Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/279/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Beátou Svediakovou v právnej veci žalobcu : H. Ď., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, XXX XX Ž., práv. zast.: AK Mgr. Dr. Anton Kušnír, advokát, so sídlom ul. Jána Reka 13, 010 01 Žilina, proti žalovanému : Z.. J. F., nar.XX.XX.XXXX, bytom U.. J. X, XXX XX Ž., práv. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Kvetoslava Kolínová, s.r.o., so sídlom Národná 10,010 01 Žilina, , v konaní o náhradu škody, takto

rozhodol:

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 877 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 28.9.2013 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku v časti uplatneného príslušenstva žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Navrhovateľ sa písomnou žalobou domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 877 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne z tejto sumy od 10.11.2012 do zaplatenia a na náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 10.11.2012 na zaparkovanom vozidle Škoda Octavia, ev. č.: M. XXX P. vo vlastníctve navrhovateľa, ktoré bolo odstavené na parkovisku pri motoreste Strečno, stojaceho na pozemku parc.č. KN -C XXXX/XX a parc.č. KN - C XXXX/XX, so súp. číslom XXX, vo vlastníctve odporcu, vznikla navrhovateľovi na uvedenom motorovom vozidle škoda, ktorá vznikla tak, že v dôsledku silného vetra, z uvedenej nehnuteľnosti bola strhnutá strecha, ktorá spadla na vozidlo navrhovateľa. Výška škody bola vyčíslená znalcom z odboru Doprava cestná a strojárstvo, Ing. W. X., číslo posudku 16/2013 zo dňa 19.11.2012 na sumu 877 Eur. Odporca dobrovoľne napriek viacerým výzvam zo strany navrhovateľa, mu túto škodu nenahradil, a preto sa domáha svojho práva súdnou cestou.

3. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/279/2013 - 108 zo dňa 21.07.2015 tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že v danej veci sa nejedná ani o jeden z uvedených prípadov zodpovednosti za škodu na odložených alebo vnesených veciach, a to preto, že zákon viaže vznik tejto zodpovednosti na vykonávanie určitej činnosti, s ktorou je spojené vnesenie alebo odkladanie vecí zákazníka, pričom navrhovateľ neumiestnil svoje motorové vozidlo v danej lokalite v súvislosti s vykonávaním určitej činnosti v stavbe, z ktorej vietor strhol plech, nakoľko v tejto stavbe sa v čase udalosti žiadna prevádzková ani iná činnosť s ktorou je spojené vnesenie alebo odkladanie vecí zákazníka nevykonávala a stavba bola uzavretá. Okresný súd tak dospel k záveru, že aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu spôsobenú na odložených alebo vnesených veciach je na súdenú vec vylúčená s tým, že ak by sa v tejto stavbe aj takáto činnosť vykonávala, pasívne vecne

legitimovaný by bol prevádzkovateľ činnosti, a nie vlastník stavby, nakoľko povinný z tejto zodpovednosti je ten, kto vykonáva činnosť, s ktorou je spojené odkladanie vecí a nie je pritom významné, v akom právnom vzťahu je k priestorom kde vykonáva činnosť, akou právnou formou užíva priestory a či a nakoľko má možnosť stav týchto priestorov ovplyvniť. Právne posudzoval danú vec podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti fyzických a právnických osôb za škodu tak, že v súdenej veci sa jedná o subjektívnu všeobecnú občianskoprávnu zodpovednosť za škodu a navrhovateľa teda zaťažovalo dôkazné bremeno, aby v konaní preukázal, že odporca porušil určitú povinnosť, že porušením tejto povinnosti odporca spôsobil navrhovateľovi škodu. Tiež aby preukázal príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody a aby preukázal zavinenie odporcu na vzniku škody. Podľa záveru súdu navrhovateľ však v konaní nepreukázal akú povinnosť porušil odporca, nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody a ani zavinenie odporcu. Neboli tak splnené predpoklady vzniku všeobecnej subjektívnej občianskoprávnej zodpovednosti odporcu za škodu, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol na základe ustanovenia § 151 ods.3 O. s. p., ktoré umožňuje súdu rozhodnúť o náhrade trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

4. Na odvolanie navrhovateľa, Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesením č.k.11Co/363/2015

- 131 zo dňa 31.03.2016 napadnutý rozsudku zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd vyslovil, že prvostupňový súd sa obmedzil len na konštatovanie, že nemal preukázané, či odporca porušil určitú povinnosť a že porušením tejto povinnosti odporca spôsobil navrhovateľovi škodu, pričom dôkazné bremeno zaťažovalo navrhovateľa. S takto ustáleným skutkovým stavom a následne právnym záverom prvostupňového súdu sa odvolací súd nestotožňuje. V tomto smere je dôvodná námietka odvolateľa ohľadne nevyporiadania sa okresným súdom s otázkou všeobecnej prevenčnej povinnosti odporcu na zabránenie vzniku škody v zmysle ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, a to napriek tomu, ako správne odvolateľ podotkol, že okresný súd posudzoval vec podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti. Rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré sa s touto otázkou vôbec nezaoberá, je podľa odvolacieho súdu v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a jeho právne závery sú predčasné. Právna úprava zodpovednosti za škodu vychádza zo všeobecnej zásady občiansko-právneho deliktu. Podľa tejto úpravy každý, kto privodí vznik škody svojím protiprávnym a spravidla i zavineným konaním, je povinný spôsobenú škodu nahradiť. Občianskoprávna úprava vychádza z toho, že spôsobenie škody je nežiaducim spoločenským javom, pretože žiadna náhrada za škodu nemôže privodiť stav, ktorý tu bol pred vznikom škody. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka kladie dôraz na predchádzanie škodám, pričom ide o zákonné vyjadrenie princípu generálnej prevencie, ktoré každému subjektu súkromného práva ukladá povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku, na zdraví fyzických a právnických osôb, na prírode a na životnom prostredí. V tomto ustanovení je vyjadrená zákonná povinnosť každého účastníka občianskoprávnych vzťahov predchádzať škodám. Ide teda o povinnosť dodržiavať nielen to, čo je uložené zákonom, alebo zmluvou, ale aj o povinnosť konať tak, aby ku škodám nedochádzalo. Všeobecná prevencia podľa § 415 Občianskeho zákonníka je právnou povinnosťou, ktorej porušenie predstavuje protiprávne konanie a má za následok pri splnení ďalších podmienok vznik všeobecnej občianskoprávnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Tento záver je zrejmý aj zo súdnej praxe (rozhodnutia R 16/1980; R 5/1981; R 12/1986; R 9/1992). Použitie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípadoch, ak neexistuje konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje, teda v prípadoch, ak nemožno naisto zistiť, akú konkrétnu povinnosť škodca porušil. Nesplnenie prevenčnej povinnosti môže teda založiť všeobecnú zodpovednosť za škodu. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním odporcu a vzniknutou škodou. Zisťovanie príčinnej súvislosti znamená, že do celej reťaze všeobecnej príčinnosti treba sledovať iba tie príčiny a následky, ktoré sú podstatné pre zodpovednosť za škodu. V prvom rade je potrebné ustáliť, či došlo ku škode. Následne treba zistiť existenciu príčiny vzniku škody. Ďalším nevyhnutným predpokladom vzniku všeobecnej právnej zodpovednosti je zavinenie. Všeobecná občianskoprávna zodpovednosť je založená na princípe zodpovednosti za predpokladané nedbanlivostné zavinenie. Dôkazné bremeno o tom, že škoda nevznikla zavineným konaním spočíva na škodcovi, ktorý sa môže zodpovednosti zbaviť preukázaním toho, že škodu nezavinil. Preto pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že odporca podľa vlastného tvrdenia mal vykonať zásah do strechy, ktorá následne pod vplyvom vetra spadla, avšak nepreukázal, že uvedený zásah do konštrukcie strechy bol vykonaný v súlade s ustanoveniami Stavebného zákona a odporca "nevidel dôvod" na postup v súlade s ustanoveniami Stavebného zákona, odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že okresný súd sa mal zaoberať týmito skutočnosťami, predovšetkým v súvislosti s aplikáciou prevenčného ustanovenia §

415 Občianskeho zákonníka. Tiež odvolací súd vyslovil, že pokiaľ okresný súd neaplikoval na daný prejednávaný prípad vyššie citované ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, tak tieto pochybenia sa nevyhnutne premietli i do roviny právneho hodnotenia a následne rozhodnutia okresného súdu a viedli krajský súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je predčasné.

5. Žalobca v celom rozsahu zotrval na žalobe.

6. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že pokiaľ krajský súd ako odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v tejto veci a zaviazal súd prvého stupňa, aby sa v danom prípade zaoberal otázkou či zo strany žalovaného došlo k porušeniu preventívnej povinnosti alebo nie, považuje túto okolnosť za prioritnú pre právne posúdenie veci a teda aj právneho nároku žalobcu voči žalovanému. Má však zato, že zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu preventívnej povinnosti v zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka s tým, že dôkazné bremeno na žalobcovi. Čo sa týka argumentácie zo strany žalobcu, poukázala na ust. § 86 Stavebného zákona, v zmysle vlastník stavby je v súlade s dokumentáciou overenou stavebným úradom a s rozhodnutím stavebného úradu povinný udržiavať stavbu v dobrom stavebnom stave tak, aby nevzniklo nebezpečenstvo požiarnych a hygienických závad, aby nedochádzalo k jej zhodnoteniu alebo ohrozeniu jej vzhľadu a aby čo najviac predĺžila jej užívateľnosť s tým, že nebolo preukázané žiadne pochybenie alebo nedodržanie si preventívnej povinnosti zo strany žalobcu. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, tiež že ani preventívna povinnosť nie je bezbrehá, čo znamená, že je možné žalovanému pripisovať možno len takú povinnosť, ktorá má nejaké základy rozumnej požiadavky a logiky a nemožno žiadať od žalovaného, aby predvídal akúkoľvek okolnosť, ktorá by mohla nastať. Tiež vyslovila názor, že dôkazné bremeno, že predmetné priestory boli v takom stave v akom uvádza žalobca, je na žalobcovi. Poukázala na listiny predložené žalobcom, z ktorých vyplýva, že ku škode došlo na základe vyššej moci a teda z dôvodu, že došlo ku škode z vyššej moci máme zato, že niet nároku žalobcu voči žalovanému a nie je mu možné priznať teda právnu relevanciu a žiadala tak žalobu zamietnuť.

7. V ďalšom konaní súd postupoval v zmysle záverov odvolacieho súdu a na prejednávanú vec ust. § 415 Občianskeho zákonníka.

8. Podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Ustanovenie § 415 zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo (neminem laedere). Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Ide o ochranu života a zdravia, o ochranu majetku, o ochranu prírody a ochranu životného prostredia. Tieto statky sú, prirodzene, chránené aj inými ustanoveniami, či už Občianskeho zákonníka alebo iných právnych predpisov, ktoré s porušením povinností pri ochrane týchto statkov spájajú určité zodpovednostné následky. Ak bola porušená konkrétna povinnosť ustanovená v týchto ustanoveniach, použijú sa predovšetkým zodpovednostné následky upravené v týchto konkrétnych ustanoveniach. Ak neboli porušené konkrétne povinnosti vymedzené v týchto ustanoveniach a určitým konaním alebo nekonaním sa zasiahlo do chránených statkov uvedených v § 415, ktorým sa spôsobila určitá škoda na týchto statkoch, treba si položiť otázku, či ten, kto takto zasahoval, si počínal tak, aby nedochádzalo ku škodám, alebo či si takto nepočínal. Ak si tak nepočínal, porušil povinnosť uloženú mu v § 415 a z porušenia tejto povinnosti mu vznikne zodpovednosť za škodu. Porušenie preventívnej povinnosti uvedenej v § 415 sa stáva dôvodom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škody, pokiaľ sa nedokáže porušenie povinnosti podľa určitého konkrétneho ustanovenia, či už Občianskeho zákonníka alebo iného zákona. Porušením preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda na zdraví, majetku, na prírode alebo na životnom prostredí, vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420. Podľa § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je: 1. protiprávny úkon, 2. spôsobenie škody a3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou s tým, že všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia).

9. V prejednávanej veci súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že sú splnené zákonné predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá bola spôsobená žalobcovi na jeho osobnom motorovom vozidle tak, že v dôsledku silného vetra, z nehnuteľnosti postavenej na pozemku parc.č. KN-C XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXXm2 v k.ú.

Y., stavba bez súpisného čísla, označená ako sociálne zariadenie, ktorej vlastníkom je žalovaný vznikla na osobnom motorovom vozidle žalobcu v dôsledku jeho poškodenia škoda, ktorej výšku v sume 877 Eur má súd za preukázanú zo znaleckého posudku 16/2013 zo dňa 19.11.2012 znalca z odboru Doprava cestná a strojárstvo Ing. W. X. a boli tak naplnené všetky zákonné predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti za škodu uvedené v odseku 8 odôvodnenia. V tejto súvislosti súd uvádza, že pokiaľ žalovaný ešte v pôvodnom konaní namietal správnosť záverov znaleckého posudku ohľadne výšky škody, bolo na ňom, aby produkoval na túto svoju námietku resp. tvrdenie dôkazy. Žalovaný však žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili správnosť záverov znaleckého posudku neprodukoval, ani to ani v pôvodnom ani v ďalšom konaní. Súd tak nemal žiadne pochybnosti o správnosti záverov predmetného znaleckého posudku a pri svojom rozhodovaní z neho preto vychádzal. Súd vychádzal pri svojom rozhodnutí aj z ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej pri stanovení výšky náhrady škody spôsobenej na veci je potrebné vychádzať z nákladov, ktoré je potrebné vynaložiť na jej uvedenie do pôvodného stavu, (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp.. zn. 1Cz/82/1988 zo dňa 30.11.1988, publikovaný pod R 25/1990), tak ako bola určená predmetným znaleckým posudkom.

10. Tiež je nutné uviesť, že občianskoprávna zodpovednosť za škodu podľa ust. § 415 a 420 ods.1 Občianskeho zákonníka, je založená na subjektívnom princípe, teda zavinenie sa prezumuje zo zákona, bolo tak na žalovanom, aby preukázal, že spôsobenú škodu nezavinil. súdenej veci sa však podľa záveru súdu žalovaný nepreukázal, že škodu nezavinil a nepreukázal, že škoda bola spôsobená okolnosťami tzv. vyššej moci, o čom svedčí aj to, že v danom objekte sa v čase škodovej udalosti nachádzalo viacero stavieb, pričom strecha spadla iba z predmetnej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného.

11. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku a žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania, súd s poukazom na ust. § 517 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi popri plnení aj úroky z omeškania v zákonnom stanovenej výške, t.j. vo výške 8,5 ročne. Pokiaľ ide o prvý deň omeškania žalovaného s plnením peňažného záväzku, súd vychádzal z § 563 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Toto ustanovenie sa týka tých prípadov, keď čas splnenia nebol určený žiadnym z uvedených spôsobov. Právo určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ. Ak čas splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzavretí zmluvy, vyzvať dlžníka, aby plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť v nasledujúci deň po obdržaní výzvy (upomienky). V tom prípade platí na splnenie čas, ktorý určil veriteľ vo svojej výzve dlžníkovi. Žalobca síce listom zo dňa 03.06.2013, avšak jej doručenie žalovanému nepreukázal. Preto súd priznal žalobcovi úroky z omeškania až od dňa 28.09.2013, nakoľko žaloba bola doručená žalovanému dňa 26.09.2013, žalovaný mal tak plniť dňa 27.09.2013 a prvým dňom omeškania žalovaného bol tak deň 28.09.2013 a nestotožnil sa s právnou argumentáciou žalobcu, že úroky z omeškania mu náležia od dňa 10.11.2012 teda odo dňa škodovej udalosti, preto žalobu vo zvyšku v časti uplatneného príslušenstva vo zvyšku zamietol.

12. O náhrade trov konania súd rozhodol na základe ust. § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods.2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Žalobca mal vo veci neúspech iba v nepatrnej časti uplatnené príslušenstva, preto mu súd proti žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.