Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23C/25/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Janou Janics Bajánkovou v právnej veci žalobcu: F. R., X.. XX.XX.XXXX, štátne občianstvo: Indická republika, zastúpený: JUDr. Sabína Hodoňová, advokátka, Mariánske námestie 31, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 8, 812 72 Bratislava o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa náhrada konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobným návrhom podaným na tunajší súd dňa 18.06.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1671.69 eur titulom náhrady skutočnej škody a sumy 30.000 eur ako nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."). Dôvodil, že rozhodnutím Oddelenia azylu PZ Humenné, č. p. UHCP-PO-OA-HE-ZVC-7-001/2010 zo dňa 04.10.2010, bol zaistený za účelom realizácie administratívneho vyhostenia a následne rozhodnutím Oddelenia azylu PZ Humenné, č. p. UHCP-PO-OA-HE-ZVC-7-019/2010 zo dňa 29.03.2011 bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty zaistenia. Oddelenie azylu PZ Humenné dňa 04.10.2010 vydalo rozhodnutie č.p. UHCP-PO-OA-HE- ZVC-6-001/2010, ktorým administratívne vyhostilo žalobcu z územia Slovenskej republiky a zakázalo mu vstup na územie slovenskej republiky po dobu troch rokov. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov zo dňa 29.11.2010, č.p. UHCP-PO- HCP-468-004/2010. Predmetné rozhodnutie Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 13.01.2012, sp. zn. 11 Scud 1/2011 zrušil a vec Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície PZ Prewšov na ďalšie konanie. Žalobca bol v dôsledku rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré považoval za nezákonné, pozbavený osobnej slobody odo dňa 04.10.2010 do 28.02.2012 a preto mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú so zreteľom na jeho zraniteľné postavenie cudzinca, bez možnosti sa účinne brániť, ohodnotil sumou 30.000 eur.

2. Žalovaný s návrhom žalobcu nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť pre nesplnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Mal za to, že rozhodnutia o zaistení žalobcu nemožno považovať za nezákonné, keďže rozhodnutia o zaistení neboli zrušené, ale naopak boli tak Krajským ako aj Najvyšším súdom potvrdené. Žiadne z právoplatných rozhodnutí žalovaného, ktorými bola žalobcovi obmedzená osobná sloboda neboli nikdy zrušené ani zmenené pre ich nezákonnosť, práve naopak, v oboch prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky skonštatoval, že odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a tiež konštatoval, že nezistil ani žiadne pochybenia v postupe žalovaného ani Krajského súdu. Namietal, že žalobca spája rôzne konania s rôznym výsledkom dokopy. O vzťahu k

zrušenému rozhodnutiu žalovaného Krajským súdom v Prešove a k žalobnému návrhu žalobcu, že zo znenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 vyplýva, že v dôsledku zrušeného rozhodnutia musí súčasne poškodenému vzniknúť aj škoda, pričom v uvedenom konaná žalobcovi žiadna nevznikla nakoľko žalovaný bol zaviazaný k povinnosti nahradiť trovy konania žalobcovi. Žalovaný mal zároveň za to, že žalobca nijako nepreukázal v čom vidí zraniteľnosť postavenia cudzinca nakoľko žalobca sám v administratívnych konaniach uviedol, že pozná slovenský jazyk, tlmočníka nežiadal, výslovne uviedol, že slovenský jazyk ovláda slovom aj písmom a tlmočníka preto nepožadoval. Rovnako z administratívnych spisov vyplýva, že žalobca bol v administratívnych konaniach zastúpený zvoleným právnym zástupcom. S poukazom na vyššie uvedené mal za to, že tvrdenia žalobcu o zraniteľnom postavení cudzinca sú účelové, nelogické, ničím neopodstatnené a nemajú oporu v právnych predpisoch Slovenskej republiky a vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme sú absolútne nepodložené. Naviac, žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik a existenciu nemajetkovej ujmy, a ani jej výšku. Napokon poukázal na to, že zo žaloby nie je ani zrejmé aká konkrétna nemajetková ujma mala žalobcovi vzniknúť.

3. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s prednesmi právneho zástupcu žalobcu a splnomocneného zástupcu žalovaného, oboznámil sa aj s listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu zo strany žalobcu a žalovaného s obsahom pripojeného spisu ako aj s ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Z obsahu pripojeného administratívne spisu súd zistil, že žalobca bol rozhodnutím Oddelenia azylu PZ Humenné zo dňa 04.10.2010 č.p. UHCP-PO-OA-HE-ZVC-6-001/2010, administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a zakázalo mu vstup na územie slovenskej republiky po dobu troch rokov. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov zo dňa 29.11.2010, č.p. UHCP-PO-HCP-468-004/2010. Predmetné rozhodnutie Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 13.01.2012, sp. zn.. 11Scud 1/2011 zrušil a vec Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície PZ Prešov na ďalšie konanie z dôvodu že napadnuté rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia a z dôvodu, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

5. Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné vydalo dňa 04.10.2010 rozhodnutie č.p. UHCP-PO- OA-HE-ZVC-7-001/2010 o zaistení žalobcu. Nemožnosť odkladu výkonu predmetného rozhodnutia zdôvodnil tým, že v prípade ak by bol umožnený žalobca by mohol utrpieť ujmu na svojich právach, lebo na základe jeho vlastného vyjadrenia nemal žiadne finančné prostriedky a nebol si schopný zabezpečiť ani najzákladnejšie životné potreby. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04.11.2010 súd potvrdil rozhodnutie Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné zo dňa 04.10.2010, č.p. UHCP-PO- OA-HE-ZVC-7-001/2010 o zaistení žalobcu. Krajský súd v odôvodní rozhodnutia uviedol, že v prípade zaistenia žalobcu boli splnené všetky zákonom i medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre zaistenie osoby. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.03.2011 sp. zn. 1Sža/101/2010.

6. Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné vydalo dňa 29.03.2011 rozhodnutie č.p. UHCP-PO- OA-HE-ZVC-7-019/2010, ktorým rozhodlo o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu z dôvodu, že žalobca dostatočne nespolupracoval a z uvedeného dôvodu nebolo možné v potvrdiť pravdivosť ním udávaných osobných údajov aj vzhľadom k správe Interpolu Rím, v ktorej boli uvedené rôzne identity žalobcu na základe pozitívneho výsledku lustrácie odtlačkov a to nasledovné zhody

- dňa 10.04.1987 v Ríme identifikácia pod údajmi R. H., nar. XX.XX.XXXX v Dogarpur, India

- dňa 10.02.1987 v Ríme identifikácia pod údajmi R. H., nar. XX.XX.XXXX v Dogar, India

- dňa 19.12.1986 v ENNA identifikácia pod údajmi R. D. H., rodičia Marcharn, , nar. XX.XX.XXXX v Dogar Pur, India

- dňa 06.08.1983 v Ríme identifikácia pod Ú. D. R., nar. XX.XX.XXXX v Dogar Pur, India Správny orgán skúmal tiež účel zaistenia a skonštatoval, že tento účel doposiaľ nezanikol, nakoľko žalobca nespĺňa podmienky prepustenia z dôvodu, že nie je držiteľom platného cestovného dokladu potrebného na jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky. Uvedené rozhodnutie bolo Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.05.2011, č.k. 1Sp/8/2011-30. Stotožnil sa so záverom správneho orgánu, ktorý správne zhodnotil, že žalobca dostatočne nespolupracuje, doplnil, že uvedené bolo preukázané aj tým, že žalobca odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu a zastupiteľský úrad i v dôsledku toho nevydal náhradný cestovný doklad, s tým, že identita žalobcu nebola potvrdená. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.09.2011 sp. zn. 1Sp/8/2011. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom

Krajského súdu, že predĺženie lehoty zaistenia žalobcu bolo dôvodné, keďže žalobca nespolupracoval s orgánmi polície, odmietol vyplniť dotazník v rodnom jazyku maril tým možnosť vydania náhradného cestovného dokladu.

7. Žalobca zotrval na dôvodnosti nároku na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím. Mal za to, že v danej veci je súvislosť medzi rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalobcu a rozhodnutím a o zaistení žalobcu. Uvedené vyplýva priamo z výroku rozhodnutí o zaistení a o predlžení zaistenia. Rozhodnutie o vyhostení žalobcu bolo rozhodnutím KS v Prešove zrušené ako nezákonné. Konajúci súd v tomto rozhodnutí sám uviedol, že žalobca bol poškodený na svojich právach. V dôsledku konania o vyhostení žalobcu boli vydané aj rozhodnutia o jeho zaistení. Žalobca bol vystavený stresu, neistote, bol pozbavený osobnej slobody, malo to vplyv na jeho súkromný život, finančnú situáciu, nemal si ako zabezpečiť živobytie. S poukazom na rozhodnutie ESLP samotné pozbavenie osobnej slobody zakladá nárok na odškodnenie Poukázal na to, že súčasťou tohto konania je náhrada škody vo výške 1671.69 eur, ktorá suma predstavuje dlh žalobcu voči advokátskej kancelárii za trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli v konaní o zaistení žalobcu a v konaní o predĺžení zaistenia žalobcu. Uvedené trovy konania žalobca advokátskej kancelárii doposiaľ neuhradil.

8. Žalovaný sa pridržal svojho písomného vyjadrenia k žalobe. Poukázal na to, že rozhodnutia o zaistení žalobcu a rozhodnutia o predĺžení zaistenia neboli zrušené, ich správnosť bola potvrdená Krajským súdom aj Najvyšším súdom SR. Z uvedeného mal za to, že náhrada nemajetkovej ujmy titulom obmedzenia slobody nie je dôvodná. Mal za to, že nie je možné spájať konanie administratívneho vyhostenia s konaním o zaistení žalobcu. Rovnako za nedôvodné považoval tvrdenie, že pokiaľ by nedošlo ku konaniu o vyhostení žalobcu, nedošlo by k jeho zaisteniu. Poukázal na zápisnicu o podaní vysvetlenia bývalou manželkou žalobcu, z ktorej vyplynulo, že žalobca v čase podania vyjadrenia bol bez práce, bol agresívny, venoval sa hazardným hrám a bývalá manželka mala z neho strach. Namietal, že poukazovať na rozhodnutie ESPĽP je v danej veci právne irelevantné, nakoľko k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu nedošlo na základe nezákonného rozhodnutia. Dôvodil, osoba žalobcu žiadala o udelenie azylu celkovo 9 krát, čím nie je možné vopred prejudikovať, že k zaisteniu by nedošlo v prípade ak by nebolo vydané rozhodnutie o vyhostení. Namietal, že výška nemajetkovej ujmy je v rozpore so zákonom.

9. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

10. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

11. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

12. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Zz. ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

13. Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

14. Podľa § 8 ods. 6 písm. a) právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

15. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

16. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

17. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

18. Súd posudzoval nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v intenciách jeho uplatnenia žalobcom ako nároku vyplývajúceho z namietaných citovaných rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu, o zaistení žalobcu a o predĺžení zaistení žalobcu, podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z...

19. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím.

20. Ako súd uviedol už vyššie, z opisu skutkových tvrdení žalobcu v návrhu na začatie konania, ako aj z ústnych vyjadrení jeho právnej zástupkyne je zrejmé, že odvodzoval vznik nemajetkovej ujmy od vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu a tým aj od vydania rozhodnutí o zaistení žalobcu zo dňa 04.10.2010 a rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalobcu, ktoré považoval za nezákonné, nakoľko po podaní opravného prostriedku bolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu zrušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.01.2012, sp. zn. 11Scud 1/2011, ako nezákonné a na žalobcovi boli rozhodnutia o zadržaní vykonané.

21. Zákonodarca v § 8 ods. 6 písm. a) zák.č. 514/2003 Z.z. pri zodpovednosti za škodu vzal do úvahy vyváženie medzi zodpovednosťou za vzniknutú škodu a uplatneným nárokom, keď v prípade ak si vznik škody svojím konaním zavinila osoba, ktorá sa domáha nároku náhrady škody, právo na náhradu škody jej nevznikne.

22. Z vykonaného dokazovania mal súd bezpečne preukázané, že žalobca svojím konaním, tým že tým že dostatočne nespolupracoval so správnymi orgánmi, odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu a tým, že identita žalobcu nebola potvrdená nakoľko lustráciou Interpolu Rím, v ktorej boli na základe pozitívneho výsledku lustrácie odtlačkov zistené rôzne identity žalobcu, čo žalobca nijako, v priebehu správnych konaní ako aj predmetného súdneho konania nijako nenamietal a nespochybnil. Navyše žalobca si sám zavil, že bolo rozhodnuté o tom, že sa vylúčil odkladný účinok odvolania voči rozhodnutiu o zaistení žalobcu nakoľko sám uviedol, že nemal žiadne finančné prostriedky a nebol si schopný zabezpečiť ani najzákladnejšie životné potreby. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sám zavinil, že došlo k jeho zaisteniu ako aj k predĺženiu jeho zaistenia. Teda v dôsledku jeho vlastného, vedomého konania zaistenie zavinil sám, tým že vyššie popísaným konaním žalobcu.

23. Navyše vo vzťahu k skutočnej škode, ktorá mala žalobcovi vzniknúť vo výške 1671.69 eur, ktorá suma predstavuje dlh žalobcu voči advokátskej kancelárii za trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli v konaní o zaistení žalobcu a v konaní o predĺžení zaistenia žalobcu súd uvádza, že táto žalobcovi doposiaľ ani nevznikla, vzhľadom na to, že žalovanú sumu žalobca advokátskej kancelárii doposiaľ neuhradil. Nedošlo teda k faktickému zmenšeniu majetku žalobcu, ani k vynaloženiu iných nákladov, takže žiadna škoda v jeho majetkovej oblasti dosiaľ nenastala. ( pozri aj rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 26.05.2011, sp. zn. 13Co/13/2010)

24. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd poukazuje na povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad tohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania a nemožno ho stotožňovať napr. s konaním Ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú podľa mienky súdu zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z., a ich existenciu žalobca v konaní nepreukázal, keď nepreukázal dopad nezákonného rozhodnutia na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne na iné sféry života. V tomto smere vyhodnotil súd za nepostačujúce len ústne vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu o nepriaznivom postavení žalobcu, zásahu do jeho práv, jeho pocitoch (strach a nedôvera v pomoc štátnych orgánov) v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže tieto neboli osvedčené ani výpoveďou žalobcu, ako nositeľa dôkazného bremena, prípadne inými dôkazmi.

25. Pokiaľ žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho porušenie, podľa mienky súdu, ten síce zakladá právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, zakazuje pozbavenie slobody, s výnimkou stanovených prípadov, v opačnom prípade umožňuje poškodenej osobe odškodnenie, avšak aj toto právo podlieha bližšej a precíznejšej právnej úprave zákona č.514/2003 Z.z. a nemožno ho aplikovať paušálne; aj v takom prípade je potrebné preukázať vznik a existenciu nemajetkovej ujmy.

26. Pokiaľ žalobca argumentuje zraniteľným postavením cudzinca, ktorý sa sám nebol schopný účinne brániť súd má z pripojeného spisu preukázané, že žalobca bol v administratívnych konaniach zastúpený splnomocneným právnym zástupcom, ktorý je zároveň jeho právnym zástupcom aj v tomto konaní, žalobca výslovne vyhlásil, ako to zo zápisníc z administratívnych konaní vyplýva, že slovenský jazyk ovláda slovom aj písmom a že tlmočníka nežiada. Pokiaľ sa žalobca po poučení výslovne vzdal svojho práva na prítomnosť tlmočníka, ktorý by mu priebeh konania tlmočil do jeho materského jazyky, nemôže byť toto jeho slobodné rozhodnutie neskôr pripísané na zodpovednosť štátu. Navyše žalobca mal počas konaní zvoleného právneho zástupcu, teda bol riadne zastúpený a tým mu bola poskytnutá ochrana jeho práv.

27. Pokiaľ žalobca argumentuje, že z dôvodu vydania rozhodnutí o jeho zaistení bolo zasiahnuté do jeho súkromného života, spoločenského uplatnenia, jeho finančnú situáciu a zabezpečenie si živobytia súd konštatuje, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca v čase keď došlo k obmedzeniu jeho slobody s manželkou nežil, nikde nepracoval, bol agresívny, bývala manželka sa ho bála, čo vyplýva nie len vyjadrenia jeho bývalej manželky, ale aj z jeho vlastného vyjadrenia, ktoré vyplýva z rozhodnutia o zaistení, ktoré vyjadrenie nenamietal a ani nespochybnil, čím logicky neguje to, že obmedzenie jeho slobody malo vplyv na jeho, finančnú situáciu, nemal si ako zabezpečiť živobytie. Z rozhodnutia o zaistení jednoznačne vyplýva, že žalobca uviedol, nemal žiadne finančné prostriedky a nebol si schopný zabezpečiť ani najzákladnejšie životné potreby. Ani prípadná vtedajšia účelovosť týchto tvrdení nemôže byť pripísaná neskôr na zodpovednosť správneho orgánu.

28. Možno teda uzavrieť, že žalobca v konaní nesplnil podmienku preukázania všetkých predpokladov na vyvodenie zodpovednosti žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy a v nadväznosti na to ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.

29. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

31. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 32. O trovách konania rozhodol súd podľa § 257 C.s.p., keď z obsahu spisu zistil, že žalovaná ktorá mala plný úspech vo veci si náhradu trov konania základe jej výslovného vyjadrenia neuplatnila.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).

V Bratislave dňa 13. 10. 2016