Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17Cpr-2-2013.pdf
PDF · 115.29 KB
Case nature
Area
Subarea
17Cpr/2/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Michaelou Pacherovou, v právnej veci žalobkyne: F. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/X, I., proti žalovanému: Sodexo s.r.o., IČO: 357 28 434, so sídlom Gagarinova 7/C, Bratislava, zastúpený advokátom JUDr. Ivanom Benčíkom so sídlom Hlavná 63, Štefanová o doplatenie mzdy takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd priznáva právo na plnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1/ Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajší súd domáhala vyplatenia mzdového nároku vo výške, ktorá bude určená príslušným znalcom z odboru mzdového účtovníctva, spolu so zákonným úrokom z omeškania, ktorý bude vyčíslený dodatočne a trovami konania. V žalobe uviedla, že dňa 14. 7. 2009 uzavrela pracovnú zmluvu so žalovaným na pozíciu pokladníčka, s dohodnutou mzdou 400 euro brutto a pohyblivou zložkou 80 euro. Až do 21. 2. 2012 pracovala na úseku Hala - 4 - jedáleň pracoviska Sodexo v priestoroch závodu Volkswagen. Pri nástupe na pracovisko žalobkyňa zamestnávateľa oboznámila so svojim zdravotným stavom, v dôsledku ktorého mala prísny zákaz robiť ťažkú prácu, napriek tomu bola prideľovaná na vypomáhanie do kuchyne, kde musela nosiť plné rajnice a dezinfikovať zariadenie kuchyne. I keď prácu plnila riadne, bola jej pohyblivá zložka mzdy krátená bez odôvodnenia alebo za nedostatky v oblasti, ktoré nemala v pracovnej náplni. Dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 22. 10. 2009 došlo k zmene pracovnej doby z 37,5 hodín týždenne na 40 hodín týždenne. V priebehu roku 2011 a 2012 žalovaný menil pracovný čas podľa vlastného uváženia . Od roku 2011 bola pracovná doba upravená na dlhý a krátky týždeň, 1. týždeň - 12 - 12 - 0 - 0 - 12 - 12 - 8 a 2. týždeň zapracovalo - 0
- 0 - 12 - 12 - 0 - 0 - 0 so 2 17Cpr/2/2013 štvorhodinovou prestávkou medzi jednotlivými zmenami. Nástup do práce bol od 9.30 hodiny do 18.00 hodiny, nasledovala štvorhodinová prestávka, ďalší nástup do práce bol od 22.00 hodiny do 02.00 hodiny. Každý deň sa evidovala do týždenného hárku, ktorý viedol zamestnávateľ na pracovisku. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce nesprávne viedol evidenciu o dochádzke žalovanej, pretože odpracovala veľa hodín nadčas, pracovala cez víkendy a piatky, čo zamestnávateľ pri výplate mzdy nezohľadnil. Dňa 22. 10. 2009 je bol predložený k podpisu dodatok k pracovnej zmluve, ktorý v rozpore s ustanovením § 85 ods. 5 Zákonníka práce stanovil pracovný čas na 40 hodín týždenne, hoci vykonávala prácu v trojzmennej prevádzke, kedy mal byť dohodnutý pracovný čas na maximálne 37,5 hodín týždenne. Tento dodatok k pracovnej zmluve považovala žalobkyňa za neplatný. Žalovaný okrem uvedeného nedodržal ani ustanovenie § 92 Zákonníka práce o nepretržitom dennom odpočinku, nakoľko žalobkyňa pracovala od 9. 30 hodiny do 18.00 hodiny a následne od 22.00 hodiny do 02.00 hodiny, čiže ak po skončení tohto dňa musela znova nastúpiť do práce od 9.30 hodine,
nemala nepretržitý denný odpočinok v trvaní 12 hodín medzi dvoma zmenami. Celkovo odpracovala ročne až 120 hodín práce nadčas. V období od 9. 2. 2012 do 20. 2. 2012 bola práceneschopná a po nástupe do zamestnania ju zamestnávateľ donútil podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Od 22. 10. 2009 spolu odpracovala približne 277,5 hodín práce nadčas, ide o orientačný udaj, na preukázanie uvedených skutočností žiadala, aby si súd vyžiadal evidenciu jej dochádzky za celú dobu trvania pracovného pomeru. Ak počet odpracovaných hodín vynásobila výškou jej hodinovej mzdy 2,67 eur, tak za 277,5 hodín jej v spojení s § 121 Zákonníka práce patrila odmena za prácu nadčas vo výške 926,16 eura (277,5 x 2,67 € x 25 %). Svoje mzdové nároky však presne vypočítať nevedela, nakoľko nevie presne koľko hodín práce bolo vykonaných v noci resp. sviatky, navrhovala, aby si súd vyžiadal od zamestnávateľa evidenciu o dochádzke a ustanovil znalca ktorý následne vypočíta nevyplatenú mzdu. 2/ Žalovaný nesúhlasil s uplatneným nárokom ani s tvrdením, že k skončeniu pracovného pomeru došlo pod nátlakom. Ak bola žalobkyňa toho názoru, že skončenie jej pracovného pomeru bolo v rozpore so zákonom, mala možnosť domáhať sa vyslovenia jeho neplatnosti na súde. Žalobkyňa žiaden takýto návrh v zákonnej lehote nepodala preto je nutné považovať dohodu o skončení pracovného pomeru za platnú. Nesúhlasil ani s tvrdením, že by žalobkyni nevyplatil všetky mzdové nároky. Počas celej doby trvania pracovného pomeru neboli z jej strany vznesené žiadne námietky voči vyplatenej mzde. Žalobkyňa ani raz od roku 2009 až do skončenia pracovného pomeru, teda za viac ako 2,5 roka nepretržitého trvania pracovného pomeru nežiadala o doplatenie mzdových alebo iných nárokov a nikdy nemala výhrady k výške vyplatenej mzdy. Žalovaný jej nikdy neoprávnene ani bezdôvodne nekrátil pohyblivú zložku mzdy. Poukázal nato, že pohyblivá zložka mzdy nie je nárokovateľnou položkou a jej priznanie, resp. nepriznanie je vo výlučnej kompetencii zamestnávateľa. Z obsahu mzdových listov vyplýva, že žalobkyni bola takmer pravidelne k mzde vyplácaná aj suma zodpovedajúca pohyblivej zložke mzdy podľa konkrétneho rozhodnutia jej priameho nadriadeného. Ak žalobkyňa žiada doplatiť mzdu za obdobie od 22. 10. 2009 až do skončenia pracovného pomeru je potrebné, aby svoje nároky riadne špecifikovala, teda aby z návrhu bolo zrejmé, za ktoré konkrétne mesiace sa domáha doplatenia mzdy, v akej výške a na základe akých skutočností. 3/ Z obsahu spisového materiálu súd zistil, že žalobkyňa uzavrela dňa 13. 7. 2009 so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu, na základe ktorej mala vykonávať prácu pokladníčky na prevádzke obchodnej spoločnosti Sodexo vo firme Volkswagen Slovakia a.s. 3 17Cpr/2/2013 so sídlom J. Jonáša 1, Bratislava. Nástup do práce bol dohodnutý na 14. 7. 2009. V článku I. bod 5 Pracovnej zmluvy bolo dojednané: "u zamestnanca sa stanovuje pracovný čas v zmysle ustanovenia § 85 a nasledovných Zákonníka práce v trvaní 37,5 hodín týždenne. Zamestnávateľ je oprávnený určiť začiatok a koniec pracovného času a rozvrh pracovných zmien v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce“. V článku III. bod 2. Pracovnej zmluvy bola dohodnutá výška mesačnej mzdy sumou 400 euro brutto, ku ktorej mohla byť vyplatená prémia do výšky 80 eur brutto na základe hodnotenia nadriadeného. 4/ Dňa 22. 10. 2009 bol uzavretý Dodatok k pracovnej zmluve s účinnosťou od 1. 10. 2009, ktorým došlo k zmene Pracovnej zmluvy v článku I. bod 5 nasledovne: "u zamestnanca sa stanovuje pracovný čas v zmysle ustanovenia § 85 a nasledujúcimi Zákonníka práce 40 hodín týždenne. Zamestnávateľ je oprávnený určiť začiatok a koniec pracovného času a rozvrh pracovných zmien v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce". Dodatkom zo dňa 30.06.2011 bol s účinnosťou od 01.07.2011 pracovný pomer zmenený na 38,75 hodín týždenne. Dohodou zo dňa 17. 2. 2012 skončil pracovný pomer žalobkyni u žalovaného podľa § 60 Zákonníka práce dňom 21. 2. 2012. 5/ Na základe podnetu žalobkyne vykonal Inšpektorát práce Bratislava kontrolu u žalovaného zameranú na dodržiavanie pracovnoprávnych, mzdových predpisov a predpisov z bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Kontrolou bolo zistené, že zamestnávateľ neviedol u žalobkyni evidenciu pracovného času tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom vykonávala prácu, konal teda v rozpore s ustanovením § 99 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. 6/ Na žiadosť súdu doručila obchodná spoločnosť Volkswagen Slovakia a.s. výpis elektronickej dochádzky žalobkyne za obdobie od 17. 7. 2009 do 21. 2. 2012 (č.l.72). 7/ Na pojednávaní súdu žalobkyňa uviedla, že trvá na podanej žalobe, v období trvania jej pracovného pomeru u žalovaného pracovala v trojzmennej prevádzke, mala odpracované nadčasy, za ktoré jej zamestnávateľ nevyplatil mzdu. Za obdobie trvania jej pracovného pomeru predstavovali nevyplatené nadčasy sumu 1400 euro. Poukázala nato, že pôvodne bol dohodnutý pracovný čas na 37,5 hodín týždenne, následne dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 22. 10. 2009 došlo k zmene pracovného času
na 40 hodín týždenne. V rozpore so zákonom bol predĺžený pracovný čas o 2,5 hodiny týždenne, z ktorého dôvodu si vyčíslila nevyplatenú mzdu sumu 926,16 eur s tým, že zvyšná časť uplatnenej sumy predstavuje mzdu za prácu nadčas cez víkend a nočnú prácu. 8/ Žalovaný pred súdom uviedol, že žalobkyni boli vyplatené všetky mzdové nároky tak, ako jej prislúchali, keďže do dnešného dňa nešpecifikovala, kedy mala odpracovať nadčasy, nemôže sa k veci kvalifikovane vyjadriť. Dochádzkové listy zamestnávateľ k dispozícii nemá, stratili sa, poukázal už na šetrenia vykonanej inšpektorátom práce, ktorý konštatoval že tieto sa u zamestnávateľa nenachádzajú. K elektronickej evidencie dochádzky vo Volkswagene uviedol, že sa realizovala mimo kompetencie žalovaného, evidencia slúžila skôr na zisťovanie oprávnenosti vstupu zamestnancov do areálu Volkswagenu. Evidenciu dochádzky, ktorú súdu zaslala obchodná spoločnosť Volkswagen Slovakia a .s. nepovažoval za relevantnú z dôvodu, že ide iba o prehľad, kedy žalobkyňa vstúpila do areálu ale nepreukazuje, či žalobkyňa vykonávala aj prácu podľa pracovnej zmluvy. Konkrétne poukázal 4 17Cpr/2/2013 na deň 9. 2. 2012, kedy žalobkyňa vošla do areálu o 21.53 hodine a vyšla od 22.17 hodine, z čoho je zrejmé, že v tento deň nepracovala. Do areálu mohla prísť aj vo svojom osobnom voľne, rovnako sa tak stalo aj dňa 21. 2. 2012, 25. 2. 2011, 26. 2. 2011. 9/ Žalobkyňa na obranu uviedla, že nadriadený manažér M. P. ju viackrát volal na jej súkromný mobil v čase osobného voľna, že má prísť do práce, preto niekedy prišla aj mimo pracovného času iba na jednu hodinu napríklad do pokladne, keď sa vydávali obedy. Obedy sa u žalovaného vydávali každý deň od 11.00 hodiny do 13.00 hodiny, od 18.00 hodiny do 19.00 hodiny a od 24.00 hodiny do 01.00 hodiny. K takémuto privolaniu do práce v jej voľnom čase dochádzalo pomerne často z dôvodu, že žalovaný často prepúšťal zamestnancov a nemal dostatok pracovných síl. 10/ Súd na objasnenie žalobkyňou tvrdených skutočností vypočul vo veci svedka M. P., ktorý uviedol, že v čase trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného pracoval ako manažér prevádzky, bol jej bezprostredne nadriadeným. Žalobkyňa pracovala ako obsluha a výdaj stravy. V areáli mal žalovaný celkovo asi 6 jedální, strava sa dovážala a zohrievala na mieste. Dochádzka sa evidovala tak, že v jedálni bola dochádzková kniha, išlo o zošit formátu A 4, kde každý zamestnanec mal svoju stranu, kde si zapisoval čas strávený na pracovisku. Koncom mesiaca údaje z dochádzkovej knihy preposlal elektronickou formou na personálne oddelenie spolu aj s dochádzkou knihou, ktorá sa archivovala. Pokiaľ sa týkalo turniketov, ktoré sa nachádzali pri vstupe do areálu Volkswagen, s týmito údajmi nepracovali, bola to externá záležitosť Volkswagenu, ku ktorým nemali ani prístup. V prípade, ak z jedálne vypadol zamestnanec stalo sa, že zavolal žalobkyňu, aby tohto pracovníka nahradila, v takomto prípade si opätovne počet hodín strávených na pracovisku zaznamenala do dochádzkovej knihy. Svedok pripustil, že mohla nastať situácia, že zavolal žalobkyni, aby prišla na pracovisko zaskočiť neprítomného pracovníka iba na jednu hodinu. Pamätal si, že v čase trvania jej pracovného pomeru u žalovaného mala žalobkyňa nadčasy. Svedkovi sa nikdy nestalo, že by nemal k dispozícii dochádzkovú knihu, vždy vychádzal z údajov v nej uvedených. Žalobkyňa nikdy za ním neprišla s tým, že by jej neboli vyplatené mzdové nároky. 11/ Svedkyňa L. B. pred súdom uviedla, že u žalovaného pracovala do roku 2013 ako mzdová účtovníčka, mzdy zamestnancov počítala na základe mzdového záznamu. Išlo o tlačivo, ktoré vypĺňal manažér, v ktorom bola uvedená dochádzka, nadčasy, dovolenka, PN a pod. išlo o elektronicky doručený dokument od manažéra, ktorý sa vytlačil a predložil sa na podpis trom zástupcom spoločnosti - manažérovi prevádzky, distrikt manažérovi a regionálnemu riaditeľovi. K tomuto mzdovému listu mzdová účtovníčka dostala ešte potvrdenie o práceneschopnosti, ošetrovaní člena rodiny, dovolenkové lístky. Dochádzkovú knihu k dispozícii nemala. Nevedela o tom, že by M. P. odovzdával mzdové knihy na personálne oddelenie. Sama sedela s personalistkami v jednej kancelárii. Ak by boli odovzdávané mzdové knihy istotne by si to všimla, bolo by to aj nemysliteľné, keďže bolo 1 000 zamestnancov, nemali by ani priestor na ich uchovávanie. Dochádzkové knihy sa ukladali v archíve. 12/ Podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 1.1.2012 do 31.8.2012 (ďalej len "ZP"), pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Podľa § 85 ods. 2 ZP, doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom. 5 17Cpr/2/2013 Podľa § 85 ods. 3 ZP, na účely určenia rozsahu pracovného času a rozvrhnutia pracovného času je týždňom sedem po sebe nasledujúcich dní.
Podľa § 85 ods. 4 ZP, pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý ma pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, mal pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1 hod.. Podľa § 85 ods. 9 ZP, priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa § 85a ods. 1 ZP, pracovný čas zamestnanca môže byť viac ako 48 hodín týždenne v priemere, za obdobie najviac štyroch mesiacov po sebe nasledujúcich, len v prípade, ak ide o zdravotníckeho zamestnanca podľa osobitného predpisu a, ak zamestnanec s takýmto rozsahom pracovného času súhlasí a rozsah týždenného pracovného času neprekročí 56 hodín v priemere. Podľa § 90 ods. 1 ZP, pracovná zmena je časť ustanoveného týždenného pracovného času, ktorý je zamestnanec povinný na základe vopred určeného rozvrhu pracovných zmien odpracovať v rámci 24 hodín po sebe nasledujúcich a prestávka v práci. Podľa § 90 ods. 2 ZP, prácou na zmeny je spôsob organizácie pracovného času, pri ktorom zamestnanci jeden druhého striedajú na rovnakom pracovisku podľa určitého rozvrhu a v priebehu určitého obdobia dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase. To platí aj v prípade, ak pri striedaní zamestnancov v zmenách dôjde k súbežnému výkonu práce zamestnancov nadväzujúcich zmien. Podľa § 90 ods. 3 ZP, zamestnanec pracujúci v pracovných zmenách je každý zamestnanec, ktorého pracovný režim je organizovaný formou práce na pracovné zmeny. Podľa § 90 ods. 4 ZP, začiatok a koniec pracovného času a rozvrh pracovných zmien určí zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov a oznámi to písomne na mieste u zamestnávateľa, ktoré je zamestnancovi prístupné. Podľa § 90 ods. 5 ZP , ranná zmena nesmie v zásade začínať pred 6. hodinou, odpoludňajšia zmena nesmie v zásade končiť po 22. hodine. Podľa § 90 ods. 6 ZP, zamestnávateľ môže pracovný čas tej istej zmeny po dohode so zástupcami zamestnancov rozdeliť na dve časti. Podľa § 90 ods. 7 ZP , ranná zmena je pracovná zmena, ktorej prevažná časť spadá do času medzi 6. hodinou a 14. hodinou. Odpoludňajšia zmena je pracovná zmena, ktorej prevažná časť spadá do času medzi 14. hodinou a 22. hodinou. Nočná zmena je pracovná zmena, ktorej prevažná časť spadá do času medzi 22. hodinou a 6. hodinou. Podľa § 90 ods. 8 ZP, ak je pracovný čas rozvrhnutý do dvoch pracovných zmien, ide o dvojzmenný pracovný režim. Ak zamestnávateľ rozvrhne pracovný čas do troch pracovných zmien, ide o trojzmenný pracovný režim. Pracovný režim, v ktorom pracovná činnosť prebieha súvislo po všetky dni v týždni, je nepretržitý pracovný režim. Ak sa zamestnávateľ písomne nedohodne so zamestnancom inak, zamestnávateľ nemôže rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec pracoval v nočných zmenách dva týždne po sebe nasledujúcich okrem 6 17Cpr/2/2013 prípadu, ak povaha práce alebo podmienky prevádzky neumožňujú rozvrhnúť pracovný čas inak. Podľa § 90 ods.9 ZP, rozvrhnutie pracovného času je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi najmenej týždeň vopred a s platnosťou najmenej na týždeň. Podľa § 90 ods. 10 ZP, zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov určiť čas potrebný na osobnú očistu po skončení práce, ktorý sa zamestnancovi započíta do pracovného času. Podľa § 90 ods. 11 ZP , ak to prevádzka zamestnávateľa dovoľuje, zamestnávateľ je povinný povoliť zamestnancovi na jeho žiadosť zo zdravotných dôvodov alebo z iných vážnych dôvodov na jeho strane vhodnú úpravu určeného týždenného pracovného času alebo ju s ním za tých istých podmienok dohodnúť v pracovnej zmluve. Podľa § 92 ods.1,2,3 ZP, zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín a mladistvý zamestnanec aspoň 14 hodín v priebehu 24 hodín. Tento odpočinok možno skrátiť až na osem hodín zamestnancovi staršiemu ako 18 rokov v nepretržitých prevádzkach a pri turnusovej práci, pri naliehavých poľnohospodárskych prácach, pri naliehavých opravárskych prácach, ak ide o odvrátenie nebezpečenstva ohrozujúceho život alebo zdravie zamestnancov, a pri mimoriadnych udalostiach. Ak zamestnávateľ skráti minimálny odpočinok je povinný dodatočne poskytnúť zamestnancovi do 30 dní rovnocenný nepretržitý náhradný odpočinok. Zamestnancovi, ktorý sa vrátil z pracovnej cesty po 24. hodine sa poskytne čas na nevyhnutný odpočinok od skončenia pracovnej cesty do nástupu do práce v rozsahu osem hodín, a ak tento čas spadá do pracovného času zamestnanca, aj náhrada mzdy vo výške jeho priemerného zárobku.
Podľa § 97 ods.1, 2 ,3 ZP, práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. U zamestnanca s kratším pracovným časom je práca nadčas práca presahujúca jeho týždenný pracovný čas. Tomuto zamestnancovi nemožno nariadiť prácu nadčas. Práca nadčas pri pružnom pracovnom čase je práca vykonávaná zamestnancom na základe príkazu zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období. Podľa § 99 ZP zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Podľa § 118 ods. 1, 2 ZP zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. 7 17Cpr/2/2013 Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. Podľa § 121 ZP, za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25 % jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva rizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 % jeho priemerného zárobku. Podľa § 122 ods.1,2 ZP, za prácu vo sviatok zamestnancovi patrí dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. Mzdové zvýhodnenie patrí aj za prácu vykonávanú vo sviatok, ktorý pripadne na deň nepretržitého odpočinku zamestnanca v týždni. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodne na čerpaní náhradného voľna za prácu vo sviatok, patrí zamestnancovi za hodinu práce vo sviatok hodina náhradného voľna. V tom prípade mu mzdové zvýhodnenie nepatrí. 13/ Z obsahu mzdových listov, ktoré boli do spisu založené súd zistil, že žalobkyni boli vyplatené mzdové nároky s prihliadnutím na odpracované dni v tom - ktorom kalendárnom mesiaci. Na ilustráciu súd uvádza, že v auguste 2009 odpracovala 21 dní, spolu 157,50 hodín, t.j. 37,5 h/týždenne, za tento mesiac jej vznikol nárok na mzdu brutto 480 €. V mesiaci september 2009 odpracovala celkovo 20 dní, spolu 170 hodín, 15,5 hodín odpracovala počas sviatku, 4,50 hodín počas soboty a nedele. V mesiaci september 2009 jej tak bola priznaná mzda 581 € brutto. Teda ak podľa pracovnej zmluvy mala žalobkyňa dohodnutú mzdu 400 € netto, z obsahu mzdových listov vyplýva, že zamestnávateľ zohľadnil jej prácu nadčas aj pri výpočte mzdy. Nebolo možné v konaní bez bližšej špecifikácie zo strany žalobkyne ustáliť dôvodnosť jej nároku. Súd rovnako ako Inšpektorát práce Bratislava, musí konštatovať, že žalobca si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a nepredložil evidenciu pracovného času žalobkyne, hoci mu táto povinnosť vyplýva z ustanovenia § 99 Zákonníka práce. Pre nedostatok dôkazných prostriedkov nebolo možné súdu zistiť, či tvrdenia žalobkyne zodpovedajú reálnemu stavu. Na okraj súdu nedá neupozorniť na to, že žalobkyňa sa počas celého obdobia trvania jej pracovného pomeru u žalovaného, t.j. v období od 13.07.1999 do 21.02.2012 ani raz nedomáhala vyplatenia nedoplatku na mzde ale urobila tak až po ukončení pracovného pomeru. Na jednej strane tvrdila, že žalovaný jej z titulu nadčasov dlhuje sumu 1 400 €, na strane druhej nevedela špecifikovať mesiace, v ktorých jej zamestnávateľ mzdu za nadčasy nevyplatil. 14/ Aj v individuálnych pracovnoprávnych sporoch zaťažuje dôkazné bremeno žalobcu. Povinnosť tvrdenia aj dôkazné bremeno, pokiaľ ide o určité skutočnosti, ležia na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, spravidla ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočnosti tvrdí. 8 17Cpr/2/2013
Podľa § 215 ods. 2 Civilného sporového poriadku skutkový stav sa zisťuje procesný postupom podľa tohto zákona. Podľa prechodných ustanovení k Civilnému sporovému poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2016 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak tento zákon použije na konania začaté predo dnom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejedaní vec popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len" CSP") súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Súd teda podľa citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku nezisťuje materiálnu pravdu, ale zisťuje skutkový stav na základe dôkazov predložených stranami sporu. Procesné dokazovanie predstavuje teda zákonom upravený postup súdu, cieľom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie. Podľa článku 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Podľa § 185 ods. 2 CSP súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou, iné dôkazy bez návrhu nevykoná ak tento zákon neustanovuje inak. Nová právna úprava postupu súdu v procese dokazovania, ktorá vstúpila do účinnosťou počnúc 1.7.2016 sa výrazne odlišuje od právnej úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa novej právnej úpravy súd môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Proces dokazovanie je teda podľa novej právnej úpravy vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné strany. Výnimočne môže súd vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli avšak len v konaniach, v ktorých sa prejednávajú spotrebiteľské spory, v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, antidiskriminačných sporoch a individuálnych pracovnoprávnych sporoch. V občianskom súdnom konaní sa teda podľa novej právnej úprave priorizuje princíp kontradiktórnosti, t.j. procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Napriek tomu, že ide o individuálny pracovný spor, skutočnosť, že podstatný doklad - evidencia pracovného času nie je k dispozícii a iné dôkazy žalobkyňa neoznačila, súd pre dôkaznú núdzu žalobu v celom rozsahu zamietol. 15/ Ak sa žalobkyňa v konaní domáhala tiež vyplatenia prémii 80 € mesačne, súd poukazuje na článok III. bod 2 Pracovnej zmluvy, z ktorého vyplýva , že táto prémia môže byť vyplatená zamestnancovi do výšky 80 € na základe hodnotenia nadriadeného. Prémie nie sú súčasťou mzdy, sú nenárokovateľnou zložkou mzdy, ktoré zamestnancovi môžu byť vyplatené ale nemusia. Je na rozhodnutí zamestnávateľa, či a v akej výške prémie zamestnancovi vyplatí, súd preto nemôže preskúmavať rozhodnutie žalovaného z toho
9
17Cpr/2/2013
hľadiska, či boli splnené podmienky pre výplatu prémií a v akej výške, pretože táto kompetencia prislúcha výlučne zamestnávateľovi (nadriadenému pracovníkovi žalobkyni). 16/ Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového priadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového priadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v konaní plne úspešný, súd mu podľa citovaných zákonných ustanovení priznal právo na plnú náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10
17Cpr/2/2013
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).