Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-15C/29/2005

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Vierou Obermanovou v spore žalobkyne I.. N. I., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Č..S..XX, B. Y.- B., zast. JUDr. Jánom Mikuľákom, advokátom v Košiciach, Františkánska 5, proti žalovanej O.D. T. W.. C. G. G. M. Č.. XX, Košice, zast. JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou v Košiciach, Kováčska 32, v konaní o náhradu mzdy s prísl., takto

rozhodol:

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania zo sumy 3.685,50 €, a to takto: úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 614,25 € od 16.7.2002 do 26.1.2011, zo sumy 614,25 € od 16.8.2002 do 26.1.2011, zo sumy 614,25 € od 16.9.2002 do 26.1.2011, zo sumy 614,25 € od 16.10.2002 do 26.1.2011, úrok z omeškania vo výške 16 % ročne zo sumy 614,25 € od 16.11.2002 do 26.1.2011 a úrok z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 614,25 € od 16.12.2002 do 26.1.2011, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo.

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok vo výške 184,50 € na účet Okresného súdu Košice II, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa domáhala pôvodnou žalobou náhrady mzdy v sume 821.600.- Sk s prísl. z dôvodu neplatného skončenia jej pracovného pomeru, kedy súdne konanie o neplatnosť výpovede ešte právoplatne skončené nebolo. Žalobu viackrát upresňovala a menila, naposledy podaním z 19.6.2008 sa domáhala náhrady mzdy v sume 706.685,50 Sk s prísl. a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku žiadala priznať v sume 92.650.- Sk s prísl., ktorú zmenu žaloby súd pripustil uznesením z 10.6.2009.

2. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe z 10.2.2007 namietala výšku vyčísleného priemerného zárobku žalobkyne za rozhodné obdobie, navrhla uplatnený nárok žalobkyne primerane znížiť alebo mzdu za dobu presahujúcu 6 mesiacov vôbec nepriznať s prihliadnutím na skutočnosti, že určenie neplatnosti výpovede bolo založené len na formálnom nedostatku ( doručení všetkých upozornení v jeden deň), že žalobkyňa po uplynutí výpovednej lehoty 31.5.2002 o zotrvanie v zamestnaní neprejavila žiaden záujem a neučinila žiaden úkon, aby jej zamestnávateľ prideľoval prácu, tiež že po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede sa dostavila na personálne oddelenie žalovanej, kde požiadala o čerpanie dovolenky za posledné 3 roky, z čoho je rovnako zrejmý prístup žalobkyne k jej profesii. Nárok na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku považovala žalovaná za nemajúci oporu v zákone. Poukázala na to, že žalovaná sa dozvedela až 26.9.2007 o tom, že má žalobkyni niečo plniť, nakoľko žalobkyňa uplatnila svoj nárok až podaním z 30.6.2005, ktorý bol

doručený žalovanej 26.9.2007, z toho dôvodu považovala za nedôvodný uplatnený úrok z omeškania od 1.6.2002.V podaní z 27.12.2007 vyčíslila žalovaná priemerný zárobok žalobkyne v rozhodnom období, t.j. v I.Q 2002 na sumu 19.670,70 Sk mesačne a predložila aj spôsob výpočtu tohto zárobku. V ďalšom podaní z 28.4.2008 poukázala na to, že žalobkyňa v r. 2002 až 2004 nesplnila zákonnú podmienku počtu odpracovaných dní, preto jej nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za jednotlivé roky je len predpokladaný. Zároveň uviedla, že žalobkyňa v čase po uplynutí výpovednej doby od 1.6.2002 až do nástupu do práce v r. 2005 nepoberala prostredníctvom zamestnávateľa žiadne sociálne alebo iné dávky.

3. Rozsudkom zo dňa 7.10.2009 súd rozhodol tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2002 do 28.6.2005 v sume 21.448,40 € s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od 1.1.2004 do zaplatenia, súčasne uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v r. 2002 v sume 28,25 € s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od 16.1.2004 do zaplatenia, konanie v časti o zaplatenie sumy 739,01 € s prísl. zastavil (na základe späťvzatia žaloby v tejto časti a súhlasu žalovanej), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 2.192,30 €, ako aj povinnosť zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok vo výške 1.073,82 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 12C/803/2002 z 29.11.2004, právoplatným 14.6.2005, súd určil, že výpoveď daná žalobkyni listom žalovanej zo dňa 1.3.2002 je neplatná, po zistení, že aj keď zo strany žalobkyne došlo k menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, žalovaná nedodržala ust. § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce tým, že doručovala žalobkyni upozornenia na možnosť výpovede v jeden deň. Citovaný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.5.2005 sp. zn.3Co/84/05, ktorý poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na to, že dôvod v texte výpovede zo strany žalovanej nebol uvedený jasne tak, aby výpovedný dôvod nebolo možné dodatočne meniť.

4. Predmetom konania bol teda nárok žalobkyne na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia jej pracovného pomeru za obdobie od 1.6.2002 do 28.6.2005, nakoľko listom zo dňa 13.3.2002 žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa pracovnej zmluvy aj po uplynutí výpovednej doby, lebo výpovedný dôvod nepovažuje za pravdivý, ani za dostatočný na rozviazanie pracovného pomeru. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že od 1.6.2002 sa prihlásila na úrade práce, ale žiadne pracovné miesto jej ponúknuté nebolo, sama si hľadala prácu, ale sa jej to po celú dobu nepodarilo, nemala žiaden príjem, živil ju iba jej manžel. Na jej list, že trvá na ďalšom zamestnávaní, žalovaná reagovala listom z 28.5.2002 a vyzvala ju vybaviť si výstupné formality, preto sa na výzvu dostavila na osobné oddelenie žalovanej k vybaveniu výstupných formalít a do práce nenastúpila z dôvodu, že v civilnom oblečení nemohla chodiť na pracovisko a vykonávať prácu sekundárnej lekárky, nakoľko musela odovzdať „biele prádlo“, čím jej žalovaná ako zamestnávateľ nepriamo bránila vo výkone práce. Až po skončení konania o neplatnosť výpovede ju žalovaná vyzvala písomne k nástupu do práce a 29.6.2005 nastúpila na svoje pôvodné pracovisko na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike ako sekundárna lekárka, kde asi 2 roky pracovala a dňom 17.6.2007 prešla na odbor revíznych činností a zdravotných poisťovní ako revízny lekár. Tvrdila, že svoj prejav o záujme pracovať u žalovanej prejavila listom z 13.3.2002 a svojho nadriadeného MUDr. Vecseia nemala prečo žiadať o zamestnanie, lebo ten nie je jej zamestnávateľom. Poukázala na to, že ak ju zamestnávateľ vyzval na odovzdanie vecí a vybavenie výstupných formalít, týmto úkonom prejavil vôľu, že nemá záujem ďalej žalobkyňu zamestnávať a mieni s ňou ukončiť pracovný pomer.

5. Žalovaná v priebehu konania sa opierala o tvrdenia, že žalobkyňa nebola ochotná sa zapojiť do pracovného procesu u žalovanej po uplynutí výpovednej doby, sama z vlastného rozhodnutia si vybavila výstupné formality a tým dala jednoznačne najavo, že do práce nemieni nastúpiť, z toho dôvodu žalovaná žiadala, aby súd znížil, prípadne náhradu mzdy žalobkyni vôbec nepriznal. Zdôrazňovala, že aj keď žalobkyňa doručila žalovanej oznámenie zo dňa 13.3.2002 o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, v priebehu plynutia výpovednej doby po práceneschopnosti si žalobkyňa začala vybavovať výstupné formality bez toho, aby dala najavo zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, svoj nástup do práce so žalovanou nekonzultovala a teda nebola tu vôbec ochota z jej strany nastúpiť do zamestnania, z ktorej neochoty odvodzovala žalovaná, že nárok na náhradu mzdy u žalobkyne nie je, rovnako aj z dôvodu, že žalobkyňa so svojim manželom má živnosť, ich príjem je spoločný a aj keď sa vyjadrila žalobkyňa, že nepracovala u manžela, je tu predpoklad, že po dobu 3 rokov, kedy nepracovala u žalovanej a bola evidovaná na úrade práce, realizovala sa s manželom v obchode na Zvonárskej ul.

v Košiciach a mala z toho príjem. Žalobkyňa v rozhodnom období I. štvrťroka 2002 neodpracovala ani 22 dní, počas plynutia výpovednej doby bola práceneschopná a po uplynutí výpovednej lehoty zostala pasívna, žiadnym spôsobom nepreukázala záujem pracovať a to ani po právoplatnom skončení konania o neplatnosť výpovede, kedy sa dostavila k žalovanej až na výzvu zamestnávateľa z 23.6.2005, pričom po nástupe do zamestnania ihneď požiadala o čerpanie dovolenky. Podľa žalovanej namiesto priemerného zárobku je možné uvažovať v danom prípade len s tzv. predpokladaným zárobkom žalobkyne v sume 19.000.- Sk (18.900.- Sk základný plat + 100.- Sk rizikový príplatok) a nie v sume 20.150.- Sk, ako si uplatnila náhradu mzdy žalobkyňa. Aj nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za r. 2002 až 2005 podľa žalovanej nemá oporu v platnej právnej úprave.

6. Vzhľadom na to, že v priebehu plynutia výpovednej doby žalobkyni bol vydaný nový , zák. č. 311/2001 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.4.2002, súd posudzoval právne vzťahy vzniklé z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobkyne podľa prechodných ustanovení tohto zákona (§ 251 ods. 1 , z čoho vyvodil, že nároky žalobkyne na náhradu mzdy sa posudzujú podľa Zákonníka práce - zák. č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v čase rozviazania pracovného pomeru žalobkyne, konkrétne podľa ust. § 61 ods. 1 posúdil nárok žalobkyne na náhradu mzdy za dobu 6 mesiacov po neplatnom rozviazaní jej pracovného pomeru, vo forme satisfakcie voči nej ako zamestnankyni a súčasne sankcie voči žalovanej, za ktorú dobu neprichádza do úvahy zníženie náhrady mzdy. Podľa tohto ustanovenia súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2002 do 13.6.2005 a za obdobie od 14.6.2005 (právoplatné skončenie súdneho konania o neplatnosť výpovede) až do 28.6.2005 súd jej náhradu mzdy priznal podľa ust. § 130 ods. 1 Zákonníka práce s tým, že výšku priemerného zárobku žalobkyne vypočítal v súlade s ust. § 134 ods. 1, 2, 3 zák. č. 311/2001 Z. z., kedy vychádzal z pravdepodobného zárobku žalobkyne vo výške 18.505.- Sk mesačne. V tejto výške pravdepodobného zárobku priznal žalobkyni náhradu mzdy za celé žalované obdobie napriek žiadosti žalovanej, bez krátenia, t.zn. aj za prvých 6 mesiacov od 1.6.2002 do 30.11.2002, kedy patrí náhrada mzdy v neobmedzenom rozsahu. Žalovaná žiadala síce zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni, ale bližšie nešpecifikovala rozsah tohto zníženia, pričom súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa za rok 2002 podala daňové priznanie ako vypomáhajúca osoba manžela MUDr. Medveckého a mala v r. XXXX čistý príjem XX.XXX.- Sk, avšak súd jej priznal náhradu mzdy aj za december XXXX vo výške pravdepodobného zárobku bez zníženia, vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobkyňa sa nemohla zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou, pretože žalovaná ako zamestnávateľ jej neumožnil pokračovať v práci a výpomoc pre manžela nemožno hodnotiť ako vykonávanie zamestnania u iného zamestnávateľa.

7. T. na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru súd posudzoval tak, že vznikol až dňom nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby, t.j. od X.X.XXXX, ako si ho správne žalobkyňa uplatnila, nakoľko ešte pred uplynutím výpovednej doby dňa XX.X.XXXX oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní. C. tejto náhrady mzdy závisí od možnosti a ochoty zamestnanca vykonávať prácu a ak zamestnanec nie je schopný prácu vykonávať (napr. pre práceneschopnosť, kedy mu patria nemocenské dávky), nemá v tejto dobe nárok na náhradu mzdy. D. priemerného hrubého zárobku žalobkyne súd vypočítal v súlade s ust. § 134 ods. 1, X vzhľadom na to, že rozhodujúcim obdobím pre výpočet priemerného zárobku je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. M. obdobím u žalobkyne bol kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa priemerný zárobok zisťuje, t.j. I.Q XXXX vzhľadom na to, že pracovný pomer žalobkyne v dôsledku neplatnej výpovede mal skončiť XX.X.XXXX. Y. priemerný zárobok za rozhodujúce obdobie sa má zistiť k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodnom období, v prípade žalobkyne to bolo k X.X.XXXX, kedy bol účinný nový ZP, súd preto postupoval v súlade s týmto ZP. Z predloženého opisu mzdového listu žalobkyne za rok XXXX súd zistil, že žalobkyňa v prvom štvrťroku XXXX odpracovala XX,X hodín a dosiahla celkový hrubý príjem X.XXX.- Sk. C. hodinový zárobok preto u žalobkyne predstavuje XXX,XX Sk (X.XXX : XX,X). C. hrubý mesačný zárobok u žalobkyne súd zistil vynásobením priemerného hodinového zárobku XXX,XX x X hodín - počet odpracovaných hodín za pracovný deň (§ 135 zníženie o dobu prestávok) = XXX,XXSk- priemerný denný zárobok x koeficient XX,XX (priemerný počet odpracovaných dní pripadajúcich v roku na jeden mesiac) = XX.XXX,XX Sk, čo predstavuje priemerný mesačný zárobok žalobkyne v rozhodnom období po zaokrúhlení vo výške XX.XXX.- Sk. T. žalobkyňa v rozhodujúcom období neodpracovala aspoň XX dní alebo XXX hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok a ten sa zisťuje zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia (§ 1X4 ods. 3 , preto súd vychádzal z pravdepodobného zárobku v uvedenej výške, keďže ustanovenia odsekov. X a X cit. ust. platia

primerane na účely zisťovania pravdepodobného zárobku. D. z tohto právneho posúdenia súd priznal žalobkyni náhradu mzdy tak, že v mesiacoch, kedy žalobkyňa nebola práceneschopná, priznal jej náhradu mzdy v plnej výške pravdepodobného zárobku a to za mesiace jún až október XXXX a december XXXX, t.j. X x po XX.XXX.- Sk, za rok XXXX v mesiacoch X až 6, X až XX a XX (XX x po XX.XXX.- Sk), tak isto za rok XXXX za mesiace X až X ( X x po XX.XXX.- Sk) a za XX až XX/ XXXX ( X x po XX.XXX.- Sk), ďalej za január, február, apríl a máj XXXX ( X x po XX.XXX.- Sk). Za ďalšie mesiace, v ktorých žalobkyňa bola podľa oznámenia úradu práce z X.X.XXXX práceneschopná, súd jej náhradu mzdy nepriznal za dni práceneschopnosti. V období od X.XX. do XX.XX.XXXX, t.j. po dobu X dní bola žalobkyňa PN. Za november XXXX žalobkyni patrí náhrada mzdy za zostávajúcich XX pracovných dní v tomto mesiaci. Z priemerného mesačného zárobku XX.XXX.- Sk predstavuje denný zárobok žalobkyne pri XX pracovných dňoch sumu XXX,XX Sk denne. Za XX pracovných dní v mesiaci november XXXX predstavuje náhrada mzdy čiastku XX.XXX,XX Sk. Od X.X.XXXX do XX.X.XXXX bola žalobkyňa taktiež práceneschopná X pracovných dní, takže z priemerného zárobku predstavuje denný zárobok žalobkyne pri XX pracovných dňoch sumu XXX,XX Sk denne a za XX pracovných dní v mesiaci júl XXXX náhrada mzdy tvorí čiastku XX.XXX,XX Sk. Aj v novembri XXXX od XX.XX. do XX.XX. XXXX trvala PN žalobkyne XX pracovných dní. C. XX pracovných dňoch v novembri XXXX za XX zostávajúcich pracovných dní predstavuje denný zárobok žalobkyne XX.XXX : XX = XXX,XX Sk denne x XX dní = X.XXX,XX Sk. V septembri XXXX, kedy bolo XX pracovných dní, žalobkyňa bola PN XX pracovných dní, takže za X pracovných dní jej patrí náhrada mzdy v sume X.XXX,XX Sk (XX.XXX : XX = XXX,XX Sk x X). Aj v roku XXXX od X.X. do X.X.XXXX bola žalobkyňa X pracovných dní na PN, pričom v marci XXXX bolo XX pracovných dní, takže za XX pracovných dní jej patrí náhrada mzdy XX.XXX,XX Sk (XX.XXX:XX=XXX,XX x XX). D. na to, že od XX. júna XXXX žalobkyňa už nastúpila u žalovanej pracovať, a teda v júni XXXX odpracovala X dni, za ktoré jej náhrada mzdy nepatrí, pri XX pracovných dňoch v júni XXXX jej patrí náhrada mzdy vo výške XX.XXX,XX Sk (XX.XXX : XX = XXX,.XX x XX). X. náhrada mzdy za obdobie od X.X.XXXX do XX.X.XXXX tak predstavovala sumu XX.XXX,XX € (XXX.XXX,XX Sk). Y. si žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy v sume XXX.XXX,XX Sk, vo zvyšku súd jej žalobu zamietol. C. ide o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, súd posudzoval tento nárok podľa §§ 11X ods. X a XXX ods. 3 platného v rozhodnom období a priznal žalobkyni náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za r. XXXX v sume XX,XX € vo výške priemerného denného zárobku, a to za časť dovolenky, ktorú nemohla vyčerpať (ani jeden deň z XX dní za tento rok), tento nárok za roky 2003 až 2005 súd posúdil ako nedôvodný, pretože žalobkyňa nevykonávala u žalovanej prácu v tomto období.. Súčasne priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 21.448,40 € od polovice sporného obdobia, t.j. od 1.1.2004 do zaplatenia a pokiaľ ide o úrok z omeškania z náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2002, ten priznal v zákonnej výške platnej ku dňu omeškania, t.j. v súlade s ust. § 3 nar. vlády č. XX/XX Z. z. Y. v časti prevyšujúcej uplatnenú čiastku, t.j. o zaplatenie XXX,XX € súd zastavil na základe späťvzatia žaloby v tejto časti žalobkyňou počas konania, proti ktorému späťvzatiu žalovaná nemala námietky.

8. F. podala proti rozsudku odvolanie, navrhla zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a uložiť jej povinnosť zaplatiť náhradu mzdy žalobkyni za obdobie od X.X.XXXX do XX.XX.XXXX v sume X.XXX,XX € s úrokom z omeškania vo výške X,X % ročne od XX.X.XXXX do zaplatenia. T. spôsob výpočtu priemerného mesačného zárobku súdom v sume XX.XXX.- Sk, ale nesúhlasila s priznaním náhrady mzdy žalobkyni za celé obdobie od X.X.XXXX do XX.X.XXXX, pretože podľa nej ak žalobkyňa bola evidovaná na úrade práce, ako každý zamestnanec mala povinnosť dostaviť sa na pracovisko po uplynutí výpovednej lehoty, čo neurobila a žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázala ochotu pracovať. T. na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku považovala za premlčaný, lebo si ho uplatnila žalobkyňa až podaním z XX.X.XXXX. T. aj výšku priznaného úroku z omeškania a trov konania.

9. B. súd preskúmal napadnutý rozsudok ( okrem výrokov o zastavení konania v časti a o čiastočnom zamietnutí žaloby, lebo tieto výroky nadobudli právoplatnosť) So zreteľom na rozsah odvolania sa časť výroku rozsudku o priznaní náhrady mzdy po sumu X.XXX,XX € stala právoplatnou okamihom právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ( dňom XX.XX.XXXX) a tak predmetom konania tunajšieho súdu zostala náhrada mzdy vo výške XX.XXX,XX €, úrok z omeškania zo sumy XX.XXX,XX € a náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku. B. súd v uznesení sp. zn. XCo XXX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, ktorým zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o priznaní náhrady mzdy nad sumu X.XXX,XX € a úroku z omeškania, vo výroku o náhrade mzdy za nevyčerpanú dovolenku včítane úroku z omeškania a v nadväzujúcich výrokoch o trovách konania a súdnom poplatku a v rozsahu zrušenia vrátil vec tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, konštatoval, že v konaní sú uplatnené dva nároky, a to

nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku. K náhrade mzdy uviedol iné právne posúdenie (ako tunajší súd), keď poukázal na ust. § XXX ods. X zák. č. XXX/XXXX Z.z., podľa ktorého sa spravujú aj pracovno-právne vzťahy, vzniknuté pred X.X.XXXX, ak nie je ďalej ustanovené inak s tým, že nároky, ktoré z nich vznikli a právne úkony urobené pred X.X.XXXX, sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. C. odvolacieho súdu správne hodnotil súd prvej inštancie základ nároku tým, že posúdil vec podľa právnej úpravy platnej pred 1. aprílom XXXX, t.j. podľa zák. č. XX/XXXX Zb., ale jeho výšku, kde je podstatná výška priemerného zárobku, už posudzoval podľa novej právnej úpravy a nie podľa zák. č. X/XXXX Z.z. T. tomu konštatovaniu odvolací súd potvrdil priznanú náhradu mzdy žalobkyni v sume X.XXX,XX € (za X mesiacov po XX.XXX Sk, čo činí po prepočte XXX,XX €, ako bol vypočítaný pravdepodobný zárobok žalobkyne tunajším súdom) bez bližšieho zdôvodnenia. So zreteľom na vývoj dokazovania bolo potrebné podľa odvolacieho súdu upriamiť pozornosť na to, či od svojho zámeru vyjadreného v liste z XX.X.XXXX, že trvá na ďalšom zamestnávaní, žalobkyňa neodstúpila konkludentným činom a dve skutkové okolnosti podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné ďalej dokazovať.1/ správanie žalobkyne po uplynutí výpovednej lehoty a 2/ pracovnú jej pohotovosť po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede. C. odvolacieho súdu žalobkyňa na pozvanie žalovanej podpísala tzv. výstupný list, kde sa mimo vyporiadania záväzkov uvádza, že pracovný pomer zanikol k XX.X.XXXX, pričom neprezentovala svoju pracovnú pohotovosť, t.j. neoznámila svojmu nadriadenému pripravenosť na prácu, lebo postačilo jej písomné oznámenie. Za nejasné považoval okolnosti s odovzdávaním pracovných odevov, keď svedkyňa B. tvrdila, že odev sa nevracia, preto táto zdanlivo nepodstatná skutočnosť môže osvetliť vzťah žalobkyne k pracovnému pomeru a tak súd tunajší mal zistiť, či skutočne sa pri skončení pracovného pomeru vracali pracovné odevy lekárov, ako zo strany žalovanej, ale aj zo strany žalobkyne po tom, čo nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o neplatnosti výpovede, starali sa o usporiadanie ďalších vzťahov a vyslovil názor, že neobstojí tvrdenie o tom, že po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru má zamestnávateľ povinnosť vyzvať zamestnanca na nástup do práce, lebo taká povinnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, lebo pracovný pomer je zmluvný vzťah, kde si majú riešiť sporné záležitosti obaja účastníci konania a žalobkyňa pracovnú pohotovosť včas neosvedčila. O. skutočnosti podľa odvolacieho súdu svojim spôsobom oslabujú vážnosť jej vôle pokračovať v pracovnom pomere a pritom nestačí, že bola podaná žaloba o neplatnosť výpovede, nestačí ani to, že žalobkyňa zaslala list žalovanej o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ak jej ďalšie úkony svedčia o opaku, pritom môžu mať aj charakter konkludentného právneho úkonu. B. súd poukázal na ust. § 1 ods. X ZP, podľa ktorého sa na pracovno-právne vzťahy vzťahujú všeobecné ustanovenia B. zákonníka s tým, že tieto okolnosti neboli náležite vyhodnotené a okresný súd nevykonal v tomto smere ďalšie dokazovanie. K rozhodnutiu o úroku z omeškania odvolací súd uviedol, že žalobkyňa sa domáhala rôznych sadzieb úrokov z omeškania od XX,X % až do X % z rôznych súm, teda požadovala úroky za dlhšie časové obdobie, kedy nebola rovnaká sadzba úrokov, preto určenie strednej dĺžky úrokov z omeškania súdom I. inštancie nepovažoval za dobré možné a požadoval zročnosť zdôvodniť príslušným ustanovením. K nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku poukázal na ust. § 110 b/ ods. X a X ZP, keďže iné ustanovenia, najmä žiadne ustanovenie zák. č. XXX/XXXX Z.z., neprichádzajú do úvahy. Za správne považoval zamietnutie nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za roky XXXX až XXXX bez bližšieho zdôvodnenia a pre nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v r. XXXX sa uplatní podľa odvolacieho súdu a nie nový právny predpis. V ďalšom konaní mal tunajší súd doplniť dokazovanie na otázku odovzdávania pracovných odevov v r. XXXX v zdravotníctve u lekárov v prípade skončenia pracovného pomeru, teda objasniť, či je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že musela odovzdať pracovný odev a vyhodnotiť doterajšie dokazovanie s dôrazom na uvedené hodnotenie odvolacím súdom, pretože pri správaní sa žalobkyne po uplynutí výpovednej lehoty, ale aj v rozsudkovom konaní žalobkyne treba brať zreteľ na to, že osvedčenie pracovnej pripravenosti musí byť zo strany zamestnanca aj vyjadrené, pričom nemôže ísť o každodenné hlásenie sa do práce, ale z hľadiska hmotného práva musí byť pripravenosť a vôľa istým konaním potvrdená. V. nejde pri § 6X ods. 1 o vážne oznámenie o vôli trvať na ďalšom zamestnávaní.

XX. U. súd doplnil dokazovanie v naznačenom smere, vysporiadal sa s otázkou, či žalobkyňa od svojho zámeru vyjadreného v liste z XX.X.XXXX, ktorým deklarovala svoj záujem na zotrvaní v pracovnom pomere, neodstúpila konkludentne, či po uplynutí výpovednej lehoty dala žalovanej ako svojmu zamestnávateľovi najavo, že má záujem naďalej na svojom pracovisku pracovať a hodnotil aj otázku odovzdávania pracovných odevov v zdravotníctve u lekárov v r. XXXX, k čomu vypočul ako svedkov I.. D. D., I. R. a V. B., dopočul žalobkyňu a po zhodnotení vykonaného dokazovania vyvodil záver, že nárok žalobkyne na zaplatenie náhrady mzdy za žalované obdobie od X.XX.XXXX do XX.X.XXXX, nie je právne dôvodný. S. dokazovaním považoval za jednoznačne preukázané,

že žalobkyňa po uplynutí výpovednej lehoty neprejavila žiaden záujem o zaradenie do pracovného procesu. Na svoje pracovisko na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike sa vôbec nedostavila za účelom prideľovania práce, práve naopak na výzvu žalovanej po uplynutí výpovednej lehoty sa dostavila len na osobné oddelenie zamestnávateľa a vybavila si výstupné formality, t.j. podpísala výstupný list, v ktorom sa uvádza aj dátum XX.X.XXXX ako deň skončenia pracovného pomeru, čím podľa názoru súdu jasne deklarovala, že v pracovnom pomere nemieni pokračovať. G., ale aj písomnými dôkazmi v konaní bolo preukázané ako nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že do práce po uplynutí výpovednej lehoty nemohla nastúpiť z dôvodu, že musela odovzdať pracovné odevy. Z výsluchu svedkov I. D. D., V. B. a I. R. vyplynulo, že odevy si tak lekári, ako aj zdravotnícky personál po ukončení pracovného pomeru v r. XXXX nebrali domov, nebolo ich povinnosťou tento pracovný odev vrátiť, nakoľko zostával na pracovisku u žalovanej, kde dochádzalo k jeho čisteniu a tak nič nebránilo žalobkyni, aby sa po uplynutí výpovednej lehoty vrátila na pracovisko a ohlásila svoju pracovnú pripravenosť svojmu zamestnávateľovi. Za danej skutkovej situácie nemožno súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že žalovaná jej bránila vo výkone práce, resp. odmietla jej prideľovať prácu vzhľadom na to, že až v prípade, ak by jej žalovaná ako zamestnávateľ odmietla kvôli výpovedi prideľovať prácu, mohla sa žalobkyňa nedostaviť na pracovisko a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiavať. F. sa teda v konaní nepodarilo preukázať tvrdenie, že bolo jej povinnosťou odovzdať pracovný odev a aby táto okolnosť jej bránila plniť si povinnosti vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy. F. aj listinnými dôkazmi v rámci doplnenia dokazovania (kolektívna zmluva z r. XXXX, osobná karta žalobkyne po nástupe do zamestnania po určení neplatnosti výpovede, obežník z r. XXXX) preukázala, že „pracovné prádlo“ sa neodovzdávalo na pracovisku žalovanej. G. B. vypovedala, že sa nestretla s tým, aby niekto pri odchode prádlo vracal, či už lekár alebo zdravotnícky personál a s určitosťou uviedla, že žalobkyňa nevrátila prádlo, dokonca v čase, keď bola zamestnaná, chodila v civilných nohaviciach a topánkach a nemala zdravotnícke prádlo na sebe, za čo jej bolo uložené upozornenie. Z. svedkyňa R. nemala vedomosť o tom, aby niekto žiadal žalobkyňu vrátiť prádlo alebo aby sama prádlo vrátila na pracovisku, pretože to bol spotrebný materiál a až nedávno bola u žalovanej vydaná interná norma o tom, že sa majú vracať odevy pri odchode z pracoviska, ktorú skutočnosť potvrdil aj svedok I.. D. - priamy nadriadený žalobkyne, ktorý navyše potvrdil, že žalobkyňa nebola zvyčajne komplet prezlečená a po daní výpovede sa na neho neobrátila so žiadosťou o prideľovanie práce.

XX. Aj keď zákon vyslovene neustanovuje postup zamestnanca, ako dostatočným spôsobom prejaviť záujem zotrvať v pracovnom pomere, podľa názoru odvolacieho súdu, ktorým je tunajší súd viazaný, na prejavenie vážnosti vôle pokračovať v pracovnom pomere nepostačuje to, že podala žalobkyňa žalobu o neplatnosť výpovede a nestačí ani to, že zaslala žalovanej ako zamestnávateľovi list o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, lebo tým žalobkyňa včas pracovnú pohotovosť neosvedčila. Z výpovedí svedkov sa ukázalo ako nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že musela odovzdať pracovný odev a aby z toho dôvodu nemohla nastúpiť pracovať. Ďalšie správanie žalobkyne po uplynutí výpovednej lehoty bolo potrebné vziať do úvahy podľa odvolacieho súdu v tom smere, že žalobkyňa na pozvanie žalovaného podpísala výstupný list a vtedy neoznámila žalovanej svoju pripravenosť na prácu a tieto jej konkludentné úkony svedčia práve o opaku, preto nejde o vážne oznámenie o vôli trvať na ďalšom zamestnávaní, ktoré prejavila listom z XX.X.XXXX. T. aj samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi na poslednom pojednávaní sama potvrdila, že nemala záujem pracovať po uplynutí výpovednej lehoty ani vo firme svojho manžela, pretože jej v tom bránili nielen zdravotné dôvody, ale aj jej nezáujem o túto prácu, pretože sama zdôraznila, že nikdy nepracovala, ani nevypomáhala manželovi vo výdajni zdravotníckych potrieb, že potrebovala sa dať zdravotne do poriadku, naďalej je evidovaná ako nezamestnaná, nakoľko z vlastnej vôle ukončila aj posledný pracovný pomer, lebo ju tá práca nenapĺňala.

XX. Z. vyplýva z ust. § 61 ods. X,X ZP, v znení účinnom v čase skončenia pracovného pomeru žalobkyne, náhrada mzdy v prípade neplatnej výpovede patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje X mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať, pričom súd prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. F. súd priznal právoplatne náhradu mzdy za dobu X mesiacov (od X.X.XXXX do XX.XX.XXXX) pre neplatné skončenie pracovného pomeru vo výške X.XXX,XX € a žalovaná požiadala súd, aby za ďalšie obdobie náhradu mzdy žalobkyni vôbec nepriznal, s poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody. D. z vyššie uvedeného právneho posúdenia veci odvolacím súdom,

ktorým je tunajší súd viazaný, že žalobkyňa neprejavila napriek výpovedi vôľu a pripravenosť pracovať, od svojho zámeru vyjadreného v liste XX.X.XXXX odstúpila, pričom podľa odvolacieho súdu neobstojí skutočnosť, že po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede má zamestnávateľ povinnosť vyzvať zamestnanca na nástup do práce a že žalobkyňa včas pracovnú pohotovosť neosvedčila, tunajší súd vyvodil ten záver, že boli splnené zákonné podmienky pre nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni ako zamestnancovi za čas presahujúci X mesiacov, nakoľko žalovaná ako zamestnávateľ požiadala súd náhradu mzdy za ďalší čas nepriznať, čo je formálnou podmienkou. C. odvolacieho súdu nie je správny názor tunajšieho súdu, že zamestnávateľ má povinnosť vyzvať zamestnanca na nástup do práce po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede, naopak vyslovil názor, že žalobkyňa ako druhý účastník zmluvného vzťahu neosvedčila včas pracovnú pohotovosť, keď sa nedostavila na pracovisko, ale čakala na výzvu zamestnávateľa k nástupu do práce. Za obdobie r. XXXX až XXXX nevznikol žalobkyni nárok na pomernú časť dovolenky za odpracované dni, nakoľko nevykonávala u žalovanej prácu v tomto období a v tejto časti súd žalobu zamietol podľa názoru odvolacieho súdu správne. C. ale žalobkyni náhradu mzdy za jeden deň nevyčerpanej dovolenky za rok XXXX vo výške priemerného denného zárobku v sume XX,XX € a to za časť dovolenky, ktorú nemohla vyčerpať. V danej veci je nepochybné, že žalobkyňa v r. A. až XXXX nesplnila zákonnú podmienku skutočného odpracovania aspoň XX pracovných dní (§ 101 , a to platí aj o pomernej časti dovolenky za r. XXXX. T. pracovníka, s ktorým organizácia neplatne zrušila pracovný pomer, sú upravené v § 61 F. práce, nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku medzi nimi nie je. XX. S dôrazom na hodnotenie odvolacím súdom o správaní sa žalobkyne po uplynutí výpovednej doby, tunajší súd dospel k záveru, že na základe zistených skutočností nie je daný základ nároku na náhradu mzdy žalobkyni za dobu presahujúcu X mesiacov v súlade s cit. ust. § 61 ZP, preto nárok žalobkyne v časti náhrady mzdy z neplatnej výpovede v zostávajúcej výške XX.XXX,XX € (nad priznanú sumu X.XXX,XX € ) aj s uplatneným úrokom z omeškania, aj v časti o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za r. XXXX, posúdil ako nedôvodný a žalobu v tejto časti zamietol rozsudkom zo dňa X.X.XXXX s tým, že o trovách konania a poplatkovej povinnosti rozhodne samostatným uznesením. S. rozsudkom zo dňa XX.X.XXXX žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úrok z omeškania zo sumy X.XXX,XX € bližšie špecifikovaný, s poukazom na ust. § 166 O.s.p, v spojení s §§ 61 ods. X, XXX ods. 2 a § 3 nar. vlády č. XX/XXXX Z.z.

XX. B. súd uznesením zo dňa XX.XX.XXXX zrušil rozsudok okresného súdu zo dňa XX.X.XXXX vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o náhradu mzdy v istine XX.XXX,XX eur, ako aj vo výroku o zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok XXXX a zároveň zrušil dopĺňací rozsudok a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V súlade so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu bolo úlohou tunajšieho súdu vyporiadať sa s otázkou, či žalobkyňa od svojho zámeru vyjadreného v liste XX.X.XXXX, ktorým deklarovala svoj záujem na zotrvaní v pracovnom pomere, neodstúpila konkludentne a teda, či po uplynutí výpovednej lehoty dala žalovanej ako svojmu zamestnávateľovi najavo, že má záujem naďalej na svojom pracovisku pracovať, pričom za potrebné považoval upriamiť pozornosť, či žalobkyňa od svojho zámeru vyjadreného v liste XX.X.XXXX neodstúpila konkludentným činom a to pri nastúpení do práce po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede, tak, že bolo potrebné nielen zo strany žalovanej, ale aj žalobkyne starať sa o usporiadanie ďalších vzťahov. C. názoru odvolacieho súdu žalobkyňa včas neosvedčila svoju pracovnú pohotovosť tým, že po ukončení konania o neplatnosť výpovede nastúpila späť do pracovného pomeru až na základe výzvy zamestnávateľa. V priebehu dokazovania súd neposúdil okolnosť, že pracovný pomer žalobkyne je špecifický a zároveň, že je potrebné brať zreteľ aj na dohody medzi účastníkmi konania. Za potrebné pokladal skúmať aj otázku zmeny podmienok u zamestnávateľa a tým aj nemožnosť nastúpenia zamestnanca do práce. H. potrebné zvážiť, že v čase ukončenia konania o neplatnosť výpovede žalobkyňa prejavila záujem o čo najskorší nástup do práce, avšak nemohla takto učiniť bez vedomia zamestnávateľa a preto, či je možné jej okamžité uposlúchnutie výzvy považovať za dostatočné prejavenie záujmu na ďalšom zamestnaní.

XX. G. vykonal dokazovanie v naznačenom smere odvolacím súdom. C. ide o otázku, či žalobkyňa od svojho zámeru vyjadreného v liste XX.X.XXXX, ktorým deklarovala svoj záujem na zotrvaní v pracovnom pomere, neodstúpila konkludentne, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej v konaní v tom, že po uplynutí výpovednej lehoty nedala žalovanej ako svojmu zamestnávateľovi relevantne najavo, že má záujem naďalej na svojom pracovisku pracovať. D. pritom z preukázanej skutočnosti, že na výzvu zamestnávateľa listom z XX.X.XXXX sa dostavila žalobkyňa len na osobné oddelenie, kde si vybavila výstupné formality a tým jasne deklarovala podľa názoru súdu, že v pracovnom pomere so žalovanou nemieni pokračovať, pretože vôbec neprejavila záujem o pridelenie práce na svojom pracovisku na

gynekologickopôrodníckej klinike, kde sa vôbec nedostavila, nekonzultovala , svoj nástup do práce so žalovanou, údajne z dôvodu, že v civilnom oblečení nemohla chodiť na pracovisko a vykonávať prácu sekundárnej lekárky, keďže musela odovzdať „biele prádlo“ a tým jej žalovaná ako zamestnávateľ mala nepriamo brániť vo výkone práce. U. skutočnosť potvrdila samotná žalobkyňa, ako aj jej priamy nadriadený I.. D., vypočutý v konaní ako svedok, aj svedkyňa R.. Z výsluchu uvedených svedkov, i svedkyne B. súd považoval za preukázané, že v r. XXXX sa pracovné odevy nevracali u žalovanej ako zamestnávateľa, lekári si ich nebrali domov, odevy zostávali u žalovanej, kde sa čistili pre ich ďalšie používanie a teda žalobkyni nič nebránilo, aby sa po uplynutí výpovednej doby (XX.X.XXXX) vrátila na svoje pôvodné pracovisko, svojmu nadriadenému oznámila svoju pracovnú pripravenosť a logicky až následne by jej žalovaná po prejavení záujmu pracovať a dohode o čase nástupu do práce, pridelila k výkonu jej práce lekárky aj ochranné pracovné prostriedky, čo si vyžadoval špecifický výkon jej práce a určoval to aj vnútorný predpis žalovanej: Y. osobných ochranných pracovných prostriedkov (B.) pre zamestnancov FN L. C. v Y. z januára XXXX, prijatý na základe vyhl. č. XXX/XX Z. z. o poskytovaní B. a podľa § 133 ods.XX F. práce. F. až po skončení konania o neplatnosť výpovede, keď ju žalovaná vyzvala písomne k nástupu do práce, nastúpila dňa XX.X.XXXX na svoje pôvodné pracovisko na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike ako sekundárna lekárka, kde asi X roky pracovala a dňom XX.X.XXXX prešla na odbor revíznych činností a zdravotných poisťovní ako revízny lekár, odkiaľ odišla dohodou. F. považovala samotný list z XX.X.XXXX a oznámenie zamestnávateľovi, že chce zostať v pracovnom pomere, za dostatočný spôsob preukázania jej záujmu pracovať u žalovanej. G. ale dospel na základe dokazovania k názoru, že nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, aby žalobkyni bránilo pri nástupe na pracovisko, že nemala pracovné oblečenie, alebo aby jej akýmkoľvek spôsobom žalovaná bránila v nástupe na pracovisko alebo jej odmietla prideľovať prácu. F. tvrdila, že sa potom, ako bola práceneschopná a ako uplynula výpovedná lehota, dostavila k svoju priamemu nadriadenému C.. C. alebo D. D., ani nevedela uviesť, ku ktorému z nich, ale I.. D. ako svedok jasne uviedol, že v ten deň, kedy mala nastúpiť po uplynutí výpovednej lehoty, resp. po svojej PN, tak sa u neho nezastavila. F. tvrdila v odpovedi na otázky žalovanej v rámci doplnenia dokazovania, že dokonca písomne žiadala, aby mohla nastúpiť do práce, čo taktiež nepreukázala. F. spôsobom teda neosvedčila, že po uplynutí výpovednej lehoty a po svojej PN prišla na svoje pracovisko a žiadala o prideľovanie práce, naopak tvrdila, že k nástupu do práce jej bránilo to, že si myslela, že výpoveď je neplatná , že jej v tom bránil zákon, lebo po nezákonnej výpovedi prestala byť zamestnankyňou O. Y., v dôsledku toho stratila právo svojvoľne sa pohybovať po pôde kliniky, že musela odovzdať všetky kľúče, pečiatku, hoci sa neosvedčilo, že by ju na to niekto vyzýval. U. dôkazná situácia nasvedčuje tomu, čo krajský súd naznačil na ďalšie preskúmanie, či žalobkyňa od svojho úmyslu ďalej pracovať neodstúpila konkludentne, pretože je logický prejav toho, že nechce zamestnanec pracovať, keď sa nedostaví na pracovisko a prirodzený prejav je zasa ten, že keď je si vedomý neplatnosti výpovede, tak na pracovisko príde a dožaduje sa, aby mu bola práca pridelená a až potom, keď mu nadriadený odmietne prácu prideliť kvôli výpovedi, tak sa dožaduje pridelenia práce a to je jasný prejav toho, že zamestnanec chce pracovať. F. z celého svojho postoja k práci dala práve najavo, že nemala záujem u žalovanej po výpovedi pracovať vôbec, takže neosvedčila žiadnu ochotu pracovať, aj keď chodila na úrad práce, pretože úrad práce neprideľuje prácu lekárom a všetky tieto miesta sa obsadzujú výberovými konaniami. G. o tom aj následné konanie, keď sa ani svojou žalobou zo dňa X.X.XXXX o určenie neplatnosti výpovede, nedomáhala, aby súd zároveň určil, že jej pracovný pomer naďalej trvá, rovnako keď sa po neplatnej výpovedi sa dožadovala dovolenky, nie pridelenia práce. T. to viackrát potvrdila sama, že už ju práca lekárky nenapĺňala po XX rokoch, odišla na inú pracovnú pozíciu a dohodou skončila pracovný pomer, čomu predchádzalo obdobie, kedy od X.X.XXXX sa prihlásila na úrade práce, ale žiadne pracovné miesto jej ponúknuté nebolo, sama si hľadala prácu, čo sa jej po celú dobu nepodarilo, nemala žiaden príjem, živil ju iba jej manžel, podstúpila rekvalifikačný kurz. T. preukázané v konaní ani tvrdenie žalobkyne, že došlo k zmene podmienok u žalovanej ako zamestnávateľa v čase uplynutia výpovednej lehoty a tým aj nemožnosť nastúpenia žalobkyne ako zamestnankyne do práce, nakoľko jej pracovné miesto bolo voľné, mala právo vrátiť sa na to svoje pôvodné zamestnanie. F. poukazovala na absolútna nechuť žalobkyne k práci a navrhla súdu to zohľadniť v tom moderačnom práve súdu, aby náhradu mzdy jej nebola priznaná vôbec, aby vzal do úvahy aj to, že aj keď výpoveď bola určená za neplatnú, bolo to naozaj len z formálnych dôvodov, že jej tie upozornenia prišli v jeden deň, ale bolo jednoznačne preukázané, že pracovné povinnosti, ktoré sa jej vo výpovedi kládli za vinu, boli aj súdom vyhodnotené ako porušenie pracovnej povinnosti.

XX. Z výsledkov doplnenia dokazovania, doručenej správy od A. práce, soc. vecí a rodiny KE ohľadne hľadania si zamestnania zo strany žalobkyne v období od X.X.XXXX do XX.X.XXXX, ktoré preukazovala potvrdeniami o hľadaní si zamestnania, súd zistil, že žalobkyňa v období od decembra XXXX do mája

XXXX absolvovala vzdelávanie s názvom „výpočtová technika a jej aplikácia v malom a strednom podnikaní“. F. úrad práce oznámil súdu, že konkrétne pracovné miesto nebolo žalobkyni ponúknuté z dôvodu, že v databáze voľných pracovných miest nebolo pracovné miesto zodpovedajúce jej vzdelaniu a praxi. T. boli oslovené súdom všetky existujúce subjekty, od ktorých potvrdenia o hľadaní zamestnania predložil súdu úrad práce a z ich odpovedí je zrejmé, že žalobkyňa sa zaujímala o akékoľvek voľné pracovné miesta, v rôznych spoločnostiach (nielen zdravotnícke, ale aj účtovné, kadernícke a pod.), teda aj o miesta nie v jej profesii, kde nedisponovali žiadnym pracovným miestom, takže nebola jej práca ponúknutá s tým, že v niektorých nebolo v danom čase voľné pracovné miesto, v niektorých si na podrobnosti s odstupom času nepamätali a uviedli aj to, že nemali záujem zamestnať lekára. F. pritom zdôraznila, že ak bola žalobkyňa ochotná pracovať napr. v kaderníctve, tak si hľadala prácu tam, kde odmietli lekárku ako nepotrebnú, takže išlo o veľmi formálnu záležitosť z jej strany, pričom poukázala na voľné miesta na takých pozíciách, aké si žalobkyňa nehľadala, t.j. lekár alebo napr. zdravotný personál, kedy v tom rozhodnom období vznikli X nové zdravotnícke zariadenia, z toho minimálne B. ústav v Y., vytvorilo sa tam samostatné oddelenie gynekológov, kde aj od žalovanej prešlo X lekárov, aj nižší zdravotnícky personál, takže oddelenie a klinika u žalovanej sa napĺňala novými lekármi a je to všeobecne známa vec, že lekárov a zdravotných sestier je stále nedostatok, boli výberové konania, mohla sa tam prihlásiť žalobkyňa, aj u žalovanej, kde voľných miest bolo stále dosť, aj v iných nemocniciach a určite boli tieto pozície a možnosti primeranejšie jej postaveniu lekárky. F. fakticky ani netvrdila, aké organizačné zmeny jej mali na strane zamestnávateľa brániť v tom, aby nastúpila a žalovaná preukázala listinnými dôkazmi, že nedošlo k takej organizačnej zmene, žeby malo dôjsť k zníženiu stavu pracovníkov, doteraz aj po zlúčení starej a novej nemocnice k X.X.XXXX zostali v obidvoch nemocniciach pracoviská gynekologicko-pôrodnícke, na M. je to oddelenie, ktoré má viacero lekárov- gynekológov a tak isto v nemocnici na U. G. zostala dokonca klinika, takže v žiadnom prípade nemožno hovoriť o takých zmenách, ktoré by vylúčili možnosť, aby sa žalobkyňa vrátila na svoje pôvodné pracovisko, kde sa napokon aj vrátila.

XX. G. nároky, ktoré vznikli žalobkyni na náhradu mzdy v dôsledku neplatného rozviazania jej pracovného pomeru, posudzoval podľa F. práce č. XX/XXXX Zb. v znení účinnom v čase rozviazania pracovného pomeru žalobkyne. Ak súd na základe žaloby zamestnanca zistí neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, rozhodne zároveň aj o náhrade mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa ustanovenia § 6X ods. 1 ZP. C. ust. § 61 ods. X , ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje X mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Je nesporné, že podľa cit. ustanovenia § X1 priznal súd žalobkyni náhradu mzdy za dobu 6 mesiacov po neplatnom rozviazaní jej pracovného pomeru vo forme satisfakcie voči nej ako zamestnankyni a súčasne sankcie voči žalovanej, ktorá s ňou pracovný pomer neplatne rozviazala a zníženie prípadne nepriznanie náhrady mzdy za túto dobu neprichádza do úvahy. C. zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde, bez ktorej žiadosti súd nemôže jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. C. rozhodovaní súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje, je však povinný prihliadať, či zamestnanec bol medzitým zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. F. v danom prípade žiadala o nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni nad X mesiacov, prípadne o jej zníženie. C. tejto náhrady závisí aj od možnosti a ochoty zamestnanca vykonávať prácu. Ak zamestnanec nie je schopný napr. pre práceneschopnosť, keď mu patria nemocenské dávky, prácu vykonávať, nemá v tejto dobe nárok na poskytnutie náhrady mzdy. D. z tohto právneho posúdenia súd už právoplatne priznal žalobkyni náhradu mzdy za X mesiacov žalovaného obdobia tak, že v mesiacoch, kedy žalobkyňa nebola práceneschopná, priznal jej náhradu mzdy v plnej výške pravdepodobného zárobku (X x po XX.XXX.- Sk=XXX,XX €). Za ďalšie mesiace, v ktorých žalobkyňa bola podľa oznámenia úradu práce z X.X.XXXX práceneschopná, súd jej náhradu mzdy nepriznal za dni práceneschopnosti (uvedené vyššie) a rovnako ani za ďalšie žalované obdobie až do XX.X.XXXX, kedy nastúpila do práce a vo zvyšku žalobu žalobkyne o náhradu mzdy zamietol. G. dospel k tomu záveru úvahami po zhodnotení dôkaznej situácie, kedy žalobkyňa počas obdobia od X.X.XXXX do XX.X.XXXX bola prihlásená na úrade práce, nikde nepracovala ( okrem obdobia v r. XXXX pri výpomoci manželovi), aj keď sa x krát uchádzala o zamestnanie u rôznych subjektov, v súlade s jej povinnosťou vyplývajúcou z evidencie nezamestnaných na úrade práce, ktorú ak by neplnila, bola by z evidencie vyradená, čo sa nestalo. C. názoru súdu žalobkyňa bola schopná nájsť si na trhu práce zamestnanie, ak by ho hľadala aktívne,

avšak žalobkyňa hľadala pracovné miesto na nesprávnych miestach, tam kde jej dali pečiatku, že pre ňu nemajú prácu, nie na mieste zodpovedajúcom jej vzdelaniu a poslaniu lekárky. G. pokladal za logické, že pri daní výpovedi v tak špecifickom povolaní, ako je lekár - gynekológ, bude mať žalobkyňa ambíciu pracovať na rovnakej pozícii, kde by reálne vykonávala prácu v zásade za rovnocenných podmienok ako u žalovanej a nie v spoločnostiach, ktoré sú profesijne diametrálne odlišné od zdravotníctva, t.j. za nevýhodnejších podmienok, než by mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy. O. skutočnosti svedčia o fiktívnom- iluzórnom hľadaní zamestnania žalobkyňou bez reálnej možnosti sa zamestnať. F. teda neuniesla dôkazné bremeno na svoje tvrdenia, že sa aktívne uchádzala o zamestnanie tak, ako jej to ukladá ust. § 79 ods. X ZP.

XX. Z rozsudku B. súdu Y. II zo dňa XX.XX.XXXX zn. XXC/XXX/XXXX v spojení s rozsudkom Y. súdu v Y. zn. XCo/XX/XX zo dňa XX.X.XXXX je zrejmé, že rozhodnutie súdu, ktorým súd určil, že výpoveď daná žalobkyni listom žalovanej zo dňa X.X.XXXX je neplatná, nadobudlo právoplatnosť dňa XX.X.XXXX.Z odvodnenia rozsudku je zrejmé, že pracovný pomer bol neplatne skončený z dôvodu výpovede žalovanej ako zamestnávateľa podľa § 46 ods. X písm. f) ZP. G. v odôvodnení rozsudku konštatovali, že výpoveď nespĺňa zákonné podmienky dostatočnej konkretizácie výpovedného dôvodu, teda daná výpoveď nebola neplatná preto, že sa skutok (opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou) nestal, ale pre formálne dôvody jej písomného vyhotovenia. Z výsledkov dokazovania v konaní sp. zn. XXC/XXX/XXXX teda vyplynulo, že porušenie pracovnej disciplíny u žalobkyne sa opakovalo, čo bolo dôvodom pre rozviazanie pracovného pomeru. D. teda nebola neplatná z dôvodu, že by k pochybeniu pri plnení pracovných úloh zo strany žalobkyne nedošlo, ale z dôvodu nedostatočného a nezameniteľného vymedzenia skutku. A práve uvedená skutočnosť t.j., že na strane žalobkyne bolo viackrát zistené porušenie pracovných povinností, bola dôvodom, pre ktorý súd využil svoje moderačné právo a rozsah náhrady mzdy presahujúci X mesiacov znížil. S ohľadom na uvádzané skutkové okolnosti prípadu súd za primerané považoval priznanie nároku na náhradu mzdy za spolu X mesiacov. C. boli dôvodom dania neplatnej výpovede opakované porušenia pracovnej disciplíny, išlo o pochybenia žalobkyne . C. ak žalobkyňa svojim konaním dala dôvod pre výpoveď a táto bola neplatná pre nedostatky jej formálneho charakteru, tak možno konštatovať, že to boli obaja účastníci, ktorí svojím konaním spôsobili danie neplatnej výpovede a teda aj stav, že žalobkyňa až do pridelenia práce po neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nemohla svoju prácu vykonávať. Za tohto stavu je namieste, aby žalobkyňa následky neplatného skončenia pracovného pomeru znášala pomernou časťou t.j. aby strpela zníženie náhrady mzdy. K uvedenému záveru súd dospel aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa v konaní nepreukázala aktívny prístup hľadania svojho pracovného miesta, ako bolo zdôvodnené vyššie, aj keď sa mohla zapojiť do vhodnej práce, počas celého žalovaného obdobia XX mesiacov (od X.X.XXXX do XX.X.XXXX) nebola nikde zamestnaná a uchádzala sa o prácu mimo jej profesie, pričom dôvody, pre ktoré si nenašla prácu, súd posúdil ako subjektívne (nie objektívne).

XX. Z. vyplýva z dokazovania, súd už právoplatne ( dňom XX.XX.XXXX) priznal žalobkyni pôvodným rozsudkom zo dňa X.XX.XXXX sp. zn. XXC XX/XXXX-XXX, v spojení s uznesením KS v Y. zo dňa XX.X.XXXX sp. zn. XCo XXX/XXXX-XXX, náhradu mzdy po sumu X.XXX,XX eur, ktorú žalovaná už žalobkyni vyplatila dňa XX.X.XXXX. Čo sa týka úroku z omeškania z tejto sumy, súd o ňom rozhodol v doplňujúcom rozsudku zo dňa XX.X.XXXX, ktorý ale odvolací súd rovnako zrušil bez bližšieho zdôvodnenia.

XX. V zmysle ust. § X56 ods.2 účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy.

XX. V zmysle ust. § 3 nar. vlády č. XX/XXXX Zb. v znení platnom do XX.XX.XXXX, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej T. platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

XX. D. z právnej úpravy (§61 ods. X v zmysle záverov odvolacieho súdu, kedy súd dôvodne priznal žalobkyni náhradu mzdy vo výške pravdepodobného zárobku za prvých X mesiacov od X.X.XXXX do XX.XX.XXXX, t.j.(X x po XX.XXX.- Sk = XXX,XX eur), čo činí X.XXX,XX eur, nakoľko za toto obdobie náhrada mzdy patrí v neobmedzenom rozsahu, bez krátenia a bez ohľadu na poberané dávky v nezamestnanosti práve v tomto období, v tomto prípade súd žalobkyni priznal úrok z omeškania zo sumy X.XXX,XX eur tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. D. pritom zo skutočnosti, že žalovaná bola povinná mesačne vyplácať žalobkyni mzdu vo výplatnom termíne do XX.dňa každého

nasledujúceho mesiaca, teda XX-tym dňom každého mesiaca za obdobie od X.X.XXXX do XX.XX.XXXX sa žalovaná dostala do omeškania tým, že sa dostala do súdneho sporu so žalobkyňou a nedošlo k vyplácaniu jej mzdy a omeškanie trvalo až ku dňu XX.X.XXXX, kedy vyplatila žalobkyni náhradu mzdy. F. patrí úrok z omeškania v zákonnej výške, ako si ho žalobkyňa uplatnila už podaním zo dňa XX.X.XXXX a len spresnila svoj nárok aj v časti úroku z omeškania v podaní z XX.X.XXXX, t.j. v zákonnej lehote X rokov.

XX. C. ide o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, súd posudzoval tento nárok podľa §§ 11X ods. X a XXX ods. 3 platného v rozhodnom období. T. žalobkyne považovala žalovaná za premlčaný, lebo si ho uplatnila žalobkyňa až podaním z XX.X.XXXX. K nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku odvolací súd považoval za správne zamietnutie tohto nároku za roky XXXX až XXXX bez bližšieho zdôvodnenia.

XX. C. zistenie splnenia nároku na dovolenku za kalendárny rok je rozhodujúce, kedy pracovný pomer vznikol, či trval po celý kalendárny rok a či zamestnanec v tomto roku odpracoval aspoň XX dní. Do času požadovaného výkonu práce XX dní sa započítavajú skutočne odpracované dni a podmienka odpracovania XX dní v kalendárnom roku musí byť splnená v každom kalendárnom roku, a to bez zreteľa na to, či pracovný trval aj v predchádzajúcich kalendárnych rokoch. V danej veci je nepochybné, že žalobkyňa v r. XXXX až XXXX nesplnila zákonnú podmienku skutočného odpracovania aspoň XX pracovných dní (§ 101 , a to platí aj o pomernej časti dovolenky za r. XXXX. T. pracovníka, s ktorým organizácia neplatne zrušila pracovný pomer, boli upravené v tom čase platnom § 61 ZP, nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku medzi nimi nie je. Y. žalobkyni v uvedenom období nevznikol nárok na dovolenku v zmysle § 101 ZP, lebo neodpracovala XX dní, nevznikol jej vôbec nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za r. XXXX až 2005 (§ 110 b/ ods. 2 . Súd jej do času požadovaného výkonu práce nezapočítal obdobie, počas ktorého nepracovala u žalovanej vôbec z dôvodu prebiehajúceho pracovného sporu o určenie neplatnosti výpovede. Toto obdobie nie je možné považovať za čas neprítomnosti v práci pre prekážky na strane zamestnávateľa. Vzhľadom na to, že žalobkyni v uvedenom období nevznikol nárok na dovolenku v zmysle § 101 ZP, nevznikol jej ani nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku (§116 ods. 3 . Súd zdôrazňuje, že pre vznik nároku na dovolenku sa okrem nepretržitého trvania pracovného pomeru vyžaduje v zmysle § 101 ods. 1 aj ďalšia podmienka a to skutočný výkon práce. Žalobkyňa od dania výpovede v marci 2002 až do 28.6.2005 u žalovanej nepracovala. V dôsledku toho podmienku skutočného výkonu práce aspoň 60 dní v kalendárnom roku nesplnila, nevznikol jej preto ani nárok na dovolenku a na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Nariadenie vlády č. 223/1988 Zb., ktorým sa vykonáva , v ustanovení § 55 ods. 2 taxatívne uvádza náhradné doby, ktoré sa považujú za výkon práce pre účely dovolenky. Prekážky v práci zamestnanca z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru sa ale nepovažujú za výkon práce pre účely dovolenky. Nepriznaním náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú ani nemohol vzniknúť nárok v zmysle § 101 ZP, nemôže byť poškodený zamestnanec, s ktorým bol neplatne rozviazaný pracovný pomer, ak mu v zmysle § 61 ods. 1 patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku, lebo potom nie je žiaden dôvod na to, aby za rovnaké obdobie (jeho časť), obdŕžal ďalšiu náhradu mzdy, napr. z dôvodu nevyčerpanej dovolenky (rozsudok NS SR zn. 3Cdo 6/2008). Uplatnenú námietku premlčania tohto nároku žalovanou súd považoval za neopodstatnenú, lebo nárok si uplatnila žalobkyňa včas v rámci odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania zo dňa 30.8.2005, t.j. v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej lehoty, vzhľadom na splatnosť nároku na náhradu mzdy na nevyčerpanú dovolenku za r. 2002 od. 1.1.2004 (§§ 109 ods. 2, 262, 263 ods. 1 .

25. Keďže v konaní nebol preukázaný vznik nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku žalobkyne za r. 2002 až 2005, súd žalobu v tejto časti ako právne nedôvodnú zamietol.

26. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 C.s.p., tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo. Podľa pomeru úspechu v konaní by mala nárok na pomernú časť trov žalovaná, ktorá sa však vzdala práva na náhradu trov konania.

27. V zmysle ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

28.Na základe skutočnosti, že žalobkyňa bola oslobodená od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. d) cit. zákona, súd uložil žalovanej ako neúspešnej v konaní zaplatiť súdny poplatok 184,50 € (vo výške 6% zo sumy 3.685,52 € s prísl. priznanej žalobkyni) podľa Položky 1, písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov) na účet tunajšieho súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Košice II. V odvolaní proti rozsudku sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku -CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 365 ods. 1 odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 . Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).