Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-127-2020.pdf
PDF · 123.8 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/127/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, proti žalovaným: X/ I.. J. N., M.. XX.XX.XXXX, Q. D.K. XXXX/XX, Q., X/ L.. J. N., M.. XX.XX.XXXX, Q. T. XXX/XX, F.-G., X/ I.. P. N., M.. XX.XX.XXXX, Q. Q. XXXX/XX, Q., X/ I.. U. N., M.. XX.XX.XXXX, Q. Q. XXXX/XX, Q., X/ T. N., M.. XX.XX.XXXX, Q. Š. XXXX/XX, Q., X/ Ľ. N., M.. XX.XX.XXXX, Q. B.G. XXXX/X, Q., o určenie existencie a neexistencie právneho vzťahu, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20. novembra 2019 č. k. 18C/339/2000-366, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je vlastníkom v podiele 1 pozemku registra V. - B. F. B.. Ú.. A., G.: Q. - L.. Č.. D., G. Q. I., U.. Č.. XXXXX - G. U. F. F. X XXX L.X, S. na C. Č.. XXXX ako spoluvlastníctvo žalovaných 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ u každého z nich v podiele 1/12; zároveň určil, že žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ nie sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele 1/12 pozemku registra V. - B. F. B.. Ú.. A., G.: Q. - L.. Č.. D., G. Q. I., U.. Č.. XXXXX - G. U. F. F. XXXX L.X, S. na C. Č.. XXXX. Žalobcovi priznal voči žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vykonaným dokazovaním zistil, že vo výpise z pozemkovoknižnej vložky č. XXXX boli ako vlastníci parc. č. XXXXX J. XXXXX, B.. Ú.. Q., evidovaní ku dňu 17.11.1989 T. N. v 1 a Š. N. v 1. Listom zo dňa 25.11.1958 Záhradníctvo a rekreačné služby mesta Bratislavy ponúkol vlastníkom nehnuteľnosti parc. č. XXXXX J. XXXXX zabratie predmetných nehnuteľností pre výstavbu záhradníckeho závodu na A. K./pri letisku/za náhradu 2 Kčs za 1 m2 listom doručeným Záhradníctvu a rekreačné služby mesta Bratislavy. Š. N. J. T. Č. oznámili, že ponuku na zabratie nehnuteľnosti prijímajú. Dňa 10.03.1959 uzatvorili Čsl. štát, zastúpený Záhradníctvom a rekreačnými službami mesta Bratislavy ako vyvlastniteľ vyvlastňovaciu dohodu s vlastníkmi nehnuteľností - T. Č.J. (N.) Q. F. F. 1. J. Š. N., Q. F. F. X/X, B. U. Q. M.Ľ.M. - U. F. B.. Ú.. Q. U. U.. Č.. XXXXX XXXXX, G. F. XX XXX L.X, S. F. U. F. Č.. XXXX. Podľa čl. II. tejto dohody za vyvlastňované nehnuteľnosti poskytuje vyvlastniteľ vlastníkom náhradu vo výške 2 Kčs za 1 m2, teda celkovo 32 618 Kčs. Podľa čl. III. dohody bude náhrada vyplatená podľa ustanovení vyhl. č. 206/1958 Ú.v. Podľa čl. IV. dohody vlastníci vyvlastňovanej nehnuteľnosti dávajú za uvedenú náhradu nehnuteľnosť vyvlastniteľovi do vlastníctva a držby bez tiarch. Podľa čl. V. dohody vyvlastniteľ touto dohodou vyvlastnenú nehnuteľnosť príjíma do vlastníctva. Podľa čl. VI. dohody tento právny úkon nahradzuje vyvlastňovacie konanie. Podľa zoznamu majiteľov vyvlastnených pozemkov a súm zložených za tieto pozemky bola dňa 04.07.1957 Č.L. T. J. N. Š. poukázaná suma za predmetné pozemky v sume 16 309 Kčs pre každého. Na základe geometrického plánu č. S. -XX -XX-X zo dňa
06.05.1994 sa pozemky PK U.. Č.. XXXXX J. XXXXX stali súčasťou pozemku KN parc. č. XXXXX/X J. XXXXX/XX. Š. N. zomrel dňa. Podľa Osvedčenia o dedičstve zo dňa 27.4.1993, č. k. N 128/93, N.z. 128/93 vydaného notárom JUDr. Jarmilou Polakovičovou nadobudli pôvodní žalovaní (T. N., Ľ. N.G., W. N., I.. U. N., K. N. J. T. N.) po M.. Š. N. okrem iného pozemky parc. č. XXXXX J. XXXXX, o výmere 16 309, zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX. Podľa výpisu z LV č. XXXX (register E) boli pôvodní žalovaní evidovaní ako vlastníci nehnuteľnosti v B.. Ú.. A., U.. Č.. XXXXX J. XXXXX - orná pôda o výmere 16 309 m2. V roku 1994 sa stali predmetné parcely súčasťou parc. č. XXXXX/X J. XXXXX/ XX. Podľa výpisu z LV č. XXX (register C) je vlastníkom týchto parciel žalobca. V zmysle právoplatného osvedčenia o dedičstve po neb. T. N. zo dňa 01.03.2014 sp. zn. 31D/1125/03, Dnot 123/03, vydaného notárom ako súdnym komisárom T.. T. T., sa dedičkou nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, stala I.. J. N., M.. XX.XX.XXXX. V zmysle právoplatného osvedčenia o dedičstve po neb. Ľ. N. zo dňa 13.11.2017 sp. zn. 31D/256/2006, Dnot 28/2006 vydaného notárkou ako súdnou komisárkou T.. I. C., sa dedičom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, stal L.. J. N., M.. XX.XX.XXXX. V zmysle právoplatného osvedčenia o dedičstve po neb. W. N. zo dňa 11.08.2015, sp. zn. 30D/551/2012, Dnot 115/2014, vydaného notárkou ako súdnou komisárkou T.. L. Č.Í., sa dedičom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, stal I.. P. N., M.. XX.XX.XXXX. V zmysle právoplatného osvedčenia o dedičstve po neb. I.. U. N. zo dňa 18.09.2014, sp. zn. 1D/276/2013, Dnot 58/2013, vydaného notárom ako súdnym komisárom T.. L. U., sa dedičom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, stal I.. U. N., M.. XX.XX.XXXX. V zmysle právoplatného osvedčenia o novoobjavenom dedičstve po neb. K. N. S. dňa 04.03.2016, sp. zn. 30D/161/2015, Dnot 67/2015, vydaného notárkou ako súdnou komisárkou L.. F. B., sa dedičom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, stal Ľ. N., M.. XX.XX.XXXX. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 31 ods. 1, § 34, § 36 ods. 1, § 37, § 40 ods. 1, § 41 ods.1, § 111 ods. 1, § 112, § 132 ods. 1, § 366 Občianskeho zákonníka účinného do 26.07.1960 (zák. č. 141/1950 Zb.), § 1 ods. 1, 2 vyhlášky č. 258/1951 Ú. v. o určovaní náhrady za vyvlastnenie a za predbežné užívanie nehnuteľnosti, § 18 ods. 2 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku, § 4 ods. 2 písm. d vyhlášky č. 206/1958 Ú. v. o odplatnom nadobúdaní veci od súkromníkov organizáciami socialistického sektora, § 2 ods. 1, 2, 3, § 2 ods. 4, 5, 6 zákona č. 518/1990 Zb. o prechode a zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, § 2 ods. 1, 2, 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci, § 854 Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.1964, § 126 ods. 1, § 868 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.1992 a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal za preukázane, že Š. N. J. T. Č. uzavreli dňa 10.03.1959 vyvlastňovaciu dohodu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam parc. č. XXXXX XXXXX zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX vo výmere 16 309 m2 na Československý štát, zastúpený Záhradníctvom a rekreačnými službami mesta Bratislavy, pričom neskôr v zmysle ustanovení zákona č. 518/1990 Zb. sa tieto nehnuteľnosti stali vlastníctvom žalobcu. Na základe obsahu vyvlastňovacej dohody dospel k záveru, že túto nemožno považovať za vyvlastnenie, ale za dohodu, ktorou sa malo predísť vyvlastneniu podľa stavebného poriadku účinného v deň podpisu tejto dohody, čo vyplýva aj z čl. VI. dohody. Predmetná dohoda je dvojstranným právnym úkonom, podpísaná oboma zmluvnými stranami, pričom nie je podstatné ako bola dohoda označená, ale podstatný je jej obsah, z ktorého účastníci jednoznačne prejavili vôľu previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na štát za odplatu. Poukázal na zásadný rozdiel medzi vyvlastnením a kúpou, resp. dohodou, spočívajúci v tom, že vyvlastnenie je jednostranný právny úkon štátneho orgánu, ktorý na základe zákona odníma vlastnícke právo inej osobe za náhradu a naproti tomu kúpa, resp. dohoda, je vždy dvojstranným právnym úkonom, pri ktorom všetky strany prejavujú vôľu určité právne vzťahy upraviť. Dospel preto k záveru, že prejav vôle strán uvedených vo vyvlastňovacej dohode smeroval k dohode o prevode vlastníctva nehnuteľností a podľa obsahu ju možno považovať za kúpnu zmluvu. K námietkam žalovaných uviedol, že pokiaľ ide o náležitosti vyžadované pri kúpnej zmluve vtedajším právnym poriadkom, občiansky zákonník č. 140/1950 Zb. vyžadoval pri právnych úkonoch, ktorých predmetom bola nehnuteľnosť, písomnú formu, ktorá bola dodržaná. Skutočnosť, že zmluva nebola zapísaná v pozemkovej knihe, nespôsobuje jej neplatnosť, pretože Občiansky zákonník účinný v tom čase upustil od zásady intabulácie právnych vzťahov v pozemkových alebo železničných knihách. Naďalej sa tieto zmeny vo vlastníctve evidovali, avšak zápisy mali iba evidenčný charakter, a nie konštitutívny, keďže vlastníctvo nehnuteľností sa prevádzalo už uzavretím samotnej zmluvy. Neplatnosť zmlúv nespôsobuje ani to, že predmetná zmluva neobsahuje základné identifikačné údaje ako dátum narodenia a adresa trvalého pobytu predávajúcich, pretože v tom čase účinný Občiansky zákonník nevyžadoval tieto identifikačné údaje pre platnosť zmluvy, pričom zo samotnej dohody o vyvlastnení a ďalších písomností s tým spojených (výpis vlastníkov z pozemkovej knihy, list zo dňa 25.11.1958 adresovaný vlastníkom predmetných nehnuteľností) mal za to, že osoby predávajúcich boli dostatočne
špecifikované. Rovnakým spôsobom, teda len uvedením mena a priezviska, boli identifikovaní vlastníci aj v pozemkovej knihe vo VL. č. XXXX, teda postačovalo rovnakým spôsobom ich označiť aj v zmluve, na základe ktorej malo dôjsť k zmene vlastníctva predmetných nehnuteľností. Zmluvu nepovažoval za neplatnú, pretože nezistil rozpor s v tom čase platnými právnymi predpismi a taktiež nezistil, žeby zmluva bola uzatvorená v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok. Keďže sa jednalo o kúpnu zmluvu, cena mohla byť určená dohodou medzi účastníkmi, nakoľko vyhláška č. 258/1951 U. v. sa vzťahovala na vyvlastňovanie, ale účastníkmi dohodnutá náhrada nebola v rozpore ani s touto vyhláškou. Pokiaľ žalovaní namietali, že náhrada nebola vyplatená, uviedol, že aj keby náhrada vyplatená nebola, nespôsobovalo by to neplatnosť zmluvy. Uviedol že dňa 10.03.1959 prišlo medzi právnymi predchodcami strán konania k platnému prevodu vlastníctva nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, a to na základe vyvlastňovacej dohody, ktorá je podľa obsahu kúpnou zmluvou. V čase smrti N. Š. už nebol vlastníkom nehnuteľností, a preto sa táto nemohla stať ani predmetom dedičského konania. Z týchto dôvodov žalobe vyhovel, o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovej lehote žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože z predložených dôkazov vyplýva, že vyvlastňovacia dohoda uzatvorená dňa 10.03.1959 nebola uzatvorená podľa vtedy platných ustanovení zákona č. 141/1950 Zb., takže nemôže byť platným právnym úkonom. Súd nepreskúmal uzatvorenú dohodu v súlade so všetkými ustanoveniami vtedy platných predpisov a nesprávne zistil skutkový stav aj v otázke realizácie platby za prípadnú úhradu tejto dohody a nevykonal dokazovanie smerujúce k zisteniu skutočnosti, či daná dohoda bola registrovaná na bývalom ONV odbor investičnej výstavby, registrovaná na príslušnom súde, registrovaná v pozemkovej knihe. Odvolanie odôvodnili aj tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože vyvlastňovacia dohoda zo dňa 10.03.1959 nebola uzatvorená podľa vtedy platných ustanovení § 366, § 112, § 113 zákona č. 141/1950 Zb. a nemôže byť preto platným právnym úkonom. Vyvlastňovacia dohoda ako zmluva týkajúca sa prevodu nehnuteľností nemala v čase jej podpisu všetky náležitosti predpísané zákonom. S poukazom na ustanovenie § 111 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. namietali, že uvedené ustanovenie definuje, že vlastnícke právo sa prevádza už samotnou zmluvou pokiaľ z osobitných predpisov nevyplýva niečo iné, takže pri niektorých druhoch prevodov vlastníckeho práva najmä k nehnuteľnostiam zákonom pripúšťa aj splnenie iných podmienok, ktoré sú podľa ich názoru definované v ustanovení § 112 a § 113 citovaného zákona, ktoré v danom prípade neboli splnené. Podľa ich názoru je vyvlastňovacia dohoda absolútne neplatný právny úkon, pretože nemá podstatné náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle § 366 a nasl. zákona č. 141/1950 Zb. a ani zákonne náležitosti právneho úkonu v zmysle § 30 a nasl. citovaného zákona, pretože osoby, ktorým mal byť vyvlastnený nehnuteľný majetok, nie sú v dohode identifikované v súlade zo zákonom, keď nie je uvedený ich dátum narodenia a adresa trvalého pobytu. Tieto údaje boli potrebné aj v roku 1959 na zapísanie zmeny - prevodu nehnuteľného majetku v pozemkovej knihe. S poukazom na ustanovenie § 112 a § 113 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. namietali, že predmetná vyvlastňovacia dohoda je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 36 ods. 1 citovaného zákona, a to z dôvodu viacerých vád a to, že vo vyvlastňovacej dohode chýbajú základne identifikačné údaje zmluvných strán, bez ktorých nie je možné nezameniteľným spôsobom identifikovať zmluvné strany, aby nedošlo k ich zámene s inou fyzickou osobou; v rozpore s ustanovením § 113 ods. 1 citovaného zákona chýba miesto uzatvorenia danej dohody, čo je pri prevode nehnuteľného majetku podstatná náležitosť listiny, ktorou sa prevádza vlastnícke právo k nehnuteľnosti; táto listina nebola nikdy zapísaná v pozemkovej knihe, ani uložená na súde, čím nebol prevod vlastníctva k nehnuteľnosti zapísaný v zmysle § 112 citovaného zákona; ak by sa jednalo o prechod vlastníckeho práva, čo je v prípade dohody vylúčené aj na takýto úkon by bolo v zmysle § 114 potrebný zápis v pozemkovej knihe alebo uloženie listiny na súde a predmetná dohoda bola zaslaná na príslušnú správu katastra nehnuteľností až v roku 1994, pričom bola evidovaná pod Z - 2078/94, t.j. 35 rokov po podpise dohody a tento úkon bol urobený až po skončení dedičského konania N 128/93 NZ 128/93 - osvedčenie o vysporiadaní dedičských podielov. Podľa ich názorov medzi zmluvnými stranami vyvlastňovacej dohody zo dňa 10.03.1959 nedošlo k platnému uzatvoreniu dohody o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, čím všetci žalovaní ako právni nástupcovia pôvodných vlastníkov sú stále jedinými a zákonnými vlastníkmi predmetných pozemkov vo veľkosti zapísaných spoluvlastníckych podielov. Nesúhlasili ani s interpretáciou znenia danej dohody súdom prvej inštancie v otázke nepreukázania zo strany žalovaných prípadného nátlaku na uzatvorenie tejto dohody v zmysle § 37 zákona č. 141/1950 Zb., pričom súd nesprávne vyhodnotil aj ustanovenie čl. VI dohody, ktoré potvrdzuje, že tento právny úkon nahradzuje vyvlastňovacie konanie, pričom možno predpokladať, že na
pôvodných predávajúcich mohol byť vytvorený nátlak, ak nepristúpia k podpisu vyvlastňovacej dohody, tak štát tento majetok vyvlastní bez náhrady, čo bol v minulosti bežný postup. Namietali, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na podaní takejto určovacej žaloby v zmysle § 137 C.s.p. Podľa ich názoru je druhý výrok napadnutého rozsudku nevykonateľný a zmätočný, pretože neurčuje, kto je vlastníkom nehnuteľnosti v ňom uvedenej.
3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že naliehavý právny záujem je daný vždy, ak ide o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, pretože určovací rozsudok je v danom prípade spôsobilou verejnou listinou (vkladuschopnou) na zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Existenciu naliehavého právneho záujmu súd skúma ex offo. Pokiaľ podľa žalovaných naliehavý právny záujem žalobcu nie je jednoznačný, mali túto skutočnosť namietať v konaní pred prvoinštančným súdom. Prvoinštančný súd mal vzhľadom na obsah a povahu petitu žalobného návrhu naliehavý právny záujem žalobcu za nesporne preukázaný; pokiaľ by naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení nemal za nepreukázaný, malo by to za následok zamietnutie žaloby bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Žalobcom boli tvrdené a preukázané skutočnosti, z ktorých vyplýva nesporná existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, keďže naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva. Ďalej namietal, že nie je dôvod prihliadať na námietku žalovaných, tykajúcu sa nevykonateľnosti a zmätočnosti druhého výroku rozsudku, pretože túto svoju námietku mali uplatniť v konaní pred prvoinštančným súdom. Podľa jeho nároku je druhý výrok rozsudku jednoznačný a vykonateľný. V tejto súvislosti poukázal na LV č. XXXX, B.. Ú.. A., aktuálny ku dňu 22.4.2020, na ktorom je parcela č. XXXXX zapísaná ako duplicitné vlastníctvo, a to žalovaných 1-6, každý v spoluvlastníckom podiele 1/12 a žalobcu v podiele 1/1. Na základe výroku č. 2 rozsudku, teda že žalovaní 1-6 nie sú podielovými vlastníkmi predmetného pozemku, katastrálny odbor vykoná výmaz žalovaných 1-6 z LV, pričom ako vlastník pozemku zostane na LV č. XXXX, B.. Ú.. A., vedený žalobca. Poukázal aj na obdobný rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 19C/34/2000-96, zo dňa 22.3.2017, právoplatný dňa 21.05.2007, ktorý bol do súdneho spisu doložený.
4. Žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvali na svojom odvolaní a na argumentácii a námietkach v ňom uvedených.
5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.
6. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a určenia, že žalovaní nie sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, špecifikovaných v petite žaloby, ako aj pre posúdenie opodstatnenosti argumentácie žalovaných, na ktorej založili svoju obranu v spore. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 191 C.s.p. a jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušne ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 87/1958 Zb. o Stavebnom poriadku, zákona č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ktoré aj správne vyložil a dospel k správnemu záveru, že medzi právnymi predchodcami strán konania došlo k platnému prevodu vlastníctva nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, a to na základe vyvlastňovacej dohody, ktorá je podľa obsahu kúpnou zmluvou, v dôsledku čoho Š. N. v čase jeho smrti už nebol vlastníkom nehnuteľností, a preto tieto nemohli byť predmetom dedičského konania. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
7. Žalobca sa v konaní, po zmenene petitu žaloby pripustenej súdom prvej inštancie, domáhal proti žalovaným určenia, že žalobca je vlastníkom v podiele 1 pozemku registra V.- B. F. B.. Ú.. A., G.: Q. - L.. Č.. D., G. Q. I., U.. Č.. XXXXX - G. U. F. F. X XXX L.X, S. na C. Č.. XXXX ako spoluvlastníctvo žalovaných, každého v podiele 1/12 a určenia, že žalovaní 1 až 6 nie sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele 1/12 pozemku registra V. - B. F. B.. Ú.. A.F., G.: Q. - L.. Č.. D., G.: Q. I., U.. Č.. XXXXX
- G. U. F. F. X XXX L.X, S. na C. Č.. XXXX.
8. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je, v zmysle § 137 písm. c/ C.s.p. je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem na určení je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c/ C.s.p. je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu súd posudzuje, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva. Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná v prípade právnych vzťahov k nehnuteľnostiam, keď pri preukazovaní naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva treba vychádzať zo skutočnosti, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, pretože takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností.
9. Podľa komentára k § 137 písm. c/ C.s.p. „Osobitosti vykazujú určovacie žaloby, ktorými žalobca sleduje dosiahnutie zhody zápisu vo verejnom registri so skutočným právnym stavom. Príkladom je žaloba o určenie vlastníckeho práva, ak žalobca tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je v katastri nehnuteľností zapísaná na žalovaného. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému. Preukazovanie naliehavého právneho záujmu je preto v týchto prípadoch bezproblémové. Určovacie žaloby, ktorými žalobca sleduje dosiahnutie zhody zápisu vo verejnom registri so skutočným právnym stavom, sú „skrytými“ reivindikačnými žalobami, teda žalobami na plnenie. Skoršia právna teória ich označovala aj ako „žaloby na vydanie knihového práva“. Tento pojem zodpovedal ich reivindikačnému charakteru, napríklad žalobca má záujem na tom, aby bol ako vlastník pozemku v katastri nehnuteľností zapísaný (okrem iného) preto, že bez tohto zápisu nemôže pozemok scudziť. Určovacia žaloba síce nepožaduje vydanie držby veci (ak je to potrebné, možno ju so žalobou na vypratanie nehnuteľnosti kumulovať), ale na jej základe sa má umožniť, aby žalobca dosiahol právne panstvo nad vecou (aby vecou mohol právne disponovať). Znamená to, že tieto určovacie žaloby nemusia mať nevyhnutne preventívny účel. Doktrínu preventívneho charakteru určovacích žalôb (pozri komentár v bode V. II.) nie je možné v plnom rozsahu aplikovať. Určovacia žaloba môže byť v tomto prípade prostriedkom ochrany porušeného (nielen ohrozeného) práva“. (Števček, M., Ficova S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajanková, J., Tomašovič. M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha; C. H. Beck, 2016, 504 s.)
10. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení zaťažuje žalobcu. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení.
11. V prejednávanej veci žalobca už v žalobe uviedol, že Š. N. v čase jeho smrti nebol vlastníkom polovice predmetných nehnuteľnostií keďže tieto ešte v roku 1959 predal Československému štátu, z čoho vyplýva, že žalovaní sa stali vlastníkmi v rozpore so zákonom - nemohli zdediť majetok, ktorý nebol vo vlastníctve poručiteľa. Na základe predloženej notárskej zápisnice katastrálny úrad vykonal záznam vlastníckeho práva žalovaných k predmetným pozemkom a založil im list vlastníctva „. V. D. Č.. XXXX, J. A. napriek A., Ž. A. U. G. B. U.. Č.. XXXXX/X J. XXXXX/XX vlastnil a vlastní žalobca. Ďalej uviedol, že § 37 Katastrálneho zákona poukazuje na jeho naliehavý právny záujem na určení, či právny vzťah je alebo nie a poukázal aj na protiprávny stav, keď je vlastníkom jedného a toho istého pozemku, aj keď vedeného pod rôznymi parcelnými číslami (PK a KN), kupujúci a zároveň aj dedičia predávajúceho.
12. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si splnil svoju procesnú povinnosť a už v žalobe uviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Vzhľadom na to, že žalovaní sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností a rozhodnutie súdu v prejednávanej veci môže byť podkladom
pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností, má žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a na určení, že žalovaní nie sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, špecifikovaných v petite žaloby.
13. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalovaných, že výrok rozsudku č. 2 súdu prvej inštancie je nevykonateľný a zmätočný, pretože neurčuje, kto je vlastníkom predmetného pozemku. Z ustanovenia § 137 písm. c/ C.s.p. vyplýva, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Uvedené ustanovenie pripúšťa pozitívnu určovaciu žalobu, t.j. žalobu, ktorou sa žalobca domáha určenia, či tu právo je, alebo negatívnu určovaciu žalobu, t.j. žalobu, ktorou sa žalobca domáha či tu právo nie je. Petit žaloby žalobcu v časti, v ktorej súd prvej inštancie vyhovel druhým výrokom napadnutého rozsudku, je preto v súlade s ustanovením § 137 písm. c/ C.s.p.
14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, pričom z obsahu jeho rozhodnutia možno vyvodiť, že túto zákonom stanovenú podmienku určovacej žaloby považoval v danom prípade za splnenú vzhľadom na petit žaloby, ktorým sa žalobca domáhal určenia práv k nehnuteľnostiam, ku ktorým sú ako podieloví spoluvlastníci zapísaní žalovaní. Nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku došlo k nesprávnemu procesnému postupu súdom prvej inštancie, avšak tento nedostatok bolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a preto z tohto dôvodu neboli splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.
15. V ďalšej časti odvolania žalovaní zotrvali na svojich tvrdeniach, zopakovali a podrobnejšie rozviedli svoje námietky a argumenty prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, ako aj na zodpovedajúcu právnu úpravu, z ktorej vychádzal pri právnom posúdení veci ; jeho skutkové a právne závery odvolací súd považuje za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. a v podrobnostiach na ne odkazuje.
16. Pokiaľ ide o vyvlastňovaciu dohodu uzavretú dňa 10.3.1959 medzi právnymi predchodcami strán sporu, správne súd prvej inštancie na základe jej obsahu dospel k záveru, že prejav vôle strán v dohode uvedených smeroval k dohode o prevode vlastníctva nehnuteľností na štát za odplatu a podľa obsahu ju možno považovať za kúpnu zmluvu. Nedôvodne žalovaní v odvolaní namietajú, že predmetná vyvlastňovacia dohoda ako zmluva týkajúca sa prevodu nehnuteľností nemala v čase jej podpisu všetky náležitosti predpísané zákonom pre takýto druh zmluvy, keď súd prvej inštancie sa s týmito námietkami žalovaných správne vysporiadal, s poukazom na to, že Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. vyžadoval pri právnych úkonoch, ktorých predmetom bola nehnuteľnosť, písomnú formu, ktorá v danom prípade bola dodržaná. Identifikáciu predávajúcich osôb uvedených v tejto dohode tiež správne posúdil ako dostatočnú vzhľadom na to, že v tom čase účinný Občiansky zákonník tieto identifikačné údaje nevyžadoval a tiež vzhľadom na to, že vo vyvlastňovacej dohode boli predávajúci identifikovaní tými istými údajmi, ktorými boli identifikovaní aj ako vlastníci v pozemkovej knihe vo vložke č. XXXXX, teda rovnakým spôsobom. Nedôvodne žalovaní tiež namietajú s poukazom na § 111 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb., že pri niektorých druhoch prevodov vlastníckeho práva najmä k nehnuteľnostiam zákon pripúšťa aj splnenie iných podmienok, ako prevod už samotnou zmluvou, ktoré podľa ich názoru sú definované v ustanoveniach § 112 a § 113 uvedeného zákona, ktoré v danom prípade neboli splnené. V zmysle § 111 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. vlastníctvo k veciam jednotlivé určeným sa prevádza už samotnou zmluvou, pokiaľ nie je dohodnuté inak, alebo ak nevyplýva nič iné z osobných predpisov, pričom z ustanovení § 112 a § 113 tohto zákona nevyplývajú iné podmienky, ako tvrdia žalovaní. Správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že Občiansky zákonník účinný v tom čase upustil od zásady intabulácie právnych vzťahov v pozemkových alebo železničných knihách. Ustanovenie § 112 upravuje zápis prevodu vlastníctva k nehnuteľným veciam, zapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe a ustanovenie § 113 upravuje uloženie listiny na súde v prípade prevodu vlastníctva k nehnuteľným veciam nezapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe, v zmysle ktorých ustanovení však zápis do pozemkovej alebo železničnej knihy a rovnako aj uloženie listiny na súde majú len deklaratórny charakter, a nie konštitutívny, a to vzhľadom na ustanovenie § 111 ods. 1 citovaného zákona, ktoré určuje, že k prevodu vlastníctva dochádza už samotnou zmluvou. Vzhľadom na uvedené, neplatnosť
vyvlastňovacej dohody nespôsobuje skutočnosť, že tento prevod nebol zapísaný v pozemkovej knihe, a ani listina nebola uložená na súde, a že v tejto dohode nie je uvedené miesto jej uzatvorenia a taktiež ani nedostatočná identifikácia zmluvných strán, pretože vzhľadom na identifikáciu predávajúcich vo vyvlastňovacej dohode rovnakým spôsobom ako boli zapísaní v pozemkovej knihe, možno považovať ich identifikáciu za dostatočnú, pričom aj z obsahu spisu vyplýva, že o osobách predávajúcich neboli pochybnosti. Neplatnosť predmetnej dohody nespôsobuje ani skutočnosť, že na príslušnú správu katastra bola zaslaná až s odstupom niekoľkých rokov po jej podpise. Žalovaní ďalej namietali, že súd prvej inštancie neskúmal, či na ich právnych predchodcov nebol vyvíjaný nátlak pri uzatváraní dohody. Za nátlak však nemožno považovať len samotnú skutočnosť, že v prípade neuzavretia dohody, podľa v tom čase platných predpisov, by im štát mohol predmetnú nehnuteľnosť vyvlastniť bez náhrady. Žalovaní v konaní ani neuviedli akým spôsobom mal byť na ich právnych predchodcov vyvíjaný nátlak a aj z ich odvolania vyplýva, že tieto námietky vychádzajú len z ich predpokladu.
17. Odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaných nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, pretože mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).