Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25C/151/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. Denisou Cvikovou v sporovej veci žalobcu : W.. Š. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. S..W.. Š. XXX/X, B., právne zast. : JUDr. Pavol Gráčik, advokát, Nitra proti žalovanému : Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o zaplatenie náhrady škody, takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 7559,08 eur s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 29.06.2013 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12280,- eur, všetko spolu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd žalobu vo zvyšku zamieta.

Súd priznáva žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.08.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 1 007.974,66 eur titulom náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1 006.979,08 eur za obdobie od 28.12.2012 až do 09.02.2013 a vo výške 5,75% ročne zo sumy 1 007.974,66 eur od 10.02.2013 až do zaplatenie a nahradiť žalobcovi trovy konania. Nárok na náhradu škody odvodzoval žalobca z nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia z 18.10.2006 , ČVS:PPZ-36/ BOK-C-2006 a nezákonného uznesenia Vojenského obvodového súdu Bratislava z 20.10.2006 sp.zn. 3Tp/461/2006, ktorým bol vzatý do väzby. Vyšetrovateľ Policajného zboru SR uznesením vydaným dňa 18.10.2006 pod ČVS:PPZ-36/BOK-C-2006 vzniesol voči žalobcovi obvinenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ktorým uznesením sa žalobca dostal do procesnej pozície obvineného. Obvinenie bolo žalobcovi vznesené aj na základe prehliadky iných priestorov, a to prehliadky jeho kancelárie v budove Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi, pretože v tom čase pracoval ako príslušník Policajného zboru SR, služobne zaradený ako vyšetrovateľ oddelenia vyšetrovania odboru všeobecnej kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Prievidza. Od okamihu ukončenia prehliadky priestorov kancelárie žalobcu, t.j. od 11.00 hod. dňa 18.10.2006 bola obmedzená jeho osobná sloboda a podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku bol v ten istý deň v podvečerných hodinách zadržaný. Uznesením Vojenského obvodového súdu Bratislava z 20.10.2006 sp.zn. 3Tp/461/2006 bolo rozhodnuté podľa § 72 ods. 1,2 Trestného poriadku, z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku , teda z obavy že bude žalobca pôsobiť na svedkov a spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie alebo pokračovať v trestnej činnosti , o väzbe žalobcu, pričom začiatok väzby bol stanovený dňom 18.10.2006 od 11.00 hod. Z väzby bol žalobca prepustený uznesením prokurátora Obvodnej vojenskej prokuratúry zo dňa 17.04.2007 sp.zn. OPv 363/06 a čas strávený vo väzbe predstavoval takmer celých šesť mesiacov ( bez jedného dňa). Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.03.2012 sp.zn. 1T/35/2007 oslobodený spod obžaloby. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody vo výške 7974,66 eur, ktorá mu vznikla vynaložením trov v súvislosti s obhajobou v trestnom konaní a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami vo výške 1 000.000,- eur. Svoje nároky si uplatnil žalobca žiadosťou o ich predbežné prerokovanie zo dňa 27.12.2012 doplnenej na výzvu dňa 07.02.2013 u Ministerstva spravodlivosti SR. Oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 24.06.2013 Ministerstvo spravodlivosti SR oznámilo žalobcovi, že jeho žiadosť posúdilo ako nedôvodnú. Žalobca si za účelom uplatnenia svojich práv ustanovil v priebehu trestného konania viacerých obhajcov a náklady na úhradu trov právneho zastúpenia v rámci svojej obhajoby si uplatnil ako skutočnú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním a to odmenu zaplatenú podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 18.08.2006 vo výške 663,88 eur (20.000,- Sk) a podľa poštového poukazu vo výške 995,82 eur ( 30.000,-Sk) JUDr. V. G., advokátovi; vo výške 2000,- eur Advokátskej kancelárii MIKLASOVÁ @ PARTNERS, s.r.o. a vo výške 4314,96 eur obhajcovi JUDr. W. Z., advokátovi. Svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že svoju prácu v službách polície začal vykonávať dňa 15.10.1995 na Obvodnom oddelení v Novákoch, pričom absolvoval postupný systém kariérneho policajného vzdelávania a funkčnej postupnosti vždy s kladným hodnotením. Hodnoty ako aj osobný a rodinný život sa žalobcovi dňa 18.10.2006 úplne zmenili. V ústave na výkon väzby sa stretával s príslušníkmi ZVJS, ktorí vystupovali tvrdo z represívnej pozície. Zmena prostredia súvisiaca s výkonom väzby žalobcu pôsobila na neho šokujúco. Prostredie väzby bolo stereotypné, žalobca v ňom bol konfrontovaný so šikanovaním, keď ako policajt - vyšetrovateľ predstavoval pre ostatných obvinených nepriateľa. Absolvoval osobné prehliadky, ktoré boli podľa žalobcu vykonávané dehonestujúcim spôsobom. Žalobca mal obavy zo svojho spoluväzňa na cele, ktorý trpel duševnou poruchou a bol stíhaný pre násilný trestný čin. Žalobca vykonával kolúznu väzbu, čo malo za následok cenzúru všetkej jeho prichádzajúcej a odchádzajúcej korešpondencie, potrebu odsúhlasiť vyšetrovateľom vopred návštevy. Žalobca uvádzal, že okolnosti pobytu vo väzbe na neho vplývali depresívne, mal stavy skľúčenosti, pociťoval bezmocnosť, nespával, myslel na ukončenie života. Po prepustení z väzby zostali žalobcovi negatívne pocity, v noci poriadne nespával, mal nechuť k jedlu, stal sa nervóznym, podráždeným a depresívnym. Na povesť a česť žalobcu mala vplyv medializácia, ku ktorej prišlo v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním. Z funkcie riaditeľa Obvodného oddelenia PZ Handlová bol žalobca bez udania dôvodu odvolaný a preložený na oddelenie skráteného vyšetrovania v Nitrianskom Pravne ako dôsledok medializácie. Žalobca sa obával pri úkonoch trestného konania, ktoré ako príslušník PZ mal vykonávať, že bude obvinený z marenia vyšetrovania a tento pocit strachu sa preniesol do pracovnej oblasti tak, že sa mu vo vyšetrovacích spisoch vytvoria nečinnosť. Žalobca žiadal svojich nadriadených o preloženie na inú funkcie, v ktorej by neprichádzal do kontaktu s trestným konaním. Keďže mu nebolo vyhovené požiadal o uvoľnenie z PZ SR k 31.07.2008. Žalobca sa nemohol po dlhšiu dobu zamestnať v civilnom sektore, pretože ho všetci poznali ako trestne stíhané policajta, ktorý bol vo väzbe, čo bolo dôvodom, preto aby ho nezamestnali. Uvedené skutočnosti redukujú možnosť žalobcu zamestnať sa a uplatniť sa na súčasnom trhu práce.

2. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť a namietal nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/251/2010-103 z 22.05.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR I. ÚS 548/2012-13 z 07.11.2012 podľa, ktorých pri nepreukázaním porušenia základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom, a ak nebolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené ako nezákonné, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať len z dôsledkov konania bez prihliadnutia aj na osobitné okolnosti konkrétnej veci. Ďalej žalovaný namietal, že žalobca si zavinil väzbu sám tým, že viackrát telefonicky kontaktoval poškodeného a dával mu rady ohľadom záležitostí, ktoré súviseli s trestným oznámením, čo žalovaný nepovažuje za štandardný postup, najmä v súvislosti s uvedením autentických okolností, za ktorých malo dôjsť k trestnému činu. Uvedené podľa žalovaného dáva podklad k podozreniu z marenia spravodlivosti a zneužívania právomoci verejného činiteľa. Žalobca si mal a mohol uvedomiť, že svojimi radami ako postupovať poškodeného ovplyvňoval avšak ako vyplýva z oslobodzujúceho rozsudku nebolo preukázané, že žalobca priamo nahováral, resp. vyvíjal nátlak, na konanie uvedené v obžalobe. Z uvedeného dovodzuje žalovaný, že žalobca si zavinil väzbu svojim konaním minimálne vo forme nevedomej nedbanlivosti sám. Žalovaný sporoval vyúčtovanie trov právneho zastúpenia zo dňa 28.12.2012, ktoré nepreukazuje, že tieto boli aj skutočne uhradené, ako aj skutočnosť , že odmena právneho úkonu bola určená dohodou a nie na základe vyhl.č. 655/2004 Z.z., čo je v rozpore s § 18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z.. Podľa žalovaného príjmový doklad z 18.08.2006 ani poštový poukaz z 16.11.2006 a príjmový doklad na sumu 2000,- eur nepreukazujú vznik škody na strane žalobcu. Z uvedených dokladov vyplýva, že peňažné prostriedky hradila matka žalobcu a nevyplýva z nich v súvislosti s čím boli prostriedky hradené. Vo vzťahu ku uplatnenej nemajetkovej ujme považuje žalovaná spôsob jej vyčíslenia žalobcom za neobjasnený a nepreukázaný. Podmienky v ústave na výkon väzby zodpovedajú podľa žalovanej účelu takéhoto ústavu, pričom išlo o štandardné podmienky, ktoré majú všetci väzobne stíhaní a žalobca mal možnosť ich namietať alebo v prípade porušenia predpisov pri vykonanej prehliadke alebo počas výkonu väzby v ústave podať sťažnosť. Žalovaná nenesie zodpovednosť za štandardné postupy príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Žalovaná namietala, že žalobcovi nebolo na príťaž v profesionálnej sfére jeho stíhanie, vrátane väzobného stíhania, keď sa po prepustení z väzby vrátil na pôvodnú funkciu vyšetrovateľa. Ohľadom vplyvu masovokomunikačných prostriedkov na povesť žalobcu, nie je možné pričítať žalovanej zodpovednosť za konanie médií, ktoré ak porušili právo na prezumpciu neviny, ide čisto o ich zodpovednosť. Informácie médiám neboli poskytované prostredníctvom zamestnancov žalovanej. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že si žalobca riadne neplnil svoje povinnosti ako vyšetrovateľ po návrate z väzby a jeho končené odvolanie z funkcie riaditeľa Obvodného oddelenia PZ Handlová pravdepodobne s tým súvisí. Uvedené vyplýva zo zápisnice č.: ORP-282/VO-PS-2008 podľa, ktorej bol žalobca zhodnotený ako policajt neplniaci si svoje základné povinnosti, s nezáujmom o prácu , nevyužívajúcim fond pracovnej doby a vyhýbajúci sa plneniu služobných povinností. V prípade väzby žalobcu nešlo o pozbavenie slobody v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože žalobca bol vzatý do väzby pre podozrenie zo spáchania trestného činu z dôvodov predpokladaných zákonom na základe riadneho zákonného postupu, teda jeho väzba neprestavovala pozbavenie osobnej slobody v rozpore s čl. 5 Dohovoru. Žalovaný nepovažuje poukaz žalobcu na rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp.zn. 6C/164/2008 z 07.07.2010 za patričný, pretože skutkovo vychádzal z odlišnej situácie, keď žalobca vykonal trest odňatia slobody. V tomto prípade bol žalobca oslobodený a nebol potrestaný, pričom väzba nemá charakter trestu. Uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalovaná za rozpornú so znením § 17 ods. 4 z.č. 514/2003 Z.z., keď paťdesiatnásobok minimálnej mzdy predstavoval sumu 13.443,- eur. Keďže právna úprava bola zavedená z.č. 412/2012 Z.z., ktorý neobsahoval prechodné ustanovenia, je potrebné podľa žalovanej aplikovať túto úpravu aj na prípad žalobcu. Do úvahy je potrebné podľa žalovaného zobrať zámer zákonodarcu v intenciách dobrých mravov a spravodlivého usporiadania vzťahov v právnom štáte a opodstatnenie právnej úpravy. Podľa žalovanej by nebolo v súlade s dobrými mravmi odškodňovať osoby väzobne stíhané vyššou sumou ako obete násilných trestných činov. Nakoniec žalovaná namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi zhoršením postavenia žalobcu v spoločnosti a väzbou.

3. Žalobca doplnil písomne žalobu a vyjadrenia na pojednávaní tak, že pokiaľ ide o uplatnenú náhradu trov obhajoby obhajca JUDr. G. ho zastupoval len časť konania, a to do prepustenia žalobcu z väzby. Obhajca JUDr. Z. zastupoval žalobcu už v čase väzobného stíhania až do právoplatného skončenia trestného stíhania oslobodzujúcim rozsudkom. Obhajkyňa JUDr. W. zastupovala žalobcu len časť trestného stíhania. Počet obhajcov odôvodňoval žalobca náročnosťou trestného konania, dĺžkou väzobného stíhania a dĺžkou celého trestného stíhania. S trestnou vecou žalobcu súviseli aj iné trestné konania, a to konania vedené pod ČVS: ORP-532/OVK-PD-2006, konanie vedené na Špeciálnom súde v Pezinku sp.zn. BB-4T/5/2008, trestné veci vedené pod ČVS: ORP-132/UJKP-2007, ČVS: PPZ-94/BOK-B-2007, ČVS: PPZ-99-7/BOK-B-2007, ČVS: PPZ-6/BOK-Z-2007, ČVS: PPZ-5/ BOK-Z-2007. Žalobca považoval trestné stíhanie vedené voči jeho osobe za vedené contra legem, poukázal na neurčito a nejasne vymedzený skutok v uznesení, v ktorom bolo proti jeho osobe začaté trestné stíhanie, ako aj v uznesení o vznesení obvinenia, pričom vymedzenie skutku nezodpovedalo skutkovým okolnostiam vyplývajúcim zo spisov sp.zn. 1T/35/2007-VOS, ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006, ani prokurátorského spisu sp.zn. OPv 363/06 a spisu Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3Tp/461/2006. Ďalej uviedol, že výsledky zistené operatívnym šetrením , ktoré boli podkladom pre začatie trestného stíhania voči jeho osobe boli vymyslené a na jeho žiadosť mu neboli predložené dôkazy, na základe ktorých mu bolo vznesené obvinenie. Napokon žalobca odkazujúc na odôvodnenie oslobodzujúceho trestného rozsudku uviedol, že v samotnom súdnom spise, keď bola vykonaná podrobná analýza telefonických hovorov, nebola potvrdená jeho spojitosť s osobou s kriminálnou trestnou činnosťou a poukázal na záver súdu v trestnom konaní o tom, že na konanie uvedené v obžalobe žalobca nenahováral.

4. Žalovaný svojim písomným podaním z 03.10.2016 namietal základ a výšku žalobcom uplatneného nároku na náhradu skutočnej škody spočívajúcej vo vynaložených trovách obhajoby a to konkrétne odmene vo výške 2000,- eur zaplatenej žalobcom advokátskej kancelárii MIKLASOVÁ & PARTNERS, s.r.o. . Žalovaný poukázal na skutočnosť, že JUDr. W. zastupovala žalobcu v trestnom konaní len jeho časť, plnomocenstvo na obhajovanie v trestnom konaní jej bolo žalobcom udelené dňa 04.05.2011, teda v čase, keď ho v trestnom konaní zastupoval aj JUDr. W. Z. a z trestného spisu nevyplýva, že by bol JUDr. W. vykonaný akýkoľvek úkon právnej služby v rámci konania vedeného pod sp.zn. 1T/35/2007. Na úkonoch v rámci trestného konania sa zúčastňoval JUDr. W. Z.. Naviac priznanie sumy vyššej ako tarifná odmena by bolo podľa žalovaného v rozpore s princípom spravodlivého zadosťučinenia, s rozhodovacou praxou súdov, ako aj v rozpore s § 18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z.. Vo vzťahu ku nároku na náhradu škody vo výške 3899,38 eur v súvislosti so zastupovaním advokátom JUDr. W. Z. zopakoval žalovaný svoje námietky neúčelnosti a neefektívnosti porád obhajcu so žalobcom uskutočnených dňa 13.02.,14.02.,22.02.,26.02.,01.03., 07.03. a 14.03.2007, keď tieto boli uskutočnené v priebehu jedného mesiaca a výsledkom nebol žiaden úkon právnej služby, ďalej namietal ako neefektívny a neúčelný úkon právnej služby poskytnutý dňa 17.5.2007 ako porada s matkou žalobcu , výšku odmeny za úkon právnej služby dňa 21.02.2007 v sume 297,- Sk ako 7 x ? hodiny, keď výsluch trval len trikrát polhodiny a nakoniec vo vzťahu ku všetkým úkonom právnych služieb sporoval žalovaný výšku výpočtového základu a následne tarifnej odmeny, keď správne sa malo vychádzať z výpočtového základu vo výške 13.602,- Sk a tarifnej odmene 1700,25 Sk a to s poukazom na § 1 ods. 4 v spojení s § 14 vyhl.č. 655/2004 Z.z. a nález Ústavného súdu SR č. III ÚS 24/2005. Vo vzťahu ku uplatnenej náhrade škody vo výške 1652,70 eur súvisiacej s trovami obhajoby zaplatenými obhajcovi JUDr. G. rozporoval žalovaný úkon právnej služby zo dňa 02.02.2007 (výsluch svedka) ako aj úkon právnej služby zo dňa 13.02.2007 ( výsluch obvineného), pretože žalobca bol aj v tomto štádiu konania zastúpený dvoma advokátmi JUDr. G. a JUDr. Z. , pričom obaja sa úkonu zúčastnili a každý z nich si predmetný úkon zahrnul do svojho vyúčtovania. Žalovaný nepovažoval prítomnosť dvoch advokátov na týchto úkonoch za účelné a nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva pred príslušnými orgánmi, keď priebeh, trvanie, zložitosť veci a dpo. Neodôvodňuje nevyhnutnosť zastupovania žalobcu dvoma a viacerými právnymi zástupcami. Za neúčelný úkon právnej služby považoval žalovaný aj vyúčtovaný úkon prevzatia a prípravy zastupovania JUDr. G. vo výške 90,64 eur a súčasne JUDr. Z. vo výške 79,86 eur, pretože žalobca nepreukázal dôležitý dôvod pre zmenu právneho zastupovania a takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu. Vo vzťahu ku uplatnenému nároku na náhradu škody, nepovažoval za dostatočné ich preukázanie čestným prehlásením, ktoré nemôže nahradiť účtovný doklad a poukázal na absenciu základných náležitostí predloženého príjmového pokladničného dokladu. Žalovaný namietal, že trovy právneho zastúpenia obhajcov žalobcu uhrádzala jeho matka Ľ. Š., pričom v čestnom vyhlásení zo dňa 02.10.2014 uviedla, že žalobca jej finančné čiastky uhradené advokátom v celkovej sume 4979,08 eur vrátil. Čestné prehlásenie podľa žalovaného nepreukazuje reálne vrátenie finančných prostriedkov žalobcom matke, keď žalobca s najväčšou pravdepodobnosťou nemohol mať k dispozícii uvedené finančné prostriedky, keďže sa jedná o vyššiu, sumu a mohol by tak v krátkej lehote 7 dní po prepustení z väzby vrátiť peňažné prostriedky matke. Čestné prehlásenie matky považoval žalovaný za účelové a namietal jeho dôveryhodnosť a poukázal na skutočnosť, že po prepustení z väzby nebol podľa výpovede matky, žalobca riadne zamestnaný, nemal takmer žiaden príjem a rodičia mu finančne pomáhajú bez nároku na vrátenie uvedených súm. Zvolenie si obhajcu a s tým súvisiaci vznik trov obhajoby je slobodnou voľbou obvineného a vynaložené trovy obhajoby nepovažuje v takýchto prípadoch žalovaný za nevyhnutné náklady, v dôsledku čoho nie je daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. V prípade žalobcu nie je medzi vedením trestného stíhania a povinnosťou uhradiť zvolenému obhajcovi trovy obhajoby za úkony po prepustení žalobcu z väzby daná priama príčinná súvislosť, keďže v konaní po prepustení žalobcu z väzby nešlo o povinnú obhajobu, ktorá by zakladala povinnosť žalobcu zvoliť si pre svoje zastupovanie obhajcu, resp. viacerých obhajcov. Vo vzťahu ku žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal žalovaný na obsah prevzatia záruky vypracovaný kolektívom spolupracovníkov žalobcu dňa 20.02.2007, ktorý sa k osobnostným a charakterovým vlastnostiam žalobcu vyjadrujú len kladne, čo neguje a rozporuje tvrdenia žalobcu a svedkov s preukazovaním vzniku nemajetkovej ujmy v podobe zásahu do pracovnej sféry, negatívneho správania sa kolegov a spolupracovníkov po ukončení väzobného stíhania. Nakoniec žalovaný namietal uplatnenie si nároku na úrok z omeškania z nemajetkovej ujmy , keď omeškanie vzniká až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúce z rozhodnutia vo veci samej ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 6Cdo/185/2011 z 14.03.2013 a sp.zn. 1Co/15/97).

5. Súd pripustil uznesením č.k. 25C/151/2013-162 zmenu petitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 007.559,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1 006.563,50 eur od 28.12.2012 do 09.02.2013 a úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 1 007.559,08 eur od 10.02.2013 do zaplatenia a zaplatiť mu náhradu trov konania. V časti o zaplatenie 415,58 eur súd konanie na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom uznesením zastavil.

6. Súd vykonal dokazovanie uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru MV SR zo dňa 18.10.2006 sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006, uznesením prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-72 zo dňa 07.12.2006, záznamom o odovzdaní osoby na umiestnenie do cely policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave , sp.zn. OPv 363/06, č.p. 1312/2006, uznesením sudcu pre prípravné konanie Vojenského obvodového súdu v Bratislave č.k. 3Tp/461/2006-39 zo dňa 20.10.2006, uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-292 zo dňa 16.04.2007, rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T/35/2007-VOS zo dňa 30.03.2012, plnomocenstvom zo dňa 25.01.2007, plnomocenstvom zo dňa 18.08.2006 ako aj ďalším obsahom trestného spisu Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T/35/2007- VOS a trestného spisu ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006, žiadosťou žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 27.12.2012 a jej doplnením, oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody z 24.06.2013, vyúčtovaním právneho zastúpenia JUDr. W. Z. z 28.12.2012, vyčíslením nákladov za obhajobu z 01.02.2013 JUDr. V. G., čestným prehlásením Ľ. Š. . výsluchom žalobcu , výsluchom svedkov ako aj ďalším obsahom spisu, z ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:

7. Uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru MV SR zo dňa 18.10.2006 sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku voči žalobcovi ako obvinenému za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom marenie spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona začaté trestné stíhanie, keď na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že obv. Kpt. Mgr. Š. Š., vykonával svoju právomoc vyšetrovateľa PZ spôsobom odporujúcim zákonu a to tak, že v období od 24.07.2006 až do 22.08.2006 ako vyšetrovateľ trestnej veci vedenej na odbore všeobecnej kriminality ÚJKP OR PZ v Prievidzi pod číslom ČVS: ORP-532/ OVK-PD-2006 opakovane telefonicky predvolával poškodeného L. N., aby nerobil problémy a nahováral ho, aby zmenil podané trestné oznámenie zo dňa 14.07.2006, ako aj výpovede zo dňa 17.07.2006 a 17.08.2006, ktoré vypovedal ako svedok - poškodený v uvedenej trestnej veci voči obvineným V. Y., nar. XX.XX.XXXX a N. Z., nar. XX.XX.XXXX, pričom kpt. Mgr. Š. Š. konal v úmysle poskytnúť inému neoprávnenú výhodu a to V. Y. a N. Z. zastavením trestného stíhania voči ním ako obvineným na základe požadovanej zmenenej výpovede svedka - poškodeného L. N..

8. Uznesením prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-72 zo dňa 07.12.2006 bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru MV SR zo dňa 18.10.2006 sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie ako nedôvodná zamietnutá.

9. Žalobcovi bola obmedzená osobná sloboda a bol odovzdaný do cely policajného zaistenia dňa 18.10.2006 ako to vyplýva zo záznamu o odovzdaní osoby na umiestnenie do cely policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave , sp.zn. OPv 363/06, č.p. 1312/2006.

10. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Vojenského obvodového súdu v Bratislave č.k. 3Tp/461/2006-39 zo dňa 20.10.2006 bol žalobca podľa § 72 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov ust. § 71 ods. 1 písm. b),c) Trestného poriadku vzatý do väzby , ktorá sa začala dňom 18.10.2006 o 11.00 hod. , pričom súd nariadil túto vykonávať v Ústave na výkon väzby Bratislava. Uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín č.k. 2Tpo/15/2006-59 z 07.11.2006 bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Vojenského obvodového súdu v Bratislave č.k. 3Tp/461/2006-39 zo dňa 20.10.2006 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodná zamietnutá.

11. Uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-292 zo dńa 16.04.2007 , bol žalobca prepustený podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku prepustený z väzby, pretože pominuli dôvody na ďalšie trvanie väzby a na základe príkazu Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave z 17.04.2006 bol žalobca prepustený na slobodu.

12. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T/35/2007-VOS zo dňa 30.03.2012 bol žalobca podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby VOP Bratislava OPv 363/06 zo dňa 19.09.2007 pre skutok kvalifikovaný v obžalobe ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 17.04.2012.

13. Plnomocenstvom zo dňa 25.01.2007 splnomocnila Ľ. Š. advokáta JUDr. W. Z., na obhajobu vo veci vedenej voči jej synovi Mgr. Š. Š., pričom tento pripojil svoj súhlasný podpis (súčasťou trestného spisu na č.l. 136). 14. Plnomocenstvom zo dňa 18.08.2006 splnomocnila Ľ. Š. advokáta JUDr. V. G., na obhajobu vo veci vedenej voči jej synovi Mgr. Š. Š. (súčasťou trestného spisu na č.l. 137).

15. Ministerstvo spravodlivosti SR oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 24.06.2013 vyrozumelo žalobcu, že jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 28.12.2012 nebolo vyhovené, pretože nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.

16. Obhajca žalobcu JUDr. W. Z. vyúčtoval žalobcovi dňa 28.12.2012 písomne odmenu za právne zastúpenie v jeho trestnej veci celkom vo výške 4314,96 eur spolu so špecifikáciou vykonaných úkonov právnej služby. Z obsahu čestného prehlásenia JUDr. W. Z., advokáta vydaného dňa 30.09.2014 pre účely prejednávanej veci v tomto konaní súd zistil, že v období od 25.01.2007 do 17.04.2012 na základe udeleného plnomocenstva zastupoval (obhajoval) žalobcu v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006 a následnom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 1T/35/2007-VOS. V súvislosti s týmto právnym zastúpením boli z jeho strany vystavené príjmové pokladničné doklady, a to zo dňa 02.02.2007 na sumu 30.000,- Sk ( 995,81 eur) a príjmový pokladničný doklad zo dňa 13.03.2007 vystavený na sumu 70.000,- Sk ( 2323,57 eur), ktoré peňažné sumy mu boli vyplatené zo strany Ľ. Š.Í., matky žalobcu a súčasne potvrdil prijatie sumy vo výške 580,- eur dňa 28.12.2012 od žalobcu titulom odmeny za obhajobu v trestnom konaní. Celkovo mu bolo zaplatené ako odmena za obhajobu žalobcu suma vo výške 3899,38 eur.

17. Z príjmového pokladničného dokladu vydaného JUDr. V. G. , advokátom pod číslom vyplýva, že od Ľ. Š. tento dňa 18.10.2006 prijal sumu 20.000,- Sk. Z poštového peňažného poukazu súd zistil, že p. Ľ. Š. dňa 16.11.2006 poukázala cestou pošty JUDr. V. G. sumu 30.000,- Sk . Obhajca žalobcu JUDr. V. G. v obsahu svojho listu z 01.10.2014 potvrdil, že čiastka prijatá v hotovosti dňa 18.10.2006 od Ľ. Š. , ako aj peňažná čiastka poštovou poukážkou z 16.11.2006 súvisela s obhajobou žalobcu, pretože v žiadne inej právnej veci žalobcu nikdy predtým ani potom nezastupoval. Peňažné prostriedky, ktoré mu boli uhradené a súviseli s obhajobou žalobcu riadne prijal a evidoval. Z vyčíslenia nákladov obhajcu žalobcu JUDr. V. G. vyhotoveného dňa 01.02.2013 vyplýva, že odmena za jednotlivé úkonu obhajoby žalobcu v trestnom konaní predstavovala spolu s cestovnými náhradami spolu 1879,77 eur, pričom jednotlivé úkony právnej služby boli jednotlivo advokátom vo vyčíslení špecifikované.

18. Z príjmového pokladničného dokladu vydaného Advokátska kancelária Miklasová & Partners, s.r.o. vyplýva, že táto prijala od žalobcu sumu 2.000,- eur . Z potvrdenia vydaného Advokátska kancelária Miklasová & Partners, s.r.o. dňa 06.10.2014 súd zistil, že príjem vo výške 2000,- eur predstavuje dohodnutú odmenu právneho poradenstva v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. T 35/2007.

19. Z čestného prehlásenia Ľ. Š. (matka žalobcu) z 02.10.2014 súd zistil, že táto uhrádzala za žalobcu trovy jeho právneho zastúpenia vzniknuté v súvislosti s trestným konaním vedeným Úradom boja proti organizovanej kriminalite PZ pod ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006, v čase keď bol žalobca vo väzbe v Justičnom paláci v Bratislave, teda v čase jeho väzobného stíhania a išlo o tieto finančné čiastky : dňa 18.10.2006 sumu 20.000,- Sk a dňa 16.11.2006 sumu 30.000,- Sk JUDr. V. G. , dňa 02.02.2007 sumu 30.000,- Sk a dňa 13.03.2007 sumu 70.000,- Sk JUDr. W. Z.. Potom čo bol žalobca prepustený z väzby jej uvedené peňažné sumy spolu vo výške 150.000,- Sk ( 4979,08 eur) vrátil v hotovosti k jej rukám, a to v priebehu cca 7 dní po prepustení z väzby.

20. Podľa prehľadu o odmenách a trestoch boli žalobcovi, ktorého služobný pomer vznikol 15.11.1995 udelené odmeny v podobe peňažného daru v období 14.05.1997, 03.10.1997, 30.10.2000, 13.11.2002, 19.12.2002, 29.05.2003, 24.06.2004, 24.08.2004, 20.12.2004, 14.04.2005, 21.07.2005 a 30.10.2005 za iniciatívne a zodpovedné plnenie služobných úloh.

21. Personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ v Prievidzi č. 377 z 14.12.2007 bol žalobca ustanovený podľa § 33 ods. 1 z.č. 73/1998 Z.z. so funkcie starší referent oddelenia skráteného vyšetrovania Nitrianske Pravno odboru skráteného vyšetrovania úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v Prievidzi .

22. Z článku v printových médiách (prievidzský denník Prieboj) súd zistil, že bola zverejnená informácia o odvolaní žalobcu ( s uvedením jeho plného mena a priezviska) z funkcie riaditeľa Obvodného oddelenia Policajného zboru v Handlovej , voči ktorému prebieha trestné stíhanie za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prečin marenia spravodlivosti.

23. Zo záznamu o vykonanom pohovore zo dňa 11.06.2008 vyplýva, že žalobca požiadal riaditeľa OR PZ o preloženie na inú funkciu v rámci okresu, resp. o preloženie na Oddelenie skráteného vyšetrovania v Prievidzi, ktorú žiadosť odôvodnil tým, že voči jeho osobe bolo vedené trestné stíhanie, prokurátorom Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave podaná obžaloba na Vojenský obvodový súd v Bratislave za zločin marenia spravodlivosti v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa a má dôvodnú obavu, že pri výkone rôznych vyšetrovacích úkonov môže byť na jeho osobu zo strany určitých osôb vyvíjaný nátlak. Žalobcovi bolo oznámené, že ak bude k dispozícii voľné miesto mimo okresu, jeho žiadosť o preloženie bude vybavená kladne. Bol upozornený na pretrvávajúce nedostatky a nečinnosť, za ktorú mu bude znížený osobný príplatok a vzhľadom na závažné nedostatky bude spracované priebežné služobné hodnotenie, v ktorom bude stanovená lehota na ich odstránenie. Žalobca v rámci pohovoru uviedol, že odkedy je na oddelení skráteného vyšetrovania nebol zo strany občanov na jeho osobu vyvíjaný žiadny nátlak, jedná sa u neho o traumu, má určitý blok, ktorý je potrebné odstrániť . Bol mu doporučený kontakt so psychológom. Bolo konštatované, že od preloženia žalobcu na oddelenie skráteného vyšetrovania Nitrianske Pravno pretrvávajú u neho nedostatky resp. nečinnosť v pridelených spisoch, vyhýba sa práce, čerpá služobné voľno pre návštevu u lekára, čerpá dovolenku, má častejšie PN, neplní si svoje základné povinnosti, nemá záujem o prácu, plne nevyužíva fond pracovnej doby.

24. Podľa personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi z 26.06.2008 bol žalobca podľa § 191 ods. 1 z.č. 73/1998 Z.z. uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka PZ dňom 31.07.2008. Žalobca vykonával v stálej štátnej službe funkciu staršieho referenta oddelenia skráteného vyšetrovania Nitrianske Pravno, odbor skráteného vyšetrovania úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v Prievidzi.

25. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že žalobca nastúpil do policajného zboru dňa 15.11.1995 a prešiel celým kariérnym postupom. Pred vzatím do väzby pracoval ako vyšetrovateľ na odbore všeobecnej kriminality na závažných kauzách vrátane politických káuz, ktoré boli h medializované. Zadržaný bol tak, že do jeho kancelárii vtrhli kukláči a súčasne obsadili celý policajný úrad. Z pracoviska ho odvliekli v putách do Trnavy, čo mali všetci možnosť vidieť a odtiaľ na prezídium PZ na Račianskej ul. v Bratislave. Noc strávil v cele predbežného zadržania. Podmienky väzby opísal žalobca tak, že si musel obliecť zapáchajúce oblečenie, cela bola špinavá s potkanmi vyliezajúcimi z toalety, bol hladný prípadne k jedlu dostal tvrdý chlieb. Na oddelení bol spolu s drogovými dílermi, osobami závislými na návykových látkach, osobami odsúdenými za ťažké zločiny na doživotie. Ponižujúco na neho pôsobili prehliadky na cele a v rámci nich rozhadovanie osobných vecí po cele, povinnosť vyzliecť sa do naha a kontrola tela, povinnosť byť súčasťou exkurzií, keď sa na neho návštevníci väznice pozerali ako na blázna. Pobyt vo väzení vnímal ako strašný a ak by sa o neho nestaral duchovný kaplán bol by sa vo väzbe zbláznil. Počas trestného konania otec žalobcu dostal srdcovú príhodu a žalobca nemal následne žiadnu vedomosť o jeho zdravotnom stave. Počas väzby zomrel žalobcovi starý otec, s ktorým mal blízky vzťah a nemohol mu ísť na pohreb. Po prepustení z väzby požiadal žalobca v práci o preloženie na inú funkciu. Následne ho preložili do Hadlovej. Po medializácii jeho osoby bol z novej funkcie odvolaný. Následne bol na neho robený nátlak, aby odišiel z policajného zboru, a to návštevami UBOK a inšpekciami. Tento tlak prestal potom, čo od polície odišiel. Správanie žalobcu sa v súkromí zmenilo, keď mal výkyvy nálad, vybuchoval na deti a manželku, rozprával zo spánku. Po odchode z policajného zboru mu pomáhali rodičia a svokor. Vo vzťahu ku výkonu práce opisoval žalobca, že v dôsledku spochybnenia úkonov v rámci vyšetrovania, ktoré viedol, a ktoré skončilo jeho trestným stíhaním, sa obával vykonávať jednotlivé úkony vyšetrovania, obával sa byť v kancelárii len so svedkom alebo poškodeným, bez prítomnosti ďalšej osoby, čo sa prejavilo nečinnosťou v niektorých spisoch skráteného vyšetrovania, preto žiadal o preloženie.

26. Z výsluchu svedkyne Ľ. Š., matky žalobcu, vyplynulo, že po zadržaní žalobcu od telefonátu, v ktorom jej oznámil svoje zadržanie, nemohla so synom hovoriť, nemohla sa s ním stretnúť, nepustili ju k nemu a nebolo povolené ani nadviazať s ním telefonický kontakt. Správa o zadržaní hlboko otriasla svedkyňou ako aj jej manželom, ktorého zdravotné problémy sa v dôsledku tejto skutočnosti zhoršili. Po vzatí do väzby sa musela komunikácia obmedziť len na písanie listov a osobnú návštevu jedenkrát mesačne. Svedkyňa opísala žalobcu pred zadržaním a začatím trestného stíhania ako mladého úspešného , sebavedomého človeka plného elánu, s kariérnym rastom , ktorý sa vo svojom povolaní vypracoval, prešiel rôznymi postami na polícii, práca ho bavila, v podstate od nuly sa vypracoval na najlepšieho vyšetrovateľa v okrese, dávali mu riešiť najťažšie veci . Svedkyňa uviedla, že zadržanie a stíhanie jej syna mu zničilo život a rovnako aj jej a manželovi. Z obmedzených kontaktov svedkyne so žalobcom v období jeho väzobného stíhania svedkyňa zistila, že syn je na tom psychicky zle, bol v depresii, zničený, skeptický, upadal do stavu beznádeje, že si nevie pomôcť a preukázať svoju nevinu, bol úplne na dne. Svedkyňa opísala žalobcu v období pred trestným stíhaním ako veselého, spoločenského mladého človeka, ktorý sa chodil zabaviť, posedieť si s kamarátmi. Po väzobnom stíhaní sa úplne zmenil, už to nebol ten človek, ako ho rodina poznala predtým; stal sa nervóznym, výbušným, nestabilným, rozhodila ho každá maličkosť. Žalobcu zadržali dňa 18.11.2006 a dňa 25.10.2006 zomrel otec svedkyne, o ktorého sa žalobca staral. Keďže bol vo väzbe nemohol sa žalobca s dedom ani rozlúčiť, nemohol mu prísť na pohreb. Osoba na základe, ktorej svedeckej výpovede žalobcu stíhali, svedkyňu vydierala a to tak, že si pýtala úplatok 10 000,- Sk za zmenu výpovede vo vzťahu k žalobcovi. Svedkyňa uviedla, že pri prvej návšteve žalobcu vo väzbe zistila v jeho správaní zmeny, bol to iný človek, zničený, vystrašený, bezmocný, ruky mal roztrasené, bol na dne. Potom čo nastúpil žalobca po väzbe do práce, celé noci nespával, v práci bol unavený, jeho správanie malo obranný charakter. Žalobca sa jej pokiaľ išlo o prácu zdôveroval , že mu naďalej nedajú pokoj a "idú po ňom". Atmosféru v práci pociťoval ako nátlakovú šikanóznu. V rámci svojej práce ako vyšetrovateľ sa žalobca obával, že ho zase niekto obviní neprávom zo strany vyslúchaných z nátlaku. V roku 2008 jeho psychický stav, pokiaľ ide o prácu, prišiel tak ďaleko, že požiadal sám o uvoľnenie z policajného zboru, nebolo mu totiž umožnené robiť ani radového policajta. Celé trestné stíhanie malo za následok, že v civilnom živote ho nikdy riadne nezamestnali. Na jednom pojednávaní predmetom, ktorého bolo prepustenie z väzby a zúčastnila sa na ňom aj svedkyňa spolu s manželom, dostal manžel srdcový kolaps a musela byť volaná záchranka. Žalobcovi neumožnili ani zistiť čo je s jeho otcom, či vôbec žije. Väzobné stíhanie žalobcu pôsobilo podľa výpovede svedkyne na okolie negatívne. K rodine žalobcu, ako aj k žalobcovi sa začalo okolie obracať chrbtom a to tak žalobcovi kolegovia ako aj susedia, kamaráti, niektorých kolegov a kamarátov žalobca úplne stratil. Pokiaľ ide o vzťah svedkyne ku žalobcovi, jej synovi, v čase po trestnom stíhaní, svedkyňa uviedla , že tento sa nezmenil a rodičia ho majú naďalej radi a veria mu.

27. Zo svedeckej výpovede Y. Š., manželky žalobcu, zistil súd, že táto v čase pred trestným stíhaním žalobcu nepoznala a zoznámili sa s ním až neskôr, v čase keď bol vyšetrovateľom v Nitrianskom Pravne. Uviedla, že do práce chodil žalobca nerád, bál sa vykonávať prácu, pretože pri nej dochádzalo ku stretu záujmov, ako aj nátlaku zo strany tých osôb na podnet, ktorých bol zobratý do väzby, resp. bolo začaté jeho trestné stíhanie. V tom čase bol žalobca nervózny, podráždený a málo spával. Žalobca pred svedkyňou najskôr o svojom väzobnom stíhaní mlčal, hanbil sa za svoje väzobné stíhanie. Neskôr sa jej zdôveril s tým, že vo väzbe bola ponižovaná jeho ľudská dôstojnosť a osobná integrita. Svedkyňa uviedla, že v čase nariadených pojednávaní v rámci prebiehajúceho trestného konania bol žalobca vnútorne nervózny, skoro vôbec nerozprával a následne na to pre akúkoľvek maličkosť vybuchol. Takéto jeho správanie považovala za rozhádzanú psychiku v dôsledku trestného a väzobného stíhania. Z výpovede svedkyne vyplynulo, že žalobca sa obával sám vykonávať výsluchy, aby nebol znova neprávom z niečoho obvinený, žiadal o preradenie na prácu radového policajta, ale zamestnávateľ mu nechcel vyhovieť, až nakoniec sám požiadal o uvoľnenie z policajného zboru . Nakoniec svedkyňa uviedla, že v meste Prievidza ako aj v okolitom regióne hornej Nitry každý žalobcu pozná a to s povesťou člena organizovaného zločinu a v tomto regióne sa nezamestná.

28. Svedok Mgr. Ľ. N. pôsobil v čase väzobného stíhania žalobcu ako väzenský kaplán v nápravno- výchovnom zariadení v Bratislave. Spomínal si na žalobcu, ktorý bol v kolúznej väzbe. Kolúznu väzbu opísal svedok ako 23 hodín denne strávených v cele , keď sú vychádzky povolené len 1 hodinu denne a jedenkrát za 3 týždne návšteva. Návšteva väzobne stíhaného sa realizovala za sklom, cez telefón a za prítomnosti vyšetrovateľa alebo príslušníka PZ, teda bez ľudského kontaktu. Poštu pri kolúznej väzbe kontroluje vyšetrovateľ a obvinenému je doručovaná spravidla po jednom až dvoch mesiacoch. Materiálne podmienky väzby popísal svedok ako veľmi ťažké. Svedok vypovedal, že pri pohovore so žalobcom , tento prejavoval úzkosť, bezmocnosť, strach, stres ,izoláciu hovoril, že nevie prečo je vo väzbe, keď celý život bojoval proti nezákonnosti. Žalobcu popísal ako inteligentného človeka, ktorý však nevedel za čo bol vzatý do väzby a prežíval ťažké chvíle, zvlášť prvé mesiace izolácie. Zdalo sa mu, že sa mu zrútil celý svet a všetko čo si dovtedy vybudoval, cítil bezprávie, hnev strach a obavy z budúcnosti. Svedok uviedol, že v čase pred zmenou právneho predpisu tzv. individuálna kontrola väzňa predstavovala vážny zásah do intímnej sféry človeka. Išlo o tzv. kontrolu nahoty vykonávanú za prítomnosti 6-7 obvinených a príslušníkov ZVJS. Po zmene právneho predpisu je možné vykonávať takúto kontrolu v prítomnosti už len jediného obvineného a príslušníkov ZVJS. Svedok vypovedal, že žalobca väzbu prežíval ťažšie ako ostatní aj preto, že v jeho prípade išlo o policajta, čo mu ostatní väzobne stíhaný dali pocítiť prejavmi príkoria. Svedok sa stretol so žalobcom aj v rámci postpenitenciárnej starostlivosti, po prepustení z väzby, kedy tento pred svedkom vyjadril svoju negatívnu skúsenosť z jeho života v súvislosti s prácou policajta a sklamanie v tomto smere a tiež hovoril o tom, že sa snaží zaradiť do života a hľadá spôsob, ako sa materiálne zabezpečiť.

29. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "cit. Zákon") , štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 cit. zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 8 ods. 5 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak

a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,

b) bol oslobodený spod obžaloby alebo

c) vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa § 8 ods. 6 písm. a) cit. zákona právo na náhradu škody nevznikne , ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 18 ods. 1 cit. zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Podľa § 18 ods. 3 cit. zákona súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

30. Súd posudzoval nároky žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v intenciách ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia prišlo dňa 18.10.2006 a uznesenia o vzatí žalobcu do väzby bolo vydané dňa 20.10.2006, teda v čase účinnosti predmetného zákona.

Medzi stranami neboli sporné skutkové okolnosti daného prípadu, teda nebolo sporným, že voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie, následne bol žalobca na základe rozhodnutia Vojenského obvodového súdu v Bratislave vzatý do väzby a dňa 17.04.2006 z väzby prepustený a nakoniec nebola spornou ani skutočnosť, že žalobca bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T/35/2007-VOS zo dňa 30.03.2012 oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol ako obžalovaný stíhaný. Žalobca sa domáhal nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, a to v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia ako aj nezákonným rozhodnutím o väzbe. Žalobcom uplatnené nároky na náhradu skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy žalovaný sporoval a považoval za nedôvodné vzhľadom na neexistenciu prvotného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to absenciu nezákonného rozhodnutia o väzbe a nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, rovnako ako aj pre nepreukázanie existencie podmienok na vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť, pretože si tento zavinil väzbu sám, ďalej namietal základ a rozsah vyúčtovaných trov obhajoby, ktorých náhradu si žalobca uplatnil v konaní ako skutočnú škodu a nakoniec žiadal, aby súd nepriznal žalobcovi úrok z omeškania, pretože rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter. V prípade náhrady škody uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie. Štát sa pri splnení podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, nemôže zbaviť povinnosti nahradiť škodu. Predpokladom pre vznik nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 je existencia škody, nezákonné rozhodnutie orgánu štátu (resp. nesprávny úradný postup) a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, pričom všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne.

31. K namietanej neexistencii nezákonného rozhodnutia, ako predpokladu vzniku nároku na náhradu škody. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologický. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno trvať na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný je preto podľa konštantnej judikatúry súdov považovaný výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania ( vznesení obvinenia) , oslobodenie spod obžaloby, ku ktorému došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania (vznesení obvinenia) pre nezákonnosť. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.514/2003 Z.z.. Súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994, rozhodnutie NS SR 1Cdo 53/93, 4M Cdo 15/2009, nález Ústavného súdu SR 2.ÚS 25/2011-33, uznesenie NS SR sp.zn. 4NcDo/15/2009 ). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Keďže bol žalobca spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T/35/2007-VOS zo dňa 30.03.2012 oslobodený, pričom túto skutočnosť strany nesporovali, bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie nezákonne a uznesenie vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru MV SR zo dňa 18.10.2006 sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006 má charakter nezákonného rozhodnutia, ktoré zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú týmto rozhodnutím.

32. Námietka, že si navrhovateľ zapríčinil väzbu sám (§ 8 ods. 6 písm. a) z.č. 514/2003 Z.z.). Žalovaný namietal existenciu podmienok vylučujúcich nárok žalobcu na náhradu škody. Tvrdil, že si žalobca zapríčinil väzbu sám minimálne vo forme nevedomej nedbanlivosti , keď telefonicky kontaktoval poškodeného, radil mu a usmerňoval ho vo vzťahu ku trestnému oznámeniu a tento neštandardný postup bol základom pre väzobné stíhanie žalobcu. Súd vzal žalobcu do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) c) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie ako aj z dôvodu , že bude pokračovať v trestnej činnosti. Z odôvodnenia uznesenia o vzatí do väzby vyplýva, že konkrétne dôvody väzby vzhliadol súd v charaktere trestnej činnosti obvineného ako príslušníka PZ, ako aj v jeho funkcii príslušníka PZ , v ktorej má výraznejšiu možnosť ovplyvňovať jednotlivých svedkov, mariť resp. usmerňovať vyšetrovanie vo svoj vlastný prospech. Vyšší vojenský súd Trenčín sťažnosť žalobcu voči uzneseniu o vzatí do väzby zamietol, pričom k svojmu záveru dospel z rovnakých dôvodov ako prvostupňový súd, keď spôsob konania, ktorý sa kládol obvinenému za vinu a jeho zaradenie príslušníka PZ SR považoval za tie dôvody, ktoré odôvodňovali väzbu. Svoje závery o dôvodnosti väzby, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutí, vyvodili súdy z realizovaných výsluchov poškodeného N. a svedkov Ing. N., E. I., JUDr. W., W. O. a B. Ž.. V súlade s ustálenou judikatúrou si obvinený zaviní väzbu sám len v prípade aktívneho konania, majúceho vzťah ku väzobným dôvodom (§ 71 ods. 1 písm. b) c) Tr. por.). Pre posúdenie liberačných dôvodov podľa § 8 ods. 6 písm. a) z.č. 514/2003 Z.z. sa na rozdiel od trestného konania vyžaduje určité konanie obvineného, ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby . Žiadne takéto skutočnosti zo súdom vykonaného dokazovania nevyplynuli. Liberačným dôvodom žalovaného vo vzťahu ku nároku žalobcu na náhradu škody môžu byť potom len zistenia o ovplyvňovaní svedkov žalobcom alebo marení objasňovania trestnej činnosti, vyplývajúce z jeho konkrétnej činnosti. Takéto konanie žalobcu však žalovaný netvrdil. Ani skutočnosť, že v rámci trestného konania je potrebné vyslúchnuť svedkov, nie je podkladom pre konštatovanie, že si žalobca zavinil väzbu sám, keď táto skutočnosť nepredstavuje ani kolúzny väzobný dôvod. Naviac poškodený a svedkovia boli už vyslúchnutí (na ich výsluchy odkazuje uznesenie o vzatí do väzby). Ako na dôvody väzby bolo odkazované na skutočnosti tvoriace skutkový základ trestného činu, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie a ako dôvod väzby sa uvádzala funkcia príslušníka PZ, ktorú žalobca vykonával. však odôvodňuje väzbu danosťou niektorého z väzobných dôvodov a nie výlučne existenciou skutočností odôvodňujúcich podozrenie z trestnej činnosti. V opačnom prípade by sa totiž muselo pripustiť , že každé podozrenie zo spáchania trestného činu založené na nejakom skutkovom základe odôvodňuje automaticky väzbu. Takýto záver však nie je v súlade s Trestným poriadkom. Za aktívne konanie žalobcu, ktoré by napĺňalo liberačné dôvody v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) z.č. 514/2003 Z.z. potom nemôže súd považovať tie skutočnosti, ktoré sa kladú obvinenému za vinu a tvoria skutkový základ obvinenia ani skutočnosť, že žalobca vykonával v čase vznesenia obvinenia funkciu príslušníka PZ. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že liberačné dôvody podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. nie sú dané.

33. Námietka neúčelnosti a neefektívnosti vynaložených nákladov na obhajobu v trestnom konaní. Zásada práva na obhajobu je vyjadrená v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a v čl. 40 Listiny základných práv a slobôd. Právo na obhajobu upravuje aj čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Právo na obhajobu je vymedzené aj v zásadách trestného konania, keď podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku každý,proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu. Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku má obvinený právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. Obsah práva na obhajobu má svoju pozitívnu a negatívnu zložku. Obvinený ( tiež podozrivý, ako aj obžalovaný a odsúdený) majú právo obhajovať sa a to sami alebo prostredníctvom zvoleného obhajcu, prípadne právo požiadať o jeho ustanovenie. Súčasne však obvinený má povinnosť v prípadoch tzv. nutnej obhajoby strpieť obhajcu, aj keby si sám neželal, aby bol obhajovaný a na druhej strane je povinnosť orgánov činný v trestnom konaní dbať na dodržiavanie uvedených práv a povinností v celom trestnom konaní. Pozitívna časť obsahu základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočíva teda v možnosti zvoliť si obhajcu, pričom obvinený si môže zvoliť v jednom trestnom konaní viacej obhajcov. Je to slobodná voľba obvineného, ktorú mu žiaden právny predpis nezakazuje. Štát, zodpovedá za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím, a to tak rozhodnutím o vznesení obvinenia ako aj rozhodnutím o vzatí do väzby , pričom táto zodpovednosť je vymedzená ako objektívna a nahradzuje sa skutočná škoda a ušlý zisk. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím je existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím . Skutočná škoda sa vymedzuje ako ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Vo vzťahu ku zodpovednosti štátu za škodu, nie je rozsah jeho zodpovednosti limitovaný kritériom účelnosti nákladov vynaložených poškodeným na trovy obhajoby. Účelnosť ako zákonná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebola v zákone (rozumej z.č. 514/2003 Z.z.) formulovaná, teda účelnosť vynaložených nákladov na obhajobu ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu zákon z.č. 514/2003 Z.z. do dnešného dňa neupravuje . Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia takéhoto rozhodnutia a vznik škody v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Zákon č. 514/2003 Z.z. do 01.01.2013 nelimitoval náhradu nákladov trov konania uplatnených ako súčasť skutočnej škody výškou tarifnej odmeny za poskytnuté služby právne pomoci. Ak by mal záujem zákonodarca limitovať, resp. podmieniť vznik nároku na náhradu škody zo zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom urobil by tak výslovne. Takéto obmedzenia, resp. podmienky vzniku nároku na náhradu škody však nie je možné v obsahu z.č. 514/2003 Z.z. dohľadať. Teda námietku žalovaného v smere neúčelnosti a obdobne aj neefektívnosti žalobcom vynaložených nákladov na obhajobu uplatnených v konaní ako náhradu skutočnej škody nepovažuje súd s ohľadom na obsah právneho predpisu v znení platnom v dotknutom období, t.j. v znení do 01.01.2013 za relevantnú. Žalovaný ide svojimi námietkami neúčelnosti a neefektivity nákladov na obhajobu mimo rámec relevantného právneho predpisu upravujúceho zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Nielenže nie je účelnosť vynaloženia nákladov obhajoby zákonnou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, ale účelnosť nákladov obhajoby nie je tiež možné stotožňovať s príčinnou súvislosťou, pretože ide o odlišné pojmy s rôznym obsahom, keď aj neúčelné náklady na obhajoby, pokiaľ boli vynaložené v trestnom konaní výsledkom, ktorého bolo oslobodenie spod obžaloby vznikli v príčinnej súvislosti s týmto trestným konaním, resp. v príčinnej súvislosti s nezákonným uznesením o začatí trestného stíhania. Naviac, ak by sa mali skúmať všetky úkony právnej služby realizované v rámci trestného konania začatého na základe nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania z hľadiska ich účelnosti vo vzťahu ku oslobodzujúcemu rozsudku, muselo by sa v konaní o náhradu škody preukazovať, ktoré konkrétne úkony právnej služby viedli k oslobodeniu spod obžaloby, teda preukazovať v konaní aj výsluchom napr. sudcu, ktorý rozhodol v trestnom konaní o oslobodení obžalovaného, jeho myšlienkové pochody, z ktorých by vyplynulo ktoré úkony právnej služby obhajcu boli práve tie, ktoré viedli sudcu ku vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku. Pre úplnosť súd uvádza, že ak by aj podmienky účelnosti a efektívnosti vynaložených nákladov na obhajobu boli predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu (čo však nie je prípad právnej úpravy obsiahnutej v z.č. 514/2003 Z.z.), nie je dôvod tvrdiť, že obhajoba žalobcu v trestnom konaní, v niektorých jeho častiach, dvoma advokátmi bola neúčelnou. Za neúčelnú by bolo možné považovať len takú obhajobu, ktorá by neviedla k svojmu účelu a to v tomto prípade oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Základným vodítkom pre posúdenie jednotlivých nákladov ako neúčelných by mohlo byť zistenie, či úkony obhajoby a náklady na ne vynaložené viedli k zrušeniu alebo zmene nezákonného rozhodnutia, v tomto prípade k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Teda či výsledkom jednotlivých úkonov obhajoby žalobcu v trestnom konaní bolo zastavenie trestného konania alebo oslobodenie spod obžaloby. Ak sa však účelnosť nákladov obhajoby odvodzuje od výsledku trestného konania v prípade obhajoby žalobcu jedným advokátom, nie je dôvod, aby súd rovnakým spôsobom nepristupoval k obhajobe žalobcu v trestnom konaní dvoma obhajcami. Rovnaké východisko by preto malo platiť aj v prípade, kedy obhajobu v trestnom konaní zabezpečujú dvaja prípadne viacerí advokáti. Logicky vznikajú prípady kedy účelnosť vynaloženia nákladov na obhajobu dvoma prípadne viacerými obhajcami vyplýva z povahy veci, napr. v situácii keď sa v trestnom konaní objavuje cudzí prvok vyžadujúci si znalosť právnych poriadkov viacerých štátov alebo potreba znalosti rôznych právnych odvetví (napr. znalosť trestného práva ako aj daňového práva). Obdobne uvedené musí platiť aj vtedy, keď si obvinený zvolí dvoch obhajcov z dôvodu ich osobnostného vybavenia, ktorých kombináciu považuje za nevyhnutnú pre realizáciu svojho práva na obhajobu. V tejto situácii je potrebné zohľadniť tú skutočnosť, že vzťah obvineného/obžalovaného a jeho obhajcu je vzťahom z príkaznej zmluvy, teda vzťahom založeným na dôvere príkazcu v schopnosti obhajcu a táto dôvera je chránená na strane advokáta jeho povinnosťou mlčanlivosti podľa zákona o advokácii. Odporovalo by povahe vzťahu z príkaznej zmluvy a zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ak by mal byť uvedený vzťah obvineného/ obžalovaného a jeho obhajcu, založený na dôvere, narušený požiadavkou zverejnenia dôvodov, pre ktoré si obvinený/obžalovaný konkrétneho obhajcu zvolil. Voľbu obhajcu, prípadne niekoľkých obhajcov obvineným/obžalovaným je potom potrebné, s odkazom na právo na obhajobu, ktoré môže obvinený/ obžalovaný realizovať slobodne, rešpektovať. Súd dospel k záveru, že v prípade obhajoby žalobcu v trestnom konaní boli jednotlivé úkony vykonané v smere ochrany žalobcu ako obvineného a obžalovaného, podmienené úkonmi a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní. Nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi vyvolali zo strany obhajcov žalobcu procesné úkony smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov pre žalobcu, ktoré by v prípade neexistencie tohto rozhodnutia neboli potrebné. Uznesenie o vznesení obvinenia a následné oslobodenie žalobcu spod obžaloby bolo teda príčinou vzniku trov obhajoby . Z uvedeného vyplýva, že náklady vynaložené na úkony obhajoby sú v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia , resp. uznesenia o vzatí do väzby a následného oslobodenia spod obžaloby a boli vyvolané uvedenými nezákonnými rozhodnutiami. S odkazom na vyššie uvedené považuje súd za dôvodný žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, ktorá zahŕňa náhradu trov konania, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s nákladmi vynaloženými na obhajobu v trestnom konaní vrátane väzobného stíhania vo výške spolu 7559,08 eur. Súd mal zo žalobcom predložených príjmových pokladničných dokladov, poštovej poukážky, ako aj z obsahu jednotlivých potvrdení obhajcov, a to Advokátskej kancelárie Miklasová & Partners, s.r.o., JUDr. W. Z. a JUDr. V. G. ( body 16., 17. a 18. odôvodnenia rozsudku) preukázané, že žalobca uhradil cestou svojej matky obhajcom náklady na obhajobu v trestnom konaní spolu vo výške 7559,08 eur a tieto boli zaplatené ako trovy obhajoby v prebiehajúcom trestnom konaní. Skutočnosť, že išlo o trovy obhajoby prebiehajúceho trestného konania v súvislosti , s ktorým vzniknutý nárok na náhradu škody je predmetom tohto konania, potvrdili písomne obhajcovia žalobcu. V prípade obhajoby navrhovateľa išlo o prípad tzv. nutnej obhajoby podľa § 36 Tr.por. jednak z dôvodu, že navrhovateľ bol väzobne stíhaný a súčasne išlo o vec, v ktorej horná hranica testu odňatia slobody, ktorá navrhovateľovi hrozila, presahovala päť rokov. Žalobca uhrádzal trovy obhajoby prostredníctvom svojej matky Ľ. Š. v období, keď bol stíhaný väzobne, keďže sám žalobca nemal v dôsledku kolúznej väzby, ktorá bola na neho uvalená, prístup k svojim peňažným prostriedkom. Po svojom prepustení uvedené peňažné prostriedky svojej matke vrátil, a to v plnej zaplatenej výške, čo Ľ. Š. potvrdila ( viď. bod 19 odôvodnenia rozsudku). Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného o účelovosti a nedôveryhodnosti čestného prehlásenia Ľ. Š., ktorá potvrdila reálne vrátenie peňažných prostriedkov žalobcom po jeho prepustení z väzby, a to tých prostriedkov, ktoré zaplatila za trovy obhajoby. Žalovaný nepovažoval za pravdepodobné, že by žalobca mohol hneď po prepustení z väzby disponovať obnosom peňažných prostriedkov vo výške 4979,08 eur, ktoré vrátil svojej matke, a to v krátkom čase po svojom prepustení z väzby. Pani Ševčíková vo svojom čestnom prehlásení, v ktorom potvrdzovala vrátenie peňažných prostriedkov žalobcom, nespájala úhradu trov obhajoby za žalobcu so skutočnosťou, že by žalobca nemal v čase, keď bolo potrebné zaplatiť náklady obhajoby, dostatok peňažných prostriedkov, ale so skutočnosťou väzobného stíhania žalobcu, teda so skutočnosťou, že žalobca bol vylúčený z fyzickej dispozície so svojimi finančnými prostriedkami počas väzby . Trovy obhajoby uhrádzala p. Š. len v období jeho väzobného stíhania, v čase po väzobnom stíhaní si tieto uhrádzal sám žalobca, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania. Teda predikcia o nedostatku finančných prostriedkov žalobcu, z ktorej vychádzal pri svojej námietke žalovaný, nemá žiaden základ vo vykonanom dokazovaní. Ak sa matka žalobcu v rámci svojej svedeckej výpovede zmienila o finančnej situácii žalobcu, ktorá sa zhoršila, hovorila ako to vyplýva z obsahu výpovede o časovom období po väzobnom stíhaní resp. trestnom stíhaní a nie pred týmto časom. Zo žiadnej okolnosti zistenej v konaní nevyplýva, že by žalobca po prepustení z väzby nemohol aj vo veľmi krátkej dobe disponovať s peňažnou hotovosťou vo výške 4979,08 eur, nikto totiž netvrdil, že túto hotovosť nemohol mať k dispozícii už pred väzobným stíhaním, teda nebolo vylúčené, že by žalobca mohol mať úspory pred začatím trestného stíhania, práve naopak. Na základe uvedeného nemohol súd námietke žalovaného prihliadnuť. Pre úplnosť súd uvádza, že žiaden právny predpis (vrátane Civilného sporového poriadku) nevyžaduje, aby zaplatenie peňažnej sumy mohol súd posúdiť ako preukázané, výlučne na základe podrobne vyplneného príjmového pokladničného dokladu so všetkými náležitosťami daňového dokladu, ako to namieta žalovaný. V zmysle § 187 totiž za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Naviac nie je možné očakávať v rodinných vzťahoch, ako to bolo v tomto prípade, že vrátenie peňažných prostriedkov bude vždy kryté príjmovým pokladničným dokladom so všetkými účtovnými náležitosťami.

O čiastku žalobcom preukázateľne zaplatených trov obhajoby, a to Advokátskej kancelárii Miklasová & Partners, s.r.o. vo výške 2000,- eur , JUDr. W. Z., advokátovi vo výške 3899,38 eur a JUDr. V. G., advokátovi vo výške 1659,70 sa zmenšil jeho majetkový stav, a to tak z dôvodu väzby ako aj trestného stíhania, pričom rozsah náhrady skutočnej škody nie je obmedzený tarifnou odmenou, pretože zodpovedá právnej úprave nutnej obhajoby v trestnom konaní ako aj právnej úprave odmeny advokátov pri poskytovaní právnej pomoci (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2005, sp. zn. 3Cdo 175/2005). Na základe uvedeného preto považoval súd žalobu žalobcu v časti náhrady skutočnej škody vo výške 7559,08 eur spočívajúcej v nákladoch na obhajobu v trestnom konaní v celom rozsahu za dôvodný. Súd námietku žalovaného o neúčelnosti nákladov žalobcu vynaložených v súvislosti s úhradou odmeny za úkony výsluchu svedka dňa 02.02.2007 a výsluchu obvineného dňa 13.02.2007, ktoré úkony právnej služby sú vyúčtované oboma obhajcami žalobcu , a to tak JUDr. W. Z. ako aj JUDr. V. G., ktorí obaja zastupovali žalobcu na základe udelenej plnej moci, nepovažuje za dôvodnú a v tomto smere odkazuje na právo obvineného/obžalovaného na slobodnú voľbu obhajcu, ako aj rešpektovanie dôvernosti vzťahu medzi obhajcom a obvineným/obžalovaným, ako aj na skutočnosť, že kritérium účelnosti nie je v tomto prípade predpokladom ani obmedzením zodpovednosti štátu za škodu tak, ako to súd vysvetlil vo svojich úvahách vyššie. Z rovnakých dôvodov považuje súd za nedôvodnú aj námietku žalovaného vo vzťahu ku nákladom na obhajobu vynaložených žalobcom na úhradu trov právneho zastúpenia Advokátskej kancelárii Miklasová & Partners, s.r.o.. Naviac súd uvádza, že podľa § 18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z. sú súčasťou trov konania, ktoré nahrádza štát , aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Osobitným predpisom je v tomto prípade vyhl.č. 655/2004 Z.z. (advokátska tarifa) podľa, ktorej ust. § 1 ods. 2 sa odmena advokáta stanovuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len "zmluvná odmena"); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene. V tomto prípade tak žalobca ako aj jeho advokát potvrdili, že medzi nimi prišlo k dohode o odmene za zastupovanie v trestnom konaní, pričom dohodnutá odmena predstavovala sumu 2000,- eur. Keďže § 18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z. neodkazuje na konkrétne ustanovenie vyhl.č. 655/2004 Z.z. upravujúce tarifnú odmenu, ale na vyhlášku ako takú, ktorá pripúšťa a uprednostňuje tzv. zmluvnú odmenu, nie je dôvod pre obmedzenie nároku na náhradu škody výlučne do výšky tzv. tarifnej odmeny advokáta. Takéto obmedzenie nemá v z.č. 514/2003 Z.z. platnom v čase uskutočnenia jednotlivých úkonov žiaden základ. Výška odmeny sa riadi predovšetkým zmluvou medzi advokátom a klientom a jediné obmedzenie výšky je korektívum dobrých mravov. Rozpor výšky zmluvnej odmeny dohodnutej medzi žalobcom a Advokátskou kanceláriou Miklasová & Partners, s.r.o. s dobrými mravmi nebol v konaní tvrdený a súd dohodnutú zmluvnú odmenu vo výške 2000,- eur ani za rozpornú s dobrými mravmi nepovažoval.

Vo vzťahu ku trovám obhajoby vyúčtovaným JUDr. W. Z. žalovaný namietal výšku tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby keď tvrdil, že správne sa malo vychádzať z výpočtového základu vo výške 13.602,- Sk a tarifnej odmeny vo výške 1700,25 Sk, a to s poukazom na ust. § 1 ods. 4 v spojení s ust. § 14 vyhl.č. 655/2004 Z.z.. . Žalobca bol trestne stíhaný (viď uznesenie o začatí trestného stíhania ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006 z 18.10.2006) ako obvinený z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom marenie spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.

Podľa § 326 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona , verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, a) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, b) prekročí svoju právomoc, alebo c) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.

Podľa § 344 ods. 1 Trestného zákona, kto v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní a) predloží dôkaz, o ktorom vie, že je sfalšovaný alebo pozmenený, na účel použiť ho ako pravý, b) falšuje, pozmení alebo marí dôkaz, alebo bráni v získaní dôkazu, c) marí alebo bráni prítomnosti alebo výpovedi strany trestného konania, účastníka súdneho konania, alebo ich zástupcov v konaní, svedka, znalca, tlmočníka alebo prekladateľa alebo d) použije násilie, hrozbu násilia alebo hrozbu inej ťažkej ujmy, aby pôsobil na sudcu, stranu trestného konania, účastníka súdneho konania, svedka, znalca, tlmočníka, prekladateľa alebo na orgán činný v trestnom konaní, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až šesť rokov.

Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi hrozil trest odňatia slobody, ktorý sa vzťahov na trestný čin prísnejší, a to trestný čin marenia spravodlivosti s hornou hranicou trestnej sadzby šesť rokov.

Podľa § 12 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica

a) neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu,

b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu, c)prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna šestina výpočtového základu.

Ak si teda obhajca žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia advokátskej tarify účtoval tarifnú odmenu vo výške osminy výpočtového základu, urobil tak v súlade s § 12 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. a uvedená výška tarifnej odmeny bola odôvodnená hornou sadzbou trestu odňatia slobody v trvaní šesť rokov, ktorý hrozil žalobcovi v rámci ukladania úhrnného trestu . Osmina výpočtového základu v roku 2007 predstavovala 73,96 eur, t.j. 2228,- Sk a režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z.) predstavoval 5,91 eur, t.j. 178,- Sk, čo spolu predstavuje sumu 2406,- Sk, teda tarifnú odmenu za jeden úkon právnej služby tak, ako si ju účtoval obhajca žalobcu JUDr. W. Z. vo svojom vyúčtovaní právneho zastúpenia z 28.12.2012.

Pokiaľ ide o žalovaným namietané úkony právnej služby , a to porada s klientom dňa 13.02.2007. Tomuto úkonu právnej služby predchádzal výsluch svedkov v ÚVV Leopoldov dňa 02.02.2007, ktorého sa obhajca zúčastnil a žalovaný tento úkon nenamietal a nasledoval výsluch žalobcu ako obvineného v ÚVV Bratislava dňa 13.02.2007, ktorého sa obhajca zúčastnil a žalovaný tiež tento úkon nenamietal. Po žalovaným namietanom úkone porady s klientom dňa 14.02.2007 v ÚVV Bratislava nasledoval úkon právnej služby spočívajúci v spísaní záruky rodičov dňa 21.02.2007 a v ten istý deň aj účasť na výsluchu svedkov, ktorý úkon žalovaný nenamietal. Po porade s klientom ako úkonu právnej služby poskytnutej dňa 22.02.2007 obhajcom v ÚVV Bratislava nasledovala dňa 26.02.2007 ďalšia porada s klientom v ÚVV Bratislava, po ktorej následne dňa 27.02.2007 bola spísaná obhajcom žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Uvedený úkon právnej služby žalovaný nenamietal. Namietanému úkonu právnej služby spočívajúcemu v porade s klientom dňa 01.03.2007 v ÚVV Bratislava nasledovali úkony spísania ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby dňa 02.03.2007 a sťažnosti - urgencie Vojenskému obvodovému súdu v Bratislave dňa 05.03.2007. Uvedené úkony právnej služby žalovaný nenamietal. Po úkonoch právnej služby spočívajúcim v porade obhajcu so žalovaným dňa 07.03.2007 a dňa 19.03.2007 v ÚVV Bratislava nasledovali najskôr účasť obhajcu na zasadnutí Vojenského obvodového súdu Bratislava dňa 13.03.2007 a dňa spísanie sťažnosti proti rozhodnutiu Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 19.03.2007 , ako aj účasť na konfrontácii a výsluchu svedkov dňa 30.03.2007 a dňa 02.04.2007 a spísanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Predmetné úkony právnej služby žalovaný nenamietal. Porade žalobcu a obhajcu dňa 14.03.2007 nepredchádzal a ani nenasledoval iný úkon právnej služby. Nakoniec namietal žalovaný úkony právnej služby - porady žalobcu a obhajcu uskutočnené dňa 03.04.2007 , dňa 11.04.2007 a dňa 17.05.2007. Po uvedených a namietaných úkonoch nasledovali ďalšie úkony právnej služby , a to účasť na konfrontácii dňa 10.04.2007, žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu dňa 11.04.2007, výsluch svedka dňa 20.04.2007 , ako aj ďalšie výsluchy svedkov dňa 17.05., dňa 13.06. a dňa 27.06.2007. Z namietaných úkonov právnej služby spočívajúcich v poradách obhajcu so žalobcom a vyúčtovaných JUDr. W. Z., porada konaná dňa 17.05.2007 nemala žiadnu súvislosť s trestným konaním žalobcu, keďže išlo o poradu Ľ. Š. a nie žalobcu s obhajcom a po porade žalobcu a obhajcu uskutočnenej dňa 14.03.2007 nenasledoval žiaden ďalší úkon právnej pomoci. Uvedené dva úkony predstavujúce odmenu vo výške 2 x 2406,- Sk, t.j. spolu 4812,- Sk /159,73 eur, spolu s namietanou odmenou vyúčtovanou za úkon účasti obhajcu pri výsluchu dňa 21.02.2007 v sume 9624,- Sk /319,46 eur, ktorý úkon mal trvať namiesto siedmych polhodín len tri polhodiny, t.j. odmena mala predstavovať len 3520,- Sk /116,84 eur žalobca v rámci nákladov trov obhajoby advokátovi JUDr. Z. neuhradil, keď namiesto vyúčtovaných 4314,96 eur (viď.vyúčtovanie právneho zastúpenia č.l. 31-34) uhradil a súčasne si uplatnil touto žalobou len nárok vo výške 3939,25 eur.

V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa nákladov na obhajobu spočívajúcich v cestovných náhradách a náhrade za stratu času obhajcu súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 21/2009 zo dňa 9.11.2010, podľa ktorého v prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou rozumie najmä voľba vhodného dopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie a miesto procesného úkonu, jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovej dopravy ako lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výšku náhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravného prostriedku, napr.osobného automobilu podstatne nižšia oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy a v konečnom dôsledku efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy. 34. Nárok žalobcu na náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s vykonanou väzbou a trestným stíhaním vo výške 1 000.000,- eur. Vo vzťahu ku nemajetkovej ujme priznanej titulom nezákonnej väzby vo výške 7280,- eur a titulom nezákonného trestného stíhania (vyjmúc obdobie väzobného stíhania) vo výške 5000,- eur ide o zadosťučinenie za utrpenie žalobcu na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity žalobcu, a ku ktorým patrí najmä žalobcova dôstojnosť, česť, dobrá povesť , ako aj ďalšie hodnoty, premietnuté vo vnútornom prežívaní žalobcu ako sloboda pohybu, rodinný život, neistota, frustrácia, ako aj dôsledky v jeho pracovnej sfére. Súd dospel v tomto konkrétnom prípade k záveru, že trestným stíhaním žalobcu vrátane jeho väzobného stíhania, boli významným spôsobom, v dôsledku nezákonných rozhodnutí, negatívne dotknuté všetky zložky morálnej integrity žalobcu. Súd vychádzal pri hodnotení následkov neoprávnenej väzby a trestného stíhania jednak z výsluchu samotného žalobcu ako aj výsluchu svedkov, na ktoré odkazuje, pričom zistil, že väzba predstavovala pre žalobcu sociálny a kultúrny šok, vyvolala v žalobcovi pocity beznádeje, frustrácie, stresu, izolácie, bezmocnosti, strachu a obáv. V dôsledku väzby stratil žalobca sociálne kontakty, väzba výrazne obmedzila jeho rodinné kontakty a to s poukazom na skutočnosť, že išlo o tzv. kolúznu väzbu, ktorej režim umožňoval zasielanie listov, ktorých obsah bol kontrolovaný a v dôsledku toho sa aj ich doručenie oneskorovalo o niekoľko týždňov a umožňovala návštevy rodiny jedenkrát za tri týždne výlučne za prítomnosti príslušníka ZVJS, pričom rodinný príslušníci boli od žalobcu oddelený sklenenou stenou a medzi sebou komunikovali telefónom. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca musel vo väzbe znášať v dôsledku svojho predchádzajúceho pracovného zaradenia ako člena policajného zboru príkorie, mal len veľmi obmedzený kontakt so svojimi rodičmi. Žalobca nemohol byť so svojou rodinou, ani byť prítomný pri poslednej rozlúčke s blízkou osobou, o ktorú sa staral (starý otec žalobcu). Prehliadky vo väzbe na žalobcu v dôsledku spôsobu ich vykonávania pôsobili ponižujúco. Väzba teda spôsobila žalobcovi výraznú ujmu na jeho základných právach a slobodách, najmä práva na slobodu, súkromie, dôstojnosť a rodinný život, pričom následky nezákonnej väzby boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví súdu za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia, a preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za čas väzby vo výške 7280,- eur, keď pri stanovení výšky náhrady za jeden deň väzby súd vychádzal zo sumy 40,- eur/denne, ktorú ustálil porovnaním s výškou v iných obdobných sporoch ako i v porovnaní, s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010) a za celé obdobie väzby žalobcu v trvaní 182 dní priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7280,- eur, ktorú považoval za primeranú. Vo vzťahu ku stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie žalobcu zvažoval súd predovšetkým dopady nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru žalobcu, vplyv na jeho povesť, na pracovnú sféru života žalobcu a zvážil zmeny spôsobené trestným stíhaním v spôsobe života žalobcu. Žalobcovi sa kládol za vinu zločin marenia spravodlivosti v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa, za ktoré skutky hrozil žalobcovi trest odňatia slobody jeden až šesť rokov. Trestné stíhanie žalobcu trvalo päť a pol roka. Trestnú činnosť, ktorá bola žalobcovi kladená za vinu mal spáchať pri výkone funkcie vyšetrovateľa policajného zboru. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol príslušníkom policajného zboru od roku 1995, pričom prešiel v policajnom zbore kariérnym postupom od nižších pozícií a funkcií až po vyššie hodnosti a vzhľadom na povesť, ktorú pred trestným stíhaním požíval, charakter a povaha trestnej činnosti, z ktorej bol žalobca obvinený priamo úmerne zvyšovala intenzitu, s ktorou žalobca ako osoba poškodená nezákonným trestným stíhaním , trestné stíhanie negatívne vnímala. Do začatia trestného stíhania si žalobca , vychádzajúc z prehľadu odmien, plnil svoje služobné úlohy iniciatívne a zodpovedne za čo bol odmeňovaný. Po začatí trestného stíhania a prepustení z väzby sa žalobca v dôsledku svojej predchádzajúcej negatívnej skúsenosti obával vykonávať vyšetrovacie úkony, vyslúchať obvinených a poškodených, aby nebol opätovne bezdôvodne obvinený. V práci pociťoval tlak na svoju osobu, ktorý mal viesť ku odchodu z policajného zboru čo napokon aj urobil, a to potom ako v dôsledku medializácie svojho trestného stíhania bol prepustený z funkcie riaditeľa Obvodného oddelenia Policajného zboru v Handlovej. Prepustenie žalobcu z funkcie riaditeľa, ako to potvrdil hovorca Ministerstva vnútra SR, priamo súviselo s trestným stíhaním žalobcu. Nezákonné trestné stíhanie teda zapríčinilo, že žalobca stratil funkciu riaditeľa OO PZ . Ako to vyplýva z výsluchu svedkov, najmä matky a manželky žalobcu, osobnosť žalobcu sa v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania vrátane väzobného stíhania zmenila, keď predtým sa žalobca javil ako spoločenský, sebavedomý mladý človek s životnými a pracovnými ambíciami, ktorý rád vykonával svoju prácu a bol v nej úspešný. Po návrate z väzby opisovali svedkyne zmenu v osobnostných črtách žalobcu. Žalobca sa im javil ako nervózny, nestabilný, výbušný, obával sa o budúcnosť , nerád vykonával svoju prácu, pričom zmena postoja k práci bola spôsobená práve jeho trestným stíhaním. V dôsledku trestného stíhania medializácie trestného stíhania bol žalobca považovaný v meste Prievidza ako aj v okolitom regióne za člena organizovanej trestnej skupiny , čo mu poškodilo povesť a s tým spája skutočnosť, že si dodnes nemohol nájsť adekvátnu prácu v lokalite, v ktorej býva. Nakoniec v dôsledku trestného stíhania sa negatívne zmenili aj sociálne interakcie žalobcu s okolím. Žalobca úplne stratil priazeň niektorých kamarátov a kolegov. Viac ako päť rokov trvajúce trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho a osobnosť , psychiku, správanie, dobré meno žalobcu a jeho rodiny, rodinný a spoločenský život žalobcu a malo výrazne negatívny dopad na jeho pracovné uplatnenie, preto súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikla ujma trvajúca po celú dobu trestného stíhania, pričom tento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto dlhé obdobie trestne stíhaný pre skutky, ktoré sa nestali a na základe uvedeného považoval súd za primeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur a tento nárok žalobcovi priznal ako formu zadosťučinenia za nezákonné trestné stíhanie žalobcu. Súd vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol, keď žalobcom požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške nad 12.280,- eur považoval za neprimeranú k následkom, ktoré mu boli spôsobené.

35. Žalobca si uplatnil a súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,75 % ročne, avšak len zo žalovaným nezaplatenej majetkovej škody vo výške 7559,08 eur predstavujúcej náhradu trov obhajoby žalobcu a to od 29.06.2013, teda odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku žalobcu Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, na základe žiadosti žalobcu doručenej MS SR dňa 28.12.2012. Výška úrokovej sadzby úroku z omeškania vychádzajúca z nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v aktuálnom znení, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, predstavovala 9% ročne. Základná úroková sadzba ECB ku dňu omeškania, t.j ku dňu 09.02.2012 predstavovala totiž 1% ročne, teda zákonná sadzba úroku z omeškania predstavovala max. výšku 9%, v ktorej súd navrhovateľovi úrok z omeškania aj priznal. Vo zvyšku žalobcom uplatneného úroku z omeškania z nároku na nemajetkovú ujmu súd uvádza, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (viď. rozsudok NS SR sp.zn. 6 Cdo 185/2011), preto z priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd úroky z omeškania žalobcovi nepriznal.

36. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 z.č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok) a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech priznal náhradu trov konania v plnej výške. Úspech žalobcu v spore odvodený od priznanej sumy vo výške 19.839,08 eur, predstavoval vo vzťahu ku uplatnenému nároku vo výške 1 007.559,08 eur len 1%, teda išlo o nepatrný úspech žalobcu. Úspech žalovaného v spore predstavoval 99%, preto súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému, a to v plnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.