Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Cpr/7/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Doricovou v spore žalobcu: W. V., narodený XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, XXX XX X. v zastúpení JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s.r.o. , Nová Bystrica 850, 023 05 Nová Bystrica proti žalovanému: Renesco a.s., Panenská 13, 811 03 Bratislava, IČO: 36 718 491 v zastúpení Mgr. Marián Fridrichovský, advokát, Advokátska kancelária Tallerova 7, 811 02 Bratislava o zaplatenie 46.865,- SEK s príslušenstvom takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 46.865,00 SEK s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne odo dňa 01.10.2012 do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prievidza dňa 31.12.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 46.865,- švédskych korún (ďalej SEK) spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 01.10.2012 do zaplatenia titulom nevyplatených cestovných náhrad na stravnom. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.04.2009 s dohodnutým miestom výkonu práce v sídle zamestnávateľa. Za miesto výkonu práce bola považovaná aj Prievidza, kde má žalovaný svoju stálu kanceláriu a pracovisko zamestnancov a kde žalobca aj vykonával práce a odkiaľ aj bol žalovaným ako zamestnávateľom vysielaný na pracovné cesty. V čase trvania pracovného pomeru u žalovaného, ktorý v čase podania žaloby už netrval, bol skončený, bol žalobca vysielaný na pracovné cesty mimo územia Slovenskej republiky. V čase od februára 2012 do júna 2012 pre žalovaného ako zamestnávateľa vykonával práce vo Švédsku v meste Štokholm. Žalobca si v súvislosti s prácou pre žalovaného v zahraničí za obdobie od februára do júna 2012 vypracoval sám vyúčtovanie cestovných náhrad - stravného, nakoľko žalovaný ani na základe opakovaných výziev žalobcu mu cestovné príkazy nepredložil. Vyúčtovanie cestovných náhrad - stravného spolu s výzvou na zaplatenie celkovej sumy 46.865,00 SEK žalobca zaslal žalovanému, ktorý si zásielku prevzal dňa 10.08.2012. Žalovaný žalobcovi listom zo dňa 30.08.2012 oznámil, že pri výkone prác bolo vo Švédsku potrebné dodržiavať ich miestnu legislatívu a preto mu nárok na stravné za tento čas nepatrí. Žalobca však o takejto skutočnosti nebol pred vyslaním na pracovnú cestu informovaný. O tom, že žalovaný mal vedomosť o porušovaní povinnosti voči zamestnancom z jeho strany svedčí aj skutočnosť, že so spätným dátumom (20.02.2012) vypracoval Dohodu o zmene pracovných podmienok, v ktorej v snahe zbaviť sa zodpovednosti, uviedol ako miesto výkonu práce miesto v zahraničí (Švédsko) s prácou vykonávanou na ním označenej stavbe. Týmto dodatkom mal byť zmenený režim práce žalobcu v zahraničí z pracovnej cesty na dočasné pridelenie k inému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce. Žalobca si nárok na náhradu stravného uplatnil voči žalovanému podľa § 57 a § 145 Zákonníka práce, § 1, § 4, §13, § 36 a § 36a Zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a v súlade s Opatrením MF SR č. 472/2011 Z.z., ktorým sa ustanovujú na rok 2012 základné sadzby stravného v

eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách. Žalobca si voči žalovanému uplatnil i nárok na úroky z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka a to odo dňa 01.10.2012, keď žalovaný na výzvu žalobcu zo dňa 15.10.2012 na zaplatenie cestovných náhrad nereagoval a so splnením záväzku je v omeškaní.

2. Žalovaný po doručení žaloby na vyjadrenie uplatnil námietku miestnej príslušnosti Okresného súdu Prievidza a uviedol, že je zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že sa v Prievidzi nachádza stále pracovisko, na ktorom mal žalobca pracovať. Žalovaný má v Prievidzi stálu kanceláriu, ale nenachádzalo sa tam stále pracovisko žalobcu. Kancelária v Prievidzi bola zriadená na účel podpory a náboru pracovníkov. V písomnom vyjadrení k žalobe žalovaný žiadal žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že so žalobcom uzavrel dňa 30.04.2009 pracovnú zmluvu a Dodatok č. 1 k tejto pracovnej zmluve. Pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom ukončil a v súčasnosti si voči žalobcovi uplatňuje nároky na náhradu škody, ktorú žalobca spolu s ďalšími bývalými zamestnancami spôsobil. V zmysle pracovnej zmluvy nebolo ako miesto výkonu práce dohodnutá Prievidza, ale sídlo zamestnávateľa teda Bratislava, kde však žalobca od počiatku svojho pracovného pomeru reálne nikdy nepracoval, nakoľko pracoval sústavne v zahraničí. Miestom výkonu práce žalobcu teda nebola ani Bratislava a ani Prievidza. Miestom výkonu práce aj podľa judikatúry ESD je miesto, na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa, kde zamestnanec v podstatnej časti plní svoje pracovné povinnosti t.j. skutočné centrum činnosti zamestnanca. V žalobou dotknutej dobe bolo týmto miestom žalobcu Štokholm. Ku zmene obsahu pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným došlo konkludentne, nakoľko vo februári 2012 ústne žalobca prijal zmenu pracovných podmienok, nevyjadril žiadne námietky, do Švédska odcestoval a nastúpil riadne do pracovného procesu. Žalobca tiež nenamietal, keď dostával zhruba päťnásobne vyššiu hodinovú mzdu, aká bola dohodnutá v pracovnej zmluve a dodatku z roku 2009, nenamietal nedohodnuté poberanie rozličných príplatkov, náhrad a výhod majúcich pôvod švédskej legislatívy, dostavil sa do Švédska, nenamietal znášanie nákladov cesty do Švédska, nenamietal , že nadriadený, ktorý mu prideľoval pracovné úlohy, organizoval, riadil a kontroloval jeho prácu, dával mu pokyny a vytváral mu pracovné podmienky, bol zamestnancom inej právnickej osoby, nenamietal, že mzdu dostával v SEK a že jeho mzdu v SEK spracúval iný subjekt ako žalovaný. Pri nástupe na výkon práce bolo medzi žalobcom a žalovaným dohodnuté ústne, že dohoda o zmene pracovných podmienok bude po určení hodinovej tarify zo strany príslušného švédskeho orgánu, vyhotovená písomne. Žalovaný v mesiaci jún 2012 túto dohodu žalobcovi predložil pričom žalobcu ju riadne podpísal a následne dopísal slovo nesúhlasím, pričom však nebolo jasné s čím nesúhlasil, nakoľko zmluvné podmienky už vo februári akceptoval a štyri mesiace v ich zmysle aj konal. Vzťah žalobcu so žalovaným mal všetky znaky práce s miestom výkonu práce v zahraničí, keď žalobca sa dobrovoľne dostavil na miesto výkonu práce vo Švédsku, nenamietal chýbajúci cestovný príkaz resp. schválenie pracovnej cesty, iná osoba ako zamestnanec žalovanému žalobcovi prideľovala pracovné úlohy, organizovala, riadila a kontrolovala jeho prácu, dávala mu pokyny, vytvárala pracovné podmienky, spracúvala mzdu. Žalobca mal vedomosť, že bol celkovo v režime švédskej legislatívy čo sa týka mzdových podmienok, podmienok výkonu práce a podobne. Prihlásil sa tiež do švédskeho sociálneho systému a bolo mu pridelené švédske daňové identifikačné číslo. Žalobca sa nedožadoval výplaty cestovných náhrad a nenamietal výplatu mzdy v inej mene ako Euro. Konanie žalobcu žalovaný považoval za účelové, keď okrem iného pri hrozbe potenciálnej náhrady škody sa snaží získať finančné prostriedky. Nároky a námietky začal žalobca uplatňovať a vznášať až v čase keď sa dozvedel, že už nepôjde na ďalšiu zahraničné stavbu a že s ním bude ukončený pracovný pomer.

3. Spis bol Okresnému súdu Bratislava I postúpený Okresným súdom Prievidza z dôvodu miestnej príslušnosti tunajšieho súdu dňa 11.07.2013. Z dôvodu nesúhlasu tunajšieho súdu s postúpením veci, Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4NcC 55/2013-57 zo dňa 24. júla 2013 rozhodol, že na konanie vo veci je príslušný Okresný súd Bratislava I.

4. Žalovaný v priebehu konania doplnil svoje vyjadrenie k žalobe a uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na cestovné náhrady, keď žalobca bol pred cestou do Švédska informovaný, že bude mať miesto výkonu práce v Štokholme, že bude začlenený do švédskeho daňového a sociálneho systému, že bude mať povinnosť mať vo Švédsku prechodné bydlisko a že mzdu bude dostávať vo švédskych korunách a že bude naň hľadené ako na švédskeho zamestnanca a že mu nárok na cestovné náhrady nevzniká, ale že bude požívať rozličné výhody švédskeho systému. Žalovaný poukázal na článok 6 ods. 2 písmeno a) Rímskeho dohovoru, ktorý miesto výkonu práce charakterizuje ako miesto, kde zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu a na judikatúru Európskeho súdneho dvora, ktorá miesto výkonu práce vymedzuje

ako pracovisko, na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa a stanovuje, že miestom výkonu práce je miesto, na ktorom zamestnanec v podstatnej časti plní svoje pracovné povinnosti.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie navrhnuté stranami sporu, vyslúchol žalobcu a oboznámil sa s listinnými dokladmi - pracovná zmluva žalobcu zo dňa 31.10.2008, mzdový výmer zo dňa 30.04.2009 s platnosťou od 01.05.2009, dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.04.2009, pracovná zmluva žalobcu zo dňa 30.04.2009, mzdový výmer zo dňa 08.12.2009 s platnosťou od 08.12.2009, mzdový výmer zo dňa 01.09.2010 s platnosťou od 01.09.2010, potvrdenie o evidencii v systéme Nemeckého sociálneho a zdravotného poistenia od 01.02.2010, mzdový výmer zo dňa 01.02.2011 s platnosťou od 02.02.2011, Dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.01.2012, Dohoda o hmotnej zodpovednosti zo dňa 01.02.2012, prihláška daňovníka a prihlásenie na prechodný pobyt vo Švédsku z 22.02.2012, ročné zúčtovanie (Švédske) za obdobie 02/2012 - 06/2012, dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 09.10.2012, oznámenie o termíne prerokovania náhrady škody so zamestnancom zo dňa 23.10.2012, potvrdenie zamestnávateľa na účely nároku na dávku v nezamestnanosti zo dňa 23.11.2012, prehľad vymeriavacích základov za rok 2012 od 01/20012 do 10/2012, Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 30.04.2009, oznámenie žalovaného zo dňa 02.07.2012 - Nariadenie platné pre zamestnancov firmy Renesco a.s., výzva žalobcu na uhradenie cestovných náhrad zo dňa 10.08.2012, vyúčtovanie cestovných náhrad zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 19.02.2012 - 10.03.2012 v sume 10.010,00 SEK, za obdobie od 19.03.2012 - 07.04.2012 v sume 9.100,00 SEK, za obdobie od 13.04.2012 - 29.04.2012 v sume 7.735,00 SEK, za obdobie od 03.05.2012 - 19.05.2012 v sume 7.735,00 SEK, za obdobie od 24.05.2012 - 05.06.2012 v sume 5.915,00 SEK, za obdobie od 12.06.2012 - 25.06.2012 - 14 dní - v sume 6.370,00 SEK, oznámenie žalovaného zo dňa 30.08.2012, Dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 20.02.2012 - nepodpísaná žalobcom, výzva právneho zástupcu žalobcu zo dňa 15.10.2012 na splnenie povinností - vyplatenie náhrad, oznámenie Inšpektorátu práce Trenčín zn. P540/4823/2012 zo dňa 08.11.2012, úradný záznam a vyhotovené kópie zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 20Cpr 1/2013, sp. zn. 4Cpr/6/2013, znalecký posudok č. 15/2015 zo dňa 14.12.2015 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. Miroslav Slašťan, PhD., Zmluva o dielo (AB 04) z 30.01.2012 uzavretá medzi žalovaným ako zhotoviteľom a švédskou spoločnosťou ako objednávateľom, zápisnica o pojednávaní zo dňa 17.01.2014 v konaní sp. zn. 20Cpr 1/2013, zápisnica o pojednávaní zo dňa 12.06.2014 v konaní sp. zn. 4Cpr/6/2013, zápisnica o pojednávaní zo dňa 19.09.2016 v konaní sp. zn. 25C/95/2013.

6. Súd stranami označené dokazovanie vykonal okrem dokazovania výsluchom svedkov G. W., I. Š., Y. X.Ý., H. L., Y. C., ktoré navrhol vykonať žalobca ale od vykonania, ktorého žalobca v priebehu konania upustil.

7. Súd mal v konaní po oboznámení sa s obsahom listinných dokladov a na základe zhodných tvrdení strán za preukázané, že 7.1. Žalobca bol zamestnancom žalovaného, keď pracovný pomer u žalovaného vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a vznikol dňa 01.05.2009, ktorý bol zároveň i dohodnutý ako deň nástupu do práce. Žalobca ako zamestnanec sa so žalovaným ako zamestnávateľom dohodol , že bude vykonávať pre žalovaného druh práce: zriaďovanie hydroizolácií na povrchu a v podzemí a to za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté ako sídlo zamestnávateľa. V zmysle bodu 3.2 pracovnej zmluvy bol zamestnávateľ oprávnený vyslať zamestnanca v rámci plnenia jeho pracovných úloh na pracovné cesty mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca (žalobcu) a to aj mimo územia Slovenskej republiky, pričom zamestnanec má nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak, ako pri zahraničnej ceste v zmysle § 18 a nasl. Zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Ohľadne mzdy bolo dohodnuté, že zamestnanec má za vykonanú prácu nárok na mzdu, výšku, ktorej určí mzdový výmer. V bode 10.7 bolo dohodnuté, že akékoľvek zmeny či doplnky pracovnej zmluvy môžu byť vykonané len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami a podpisom oboch zmluvných strán uvedenými na jednom liste. 7.2. Písomnou Dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 20.02.2012, vypracovanou žalovaným, malo dôjsť k dohode žalovaného ako zamestnávateľa so žalobcom ako zamestnancom v zmysle § 54 Zákonníka práce s tým, že žalobca ako zamestnanec v zmysle § 5 ods. 6 Zákonníka práce bude dočasne vyslaný podľa § 58 Zákonníka práce na výkon prác na projekte Norrströstunneln AB, Blekholmsgatan 20, 111 64 Stockholm vo Švédsku s tým, že zamestnanec bude vykonávať druh

práce: izolatér a predpokladaná doba výkonu práce bude do 31.12.2012. Predmetnú Dohodu o zmene pracovných podmienok datovanú dňom 20.02.2012 však žalobca nepodpísal a táto mu podľa jeho vyjadrenia ani nebola doručená. Skutočnosť či bol žalobca s obsahom Dohody oboznámený resp. či mu vôbec bola predložená žalovaný nepreukázal a ani sa k uvedenému vyjadriť nevedel. 7.3. Žalovaný ako zamestnávateľ listom zo dňa 02.07.2012 oznámil žalobcovi ako zamestnancovi, že dočasné vyslanie resp. doba výkonu práce v cudzine na pracovisku - stavbe Norrströstunneln AB, Blekholmsgatan 20, 111 64 Stockholm, Švédsko uplynula dňom 29.06.2012 a že vo výkone práce pokračuje na území SR, v Prievidzi, pracovisko dielňa s adresou Letisková 28, Prievidza v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009. 7.4. Žalovaný ako zamestnávateľ sa so žalobcom ako zamestnancom písomne dohodli na skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov a v záujme zvyšovania efektívnosti práce zamestnávateľa dňom 09.10.2012.

8. Z Nariadenia platné pre zamestnancov žalovaného z bodu 2. Náhrady vyplýva, že cestovné náhrady sú vyplácané v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z.. Sadzby tuzemských cestovných náhrad upravuje platné Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 533/2010, sadzby zahraničných cestovných náhrad upravuje Opatrenie Ministerstva financií SR č. 482/2010 a že podkladom pre vyúčtovanie cestovných náhrad je správne vyplnený a podpísaný cestovný príkaz.

9. Žalobca v súvislosti s cestou Švédsko - Stockholm vyúčtoval stravné za obdobie február 2012 až jún 2012 spolu v sume 46.865,00 SEK a to vyúčtovaním zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 19.02.2012 do 10.03.2012 stravné v sume 10.010,00 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 19.03.2012 do 07.04.2012 stravné v sume 9.100,00 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 13.04.2012 do 29.04.2012 stravné v sume 7.735,00 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 03.05.2012 do 19.05.2012 stravné v sume 7.735,00 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 24.05.2012 do 05.06.2012 stravné v sume 5.915,00 SEK, zo dňa 10.08.2012 za obdobie od 12.06.2012 do 25.06.2012 stravné v sume 6.370,00 SEK. Vyúčtovania spolu s výzvou zo dňa 10.08.2012 na uhradenie cestovných náhrad vo výške 46.865,- SEK za obdobie od 19.02.2012 do 25.06.2012 doručil dňa 10.08.2012 žalovanému. Žalovaný listom zo dňa 30.08.2012 žalobcovi oznámil, že žiadosti na vyplatenie cestovných náhrad nie je možné vyhovieť z dôvodu, že v čase od 19.02.2012 do 25.06.2012, kedy bol žalobca vyslaný na výkon práce v Štokholme vo Švédsku, bolo nutné dodržiavať zákonné ustanovenia platnej švédskej legislatívy, v zmysle ktorej boli žalobcovi vyplácané mzda, príplatky a aj cestovné náhrady resp. diéty a teda nie je možné na jeho právny vzťah uplatňovať ustanovenia slovenského zákona o cestovných náhradách. Jediný aplikovateľný bol švédsky právny režim bez možnosti voľby iného právneho režimu pričom v zmysle tamojšej platnej kolektívnej zmluvy nárok na vyplácanie stravného nevznikol. Žalobca listom zo dňa 15.10.2012 opätovne vyzval žalovaného na nároku na náhradu cestovných náhrad súvisiacich s výkonom práce v zahraničí (Švédsko) a to v lehote do 3 dní po obdržaní výzvy. Žalovaný rozsah uplatneného nároku žalobcu, ním vyčísleného vyúčtovania náhrady stravného čo do počtu dní a vyčíslenia sumy náhrad nerozporoval.

10. Z oznámenia Inšpektorátu práce Trenčín zn. P540/4823/2012 zo dňa 08.11.2012 v súvislosti s prešetrením podnetu spolupracovníka žalobcu pána G. W. vyplýva, že Inšpektorát práce Trenčín vykonal inšpekciu práce, predmetom, ktorej bola kontrola zameraná na dodržiavanie pracovnoprávnych a mzdových predpisov a kontrola nelegálneho zamestnávania u žalovaného u zamestnávateľa a že okrem iného je podnet menovaného v časti nevyplatenia cestovných náhrad - stravného opodstatnený.

11. Žalovaný ako zhotoviteľ dňa 17.02.2012 uzatvoril so spoločnosťou Norrströmstunneln AB, Štokholm ako objednávateľom Zmluvu o dielo (AB 04) týkajúcu sa subdodávateľských prác ohľadom vŕtania pred osadením skrutiek pre membrány v súvislosti s projektom Norrströmstunneln Berg, číslo projektu 7193008-45290. Podľa bodu AFC.14 - Predpisy o ochrane a bezpečnosti a pod., práca sa musí realizovať v súlad s existujúcimi predpismi o ochrane a bezpečnosti. Zhotoviteľ zodpovedá za to, aby jeho vlastní zamestnanci dostali predpísané informácie a inštruktáž v oblasti ochrany a bezpečnosti. Je povinnosťou zhotoviteľa, aby sa dohodol so svojimi subdodávateľmi na zodpovedajúcej povinnosti platnej pre ich zamestnancov. Podľa bodu AFC.551 - Zodpovednosť za prácu s otvoreným ohňom, na prácu s otvoreným ohňom sa vzťahujú bezpečnostné predpisy Švédskeho združenia protipožiarnej ochrany (SBF). Zamestnanci

zhotoviteľa, subdodávateľov a dodávateľov, ktorí budú mať dohľad nad prácou s otvoreným ohňom, ktorí budú vykonávať prácu s otvoreným ohňom, pri ktorej hrozí riziko požiaru, alebo ktorí budú zabezpečovať protipožiarne opatrenia pri práci s otvoreným ohňom, pri ktorej hrozí riziko požiaru, musia absolvovať kvalifikačné školenie a musia mať skúsenosti s protipožiarnou ochranou. Príslušní zamestnanci musia na požiadanie predložiť platný certifikát pre prácu s otvoreným ohňom. Podľa bodu AFH.213 - Stavebná bunka a hygienické zariadenia pre zamestnancov, ktoré budú poskytnuté, zhotoviteľovi budú poskytnuté potrebné miesta v stavebnej bunke a hygienických zariadeniach pre zamestnancov vrátane prevádzky a údržby a tiež čistenia týchto zariadení. Podľa bodu AFH.243 - Kancelária, ktorá bude poskytnutá, zhotoviteľovi bude poskytnutý kancelársky priestor pre jednu osobu v stavebnej bunke a sanitárnych zariadeniach pre zamestnancov vrátane prevádzky a údržby a tiež čistenia týchto zariadení.

12. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že asi v januári roku 2012 bývalý riaditeľ žalovaného jemu a ostatným spolupracovníkom oznámil, že vo februári začne stavba vo Švédsku a že termíny kedy a ktorý zamestnanec na stavbu nastúpi budú oznámené dodatočne. Žalobca sám na stavbu vo Švédsku nastúpil na základe telefonického pokynu pani Č. resp. na základe oznámenia vo firme žalovaného. Konkrétne si túto skutočnosť už nepamätal. Ďalej uviedol, že bol oznámený počet ľudí a určené motorové vozidlo, ktoré mali použiť na cestu do Švédska. Listinné doklady im žalovaný žiadne nedal. Žalobca si tiež nepamätal, že by bolo stretnutie zamestnancov so zástupcami žalovaného, teda stretnutie, na ktorom by pred výjazdom do Švédska boli zamestnanci informovaní za akých podmienok kam idú pracovať. Žalovaný im pred cestou len oznámil, že nemá vysporiadané všetky písomnosti so švédskou firmou, pre ktorú išli pracovať a že tieto budú vysporiadané v priebehu prác. Vo Švédsku žalobca pracoval päť mesiacov a žalovaný ho ubezpečoval, že pracovná zmluva s hodinovou tarifou bude predložená. V predchádzajúcom období prác, ktoré pre žalovaného vykonával tiež v zahraničí, mu bola vždy predložená na podpis pracovná zmluva, v ktorej boli uvedené podmienky ubytovania a stravy, bola predložená dohoda o hodinovej mzde a teda vždy vedel čo žalovaný bude hradiť a čo si má zabezpečiť sám. Žalobca uviedol, že pre žalovaného pracoval v zahraničí, napr. v Nemecku, v Českej republike, v Luxemburgu, vo Švajčiarku ale pracoval aj na Slovensku.

13. Žalovaný žiadal vykonať dokazovanie oboznámením s výpoveďou svedka N.. L. X., zamestnanca žalovaného vykonanou v iných obdobných konania vedených na Okresnom súde Bratislava I a výpoveďou I. Š.. 13.1. Svedok N.. L. X., vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 17.01.2014 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 20Cpr 1/2013 okrem iného uviedol, že vo Švédsku bol vedený ako stavby vedúci a chodil tam na služobné cesty, nebol tam stále, bol tam každý mesiac minimálne 2 týždne. Jeho miesto výkonu práce bola Prievidza, ale ostatní zamestnanci žalovaného mali ako miesto výkonu práce Štokholm. On sám i keď má vysokoškolské vzdelanie poberal výrazne nižšiu mzdu ako zamestnanci, ktorí mzdu poberali podľa švédskej legislatívy. On sám nebol švédsky daňový rezident, nemal švédske daňové číslo. 13.2. V konaní vedenom pod sp. zn. 4Cpr/6/2013 na pojednávaní dňa 12.06.2014 v rámci výpovede uviedol, že zamestnanci žalovaného pracovali vo Švédsku v období od februára do júna 2012, miestom výkonu práce bola stavba vo Švédsku. Zamestnanci boli o všetkom podľa jeho vedomosti riadne informovaní. Ďalej uviedol, že práce vo Švédsku sa dajú vykonávať len ak ide o krátke pracovné cesty, ale dlhodobé nasadenie na stavbe formou pracovnej cesty je zakázané. 13.3. V konaní vedenom pod sp. zn. 25C/95/2013 ako svedok na pojednávaní konanom dňa 19.09.2016 uviedol, že počas celého výkonu prác vo Švédsku sa v tom konaní žalobca I. Š. a jeho kolegovia opakovane domáhali zvýšenia platu ale nedomáhali sa nikdy cestovných náhrad. Tiež uviedol, že nemá konkrétnu vedomosť o odmeňovaní pracovníkov žalovaného vo Švédsku, má informácie len z toho čo počul v práci a na ubytovni či stretnutí, nakoľko zmluvy nevidel. 13.4. Svedok I. Š., bývalý zamestnanec žalovaného, ktorý je tiež v spore so žalovaným ohľadne vyplatenia stravného, vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 17.01.2014 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 20Cpr 1/2013 okrem iného uviedol, že i on pracoval na stavbe vo Švédsku v roku 2012, pričom pri odchode na stavbu jemu a ostatným zamestnancom bolo oznámené, že budú mať výplaty len zálohovo a že im budú vyplatené aj diéty. Potom ako im bola vyplatená výplata za prvý mesiac asi vo výške 1000,- eur, druhá v rovnakej výške a tretia asi v sume 800,- eur, mali 31.05. stretnutie s pani Č. a pánom W., ktorí prisľúbili, že ďalšia výplata bude lepšia. V júni dostali výplatu asi 800 eur a tak prejavili nesúhlas a následne boli odvolaní na Slovensko, kde rokovali so žalovaným a bolo im prisľúbené, že im budú od júna vyplácané diéty 35 eur denne. Ďalej uviedol, že k zmene

pracovnej zmluvy ohľadne miesta výkonu práce došlo koncom júna, keď dovtedy mal miesto výkonu práce Štokholm keďže tam pracoval.

14. Podľa § 5 ods. 4 Zákona č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej Zákonníka práce) vyslaným zamestnancom je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje.

Podľa § 5 ods. 6 Zákonníka práce ak je zamestnanec vyslaný podľa § 58 do členského štátu Európskej únie, pracovné podmienky a podmienky zamestnávania sa spravujú právom štátu, na ktorého území prácu vykonáva.

Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Podľa § 43 ods. 5 Zákonníka práce ak je miesto výkonu práce v cudzine, zamestnávateľ v pracovnej zmluve ďalej uvedie a) dobu výkonu práce v cudzine, b) menu, v ktorej sa bude vyplácať mzda, prípadne jej časť, c) ďalšie plnenia spojené s výkonom práce v cudzine v peniazoch alebo naturáliách, d) prípadné podmienky návratu zamestnanca z cudziny.

Podľa § 44 ods. 3 Zákonníka práce ak je miesto výkonu práce v cudzine, zamestnávateľ je povinný písomné oznámenie o prijatí do zamestnania vydať pred odchodom zamestnanca do cudziny.

Podľa § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne.

Podľa § 57 Zákonníka práce Zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

Podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.

Podľa § 145 ods. 2 Zákonníka práce za podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi náhrady za používanie vlastného náradia, vlastného zariadenia a vlastných predmetov potrebných na výkon práce, ak ich využíva s jeho súhlasom.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len "náhrada") pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení

na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len "dočasné pridelenie"), pri vyslaní do členského štátu Európskej únie (ďalej len "vyslanie do štátu Európskej únie"), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len "vznik pracovného pomeru"), pri výkone práce v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť a) zamestnancom v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak, b) členom družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je aj pracovný vzťah, c) fyzickým osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté, d) osobám, o ktorých to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné v eurách alebo v cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma a) do 6 hodín vrátane, b) nad 6 hodín až 12 hodín, c) nad 12 hodín.

Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo financií").

Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene podľa odseku 2 pre jednotlivé krajiny alebo skupiny krajín ustanoví ministerstvo financií po posúdení návrhu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo zahraničných vecí") vypracovaného podľa podkladov zastupiteľských úradov o cenách jedál a nealkoholických nápojov vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách alebo s využitím štatistických údajov Medzinárodného menového fondu, Organizácie Spojených národov alebo iných medzinárodných finančných štatistických údajov.

Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni a) do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25% zo základnej sadzby stravného, b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50% zo základnej sadzby stravného, c) nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného.

Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách stravné v eurách alebo v cudzej mene za kalendárny deň poskytne zamestnávateľ zamestnancovi v mene a vo výške stravného ustanoveného pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni najviac hodín. Ak zamestnanec strávi v kalendárnom dni rovnaký počet hodín vo viacerých krajinách, zamestnávateľ poskytne stravné v eurách alebo v cudzej mene, ktoré je pre zamestnanca výhodnejšie. V prípade leteckého spôsobu dopravy sa

za rozhodujúci čas pre posúdenie času stráveného v jednotlivých krajinách považuje čas odletu lietadla podľa letového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak ( § 16).

Podľa § 13 ods. 6 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac však o 25%.

Podľa § 13 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné neposkytuje. Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, zamestnávateľ stravné určené podľa odsekov 1 až 6 kráti o 25% za bezplatne poskytnuté raňajky, o 40% za bezplatne poskytnutý obed a o 35% za bezplatne poskytnutú večeru z ustanovenej sumy stravného pre časové pásmo nad 12 hodín alebo z najvyššej dohodnutej sumy stravného podľa odseku 6.

Podľa § 13 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane poskytnuté raňajky v rámci ubytovacích služieb, zamestnávateľ stravné podľa odsekov 1 až 6 kráti spôsobom ustanoveným v odseku 7.

Podľa § 13 ods. 9 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnávateľ stravné v eurách alebo v cudzej mene nekráti spôsobom ustanoveným v odsekoch 7 a 8, ak zamestnanec nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil.

Podľa § 13 ods. 10 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách preukázanie zabezpečeného jedla podľa odseku 7 alebo poskytnutých raňajok podľa odseku 8 sa môže nahradiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad.

Podľa § 13 ods. 11 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách po dobu prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny ( § 12) alebo po dobu dohodnutého prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca ( § 3 ods. 2) stravné v eurách alebo v cudzej mene zamestnancovi nepatrí.

Podľa § 1 Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktorým sa ustanovujú na rok 2012 základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách sa na rok 2012 ustanovujú takto: Švédsko 455,- SEK (švédska koruna).

15. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 46.865,- SEK s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 01.10.2012 do zaplatenia titulom nevyplatených cestovných náhrad na stravnom za obdobie prác žalobcu vo Švédku február 2012 až jún 2012 je dôvodná.

16. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu a jeho právnou argumentáciou ohľadom preukázania dôvodnosti nároku. Ako súd uviedol vyššie medzi stranami nebolo sporné, že dňa 30.04.2009 uzavreli strany pracovnú zmluvu na základe, ktorej vznikol medzi nimi pracovný pomer dňom nástupu do práce 01.05.2009 na dobu neurčitú. Mzda bola v zmluve dohodnutá s odkazom na mzdový výmer. Ako miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve dohodnuté sídlo zamestnávateľa a tiež oprávnenie žalovaného ako zamestnávateľa vyslať žalobcu ako zamestnanca v rámci plnenia jeho pracovných úloh na pracovné cesty mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, a to aj mimo územia Slovenskej republiky s tým, že zamestnanec má v tom prípade nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak, ako pri zahraničnej pracovnej ceste v zmysle § 18 a nasl. zákona č. 283/2002 Z.z.. Podľa pracovnej zmluvy mohli byť akékoľvek zmeny či jej doplnky vykonané len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami. Medzi stranami nebolo sporným, že žalobca od 19.02.2012 do 25.06.2012 vykonával pre žalovaného ako zamestnávateľa práce vo Švédsku, na ktoré nastúpil na základe pokynu žalovaného. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že žalobca a i ostatní zamestnanci žalovaného, ktorí pracovali na stavbe vo Švédsku, bude ohodnocovaný

v zmysle švédskej legislatívy, resp. podľa taríf určených kolektívnou zmluvou platnou vo Švédsku, že bude začlenený do švédskeho daňového a sociálneho systému, že bude mať povinnosť mať vo Švédsku prechodné bydlisko a mzdu bude dostávať vo švédskych korunách.

17. Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že sa ako zamestnávateľ so žalobcom ako zamestnancom konkludentne dohodli o zmene obsahu pracovnej zmluvy ohľadne miesta výkonu práce, keď žalobca zmenu pracovných podmienok prijal tým, že vo februári 2012 odcestoval do Švédska a nastúpil riadne do pracovného procesu. Zmenu pracovných podmienok teda žalobca prijal a nevyjadril žiadne námietky. Žalovaný tiež uviedol, že v zmysle pracovnej zmluvy uzavretej dňa 30.04.2009 a Dodatku č. 1 k tejto pracovnej zmluve bolo ako miesto výkonu práce dohodnuté sídlo zamestnávateľa teda žalovaného, čo bolo v Bratislave. V dohodnutom mieste výkonu práce však žalobca od počiatku pracovného pomeru reálne nepracoval, nakoľko pracoval sústavne v zahraničí. Miestom výkonu práce žalobcu nebola dohodnutá ani Prievidza, lebo žalobca ani v Prievidzi pre žalovaného nikdy reálne nepracoval. Žalobca tvrdil, že v zmysle pracovnej zmluvy ako i Dodatku č. 1 bolo dohodnuté miesto výkonu práce sídlo žalovaného, teda Bratislava a teda že do Švédska bol žalovaným ako svojím zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu a práve z toho dôvodu mu prináležia cestovné náhrady v zmysle Zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách.

18. Súd vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sporové strany v pracovnej zmluve zo dňa 30.04.2009 dohodli ako miesto výkonu práce sídlo zamestnávateľa (žalovaného) ako to vyplýva z bodu 3.1 pracovnej zmluvy. Zo žiadneho listinného dokladu nevyplýva, že by si strany dohodli iné miesto výkonu práce, teda miesto výkonu práce v cudzine. Žalovaný síce tvrdil, že miestom výkonu práce žalobcu ako jeho sídlo bolo dohodnuté len formálne, nakoľko v tomto mieste výkonu práce žalobca nikdy nepracoval, nakoľko pracoval sústavne v zahraničí pretože u žalovaného vznikli reálne prevádzkové dôvody prečo nemohol žalobcovi poskytnúť prácu v Slovenskej republike. Žalovaný tvrdil, že miestom výkonu práce žalobcu bolo miesto Štokholm, nakoľko išlo o miesto, na ktorom bol žalobca začlenený do organizačnej štruktúry žalovaného ako zamestnávateľa, kde si v podstatnej časti plnil svoje pracovné povinnosti. Súd sa tvrdením žalovaného nestotožnil, nakoľko v zmysle citovaného §43 ods.1 Zákonníka práce je povinnosťou zamestnávateľa v pracovnej zmluve so zamestnancom okrem iných podstatných náležitostí dohodnúť i miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto). Je zrejmé, že v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy v roku 2009 žalovaný nemal vedomosť o tom, že v roku 2012 bude miesto výkonu práce žalobcu Štokholm, teda, že žalovaný získa zákazku na stavbu vo Švédsku. Súd vo vzťahu k Dohode o zmene pracovných podmienok datovanou dňom 20.02.2012, ktorá bola vypracovaná žalovaným a podľa ktorej sa mal žalobca ako zamestnanec so žalovaným dohodnúť v zmysle § 54 Zákonníka práce na zmene pracovných podmienok keď v zmysle § 5 ods. 6 Zákonníka práce mal žalobca byť dočasne vyslaný podľa § 58 Zákonníka práce na výkon prác na projekte Norrstrőstunneln AB, Blekholmsgatan 20, Stockholm vo Švédsku, na predpokladanú dobu do 31.12.2012, so mzdou 130,20 SEK za každú odpracovanú hodinu s tým, že podmienky stravovania budú poskytnuté rovnako ako u porovnateľného zamestnanca u užívateľského zamestnávateľa a zároveň sa mal zmeniť a doplniť bod v pracovnej zmluve pojednávajúci miesto výkonu práce nasledovne: pre účel poskytovania cestovných náhrad v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. sa za miesto pravidelného pracoviska bude považovať miesto stavba Norrstrőstunneln Berg, Norrstrőstunneln AB, Blekholmsgaten 20, Stockholm vo Švédsku, uvádza, že žalovaný neuniesol v konaní dôkazné bremeno, že túto Dohodu žalobcovi vôbec predložil a že žalobca mal možnosť sa s dohodou vôbec oboznámiť. Žalovaný nepreukázal žiadnym spôsobom, že žalobca dohodu , ktorá nie je žalobcom podpísaná, žalobcovi predložil. Súd tiež udáva, že v pracovnej zmluve sa strany výslovne dohodli, že akékoľvek zmeny či doplnky môžu byť vykonané len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami (bod 10.7 pracovnej zmluvy). Sumarizáciou uvedeného je teda zrejmé, že žalovaný ako zamestnávateľ sa so žalobcom ako zamestnancom pri uzavretí pracovnej zmluvy dňa 30.04.2009 dohodli na mieste výkonu práce žalobcu v sídle zamestnávateľa, teda v mieste Bratislava. Žalovaný túto skutočnosť nijakým spôsobom nevyvrátil.

19. Vo vzťahu k výkonu práce žalobcu vo Švédsku (stavba Norrstrőstunneln Berg, Norrstrőstunneln AB, Blekholmsgaten 20, Stockholm) v období od 19.02.2012 do 25.06.2012 kde žalobca vykonával pre žalovaného ako zamestnávateľa práce, súd vychádzal zo žalovaným predloženej Zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 17.12. 2012 medzi žalovaným, ako zhotoviteľom a švédskou spoločnosťou, ako objednávateľom. Z uzatvorenej zmluvy o dielo možno vyvodiť záver, že žalovaný vyslal žalobcu na prácu do zahraničia, do Švédska v súvislosti s dodaním služieb, na ktoré sa zaviazal na základe tejto zmluvy .

Z obsahu zmluvných dojednaní bodov AFC. 14, AFC.551, AFH. 213, AFH.243 predmetnej zmluvy vyplýva, že práce, ktoré mal žalovaný dodať (uskutočniť), mal zabezpečiť prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí zostali pod jeho vedením a kontrolou. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobcovi bola mzda vyplácaná podľa švédskych mzdových predpisov v švédskych korunách, že žalobca bol vo Švédsku daňovým subjektom a subjektom sociálneho systému a že mu okrem príspevku na ubytovanie (living allowance) neboli vyplácané iné náhrady a že na pracovisku nemal zabezpečené stravovanie. Vychádzajúc z uvedeného mal súd teda za to, že v prípade žalobcu išlo o kategóriu tzv. dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce. V danom prípade teda nešlo o dočasné pridelenie žalobcu na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce a vzhľadom na pracovné podmienky výkonu práce vo Švédsku ani o vyslanie žalobcu na pracovnú cestu v zmysle § 57 Zákonníka práce.

20. Podľa článku 1 ods. 1 Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb táto smernica sa uplatňuje na podniky zriadené v členskom štáte, ktoré v rámci poskytovania nadnárodných služieb vysielajú pracovníkov, v súlade s odsekom 3, na územie členského štátu.

Podľa článku 1 ods. 3 Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb táto smernica platí vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 prijmú niektoré z nasledujúcich nadnárodných opatrení: a) vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo b) vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve na území členského štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo c) prenájom pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, k užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. 21. Právnym základom vysielania zamestnancov na výkon práce v cudzine, resp. do členských štátov Európskej únie je Smernica 96/71/ES zo dňa 16.decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorá upravuje vysielanie pracovníkov podnikmi zriadenými v členskom štáte na územie členského štátu v rámci poskytovania nadnárodných služieb a vzťahuje sa na tri prípady poskytovania služieb. Podľa článku 1 ods. 3 písmeno a) zamestnávateľ vyšle na určitú dobu svojho zamestnanca do niektorej z členských krajín Európskej únie pracovať v prospech iného podnikateľa bez toho, aby s ním skončil existujúci pracovnoprávny vzťah, a to za účelom dosiahnutia zisku v rámci svojich komerčných aktivít vo vzťahu k zahraničnému obchodnému partnerovi. Ide o formu práce vykonávanej zamestnávateľom vo vlastnej réžii a pod vlastným riadením na základe zmluvy uzavretej medzi ním a zmluvnou stranou, pre ktorú sú uvedené služby určené. Podľa článku 1 ods. 3 písmeno b) ide o dočasné vyslanie zamestnancov v rámci nadnárodných medzinárodne činných koncernov a podľa článku 1 ods. 3 písmeno c) ide o prenájom - požičiavanie zamestnancov zo strany zamestnávateľa (dočasného zamestnávateľa alebo sprostredkovateľskej agentúry) k užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území Európskej únie za predpokladu, že medzi dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. Vo všetkých prípadoch je podstatné, že medzi dočasne vyslaným zamestnancom a podnikom na území iného členského štátu Európskej únie neexistuje pracovnoprávny vzťah a tento existuje len medzi vysielaným zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý ho dočasne vysiela na výkon práce do iného členského štátu a tento by mal medzi účastníkmi pracovného pomeru naďalej pokračovať aj po ukončení dočasného vyslania. Uvedená smernica bola transponovaná do nášho právneho poriadku v § 5 Zákonníka práce, ktorý v ods. 4 definuje vyslaného zamestnanca ako zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Podstatou pre tento pracovnoprávny vzťah je, že sa v tzv. „tvrdom jadre“ musí spravovať právom hostiteľského štátu, teda právnym poriadkom štátu, do ktorého je zamestnanec dočasne vyslaný a nad rozsah „tvrdého jadra“ kolíznym právom. Pri posudzovaní toho, či v danej veci ide u žalobcu o vyslaného pracovníka v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 96/71/ES zo dňa 16.decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb,

teda pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje resp. podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, je potrebné vychádzať z pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009, v ktorej bolo dohodnuté miesto výkonu práce na území SR, ktoré je potrebné považovať za miesto, kde žalobca bežne pracuje a zmena miesta výkonu práce vo Švédsku bola dojednaná len ako prechodná/dočasná, počas doby vyslania, s tým, že po uplynutí doby vyslania sa mal uplatniť pre pracovný pomer obsah pôvodne uzatvorenej pracovnej zmluvy, t.j. s miestom výkonu práce na území SR, o čom svedčí aj oznámenie žalovaného zo dňa 02.07.2012, ktorým oznámil žalobcovi, že uplynutím doby dočasného vyslania má pokračovať vo výkone práce na území SR v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2009. Uvedenému nasvedčuje aj písomné znenie Dohody o zmene pracovných podmienok, vypracovanej žalovaným, podľa obsahu ktorej sa po preradení žalobcu na pracovisko v SR mala opätovne vyplácať slovenská tarifná hodinová mzda v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy. V posudzovanom prípade bolo preto potrebné aplikovať na výkon práce žalobcu vo Švédsku švédske právne predpisy pokiaľ išlo o pracovné podmienky tvoriace tzv. tvrdé jadro, a preto bola aj žalobcovi vyplácaná mzda podľa švédskych mzdových predpisov vo švédskych korunách. Pokiaľ však ide o zostávajúcu časť pracovných podmienok je potrebné aplikovať slovenský právny poriadok vzhľadom na dojednanie v bode 10.2 pracovnej zmluvy o tom, že táto sa riadi právom Slovenskej republiky, ktorým zmluvné strany uskutočnili voľbu práva podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 z 17.júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (RÍM I) resp. článku 3 Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.júna 1980. Aplikáciu Rímskeho dohovoru z roku 1980 ako prameňa práva konštatuje aj znalec doc. JUDr. PhDr. Miroslav Slašťan, PhD. v závere znaleckého posudku č.15/2015 predloženého žalovaným. Aj v zmysle záverov znalca je potrebné na vzťahy z pracovnej zmluvy aplikovať právo, ktorého voľbu podľa čl. 3 Rímskeho dohovoru z roku 1980 uskutočnili strany. Len ak by nebolo možné identifikovať voľbu rozhodného práva, nastúpila by v pracovnoprávnych zmluvách kolízna norma uvedená v čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, čo však nie je tento prípad, pretože strany sa výslovne a jasne dohodli v bode 10.2. pracovnej zmluvy, že sa ich vzťah riadi slovenským právnym poriadkom a Zákonníkom práce.

22. Sumarizáciou uvedeného dospel súd k záveru, že žalobca bol žalovaným vyslaný na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce v dôsledku čoho mu vznikol podľa § 6 ods. 1 zákona o cestovných náhradách nárok na cestovné náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Nárok žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad v podobe stravného podľa § 13 zákona o cestovných náhradách uplatnený žalobou je dôvodný, nakoľko ustanovenie § 5 ods. 6 Zákonníka práce je potrebné aplikovať nielen na vyslanie zamestnanca do členského štátu Európskej únie na základe dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce, teda podľa článku 1 ods. 3 písmeno c) smernice, ale rovnako aj na prípady dočasného vyslania zamestnanca na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa článku 1 ods. 3 písmeno a) smernice. Vzhľadom k uvedenému súd žalobe žalobcu na zaplatenie sumy 46.865,- SEK v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 46.865,- SEK titulom náhrady stravného za obdobie od 19.02.2012 do 25.06.2012 t.j. 455,- SEK za deň v súlade s Opatrením Ministerstva financií SR na rok 2012 z 12.12.2011 č. 472/2011 Z.z.. Žalovaný obdobie počas, ktorého žalobca vykonával na základe jeho pokynu práce vo Švédsku nerozporoval.

23. Žalobca si uplatnil z vyčíslenej sumy náhrady stravného i úroky z omeškania vo výške 8,75% ročne odo dňa 01.10.2012 do zaplatenia.

24. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom

dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.

Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

25. Ak je dlžník v omeškaní má veriteľ právo požadovať podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka úroky z omeškania, výšku ktorých stanovuje vykonávací predpis t.j. Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. V zmysle § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách je zamestnávateľ povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov zamestnancom vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty a uspokojiť nároky zamestnanca, najdlhšie do konca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady. Výzva žalobcu zo dňa 10.08.2012, ktorou sa domáhal uhradenia cestovných náhrad v súvislosti s výkonom prác vo Švédsku bola žalovanému doručená dňa 10.08.2012 a teda žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi vyúčtované stravné najneskôr do 30.09.2012. Žalovaný, keďže žalobcovi nevyplatil náhradu stravného sa dostal do omeškania nasledujúcim dňom t.j. dňom 01.10.2012. Súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi i ním uplatnené úroky z omeškania vo výške 8,75% teda vo výške stanovenej zákonom. Výška úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ku dňu 01.10.2012 predstavovala 0,75% ročne, teda zákonný úrok z omeškania výšku 8,75% ročne.

26. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku teda podľa úspešnosti žalobcu v konaní tak, že určil, že žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.