Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_19C-219-2014.pdf
PDF · 126.79 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/219/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Kučerovou, v právnej veci žalobcu: S. W., nar. X.X.XXXX, štátny príslušník Č. Ľ. N., t.č. na neznámom mieste, právne zastúpený Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím takto,
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 16.12.2014 domáhal, prostredníctvom právneho zástupcu, vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 10.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s jeho nezákonným zaistením za účelom výkonu administratívneho vyhostenia a umiestenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na právnom základe §7 a § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislave zo dňa 20.05.2011, č.p. PPZ-HCP-BA6-AV-132-6/2011-MIL bol administratívne vyhostený z územia SR s určením zákazu vstupu na obdobie piatich rokov. Na základe odvolania žalobcu bolo Riaditeľstvom hraničnej a cudzineckej polície napadnuté rozhodnutie o administratívnom vyhostení zrušené pre nezákonnosť a vec bola vrátená na OCP PZ BA. Dňa 18.08.2011 bolo OCP PZ BA konanie o administratívnom vyhostení žalobcu zastavené. Vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu viedlo k vydaniu rozhodnutia o jeho zaistení v Útvare policajného zaistenia v Sečovciach. Zaistenie sa realizovalo na základe rozhodnutia OCP PZ BA č. p. PPZ-HCP-BA6-AV-132-7/2011 MIL zo dňa 20.05.2011. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 44 Sp/569/2011-53 zo dňa 18.07.2011 rozhodnutie OCP PZ BA o zaistení žalobcu zrušil pre nezákonnosť a vec mu vrátil na ďalšie konanie. OCP PZ BA následne rozhodnutím č.p. PPZ-HCP-BA6-AV-132-28/2011- HAM zo dňa 25.07.2011 konanie o zaistení žalobcu zastavil. Rozhodnutia o administratívnom zaistení žalobcu, ako aj rozhodnutie o jeho zaistení bolo zrušené pre nezákonnosť. Žalobca následne podal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa §15 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaný listom zo dňa 27.03.2012 návrhu nevyhovel s odôvodnením, že obe napádané rozhodnutia neboli právoplatné a neboli zrušené na to príslušným orgánom poukazujúc na §6 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci. Žalobca má za to, že žiadosť o predbežné prerokovanie nebola správne vybavená, nakoľko on si svoje právo uplatňoval podľa § 7 zákona, nie podľa § 6 ods. 1 zákona. Rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo totiž na ňom riadne vykonané, na jeho základe bol pozbavený osobnej slobody 67 dní, preto vo veci zaistenia žalobcu boli splnené
podmienky na priznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o pozbavení jeho osobnej slobody. Rozhodnutím o zaistení žalobcu bolo zasiahnuté do ústavne garantovaného práva žalobcu na osobnú slobodu. S odkazom na § 17 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. sa žalobcovi javí ako primeraná, s ohľadom na 67 dní trvajúce pozbavenie jeho osobnej slobody, výška nemajetkovej náhrady v sume 10.000,- eur. 3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vo svojom vyjadrení datovanom 21.01.2016 vzniesol námietku premlčania, mal za to, že premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody márne uplynula dňom 24.12.2014, pričom k riadnemu uplatneniu žalovaného nároku došlo až dňa 26.08.2015. V tejto súvislosti potvrdil, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola Ministerstvu vnútra SR doručená dňa 31.10.2011 a k jej prerokovaniu došlo dňa 27.03.2012. Žiadal, aby sa súd so vznesenou námietkou zaoberal a vyriešil ju ako otázku predbežnú, predtým ako začne veci preskúmavať meritórne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 237/2007 z 29.10.2008. Ďalej žalobu namietal pre nedostatok hmotnoprávnych predpokladov vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., konkrétne pre absenciu nezákonných rozhodnutí predpokladaných týmto zákonom. V súvislosti so žalobcom namietanými rozhodnutiami žalovaný podotkol, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu jeho vstupu na územie SR č. p.: PPZ-HCP-BA6-AV-132-6/2011-MIL zo dňa 20.05.2011 nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Toto rozhodnutie bolo odvolacím orgánom zrušené dňa 10.08.2011. Prvostupňový orgán konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu dňa 18.08.2011 zastavil z dôvodu, že v čase rozhodovania bol žalobca v azylovom režime a bol umiestnený do pobytového táboru Rohovce. Rozhodnutie o zastavení nadobudlo právoplatnosť dňa 25.08.2011. Obdobne tomu tak bolo aj v konaní o zaistení žalobcu, keď Krajský súd v Trnave zrušil prvostupňové rozhodnutie o zaistení č.p. PPZ-HCP-BA6-AV-132-7/2011-MIL z 20.05.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Aj toto konanie bolo prvostupňovým správnym orgánom zastavené rozhodnutím č.p. PPZ- HCP-BA6-AV-132-28/2011-HAM z 25.07.2011 z dôvodu, že v tom čase bol žalobca v azylovom režime, keďže dňa 26.07.2011 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Nešlo teda o prípad, kedy by došlo k zrušeniu už právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom. Na podporu právnej argumentácie žalovaný poukázal na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 03.07.2012 a rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo 220/2010, v ktorom bolo vyslovené, že nesprávny úradný postup orgánu štátu, ktorý vyústil v nesprávne rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, ale bolo zrušené odvolacím orgánom, preto nemôže založiť objektívnu zodpovednosť štátu, lebo pochybenie orgánu štátu bolo napravené. Žalovaný namietal tiež tvrdenia uvedené v žalobe, v ktorých žalobca akcentoval svoje zraniteľné postavenie cudzinca neschopného brániť v kontexte s faktom, že počas celého azylového konania bol zastúpený splnomocneným zástupcom s právnickým vzdelaním. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca nepreukázal ani splnenie ďalšieho predpokladu potrebného na úspech v konaní, a to vznik nemajetkovej ujmy v kontexte so znením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. K osobe žalobcu žalovaný poznamenal, že v priebehu azylového konania mu bolo, tak ako každému žiadateľovi o azyl, bezplatne poskytnuté ubytovanie, stravovanie, základné hygienické potreby, počas pobytu v azylovom zariadení mu bolo poskytnuté vreckové, bolo mu umožnené navštevovať kurz slovenského jazyka, pričom výdavky s tým spojené uhrádzal štát a to podľa § 22 zákona č. 480/2002 Z.z. Žalobca počas svojho nelegálneho pobytu na území SR využil inštitút azylu a azylovú procedúru niekoľkokrát, je teda zrejmé, že väčšinu z tohto obdobia žil na území SR na trovy štátu. Predpokladom úspešnosti v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy je preukázanie vzniku škody, porušenie právnej povinnosti a príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Náhrada nemajetkovej ujmy je v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z, viazané na špecifické podmienky a to: a) samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, b) nie je možné ju uspokojiť inak a súčasne, c) preukázateľne došlo k závažnej ujme žalobcu a k následkom v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Žiadne z vyššie uvedených zákonom predpokladaných následkov však, podľa žalovaného, u žalobcu nenastali. Pri preukazovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. leží dôkazné bremeno na žalobcovi, pričom posudzovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy až po tom, čo súd ustálil, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalovaný s odkazom na rozsudky tunajšieho súdu č.k. 25C 198/2013 z 24.11.2014 a č.k. 16C 197/2013-104 z 30.03.2015 vydané v obdobnej právnej veci, poukázal na potrebu preukázania negatívneho dopadu nezákonného rozhodnutia, resp. negatívneho dopadu zaistenia žalobcu a pozbavenia jeho osobnej slobody na rodinný a spoločenský život. Ústne vyjadrenie právnej zástupkyne žalobcu o nepriaznivom postavení žalobcu ako cudzinca poukazujúc na jeho zraniteľné postavenie je nepostačujúce na priznanie žalovanej nemajetkovej ujmy. Záverom žalovaný žiadal žalobu pre nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť.
4. Podľa § 185 ods. 2 CSP súd môže je bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných listín a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou. Iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. 5. Podľa § 188 CSP ods. 1 súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní. 6. Podľa § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 7. Predmetom konania je posúdenie právnej dôvodnosti žaloby na zaplatenie nemajetkovej škody vo výške 10.000,- eur uplatnenej voči SR podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 8. Súd v predmetnej veci nariadil súdne pojednávanie na 14.10.2016, vykonal na ňom dokazovanie v intenciách dôkaznej aktivity sporových strán v súlade s ustanovením §185 CSP ods. 1,2, poučil sporové strany podľa § 154 CSP, umožnil im vyjadriť sa ku skutkovej a právnej stránke veci a k vykonanému dokazovaniu podľa § 182 CSP. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním považoval súd za dostatočné pre právne posúdenie veci a samotnej dôvodnosti žaloby a uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. 9. Žalobca sa súdneho pojednávania nezúčastnil, jeho výsluch nebol navrhnutý ako dôkaz, nakoľko právny zástupca žalobcu, ako sám uviedol, nemá vedomosť o aktuálnom pobyte žalobcu, nie je s ním v žiadnom kontakte. Z uvedeného dôvodu súd výsluch žalobcu ako dôkaz nemohol vykonať. 10. Súd v rámci dokazovania vypočul prednes právneho zástupcu žalobcu, vyslúchol povereného zástupcu žalovaného a oboznámil listinné dôkazy, na ktoré sa odvolával žalobca, a ktoré sú napokon aj súčasťou pripojených spisových materiálov Prezídia PZ, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Bratislava, sp. zn. PPZ -HCP-BA6-AV-132/2011 a Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 44Sp/59/2011 a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci: z administratívneho spisu hraničnej a cudzineckej polície sp. zn. PPZ-HCP-BA6-AV-132/2011 bolo zistené, že žalobca H. Š. R. Č. Ľ. N., H. W. Q., U. T., Y., Q., jeho posledný trvalý pobyt T. M. U. T. K. X., K. D., W. G. R. - E., R. Y., Č.. Z Číny, z mesta Lhasa vycestoval v apríli roku 2010 letecky, na Slovensko pricestoval z neznámej krajiny v júni 2010 bez dokladov totožnosti. Dňa 2.6.2010 na Slovensku bol kontrolovaný policajtmi, keďže bol bez dokladov, bol predvedený na políciu, kde požiadal o udelenie azylu. Následne bol umiestnený v utečeneckom tábore v Humennom, kde bol asi 21 dní, odtiaľ ho previezli do utečeneckého tábora v Rohovciach, kde býval osem až deväť mesiacov, po tomto čase z tábora utiekol a vlakom odcestoval do Rakúska. Medzičasom bolo právoplatne ukončené prvé azylové konanie žalobcu s tým, že mu nebola poskytnutá doplnková ochrana s ohľadom na skutočnosť, že nesplnil podmienky uvedené v §8, §10. §13a a § 13b zákona o azyle. Vyplýva to z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 09.11.2010, ktorým žalobcovi po jeho nelegálnom príchode na územie SR nebol udelený azyl, pretože sa nepotvrdilo ohrozenie slobody alebo života žalobcu v jeho krajine v zmysle pravidiel uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951. Rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Saz 9/2010 z dňa 02.03.2011. Rozhodnutie o neudelení azylu č.k. MU-291-38/PO-Ž-2010 tak nadobudlo právoplatnosť dňa 30.03.2011. Následne žalobca požiadal o azyl v Rakúsku, bol umiestnený v utečeneckom tábore Triskirchene v Dolnom Rakúsku. Dňa 19.05.2011 bol žalobca ako cudzí štátny príslušník bez cestovných dokladov v rámci Dublinského dohovoru odovzdaný príslušníkmi polície Rakúskej republiky na Spoločnom kontaktom pracovisku Jarovce - Kitsee hliadke oddelenia azylu PZ SR Gbely- Adamov. Prostredníctvom ustanovenej tlmočníčky čínskeho jazyka bol dňa 20.05.2011 policajným orgánom vypočutý, boli mu položené základné otázky ohľadom jeho totožnosti, ozrejmenia skutočností súvisiacich s jeho pobytom na území SR, na ktoré odpovedal, čo vyplýva z obsahu Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 20.05.2011. Následne dňa 20.05.2011 bolo vydané Rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu jeho vstupu na územie SR na dobu 5 rokov, č. PPZ- HCP-BA6-AV-132-6/2011-MIL. Zároveň dňa 20.05.2011 bolo vydané Rozhodnutie o zaistení žalobcu na nevyhnutne potrebný čas č. PPZ-HCP-BA6-AV-132-7/2011 - MIL, žalobca bol poučený podľa § 63 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, vo večerných hodinách bol eskortovaný a umiestnený do ubytovacích priestorov Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Dňa 07.06.2011 bolo Ligou za ľudské práva v mene žalobcu podané odvolanie proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu PPZ-HCP-BA6-AV-132-6/2011-MIL z 20.05.2011. Žalobca v odvolaní napadol nesprávny úradný postup policajného orgánu, ktorým mu bolo znemožnené prejaviť vôľu o podanie žiadosti o udelenie azylu na miestne príslušnom útvare. Priebeh konania o administratívnom vyhostení a stanovení zákazu vstupu ako aj priebeh poučenia počas predvedenia na oddelenie azylu Gbely - Adamov boli žalobcovi tlmočené do jazyka čínskeho, pričom žalobca neovláda čínsky jazyk v takej miere, aby mohol porozumieť priebehu konania, keďže je Tibeťan a dorozumie sa iba tibetsky. Krajský súd v Trnave napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zo dňa 20.05.2011 č.
PPZ-HCP-BA6-AV-132-7/2011-MIL zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v odvolacom konaní konštatoval, že Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície postupovalo v konaní o administratívnom vyhostení v rozpore s právnymi predpismi, keď dôsledne neodstránilo pochybnosti, či je žalobca schopný komunikovať v čínskom jazyku a bez akejkoľvek špekulácie o rozsahu a miere schopnosti žalobcu mal pribrať do správneho konania tlmočníka z jazyka tibetského. 11. Dňa 25.07.2011 bolo zastavené začaté správne konanie vo veci zaistenia žalobcu v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) s poukazom na §59 ods. 1 písm. b) a písm. d) zákona o pobyte cudzincov, keďže žalobca počas svojho zaistenia v útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov požiadal dňa 26.07.2011 o udelenie azylu na území SR. Dňa 26.07.2011 bol vydaný príkaz na prepustenie cudzinca z útvaru policajného zaistenia. Žalobca v ten istý deň o 14,00 hod. bol prepustený na slobodu. 12. Na základe odvolania žalobcu podaného prostredníctvom Ligy za ľudské práva bolo odvolacím orgánom - Ministerstvom vnútra SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície dňa 10.08.2011 zrušené aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. OCPZ PZ BA č. PPZ-HCP-BA6-AV-132-6/2011- MIL zo dňa 20.05.2011 a vec mu bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Následne bolo rozhodnutím z dňa 18.08.2011 konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu č. p. PPZ-HCP- BA6-AV-132-6/2011-MIL zastavené z dôvodu, že žalobca je v azylovom konaní, a ako žiadateľ o azyl bol ubytovaný v pobytovom tábore v Rohovciach. 13. Žalobca podal dňa 31.10.2011 na MV SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V žiadosti žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, poukazoval v nej na to, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ako aj rozhodnutie o jeho zaistení bolo odvolacím orgánom, resp. Krajským súdom v Trnave zrušené. 14. Na predmetnú žiadosť reagoval žalovaný písomnou odpoveďou zo dňa 27.03.2012, v ktorej žalobcovi oznámil, že uplatnenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody voči SR zastúpenej MV SR považuje za nedôvodnú. MV SR vo svojej odpovedi, okrem iného uviedlo, že v prípade žalobcu nedošlo k splneniu hmotnoprávnych predpokladov zodpovednosti štátu za škodu poukazujúc na §6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu absencie nezákonných rozhodnutí, keďže k zrušeniu oboch žalobcom napádaných rozhodnutí došlo v riadnom odvolacom konaní. 15. Podľa § 56 ods. (1) zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. 16. Podľa § 62 ods. (1) zákona č. 48/2002 Z.z. Policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel a) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, b) výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu alebo c) jeho vrátenia podľa osobitného predpisu, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. 17. Podľa § 52 ods. (3) zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. 18. Podľa § 52 ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z. Policajný útvar bezodkladne vydá cudzincovi rozhodnutie o zaistení a umiestni cudzinca v zariadení. Ak totožnosť zaisteného cudzinca nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. 19. Podľa § 52 ods.(6) zákona č. 48/2002 Z.z. zaistený cudzinec môže podať proti rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok na súd do 15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia; o opravnom prostriedku rozhodne súd bezodkladne. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok. 20. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov v článku označených, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom pod bodom f) článku je definované zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
21. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo svojom § 1 upravuje : a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
22. Podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť.
23. Podľa § 4 ods. 1 písmeno d) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu v prejednávanej veci Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nakoľko žalobcom označené nezákonné rozhodnutia z 20.05.2011 o vyhostení a zaistení jeho osoby boli vydané pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy upravenej Zákonom č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, ktorá bola zverená do pôsobnosti ministerstva vnútra a príslušných policajných útvarov.
24. Podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
25. Podľa § 6 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
26. Podľa § 6 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
27. Podľa § 7 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.
28. Podľa § 8 ods. 5,6 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu. Právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.
29. Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
30. Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
31. Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
32. Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
33. Podľa § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.
34. Podľa § 17 ods. 5 Zákona č. 514/2003 Z.z. v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.
35. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia rozhodnutia. Podľa § 19 ods. 3 zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania najdlhšie však počas šiestich mesiacoch.
36. S ohľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd musel vysporiadať ako s otázkou predbežnou, či uplatnené právo na náhradu škody nie je podľa § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. premlčané. V tejto súvislosti možno konštatovať, že Rozsudok Krajského súdu v Trnave, č.k. 44Sp/59/2011-53, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Prezídia PZ o zaistení žalobcu zo dňa 20.05.2011, nadobudol právoplatnosť dňa 26.07.2011. Žalobca doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na MV SR dňa 31.10.2011, kedy došlo k spočinutiu premlčacej lehoty, jeho žiadosť bola predbežne prejednaná dňa 27.03.2012, kedy začala premlčacia lehota opäť plynúť /čl.4/. Premlčacia lehota tak neplynula celkom 4 mesiace a 27 dní. Posledný deň plynutia premlčacej lehoty bol 27.12.2014. Žaloba na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. bola podaná dňa 16.12.2014, teda včas.
37. Podľa citovaných zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok a to: 1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 3. príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
38. Prvotnou podmienkou na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy a rozhodoval tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa § 6 tohto zákona je tiež nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené.
39. Žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil s poukazom, že rozhodnutie Prezídia PZ, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Bratislava, Oddelenia hraničnej kontroly PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA-6-AV-132-7/2011-MIL zo dňa 20.05.2011 o jeho zaistení vydané podľa § 52 ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z. bolo ako nezákonné zrušené, pričom žalobca bol v dôsledku tohto nezákonného rozhodnutia pozbavený osobnej slobody v období od 20.05.2011 do 26.07.2011, čím došlo k výkonu predmetného rozhodnutia. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že predmetné rozhodnutie Prezídia PZ Úrad hraničnej a cudzineckej polície o zaistení žalobcu na
nevyhnutne potrebný čas bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 44Sp/59/2011-53 zo dňa 18.07.2011 zrušené a vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie. Keďže žalobca následne dňa 26.07.2011 požiadal o azyl na území SR, dňa 26.07.2011 bol príslušným Príkazom prepustený z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov na slobodu z dôvodu, že účel zaistenia cudzinca zanikol. V dôsledku rozhodnutí o zaistení bol žalobca pozbavený osobnej slobody od 20.05.2011 do 26.07.2011, t.j. 67 dní. Podľa citovaného ustanovenia § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. vzniklo teda žalobcovi právo na náhradu škody, keď nesporne došlo k vydaniu rozhodnutia o pozbavení jeho osobnej slobody spočívajúce v jeho zaistení, rozhodnutie bolo vykonané a bolo i zrušené ako nezákonné. Súd sa, na rozdiel od rozhodnutia vydaného v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu, nestotožnil s tvrdením žalovaného, že v prípade žalobcu absentuje splnenie podmienky na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko vo veci nedošlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom, keď rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo preskúmavané v rámci riadneho odvolacieho konania Krajským súdom v Trnave a teda nedošlo k jeho zrušeniu pre nezákonnosť po nadobudnutí jeho právoplatnosti. Ako súd už uviedol, žalobca bol zaistený na základe administratívneho rozhodnutia orgánu štátu, v dôsledku ktorého došlo k pozbaveniu jeho osobnej slobody, a došlo tak k naplneniu právnej hypotézy definovanej v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorej zrušenie právoplatného rozhodnutia pre priznanie práva na náhradu škody nevyplýva. Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o inom pozbavení osobnej slobody v zmysle § 7 zákona vznikne za splnenie podmienky, že rozhodnutie bolo vykonané a pritom bolo ako nezákonné zrušené. V prípade žalobcu boli v konaní o zaistení jeho osoby obe zákonom vyžadované podmienky splnené. Sumarizáciou uvedeného možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené, vzniklo žalobcovi právo na náhradu škody, ktorá mu bola v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím spôsobená, avšak za splnenia podmienky preukázania jej vzniku a výšky.
40. Základným predpokladom uplatnenia nemajetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla, ako aj preukázanie, že zásah vyvolal závažné následky v súkromnom živote poškodeného a v jeho spoločenskom uplatnení. Preukázanie vzniku následkov zaťažuje postihnutú fyzickú osobu - poškodeného. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, keď intenzita zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy súd uvádza, že v prejednávanom prípade žalobca v priebehu konania nepreukázal, že mu bola spôsobená nemajetková ujma. Žalobca sa voči žalovanému domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur s odôvodnením, že vzhľadom na jeho zraniteľné postavenie cudzinca, ktorý nie je schopný sa účinne brániť a ktorý bol opakovane zaistený a nemal žiadnu právnu istotu v tom, ako s ním príslušné orgány budú nakladať, je ňou požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy primeraná. Avšak samotná skutočnosť, že došlo k zaisteniu žalobcu a k pozbaveniu jeho osobnej slobody nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu. V zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza nemajetková ujma v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak, a to len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Bolo teda povinnosťou žalobcu, ktorý mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, t.j. preukázať dopad nezákonného rozhodnutia na jeho vážnosť v spoločnosti, jeho súkromný a spoločenský život, preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. Len všeobecné konštatovanie o neschopnosti žalobcu sa brániť a poukázanie na jeho zraniteľné postavenie cudzinca, podľa názoru súdu, nepostačuje na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Naviac, súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca bol v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení od počiatku právne zastúpený a tvrdenie o neschopnosti žalobcu sa brániť, je v súvislosti s odôvodnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bez významu a absolútne nepostačujúce. Žalobca sa na súdne pojednávanie nariadené na 14.10.2016 osobne nedostavil, keď ani nevyčkal na koniec a výsledok v jeho prípade už druhej azylovej procedúry na území SR, a tak ako počas predošlého azylového konania, keď odišiel zo Slovenska na územie Rakúska, aj v tomto prípade opätovne opustil Slovenskú republiku neznámo kam. Z obsahu jeho výpovede nachádzajúcej sa v pripojenom administratívnom spise správneho orgánu možno k jeho osobným pomerom ustáliť, že ide o osobu budhistického vierovyznania, bez oficiálneho vzdelania, bez riadneho pracovného zaradenia v krajine trvalého pobytu, podľa jeho výpovede zaznamenanej policajným orgánom, pracujúceho s rodičmi v domácom poľnohospodárstve, ktorý niekedy v novembri 2010 opustil územie Číny a na naše územie sa dostal prostredníctvom tzv. prevádzačov.
41. Vznik a existenciu nemajetkovej ujmy, náhrady ktorej sa žalobca v konaní domáha, je nutné preukázať. V tomto smere však žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázal, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia o zaistení mu bola spôsobená nemajetková ujma v takom rozsahu, ktorý by bolo potrebné odčiniť v peniazoch. V jeho prípade, vzhľadom na zistený a vyššie popísaný skutkový stav, samotné konštatovanie porušenia práva v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia vydaného Krajským súdom v Trnave, musí byť dostatočným zadosťučinením.
42. Treťou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody je preukázanie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak je preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo. Žalobca však nepreukázal vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a z toho dôvodu nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť.
43. Sumarizáciou vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal vznik samotného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a nárokom na nemajetkovú ujmu, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
44. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Plne procesne úspešný žalovaný si však nárok na náhradu trov konania neuplatnil, preto mu ju súd nepriznal.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou Okresného súdu Bratislava I ku Krajskému súdu v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z. v znení nesk. predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.