Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15C-79-2014.pdf
PDF · 143.09 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-15C/79/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Vierou Obermanovou v spore žalobcu: B., K..Q..X.., H. K. XX, D., P.: XX XXX XXX, S. T.. JUDr. Ing. Zuzanou Lodovou Amrichovou, so sídlom Humenné, Námestie slobody 25, S. Ž.: M. Ú. E., Q. X, E., o zaplatenie 130.000.- eur s prísl., takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca (po pripustení zmeny na strane žalobcu uznesením zo dňa 22.5.2015, kedy z konania vystúpil pôvodný žalobca M. F. K..Q..X.. K. K. N. F. B. H. A. Z. N. Ž. B. K..Q..X..) sa domáhal poddĺžníckou žalobou zaplatenia sumy 130.000.- € s prísl. a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že poskytol 14.9.2010 spoločnosti G.-E. S. K..Q..X. K. K. N. E. bezúročnú pôžičku vo výške 130.000.- €, so splatnosťou najneskôr do 24.6.2011, pričom zmluva o pôžičke bola spísaná vo forme notárskej zápisnice č. N 268/2010, v ktorej povinný uznal svoj dlh čo do dôvodu, aj výšky 130.000.- €, ale túto svoju povinnosť splatiť pôžičku právnemu predchodcovi žalobcu nesplnil, preto podal právny predchodca žalobcu návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora A.. S. Z., K. sídlom G. Ú. H. E. XX N. E., ktorému dňa 19.8.2011 vydal príslušný súd poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 22.8.2011 vydal exekútor Upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex/511/11, v ktorom povinnému zakázal nakladať s jeho majetkom, do ktorého v tom čase patril aj nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH voči žalovanému, resp. jeho pobočke Košice II, ako aj nárok na vrátenie preplatkov na dani voči žalovanému/ jeho pobočke Košice II. Dňa 23.8.2011 bol žalovanému/jeho pobočke Košice II doručený príkaz na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky zo dňa 22.8.2011, teda od uvedeného dňa 23.8.2011 mal žalovaný/jeho pobočka Košice II vedomosť o vykonávaní exekúcie na majetok povinného a súčasne bol žalovaný/jeho pobočka Košice II povinný akúkoľvek pohľadávku, ktorú mal povinný voči nemu od 24.6.2011, poukázať na účet exekútora. Akákoľvek pohľadávka vo vlastníctve povinného, teda aj nadmerný odpočet na daní na DPH, ktorý mal byť vyplatený žalovaným/jeho pobočkou Košice II povinnému, podlieha v zmysle Exekučného poriadku exekúcii rovnako ako iný majetok povinného, napr. hnuteľný majetok, nehnuteľný majetok a pod., tak ako to uvádza § 63 ods. 1 Exekučného poriadku (z. č. 233/1995 Z.z. v platnom znení). Žalovaný/jeho pobočka Košice II dňa 25.8.2011 odpovedal exekútorovi na Príkaz na začatie exekúcie v tom zmysle, že nárok povinného na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, resp. jeho nárok na vrátenie preplatku/preplatkov na dani nemôže byť predmetom exekúcie, a namietol aj nedostatočnú identifikáciu nárokov povinného voči žalovanému/jeho pobočke Košice II, čo je logicky nezmysel, nakoľko súdny exekútor nemá a ani nemôže mať vopred vedomosť o údajoch podliehajúcich daňovému tajomstvu až do doby, kedy sám daňový úrad mu tieto údaje pre riadne vykonanie exekúcie neposkytne. Námietka, že vrátenie nadmerného odpočtu DPH nemôže byť predmetom exekúcie, je v rozpore s Exekučným poriadkom. Na žiadosť exekútora o poskytnutie
súčinnosti pri identifikácii nárokov povinného zo dňa 31.8.2011 však žalovaný/jeho pobočka Košice II neodpovedal, za čo mu bola Okresným súdom Košice II uložená pokuta vo výške 500.- € dňa 2.11.2011 uznesením sp. zn. 49Er/2241/2011, právoplatným 30.11.2011, čo bola druhá pokuta uložená súdom žalovanému/jeho pobočke Košice II, ale žiadna potrebná súčinnosť zo strany daňového úradu doposiaľ nebola exekútorovi poskytnutá, preto sa doposiaľ nevie, v akej výške bola po doručení Príkazu na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky poukázaná suma povinnému a na aký bankový účet, kde je taktiež zrážajúce, že to nemohol byť bankový účet vo vlastníctve povinného, nakoľko exekútor zaslal Príkaz na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky do všetkých dostupných bánk SR a na žiaden oficiálne vedený bankový účet povinného neboli tieto finančné prostriedky poukázané, hoci žalobca má vedomosť o ich vyplatení. Exekútor vyzýval žalovaného/jeho pobočku Košice II na poskytnutie súčinnosti pri výkone exekúcie voči povinnému opätovne dňa 14.9.2011 a 1.10.2011, avšak bezvýsledne. Vyjadrenie, že zákon o správe daní neupravuje možnosť preúčtovania preplatku medzi dvoma daňovými subjektmi, ani možnosť postúpenia na iný subjekt, je podľa žalobcu scestný, nakoľko do konania voči žalovanému/jeho pobočke Košice II nevstúpil iný daňový subjekt, ale exekútor ako osoba oprávnená vykonať exekúcie v zmysle platných právnych predpisov SR. Bez odozvy ponechaný bol aj Príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky zo dňa 7.10.2011, napriek tomu, že podľa dostupných informácií mal povinný existujúce nároky na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, resp. vrátenie preplatku/preplatkov na dani v čase začatia exekúcie voči nemu. Oznámením žalovaného/ jeho pobočky Košice II zo dňa 13.10.2011 bol však žalobca informovaný, že povinný nemá žiadne pohľadávky voči žalovanému/jeho pobočke Košice II ku dňu 13.10.2011. Na výzvy exekútora, či v čase medzi týmto oznámením a začatím exekúcie boli povinnému vyplatené nejaké finančné prostriedky od žalovaného/jeho pobočky Košice II, nereagoval žalovaný žiadnym relevantným spôsobom napriek tomu, že podľa zistení boli tomuto vyplatené žalovaným/jeho pobočkou Košice II v relevantnom období finančné prostriedky vo výške 158.200,96 €.
2. V ďalšej časti žaloby argumentoval žalobca tým, že trestným oznámením zo dňa 18.11.2013 podal aj oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu pre podozrenie zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, v súbehu so zločinom marenia exekučného konania podľa § 243 a/ ods. 1 písm. e/, ods. 2 Trestného zákona na Okresnú prokuratúru Košice II a z informácií zistených v tomto trestnom konaní, vedenom Krajským riaditeľstvom PZ v Košiciach pod ČVS: ORP-2552/2-OVK-KE-2013Ča povinnému boli žalovaným vyplatené v relevantnom období sumy nadmerných odpočtov na DPH, ktoré bližšie špecifikoval. Na základe uvedeného sa žalobca domnieva, že vyššie uvedeným postupom jeho splatná pohľadávka, ktorá je predmetom exekúcie, nebola týmto konaním povinného v súčinnosti so žalovaným do dnešného dňa uspokojená, povinný s vyplateným nadmerným odpočtom, prípadne preplatkom na dani naložil iným spôsobom, než uspokojením žalobcu ako svojho veriteľa, domáhajúceho sa uspokojenia svojich práv cestou exekúcie, ktorého pohľadávka z pôžičky spolu so zákonným úrokom z omeškania predstavuje ku dňu vyhotovenia žaloby 164.098,29 €.
3. V písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 11.8.2014 žalovaný uviedol, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva a predložil v chronologickom slede opis postupu s uvedením podstatných a súvisiacich skutočností, kedy potvrdil, že 23.8.2011 mu bol doručený Príkaz na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky zo dňa 22.8.2011, vydaný A.. Z., K. G., E. C. X. X. R., Ž. S. K. G. T. N. K. G. S. P. S. S.Á., N. M. Č. C. Ž. X. T. M. S., E. C. M. K. G.-E. S. s.r.o., IČO: 36651583, vec bola vedená na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 49 Er/2241/2011, u exekútora pod sp. zn. Ex: 0511/2011. Na základe doručeného Príkazu zo dňa 22.8.2011 žalovaný vydal 25.8.2011 Odpoveď a v nej vysvetlil dôvody, prečo nie je možné akceptovať a vybaviť doručený Príkaz exekútora, pričom zároveň oznámil, ktoré údaje absentovali v písomnosti napriek tomu, že pre úspešný výkon práva oprávneného museli byť v zmysle Exekučného poriadku súčasťou Príkazu na začatie exekúcie. K doručeniu odpovede došlo 31.8.2011. Následne 13.9.2011 bola žalovanému v exekučnej veci sp. zn. Ex/0511/11 doručená Žiadosť o súčinnosť pri vykonávaní exekúcie zo dňa 25.8.2011 aj napriek skutočnosti, že žalovaný uvedeným spôsobom exekútorovi stav danej veci objasnil. Žalovaný bol vyzvaný na oznámenie údajov v zmysle § 34 Exekučného poriadku: 1/či povinný má voči SR v zastúpení M. Ú. E. P. peňažnú pohľadávku, ak áno, zdaňovacie obdobie, za ktoré bola peňažná pohľadávka uplatnená povinným, výšku tejto pohľadávky a právny dôvod jej vzniku, 2/či bola DÚ KE II uspokojená peňažná pohľadávka povinného, výška uspokojenej pohľadávky a identifikáciu účtu v banke, na ktoré boli poukázané spomínané finančné prostriedky. Súčasťou žiadosti bolo aj upozornenie na možnosť uloženia poriadkovej pokuty súdom v zmysle § 34 ods. 13 Exekučného poriadku (ďalej len EP). Dňa 14.9.2011 žalovaný odoslal poverenému
exekútorovi na jeho žiadosť o súčinnosť Oznámenie, ktorým mu poskytol podľa § 23 ods. 5 písm. za/ zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, v nadväznosti na ust. § 34 ods. 11 EP všetky údaje, na ktoré ho uvedené procesné normy oprávňovali. Dňa 7.10.2011 bol žalovanému doručený Exekučný príkaz z 21.9.2011, ktorým exekútor nariadil výkon exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky. Žalovaný na to reagoval Odpoveďou zo dňa 11.10.2011, v ktorej opakovane uviedol zákonné dôvody, brániace mu poskytnúť údaje v tom rozsahu, ako boli žiadané. Poukázal na to, že postupoval v zmysle platného právneho stavu vo veci poskytovania súčinnosti a údajov súvisiacich s daňovými subjektmi, na ktoré si nárokoval poverený exekútor tak, že tieto nemohli byť v zmysle § 23 zákona o správe daní oznámené, nakoľko sa jednalo o údaje podliehajúce režimu daňového tajomstva. Napriek tejto skutočnosti Okresný súd Košice II vydal uznesenie, ktorým žalovanému uložil poriadkovú pokutu vo výške 500.- €, žalovaný aj podal odvolanie, avšak z dôvodu jeho oneskoreného podania bolo súdom 16.5.2012 odmietnuté. Následne žalovaný podal 22.1.2013 žiadosť o odpustenie uloženej poriadkovej pokuty, keďže nastali dôvody hodné osobitného zreteľa, a to nezákonný postup súdneho exekútora, keď ten 6.10.2011 navrhol uložiť žalovanému poriadkovú pokutu za nesplnenie uloženej povinnosti, spočívajúcej v nedostatočnom rozsahu poskytnutých údajov, aj keď v skutočnosti boli zo strany povereného súdneho exekútora A.. Z. požadované údaje od daňového úradu nad rámec zákona. Žalovaný nepozná výsledok konania o podanom odvolaní proti uloženej poriadkovej pokute.
4. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný potvrdil, že 5.4.2012 mu bola doručená ďalšia Žiadosť o súčinnosť pri vykonávaní exekúcie sp. zn. G. T. M. X.X.XXXX, E. C. N. H. X. Ú.: X/či K., N. T. M. Ú. E. poukázala finančné prostriedky povinnému G.-E. S. K..Q..X.. v období od začatia exekučného konania doposiaľ, 2/ak áno, v akej výške a akým spôsobom a v prípade poukázania na účet v banke mal daňový úrad uviesť presnú identifikáciu tohto účtu. Na túto žiadosť zaslal žalovaný 26.6.2012 odpoveď - Oznámenie zo dňa 25.6.2012, pričom uviedol skutočnosti, ktoré bol oprávnený žalovaný podľa platného právneho stavu poskytnúť. Následne 11.7.2012 bola žalovanému doručená Opätovná žiadosť o súčinnosť pri vykonávaní exekúcie z 3.7.2012, v ktorej exekútor uviedol dôvody svojej nespokojnosti s Odpoveďou na žiadosť zo dňa 2.4.2012 a opakovane žiadal poskytnúť tie údaje, ktoré žalovaný nebol oprávnený poskytnúť podľa platnej právnej úpravy. Dňa 23.7.2012 bola exekútorovi zaslaná Odpoveď na žiadosť o súčinnosť z 20.7.2012 s presným vymedzením dôvodov neposkytnutia súčinnosti v tom rozsahu, v akom boli požadované. Okresný súd Košice II dňa 26.11.2012 opätovne vyhovel návrhu súdneho exekútora a žalovanému znovu uložil poriadkovú pokutu vo výške 500.- €, žalovaný sa v zákonnej lehote proti nej odvolal a o výsledku doposiaľ nebol upovedomený. Dňa 31.10.2013 bola žalovanému z Ministerstva financií SR doručená Žiadosť o odborné stanovisko k Žiadosti o predbežné prejednanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, k čomu žalovaný 26.11.2013 zaslal ministerstvu požadované stanovisko, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola na MF SR prerokovaná 23.4.2014 a nasledujúci deň bolo žiadateľovi, t.j. žalobcovi zaslané oznámenie o tom, že jeho nárok na náhradu škody bol uznaný ako neopodstatnený pre nesplnenie podmienok na jeho priznanie.
5. V časti II. vyjadrenia k žalobe objasnil žalovaný jeho postup v nadväznosti na žalobné tvrdenia. Z jeho obsahu možno stručne vyvodiť, že v danom prípade poverený exekútor postupoval nad rámec svojich oprávnení pri požadovaní údajov od žalovaného, tie presahovali rámec zákona, konkrétne ust. § 23 zákona o správe daní (o daňovom tajomstve) a § 23 b/ o poskytovaní údajov tretím osobám. Naopak, žalovaný ako správca dane postupoval podľa vtedy účinného zákona o správe daní tak, že nemohol poskytnúť požadované údaje exekútorom v predmetnej exekučnej veci. Aj pokuty uložené žalovanému súdom boli za v nedostatočnom rozsahu poskytnuté údaje, ktoré však v skutočnosti boli zo strany povereného súdneho exekútora požadované nad rámec platného právneho stavu vo veci. Poukázal na §§ 3, 61b EP s tým, že daňové predpisy sú záväzné aj pre súdneho exekútora, kedy rozsah exekúcie musí byť presne vymedzený výškou pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, v zmysle § 54 ods. 1 EP exekútor mal postupovať vo vzťahu k povinnému, t.j. k dlžníkovi žalobcu a nie vo vzťahu k poddlžníkovi, aj keď ním žalovaný nebol, keďže jeho postavenie nie je možné zamieňať, resp. subsumovať do postavenia dlžníka povinného. Ustanovenia § 34 ods. 11 EP, ktoré bolo zrušené s účinnosťou od 1.1.2013, ukladalo správcom dane a teda aj žalovanému povinnosť na základe písomnej žiadosti súdneho exekútora oznamovať iba identifikačné údaje bankových účtov povinného, ktorý bol zároveň daňovým subjektom a daňovníkom správcu dane. Týmto však nebola dotknutá skutočnosť, že za porušenie daňového tajomstva sa považovalo a stále sa aj považuje v súčasnosti každé sprístupnenie a oznámenie údajov, ktoré podliehajú režimu daňového tajomstva a nie sú uvedené v § 11, resp. § 53 Daňového poriadku a ktoré fakticky boli zo strany povereného exekútora požadované v predmetnej
žiadosti o súčinnosť, teda poverený exekútor konal v tomto prípade nad rámec príslušných procesných noriem a žalovaný zasa konal v súlade s týmito procesnými normami. Ako dôkaz predložil aj Usmernenie FR SR zo 17.8.2012, ktoré zjednotilo postupy finančných orgánov vo veci poskytovania súčinnosti a vybavovania zaslaných príkazov súdnych exekútorov. V tejto súvislosti zdôvodňoval aj dĺžku trvania lehoty, v rámci ktorej podal súčinnosť, existenciou vážnych okolností, pretrvávajúcich na všetkých daňových úradoch od 1.1.2012 do 30.6.2012, ktoré boli všeobecne známe a zapríčinili vážne problémy celej daňovej správe, kedy všetky chýbajúce dáta boli do informačného systému priebežne a postupne dohrávané a k týmto patrili aj údaje o evidovaných účtoch daňových subjektov v bankách. K žalobnému tvrdeniu žalobcu, že bankový účet, na ktorý boli poukazované žalovaným finančné prostriedky z uplatnených nadmerných odpočtov DPH, nebol vo vlastníctve povinného daňového subjektu, uviedol, že v zmysle § 67 Daňového poriadku daňový subjekt je povinný nahlásiť pri registrácii čísla účtov, na ktorých bude zhromažďovať peniaze z podnikateľskej činnosti, rovnako každú zmenu týchto účtov, avšak zákon neuvádza, že sa má jednať o účty vo vlastníctve daňového subjektu, z čoho možno vyvodiť, že povinný ako daňový subjekt pri registrácii môže nahlásiť aj účty, ktoré nemá vo vlastníctve. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností žalovaný bol toho názoru, že z jeho strany nedošlo k porušeniu zákona, jeho postup bol zákonný, preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
6. V priebehu konania strany sporu zotrvali na argumentácii v žalobe a vyjadrení k žalobe. Žalovaný navrhol konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania na tunajšom súde pod sp. zn. 49Er/2241/2001, v ktorom došlo k zrušeniu uznesenia o uložení poriadkovej pokuty žalovaného Krajským súdom v Košiciach uznesením sp. zn. 12CoE/312/2014 zo dňa 17.7.2015, pre nepreskúmateľnosť dôvodov, ale súd návrh na prerušenie konania zamietol uznesením zo dňa 20.11.2015, právoplatným 23.12.2015. Prostredníctvom právnej zástupkyne žalobca poukazoval v konaní na to, že konaním žalovaného došlo k porušeniu povinnosti ako poddlžníka, t.j. dlžníka povinného v exekučnom konaní, ktoré bolo vedené v prospech právneho predchodcu žalobcu, nakoľko konaním popísaným v žalobe došlo k tomu, že pohľadávka žalobcu vo výške 130.000.- € s prísl. nebola uspokojená ani čiastočne napriek tomu, že sa to malo stať uspokojením pohľadávky vyplatením nadmerných odpočtov DPH. Pokiaľ žalovaný sa bráni v konaní tým, že Príkaz na začatie exekúcie, doručený mu 23.8.2011 nemohol splniť, pretože neobsahoval presnú špecifikáciu pohľadávky, považoval ho za účelový, nakoľko tento Príkaz záležitosti tvrdené žalovaným podľa žiadneho zákonného ustanovenia obsahovať nemusel a v podstate žalovaný poverenému súdnemu exekútorovi poskytol súčinnosť v tom smere, že mu oznámil bankový účet povinného, v tom čase G.-E. S. K..Q..X.. Ak sa žalovaný bráni tým, že bankový účet majiteľa - platiteľa dane nebol povinný skúmať, žalobca namietal, že ak správca mal pochybnosti o bankovom účte 12.9.2011, t.j. niekoľko týždňov pred doručením Príkazu na začatie exekúcie, kedy mu povinný daňový subjekt G.-E. S. K..Q..X.. oznámil zmenu čísla bankového účtu, na ktorý mali byť vrátené nadmerné odpočty, avšak napriek tomu správca dane nenadobudol žiadne pochybnosti, či táto zmena bankového účtu nie je účelová, podľa žalobcu v čase, kedy bol doručený žalovanému Príkaz na začatie exekúcie existovala pohľadávka vtedajšieho povinného v exekúcii- G.-E. S. K..Q..X.. N. žalovanému na vyplatenie nadmerných odpočtov, táto informácia bola dostupná súdnemu exekútorovi a ten sa obrátil priamo na daňový úrad. Tieto nadmerné odpočty boli aj skutočne vyplatené v dobe po doručení Príkazu na začatie exekúcie žalovanému, o čom získal žalobca vedomosť z podkladov v trestnom konaní na základe oznámenia o podozrení zo spáchania trestného činu zo strany právneho predchodcu žalobcu, kedy boli zistené aj konkrétne sumy a dátumy o vyplatení nadmerných odpočtov spoločnosti G.-E. S. K..Q..X.. na účet syna konateľa tejto spoločnosti, teda v situácii, kedy bol žalovaný dlžníkom povinného v exekučnom konaní, túto pohľadávku povinného v exekučnom konaní nevyplatil po doručení Príkazu na začatie exekúcie poverenému súdnemu exekútorovi, ale samotnému daňovému subjektu, ktorý bol v tom čase povinný v exekučnom konaní. Bolo preto na žalobcovi, či sa bude domáhať peňažného plnenia cestou zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, alebo poddlžníckou žalobou, pričom si zvolil postup formou poddlžníckej žaloby, pretože podľa neho sú splnené zákonné podmienky vzhľadom na to, že ani čiastočne po začatí exekúcie a vydaní poverenia súdnemu exekútorovi nebolo mu nič vyplatené a povinný G.-E. S. K..Q..X.. s výnimkou týchto nárokov na nadmerný odpočet nenadobudol, ani nevlastnil žiaden iný majetok, ani peňažné hodnoty. Podľa žalobcu je nárok na vrátenie daňového preplatku alebo nárok na vyplatenie nadmerného odpočtu podľa ustálenej judikatúry slovenských aj českých súdov, spôsobilým predmetom exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky,
7. Žalovaný v priebehu konania navyše oproti argumentom uvedeným vo vyjadrení k žalobe tvrdil, že daňový úrad je orgánom štátnej správy alebo štátnym orgánom vo vecí daní, ktorému je zverená
právomoc a túto v zmysle žalobného prípadu aj vykonával, t.j. evidoval, resp. mal prístup k zákonnému nároku povinného, ktorý nesplnil svoju povinnosť vo vzťahu k oprávnenému v rámci súdnej exekúcie. Daňový úrad postupoval len na základe zákonov, pričom postup súdneho exekútora nebol v zákonnom rozsahu, ale nad jeho rámec, s poukazom na ust. § 23 zákona o správe daní z r. 2011 o daňovom tajomstve, z toho dôvodu žalobca ani nemá aktívnu procesnú legitimáciu na podanie poddlžníckej žaloby, ak sa vychádza z toho, že postup súdneho exekútora nebol legitímny a to ani pri uložení poriadkovej pokuty súdom, ktoré rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom. Poukázal na to, že aj trestné konanie, vedené pre podozrenie zo spáchania trestného činu, bolo zastavené, že ako daňový subjekt ohlasoval zmenu údajov o bankovom účte v súlade so zákonom a nebolo jeho povinnosťou skúmať identifikačné údaje bankového účtu povinného. Argumentoval ešte tým, súdy rozhodli aj v iných veciach o tom, že postup exekútora vykonávaný nad rámec zákona, nezakladá povinnosť žalovaného a celá vec stojí na tejto právnej skutočnosti, aký bol postup exekútora, nakoľko v opačnom prípade by žalovaný sprístupnil daňové tajomstvo. Ak totiž exekútor žiadal niečo vrátiť, čo nevie presne definovať, podľa EP musí byť pohľadávka presne špecifikovaná a daňové úrady, resp. finančné orgány nemôžu akceptovať niečo, čo nie je v súlade s právnym poriadkom. V rámci zákonnej cesty žalovaný môže súdnemu exekútorovi oznámiť len účty a nemôže mu oznámiť výšku daňového nedoplatku, pretože súdny exekútor nebol osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s daňovým tajomstvom. Zdôrazňoval, že zákonný nárok daňového subjektu na nadmerný odpočet DPH nie je nikde v zákone označený ako pohľadávka, rovnako aj MF vo vzťahu k škode spôsobenej neoprávneným výkonom došlo k záveru, že nie je opodstatnený nárok, k žiadnemu protiprávnemu konaniu nedošlo zo strany daňového úradu, čo rovnako konštatuje aj Usmernenie FR z 23.12.2010, aj zo 17.8.2012. Žalobca zasa prostredníctvom právnej zástupkyne argumentoval v konaní tým, že už samotný Príkaz na začatie exekúcie, ktorý bol žalovanému doručený 23.8.2011, obsahoval všetky zákonné náležitosti na to, aby mohol byť zo strany žalovaného splnený a ust. § 54 EP neukladá povinnosť súdnemu exekútorovi špecifikovať pohľadávku v Príkaze na začatie exekúcie, teda konkrétnosti, ktoré požaduje daňový úrad vo svojej Odpovedi z 25.8.2011. S touto argumentáciou nesúhlasil žalovaný, pretože citované ustanovenie jednoznačne uvádza, ako má byť špecifikovaný zákonný nárok nadmerného odpočtu DPH, preto ak ho exekútor kvalifikoval „od r. 2006 do súčasnosti“, nie je to jednoznačná špecifikácia, pričom v danom prípade neide o pohľadávku, ale o zákonný nárok, kedy sa jedná o špecifické postavenie správcu dane, ktorý nie je veriteľom.
8. Aj konateľ žalobcu A.. K. S. K. T. H. R., Ž. K. G.-E. S. K..Q..X.. V. K. M. Č. M. M., B. N.E. N. U. H. T., K. M. G. K..Q..X.. podala poddlžnícku žalobu z toho dôvodu, že daňový úrad mal vyplácať po tom, čo mu bol doručený Príkaz od exekútora, nadmerné odpočty DPH už exekútorovi, ale daňový úrad pohľadávku vyplatil inému subjektu ako oprávnenému, a to na novo oznámený účet spoločnosti dlžníka G.-E. S. K..Q..X.., ktorý nepatril ani tejto spoločnosti, ale synovi konateľa tejto spoločnosti. Od štatutárneho zástupcu spoločnosti G.-E. S. K..Q..X.. S. E. mal informáciu, že pôžička mala byť vyplatená z navrhovaných odpočtov, ktoré G.-E. S. K..Q..X.. očakával od daňového úradu, táto informácia bola podaná aj exekútorovi a ten následne konal spôsobom, ktorý bol tu prezentovaný. Nikdy nebolo sporné, že došlo k poskytnutiu pôžičky pre spoločnosť G.-E. S. K..Q..X.., dlh tam vznikol, bol uznaný a nebol zaplatený v lehote splatnosti, preto bol podaný návrh na výkon exekúcie a exekútor vlastne postupoval voči daňovému úradu tak, ako bolo prezentované, pričom daňový úrad po obdŕžaní informácie o tom, že prebieha exekúcia, v ktorej spoločnosť G.-E. S. K..Q..X.. je povinným, mal povinnosť vyplatiť nadmerné odpočty žalobcovi. Keď došlo daňovému úradu Oznámenie o zmene účtov G.-E. S. K..Q..X.., mohol byť žalovaný obozretný a mať určité pochybnosti, či subjekt, ktorému mal vyplatiť nadmerný odpočet, nemení účet z hľadiska vyhýbania sa plneniu oprávnenému v exekučnom konaní, teda ak daňový úrad je štátny orgán, mal postupovať s odbornou starostlivosťou a nepodnikol v tomto prípade žiadne kroky šetrenia napriek prebiehajúcej exekúcii, kedy tieto nadmerné odpočty DPH už nemal vyplácať daňový úrad pre G.-E. S. K..Q..X.. na novo oznámený účet, ktorý patril synovi konateľa dlžníka, ale exekútorovi. K tejto námietke žalobcu žalovaný argumentoval tým, že Daňový poriadok nezakotvuje, aby účty daňových subjektov museli byť v ich vlastníctve, preto ak štatutár dlžníka oznámil daňovému úradu účet svojho syna, nebolo v rozpore so zákonom a daňový úrad nemal povinnosť skúmať ani novo oznámené číslo účtu daňového subjektu, pretože účet nemusí byť vo vlastníctve daňového subjektu, preto zrejme nebola ani pochybnosť, aby išlo o podvodné konanie zo strany daňového subjektu voči správcovi dane, ktorý vracia nadmerný odpočet DPH na oznámený účet registrovaný ako posledný účet pre DPH.
9. V písomnom vyjadrení z 8.7.2016 žalobca navyše oproti doterajšej argumentácii poukázal na to, že žalovaný na pojednávaní spochybnil procesný základ nároku z dôvodu, že povinný v čase doručenia exekučného príkazu nemal pohľadávku voči žalovanému. Podľa žalobcu je nepochybné, že
povinný mal voči žalovanému/jeho pobočke Košice II v čase zaslania Odpovede na exekučný príkaz z 25.8.2011 pohľadávku z titulu nadmerného odpočtu DPH, ktorá v súlade s EP bez ohľadu na to, či bola v čase doručenia exekučného príkazu už splatná alebo nie, bola spôsobilá byť predmetom exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky v prospech právneho predchodcu žalobcu v termíne, kedy splatnosť jednotlivých pohľadávok z titulu nadmerného odpočtu DPH nastala. Toto tvrdenie opieral žalobca o samotný mechanizmus vzniku pohľadávky, s poukazom na § 79 ods. 1, 4 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom k 23.8.2011 s tým, že povinnému vznikla pohľadávka na vyplatenie nadmerného odpočtu voči žalovanému za jednotlivé mesačné zdaňovacie obdobia uplynutím príslušného zdaňovacieho obdobia, za ktoré nadmerný odpočet vznikol a pohľadávka za príslušné zdaňovacie obdobie sa stala splatnou. Pohľadávky za jednotlivé zdaňovacie obdobia sú podľa neho postupiteľné na iný subjekt a sú tak zároveň spôsobilé byť predmetom exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky, nakoľko ich vyplatenie nie je viazané výlučne na ten subjekt, ktorý ich v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty deklaroval. V súvislosti s tým poukázal na rozsudok KS v Bratislave č. k. 1S/61/2009 zo dňa 11.3.2010, potvrdený rozsudkom NS SR zn. 8Sžf/27/2010 zo dňa 28.7.2011, v ktorom sa súd nestotožnil s právnym názorom žalovaného,podľa ktorého účastník daňového konania nesmie na základe úkonov súkromno-právnej povahy postúpiť svoje práva vyplývajúce z daňových zákonov na inú osobu a taktiež sa nestotožnil s právnym názorom, podľa ktorého nárok na zaplatenie nadmerného odpočtu DPH v momente postúpenia daňovým subjektom na inú osobu neexistoval, pretože daňovými orgánmi nebolo vydané právoplatné rozhodnutie o priznaní tohto nároku. Podľa názoru súdu v tomto rozhodnutí nárok na nadmerný odpočet dane nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, ktorým tento nárok priznáva, nakoľko nárok na nadmerný odpočet dane vzniká ex lege po tom, čo platiteľ splnil všetky zákonné podmienky vzniku nároku na odpočet dane a nie je možné obmedziť nakladanie daňového subjektu podľa ustanovení súkromnoprávnych predpisov s pohľadávkou na zaplatenie nadmerného odpočtu dane, ktorá mu vznikla ex lege , pretože takéto obmedzenie nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, pričom zmluvným postúpením pohľadávky na zaplatenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 524 Občianskeho zákonníka nepostupoval daňový subjekt svoje práva a povinnosti v daňovom právnom konaní. Podľa žalobcu pohľadávka na zaplatenie nadmerného odpočtu, deklarovaná v daňovom priznaní k DPH, spĺňa všetky atribúty pohľadávky, ktorá je bez obmedzení postupiteľná na iný subjekt a je tak aj spôsobilá byť predmetom exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky, t.j. môže byť vyplatená súdnemu exekútorovi v rámci prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávneného, ktorý má pohľadávku voči povinnému, t.j. subjektu, ktorý má nárok na zaplatenie nadmerného odpočtu DPH voči príslušnému daňovému úradu. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že sú splnené všetky zákonné predpoklady úspešnosti poddlžníckej žaloby v zmysle § 109 EP, nakoľko žalovaný ako dlžník povinného nevyplatil právnemu predchodcovi žalobcu ako oprávnenému alebo poverenému súdnemu exekútorovi, pohľadávku na zaplatenie nadmerného odpočtu DPH bezodkladne po tom, keď sa stala pohľadávka splatnou. Žalobca ako právny nástupca pôvodného oprávneného v exekučnom konaní sa tak oprávnene domáha vo vlastnom mene od žalovaného ako dlžníka povinného na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky.
10. Súd právne posúdil prejednávanú vec najmä podľa týchto ustanovení zákonov:
11. Podľa ust § 105 ods.1, 3 zák.č.233/1995 Z.z. -EP exekúcia prikázaním inej peňažnej pohľadávky než pohľadávky z účtu v banke sa vykoná prikázaním tejto pohľadávky oprávnenému. Exekúcia postihuje pohľadávku povinného len do výšky pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva. 12. Podľa ust. § 106 ods. 1, písm a) EP exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky (ďalej len "príkaz na začatie exekúcie") nevyplatil túto pohľadávku povinnému. 13. Podľa ust.§ 109 ods.1 EP ak dlžník povinného nevyplatí oprávnenému alebo exekútorovi, ak sa na tom oprávnený s exekútorom písomne dohodol, pohľadávku bezodkladne po tom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa stala pohľadávka splatnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky. Nesmie však s dlžníkom povinného, ak ide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier, ani odpustiť jej zaplatenie. Dlžník povinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku, ktorú má voči oprávnenému. 14. Súd vo veci rozhodol na základe zisteného skutkového stavu v zmysle § 215 ods. 1 CSP, pričom vychádzal zo zhodných tvrdení strán ohľadne skutkovej situácie nimi prezentovanej, nakoľko neexistovala dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti, pokiaľ ide o poskytnutie pôžičky právnym predchodcom žalobcu R. O., K..Q..X.. K. G.-E. S. K..Q..X.. vo výške 130.000.- €, so splatnosťou do
24.6.2011, o čom svedčí aj predložená Notárska zápisnica zn. N 268/2010 zo dňa 14.9.2010. Nesporná medzi stranami bola aj skutočnosť, že na základe vykonateľného exekučného titulu - Notárskej zápisnice č. N 268/2010 zo dňa 14.9.2010 podal oprávnený DOSS LK s.r.o. (po zmene obchodného mena a sídla) návrh na vykonanie exekúcie pod č. Ex0511/11 na vymoženie pohľadávky vo výške 130.000.- € s prísl. súdnemu exekútorovi JUDr. Petrovi Molnárovi, ktorý vydal dňa 22.8.2011 Príkaz na začatie exekúcie voči Daňovému úradu Košice II na základe Poverenia, ktoré vydal Okresný súd Košice II na vykonanie exekúcie č. 49Er/2241/2011 zo dňa 19.8.2011, žalovaný Príkaz prevzal 23.8.2011, následne uvedený exekútor vydal 21.9.2011 exekučný príkaz č. Ex 0511/11 voči Daňovému úradu Košice II, t.j. príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky v súlade s ust. § 64 a 107 a nasl. EP a nariadil exekúciu prikázaním peňažnej pohľadávky S. G.-E. S. K..Q..X.. K. K. N. E. a dlžníkovi povinného - SR v zastúpení Daňovým úrad Košice II prikázal po doručení tohto exekučného príkazu na vymoženie pohľadávky oprávneného M. F. K..Q..X.. vo výške 130.000.- € s prísl. vrátane predbežných trov exekúcie, poukázať pohľadávku povinného, vyplývajúcu zo záväzkovo-právnych, resp. akýchkoľvek iných právnych vzťahov 1/ vyplatiť povinnému nadmerný odpočet DPH uplatnený povinným za všetky, alebo ktorékoľvek zdaňovacie obdobie od 11.7.2006 doposiaľ, 2/ vrátiť povinnému preplatok dane uplatnený povinným za všetky alebo ktorékoľvek zdaňovacie obdobie od 11.7.2006 doposiaľ, voči povinnému G.-E. S. K..Q..X.. so sídlom v Košiciach, na účet súdneho exekútora JUDr. Petra Molnára. Tento exekučný príkaz prevzal žalovaný 7.10.2011, na neho aj reagoval listom z 13.10.2011 s tým, že vrátil tento Príkaz na vykonanie exekúcie z dôvodu, že správca dane neeviduje takéto pohľadávky, príkaz je nerealizovateľný pre neexistenciu postihovaných pohľadávok. Nesporné medzi stranami bolo aj to, že žalovaný zaslal Odpoveď G. Ú. A.. S. Z.Á. N. E. M. XX.X.XXXX H. M. S. Č.. G. T. M. 22.8.2011 a v ňom namietal, že peňažná pohľadávka nie je presne špecifikovaná, pričom pohľadávky povinného daňového charakteru sú za každé zdaňovacie obdobie samostatnými pohľadávkami a súdny exekútor je povinný si skutočnosti pre riadnu identifikáciu exekvovaných pohľadávok zistiť. Zároveň žalovaný v tejto Odpovedi uviedol, že ak vznikol daňovému subjektu daňový preplatok, nárok na vrátenie daňového preplatku má len daňový subjekt, správca dane nemôže vyhovieť žiadosti tretej osoby, ktorá chce požiadať o úhradu dlžnej sumy, vzniknutej postúpením nároku na daňový preplatok daňovým subjektom. Z predložených listinných dôkazov súd považoval za nesporne preukázané, že exekútor doručil žalovanému Príkaz na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky, teda žalovaný mal vedomosť o vykonávaní exekúcie na majetok povinného G.-E. S. K..Q..X.., ktorý povinný mal nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, že žalovaný reagoval na všetky výzvy o súčinnosť zo strany exekútora a riadne zdôvodnil, prečo sa nepovažuje za dlžníka a z akého dôvodu nie je možné jeho postavenie zamieňať, resp. subsumovať do postavenia povinného, t.j. dlžníka. Tak ako v tomto spore, aj v písomných vyjadreniach adresovaných exekútorovi žalovaný opätovne zdôvodnil, že podľa platnej právnej úpravy nebol oprávnený poskytnúť exekútorovi požadované údaje, pretože tie boli nad rámec zákonov a platného právneho stavu, nakoľko sa jednalo o údaje podliehajúce režimu daňového tajomstva (poukaz na § 23 a 23b/ zákona o správe daní, ako aj § 3 EP) s tým, že právne normy, teda aj daňové predpisy sú záväzné aj pre súdneho exekútora. Žalovaný postupoval len v súlade s daňovými zákonmi, účinnými v rozhodnom čase, t.j. v r. 2011, konkrétne v súlade s ust. § 79 ods. 2 a 4 zákona o správe daní, podľa ktorých bol oprávnený nadmerný odpočet DPH vrátiť do 30 dní alebo vo veci začať daňovú kontrolu, následne ho vrátiť po výkone a ukončení tejto daňovej kontroly. Taktiež postupoval v zmysle § 63 ods. 8 zák. o správe daní, podľa ktorého sa nadmerný odpočet použije buď na kompenzáciu daňových nedoplatkov toho istého daňového subjektu, ktorý tento nadmerný odpočet uplatnil, alebo ak sa nevyužije na kompenzáciu daňových nedoplatkov, uplatnený nadmerný odpočet sa vráti daňovému subjektu. Žalovaný poukazoval v spore, že v Príkaze na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky od JUDr. Molnára ho exekútor označil za dlžníka povinného - daňového subjektu G.-E. S. K..Q..X.., Č. A. T. B. T. E. H. Okresnom K. E. P. S. K.. T.. XXEr/XXXX/XXXX, a na to, že požadované údaje, vyžadované exekútorom, nemohol žalovaný v zmysle § 23 zák. o správe daní oznámiť kvôli režimu daňového tajomstva. Týmito dôvodmi žalovaný argumentoval aj pri odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Košice II v uvedenej veci pri vydaní poriadkovej pokuty vo výške 500.- € (odvolanie bolo súdom odmietnuté pre oneskorené podanie- čl. 96). Ďalším uznesením Krajského K. N. E. K.. T.. XXCoE/XXX/ XXXX T. M. XX.X.XXXX X. K. T. V. Okresného K. E. P. Č.. E.. XXEr/XXXX/XXXX-39 zo dňa 26.11.2012 o uložení poriadkovej pokuty 500.- € žalovanému a vrátil veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie pre nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov (čl. 93).
15. Žalobca v priebehu konania argumentoval najmä tým, že sú splnené zákonné predpoklady podľa § 109 EP na podanie poddlžníckej žaloby, nakoľko v čase doručenia exekučného Príkazu žalovanému bol tento dlžníkom povinného v exekučnom konaní a napriek tomu nároky na vyplatenie nadmerných
odpočtov v čase ich splatnosti nevyplatil na účet povereného súdneho exekútora. Tvrdil, že samotný nárok na vyplatenie nadmerného odpočtu je pohľadávkou, s ktorou možno disponovať podľa predpisov súkromného práva a je aj spôsobilá byť predmetom exekúcie, pričom poukazoval najmä na to, že exekúcii podliehajú všetky pohľadávky okrem tých, ktoré sú výslovne z exekúcie vylúčené podľa § 111 EP, v ktorých nárok na vyplatenie nadmerného odpočtu uvedený nie je.
16. Žalovaný argumentáciu zakladal na skutočnosti, že je orgánom štátnej správy (finančným orgánom), ktorý mal a aj v súčasnosti má zverené konkrétne právomoci prostredníctvom právnych predpisov, je teda viazaný zákonným postupom, ktorým sa aj riadil v predmetnej veci a postupoval na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, predovšetkým daňové zákony účinné v rozhodnom čase. Zdôrazňoval, že je subjektom verejného práva, v tomto prípade vystupoval ako subjekt verejného práva, nebol účastníkom žiadneho záväzkového právneho vzťahu, či už so žalobcom, alebo povinným G.-E. S. K..Q..X.. a na základe toho nie je možné, aby bol daňový úrad označený ako poddlžník, pretože len disponoval zákonným nárokom - nadmerným odpočtom DPH, ktorý si daňový subjekt (povinný) uplatnil v daňovom priznaní. Súčasne žalovaný namietal, že na strane žalobcu neexistuje aktívna procesná legitimácia na podanie poddlžníckej žaloby a rovnako absentuje pasívna procesná legitimácia na jeho strane.
17. Na základe takto zisteného skutkového stavu, s poukazom na ustanovenie §§ 2 ods. 1, 63, zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a podľa §§ 105 ods. 1, 3, 106 ods. 1 písm. a/, zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (EP) súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Stotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobca so žalovaným nie sú v žiadnom záväzkovo-právnom vzťahu, či už podľa občianskeho alebo obchodného práva a rovnako aj dlžník žalobcu a žalovaný nie sú v žiadnom záväzkovo-právnom vzťahu. Vzájomný vzťah medzi dlžníkom žalobcu (povinným), ktorý je a bol daňovým subjektom a daňovým úradom ako orgánom verejnej moci (žalovaným) je výsostne verejno-právny vzťah. Poddlžníckou žalobou sa svojho práva môže domáhať len subjekt v oblasti práva súkromného. Pokiaľ ide o vzťah medzi žalobcom ako veriteľom a povinným ako jeho dlžníkom, jedná sa rovnako o súkromno-právny vzťah, v ktorom nedošlo k splneniu záväzku zo strany dlžníka žalobcu a ten sa stal povinným v rámci výkonu súdnej exekúcie.
18. Podstatným pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky, či žalovaný - daňový úrad je dlžníkom povinného a či pri podaní poddlžníckej žaloby je pasívne legitimovaným v tomto spore. Pri posudzovaní dôvodnosti poddlžníckej žaloby nie je podstatné to, o akú veľkú pohľadávku oprávneného voči povinnému išlo v exekučnom konaní, ale to, akú pohľadávku mal povinný voči svojmu dlžníkovi. Dôsledky predpokladané v ust. § 109 EP možno vyvodzovať iba z porušenia povinnosti dlžníkom povinného vo vzťahu k pohľadávke povinného voči jeho dlžníkovi a nie vo vzťahu k pohľadávke oprávneného voči povinnému.
19. Výsledkami vykonaného dokazovania pred súdom bolo nepochybne preukázané, že žalovaný - daňový úrad nemá žiaden právny vzťah ani so žalobcom, ani s jeho dlžníkom a ak existoval vzťah medzi žalovaným a dlžníkom žalobcu, išlo o verejno-právny vzťah, založený na tom právnom základe, že existoval tu zákonný nárok dlžníka žalobcu, vyplývajúci priamo zo zákona o DPH, t.j. z verejno- právneho predpisu a nie o záväzkovo-právny vzťah (napr. na základe zmluvy o pôžičke). Daňový úrad, t.j. žalovaný vykonával vo vzťahu k dlžníkovi žalobcu právomoc, ktorú mal zverenú zákonom, jednak zák. č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a jednak zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní, podľa ktorej aj vykonával svoje činnosti v nadväznosti na zák. č. 222/2004 o DPH, v ktorom podľa ust. § 79 daňový úrad bol povinný vrátiť nadmerný odpočet do 90 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, teda ako subjekt verejného práva vystupoval vo vzťahu k dlžníkovi žalobcu a nestal sa účastníkom občiansko-právneho vzťahu s ním. Zákon určuje daňovému úradu, ako má postupovať a nakladať s uplatneným nadmerným odpočtom DPH zo strany dlžníka žalobcu, podľa ktorého aj postupoval, lebo inak by konal v rozpore so zákonom o DPH a zákonom o správe daní, konkrétne § 63 ods. 8, podľa ktorého nadmerný odpočet DPH mohol použiť buď na kompenzáciu daňových nedoplatkov toho istého daňového subjektu, ktorý nadmerný odpočet uplatnil, alebo vrátiť ho daňovému subjektu. Inú zákonnú možnosť žalovaný v rozhodnom čase nemal. Nárok daňového subjektu na vrátenie daňového preplatku je zákonným nárokom a nie je možné ho posudzovať ako pohľadávku daňového subjektu voči správcovi dane. V prípade daňového preplatku nejedná sa o pohľadávku postupiteľnú podľa predpisov súkromného práva, keďže daňové právo postúpenie povinností z daňovo- právnych vzťahov na tretie osoby neumožňuje. Zákon o správe daní (§ 63) neupravuje možnosť
postúpenia preplatku medzi dvoma daňovými subjektmi navzájom, ani jeho preúčtovania na iný daňový subjekt. Týka sa to rovnako nadmerného odpočtu DPH, pri ktorom ide o sumu patriacu daňovému subjektu a ten má právo s ňou nakladať podľa vlastnej úvahy. Ak vznikol daňovému subjektu daňový preplatok, tak má nárok na vrátenie tohto daňového preplatku len daňový subjekt a nie tretia osoba, t.j. v danom prípade žalobca. Za takéhoto skutkového stavu žalovaný (daňový úrad) nemôže byť dlžníkom povinného EKOS-KAJO PLUS s.r.o. Žalobca síce v konaní preukázal doručenie exekučného Príkazu sp. zn. Ex/0511/2011 zo dňa 21.9.2011 Daňovému úradu Košice II dňa 7.10.2011 (čl. 11 spisu), ale nepreukázal, že žalovaný je dlžníkom G.-E. S. K..Q..X.. B. povinného. Keďže v zmysle ust. § 109 EP je pri podaní poddlžníckej žaloby pasívne legitimovaný vždy dlžník povinného, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že ten nie je dlžníkom povinného, čím nie je splnená základná požiadavka na podanie poddlžníckej žaloby, pretože daňový úrad nie je pasívne legitimovaným účastníkom v spore. Za tejto dôkaznej situácie súd z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného žalobu voči nemu zamietol, pretože ani v čase vydania exekučného Príkazu žiadna pohľadávka daňového úradu voči povinnému neexistovala. Žalovaný nebol dlžníkom povinného a ak nevyplatil právnemu predchodcovi žalobcu ako oprávnenému alebo poverenému súdnemu exekútorovi, finančné prostriedky z nadmerného odpočtu DPH po tom, keď sa stala splatnou pohľadávka zo zmluvy o pôžičke medzi právnym predchodcom žalobcu a jeho dlžníkom, neboli splnené zákonné predpoklady na úspešnosť poddlžníckej žaloby v zmysle § 109 EP. Žalovaný teda dôvodne namieta svoje procesné postavenie poddlžníka v tomto spore, čoho dôkazom je aj Usmernenie k postupu správcov dane voči súdnym exekútorom, vydané Finančným riaditeľstvom SR 17.8.2012, aj jeho právnym predchodcom Daňovým riaditeľstvom SR zo dňa 23.12.2010, v ktorom okrem iného sa uvádza, že ako dlžníka povinného nie je možné označovať daňový úrad z dôvodu nedostatku ich hmotno-právnej subjektivity a je nutné taktiež oznamovať správcami dane súdnemu exekútorovi nedostatky exekučných príkazov pre ich nevykonateľnosť z dôvodu nešpecifikovania pohľadávok povinného daňového charakteru. Daňové úrady nemajú hmotno-právnu subjektivitu, pretože sú len preddavkovými organizáciami rozpočtovej organizácie - FR SR a zároveň nemajú v hmotnom práve postavenie zákonného zástupcu príslušného VÚC alebo SR, ktorá má v občiansko-právnych vzťahoch právnu subjektivitu podľa § 21 Občianskeho zákonníka, preto daňový úrad nie je a ani nemôže byť dlžníkom povinného.
20. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu v jeho podaní zo dňa 8.7.2016 s poukazom na rozsudok KS v Bratislave, č.k. 1S/61/2009 z 11.3.2010, potvrdený rozsudkom NS SR zn. 8Sžf/27/2010 zo dňa 28.7.2011, súd k tomu len dodáva, že na daný prípad nemožno vzťahovať citované rozhodnutie, ktoré rozoberá zmluvné postúpenie pohľadávky na zaplatenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 524 Občianskeho zákonníka, pričom v prejednávanej veci nepostupoval daňový subjekt svoje práva a povinnosti v daňovo-právnom konaní, teda nešlo o prevod povinností, ale ani o postúpenie pohľadávky, preto názor žalobcu, že pohľadávka na zaplatenie nadmerného odpočtu deklarovaného v daňovom priznaní k DPH spĺňa všetky atribúty pohľadávky, ktorá je postupiteľná na iný subjekt a je tak spôsobilá byť predmetom exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky, je mylný. Absencia vecnej legitimácie žalovaného je skutočnosťou, ktorá sama o sebe i bez ďalšieho vylučuje dôvodnosť nároku uplatneného v konaní voči nemu a činí navyše dokazovanie, hodnotenie dôkazov, i právne posudzovanie veci , nadbytočným.
21. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP podľa pomeru úspechu v konaní tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal, keďže mu v spore žiadne trovy nevznikli, ani si ich neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Košice II.
V odvolaní proti rozsudku sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku -CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).