Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10To-4-2016.pdf
PDF · 96.6 KB
Case nature
Area
Subarea
10To/4/2016
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa XX.XX.XXXX, v trestnej veci proti obžalovanému B. Y. pre prečin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu U. sp. zn. XT/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného B. Y..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obž. B. Y. uznaný vinným z prečinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
- ako konateľ spoločnosti Y., s.r.o., P. č. XXXX/X/A, U., I.: XXXXXXXX, za riadne vykonanú prácu za mesiace február až júl roku XXXX, najneskôr do XX. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca nevyplatil T. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M.. 1. mája č. 1, U., prechodne bytom F. č. XX, U., mzdu, na vyplatenie ktorej mal v zmysle uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX nárok, a to aj napriek tomu, že v rozhodnej dobe mala spoločnosť Y. finančné prostriedky na výplatu mzdy, a tieto peniaze nevyhnutne nepotrebovala na zabezpečenie chodu spoločnosti, čím takto spôsobil T. Vojtekovi škodu spolu v sume najmenej X.XXX,XX. eur.
Za to mu bol podľa § 214 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere X roka, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba v trvaní X rokov.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodení T. F. a U. F., s.r.o. boli s nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie.
Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, podal obžalovaný odvolanie, ktoré následne prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil. Uviedol, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, nespáchal. V predmetnej veci podľa neho neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu, súd sa dôsledne nevysporiadal s tvrdeniami obhajoby, nezistil dostatočne skutkový stav a dospel tak k nesprávnemu záveru. Zastáva názor, že súd prijal závery znaleckého posudku bez toho, aby sa dostatočne vysporiadal s relevantnými námietkami obhajoby a to predovšetkým ohľadom výšky disponibilných finančných prostriedkov spoločnosti a spôsobenej škody. Považuje za nevyhnutné poukázať na už právoplatný rozsudok Okresného súdu U. č. k. XT/ XX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného. Tento rozsudok bol vyhlásený na tom skutkovom základe, že za obdobie od XX/XXXX do XX/XXXX zrazil z miezd svojich zamestnancov príspevok na nemocenské poistenie
a dôchodkové zabezpečenie celkovo vo výške X.XXX,XX eur a tento príspevok neodviedol do P. poisťovne, a rovnako od XX/XXXX do XX/XXXX zrazil z miezd svojich zamestnancov poistné na verejné zdravotné poistenie, ktoré neodviedol spolu vo výške XXX,XX eur pre R. zdravotnú poisťovňu, za obdobie rokov XXXX a XXXX nezaplatil R. úradu U. II daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov v celkovej sume XXX,XX eur, čím získal svojím konaním neoprávnený prospech celkovo v sume X.XXX,XX eur. Podkladom pre tento rozsudok bol znalecký posudok č. XXX/XXXX (ďalej aj ako „ZP č. XXX/XXXX“), ktorý bol vypracovaný taktiež znalkyňou I.. J. Q., U... Znalkyňa považuje závery tohto posudku za relevantné aj pre ZP č. XXX/XXXX vypracovaný v tomto konaní. Zo ZP č. XXX/ XXXX vyplývajú nasledovné závery: a) za obdobie XX/XXXX až XX/XXXX (splatnosť XX.XX.XXXX) bola výška neuhradeného poistného do P. poisťovne v sume XXX,XX eur, b) za obdobie XX/XXXX až XX/ XXXX (splatnosť XX.XX.XXXX) bola výška neuhradeného poistného do zdravotnej poisťovne v sume XXX,XX eur. To znamená, že podľa odsudzujúceho rozsudku zo dňa XX.XX.XXXX, mala spoločnosť Y., s.r.o. (ďalej aj ako „spoločnosť") ku dňu splatnosti XX.XX.XXXX použiť svoje disponibilné prostriedky na úhradu vyššie uvedených položiek pod písm. a) a b) v celkovej sume X.XXX,XX eur. Z uvedeného podľa odvolateľa vyplýva, že ku dňu splatnosti mzdy poškodeného (XX.XX.XXXX) spoločnosť nemohla mať stav disponibilných finančných prostriedkov v sume X.XXX,XX eur tak, ako to uvádza A. č. X ZP č. XXX/XXXX, ale od tejto sumy bolo nevyhnuté odpočítať vyššie uvedenú sumu X.XXX,XX eur, kde rozdiel predstavuje X.XXX,XX eur. M. spoločnosť v roku XXXX zamestnávala troch zamestnancov, okrem poškodeného T. F. aj L. Y. a odvolateľa. V konaní pred súdom, ako aj v záverečnej reči bolo uvedené, že za január XXXX mu nebola vyplatená mzda, i keď bol jej riadnym zamestnancom, zatiaľ čo poškodenému F. mzda vyplatená riadne bola. Vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že: Výška disponibilných prostriedkov ku dňu splatnosti mzdy poškodeného za XX/XXXX (XX.XX.XXXX) mala byť ustálená v sume X.XXX,XX eur a ešte znížená o jeho mzdu (jej výška nebola v konaní zisťovaná). Výška disponibilných prostriedkov ku dňu splatnosti mzdy poškodeného za XX/XXXX (XX.XX.XXXX) sa mala určiť ako rozdiel disponibilných prostriedkov v sume X.XXX,XX eur, od ktorej sa odráta: a) suma disponibilných prostriedkov ku dňu XX.XX.XXXX v sume X.XXX,XX eur -jeho mzda za XX/XXXX, b) mzda poškodeného F. v sume XXX,XX eur, c) mzda zamestnanca L. Y. (jej výška nebola v konaní zisťovaná), d) jeho mzda (jej výška nebola v konaní zisťovaná), e) neuhradená daň zo závislej činnosti za rok XXXX splatná dňa XX.XX.XXXX v sume XXX,XX eur, f) odvody do P. poisťovne v sume XXX,XX eur splatné dňa XX.XX.XXXX, g) odvody do zdravotnej poisťovne v sume XX,XX eur splatné dňa XX.XX.XXXX. To znamená, že výška disponibilných prostriedkov ku dňu XX.XX.XXXX (splatnosť mzdy poškodeného za XX/XXXX) mala byť určená vo výške XXX,XX eur - (jeho mzda za XX/XXXX) - (súčet položky c) a položky d)). Z uvedeného vyvodzuje, že ku dňu XX.XX.XXXX spoločnosť nemohla mať disponibilné prostriedky na úhradu mzdy poškodeného F. za obdobie XX/XXXX vo výške XXX,XX eur a tento záver platí rovnako na úhradu miezd za obdobie XX-XX/XXXX. Navyše spoločnosť mala troch zamestnancov a bolo by nezákonné zvýhodňovať len jedného zamestnanca, resp. uprednostniť len niektorých veriteľov. V tejto súvislosti dáva do pozornosti odvolacieho súdu rozsudok Najvyššieho súdu P. republiky zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. XTdo XX/XXXX, v ktorom sa výslovne uvádza, že „...ak sa spoločnosť dostane do situácie, že ako dlžník nemá dostatok finančných prostriedkov na uhradenie všetkých svojich splatných záväzkov je povinná všetkých svojich veriteľov (zamestnanci, daňový úrad, P. poisťovňa, zdravotná poisťovňa, obchodní partneri a iní) uspokojovať pomerne a rovnomerne.“ Ak by teda spoločnosť uhradila pohľadávku len jednému z veriteľov v celom rozsahu a ostatní by uspokojení neboli, takýmto konaním by mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 A. zákona. Zdôraznil, že podľa rozsudku Okresného súdu U. sp. zn. XT/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX za obdobie od XX/XXXX do XX/XXXX mal uhradiť z disponibilných finančných prostriedkov spoločnosti celkovú sumu X.XXX,XX eur (sociálne poistenie, zdravotné poistenie, dane). Potom podľa neho závery ZP č. XXX/XXXX o stave disponibilných finančných prostriedkov, ktoré si súd v napadanom rozsudku osvojil, nemôžu obstáť, pretože ak mala byť suma X.XXX,XX eur použitá na úhradu daní a odvodov, nemožno tú istú sumu použiť aj na úhradu miezd zamestnancov. Spoločnosť nemala toľko disponibilných finančných prostriedkov, aby bola schopná uhradiť odvody a dane v sume X.XXX,XX eur (XX/XXXX-XX/XXXX) a súčasne uhradiť mzdu poškodeného F. v sume X.XXX,XX eur (XX-XX/XXXX). Súd nereflektoval na skutočnosť, že spoločnosť nemala dostatok finančných prostriedkov na uhradenie všetkých svojich splatných záväzkov a preto bola povinná všetkých svojich veriteľov uspokojovať pomerne a rovnomerne a ako konateľ nebol oprávnený zvýhodniť len jedného veriteľa, t.j. poškodeného F.. S ohľadom na uvedené nemožno zobrať za smerodajný záver súdu, že spoločnosť mala disponibilné prostriedky na to, aby zaplatila mzdu poškodenému F. v celom rozsahu vo výške X.XXX,XX eur tak, ako sa to uvádza v napadanom rozsudku. V neposlednom rade súčasne opätovne poukazuje na to, že rozsudkom č. k. XT/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX bol odsúdený
pre trestný čin neodvedenia dane a poistného, o. i. aj za obdobie XX-XX/XXXX a za totožné obdobie bol neprávoplatne odsúdený v tomto trestnom konaní za trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného. Vychádzajúc však z ustálenej praxe a poukazujúc aj na odborné vyjadrenia je vylúčené, aby sa trestného činu neodvedenia dane a poistného dopustila osoba, ktorá nevyplatila mzdu. On ale bol za túto trestnú činnosť odsúdený, aj keď mzdu nevyplatil, čo je predmetom trestného konania. Pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu poukazuje na to, súd iba stroho skonštatoval, že konal vo forme priameho úmyslu v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona bez toho, aby svoj záver bližšie zdôvodnil. V danom prípade sa súd ani nezaoberal otázkou dokazovania subjektívnej stránky trestného činu - zavinením obvineného, zavinenie len skonštatoval. V žiadnom prípade nie je pravdou, aby poškodenému úmyselne nevyplatil mzdu za rozhodujúce obdobie. Spoločnosť objektívne nemala finančné prostriedky na to, aby mu mohla byť mzda uhradená. O jeho dobrom úmysle svedčí aj to, že za január XXXX preukázateľne vyplatil mzdu len poškodenému a ani sebe samému mzdu nevyplatil, keďže peniaze v spoločnosti jednoducho neboli. On si nevie vysvetliť dôvody, prečo je nesúlad medzi účtovným stavom a stavom reálnym. Účtovníctvo v spoločnosti viedla svedkyňa L.. L. U., ktorá ho nikdy neupozornila na tento nesúlad. On sa spoliehal na to, že vedenie účtovníctva zodpovedá zákonným požiadavkám. On sa až v priebehu trestného konania vo veci neodvedenia dane a poistného dozvedel zo ZP č. XXX/XXXX, že z účtovníctva spoločnosti vyplýva, že táto mala mať dostatok finančných prostriedkov na úhradu odvodov a daní. Reálne však peniaze v spoločnosti neboli. Na prelome rokov XXXX a XXXX sa ekonomická situácia v spoločnosti zhoršovala a v roku XXXX spoločnosť už nemala žiadne nové zákazky. Uvedené potvrdila aj svedkyňa U., ktorá uviedla, že „...na prelome rokov došlo k zlomu, neodberalo sa, ani nepredávalo, firma stagnovala. Už si presne nepamätám, ale asi od roku XXXX už neboli nové zákazky.". Na otázku obhajcu, či mala spoločnosť v roku XXXX podlžnosti voči zamestnancom ďalej svedkyňa uviedla: „V roku 2009 mala a môj názor je, že z dôvodu, že neboli zákazky a nebol príjem, predtým vyplácala mzdy riadne." Ak by mala spoločnosť skutočne disponibilné finančné prostriedky, nemal by žiaden dôvod nevyplatiť mzdu poškodenému. Navyše tak, ako to uviedol aj na hlavnom pojednávaní poškodený F., tento vedel o situácii v spoločnosti, napriek tomu sa tam držal, i keď ho opakovane vyzýval, aby skončil pracovný pomer. Keďže spoločnosť nemala finančné prostriedky, usiloval sa získať pre spoločnosť aj pôžičky, aby splácal záväzky, o čom súdu predložil aj listinné dôkazy a poukázal na nich aj v záverečnej reči prostredníctvom obhajcu. Ak by spoločnosť mala dostatok disponibilných finančných prostriedkov, jeho konanie by nebolo dôvodné. Vzhľadom na to zastáva názor, že súd mal aj za pomoci použitia zásady ultima ratio skonštatovať, že v danom prípade ide o občianskoprávnu problematiku a je neprípustným, aby súd v trestnom konaní suploval činnosť civilných súdov. Uvedenému zodpovedá aj to, že trestné právo má byť uplatňované len ako najkrajnejší prostriedok k postihu typovo najzávažnejších prípadov porušenia práva a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú účinné. Pokiaľ ide o súdom uloženú výšku trestu, túto považuje za neprimerane prísnu a nezodpovedajúcu zásadám a účelnosti ukladania trestov v zmysle Trestného zákona. Bez ohľadu na to, že sa cíti byť nevinný, má za to, že súd sa mal stotožniť s návrhom prokuratúra v záverečnej reči, ktorý v prípade uznania viny navrhol, aby súd upustil od potrestania, inak navrhol vzhľadom na okolnosti, odstup času od skutku, vzhľadom na to, že vedie riadny život, znížiť trest pod dolnú hranicu so skúšobnou dobou v trvaní X roka. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodzuje, alebo aby zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju ten v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Na základe podaného odvolania krajský súd v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy v takom rozsahu, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie.
Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje.
Aj podľa odvolacieho súdu možno jednoznačne konštatovať, že vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že skutok tak, ako bol súdom prvého stupňa ustálený, sa stal a že tento skutok obžalovaný spáchal.
V prvom rade obžalovaný namieta, že okrem povinnosti zaplatiť mzdu poškodenému T. F. za mesiace II. až F.. roku XXXX mal aj povinnosť odviesť odvody na sociálne a zdravotné poistenie a splatnú daň z príjmov, ktoré boli zrazené zo mzdy zamestnancov v období X/XXXX až XX/XXXX, na čo konajúci súd v napadnutom rozsudku neprihliadol.
Podľa odvolacieho súdu táto odvolacia námietka obžalovaného nie je dôvodná. Obžalovaný ako konateľ zamestnávateľskej spoločnosti Y. s.r.o. totiž, napriek dostatku finančných prostriedkov, odvody a daň z príjmov v čase ich splatnosti v skutočnosti neodviedol. Keďže ust. § 214 Tr. zákona vychádza zo skutočného stavu peňažných prostriedkov zamestnávateľa v deň splatnosti mzdy a nie len zo stavu hypotetického, nie je možné od neho odrátať záväzky, ktoré zamestnávateľ v deň ich splatnosti neuhradil, hoci ich uhradiť mal. Zamestnávateľská spoločnosť dlžné odvody a daň, ktorých splatnosť bola iná, než splatnosť mzdy, v deň ich splatnosti neuhradila. Ako je zrejmé zo znaleckého posudku v deň splatnosti mzdy poškodeného T. F. za mesiace február až júl XXXX spoločnosť mala peňažné prostriedky na jej výplatu, pričom tieto nevyhnutne nepotrebovala ani na zabezpečenie svojej činnosti. Napriek tomu mzdu v celkovej sume X.XXX,XX eur poškodenému T. F. nevyplatila. Tým obžalovaný naplnil znaky objektívnej stránky prečinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona.
Poznamenať je však súčasne potrebné, že aj v prípade, ak by obžalovaný za spoločnosť Y. s.r.o. v deň ich splatnosti odvádzal zrazené odvody a daň z príjmov, za ktorých neodvedenie bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu U. sp. zn. XT/XX/XXXX zo dňa X.X.XXXX, tak by táto spoločnosť v deň splatnosti mzdy T. F. mala dostatok peňažných prostriedkov na jej výplatu. Dokonca aj po úhrade mzdy za jednotlivé mesiace február až júl XXXX (teda aj po úhrade splatných odvodov a dane z príjmov) by jej vždy ešte zostali ďalšie peňažné prostriedky a to po úhrade mzdy za X/XXXX vo výške X.XXX,XX eur, po úhrade mzdy za X/XXXX vo výške X.XXX,XX eur, po úhrade mzdy za X/XXXX vo výške X.XXX,XX eur, po úhrade mzdy X/XXXX vo výške X.XXX,XX eur, po úhrade mzdy za X/XXXX vo výške X.XXX,XX eur a po úhrade mzdy za X/XXXX vo výške XXX,XX eur. A. skutočnosť vyplýva zo znaleckých posudkov č. XXX/XXXX a č. XXX/XXXX I.. J. Q., U., znalkyne z odboru ekonómia a manažment.
Predmetná odvolacia námietka obžalovaného tak nemôže byť v žiadnom prípade dôvodná a nemohla by viesť k zmene právnej kvalifikácie skutku.
Za nedôvodnú odvolací súd považuje aj námietku obžalovaného, že spoločnosť Y. s.r.o. v predmetnom období okrem poškodeného T. F. zamestnávala aj jeho a L. Y. a preto mal prvostupňový súd od peňažných prostriedkov zamestnávateľa odrátať aj ich mzdy.
Obžalovaný B. Y. ako jediný konateľ a spoločník spoločnosti Y. s.r.o. sám rozhodoval o tom, ako budú použité peňažné prostriedky spoločnosti a len on tiež rozhodol o tom, že mzda poškodenému zamestnancovi F., ale aj jemu a synovi, vyplatená nebude. Obžalovaný sám tiež reálne nakladal s peňažnými prostriedkami spoločnosti. Je vylúčené, aby ten, kto svojím konaním naplnil znaky trestného činu, bol súčasne aj poškodeným z tohto trestného činu a aby teda mal súčasne postavenie obžalovaného i poškodeného. Správne preto prvostupňový súd postupoval, keď na mzdu nevyplatenú obžalovanému pri zisťovaní stavu peňažných prostriedkov zamestnávateľa neprihliadal.
Rovnako správne prvostupňový súd neprihliadal ani na nevyplatenú odmenu L. Y.. V jeho prípade ide o syna obžalovaného, ktorý hoci mal so spoločnosťou Y. s.r.o. uzavretú dohodu, tak v skutočnosti v spoločnosti nepracoval. Podľa výpovede obžalovaného L. bol študent, nebol zamestnanec, robil len brigádnickú činnosť, a zamestnaní boli len obžalovaný s F. a len oni spolu chodili po zákazkách. Podľa svedeckej výpovede T. F. v spoločnosti, okrem nich dvoch, nebol zamestnaný nikto iný, hoci na výplatných páskach bol vedený aj L. Y.. Z uvedeného je zrejmé, že pracovnoprávny vzťah L. Y. bol len fiktívny, ktorého účelom bolo účtovne zvýšiť výdavky spoločnosti a znížiť základ dane z príjmov spoločnosti, a tak na náklady spojené s jeho odmenou nie je možné prihliadať.
Za účelovú je potrebné považovať aj obranu obžalovaného, že peniaze v spoločnosti v skutočnosti neboli a že sa až v priebehu trestného konania sp. zn. XT/XX/XXXX zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX dozvedel, že spoločnosť by podľa účtovníctva mala mať dostatok finančných prostriedkov na úhradu odvodov a daní.
Zo svedeckej výpovede L.. L. U., ktorá pre spoločnosť Y. s.r.o. viedla externe účtovníctvo vyplýva, že do účtovníctva zaúčtovala všetky účtovné doklady, ktoré jej boli obžalovaným predložené. Ona fyzicky s peniazmi do styku nikdy neprichádzala, tieto reálne nikdy nevidela, ale podľa účtovných dokladov v predmetnom období spoločnosť hotovostné finančné prostriedky mala.
K záveru, že peňažné prostriedky spoločnosť v deň splatnosti mzdy mala, dospela rovnako aj znalkyňa z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo I.. J. Q.. Táto sa vysporiadala aj s pôžičkou obžalovaného, ktorá nemohla ovplyvniť závery znaleckého posudku, pretože jednak aj cudzie finančné zdroje sa po ich zaúčtovaní stávajú finančnými prostriedkami spoločnosti, a naviac v prípade spoločnosti Y. s.r.o. finančné prostriedky z pôžičky síce boli vložené do pokladne, ale následne boli z pokladne v decembri XXXX aj vydané. Splatenie pôžičky potvrdila aj L.. L. U.. Návrh na doplnenie dokazovania kontrolným znaleckým posudkom z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo preto odvolací súd nepovažoval za dôvodný a odmietol ho.
Vzhľadom na uvedené a vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný ako jediný konateľ spoločnosti Y. s.r.o. nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu, hoci by v prípade vedomosti o úpadku spoločnosti takú povinnosť pod trestnými následkami jej nesplnenia mal podľa § 11 ods. 2 zák. č. X/XXXX Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, možno dospieť k záveru, že o dostatku peňažných prostriedkov spoločnosti Y. s.r.o. ku dňu splatnosti mzdy obžalovaný vedel a že pokiaľ napriek tomu mzdu poškodenému nevyplatil, tak konal v priamom úmysle (§ 15 písm. a) Tr. zákona).
Na základe uvedeného preto ani odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že skutok tak, ako ho ustálil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, sa stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.
Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj právna kvalifikácia. Aj podľa odvolacieho súdu obžalovaný po objektívnej i subjektívnej stránke svojím konaním naplnil všetky pojmové znaky prečinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, pretože úmyselným konaním (vo forme priameho úmyslu) ako konateľ spoločnosti Y. s.r.o., ktorá bola zamestnávateľom, nevyplatil svojmu zamestnancovi T. F. mzdu, na ktorej vyplatenie mal nárok, v deň jej splatnosti, hoci v tento deň mala peňažné prostriedky na výplatu mzdy, ktoré nevyhnutne nepotrebovala na zabezpečenie svojej činnosti, a spôsobil tak škodu X.XXX,XX eur, teda väčšiu škodu.
V súvislosti s právnou kvalifikáciou za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku obžalovaného, že nie je možné ho uznať za vinného z trestného činu neodvedenia mzdy a odstupného podľa § 214 Tr. zákona, lebo už bol odsúdený pre trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Tr. zákona. Jednočinný súbeh týchto dvoch trestných činov totiž vylúčený nie je.
Chyby, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného, odvolací súd nezistil ani vo výroku o treste a o náhrade škody. Prvostupňový súd totiž, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1 až 4 Tr. zákona a pri zistení jednej poľahčujúcej okolnosti (§ 36 písm. j) Tr. zákona), uložil obžalovanému mierny trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby ustanovenej v § 214 ods. 2 Tr. zákona (po jej úprave podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona) vo výmere X . roka, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu X. rokov.
Preto odvolací súd rozhodol tak, že podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.