrhovateľ sa vyžadovaným konkrétnostiam zjavne vo svojich podaniach vyhýba. Za týchto individualizovaných okolností danej veci, potom súd prvej inštancie absolútne správne vyhodnotil, že je na mieste vyžadovať od navrhovateľa lekársku správu o zdravotnom stave dotknutej osoby, čím by sa eliminovali vážnejšie pochybnosti o tom, či vyvolaním tohto konania boli sledované skutočne výlučne záujmy dotknutej osoby, na podklade reálne existujúceho nepriaznivého zdravotného stavu tejto osoby. Navrhovateľ uvádza, že chce ochrániť majetok starého otca, neuvádzajúc však také konkrétnosti, ktoré by vôbec boli spôsobilé vzbudiť reálne pochybnosti o tom, že tento by mal byť ohrozený práve konaním v akejkoľvek duševnej poruche starého otca, primárne je však potrebné si uvedomiť, že je potrebné ochrániť samotného starého otca, a to pred vedením bez základných a šikanóznych konaní takéhoto charakteru, čo bolo aj zjavným dôvodom toho, že súd prvej inštancie neuprednostnil vyšetrovací princíp a z vlastnej iniciatívy zdravotný stav dotknutej osoby nezačal šetriť. Navrhovateľ totiž neprodukuje také tvrdenia, ktoré by indikovali k záveru, že takýto postup zo strany súdu je potrebný, či jediný nevyhnutný. Netvrdí existenciu takej zásadnej konkrétnej prekážky, ktorá by mu znemožňovala vyžadovanú lekársku správu zabezpečiť z jeho strany (príkladmo, že starý otec lekára vôbec nenavštevuje, alebo že mu odmietol dať súhlas k vyžiadaniu takejto správy), tiež samotná charakteristika zdravotného stavu jeho starého otca zvolená navrhovateľom bez uvedenia konkrétností ochorenia takého typu, ktoré by bolo spôsobilé mať dopad na duševnú činnosť dotknutej osoby, takýto postup súdu bezpodmienečne nevyžaduje. Je potrebné si totiž uvedomiť, že takéto kroky sú vysoko citlivou záležitosťou, o to viac, ak by boli bez minimálne osvedčeného základu vykonávané zo strany súdu, pretože sú spôsobilé k negatívnemu dopadu na každú osobu, o to viac vzhľadom na vyšší vek, pri uvedomení si na jej strane charakter, či dôsledky takéhoto konania.
25. Odvolací súd sa preto plne identifikuje so správnosťou zvoleného postupu súdu prvej inštancie, prostredníctvom ktorého bol navrhovateľ vyzvaný k predloženiu lekárskej správy, aby sa tak eliminovali možné pochybnosti o opodstatnenosti ďalšieho vedenia tohto konania. Neobstojí tak námietka navrhovateľa, že súd prvej inštancie využil tento postup formalisticky, bez zohľadnenia konkrétnych okolností danej veci. Naopak, práve individuálne spomínané okolnosti si zvolenie vyššie uvedeného procesného postupu jednoznačne vyžadovali.
26. V nadväznosti na to bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je aj tvrdenie navrhovateľa, že namiesto lekárskej správy mal súd vykonať iné dôkazy, napríklad ním navrhovaný znalecký posudok, či výsluch opatrovateľky, keďže vykonanie týchto dôkazov prichádza do úvahy až v inom štádiu konania.
27. Nedôvodne tiež navrhovateľ namieta, že postup a rozhodnutie súdu predstavuje odklon od ustálenej judikatúry. Je potrebné si totiž uvedomiť, že možnosť postupu podľa § 235 ods. 2 CMP je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych skutkových okolností každej posudzovanej veci, ktoré nie sú, a ani nemôžu byť zameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, a tak rozhodnutie o takomto postupe je založené na riešení individuálnych otázok, ktoré nemôžu byť považované za pravidlo pre iné prípady, a preto ani na zodpovedanie toho, či je adekvátne v okolnostiach každej veci takýto postup ne/využiť, resp. v ktorej konkrétnej veci tento postup je primeraný, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, či odvolacích súdov. Okolnosti posudzovaných vecí totiž v žiadnom prípade nemôžu byť vo viacerých prípadoch identické. 28. Z uvedeného dôvodu preto ani neobstojí poukaz navrhovateľa pri námietkach o nesprávnosti zvoleného postupu na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.03.2018 sp. zn. 5CoP/13/2018, ktorým bolo zrušené zastavujúce rozhodnutie súdu prvej inštancie ako dôsledku nesplnenia výzvy súdu na predloženie lekárskej správy dotknutej osoby, keďže toto rozhodnutie nie je aplikovateľné na danú vec pre odlišnosť podstatnej skutkovej okolnosti spočívajúcej v tom, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že nesplnenie tejto povinnosti bolo dôsledkom existujúceho nesúhlasu dotknutej osoby s podaním takejto správy o jeho zdravotnom stave, o ktorý prípad však v posudzovanej veci už len vzhľadom k tejto okolnosti nejde. Navrhovateľ nepreukázal, ale nikdy ani netvrdil, že jeho starý otec mu súhlas so zaobstaraním lekárskej správy odmietol dať. Naviac, je potrebné si uvedomiť, že pri hodnotení dôvodnosti postupu súdu v zmysle uloženia povinnosti zabezpečenia takejto lekárskej správy participuje celý rad ďalších okolností, ktoré v sumáre majú určitú výpovednú hodnotu tak vo vzťahu k motivácii ako aj opodstatnenosti iniciovania takéhoto konania a s tým súvisiacej primeranosti, či dôvodnosti uloženia takejto povinnosti, a preto ani takéto zrušujúce rozhodnutie nie je možné na každý prípad, kde súd takýto postup zvolí, paušalizovať.
29. Rovnako bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia vyhodnotil odvolací súd v okolnostiach danej veci poukaz navrhovateľa na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.02.2019 pod sp.zn. 11CoP/8/2019, v ktorom tento ustálil, „...že vedenie ďalšieho konania aj bez predloženia lekárskej správy zo strany navrhovateľa vyžaduje záujem osoby, o ktorej spôsobilosti sa v danom konaní jedná, nakoľko zo skutkových okolností vyplývajúcich z podaného návrhu vyplýva, že svojím konaním môže ohroziť svoje zdravie“. Ani o takýto prípad v okolnostiach posudzovanej veci totiž nejde. Z obsahu návrhu, ako ani ďalších podaní navrhovateľa totiž nie je čitateľné, že by dotknutá osoba v spojitosti s duševným ochorením (ktoré ani nie je individualizované), mala bez obmedzenia spôsobilosti na jej právne úkony (tiež akým konkrétnym spôsobom), svoje zdravie ohroziť. To, že starý otec navrhovateľa má vysoký vek a jeho fyzické limity tak môžu byť obmedzené, nie je indikátorom pre pochybnosti o jeho nepriaznivom duševnom stave a s ním spojenej spôsobilosti na právne úkony. Pokiaľ by tu boli prítomné skutkové tvrdenia v takej kvalite, ktoré by boli spôsobilé k rovnakému záveru ako v prípade, ktorý posudzoval spomínaný odvolací súd, nepochybne by bol dôvod pre odlišný postup, aký zvolil súd prvej inštancie. Tvrdenia navrhovateľa týkajúce sa zdravotného stavu dotknutej osoby nie sú však dostatočne konkretizované a ako už bolo v predchádzajúcich častiach uvedené v kompilácií s ďalšími pochybnosti vzbudzujúcimi skutočnosťami, správne riešiteľné práve prostredníctvom výzvy, ktorá bola navrhovateľovi adresovaná.
30. Nedôvodne sa v konečnom dôsledku navrhovateľ domáha zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu prostredníctvom námietky o porušení jeho práv na spravodlivý proces v dôsledku tvrdeného nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktorá nesprávnosť má spočívať v tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho žiadosťou o predĺženie lehoty na podanie správy o zdravotnou stave jeho starého otca a napriek tomu konanie zastavil.
31. Vychádzajúc z obsahu spisu je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že súd prvej inštancie pochybil v tom, že navrhovateľovi v reakcii na jeho podanie (adresované súdu po doručení mu výzvy na predloženie lekárskej správy v určenej 10 dňovej lehote), súčasťou ktorého bola aj žiadosť o predĺženie lehoty na predloženie lekárskej správy, neoznámil, či jeho žiadosti o predĺženie lehoty na predloženie lekárskej správy vyhovie, resp. nevyhovie a konanie po uplynutí pôvodne stanovenej desaťdňovej lehoty bez ďalšieho zastavil. Keďže lehota na predloženie takejto správy je lehotou sudcovskou, pravdou je, že v odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť o jej predĺžení (§ 118 CSP), preto súd prvej inštancie mal správne postupovať tak, že pred zastavením konania mal oznámiť navrhovateľovi, či jeho žiadosti v tomto smere vyhovuje a lehotu na podanie lekárskej správy mu predlžuje (tiež o koľko), alebo nevyhovuje, čo však neurobil a po uplynutí pôvodne stanovenej lehoty konanie zastavil. Toto pochybenie by však intenzitu zásadného zásahu do procesných práv navrhovateľa v zmysle znemožnenia ich realizácie nadobudlo až za stavu, ak by navrhovateľ takúto správu súdu po uplynutí pôvodnej lehoty zaslal a súd by na túto neprihliadol. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde. Navrhovateľ totiž napriek tomu, že minimálne odo dňa prevzatia výzvy na predloženie správy (17.06.2022) mal vedomosť o tom, čo súd od neho vyžaduje (nehovoriac o tom, že dôkazy o jeho tvrdeniach týkajúcich sa nepriaznivého zdravotného stavu jeho starého otca bol povinný predložiť vychádzajúcich zo zákonných požiadaviek už v čase podania návrhu) a následne dňom doručenia zastavujúceho uznesenia vydaného súdom prvej inštancie, teda dňa 30.06.2022, mal tiež plnú vedomosť o tom, že súd jeho žiadosti o predĺženie lehoty na predloženie lekárskej správy nevyhovel, a teda mal vytvorený následne dostatočne nadstavený časový priestor aj v rámci odvolacieho konania (až do doby rozhodnutia odvolacieho súdu spolu v rozsahu ním požadovaného predĺženia lehoty) si túto svoju povinnosť splniť a nemožno pochybovať, že odvolací súd by na tento jeho úkon bol aj adekvátne zareagoval zrušujúcim uznesením (samozrejme pre prípad ak by lekárska správa svojim obsahom k takémuto rozhodnutiu tiež indikovala) zostal v tomto smere plne nečinným. Navrhovateľ nielen v lehote pôvodne stanovenej súdom prvej inštancie, ale ani do doby rozhodnutia odvolacieho súdu, si svoju povinnosť v tomto smere nesplnil, za súčasnej absencie tvrdenia o tom, že dotknutá osoba mu neudelila súhlas na zabezpečenie takejto lekárskej správy a tiež neprodukoval ani iné dôkazy, ktoré by aspoň v rovine osvedčenia boli spôsobilé eliminovať pochybnosti o tom, že ďalšie pokračovanie v tomto konaní je opodstatnené, ktorá nečinnosť navrhovateľa v tomto smere nemohla mať potom za následok iné, ako potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Za týchto okolností to ťažiskovo potom nebol súd prvej inštancie, ale samotný navrhovateľ, ktorý vlastnou nečinnosťou svoje práva reálne nenaplnil.
32. Z uvedeného dôvodu tak ani vo vzťahu k tejto námietke nebolo možné dospieť k záveru o naplnení odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP v takej vyžadovanej intenzite, aby to bolo spôsobilé k vydaniu zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.
33. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že tak ako uviedol súd prvej inštancie, nič nebráni navrhovateľovi, aby po zabezpečení primeraných dôkazov za produkovania zodpovedajúcej argumentácie, pokiaľ by si to skutkové okolnosti reálne na ochranu záujmov dotknutej osoby vyžadovali (čo samozrejme v intenciách na vec dopadajúcej právnej úpravy bude povinný aj preukázať a riadne zdôvodniť), podal nový návrh.
34. V konečnom dôsledku z hľadiska poslednej odvolacej námietky týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd prieskumom zistil, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nevykazuje znaky tzv. inej vady, ktorá by bola spôsobilou k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré je z hľadiska podstatných argumentov zvládnuté, dal odpoveď na potrebné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, vytvoriac rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd do pozornosti odvolateľovi dáva, že Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Odôvodnenie nie je síce obsiahle, ale je dostatočné, závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie sú racionálne, zodpovedajúce pravidlám formálnej logiky. Pravdou síce je, že v odôvodnení sa nezaoberá súd žiadosťou navrhovateľa na predĺženie lehoty na predloženie lekárskej správy výslovne, samotné zastavujúce rozhodnutie však konkludentne zreteľne vyjadruje jeho nesúhlasný postoj k tejto jeho žiadosti.
35. Z hľadiska námietky navrhovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak nebolo možné prijať záver o naplnení uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.
36. Vyhodnotením všetkých vyššie uvedených skutočností teda odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky navrhovateľa nie sú spôsobilé k naplneniu ním produkovaných odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/,d/,f/ a h/ CSP) v takej intenzite, aby boli spôsobilé k vydaniu zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a rovnako ani nad rámec nich odvolací súd nezistil také nedostatky, ktoré by opodstatnene mohli viesť k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia v jeho výrokovej časti.
37. Z uvedených dôvodov preto rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správne, za použitia ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).