Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/586/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Credium Slovakia, a.s. v likvidácii, IČO: 35 845 490, so sídlom Einsteinova 21, Bratislava, proti žalovanému: K. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. Z. X., C. XXXX/XX, zastúpenému spoločnosťou: BG:LEGAL, s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 47 243 163, o zaplatenie 7.530,03 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 13C/263/2013-148 zo dňa 31. marca 2015, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh (žalobu) zamietol (výrok I.) a navrhovateľovi (žalobcovi) uložil povinnosť zaplatiť odporcovi (žalovanému) náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.766,05 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 488, § 489, § 51, § 269 ods. 2, § 1 ods. 1, § 1 ods. 2 písm. b), § 2 písm. a), písm. b), § 3 ods. 1, ods. 2, zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a zák. č. 634/1992 o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1 a 2, § 39, § 48 ods. 1 a 2, § 457, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ), § 226 Občianskeho súdneho poriadku (OSP), odkazom na obchodné podmienky pre finančný leasing motorových vozidiel spoločnosti OTP leasing (OP) a vecný tým, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 07.09.2012, doručeným súdu dňa 07.09.2012, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.804,20 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 7.804,20 Eur od 08.04.2010 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania. Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že ako leasingový prenajímateľ uzatvoril dňa 18.04.2007 s odporcom ako leasingovým nájomcom leasingovú zmluvu č. LZC/07/52082, predmetom ktorej bol finančný leasing motorového vozidla zn. Toyota Avensis 2,0 D-4D, VIN: SB1DW56L70E060217. Bližšia špecifikácia predmetu leasingu je uvedená v leasingovej zmluve a v preberacom protokole, ktorý je prílohou leasingovej zmluvy, a ktorým odporca potvrdil prevzatie predmetu leasingu. Neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy sú Obchodné podmienky pre finančný prenájom (leasing) motorových vozidiel spoločnosti OTP Leasing a.s.. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 obchodných podmienok bol odporca počas trvania finančného leasingu povinný hradiť dohodnuté leasingové splátky včas a v plnej výške, pričom výška a splatnosť každej leasingovej splátky bola stanovená v splátkovom kalendári, ktorý je prílohou leasingovej zmluvy. Prvá leasingová splátka bola splatná dňa 07.05.2007, posledná 36. leasingová splátka bola splatná dňa 07.04.2010, pričom všetky leasingové splátky boli stanovené vo výške 440,07 Eur (13.257,50 Sk). Z 36 predpísaných leasingových splátok však odporca uhradil iba 12 leasingových splátok, leasingové splátky č. 13 až č. 36, v celkovej výške 10.561,68 Eur, už odporca neuhradil. Navrhovateľ však na základe svojho obchodného rozhodnutia touto žalobou

požaduje iba sumu 7.804,20 Eur. Navrhovateľ ďalej požaduje úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 7.804.20 Eur, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti poslednej predpísanej leasingovej splátky, t.j. odo dňa 08.04.2010, do zaplatenia.

2. Súd najprv návrhu v celom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu č.k. 18Ro/139/2012-17 zo dňa 13.12.2012. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal odporca odpor s odôvodnením, čím sa platobný rozkaz zrušil v plnom rozsahu v zmysle § 174 ods. 2 OSP. Vo veci rozhodol Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 13C/263/2013-87 zo dňa 06.11.2013, ktorým návrhu vyhovel v plnom rozsahu. Na základe odvolania podaného proti uvedenému rozsudku odporcom rozhodoval vo veci Krajský súd v Trnave, ktorý uznesením č.k. 24Co/81/2014-116 zo dňa 17.09.2014 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 13C/263/2013-137 zo dňa 16.12.2014 bolo konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 274,17 Eur a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 274,17 Eur od 12.07.2014 do zaplatenia zastavené.

3. Medzi navrhovateľom ako kupujúcim a prenajímateľom, odporcom ako nájomcom a spoločnosťou DePas spol. s r.o. ako dodávateľom bola dňa 18.04.2007 uzavretá Kúpna a leasingová zmluva č. LZF/07/52082, predmetom ktorej bol finančný leasing motorového vozidla zn. Toyota Avensis 2,0 D-4D, rok výroby 2004, č. motora: 1CDFTV, č. karosérie: SB1DW56L70E060217. Neoddeliteľnou súčasťou Kúpnej a leasingovej zmluvy sú Obchodné podmienky pre finančný prenájom motorových vozidiel a Všeobecné poistné podmienky vybranej poisťovne. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 obchodných podmienok bol odporca počas trvania finančného leasingu povinný hradiť dohodnuté leasingové splátky včas a v plnej výške, pričom výška a splatnosť každej leasingovej splátky bola stanovená v splátkovom kalendári, ktorý je prílohou leasingovej zmluvy. Prvá leasingová splátka bola splatná dňa 07.05.2007, posledná 36. leasingová splátka bola splatná dňa 07.04.2010, pričom všetky leasingové splátky boli stanovené vo výške 440,07 Eur (13.257,50 Sk). Z 36 predpísaných leasingových splátok odporca uhradil 12 leasingových splátok, leasingové splátky č. 13 až 36, v celkovej výške 10.561,68 Eur, odporca neuhradil.

4. Z Finančného vysporiadania zmluvy č.: LZF/07/52082 zo dňa 19.04.2011 vyplýva, že ním navrhovateľ oznamuje odporcovi, že dňa 23.06.2008 pristúpila spoločnosť navrhovateľa k predčasnému ukončeniu zmluvy LZF/07/52082 uzatvorenej dňa 18.04.2007 v zmysle Všeobecných zmluvných podmienok. Predčasným ukončením uvedenej zmluvy vznikla spoločnosti navrhovateľa ujma pozostávajúca z neuhradenej časti predmetu financovania a nákladov súvisiacich s predčasným ukončením zmluvy. K termínu predčasného ukončenia evidujú nasledovné pohľadávky, nároky a výnosy zo zhodnotenia predmetu financovania: dlžné splátky, splatné - 880,14 Eur, nesplatená časť istiny - 6.801,10 Eur, úroky z omeškania - 122,96 Eur, spolu 7.804,20 Eur.

5. Z Faktúry č. FRU/11/00574 zo dňa 19.04.2011, splatnej dňa 19.04.2011 vyplýva, že ňou navrhovateľ vyúčtoval odporcovi sumu 6.801,10 Eur ako náhradu škody - škoda na majetku.

6. K doručeniu listu zo dňa 19.04.2011 a k jeho obsahu navrhovateľ uviedol, že v rámci interného systému navrhovateľa sú nastavené určité procesy, ktoré sú štandardné pre všetky prípady a nie je možné ich v nejakých jednotlivých prípadoch meniť, s tým, že navrhovateľ musel interne v rámci svojho systému označiť zmluvu ako predčasne ukončenú k určitému dňu, aby bolo možné nejakým spôsobom pohľadávku vyčísliť. Po vyčíslení pohľadávky bolo vyhotovené finančné vysporiadanie, ktoré následne bolo zaslané odporcovi s výzvou k úhrade. Na otázku súdu, z akého dôvodu bolo potrebné označiť zmluvu ako predčasne ukončenú, keď v čase vyhotovenia uvedeného listu dňa 19.04.2011 už bola splatná aj posledná splátka, t.j. splátka č. 36 dňa 07.04.2010, v zmysle splátkového kalendára, sa právny zástupca nevedel vyjadriť, nakoľko ide o interné postupy spoločnosti navrhovateľa. Vystavenie faktúry č. FRU/11/00574 bolo odôvodnené interným postupom spoločnosti navrhovateľa, pričom náhrada škody by mala predstavovať istinu splátok č. 14 až 36.

7. Z vykonaného dokazovania potom súd prvej inštancie ustálil, že návrh je v celom rozsahu nedôvodný a je potrebné ho zamietnuť. Súd mal za to, že napriek dojednaniu účastníkov zmluvy o podriadení ich zmluvného vzťahu ustanoveniam Obchodného zákonníka (článok 15 bod 6. obchodných podmienok), je potrebné na uvedenú zmluvu použiť režim Občianskeho zákonníka. Je tomu tak z dôvodu, že je jednak možné usudzovať na nedostatok vôle spotrebiteľa podriadiť celý zmluvný vzťah Obchodnému zákonníku v samotnom procese uzatvárania takejto zmluvy. V praxi je totiž zmluva predkladaná navrhovateľom vo formulárovej podobe s vopred určenými podrobnými podmienkami a nemožnosťou ich akejkoľvek

zmeny, čo vedie spotrebiteľa k vyvodeniu záveru o nemožnosti ovplyvniť znenie zmluvy, ak chce s dodávateľom vstúpiť do zmluvného vzťahu. Táto skutočnosť je ešte umocnená nedostatočným časovým priestorom pri akte uzatvárania takejto zmluvy, oveľa nižším právnym povedomím spotrebiteľa a použitím nevýrazného malého písma hraničiaceho s čitateľnosťou, ktorým sú písané závažné ustanovenia zmluvy. Zároveň je potrebné uviesť, že použitím ustanovení Obchodného zákonníka by tiež došlo k znevýhodneniu postavenia odporcu ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu (s prihliadnutím na väčšiu tvrdosť ustanovení Obchodného zákonníka), a to s poukazom na § 54 ods. 1 OZ. Vzhľadom k uvedenému vyhodnotil súd dojednanie o použití Obchodného zákonníka v ustanovení čl. 15 bod 6. OP za absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ, nakoľko svojim obsahom odporuje zákonu, a to konkrétne ustanoveniu § 54 ods. 1 OZ, s poukazom na ktoré ustanovenie sa zmluvné podmienky leasingovej zmluvy nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Použitie Obchodného zákonníka v zmysle dojednania pritom dostáva spotrebiteľa - odporcu do nevýhodnejšej pozície vzhľadom na väčšiu tvrdosť Obchodného zákonníka, ktorý je koncipovaný primárne pre podnikateľské prostredie. Na základe uvedeného súd považoval zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi konania za inominátnu zmluvu podľa ustanovenia § 51 OZ. Zároveň súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom založený kúpnou a leasingovou zmluvou je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho aj podľa právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. a zákona č. 258/2001 Z.z.). K uvedenému záveru dospel súd z dôvodu, že uvedená zmluva je formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko text zmluvy bol vopred pripravený, dlžník ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do jej obsahu a ani do obsahu príslušných obchodných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Súd vychádzal aj z toho, že v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy (§ 23a zák.č. 634/1992 Zb.) sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka a že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať podľa predpisov občianskeho práva bez ohľadu na to, že účastníci podriadili svoj zmluvný vzťah režimu Obchodného zákonníka. S poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade sú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

8. Poukazujúc na názor odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 226 OSP viazaný, a síce, že s poukazom na citované ustanovenia, ako aj s odkazom na obsah zmluvy, je možné uzavrieť, že Kúpna a leasingová zmluva účastníkov zo dňa 18.04.2007, ktorú navrhovateľ ako dodávateľ uzatváral s odporcom ako spotrebiteľom nie je vylúčená z pôsobnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, tu s odkazom na § 1 ods. 2 písm. b), z ktorého vyplýva, že predmetný zákon sa nevzťahuje na zmluvy o nájme, ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu. Z obsahu zmluvy však vyplýva, že predmetná zmluva takýto nájom veci s dohodnutým právom kúpy prenajatej veci po splatení sumy, ktorá bola poskytnutá navrhovateľom na predmet zmluvy, v splátkach zabezpečovala. Súčasne je z predmetnej veci zrejmé, že navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, keď poskytol odporcovi spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a odporca vystupoval ako spotrebiteľ, pretože nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a spotrebiteľský úver mu bol poskytnutý za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 1 a 2 ZoSÚ).

9. V konaní odporca vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa. Vzhľadom k uvedenému sa súd najskôr zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky a otázkou premlčania nároku bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva navrhovateľa.

10. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ ako prenajímateľ a odporca ako nájomca uzavreli dňa 18.04.2007 Kúpnu a leasingovú zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Obchodné podmienky pre finančný prenájom (leasing) motorových vozidiel spoločnosti OTP leasing a.s.. V konaní mal súd za preukázané, že dňa 23.06.2008 došlo k odstúpeniu od zmluvy zo strany navrhovateľa, a to v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami obchodných podmienok (čl. 11 bod. 2, čl. 13 bod 1. písm. b)). Uvedené mal súd za preukázané z listu zo dňa 19.04.2011 označeného ako „Finančné vysporiadanie zmluvy č.: LZF/07/52082“, ktorý zaslal navrhovateľ odporcovi, a ktorým

mu oznámil, že dňa 23.06.2008 pristúpil k predčasnému ukončeniu zmluvy LZF/07/52082 uzatvorenej dňa 18.04.2007 v zmysle Všeobecných zmluvných podmienok, čím mu vznikla ujma pozostávajúca z neuhradenej časti predmetu financovania a nákladov súvisiacich s predčasným ukončením zmluvy. Od odporcu uvedeným listom žiadal uhradiť jednak dlžné splátky, splatné vo výške 880,14 Eur, ktorá suma predstavuje práve splátky č. 13 (splatná 07.05.2008) a 14 (splatná 07.06.2008), s ktorými bol odporca ku dňu 23.06.2008 v omeškaní (440,07 Eur x 2). Žiadal okrem toho tiež uhradiť sumu 6.801,10 Eur označenú ako nesplatená časť istiny, resp. ako „škoda na majetku“, pričom pojem paušalizovanej náhrady škody vyplýva z ustanovenia čl. 11 bodu 2 OP a navrhovateľ týmto termínom označuje práve splátky, ktoré sa stanú splatnými po odstúpení leasingového prenajímateľa (navrhovateľa) od zmluvy. Požadoval tiež zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 122,96 Eur. Spolu žiadal zaplatenie sumy 7.804,20 Eur. Požadovaná suma 6.801,10 Eur vyplýva tiež z faktúry č. FRU/11/00574 zo dňa 19.04.2011, splatnej dňa 19.04.2011 a je tiež označená ako škoda na majetku. Uvedené finančné vysporiadanie, ako aj faktúru predložil v konaní odporca, teda boli mu doručené, pričom odporca predčasné ukončenie leasingovej zmluvy nerozporoval. Súd považoval týmto za dostatočne preukázané, že navrhovateľ využil právo v zmysle čl. 11 bod 2, resp. čl. 13 bod 1 písm. b) OP a odstúpil od leasingovej zmluvy. Tým, že odporca predložil ako dôkaz o odstúpení list zo dňa 19.04.2011 pod názvom „Finančné vysporiadanie zmluvy č. LZF/07/52082“, kde navrhovateľ konštatuje predčasné ukončenie zmluvy LZF/07/52082 zo dňa 18.04.2007, a ktorého vyhotovenie a zaslanie odporcovi navrhovateľ nesporoval, preniesol odporca dôkazné bremeno na navrhovateľa, ktorého úlohou bolo hodnoverne sa vyjadriť k dôvodom zaslania uvedeného listu a k sumám v ňom uvedeným, ak popieral odstúpenie od leasingovej zmluvy. Navrhovateľ však dôkazné bremeno neuniesol. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že musel interne v rámci svojho systému označiť zmluvu ako predčasne ukončenú k určitému dňu, aby bolo možné nejakým spôsobom pohľadávku vyčísliť, považuje súd len za účelové. V čase vyhotovenia uvedeného listu, t.j. dňa 19.04.2011 už bola v zmysle splátkového kalendára splatná aj posledná splátka č. 36 (ktorá bola splatná dňa 07.04.2010), a preto ak by aj súd uveril tvrdeniam navrhovateľa o „internom postupe“, neuvádzal by navrhovateľ v liste zo dňa 19.04.2011 dátum 23.06.2008 ako dátum predčasného ukončenia zmluvy, ale dátum 07.04.2010. Skutočnosť, že deň 23.06.2008 bol dňom odstúpenia od leasingovej zmluvy, pritom podporuje aj fakt, že ide o dátum po omeškaní splátok č. 13. a 14. a pred splatnosťou splátky č. 15. (keď aj v návrhu navrhovateľ uvádza, že od splátky 13. bol odporca v omeškaní) a zároveň vo finančnom vysporiadaní zo dňa 19.04.2011 sú tieto dve dlžné splátky špecifikované sumou 880,14 Eur. Rovnako nie je možné uznať skoršiu argumentáciu navrhovateľa v konaní, a síce, že odstúpil iba od kúpnej zmluvy uzatvorenej s dodávateľom leasingu, a nie od leasingovej zmluvy uzatvorenej s odporcom, nakoľko odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo datované dňom 09.07.2008, kým ku odstúpeniu od leasingovej zmluvy malo dôjsť dňa 23.06.2008, teda v liste zo dňa 19.04.2011 nemohlo byť poukazované na odstúpenie od kúpnej zmluvy, nakoľko k nemu mohlo dôjsť až po dátume 09.07.2008. Tvrdenie navrhovateľa, že si v konaní neuplatňuje všetky nezaplatené splátky, t.j. splátky 13. - 36. v celkovej výške 10.561,68 Eur, ale na základe svojho obchodného rozhodnutia iba sumu 7.804,20 Eur (keď po vznesení námietky premlčania navrhovateľ konkretizoval, že si uplatňuje len splátky 19. až 35. splátky po 440,07 Eur a časť leasingovej splátky 36. vo výške 323,01 Eur), rovnako pôsobí vyslovene účelovo a nedôveryhodne, nakoľko požadovaná suma 7.804,20 Eur presne zodpovedá nárokom navrhovateľa, ktoré vyčíslil v liste zo dňa 19.04.2011, a ktoré majú predstavovať nároky navrhovateľa ku dňu predčasného ukončenia zmluvy. Nad rámec súd už len poznamenáva, že pri tak širokom koncipovaní možností odstúpenia od zmluvy zo strany navrhovateľa, ako je tomu v článku 13. obchodných podmienok, sa javí ako nanajvýš nepravdepodobné nevyužitie odstúpenia od zmluvy zo strany navrhovateľa za situácie, že odporca bol už od splátky č. 13. (z počtu 36) v omeškaní.

11. Odporca teda v konaní tvrdil, že došlo k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy, čo dostatočne preukázal listinným dôkazom, na ktorý podľa názoru súdu nedokázal navrhovateľ presvedčivo reagovať a spochybniť skutočnosť odstúpenia od leasingovej zmluvy. Ďalšie dokazovanie ohľadom odstúpenia od leasingovej zmluvy súd považoval za nehospodárne, keď túto skutočnosť mal za dostatočne preukázanú. V konaní mal súd teda za preukázané, že dňom 23.06.2008 došlo k odstúpeniu od leasingovej zmluvy zo strany navrhovateľa. Odstúpením od zmluvy sa leasingová zmluva od začiatku zrušila, čím zanikli práva a povinnosti účastníkov z leasingovej zmluvy, pričom momentom odstúpenia od zmluvy mali účastníci zrušenej zmluvy povinnosť navzájom si vrátiť už vykonané plnenia podľa § 457 OZ. Odstúpením od zmluvy vzniklo teda navrhovateľovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od odporcu v dvojročnej premlčacej dobe. Premlčacia doba v danom prípade začala plynúť dňa 24.06.2008 a uplynula dňa

24.06.2010 (štvrtok). Nakoľko bol návrh na začatie konania podaný dňa 07.09.2012, bol podaný až po márnom uplynutí dvojročnej premlčacej doby.

12. V otázke premlčania súd dospel k záveru, že v zmysle § 54 ods. 1 je potrebné posúdiť otázku premlčania podľa všeobecného právneho predpisu, ktorý upravuje spotrebiteľské právo, a to podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko právna úprava uvedených inštitútov podľa Občianskeho zákonníka je pre spotrebiteľa priaznivejšia, keď zároveň dojednanie o použití Obchodného zákonníka považoval súd z vyššie uvedených dôvodov za neplatné. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že to bol dodávateľ, ktorý naformuloval text zmluvy a rozhodol sa využiť inštitút odstúpenia od zmluvy, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (výpoveď, strata výhody splátok).

13. Nakoľko v konaní bola zo strany odporcu vznesená námietka premlčania, ktorú súd uznal ako dôvodnú, dospel k záveru, že z dôvodu premlčania nároku navrhovateľa nebolo možné mu uplatnený nárok priznať, a preto súd návrh ako nedôvodný vo výroku I. zamietol. Za premlčané považoval súd aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Z dôvodu uplatnenia nároku po uplynutí premlčacej doby a jeho zamietnutia v celom rozsahu z tohto dôvodu, súd ďalej neskúmal opodstatnenosť tohto uplatneného nároku navrhovateľa, teda o.i. dodržanie požiadaviek na náležitosti zmluvy podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, otázku neprijateľných zmluvných podmienok a ďalšie.

14. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP s poukazom na § 151 ods. 1 OSP, keď plne úspešnému odporcovi priznal voči navrhovateľovi právo na náhradu trov konania, a to v sume 1.766,05 Eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia. Súd neuložil navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi zaplatené súdne poplatky za odpor a odvolanie, nakoľko tieto poplatky odporca ako spotrebiteľ oslobodený od poplatkov nie je povinný platiť. Pokiaľ ide o poplatok za odpor, uznesenie vyrubujúce tento poplatok je nesprávnym rozhodnutím súdu, ktoré bude osobitným uznesením zrušené a zároveň bude súdny poplatok za odpor odporcovi vrátený, z čoho vyplýva, že náklady na uvedený poplatok odporca mať nebude. Pokiaľ ide o poplatok za odvolanie tento nebol doposiaľ vyrubený, ani zaplatený a z vyššie uvedených dôvodov zákonného oslobodenia odporcu od poplatkov ani vyrubený nebude.

15. Súd preskúmal vyúčtovanie trov konania v zákonnej lehote predložené právnym zástupcom odporcu a priznal odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v nasledovnej výške:

- odmena advokáta za 6 úkonov právnej služby á 237,34 Eur (prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 15.02.2013, písomné podanie na súd vo veci samej - odpor zo dňa 13.05.2013, účasť na pojednávaní dňa 09.10.2013, účasť na pojednávaní dňa 06.11.2013, písomné podanie na súd vo veci samej - odvolanie zo dňa 10.01.2014, účasť na pojednávaní dňa 31.03.2015), spolu 1.424,04 Eur,

- režijný paušál pri úkonoch právnej služby: 4x 7,81 Eur, 1x 8,04 Eur, 1x 8,39 Eur, spolu 47,67 Eur, celkom 1.471,71 Eur + 20% DPH (právny zástupca odporcu preukázal, že je platiteľom DPH) = 1.766,05 Eur.

16. Súd nepriznal odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia za odmenu a režijný paušál za úkon právnej služby „rokovanie s klientom“, nakoľko tento úkon právnej služby nebol ničím preukázaný (napr. zápisnicou). Zároveň súd odporcovi nepriznal ani odmenu a režijný paušál za úkon právnej služby „príprava písomného podania na súd podaného dňa 09.10.2013“, nakoľko súd tieto trovy nepovažuje za účelne vynaložené, pretože zaslanie písomného vyjadrenia nežiadal a zároveň bolo možné uvedené vyjadrenie predniesť na pojednávaní dňa 09.10.2013 (za účasť, na ktorom odmena a režijný paušál priznané boli).

17. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca (pred likvidáciou) z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím sú dané dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d), b), f) O.s.p. Odvolanie zdôvodnil predovšetkým tým, že žalobca uzavrel dňa 18.04.2007 so žalovaným ako leasingovým nájomcom kúpnu a leasingovú zmluvu č. LZF/07/52082 (ďalej len „leasingová zmluva“), ktorej predmetom bol finančný leasing motorového vozidla zn. Toyota Avensis 2,0 D-4D, pričom bližšia špecifikácia predmetu leasingu bola uvedená v Preberacom protokole. Neoddeliteľnou súčasťou

leasingovej zmluvy sú obchodné podmienky pre finančný prenájom (leasing) motorových vozidiel spoločnosti OTP Leasing a.s. (ďalej len „obchodné podmienky“). V zmysle obchodných podmienok bol žalovaný počas trvania zmluvného vzťahu povinný hradiť dohodnuté leasingové splátky, ktorých výška a splatnosť bola stanovená v splátkovom kalendári. Žalovaný však uhradil iba prvých 12 leasingových splátok, leasingové splátky č. 13 až 36 neuhradil. Z týchto dôvodov podal žalobca žalobu zo dňa 07.09.2012, ktorou požadoval úhradu dlžných leasingových splátok v celkovej výške 7.804,20 Eur a po čiastočnom späťvzatí žaloby predmet konania predstavuje 7.530,03 Eur s príslušenstvom. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný a prihliadol na námietku premlčania žalovaným. Súd prvého stupňa vzal za preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobca od leasingovej zmluvy odstúpil dňa 23.06.2008 v súlade s príslušnými ustanoveniami čl. 11 a čl. 13 Obchodných podmienok a žalobca si uplatnil svoj nárok na súde až 10.09.2012, teda po uplynutí premlčacej doby. K takémuto záveru však dospel na základe žalovaným predloženej listiny „Finančné vysporiadanie zmluvy č. LZF/07/52082 zo dňa 19.04.2011“. Žalobca odstúpenie zmluvy počas celého konania popieral, pričom uviedol, že označenie leasingovej zmluvy v texte finančného vysporiadania ako predčasne ukončenej je iba výsledkom interných postupov žalobcu a použitého univerzálneho systému spracovávania dát klientov a k odstúpeniu od leasingovej zmluvy nikdy nedošlo. Žalobca sa tak nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v odstúpení od leasingovej zmluvy žalobcom muselo dôjsť, keďže vzhľadom na ustanovenia obchodných podmienok bolo možné túto reakciu žalobcu na omeškanie s platením leasingových splátok zo strany žalovaného očakávať. Opätovne zdôraznil, že od leasingovej zmluvy vo vzťahu k žalovanému nikdy neodstúpil. Nikdy neurobil právny úkon odstúpenia od zmluvy. Nebola ním predložená a ani zo strany žalovaného listina, ktorá by takýto prejav vôle obsahovala. Súd prvého stupňa pochybil v procesnej stránke veci, keď považoval samotné predloženie finančného vysporiadania žalovaným za skutočnosť, ktorá založila prenesenie dôkazného bremena na žalobcu a to v situácii, kedy muselo byť súdu prvého stupňa zrejmé, že žalobca nebude môcť preukázať, že od leasingovej zmluvy neodstúpil, keďže sa jedná o negatívnu skutočnosť. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 81/2010. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že žalobca nemohol byť v konaní súdom prvého stupňa vyzvaný, aby preukázal negatívne tvrdenie a skutočnosť, ktorá sa nikdy nestala. Ak súd zamietol žalobu aj z tohto dôvodu, dopustil sa závažnej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rovnako súd prvého stupňa pochybil, keď ako jediný dôkaz predložený žalovaným na preukázanie tvrdeného odstúpenia od leasingovej zmluvy žalobcom posúdil ako dostatočný, a to napriek tomu, že z neho nevyplýva ani jeden zo zákonných predpokladov na riadne odstúpenie od zmluvy. 18. Nesúhlasil ani s posúdením dohody účastníkov, že svoj vzťah založený zmluvou vzhľadom na jeho charakter a obsah práv a povinností podriadia režimu Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa posúdil toto dojednanie ako neplatné v zmysle § 54 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. S takýmto názorom nesúhlasí a má za to, že dojednanie strán obsiahnuté v samotnej leasingovej zmluve ako aj v čl. 15 ods. 6 Obchodných podmienok je platné. Tu poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave 10Co/385/2010. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že aplikácia Obchodného zákonníka vo vzťahu k premlčaniu nemôže byť vnímaná ako zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku nie je totiž prejavom ochrany spotrebiteľa, ale rôznych princípov, na ktorých tieto kódexy stoja, z komplexných úprav premlčania v Obchodnom zákonníku a Občianskom zákonníku, nie je možné považovať iba niektoré ustanovenia za výhodnejšie pre spotrebiteľa. K názoru súdu prvého stupňa, že voľba obchodnoprávneho režimu je neplatná aj pre absenciu skutočnej vôle žalovaného, poukázal na najnovšiu judikatúru Ústavného súdu ČR týkajúcu sa postavenia spotrebiteľa a možnosti prejaviť jeho vôľu pri zjednávaní zmlúv s bankami (nález Ústavného súdu ČR z 10.04.2014 sp. zn. III. ÚS 3725/13). Princíp ochrany spotrebiteľa spočíva v možnosti spotrebiteľa zoznámiť sa riadne s ponúkanými obchodnými podmienkami v ich zreteľnom označení, formulácii a v možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať alebo odmietnuť. Je teda zrejmé, že samotné obsiahnutie zmluvného dojednania v obchodných podmienkach nemôže mať za následok nedostatok vôle právneho úkonu spotrebiteľa. Ak by súd postupoval správne, musel by dospieť k rovnakému záveru ako sa tak stalo v rozhodnutí súdu prvého stupňa sp. zn. 13C/263/2013-87 zo dňa 06.11.2013, kedy súd prvého stupňa žalobe v plnom rozsahu vyhovel. 19. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 7.530,03 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 7.804,20 Eur od 08.04.2010 do 11.07.2014 a zo sumy 7.530,03 od 12.07.2014 do zaplatenia a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúceho zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie a trov právneho zastúpenia vo výške 294,88 Eur.

20. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým, že žalovaný zásadne nesúhlasí s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní a má za to, že argumenty uvádzané žalobcom nič nemenia na skutočnostiach, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa pri vydávaní napadnutého rozsudku. Predčasné ukončenie leasingovej zmluvy č. LZF/07/52082, ktorá bola účastníkmi uzavretá 18.04.2007 bolo dostatočne preukázané v konaní pred súdom prvého stupňa a vyplýva to aj z listu žalobcu zo dňa 19.04.2011, ktorým vyzval žalovaného na úradu dlžnej čiastky vo výške 7.804,20 Eur. K uvedenému listu je pripojená aj faktúra (daňový doklad) č. FRU/11/00574 vystavená dňa 19.04.2011 na sumu 6.801,10 Eur, čo predstavuje náhradu škody vyčíslenú ku dňu predčasného skončenia leasingovej zmluvy. V uvedenom liste žalobca jasne uviedol, že k termínu predčasného ukončenia, tzn. k 23.06.2008 eviduje voči žalovanému pohľadávky, nároky a výnosy zo zhodnotenia predmetu financovania v celkovej výške 7.804,20 Eur. Išlo o nároky v zmysle vystaveného splátkového kalendára a to dlžné splátky vo výške 880,14 Eur, čo zodpovedá 13-tej a 14-tej leasingovej splátke, nároky vzťahujúce sa k predmetu financovania a to nesplatná časť istiny vo výške 6.801,10 Eur označené ako škoda na majetku, čo zodpovedá 15-tej až 36-tej splátke, ako aj ďalšie nároky vzniknuté v súvislosti s predčasným ukončením vo výške 122,96 Eur. S ohľadom na uvedené trvá na tom, že odstúpením žalobcu ako leasingového prenajímateľa od leasingovej zmluvy dňom 23.06.2008, tzn. dňom predčasného ukončenia leasingovej zmluvy sa stali splatnými všetky zostávajúce leasingové splátky v súlade s čl. 11 ods. 2 Obchodných podmienok. Skutočnosť, že 23.06.2008 došlo k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy v zmysle uvedeného potvrdila právnemu zástupcovi žalovaného dňa 06.05.2013 na telefónnom čísle žalobcu 02/35002120 aj pracovníčka p. Valentová. Vychádzajúc z internej evidencie žalobcu, skutočnosť, že k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy došlo 23.06.2008 podporuje aj to, že žalobca si neuplatňuje v tomto konaní všetky žalovaným neuhradené splátky, tzn. splátky 13 až 36 v celkovej výške 10.561,68 Eur, ale iba 7.804,20 Eur, čo presne zodpovedá nárokom žalobcu vyčísleným v liste žalobcu žalovanému zo dňa 19.04.2011 k termínu predčasného ukončenia zmluvy, tzn. k 23.06.2008. Konanie žalobcu je motivované zrejme tým, že skutočné nároky žalobcu z leasingovej zmluvy boli už v čase podania žaloby premlčané. Okrem toho žalobca vo svojom návrhu neuviedol, že si uplatňuje len úhradu 19 až 35 splátky po 440,07 Eur a časti leasingovej splátky č. 36 vo výške 323,01 Eur tak, ako Okresný súd Trnava to uviedol vo svojom rozsudku. Na základe uvedeného nemožno súhlasiť s názormi a argumentmi žalobcu ohľadom odstúpenia od leasingovej zmluvy uvádzanými v odvolaní a stotožňuje sa s odôvodnením napadnutého rozsudku. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že predmetná leasingová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z., z ktorého vyplýva, že predmetný zákon na nevzťahuje na zmluvy o nájme, ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu. Uvedenú leasingovú zmluvu je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 52 Občianskeho zákonníka s tým, že žalobca je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení leasingovej zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný nekonal ako podnikateľ. Leasingová zmluva je formulárovou zmluvou štandardne používanou žalobcom a je zrejmé, že ide o vopred pripravenú vzorovú zmluvu žalobcu, do ktorej sa len vyplnia chýbajúce údaje, a preto žalovaný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania. Trvá na svojom tvrdení, že dojednanie o použití ustanovení Obchodného zákonníka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa. Neplatnosť neprijateľných zmluvných podmienok pritom nie je v žiadnom prípade možné zúžiť len na uplatnenie voľby aplikovateľného právneho predpisu na vzťah medzi žalovaným a žalobcom, leasingová zmluva obsahuje viacero ustanovení/zmluvných dojednaní, zásadne ovplyvňujúcich postavenie žalovaného a upravujúcich nerovnovážne postavenie žalobcu a žalovaného, resp. zhoršujúcich postavenie žalobcu, ktoré tiež majú byť považované za absolútne neplatné pre rozpor so zákonom. Je presvedčený, že nie je povinný uhradiť žalobcovi žiadnu z leasingových splátok, ktoré od neho požaduje v zmysle splátkového kalendára k leasingovej zmluve zo dňa 23.04.2007 z dôvodu ich premlčania vo vzťahu k splátkam č. 13 až 29 a vo vzťahu k leasingovým splátkam 15 až 36, trvá na tom, že tieto sa stali splatnými predčasným ukončením leasingovej zmluvy, a to dňom predčasného ukončenia tejto zmluvy 23.06.2008 a teda právo navrhovateľa požadovať úhradu týchto leasingových splátok od odporcu je tiež premlčané, nakoľko od 23.06.2008 do uplatnenia nároku žalobcom na súde dňa 10.09.2012 prešlo viac ako 4 roky. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , pritom viazaný skutkovým stavom ,ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario a § 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

22. V tejto súvislosti je treba uviesť, že odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

23. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

24. Predovšetkým súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou účastníkov a správne posúdil uplatnený nárok žalobcu s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovanie, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotil v súlade so zákonnými kritériami v čase rozhodnutia platného § 132 O.s.p a aktuálne § 191 CSP.

25. Podľa čl. 15 základných princípov dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

26. Judikatúra definuje hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Hodnotenie dôkazov by malo mať vždy dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní a malo by byť v súlade so zásadami formálnej logiky.

27. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s vyššie uvedenými kritériami, aj napriek odvolateľovej argumentácie odvolací súd sa stotožňuje s tým, že zo záverov vykonaného dokazovania a aj z prednesov a písomných prejavov žalobcu vyplynulo, že od zmluvy so žalovaným, z ktorej si uplatňuje finančné nároky odstúpil dňa 23.06.2008 v súlade s dohodnutým postupom v zmysle čl. 11 a čl. 13 Obchodných podmienok.

28. Ďalšou odvolacou námietkou bolo nesprávne posúdenie veci.

29. Právne posúdenie je činnosť, pri ktorej súd podľa skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.

30. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie v danom prípade nepostupoval správne, keď otázku premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

31. Úprava premlčania je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

33. V zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

34. Je preto potrebné uzavrieť, že na otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa

na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

35. S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

36. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Pokiaľ konkrétne odvolateľ poukazuje na rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci 10Co/385/2010, názor súdu vyslovený v tomto rozhodnutí je prekonaný a odvolací súd sa ním neriadi.

37. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 M Cdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka.

38. Súd prvej inštancie teda v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, s tvrdeniami strán sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne tento zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia, rozhodol vecne správne.

39. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol odvolaním osobitne napadnutý, podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 .

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 .

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 .

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .