Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41C/131/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Lenkou Augustínovou v právnej veci žalobcu: V. J., P.. XX.XX.XXXX, Y. J. XXX, XXX XX J., zastúpenej splnomocneným zástupcom: D.. N. E., P.. XX.XX.XXXX, Y. P. L., XXX XX P. L., proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, zastúpenému právnym zástupcom: De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o zaplatenie sumy 469,05 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a . Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 469,05 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 Eur, od 08.12.2015 do zaplatenia, 5,75 % ročne zo sumy 100,25 Eur od 07.05.2015 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 365,90 Eur od 08.08.2014 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania. Žalovaný m á nárok na náhradu separátnych trov konania.

odôvodnenie:

Žalobou zo dňa 24.03.2016, doručenou súdu dňa 29.03.2016, sa žalobca domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 469,05 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 eur od 08.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 100,25 eur od 07.05.2015 do zaplatenia, vo výške 5,15 % ročne zo sumy 365,90 eur od 08.08.2014 do zaplatenia.

2. Žalobu odôvodnil tým, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom došlo k uzavretiu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky zo strany veriteľa v prospech žalobcu vo výške 640 eur a zmluvy o poskytnutí služby komfort, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť žalobcovi tam uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť veriteľovi v tejto súvislosti odmenu vo výške 360,58 eur. Ďalej strany sporu uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky zo strany veriteľa v prospech žalobcu vo výške 340 eur a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť žalobcovi tam uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť veriteľovi v tejto súvislosti odmenu vo výške 175,10 eur. Medzi stranami sporu došlo aj k uzavretiu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky zo strany veriteľa v prospech žalobcu vo výške 500 eur a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť žalobcovi tam uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť veriteľovi v tejto súvislosti odmenu vo výške 257,50 eur. Tieto zmluvy považoval za zmluvy v hrubom rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a Občianskym zákonníkom. Namietal, že v zmluvách nie je uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa ust. § 9 ods. 2 písm.

f) zákona, resp. je uvedený nejasne za účelom uvedenia jeho ako spotrebiteľa do omylu. Ďalej namietal, že celková čiastka podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona, ktorú musí ako spotrebiteľ zaplatiť je uvedená nesprávne, v jeho neprospech. Taktiež namietal, že v zmluvách absentuje náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona výška, počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Upozornil, že už aj judikatúra SR potvrdila, že neuvedenie presnej výšky splátky istiny, splátky úroku a splátky iných poplatkov má za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tvrdil, že v dôsledku neúplných údajov v zmluve ako spotrebiteľ urobil rozhodnutie obchodnej transakcii, ktoré by neurobil. Zdôraznil, že vzhľadom na skutočnosť, že zmluvy neobsahujú náležitosti uvedené vyššie, v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b), sa spotrebiteľské úvery poskytnuté prostredníctvom zmlúv považujú za bezúročné a bez poplatkov. Citoval § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. Mal za to, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie spočívajúce v zaplatených úrokoch a poplatkoch a zaplatiť mu zákonný úrok z omeškania. Uviedol, že listom zo dňa 02.03.2016 predčasne splatil úver vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX a vyzval veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2,90 eur (suma je vypočítaná ako rozdiel medzi celkovou čiastkou zaplatenou žalobcom v súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX a istinou úveru poskytnutého touto zmluvou) a zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 2,90 eur od 08.12.2015 (istina úveru bola splatená dňa 07.12.2015) do zaplatenia. Zároveň vyzval veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 100,25 eur (suma je vypočítaná ako rozdiel medzi celkovou čiastkou zaplatenou žalobcom v súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX a istinou úveru poskytnutého touto zmluvou) a zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,75 % p.a. zo sumy 100, 25 eur od 07.05.2013 (istina úveru bola splatená dňa 06.05.2013) do zaplatenia. Taktiež vyzval veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 365,90 eur (suma je vypočítaná ako rozdiel medzi celkovou čiastkou zaplatenou žalobcom v súvislosti, so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX a istinou úveru poskytnutého touto zmluvou) a zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,15 % p.a. zo sumy 365,90 eur od 08.08.2014 (istina úveru bola splatená dňa 07.08.2014) do zaplatenia. Tvrdil, že žalovaný na výzvu žalobcu požadovanú sumu v lehote nezaplatil a bezdôvodné obohatenie, ktoré získal na úkor žalobcu nevydal.

3. Okresný súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, dňa 01.03.2016 vydal platobný rozkaz č.k. 41C/131/2016-27.

4. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný dňa 21.04.2016 na okresnom súde odpor. Citoval § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že v zmluvách o úvere nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, resp. že táto náležitosť je v zmluve uvedená nesprávne, v neprospech žalobcu. Takúto argumentáciu žalobcu považoval za zmätočnú a vzájomne si odporujúcu. Citoval § 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že celková čiastka je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov, pričom v čase uzatvorenia Zmluvy a pri predpoklade riadneho a včasného plnenia dlhu, predstavuje konkrétnu sumu. Mal za to, že údaj o celkovej čiastke je v každej zmluve o úvere riadne uvedený, pričom tento údaj predstavuje jednoduchý súčet jednotlivých plnení, ktoré podľa príslušnej zmluvy o úvere má žalobca zaplatiť žalovanému. Uviedol, že ani pri kontrole týchto údajov nezistil žiadne pochybenie, preto mu nie je zrejmé ani protichodné žalobcove tvrdenie, že by tento údaj mal byť uvedený nesprávny, dokonca v neprospech žalobcu. Citoval tiež § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch a v spojitosti s ním uviedol, že zmluvy o úvere obsahujú tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti konkrétneho spotrebiteľského úveru, ak si žalobca bude plniť svoje povinnosti presne podľa príslušnej zmluvy o úvere. Vyjadril presvedčenie, že v každej zmluve o úvere je uvedený konkrétny jeden deň konečnej splatnosti, presne tak ako sa toho domáha žalobca. Mal za to, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje, na rozdiel od iných ustanovení tohto zákona, uvedenie dátumu, ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. Konštatoval, že v slovenskom jazyku pritom nie sú pojmy „termín" a „dátum" synonymami, čo vyplýva priamo aj zo zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zákonodarca používa tieto pojmy odlišne v rovnakom právnom predpise. Mal za to, že právna úprava, vrátane § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje presný formát pre naplnenie tejto zákonnej náležitosti. Vzhľadom však na nevyhnutnú všeobecnú požiadavku určitosti právnych úkonov považoval za potrebné vychádzať z toho, že aj splnenie tejto zákonnej náležitosti musí byť určité a to v podobe presného určenia času. Uviedol, že vzhľadom na nastavenie produktov u žalovaného (týždenné splátky), preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť, prehľadnosť a dobrú čitateľnosť jeho zmlúv a to tak po obsahovej, ako aj formálnej stránke, zvolil žalovaný formát vyjadrenia konečnej splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou týždňov, podľa toho ako dlho si zákazník želá predmetný úver splácať. Namietal, že tvrdenie žalobcu, že formát tohto vyjadrenia je nejasný a že mal žalobcu uviesť do omylu, je bez akéhokoľvek bližšieho popisu. Uviedol, že mu nie je zrejmé, v čom vôbec malo dôjsť zo strany žalovaného k údajnej nepresnosti, či uvedení do omylu. Poznamenal, že žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit či akúkoľvek úsporu s tým, aký spôsob tohto vyjadrenia zákonnej náležitostí zvolí vo svojich adhéznych zmluvách, pričom rovnaké platí aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát vyjadrenia konkrétneho časového údaju týkajúceho sa termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ten nie je spôsobilý nijako znevýhodniť, poškodiť či akokoľvek ukrátiť spotrebiteľa na jeho právach. Konštatoval, že adhézne zmluvy žalovaného sú naformulované tak, aby každý zákazník žalovaného presne vedel nie len koľko celkovo zaplatí za spotrebiteľský úver, ale aj to ako často a v akej výške má jednotlivé splátky uhrádzať a kedy jeho záväzkový vzťah so žalovaným skončí. Citoval aj § 9 ods. 2 písm. k) zákona a mal za to, že zmluvy o úvere jednoznačne obsahujú aj tieto náležitosti, keďže sa v nich uvádza, výška úveru, úrok (vyjadrený úrokovou sadzbou ako aj jej finančnou kvantifikáciou), výška jediného poplatku, celková čiastka (ktorú má žalobca na základe konkrétnej zmluvy o úvere žalovanému vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov), počet splátok (ktorými žalobca splatí celkovú dlžnú sumu týždenných splátok), výška prvej až predposlednej splátky, výška poslednej splátky, splatnosť prvej splátky a splatnosť každej ďalšej splátky, splatnosť predchádzajúcej splátky. Bol názoru, že je absolútne dostatočné, ak zmluvy o úvere, ktoré sú predmetom tohto konania obsahujú vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určujú počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má celková čiastka konkrétneho úverového vzťahu žalovanému splatiť. Argumentáciu žalobcu v tomto smere považoval tiež v rozpore s európskou právnou úpravou, pretože smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48"), na rozdiel od predchádzajúcej smernice Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť. Citoval znenie čl. 22 ods. 1 smernice. Poukázal na ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48, ktoré stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o úvere. Mal za to, že toto ustanovenie neuvádza žiadnu takú vytýkanú požiadavku na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako by mal podľa žalobcu stanovovať § 9 ods. 2 písm. f), či k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Bol názoru, že ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v súlade s čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, pričom čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 má priamy účinok a preto je potrebné mu dať aj aplikačnú prednosť. Mal za to, že motivácia a dôvody žalobcu uplatnené v žalobe nie len, že nemajú oporu v zákone, ale sú tiež v priamom rozpore s ústavnými princípmi, ako aj samotnými zásadami súkromného práva, konkrétne zásadou zmluvnej voľnosti garantovanej § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zásadou pacta sund servanda, ktorá je nielen základnou zásadou súkromného práva, ale je chránená aj princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ochranou autonómie zmluvných strán garantovanou čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, princípom ochrany nadobudnutých práv a právnej istoty, ktoré možno vyvodiť z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, zákazu prehnaného formalizmu. Dôvody uvádzané žalobcom považoval tiež za bagateľné, ktoré z hľadiska vôle zmluvných strán ako dôvod pre bezplatnosť zmlúv o úvere nemôžu obstáť. Citoval § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti uviedol, že žalovaný nikdy neprijal od žalobcu žiadne plnenie, ktorý by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode, teda relevantnému právnemu titulu a súčasne všetky zmluvy o úvere obsahujú všetky zákonné náležitosti a sú plne v súlade s právny poriadkom Slovenskej republiky, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol akokoľvek bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu. Poznamenal, že žalobca ani nezaplatil také celkové náklady zo zmlúv o úvere kej sumy sa vo svojej žalobe domáha. Žiadal žalobu žalobcu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

5. Žalobca v replike zo dňa 31.08.2016, okresnému súdu doručenej dňa 05.09.2016, uviedol, že v predmetných zmluvách nebola odmena hradená žalobcom žalovanému podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru zohľadnená v položke celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a teda zmluvy o úvere sa považujú, resp. sú neplatné pre obchádzanie zákona, rozpor s dobrými mravmi a úžeru. Konštatoval, že zmysle ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť sa na účely tohto zákona rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pričom celkovou výškou spotrebiteľského úveru sa v zmysle ust. § 2 písm. l) zákona rozumie maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa v zmysle ust. § 2 písm. g) zákona rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok. Poukázal, že podľa dôvodovej správy k zákonu do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Namietal, že celková čiastka, ktorú musel žalobca ako spotrebiteľ podľa jednotlivých zmlúv o úvere žalovanému zaplatiť, nezahŕňala odmenu žalovaného podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru, hoci je nevyvrátiteľné, že zmluvy o zabezpečení splátok úveru boli uzatvorené v jednom okamihu súčasne so samotnými zmluvami o úvere, že sa celkom jednoznačne jedná o plnenie spotrebiteľa, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a že žalovanému táto položka bola pri podpise zmlúv o úvere známa. Mal za zrejmé, že sa jedná o doplnkovú službu vyslovene prepojenú a nadviazanú na zmluvy o úvere a že bez uzavretia zmlúv o úvere by nikdy nedošlo ani k uzavretiu zmlúv o zabezpečení splátok úveru. Zdôraznil, že sa nejedná o samostatné, špecifické, a od zmlúv o úvere oddelené služby, ale len o doplnkové služby. Ďalej uviedol, že, že službu spočívajúcu v zabezpečení splátok úverov si nikdy špecificky od žalovaného neobjednal, ale že obsah práv a povinností tak, ako vyplývajú z jednotlivých zmlúv, mu bol zo strany obchodného zástupcu žalovaného predložený ako jeden balík dokumentov, pričom žalobcovi bola ponuka žalovaného prezentovaná tak, že buď bude zo strany žalobcu akceptovaná ako celok, alebo nedôjde k poskytnutiu úveru zo strany žalovaného. Mal za to, že v prípade zmlúv o zabezpečení splátok úveru sa teda jednoznačne jednalo o zmluvu, ktorú musel žalobca uzavrieť, aby jej bol úver zo strany žalovaného poskytnutý, resp. poskytnutý za tam uvedených podmienok, a preto odmena zo zmlúv o zabezpečení splátok úveru mala byť zahrnutá do položky celkových nákladov spotrebiteľa. Konštatoval, že uvedenie celkovej čiastky do zmlúv, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nie je v zákone uvedené svojvoľne, ale požiadavka, aby veriteľ informoval dlžníka o tejto skutočnosti pred uzavretím zmluvy (§ 4 zákona). Bol názoru, že požiadavka, aby táto položka bola uvedená v samotnej zmluve, má určitý zmysel, ktorým je ochrana spotrebiteľa tak, aby mal spotrebiteľ jasne a zrozumiteľne uvedené, akú sumu si požičiava a akú sumu musí vrátiť. Mal za to, že v prípade zmlúv, ktoré sú predmetom konania v tomto spore, tomu tak nebolo, a žalovaný túto odmenu do celkovej čiastky neuviedol. Obchodnú praktiku žalovaného spočívajúcu v oddelení zmlúv o úvere od zmlúv o zabezpečení splátok úveru a následné nezahrnutie odmeny podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru do celkových nákladov spotrebiteľa posudzoval ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle ust. § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v spojení s ust. § 7 ods. 4 zákona ochrane spotrebiteľa a ust. § 8 ods. 3 a 4 zákona o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že takáto nekalá obchodná praktika žalovaného spočívala v tomto konkrétnom prípade v tom, že žalobcovi ako spotrebiteľovi boli predložené na podpis zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru ako jeden balík dokumentov na podpis, pričom v zmluvách o úvere je uvedená určitá celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti s úverom, avšak v tejto celkovej čiastke odmena podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru nie je zahrnutá, pričom žalobcovi a ani priemernému spotrebiteľovi nemohlo byť určité, jasné ani zrozumiteľné, že takáto odmena podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru nie je zahrnutá v celkovej čiastke, ktorú musí žalobca, resp. priemerný spotrebiteľ vrátiť. Upozornil, že aj keď je odmena podľa Zmlúv o zabezpečení splátok úveru rozvrhnutá do niekoľkých týždenných splátok a jej nominálne vyjadrenie pri jednotlivých splátkach je zanedbateľné (v zásade cca 6 eur týždenne), pomer odmeny za služby poskytované na základe zmlúv o zabezpečení splátok úveru voči istine samotnej vždy prekročil 50%, teda nejedná sa o nejakú zanedbateľnú sumu, ale o podstatnú položku, o ktorej by spotrebiteľ mal byť informovaný v súvislosti s celkovou čiastkou, ktorú musí veriteľovi vrátiť. Dodal, že žiadny priemerný spotrebiteľ (a teda ani žalobca) by neuzavrel zmluvu, predmetom ktorej by bolo poskytovanie služieb spočívajúcich v prebratí hotovostnej platby veriteľom za odmenu viac ako 50% z istiny úveru, ak by k tomu nebol donútený, nakoľko pre priemerného spotrebiteľa by bolo podstatne jednoduchšie a lacnejšie platiť platbu či už poštovou poukážkou, alebo formou bankového prevodu. Mal za to, že takéto špekulatívne rozdelenie úverového produktu do samostatnej zmluvy o úvere a samostatnej zmluvy o zabezpečení splátok úveru je zrejmé obchádzanie zákona a zmluvy sú pre obchádzanie zákona neplatné v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pretože cieľom takejto taktiky žalovaného bolo celkom zjavne vyhnúť sa uvedeniu celkovej čiastky, ktorú musí žalobca ako spotrebiteľ zaplatiť, na jedno miesto v jednej zmluve, pričom žalovaný tieto náklady žalobcu "skryl" pod samostatné zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Mal za to, že žalovaný týmto spôsobom zároveň obchádzal zákon aj v časti uvedenia skutočnej RPMN jednotlivých úverov, nakoľko celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je dôležitý vstupný údaj pre výpočet RPMN. Tvrdil, že službu spočívajúcu v zabezpečení splátok úverov si nikdy špecificky od žalovaného neobjednal. Poukázal, že obsahom týchto služieb poskytovaných žalobcovi zo strany žalovaného bola služba prevzatia splátok úveru a v prípade novšej zmluvy o zabezpečení splátok úveru č. XXXXXXXXX/XXXX tiež služba spočívajúca v informovaní žalobcu o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu žalobcu a informovaní žalobcu o prijatí úhrady splátky úveru. Uviedol, že tieto "prémiové" služby, za ktoré žalobca mal uhradiť žalovanému odplatu vždy vo výške prevyšujúcej 50% istiny úveru sú v zásade len vyjadrením zákonnej a etickej povinnosti žalovaného ako veriteľa poskytovať svojmu dlžníkovi súčinnosť a informácie. V tejto súvislosti citoval ust. § 522 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že možno obsahom služieb malo byť zvýhodnenie a poskytnutie určitého komfortu žalobcovi ako dlžníkovi s tým, že obchodný zástupca prevezme hotovosť na úhradu splátok priamo v domácnosti žalobcu. Tvrdil, že v skutočnosti však žalobca musel chodiť za obchodným zástupcom žalovaného na rôzne verejné priestranstvá a parkoviská, čím takáto mimoriadne drahá a "prémiová" služba žalovaného strácala na význame. Taktiež mal za to, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty úžery v zmysle ust. § 39a Občianskeho zákonníka, keď žalovaný využil neskúsenosť žalobcu. RPMN považoval v zmluvách za vyjadrenú nesprávne, a to v neprospech spotrebiteľa. Aj z tohto dôvodu považoval predmetné zmluvy o úvere v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) za bezúročné a bez poplatkov. Dovolával sa neplatnosti zmlúv pre rozpor s dobrými mravmi, pretože je zrejmé, že skutočná RPMN bola na úrovni 228,66 % v prípade zmluvy číslo XXXXXXXXX, 317,27 % v prípade zmluvy číslo XXXXXXXXX a 237,95 % v prípade zmluvy číslo XXXXXXXXX. Citoval ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona. Poukázal, že v predmetných zmluvách je doba úverov vyjadrená ako 45, resp. 60 týždňov, čo nenamieta. Namietal, však že v predmetných zmluvách je termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru vyjadrený ako siedmy deň 45., resp. 60. týždňa. Konštatoval, že žalovaný tak na vyjadrenie doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti použil rovnaké vyjadrenie 45, resp. 60 týždňov. Uviedol, že ak by bolo cieľom zákonodarcu vyjadriť obe tieto náležitosti rovnako, nezavádzal by požiadavku vyjadriť aj dobu trvania zmluvy aj termín konečnej splatnosti, ale uspokojil by sa s jedinou náležitosťou. Mal za to, že ak zákonodarca požaduje uvedenie aj doby trvania zmluvy aj termínu konečnej splatnosti, tak je zrejmé, že obe tieto náležitosti znamenajú niečo iné a nemôžu byť v zmluve vyjadrené rovnako. Uviedol, že podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách musia byť vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného záväzku. Bol názoru, že argumentácia žalovaného o tom, že termín konečnej splatnosti určil ako dátum vypočítateľný a určiteľný pomocou týždňov (siedmy deň 45., resp. 60. týždňa) tak absolútne neobstojí. Uviedol, že pri podstatných náležitostiach zmlúv o spotrebiteľských úveroch, absenciu ktorých zákon spája so sankciou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, nie je možné pripustiť ani len pochybnosť o výklade náležitosti obsiahnutej v konkrétnej Zmluve a nie je možné ponechávať akúkoľvek takúto náležitosť na "výpočet" spotrebiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že ani kalendárny mesiac nemá presne 4 týždne, výpočet termínu konečnej splatnosti úveru definovaného v zmluvách považoval pre priemerného spotrebiteľa za mimoriadne komplikovaný a obtiažny, ak nie nemožný. Tvrdil, že na určenie presného konkrétneho termínu konečnej splatnosti by musel mať žalobca, a teda aj každý spotrebiteľ, ktorý by Zmluvy so žalovaným uzatváral, so sebou kalendár, aby mohol vypočítať skutočný termín konečnej splatnosti úveru. Skutočnosť, že žalovaný definoval termín konečnej splatnosti takýmto komplikovaným spôsobom, berúc do úvahy odbornosť priemerného spotrebiteľa, je zrejmé, že žalovaný opomenul konať s odbornou starostlivosťou a konal v úmysle uviesť žalobcu ako spotrebiteľa do omylu. Dodal, že v prípade zmlúv, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania, splátkový kalendár (teda rozčlenenie splátok úveru na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov) nebol doručený žalobcovi ani po uzavretí zmlúv a takéto členenie splátok nie je uvedené ani v samotných zmluvách. Vzhľadom na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami poukázal na viaceré judikáty ESD. K nepriamemu účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym, uviedol, že musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmie dôjsť k porušeniu zásady právnej istoty. Mal za to, že ak by chcel zákonodarca vyjadriť to, čo požaduje Smernica, nemenil by text Smernice, ale implementoval by ho do nášho právneho poriadku v úplne nezmenenej forme. Bol názoru, že nakoľko sa však zákonodarca podstatným spôsobom odklonil od textu Smernice, nebude možné Zákon vykladať eurokonformne, pretože by sa jednalo o výklad vyslovene contra legem.

6. Žalovaný v duplike zo dňa 20.09.2016, okresnému súdu doručenej dňa 22.09.2016, konštatoval, že žalobca nedáva žiadne odpovede na to, prečo by žalovaný nemohol poskytovať službu podľa zmluvy o doplnkovej službe. V rozhodnom čase neexistovalo žiadne zákonné či iné obmedzenie, ktoré by takúto zmluvu zakazovalo. Domnieval sa, že je potrebné aplikovať zásadu, že čo nie je zakázané je dovolené. Mal za to, že uvedené platí v súkromnoprávnych vzťahoch o to viac, ak o predmetnú zmluvu mali záujem obe zmluvné strany, ako v tomto prípade. Mal za to, že sa jedná o samostatný právny vzťah, ktorý nie je súčasťou úverového vzťahu a je istým nadštandardom, ktorý si zákazník môže, ale nemusí zvoliť. Uviedol, že právna úprava ako aj notoricky známa skutočnosť, že na trhu (a to nie len finančnom) sa bežne poskytujú dobrovoľné doplnkové služby, sú podľa žalovaného jasným dôkazom toho, že neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie, ktoré by žalovanému v rozhodnom čase zakazovalo poskytovať doplnkovú službu podľa zmluvy o doplnkovej službe. Uviedol, že zmluva o doplnkovej službe je štandardnou, jasnou a dobre pochopiteľnou zmluvou, ktorá sa rovnako štandardne aj uzatvára. Jej obsah, cena ako aj všetky ostatné náležitosti sú v nej jasne a zrozumiteľne uvedené. Nevedel, prečo by takúto službu v slobodnom trhovom prostredí nemohol v rozhodnom čase ponúkať a poskytovať, pričom uvedené je podstatnejšie o to viac. že takáto či obdobná služba bola na finančnom trhu bežne dostupná u konkurencie žalovaného, čo by v prípade jednostranného zákazu pre žalovaného, ako si to predstavuje žalobca, na spoločnom trhu spotrebiteľských úverov značne znevýhodňovalo žalovaného. Považoval za absolútne zrejmé, že s poskytovaním tejto služby sú spojené značné náklady pre poskytovateľa, t. j. žalovaného (úhrada ľudí, vecných výdavkov, poplatky bankám), pričom každý zákazník si vie sám posúdiť či je výhodné pre neho si takúto službu objednať, alebo nie. Uviedol, že zmluva o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru. Mal za zrejmé, že existencia zmluvy o doplnkovej službe je podmienená predchádzajúcim poskytnutím úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že táto podmienenosť však nie je obojstranná, pretože existencia úverového vzťahu nie je podmienená existenciou zmluvy o doplnkovej službe, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a niektorí nie. Uviedol, že zmluva o doplnkovej službe je jednoznačne akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru, preto sa odmena za túto službu nezapočítava podľa zákona o spotrebiteľských úverov do RPMN. Upozornil, že nie je na zvážení žalovaného či odmenu za doplnkovú službu podľa zmluvy o doplnkovej službe započíta do celkových nákladov úveru alebo nie, keďže právna úprava je v tomto mimoriadne presná a výslovne vylučuje, aby do celkových nákladov vstupovali položky za doplnkové služby, ktoré spotrebiteľ nemusí k zmluve o spotrebiteľskom úvere uzavrieť, presne tak ako tomu bolo v tomto prípade. Namietal, že žalobca neuviedol aký má mať vplyv odmena dojednaná v jednej zmluve na (ne)platnosť inej zmluvy či jej časti (napr. zmluvy o doplnkovej službe). Mal za to, že tieto právne úkony treba posudzovať samostatne a napriek tomu, že spolu nejako súvisia, neznamená to, že by odmena podľa zmluvy o úvere bola spôsobilá akokoľvek prezumovať výšku odmeny podľa zmluvy o doplnkovej službe. Odmena podľa zmluvy o doplnkovej službe nie je žalovaným stanovovaná priamo podľa zmluvy o úvere. Uviedol, že odmena podľa zmluvy o doplnkovej službe je tvorená jednoduchým súčtom parciálnych týždenných odmien za prácu, ktorú sa žalovaný na základe zmluvy o doplnkovej službe zaviazal pre žalobcu vykonať a preto ak je aj slovami žalobcu predmetná týždenná odmena zanedbateľná, tak je zrejmé, že aj celková odmena, ktorá je len súčtom týchto parciálnych zanedbateľných odmien, nemôže už zrazu odporovať dobrým mravom. Tvrdil, že žalovaný nikdy neodmietol prijať od žalobcu žiadne jeho plnenie, pričom je na žalobcovi akým spôsobom splnenie svojej povinnosti podľa zmluvy o úvere vykoná a žalovaný mu v tomto smere poskytol maximálnu slobodu voľby. Tvrdenia žalobcu o tom, že bol uvedený do omylu pre jeho neskúsenosť považoval nie len v zrejmom rozpore s jednoznačným, stručným a ľahko pochopiteľných znením zmluvy o doplnkovej službe, ale aj opakovaným, totožným konaním žalobcu, ktorý má s produktmi žalovaného dlhoročné skúsenosti. Za tohto skutkového stavu preto tvrdenia žalobcu o jeho neskúsenosti označil ako tvrdenia v zrejmom rozpore s jeho dlhoročnou skúsenosť s produktmi žalovaného. Ďalej uviedol, že kým dĺžka úverového vzťahu je vyjadrená určitým časovým úsekom (napr. 60 týždňov), tak termín konečnej splatnosti je vyjadrený jedným konkrétnym dňom (napr. 7. deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy), čo je zásadný rozdiel. Mal za to, že náležitosťou zmluvy o úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nie je „dátum konečnej splatnosti", ale „termín konečnej splatnosti", čo si žalobca účelovo zamieňa. Bol názoru, že termín konečnej splatnosti nemusí byť vyjadrený jedine a len formou dátumu, ale je možné použiť aj iný spôsob vyjadrenia. Poukázal, že v ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona je pojem termín a nie pojem dátum, ktorý bežne používa na iných miestach toho istého právneho predpisu. Domnieval sa, že ak zákonodarca odlišuje dané pojmy, a to v rovnakom právnom predpise, tak aj obsah týchto pojmov nebude totožný. Mal za to, že termín konečnej splatnosti je v zmluvách o úvere jednoznačne a nezanedbateľne vyjadrený, bez potreby ho z čohokoľvek odvodzovať. Náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch naviac považoval za bagateľnú náležitosťou. Bol názoru, že táto náležitosť nerozhoduje o tom či sa spotrebiteľ pre spotrebiteľský úver nakoniec aj rozhodne, ale súčasne ani žiadny spôsob jej vyjadrenia nie je nijako spôsobilý priniesť poskytovateľovi žiadnu (neoprávnenú) výhodu na úkor spotrebiteľa. Mal za to, že žalobca si ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj ním citované rozsudky nesprávne právne vyložil tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho „rozpisu" každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto „rozpis" sa však poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že nie je povinnosťou veriteľa uvádzať tieto údaje v zmluve o úvere vždy, ale výlučne vtedy, ak sa dohodol so zákazníkom na amortizácii istiny, čo nebol tento prípad. Argumentoval výkladom smernice 2008/48/ES zo strany Slovenskej republiky, Nemeckej spolkovej republiky, či generálnej advokátky. Rovnako poukázal na názor Európskej komisie, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice2008/48/ES nezakladá povinnosť uviesť rozdelenie jednotlivých splátok na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a poplatkov. Navrhol prerušiť toto konanie podľa § 164 do právoplatného skončenia veci vedenej na Súdnom dvore Európskej únie pod sp. zn. C-42/2015 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíroová, kde sa rieši situácia jednak ohľadne pojmu termín a rozpis splátok, ako aj otázka primeranosti samotnej sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 05.09.2016 a v dôsledku jeho odročenia, z dôvodu dodržania postupu v súlade s § 167 a žiadosťou žalovaného o jeho odročenie, následne dňa 14.10.2016, na ktorom súd vec prejednal, vykonal dokazovanie a vyhlásil rozhodnutie vo veci samej. 8. Strany sporu pred súdom zotrvali na svojej doterajšej argumentácii, pridržiavali sa písomných vyjadrení vo veci. 9. Právny zástupca žalovaného pred súdom nad rámec doterajších vyjadrení uviedol, že s poukazom aj na § 2 písm. g) zákona, v ktorom sa hovorí o tom čo sú celkové náklady, sa jedná o úroky, provízie, dane a poplatky. Mal za to, že toto ustanovenie nie je premietnuté do ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona. Uviedol, že došlo k legislatívnej nepresnosti v právnom jazyku, pretože je očividné, že zákonodarca nechcel, aby v zmluvách bol rozpis, alebo presné uvedenie iba istiny, úroku a iných poplatkov a tým by opomenul dane a provízie v zmysle § 2 písm. g) zákona. Poukázal na to, že v zmyslom § 9 ods. 2 písm. k) zákona je práve to, aby spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy, vedel, aká výška bude úroku, nie úrokovej sadzby a aby vedel aká bude výška provízie, poplatkov a dane. S poukazom na platobnú históriu žalobcu namietal absurdnosť námietky nedostatku náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona, pretože už hneď prvou splátkou pri každej zmluve sa to celé žalobcovi rozbilo, lebo si neplnil riadne a včas podľa zmluvy, plnil rôzne. Tvrdil, že už dôsledkom prvého nezaplatenia splátky výklad § 9 ods. 2, písm. k) zákona, tak ako prezentuje vo svojich vyjadreniach žalobca, stráca úplne zmyslel, pretože tým sa rozhádže celý konečný úrok vyjadrený v eurách a práve na to slúži amortizačná tabuľka. 10. Splnomocnený zástupca k tomuto vyjadreniu právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní uviedol, že náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona je podstatná náležitosť zmluvy a zákon hovorí o tom, že to má byť pri uzatváraní zmluvy. Považoval tak za irelevantné aká bola platobná disciplína žalobcu. 11. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015 (č.l. 4 spisu), zmluvou o poskytnutí služby komfort zo dňa 26.03.2015 (č.l. 5 spisu), listinou s názvom „žiadame o čitateľný záznam všetkých platieb“ k zmluve č. XXXXXXXXX (č.l. 6 spisu), zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013 (č.l. 7 spisu), zmluvou o zabezpečení splátok úveru k zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013 (č.l. 8 spisu), listinou s názvom „žiadame o čitateľný záznam všetkých platieb“ k zmluve č. XXXXXXXXX (č.l. 9 spisu), zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 (č.l. 10 spisu), zmluvu o zabezpečení splátok úveru k zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 (č.l. 11 spisu), listinou s názvom „výpis splátok k zmluve č. XXXXXXXXX (č.l. 12 spisu), listinou s názvom „potvrdenie o prevzatí knihy /karty splátok“ zo dňa 26.03.2014 (č.l. 13 spisu), listinou s názvom „potvrdenie o výške dlžnej sumy“ zo dňa 27.06.2014 (č.l. 14 spisu), príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 07.08.2014 (č.l. 15 spisu), potvrdením o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014 (č.l. 15 spisu), listinou s názvom „zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, predčasné splatenie spotrebiteľského úveru, výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia, zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia, zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia“ zo dňa 02.03.2016 (č.l. 16-20 spisu).

12. Návrh právneho zástupcu žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu na okolnosť, že žalobca môže obzrejmiť akú sumu, resp. peňažnú čiastku platil na zmluvy o spotrebiteľskom úvere a akú na zmluvy o zabezpečení splátok, zamietol z dôvodu jeho nadbytočnosti. Súd mal aj bez vykonania tohto dôkazu listinnými dôkazmi obsiahnutými v spisovom materiály, a to listinou s názvom „žiadame o čitateľný záznam všetkých platieb“ k zmluve č. XXXXXXXXX, listinou s názvom „žiadame o čitateľný záznam všetkých platieb“ k zmluve č.XXXXXXXXX, výpisom splátok k zmluve č. XXXXXXXXX, potvrdením o prevzatí knihy/ karty splátok, príjmovým pokladničným dokladom a potvrdením o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014, preukázané aké sumy na základe predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere žalovaný žalobcovi poskytol a rovnako mal súd preukázané aké sumy zaplatil žalobca na predmetné zmluvy o úvere. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tieto vyššie uvedené listinné dôkazy vyhotovil sám žalovaný. Z obsahu čitateľného záznamu všetkých platieb vyplýva, že tento je majetkom žalovaného a môže byť odobraný na účely kontroly alebo overenia údajov. Je to platobný záznam, ktorý obsahuje zoznam platieb, ktoré obchodný zástupca žalovaného prijal od zákazníka. Je nepochybné, že sám žalovaný do týchto listinných dôkazov vpisoval žalobcom uhradené sumy k jednotlivým zmluvám. Tieto sumy však žalovaný očividne vpisoval bez toho, aby špecifikoval aká časť sumy ide na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, resp. na splatenie úveru a jeho príslušenstva a aká časť sumy na odmenu, resp. zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Súd zdôrazňuje, že priamo v týchto listinných dôkazoch je uvedené, že je to záznam o týždenných splátkach spotrebiteľského úveru a odmeny za službu zabezpečenia splátok úveru. Je zrejmé, že znenie týchto listín si formuloval sám žalobca. A teda, ak žalobca sám uviedol, že je to záznam o týždenných splátkach spotrebiteľského úveru a odmeny za službu zabezpečenia splátok úveru, mal podľa toho postupovať a prijaté platby konkretizovať. Okresný súd má za to, že ak sa jedná o zoznam platieb, ktoré od žalobcu prijímal obchodný zástupca žalovaného, bolo povinnosťou samotného žalovaného špecifikovať prijaté platby od žalobcu tak, aby bolo zrejmé, aká časť sumy je započítaná na zmluvu o úvere a aká časť na odmenu za službu podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Súd má za to, že nesplnenie tejto povinnosti zo strany žalovaného nemožno prenášať na žalobcu ako spotrebiteľa. Súd nevidí dôvod, na základe ktorého by si uvedenú náležitosť týchto záznamov mal zabezpečovať spotrebiteľ, t.j. sám žalobca. Z obsahu tohto záznamu vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ sa mal iba uistiť, že obchodný zástupca správne vyplnil a zapísal výšku splátky a zostatok a potvrdil prijatie splátky svojim podpisom. Z obsahu záznamu však nevyplýva povinnosť žalobcu ako spotrebiteľa skontrolovať si aká konkrétna suma zo sumy, ktorú žalovanému zaplatil bola zo strany žalovaného pripísaná k splátke úveru a aká k splátke odmeny podľa zmluvy o zabezpečení splátky. Súd má vychádzajúc z uvedených listinných dôkazov, najmä z neprehľadnosti v týchto dôkazoch spôsobených samotným žalovaným v tom smere, že nie je zrejmé ako sa splátky žalobcom pripisovali na jednotlivé zmluvy, za to, že výsluch žalobcu by bol vzhľadom na okolnosť, na ktorú ho žalovaný navrhol vypočuť, neúčelný. Vzhľadom na odstup času od uzatvorenia jednotlivých zmlúv, nesplnenie si povinnosti v tomto smere zo strany žalovaného, a v tej súvislosti absencia špecifikácie splátok požadovanej žalovaným, má súd za to, že výsluch žalobcu by nepriniesol pre rozhodnutie veci relevantné zistenia, a teda predvolanie žalobcu na výsluch považoval za nehospodárny. Súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že od žalobcu nemožno očakávať, že sa k uvedeným okolnostiam môže relevantne vyjadriť, keď sám zrejme nemá, pre nesplnenie si povinnosti žalovaného v tomto smere, písomné podklady, z ktorých by mohol vychádzať. V samotných listinných dôkazoch, resp. záznamoch potrebné údaje obsiahnuté nie sú, a vzhľadom na časový úsek, ktorý od uzatvorenia jednotlivých zmlúv uplynul, či množstvo vykonaných splátok zo strany žalobcu, nemožno od žalobcu očakávať, že uvedené údaje si bude pamätať. 13. Rovnako súd zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na vykonanie dokazovania amortizačnou tabuľkou. Súd poukazuje na § 153 ods. 1, 2 CSP. Strany sporu sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 05.09.2016 súd poskytol žalovanému lehotu na prípadné návrhy na doplnenie dokazovania, a to 15 dní odo dňa pojednávania. Žalovaný v tejto súdom určenej lehote návrh na vykonanie dokazovania amortizačnou tabuľkou nenavrhol. Uvedené predniesol súdu až na pojednávaní uskutočnenom dňa 14.10.2016, potom ako žalobca nepristúpil k mimosúdnej dohode. Ak by súdu návrh na vykonanie dokazovania vyhovel, vyžadovalo by to nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Sám žalovaný na pojednávaní uviedol, že amortizačnou tabuľkou disponuje, no túto súdu včas nepredložil. V tejto súvislosti súd uvádza, že ak žalovaný tvrdil, že žalobca predloženými listinným dôkazmi nepreukázal rozsah bezdôvodného obohatenia, ktoré žiadal od žalovaného vydať, mal svoje tvrdenie aj príslušnými dôkazmi preukázať a neprenášať dôkazné bremeno na žalobcu.

14. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k nasledovným skutkovým zisteniam, pričom vec posúdil podľa nižšie uvedených ustanovení právnych predpisov v súlade s právnou úpravou platnou a účinnou v čase vzniku zmluvných vzťahov a dospel k nasledovným záverom. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len "zákon"), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Podľa § 2 písm. a) a b) zákona, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Podľa § 9 ods. 2 zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

Podľa § 11 ods. 1 zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného v rozhodnom čase, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

15. Z doložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca si uplatňuje voči žalovanému nároky vzniknuté z titulu bezdôvodného obohatenia odvodzujúceho od uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015, znejúcej na sumu 640 eur a zmluvy o poskytnutí služby komfort, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi tam uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť žalovanému v tejto súvislosti odmenu vo výške 360,58 eur; ďalej od zmluvy spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013, znejúcej na sumu 340 eur a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi tam uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť žalovanému v tejto súvislosti odmenu vo výške 175,10 eur; ďalej od zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 znejúcej na sumu 500 eur a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi tam uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť žalovanému v tejto súvislosti odmenu vo výške 257,50 eur. Žalobca zmluvy uzatváral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetných zmlúv nekonal v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Pri zákonnom posudzovaní konkrétneho prípadu súd preto vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe predmetných zmlúv je vzťahom občianskoprávnym a na predmetné zmluvy sa tak hľadí ako na typové spotrebiteľské zmluvy. Súd má tak za to, že právny vzťah založený predmetnými zmluvami je potrebné kvalifikovať ako vzťah spotrebiteľský. 16. Z predložených úverových zmlúv je možné ustáliť, že vyčerpané sumy sa žalobca zaviazal splácať týždenne pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015 vo výške 14,09 eur (posledná splátka 13,78 eur) so splatnosťou prvej splátky k 20. kalendárnemu dňu po uzavretí zmluvy, ďalších splátok k 7. kalendárnemu dňu po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 7 deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy; pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013 vo výške 7,63 eur (posledná splátka 7,63 eur) so splatnosťou k 7. kalendárnemu dňu po uzavretí zmluvy, ďalších splátok k 7. kalendárnemu dňu po splatnosti predchádzajúcej splátky, s konečnou splatnosťou na 7 deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy a pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 vo výške 13,91 eur (posledná splátka 13,72 eur) so splatnosťou k 7. kalendárnemu dňu po dni uzavretia zmluvy, ďalších splátok k 7. kalendárnemu dňu po splatnosti predchádzajúcej splátky, s konečnou splatnosťou na 7. Deň 45 týždňa po dni uzavretia zmluvy. Z čitateľného záznamu všetkých platieb k zmluve č. XXXXXXXXX je zrejmé, že žalobca uhradil k zmluve celkovo sumu 642,90 eur, z čitateľného záznamu všetkých platieb k zmluve č. XXXXXXXXX je zrejmé že žalobca uhradil celkovo sumu 440,25 eur a z výpisu splátok k zmluve č. XXXXXXXXX, príjmového pokladničného dokladu zo dňa 07.08.2014 a potvrdení o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014 je zrejmé, že žalobca uhradil celkovo sumu 865,90 eur. 17. Keďže sa jedná o zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., súd najskôr zisťoval, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona. 18. Preskúmaním obsahu zmlúv, súd zistil, že v predložených zmluvách o spotrebiteľskom úvere absentuje obligatórna náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) t.j. konečná splatnosť úveru a k), t.j. výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. 19. Ustanovenie zmlúv, ktoré stanovovalo termín poslednej splátky úveru, t.j. konečnú splatnosť úveru na 7. deň 60 (resp. 45 týždňa) po dni uzatvorenia zmluvy, pričom doba trvania úveru je od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru a ustanovenie zmluvy, ktoré stanovovalo termíny jednotlivých splátok odpočtom počtu dní od uzavretia zmluvy a počet splátok, nemožno podľa názoru súdu považovať za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým konkrétnym dňom. Takýto údaj však stranami sporu zmluvy uzavretá zmluva neobsahovala. 20. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy z prejednávanej veci bolo tiež uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto čiastkovej položky osobitne). V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky úroku a výška splátky poplatkov. Podľa zistenia súdu to však v danom prípade tak nebolo a požiadavka na presnosť vyžadovaná uvedeným ustanovením splnená preto nie je. Súd dodáva, že uvedenie časti, ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov a splatenie prípadných poplatkov, je podľa súdu potrebné i preto, aby veriteľ nemal možnosť celú zaplatenú splátku použiť na úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Neuvedenie tejto náležitosti by mohlo spôsobiť, že hoci odporca spláca úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, nakoľko ním uhrádzané splátky sa používajú v celom rozsahu na úhradu príslušenstva, z ktorého dôvodu nedochádza k poníženiu dlžnej istiny. Len vtedy, pokiaľ je presne vymedzené, aká časť splátky sa použije na úhradu istiny a aká časť na úhradu príslušenstva, je vylúčené, aby vznikli pochybnosti o tom, ako mali byť zaplatené splátky započítavané na úhradu dlžného úveru s príslušenstvom. Uvedenie tejto náležitosti v súlade s vyššie uvedeným výkladom z predmetných zmlúv o úvere nevyplýva. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/142/2016 zo dňa 22.06.2016, sp. zn. 6Co/107/2016 zo dňa 27.04.2016, či sp. zn. 6Co/170/2015 zo dňa 17.06.2015 a tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžo/19/2012 zo dňa 12.03.2013.

21. Naviac súd pokiaľ ide o termíny splatnosti dojednaných splátok, tieto sú v zmluvách dojednané tak, že prvá splátka je splatná na 7.deň (resp. 20 deň) po uzavretí zmluvy a každá ďalšia je splatná na 7.deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Toto ustanovenie, pokiaľ ide o splatnosť splátok, je pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľné a zmätočné, pretože nejednoznačne a zložito určuje termíny splatnosti jednotlivých splátok, keďže na základe takéhoto ustanovenia je bežný spotrebiteľ odkázaný sám si vypočítavať splatnosti jednotlivých splátok. Čím zložitejšie je ustanovená splatnosť každej jednej splátky, tým vyššie je riziko, že dlžník nebude splátky splácať včas, naviac, keď zákon vyslovene vyžaduje, aby boli určito a presne vymedzené jednotlivé termíny splatnosti splátok. Preto súd vyvodil, že na túto časť zmlúv nemožno prihliadať. 22. Vzhľadom na uvedené, z dôvodu absencie náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k) citovaného zákona sa v zmysle § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý úver na základe predmetných zmlúv považuje za bezúročný a bez poplatkov.

23. Keďže poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov už v dôsledku absencie jednej obligatórnej náležitosti vyžadovanej citovaným zákonom, súd pre rozhodnutie vo veci, resp. pre rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru ako prejudiciálnej otázky, nepovažoval za nevyhnutné sa bližšie zaoberať dôvodmi uvádzanými v súvislosti s výškou RPMN, či celkovými nákladmi. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere považoval vzhľadom na vyššie uvedené právne závery za nadbytočné.

24. Súd dospel k záveru, že žalovanému tak v danom prípade nemohol vzhľadom na ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie akýchkoľvek úrokov alebo poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu tak vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Žalovaný mal pri právnom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov nárok len na zaplatenie čistej istiny úveru t.j. skutočne poskytnutých finančných prostriedkov úveru, t.j. pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015 640 eur, pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013 340 eur, a zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 vo výške 500 eur, t.j. celkovo 1 480 eur.

25. Pri zisťovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z čitateľného záznamu všetkých platieb k zmluve č. XXXXXXXXX, z čitateľného záznamu všetkých platieb k zmluve č.XXXXXXXXX, výpisu splátok k zmluve č. XXXXXXXXX karty splátok, príjmového pokladničného dokladu zo dňa 07.08.2016 a potvrdenia o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014, z ktorých vyplýva, že žalobca uhradil k zmluvám celkovo sumu 1 949,05 eur, t.j. postupnými platbami vychádzajúc z právneho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru preplatil žalobca žalovanému sumu 469,05 eur. Táto suma 469,05 eur tak predstavuje rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, resp. majetkový prospech na strane žalovaného získaný plnením bez právneho dôvodu, ktorý je žalovaný povinný podľa § 451 Občianskeho zákonníka žalobcovi vydať.

26. Súd k uvedenému záveru o bezdôvodnom obohatení v rozsahu 469,05 eur dospel napriek tvrdeniam žalovaného, že žalobca nepreukázal kvantifikáciu svojich plnení. V prvom rade okresný súd má za to, že ak žalovaný tvrdí, že žalobkyňa na predmetné zmluvy o úvere nezaplatila plnenia v uvedenom rozsahu 1 949,05 eur, tak ako vyplýva z predložených listinných dôkazov, mal svoje tvrdenia preukázať. V článku 1.5 zmluvy o zabezpečené splátok úveru je uvedené, že poskytovateľ je pri každom prevzatí sumy od zákazníka povinný vykonať v karte splátok úveru záznam preukazujúci prevzatie peňažnej sumy v príslušnej výške. Zo znenia zmluvy je ďalej zrejmé, že peňažná hotovosť, ktorú príjme poskytovateľ (žalovaný) od zákazníka (žalobcu) sa proporcionálne rozdelí na úhradu splátky úveru a úhradu odmeny za poskytnutie služby podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Ani z jedného predloženého záznamu/karty splátok však táto špecifikácia nevyplýva. Ani z jedného predloženého listinného dôkazu nevyplýva, že by žalobca postupnými platbami neplnil iba na zmluvu o úvere, ale aj na odmenu za službu. Z potvrdenia o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014 vyslovene vyplýva, že sa jedná o splátku úveru. Žalovaný žiadny dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie, tak ako už bolo vyššie uvedené, nepredložil. Výsluch žalobkyne považoval súd za neúčelný a amortizačnú tabuľku, ktorú mal žalovaný k dispozícii, tak ako tvrdil, žalovaný včas súdu nepredložil. Súd nevidí dôvod v tomto smere prenášať dôkazné bremeno na žalobcu. Ak žalobca tvrdil, že amortizačná tabuľka by preukázala bezdôvodné obohatenie v menšom rozsahu ako si uplatnil žalobca, mal svoje tvrdenie dôkazom uplatneným včas aj preukázať. Súd má tak za to, že žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v civilnom sporovom konaní, najmä z hľadiska zásady kontradiktórnosti civilného sporového konania, kde proti sebe stoja dve strany v postavení žalobca a žalovaný, je ovládané prejednacou zásadou. Podstata prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (t.j. povinnosť tvrdenia ), ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdených skutočností (t.j. dôkazná povinnosť) je záležitosťou strán sporu. Splnenie dôkaznej povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia, vedie k uneseniu dôkazného bremena a teda k priaznivému výsledku sporu. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena, t.j. nepreukázania tvrdených skutočností, je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze, t.j. neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadom vlastných tvrdení v sporovom konaní má za následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví zamietnutím žaloby. Súd vychádza predovšetkým z výsledkov dokazovania navrhnutého stranami sporu. Súd naviac pokiaľ ide o zmluvy o zabezpečení splátok úveru (zmluvu o poskytnutí služby komfort) dodáva, že nepochybne by tieto zmluvy bolo možné vyhodnotiť ako neplatne s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Výška stanoveného poplatku za poskytnutie tam uvedenej služby predstavovala pri každej z uzatvorených zmlúv o úvere viac ako 50 % poskytnutého úveru. Táto zmluvná odmena je neprimerane vysoká, keďže jej suma dosahuje v každom prípade viac ako dvojnásobok samotného poskytnutého úveru. V konaní ani nebolo preukázané, že žalobca uvedenú službu využíval. Súd dospel k záveru, že takéto zmluvné dojednanie je s poukazom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka výrazne v neprospech spotrebiteľa. Žiadať takto vysokú odmenu za poskytnuté služby, ktoré by mohol spotrebiteľ využívať prostredníctvom poštového poukazu alebo bankovým prevodom je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa.

27. Žalobcovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 v znení účinnom od 01.02.2013 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že istina úveru k zmluve č. XXXXXXXXX bola splatená dňa 07.12.2015, k zmluve č. XXXXXXXXX bola splatená dňa 06.05.2013 a k zmluve č. XXXXXXXXX bola splatená dňa 07.08.2014. Súd pri posudzovaní tohto nároku mal za to, že žalovaný sa dostal do omeškania prvým dňom po splatení úveru (istiny, úrokov, poplatkov), t.j. pri zmluve č. XXXXXXXXX dňa 08.12.2015, pri zmluve č. XXXXXXXXX dňa 07.05.2013 a pri zmluve č. XXXXXXXXX dňa 08.08.2014. Výška základnej úrokovej sadzby ECB bola v období od 10.09.2014 do 09.12.2015 vo výške 0,05 % ročne, v období od 11.07.212 do 08.05.2013 vo výške 0,75 % a v období od 11.06.2014 do 10.09.2014 vo výške 0,15 % (súd má o tomto vedomosť zo svojej činnosti). Žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 eur (642,90 - 640) od 08.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 100,25 eur (440,25-340) od 07.05.2013 do zaplatenia a 5,15 % ročne zo sumy 365,90 eur (865,90-500) od 08.08.2014 do zaplatenia. 28. Súd tak považoval žalobu žalobcu za dôvodnú v celom rozsahu, žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na zaplatenie sumy 469,05 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 eur od 08.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 100,25 eur od 07.05.2013 do zaplatenia a 5,15 % ročne zo sumy 365,90 eur od 08.08.2014 do zaplatenia. 29. V závere súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Z uvedeného dôvodu sa súd zaoberal len podstatnými námietkami vo vzťahu k prejednávanej veci, ktoré považoval z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci za relevantné. Nepovažoval za nevyhnutné sa bližšie zaoberať všetkými uvádzanými dôvodmi, či namietanými skutočnosťami obsiahnutými v rozsiahlych podaniach strán sporu.

30. Návrh na prerušenie konania zamietol súd z dôvodu, že hoci na Európskom súdom dvore prebieha prejudiciálne konanie, ktoré podal Okresný súd Dunajská streda 02.02.2015, v právnej veci žalobu: Home Credit Slovakia, a.s. proti žalovanej Kláre Bíróovej, zo znenia prejudiciálnej otázky sa jedná o situáciu jednak ohľadne pojmu termín a rozpis splátok a jednak otázky primeranosti samotnej sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Predmetom prejudiciálneho konania však nie je náležitosť konečnej splatnosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona, ktorá náležitosť v predmetných zmluvách absentuje a pre ktorú vyhodnotil súd predmetné zmluvy ako bezúročné a bez poplatkov. V zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch sa zmluvy považujú za bezúročné a bez poplatkov už pri absencii jednej náležitosti. Preto akýkoľvek záver ESD vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti žalovanej Kláre Bíróovej, by bol vo vzťahu k danej veci bezpredmetný, keď záver súdu by bol v dôsledku absencie ďalšej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona v predmetných zmluvách (konečnej splatnosti) o bezúročnosti a bezpoplatkovosti rovnaký. 31. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

33. Žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu (100%), preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

34. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Zároveň okresný súd v súlade s § 256 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane, priznal žalovanému separátne trovy konania za účasť na pojednávaní dňa 05.09.2016. Súd dňa 15.07.2016 vytýčil pojednávanie na deň 05.09.2016. Žalobca prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 21.07.2016, jeho splnomocnený zástupca dňa 20.07.2016 (č.l. 51 rub spisu). Až podaním zo dňa 31.08.2016, doručeným súdu dňa 05.09.2016, žalobca požiadal súd o odročenie pojednávania, z dôvodu, že splnomocnený zástupca sa bude v danom čase nachádzať mimo územia Slovenskej republiky. V prípade ak by súd pojednávanie neodročil, žalobca súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti a neprítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu. K žiadosti žalobca priložil letenku, z ktorej vyplýva, že od 01.09.2016 do 18.09.2016 sa mal splnomocnený zástupca nachádzať mimo územia SR. Súd nevyhovel jeho žiadosti, nakoľko žalobca, resp. jeho splnomocnený zástupca vedel o vytýčenom pojednávaní už od 21.07.2016. Súdu žalobca, resp. právny zástupca žalobcu neuviedol, či si predmetnú letenku zakúpil pred dátumom 21.07.2016, alebo si túto zakupoval už v čase jeho vedomosti o vytýčenom termíne pojednávania. Súdu neuviedol ani účel zahraničnej cesty, a preto súd nemal ani možnosť vyhodnotiť dôležitosť daného dôvodu žiadosti o odročenie pojednávania. Z uvedeného dôvodu, súd vytýčené pojednávanie neodročil. Zároveň so žiadosťou o odročenie pojednávania žalobca súdu dňa 05.09.2016 predložil aj jeho vyjadrenie k odporu žalovaného, ktorý mu bol doručený už 12.05.2016 (č.l. 46 rub spisu) a bol vyzvaný, ak to považoval za potrebné vyjadriť sa k odporu v lehote 10 dní od doručenia odporu. Žalobca mal tak možnosť vyjadriť sa k odporu do 22.05.2016. Žalovaný sa na vytýčený termín pojednávania riadne dostavil. V rámci pojednávania súd žalovanému predložil vyjadrenie žalobcu doručené súdu v deň pojednávania 05.09.2016 v rozsahu 12 strán formátu, z ktorého dôvodu žiadal žalovaný odročiť pojednávanie za účelom oboznámenia sa s vyjadrením žalobcu a v prípade potreby aj na zaujatie stanoviska v podobe písomnej reakcie v súlade s § 167 ods. 4 (dupliky). Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že konaním žalobcu, ktorý sa v stanovenej lehote nevyjadril k podanému odporu, nedostavil sa na vytýčený termín pojednávania, súhlasil s pojednávaním bez jeho prítomnosti a rozsiahle vyjadrenie k odporu v počte 12 strán doručil súdu až v deň pojednávania, kedy sa s ním mal možnosť po prvý krát oboznámiť aj žalovaný, spôsobil odročenie pojednávania, jeho vytýčenie na ďalší termín, a teda zavinil trovy konania, ktoré by jeho riadnym konaním žalovanému neboli vznikli. Súd tak žalovanému priznal nárok na náhradu separátnych trov konania. Súd má za to, že aj v prípade náhrady separátnych trov konania súd v prvej fáze rozhodne len o nároku na náhradu týchto trov a až následne v súlade s § 262 ods. 2 o výške náhrady týchto trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ustanovenia § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.