Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_19Co-701-2015.pdf
PDF · 101.68 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/701/2015
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu G. B. a.s. so sídlom Z., M. Q. 7, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. F. M., advokátom so sídlom Z., I. proti žalovanému W. Z., štátnemu občanovi SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom W. - Y., W. XXX, do XX.XX.XXXX za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného O. T. B. M. so sídlom Z., O. I. IČO: XX XXX XXX, zast. JUDr. B. B., advokátom so sídlom Z., E. XX, o zaplatenie 844,24 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. mája 2015, č. k. 27C/193/2014-34, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
O. T., so sídlom Z., O. I., IČO : XX XXX XXX m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie žalobu zamietol. Určil, že podmienka v Obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 29.09.2009 uvedená v bode 12: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov na základe tejto zmluvy alebo súvisiacich s touto zmluvou (vrátane sporov o jej platnosť a výklad), predložia na rozhodnutie jedinému rozhodcovi Medzinárodného rozhodcovského súdu zriadeného pri L. M.., IČO: XX XXX XXX so sídlom O. H.. Zmluvné strany sa výslovne dohodli na vylúčení možnosti preskúmania a zrušenia rozhodcovského rozsudku na základe § 40 písm. h/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V rozhodcovskom konaní rozhodca postupuje podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a vnútorných predpisov Medzinárodného rozhodcovského súdu zriadeného pri L. M., IČO: XX XXX XXX so sídlom O. H. (ďalej len „rozhodcovský súd“), ktoré sú zverejnené na www.msrs.sk. Týmto nie je dotknuté právo dlžníka, spoludlžníka obrátiť sa s návrhom na začatie konania na príslušný všeobecný súd Slovenskej republiky. V takomto prípade sa táto skutočnosť považuje za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky. Uvedené neplatí v prípade, ak pred podaním na príslušnom všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto doložkou založená právomoc rozhodcovského súdu.“ je neprijateľná a z toho dôvodu neplatná. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia 118,98 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet zástupcu vedľajšieho účastníka. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 4 písm. r), 8, § 565, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 112 Občianskeho zákonníka, § 25 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z. z., § 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z. z., § 5 zák. č. 250/2007 Z. z., § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 29.09.2009 bola medzi žalobcom ako veriteľom
a žalovaným ako dlžníkom, uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky, na ktorej základe žalobca poskytol dlžníkovi sumu 650 eur a žalovaný sa zaviazal úver vrátiť zvýšený o poplatok vo výške 448,50 eur. Úver sa zaviazal vrátiť v 13 mesačných splátkach po 84,50 eur, pričom prvá splátka bola splatná 10. deň po uzavretí zmluvy, t.j. dňa 09.10.2009 a ďalšie boli splatné 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Z tvrdení žalobcu mal súd za nepochybné, že žalovaný uhradil celkovo sumu 254,26 eur, pričom posledná úhrada bola vykonaná dňa 15.12.2009. Žalovaný uhradenie inej sumy nepreukázal. Z oznámenia o zosplatnení úveru zo dňa 13.05.2010 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca oznámil žalovanému zosplatnenie úveru ku dňu 09.04.2010 z dôvodu jeho omeškania so splácaním. Súd prvej inštancie právny vzťah medzi účastníkmi konania založeným zmluvou o úvere, i keď ide o zmluvu uzavretú podľa ust. Obchodného zákonníka, považoval za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu na predmetný vzťah a právo žalobcu aplikoval premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia sú pre spotrebiteľa nepochybne výhodnejšie a zabezpečujú jeho ochranu. Nakoľko žalobca zosplatnil svoju pohľadávku ku dňu 09.04.2010, súd prvej inštancie konštatoval, že trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom 10.04.2010 a uplynula dňa 10.04.2013. Keďže žalobca podal na súd žalobu až dňa 16.06.2014, teda viac ako rok po uplynutí premlčacej lehoty konštatoval, že právo žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy vrátane jej príslušenstva je premlčané a nemožno ho s poukazom na § 5 zák. č. 250/2007 Z. z. v aktuálnom znení priznať. Konštatoval, že na veci nič nemení ani skutočnosť, že žalobca pred podaním žaloby uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, pretože v danej veci nedošlo k spočívaniu premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že žalobca uplatnil svoj nárok voči žalovanému zo zmluvy o úvere na Medzinárodnom rozhodcovskom súde v Z., zriadenom zriaďovateľom L. M.. na základe rozhodcovskej doložky, dojednanej stranami sporu v Obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie konštatoval, že uvedená rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Predmetné zmluvné dojednanie v súlade s § 153 ods. 3, 4 O.s.p. vyhlásil v rozsudku za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Konštatoval, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva, nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal rozhodcovský rozsudok, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou a ide o tzv. nulitný právny akt. Uplatnenie práva na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky na rozhodcovskom súde zo strany žalobcu potom nemožno považovať za riadne uplatnenie práva u príslušného orgánu podľa § 112 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému, ktorému by patrila náhrada trov konania nebola táto priznaná z dôvodu, že si žiadne trovy neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú. Vzhľadom na plný úspech žalovaného vo veci vzniklo právo na náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval v konaní na jeho strane. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznal náhradu trov právneho zastúpenia a dva úkony právnej služby á 51,45 eur (príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd zo dňa 01.12.2014) a náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 2x 8,04 eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní spochybnil záver súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku s tým, že v danom spore premlčacia lehota spočívala, a to minimálne počas časového obdobia odo dňa 04.04.2012, t. j. od dátumu, kedy bola podaná žalobca na W. do právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 58Er/4824/2012 o zastavení exekučného konania, kedy prebiehali konania, ktoré zapríčiňovali spočívanie premlčacej lehoty. Vyslovil súhlas so zistením súdu prvej inštancie, že celý dlh sa stal splatným ku dňu 09.04.2010, pričom vyslovil názor, že týmto dňom, t.j. prvým dňom po zosplatnení záväzku začala plynúť premlčacia lehota, a to vo všeobecnom trvaní troch rokov. Ďalej uviedol, že začiatok plynutia premlčacej lehoty v tomto prípade predstavuje okamih, kedy žalobca mohol prvý krát uplatniť ochranu svojho práva, čiže žalobca mohol dňa 10.04.2010 prvý krát uplatniť ochranu svojho práva vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Uvedený začiatok plynutia premlčacej lehoty potvrdil aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/44/97. V danom spore však začala dňa 04.04.2012 premlčacia lehota spočívať, lebo žalobca uplatnil svoje právo na W., zriadeným L. M. Tento súd vydal dňa 21.09.2012 rozhodcovský rozsudok sp. zn. 0101/2012. Na základe tohto právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, žalobca podal žalobu na začatie exekučného konania súdnemu exekútorovi. Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 58Er/4824/2012 zamietol žiadosť o vydanie poverenia súdneho exekútora,
pričom následne malo byť exekučné konanie zastavené, čo mal súd prvej inštancie zistiť pri lustrácii svojich súdnych spisov zameraných na litispendenciu. Vyslovil názor, že počas časového intervalu od doručenia žaloby žalobcu Medzinárodnému rozhodcovskému súdu po deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Trenčín o zastavení exekučného konania, premlčacia lehote spočívala. Žalobca splnil podmienky § 112 Občianskeho zákonníka, teda sám inicioval predmetné konanie, riadne v tomto konaní pokračoval, pričom však v danej veci nebol vydaný právoplatný rozsudok. Rovnako žalobca zastával názor, že inicioval exekučné konanie, teda boli splnené podmienky na spočívanie premlčacej lehoty, čiže z uvedeného vyvodil, že uplatnil svoje práva z právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. V tejto súvislosti citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CDo/41/2000, ako aj Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25CDo/129/1999, 33ODo/454/2006. V závere uviedol, že tieto skutočnosti napĺňajú odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. v spojení s ust. § 205a ods. 1 písm. c) O.s.p., nakoľko súd prvej inštancie mal lustrovaním vo svojom archíve zistiť, že v danej veci prebiehalo konanie o ten istý predmet, a preto premlčacia lehota spočívala. Nesúhlasil tiež s priznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného (do 30.06.2016), z dôvodu, že trovy právneho zastúpenia považoval za neúčelné.
3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
4. Vedľajší účastník na strane žalovaného (do 30.06.2016) vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie na daný vzťah správne aplikoval ust. Občianskeho zákonníka ohľadom plynutia premlčania. Právnu otázku premlčania vyhodnotil správne. Vyslovil názor, že argumentáciu žalobcu, že uplatnením jeho nároku na príslušnom rozhodcovskom súde a následne začatím exekučného konania spočíva premlčacia doba, je potrebné odmietnuť. Uviedol, že žalobca zrejme nemá vedomosť o tom, že ak je vydaný rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, tento akoby neexistoval, je nulitný. Preto nemohol platne a v súlade s právnou úpravou uplatniť právo, keďže rozhodcovský súd nebol oprávnený vydať rozhodcovský rozsudok. Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Trval na tom, že trovy konania na bránenie práva žalovaného boli vynaložené účelne. Opodstatnenosť trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka potvrdzuje aj aktuálna judikatúra súdov. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutia krajských súdov, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
5. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zák. č. 160/2015 Z. z.) ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, na ktoré odôvodnenie v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie dodáva
7. Odvolací súd konštatuje, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.09.2009 je spotrebiteľským vzťahom. Bolo preto potrebné otázku premlčania posúdiť podľa § 101 Občianskeho zákonníka tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Odvolací súd nevidí dôvod na vylúčenie aplikácie priaznivejšieho ustanovenia o premlčacej trojročnej dobe podľa Občianskeho zákonníka oproti premlčacej dobe štvorročnej podľa Obchodného zákonníka, a to s poukazom na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník ako korekt z občianskeho súkromného práva obsahuje úpravu premlčania a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný uzavrel zmluvu o úvere dňa 29.09.2009, pričom sa zaviazal splácať úver v mesačných splátkach po 84,50 eur s počtom splátok 13, so splatnosťou prvej splátky v 10. deň po uzavretí zmluvy, t. j. dňa 09.10.2009 a ďalšie boli splatné 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Žalovaný uhradil celkovo 254,26 eur, posledná úhrada bola vykonaná dňa 15.12.2009. Z dôvodu neplnenia si povinností žalovaného, žalobca využil svoje oprávnenie v súlade s ust. § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka a úver zosplatnil dňa 09.04.2010. Trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom 10.04.2010, uplynula dňa 10.04.2013. Žalobca podal žalobu na súd až dňa 16.06.2014, preto súd prvej inštancie správne žalobu z dôvodu premlčania zamietol.
8. Odvolací súd poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti s novelou zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vykonanú zákonom č. 102/2014
z. Z. s účinnosťou od 01.05.2014 v čl. VIII., podľa ktorej v zmysle § 5b orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátanie jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť, alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť najmä súdom (ex offo) skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Vzhľadom k tomu, že táto novela zákona o ochrane spotrebiteľa nemá prechodné ustanovenia, má súd povinnosť prihliadnuť k premlčaniu ex offo pri všetkých sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv v čase svojho rozhodovania (napr. 3 MCdo 14/2014).
9. Je nesporné, že dlhšiu dobu bola súdna prax pri posudzovaní právnych vzťahov, vyplývajúcich z úverových a podobných zmlúv, vrátane zmlúv o osobnom účte uzavretých medzi bankou a spotrebiteľom podľa Obchodného zákonníka, nejednotná pri posudzovaní týchto právnych vzťahov v otázke premlčania. Novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v znení zákona č. 151/2014 Z. z. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
10. Citovaná právna úprava dáva odpoveď na zjednotenie súdnej praxe v otázke premlčania pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka aj pred účinnosťou tejto novely. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z. z. vyplýva, „že na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník“. Uvedené znamená, že na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku (§ 101), teda trojročnú premlčaciu dobu.
11. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní dôvodí tým, že svoje právo uplatnil v premlčacej dobe na súde podaním návrhu na začatie rozhodcovského konania na Stály rozhodcovský súd spoločnosti M., odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že v danom prípade v exekučnom konaní súd posúdil rozhodcovský rozsudok sp. zn. 010120112 zo dňa 21.09.2012 vydaný Medzinárodným rozhodcovským súdom v Z. zriadeným zriaďovateľom L. M. ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.10.2012 a vykonateľnosť dňa 23.10.2012 ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nešlo o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, z ktorého dôvodu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol. Pretože rozhodcovská doložka v danom prípade bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Z uvedeného možno vyvodiť, že Stály rozhodcovský súd spoločnosti M. nebol príslušným orgánom na prejednanie a rozhodnutie danej veci v dôsledku, čoho podaným návrhom na začatie konania na tento orgán ani pokračovaním v začatom konaní nemohlo dôjsť k zastaveniu - spočívaniu danej premlčacej lehoty. Takéto konanie nemožno považovať totiž za riadne uplatnenie práva v konaní na súde.
12. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 24.02.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom Ústavný súd zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
13. Čo sa týka trov konania na strane vedľajšieho účastníka (do 30.06.2010) krajský súd preskúmaním zistil, že súd prvej inštancie opodstatnene považoval trovy vedľajšieho účastníka za účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva spotrebiteľa. Ust. § 93 ods. 2 O.s.p. umožňovalo, aby ako vedľajší účastník sa popri žalobcovi alebo žalovanom zúčastnila občianskeho súdneho konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu. S účinnosťou od 15.10.2008 zákon zaviedol druhú skupinu subjektov, ktoré mohli vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. V tejto tzv. druhej skupine subjektov vedľajšieho účastenstva, na rozdiel od prvej skupiny vedľajšieho účastníctva, v ktorej muselo ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, sa hmotnoprávny záujem na výsledku konania neskúmal. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dával samotný zákon, keď ako vedľajší účastník vystupovala právnická osoba. Boli to aj prípady sporov o ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa mohla vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti bola ochrana spotrebiteľských práv podľa zák, č. 505/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Do konania mohla v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p. vstúpiť buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov, urobenú prostredníctvom súdu. Podľa odseku 4 citovaného zákonného ustanovenia, mal vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, avšak konal iba sám za seba. Vychádzajúc z výkladu Ústavy a Zákona o ochrane spotrebiteľov o tom, že súčasťou ochrany spotrebiteľa v konaní pred súdom bola aj účasť vedľajšieho účastníka, opodstatňovala záver, že združenie spotrebiteľov, keď uplatnilo základné právo na súdnu ochranu, malo zásadne právo aj na náhradu trov konania, ktoré súviseli s právnou pomocou poskytovanou advokátom. Takáto náhrada mohla byť nepriznaná, len v prípade, ak niektoré úkony právnej pomoci spočívajúce v zastúpení advokátom, boli zbytočné, resp. neúčelné, ale táto náhrada nemohla byť nepriznaná len na základe toho, že združenie spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť advokátom.
14. Za neúčelné nemožno trovy právneho zastúpenia považovať z dôvodu, že právne zastúpený účastník (aj vedľajší) bol sám odborne spôsobilý právne kvalifikovane vystupovať v konaní. Obdobne bola táto problematika v rozhodovacej praxi riešená v prípade existencie právnych oddelení na strane účastníka, či v prípadoch zastúpenia fyzických osôb s právnickým vzdelaním a profesiou, kde uvedené skutočnosti neboli dôvodom pre záver o neúčelnosti trov vynaložených na zastúpenie advokátom. Okrem iných dôvodov mohlo byť právne zastúpenie opodstatnené aj z kapacitných dôvodov samotného účastníka vystupovať vo väčšom množstve sporov súčasne.
15. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že od 01.07.2016 je účinný zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, nakoľko v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V danom prípade je nesporné, že vedľajší účastník na strane žalovaného vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v spore“ účastníkovi, na strane ktorého vystupoval a v záujme ktorého ako vedľajší účastník do konania vstúpil. Trovy vedľajšieho účastníka spočívajú v trovách právneho zastúpenia - odmene zástupcu vedľajšieho účastníka za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, vyjadrenie k žalobe), vrátane režijných paušálov v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., preto nie je možné tieto považovať za trovy neúčelne vynaložené.
16. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách vedľajšieho účastníka, ako vecne správny potvrdil.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný ktorý bol v odvolacom konaní úspešný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Podľa rovnakých zákonných ustanovení rozhodol odvolací súd aj o nároku na trovy odvolacieho konania O., ktorá v konaní do 30.06.2016 (do účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z.), t. j. Civilného sporového poriadku vystupovala ako vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, a preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
18. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).