Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

NM-2T/81/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov P.. P. U. R. U.. Z. Š., v trestnej veci obžalovaného P. E., trestne stíhaného pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „"), na hlavnom pojednávaní konanom v Novom Meste nad Váhom dňa 12. októbra 2016 takto

rozhodol:

O b ž a l o v a n ý : P. E., O.. XX.XX.XXXX X. Z., trvale bytom P., U.. V. Č.. XXX/XX,

j e v i n n ý, ž e

v presne nezistenom čase od roku 2010 do 20.09.2012 v obci V. v dome č. XXX ako druh týral U. U. v spoločnej domácnosti tak, že ju verbálne napádal, nadával jej, vyhrážal sa jej zabitím, zastrašoval ju, ponižoval ju pred deťmi, emočne ju vydieral, čo degradovalo jej sebavnímanie a negatívne vplývalo na jej psychickú kondíciu, opakovane ju fyzicky napadol, v dôsledku čoho bola nútená vyhľadať lekárske ošetrenie s dg. záverom pohmoždenie ľavej strany tváre, hrudnej kosti, krku, ľavého predkolenia a oboch rúk, porucha sluchu vpravo a adaptačná porucha, na čo dňa 20.09.2012 odišla zo spoločnej domácnosti s mal. dcérou M..E.., avšak bez syna Y..E.., ktorého jej obvinený odmietol dať, čím jej spôsobil fyzické a psychické utrpenie,

t e d a

týral blízku osobu spôsobujúc jej fyzické a psychické utrpenie bitím, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresom, citovým vydieraním, ktoré ohrozuje jej fyzické a psychické zdravie,

č í m s p á c h a l

zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. l písm. a) Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 51 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona obžalovanému určuje skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. g) Trestného poriadku obžalovanému v rámci probačného dohľadu ukladá povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.

odôvodnenie:

Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal dňa 16.05.2014 na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj „súd“) pod sp. zn. Pv628/13/3304 obžalobu zo dňa 15.05.2014 na obvineného P. E.Š., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.

Súd na hlavnom pojednávaní v dňoch 06.11.2014, 18.12.2014, 08.04.2016 a 12.10.2016 vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného P. E., výsluchom poškodenej U. U., výsluchom znalca P.. R. V., výsluchom svedkov C.. L. E., Ľ. E., L. E., Š. U., T. U., Č. K. D. X. F. F. I., U.. R. U., U.. Y. L., U. I. R. L. U.W. z prípravného konania, čítaním listinných dôkazov a zistil nasledovné:

Obžalovaný P. E. na hlavnom pojednávaní po poučení podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, vrátane poučenia o možnosti urobiť niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku, vyhlásil, že je nevinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Poškodená U. U. ho počas ich spolužitia viackrát oklamala. Klamala ho o tom, koľko má rokov, aj o tom, aké má vzdelanie. Stratil k nej dôveru. Nikdy ju nezbil. Je schopná sa dať niekomu zbiť a potom to proti inému použiť. Chodil na týždňovky, doma býval len cez víkend. Preto nie je možné, aby ju bil každý tretí deň ako uvádzala. Žiť spolu začali v roku 2006, k rodičom obžalovaného sa presťahovali v roku 2010. Obžalovaný sa stravoval u rodičov. Prvé nezhody medzi ním a poškodenou začali v januári 2012, keďže ona od neho požadovala stravné lístky. Nepomáhala v domácnosti, keď bývali u rodičov obžalovaného. Verbálne útoky boli potom, ako sa nasťahovali k rodičom. Ona chcela pozerať TV, chodiť „kade-tade“. Deti do škôlky vodievala poškodená, aj ich zo škôlky vyberala. Deti boli najedené, lebo aj keď on nebol doma, rodičia sa o ne postarali. Poškodená uvarila raz za čas špagety. V posledný deň ich spolužitia si obžalovaný vzal dovolenku. Povedal poškodenej, aby si vzala to, čo jej patrí. Začala mu vykrikovať, že on deti už nikdy neuvidí. Došlo k slovnej hádke. Zranenia, ktoré jej mali byť spôsobené v uvedený deň, si určite nechala spraviť niekým iným, pretože on ju neudrel. V čase, keď od obžalovaného odchádzala, žiadne zranenia nemala. Obžalovaný uviedol, že od augusta 2013 býva v Piešťanoch, má priateľku, s ktorou býva a ktorá má 4- ročného syna. On s ňou vychováva syna Y., pochádzajúceho zo vzťahu s poškodenou. S dcérou M., ktorá žije s poškodenou, sa nekontaktuje, aby neposkytoval poškodenej príležitosť na ďalšie trestné oznámenia. Poškodenej nebráni kontaktovaniu sa a stretávaniu sa so synom. Je pravdou, že v škôlke povedal, že si neželá, aby poškodená syna navštevovala v škôlke, lebo to na neho zle pôsobilo. Pred deťmi poškodenej niky nenadával. Občas sa pohádali, vulgarizmy boli obojstranné. Je toho názoru, že trestné oznámenie na neho poškodená podala preto, aby získala deti a aby mala výživné, lebo sa jej nechce pracovať. Obžalovaný na maloletú M. platí výživné 100,- Eur podľa rozhodnutia súdu. Okrem detí s poškodenou má ešte dcéru z prvého manželstva.

Z výpovede poškodenej U. U. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že zotrvala na svojej výpovedi z prípravného konania, na ktorej nemá dôvod nič meniť. Skutok sa podľa nej stal tak, ako je opísaný v obžalobe. Hoci s obžalovaným žila dlhšie, najhoršie obdobie, ktoré s ním zažívala, trvalo asi dva roky. Najskôr dochádzalo medzi nimi iba k bežným hádkam. Potom obžalovaný pridal sácanie do steny, začal ju chytať pod krk, škrtil ju a pod. Zhoršilo sa to potom, ako odišli bývať k rodičom obžalovaného. Kričal na ňu ešte viac, zintenzívnila sa jeho agresivita. Na začiatku spolužitia si myslela, že obžalovaný je „dobrý

chalan.“ Potom, ako otehotnela, zistila, že taký nie je. Keď chcela, aby s ňou bol, radšej odchádzal preč a trávil čas inak. Pred pôrodom mala silné bolesti, prosila ho, aby bol s ňou. Išiel preč, pričom jej povedal, že nech si zavolá záchranku. On má svoju robotu, svoje koníčky, svoju dielňu. Doma jej nepomáhal, v živote svoje dieťa neokúpal. Po narodení prvého dieťaťa a následnom zhoršení správania sa obžalovaného k nej nemala záujem mať s ním už ďalšie dieťa. On ju však donútil k pohlavnému styku, aby otehotnela, nakoľko s ňou chcel mať až tri deti. Keď sa jej narodila dcéra, ešte chcel, aby mala syna. Hoci dlhší čas zažívala príkorie, neodišla skôr od obžalovaného kvôli deťom. Domácnosť finančne ťahala z materskej. Ak s ňou aj niekedy obžalovaný bol nakupovať, tak nechal platiť ju. Poškodená poprela, že by deťom nevarila a tieto boli hladné. Deti neboli na špagetách. Varila skoro každý deň. Deti vodila ráno do škôlky a vyzdvihovala ich okolo dvanástej, keďže dcéra sa pomočovala. Deň odchodu z domácnosti, t.j. 20.09.2012, bol hrozný. Bavili sa s obžalovaným o deťoch. Vulgárne jej nadával, chytil ju pod krk, dvakrát jej hlavu buchol do skla. Začal ju kopať. Kričal po nej „Ty suka, zabijem Ťa.“ Syna Y. jej odmietol dať. S dcérou odišla k rodičom. S následným sťahovaním vecí, ktoré mala na ulici, jej prišiel pomôcť známy. Z odpovedí poškodenej na doplňujúce otázky vyplynulo, že pri obžalovaného veľa trpela. Vyjadrila sa, že by to „nedotiahla na súd,“ ak by sa k nej obžalovaný tak hrubo nesprával. V dôsledku týrania schudla, má zdravotné problémy. Bil ju tak často, že sa to ani nedalo spočítať. Na vyšetreniach nebola, lebo sa jej vyhrážal, najčastejšie tým, že jej zoberie deti. Na hlavnom pojednávaní počas svojej výpovede viackrát zdôraznila svoje zotrvávanie v domácnosti s obžalovaným tým, že sa obetovala pre deti. Obžalovaný jej bráni stretávať sa so synom, kŕmi syna falošnými informáciami o nej.

Z výpovede svedkyne Ľ. E. - matky obžalovaného - na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že počas obdobia, kedy u nich žili obžalovaný s družkou a ich deťmi, t.j. od roku 2008 do roku 2012, im svedkyňa pomáhala v domácnosti. Poškodenej sa podľa svedkyne nechcelo robiť. Celé dni len sledovala televízor. Preto sa o deti a domácnosť starala svedkyňa. Obžalovanému poškodená ani neprala, s odôvodnením, že nie je povinná mu prať. Poškodená v izbe, ktorú im svedkyňa s manželom vyčlenila, neupratovala. Keď bola vyzvaná, aby aspoň poupratovala, dôvodila, že to nie je jej chalupa, aby ju ona upratovala. Problémy podľa svedkyne nastali, keď mala M. 3 roky a poškodená mala ísť do práce. Našli jej viacero zamestnaní, pri ktorých vyšlo najavo, že poškodená má len základné vzdelanie a nie vyššie, ako všetkým tvrdila. Odmietla aj prácu v knižnici. Po obžalovanom stále chcela len nejaké peniaze. Kade chodila, ohovárala rodinu E.. Tvrdila, že nebude bývať v takej diere ako je V.. Asi v roku 2011, keď pri nejakej príležitosti zase robila cirkus, naložili poškodenú do auta a odviezli ju k jej otcovi, aby sa teda on o ňu staral. V januári 2012 poškodená podala prvé trestné oznámenie na obžalovaného, že ju bije. Podľa názoru svedkyne sa poškodená u nich mala ako v bavlnke, preto keď sa na polícii svedkyňa dozvedela, k čomu má vypovedať, bola veľmi prekvapená, z čoho jej syna poškodená obviňuje. Domácnosť, hoci mala byť týraná, však poškodená nechcela opustiť, s odôvodnením, že ju vyhodiť nemôžu, lebo tam má trvalý pobyt. Svedkyňa preto išla na obecný úrad a trvalý pobyt poškodenej zrušila. Svedkyňa chcela, aby poškodená už skôr odišla preč z ich domácnosti, avšak kvôli vnúčatám ju tam trpela. Svedkyňa vyzvala poškodenú, aby v priebehu dňa 20.09.2012 si pobalila veci a opustila ich domácnosť. Po celý deň 20.09.2012 nenastala podľa svedkyne taká situácia, aby poškodenú obžalovaný zbil, nakoľko svedkyňa vtedy bola doma. Svedkyňa nikdy nevidela, že by obžalovaný poškodenú bil, že by sa jej niekedy niečím vyhrážal. V ich dome je taká akustika, že ak by obžalovaný na poškodenú kričal a vyhrážal sa jej, ona s manželom ako jeho rodičia by to počuli.

Z výpovede svedka C.. L. E. - otca obžalovaného - na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že spočiatku spolužitie jeho syna s poškodenou bolo podľa jeho názoru normálne. Poškodená je podľa neho perfektná herečka. Robiť sa jej nechcelo. Stále mala pustený televízor a sedela pred ním. Bila deti, stále mala telefón na uchu. Mnoho sa o poškodenej dozvedel aj od ľudí v dedine. Bola dosť urýpaná a dosť si vymýšľala. Nič rozumné deti nenaučila. Stávalo sa, že keď svedok prišiel z práce domov, nachádzal deti hladné a on im dával jesť. Varenie, aj pre poškodenú a jej deti, zabezpečovala svedkova manželka. Nikdy nebol svedkom nejakého fyzického násilia svojho syna voči poškodenej, ani žiadnych vyhrážok. Je pravda, že dochádzalo k hádkam, ale tieto vyprovokovala poškodená. Keď ju vzali k jej otcovi a povedali mu, aby si ju nechal, nechcel o tom ani počuť. Keď dňa 20.09.2012 okolo druhej prišiel domov, to už poškodená bola vysťahovaná vonku aj s vecami. Na poškodenej nevidel žiadne zranenia, čo môže potvrdiť aj policajná hliadka, ktorá tam bola v ten deň dvakrát.

Z výpovede svedkyne L. E. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že v čase výsluchu sa poznala s obžalovaným už asi 3 roky. Spoznala sa s ním začiatkom roku 2012 na nejakej oslave. Spolu chodiť začali potom, ako sa obžalovaný rozišiel s predchádzajúcou družkou. V auguste 2013 aj začali spolu

bývať v Piešťanoch. Obžalovaný sa o deti stará, má k nim dobrý vzťah. Spoločný vzťah s obžalovaným považuje tiež za normálny.

Z výpovede svedka Š. U. - otca poškodenej - na hlavom pojednávaní vyplynulo, že obžalovaný mu za dobu spolužitia s jeho dcérou asi dvakrát volal, aby si svedok prišiel pre dcéru, lebo že obžalovaný ju zabije. Viackrát svedok videl, keď k nemu dcéra prišla na návštevu, ako mala modriny na rukách. Zahovárala to tak, že sa udrela. V septembri 2012 svedkovi obžalovaný tiež volal, aby si svedok prišiel pre dcéru do 20 minút, lebo že ju zabije. Poškodenú obžalovaný vtedy vyhodil von, všetko jej vysťahoval pred dom. Svedok musel volať kamarátovi, aby pre jeho dcéru prišiel. Keď vtedy (september 2012) dcéra prišla k svedkovi, videl na nej, že je uplakaná a mala na krku modriny. Svedok ju vtedy vyzval, aby to nenechala tak a išla k lekárovi, následne aj na políciu, keď sa obžalovaný nevie chovať ako normálny človek.

Z výpovede svedkyne T. U. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že ako obyvateľka obce, v ktorej žili obžalovaný a poškodená, a tiež ako ich suseda, svedkyňa vídala poškodenú relatívne často. Vídali sa s poškodenou cez plot, nekomunikovali spolu. Nevšimla sa na poškodenej nikdy nič, čo by malo nasvedčovať domácemu násiliu. Ani zranenia, ani krik z domácnosti obžalovaného alebo poškodenej nepočula. Obžalovaný chodil do práce, poškodená bola doma. Keď poškodená v septembri 2012 odchádzala z domácnosti obžalovaného a jeho rodičov, sťažovala sa svedkyni, že obžalovaný ju zbil, avšak svedkyňa na nej ani vtedy žiadne zranenia nasvedčujúce bitke nevidela. Svedkyňa si vtedy iba všimla, že poškodená mala nejaké veci zbalené na ulici.

Súd tiež na hlavnom pojednávaní so súhlasom procesných strán vykonal v zmysle § 263 ods. 1 Trestného poriadku dokazovanie čítaním zápisníc o výpovediach svedkov F. I., U.. R. U., U. I. R. L. U. z prípravného konania.

Svedkyňa F. I. v prípravnom konaní (výpoveď realizovaná dňa 06.03.2014) okrem iného uviedla: „Ako učiteľka materskej škôlky som mala v triede obidve detičky, teda Y. aj M.. Ich dochádzka spočiatku bola dosť problematická, hlavne u M.. Obidve deti boli veľmi zahriaknuté. M. obzvlášť, pocikávala sa, odmietala chodiť na WC. Riešili sme to s maminou rôznymi motivačnými prvkami. Ale pocikávanie trvalo v podstate až do doby, pokiaľ odišli. Aj Y. bol zahriaknutý, mal problémy s rečou, ale jeho adaptácia bola lepšia. M. začala chodiť do škôlky ako trojročná a Y. ako štvorročný, začali chodiť súčasne. Myslím si, že matka sa o nich starala, vodila ich do škôlky iba ona, chodili vždy čisté, neboli ani hladné, nič také nebolo na nich badať. Akurát na nich bolo vidieť, že sa doma niečo deje, lebo boli ustráchané. M. bola veľmi naviazaná na Y.. Aj keď napr. matka išla s jedným z nich na vyšetrenie k lekárovi, musela s oboma prísť najskôr do škôlky, aby videli, že aj ten druhý je v škôlke, lebo neskôr už boli každý v inej triede a až potom mohla s tým jedným ísť k lekárovi. M. sa vôbec nevedela zaradiť do škôlky, s nikým sa nehrala, postavila sa na jedno miesto a tam prestála aj celé doobedie, aj sa pocikala. Ale ináč boli veľmi šikovní, múdri. Y. dostal rok odklad do školy z dôvodu rečových problémov, rozprával veľmi maznavou, tichulinko, akoby sa bál niečo povedať. Preto sme matke aj odporučili návštevu poradne. Asi pred rokom a pol prestala M. k nám do škôlky chodiť. Myslím, že aj pani U. za mnou vtedy prišla, že ju vyhnal druh a nechce jej dať Y.. Ona robila všetko preto, aby bola s Y., ale stará pani E. a Y. takto jej v tom bránili. Neželali si, aby mala Y., aby s ním bola v kontakte. Ja na pani U. nemôžem povedať nič zlé, starala sa o deti, chodila s nimi do škôlky, pýtala sa na nich. Nikdy na nikoho nenadávala, starala sa o deti, len ona chodila s nimi na prechádzky, otca som s deťmi nikdy nevidela. Podľa mňa bola v tom dome nešťastná, chodila ako kôpka nešťastia a potom, ako ich rozdelili, stále plakala, že nemôže byť s malým Y.. Potom, ako sa odsťahovala, snažila sa byť s malým v kontakte, volávala, pýtala sa na malého, ako sa má, či je zdravý, čo sa učia v škôlke, čo kreslil. Nikdy mu nehovorila nič škaredé, nikdy ho nenabádala na útek, ani ho neprehovárala, aby išiel bývať s ňou. Viem to, lebo som ich rozhovory počúvala bez toho, aby ona o tom vedela. Takže nemala dôvod to hrať. Aj mňa sa na malého pýtala. Tiež mu dávala k telefónu aj malú M.. Boli to také spokojné, šťastné rozhovory. Malý bol po tých rozhovoroch v pohode. Nebol rozrušený. On bol na malú M. strašne naviazaný, všade o nej rozprával, kreslil ju. Ja si myslím, že tam bol problém v tom, že žili so starými rodičmi, oni tam robili dosť zle. Podľa mňa použili tie deti ako nástroj vyrovnávania si účtov medzi sebou. Niekedy v apríli 2013 prišla do škôlky pani U. aj s M.O. (to už bývali oddelene), umožnili sme im byť v triede spolu s Y. osamote, deti sa spolu hrali, rozprávali. M. bola veselá, úplne iná, ako si ju pamätám zo škôlky, aj v tých telefonátoch bola taká, štebotala, smiala sa, rozprávala sa, bola taká veselá. Prospelo jej to, že odtiaľto odišla. Doniesli Y. hračky. Aj Y. bol veselší. Ale postupne to bolo horšie, hlavne potom,

ako sa to jeho otec dozvedel, že ona za nimi bola, že s ním telefonuje. Malý Y. to dokonca raz povedal, aj mame do telefónu, že tato mu zakázal sa s ňou rozprávať, brať od nej darčeky. Znova zostal smutný, bál sa, aj by s ňou chcel byť, chcel sa s ňou rozprávať, ale nevedel, či môže, čo mu na to povie tato. Ani pani E.Š. si to neželala, vyslovene s tým za mnou prišla. Presviedčala ma o tom, že U. chce malého uniesť, ale ja som ju ubezpečila, že nič také nehrozí, že však počúvam na linke ich rozhovor. Raz som tak dokonca zistila, že mu nedávajú ani poštu. Raz mu totiž mama volala, že či dostal od nej a od M. pohľadnicu a on povedal, že nie. Tak som si domyslela, že asi ju pred ním schovali. Pani U. je možno taká jednoduchšia, ale podľa mňa hrala čistú hru, nikdy na nikoho nenadávala, nikdy malého nenahovárala na nič zlé. Myslím, že potom, ako bola pani U. malého pozrieť v škôlke, tak P. E. volal do škôlky a urobil bodrel. Kričal, že si neželá, aby sa s Y. mama kontaktovala, ale keďže moc kričal, tak mu kolegyňa zložila telefón. Potom došiel na obed pre Y. aj s babkou, pani E.. Znova im to vytkol, že si to neželá...“

Svedkyňa U.. R. U. v prípravnom konaní (výpoveď realizovaná dňa 05.03.2014) okrem iného uviedla: „Pracovala som ako riaditeľka Základnej školy a Materskej školy v Bošáci, kde obidve deti chodili. Navštevovali materskú škôlku. Malá M. chodila do škôlky do septembra 2012, alebo tak nejako a Y. k nám nechodí od septembra 2013, nakoľko ho otec od 01.09.2013 odhlásil z dôvodu presťahovania sa do Piešťan... Ja viem akurát len o tom incidente, ktorý sa odohral minulý rok. Pani U. telefonovala do škôlky a chcela k telefónu Y., čo jej učiteľka umožnila. Otec sa to dozvedel, asi od malého, pričom následne došiel do škôlky a vystúpil proti učiteľkám, že si neželá, aby U. U. umožnili kontakt s malým Y.. Ja som pri tom ale nebola, hovorila mi to pani zástupkyňa I.. Údajne na nich kričal. Asi tak o týždeň som bola v škôlke, keď tam prišla babička malého Y. a upozornila som ju, aby informovala svojho syna, že pokiaľ neexistuje súdne rozhodnutie s výslovným zákazom kontaktu matky s dieťaťom, učiteľka nemôže tomuto zabrániť. Ona na to povedala, že malý bol údajne z toho psychicky zle. Ale učiteľka mi povedala pravý opak, že vraj malý úplne normálne s mamou komunikoval, aj so sestrou cez telefón, že vyzeral byť spokojný, bol úplne v pohode...“

Svedkyňa U. I. - sestra poškodenej - v prípravnom konaní (výpoveď realizovaná dňa 06.03.2014) okrem iného uviedla: „...U. bola teda doma, P. chodil na týždňovky do Čiech, postupne sa im narodili deti. Najskôr Y. a potom M.. Jediné, na čo sa mi spočiatku sťažovala, bolo, že je P. stále preč. Ako sa im narodil Y., tak mi už aj povedala, že má P. nejaké priateľky, že si s niekým stále vyvoláva, vypisuje SMSky. Bol nervózny, agresívny, stále kričal, všetko mu zrazu vadilo. Deťom ani U. sa skoro vôbec nevenoval, došiel po týždni domov a hneď aj odišiel do Bošáce alebo kde. Potom sa presťahovali do Trenčianskych Bohuslavíc a potom do Bošáce k E.. A tam začalo toto peklo, už úplne sa to zhoršilo. So sestrou máme celkom dobrý vzťah a dosť mi toho porozprávala. Aj keď zo začiatku mi teda nič nehovorila, až neskôr. Aj keď prišla k nám domov a mala nejaké modriny, najskôr o nich veľmi nechcela hovoriť, že sa len buchla a tak, alebo že ju malá hrkla. Až neskôr to z nej vyliezlo. U. hovorila, že aj svokor ju napadol, že ju chytil pod krk. Chceli, aby odtiaľ odišla, ale že bez detí Stále sa jej proste vyhrážali, že jej vezmú deti. Myslím, že to bolo asi preto, že si našiel frajerku a potreboval ju odtiaľ vyhodiť. P. bol ináč dosť agresívny. Spomínam si, ako u nás doma raz chytil nášho malého psa a hodil ho o stenu, lebo mu vadilo, že sa mu obšmieta okolo nôh. Hovoril, že nenávidí psov, že by to pozabíjal, že by ani doma psa nezniesol. Je pravda, že som nevidela, že by udrel U., ale zato som videla, ako ju chytil za tričko vpredu na hrudníku a nasilu ju ťahal, že idú preč, že on už u nás nechce byť. Potom, keď ona odmietla ísť, zobral deti do auta a odišiel bez nej, deti aj plakali. Tiež kričal po nich, dokonca aj pred deťmi sa vulgárne vyjadroval. U. vynadal, nech napr. drží piču, alebo ideme už do piče a pod. Stále jej vykrikoval, že je neschopná, že neupratuje, že nič nevarí, pritom mu stále niečo varila. Tiež sa stalo, že zobral deti na chatu a tam bola aj jeho frajerka a U. nechal doma. U. s tým nesúhlasila, ale nepomohla si, ešte aj stará E. jej hovorila, nech sa do toho nestará, že však sú to aj jeho deti. Stará E. robila všetko pre to, aby U. zničila a dostala z domu, tiež nafotila akože U. bodrel a fotky nám potom poslala. Pritom ja poznám U. ako pedantku, vždy mala vo všetkom poriadok. U. mi hovorila aj o P. prvej žene, údajne tam mal P. zakázané chodiť, lebo že ju bil a aj jej otca. A keď stará E. chcela vidieť vnučku, tak U. musela ísť pre ňu, lebo P. to mal že vraj zakázané. Viem, že ju tak zbil. Že mala problémy s uchom, aj v nemocnici bola na vyšetreniach, ale nezostala tam kvôli deťom. Čo viem, tak viackrát bola ošetrená potom, ako ju zbil. Ale spočiatku to popierali, vždy povedali, že to len na ňu niečo spadlo alebo niečo podobné. U. vravela, že jej nedával ani len peniaze, len stravné lístky, že to jej musí stačiť. Nepracovala, lebo najskôr bola na materskej a potom doma zostala kvôli M., lebo sa pocikávala. Neviem z čoho, možno z toho, že P. po nich stále kričal. U. nie je vulgárna, aspoň ja som ju nepočula.

Na P. pred deťmi škaredo nerozprávala, aj keď mne sem tam zlé niečo povedala, ale skôr ho predo mnou bránila. To skôr P. sa pred deťmi na ňu škaredo vyjadroval, keď napr. M. od neho nechcela balíček, tak jej povedal, že je sprostá jak jej mater. P. nemal ku M. nejaký citový vzťah, alebo to aspoň na ňom nebolo vidieť. Skôr možno k malému Y., spolu napr. traktor opravovali, odviezli sa, ale ja si myslím, že sa ho Y. bál. Ako takto zabaviť sa hej, ale keď bolo napr. treba ísť s deťmi k doktorovi, to odmietol. Povedal U., že však sú to tvoje deti, tak si choď, ani len na aute ich nezobral, museli ísť autobusom. Proste k U. sa správal ako k handre, nemal ju za nič, vravel jej, že je špina a tak. Stále sa U. vyhrážal, že jeho sestra robí na sociálke a že jej priateľ je právnik, že sa postará o to, že o deti príde. Pritom on ich nemá za nič, to len asi kvôli svojej mame. U. mi hovorila, že sa jej P. vyhrážal, že ju zabije, aj som mu potom volala a on začal nadávať aj mne, že aby som sa do toho nestarala, že aj ja môžem dostať. Toto všetko sa odohralo v čase, keď bývali v Bošáci...“

Svedkyňa L. U. v prípravnom konaní (výpoveď realizovaná dňa 06.03.2014) okrem iného uviedla: „P. E. je môj bývalý manžel. Z nášho spoločného života máme jedno dieťa, dcérku Z. E., 12-ročnú. Manželmi sme boli asi tak 6 rokov. Naše manželstvo bolo spočiatku v pohode, ale v čase po svadbe, keď sme začali bývať spolu u mojich rodičov, tak začali prvé nezhody, furt sa mu niečo nepáčilo. Raz, to bolo na Veľkú noc, prišiel domov opitý, robil cirkus, húkal po mne, hodil po mne kľúče, robil bodrel, aj malú zobudil, čo nevedela potom zaspať, to mala len pol roka. Musela som zavolať jeho rodičov, ktorí ho vzali so sebou a tam potom u nich aj prespal. Trvalo to asi tak týždeň - dva, ešte jeho rodičia povedali, aby sme to dali dokopy. Potom sme išli bývať k jeho rodičom, bývali sme tam skoro rok. Bolo to také všelijaké. Keď som išla von, hneď ma kontroloval, ale za to, keď bol doma, sa mi moc nevenoval. Vadili sme sa stále, aj kvôli bývaniu a tak. Tak som odišla k rodičom. Sem-tam prišiel pozrieť malú, to mala asi tak dva roky. V podstate odvtedy sme už spolu nežili a rozviedli sa. Raz prišiel po malú, ja som mu povedala, že je chorá. Jeho to vôbec nezaujímalo. To s ním vtedy došla už aj jeho vtedajšia priateľka U. U.. Tá sedela v aute a on ma vtedy chytil pod krk a pritlačil ma o plot, škriekal po mne, nič si nedal vysvetliť. P. bol dosť agresívny, hlavne keď si vypil, ale aj keď bol triezvy. On bol taký, že všetko musí byť podľa neho a keď tak nebolo, tak hneď vyskakoval, hneď bol problém. Pri tom používal aj vulgarizmy. A agresívny bol aj voči môjmu otcovi. Tiež na neho vyskočil, keď mu niečo dohováral, to bolo tiež na tú Veľkú noc. Ja som tieto jeho útoky aj dvakrát tuším oznámila na polícii a skončilo sa to na priestupkovom. Spočiatku si pre malú chodila skôr jeho mama, ale v poslednom čase ju už aj on občas dovezie. Stretávajú sa každú druhú nedeľu. Ja s P. ináč nie som vôbec v kontakte. Čo sa týka jeho vzťahu s U. U., myslím, že sa dali dokopy v čase, keď už sme spolu nežili, ale ešte sme asi neboli rozvedení. Ja som sa ani s jedným z nich o ich vzťahu nebavila, ale čo to som počula od ľudí z Bošáce, že aj medzi nimi to škrípe, že sa vadia, o deti škriepia, aj na ulici sa vadili a tak. Ale nič konkrétne. Viete, on je taký typ chlapa, že žena pre neho nie je nič. On má na ženu názor asi taký, že nech drží hubu a stojí pri sporáku alebo že žena za volant nepatrí. A čo si spomínam, keď sme mali problémy, tak mi vykrikoval, že mi vezme malú a podobne. Po sociálkach sme sa kvôli tomu vláčili...“

Z výsluchu znalca P.. R. V. k záverom psychologického posúdenia obžalovaného P. E. vyplynulo, že všeobecná vierohodnosť obžalovaného je zachovaná. Kognitívne funkcie u neho nevykazujú narušenia, ktoré by mali vplyv na schopnosť správne vnímať, zapamätať si a následne reprodukovať udalosti, ktoré prežil. Špecifická vierohodnosť obžalovaného je oslabená. Má snahu vytvárať dobrý dojem, prítomný je u neho nedostatok sebakritiky. Má tendenciu k fabulácii v pozitívnom smere hodnotenia seba, resp. situácií a udalostí vzťahujúcich sa k jeho osobe. Obžalovaný má pompéznejší pocit vlastnej hodnoty. V psychológii osoby sú zapustené narcistické rysy a obžalovaný si udržiava priaznivé súdy o sebe vo vzťahu k druhým. Snaží sa v sociálnych situáciách javiť v sociálne žiaducom svetle, čo ovplyvňuje vierohodnosť danej konkrétnej výpovede. Obžalovaný má pompéznejší pocit vlastnej hodnoty, ktorý začína ovládať jeho vnímanie sveta. Uvedené mu výrazne ovplyvňuje rozhodovanie a správanie, pretože je prítomná potreba častého potvrdzovania a posilňovania prehnaného pocitu osobnej hodnoty. Na základe vyššie uvedeného má obžalovaný tendencie posudzovať svoje správanie a konanie menej kriticky ako správanie druhých. Na prvé miesto radí svoje záujmy. Konanie druhých, ktoré nie je v prospech jeho osoby, posudzuje negatívne a neprijateľne. Osobnosť obžalovaného je štruktúrovaná v smere exraverzie, je emocionálne impulzívny, iritabilný, osobnosť typu cholerik. V interagovaní s druhými presadzuje až reaktívne agresívny štýl, ktorého cieľom je udržať si dominantnú pozíciu vo vzťahu. Obžalovaný si v interakcii s druhými nepriliehavo presadzuje vlastné záujmy, má egocentrický obraz sveta a v prípade, že mu nie je vyhovené, dominuje reaktívna agresivita alebo hostilita v jeho konaní. Rozhoduje sa bez premýšľania a ciele svojho konania volí bez účasti emócií. Obžalovaný má tendenciu

rýchlo uspokojovať svoje nenaplnené potreby, nedovolí, aby potreba ostala nenaplnená, čo sa prejavuje problémami v správaní. Pokiaľ veci a udalosti idú podľa jeho predstáv, dokáže použiť rutinné a relatívne adaptívne vzorce správania sa, jedná sa o sklon k autoritatívne-konformistickému mysleniu, kedy všetky rozhodnutia prijíma sám, bez ohľadu na požiadavky a potreby ostatných. V interpersonálnych vzťahoch je anetický, schopnosť rozoznávať a popisovať pocity druhých je obmedzená. V konfrontácii s interpersonálnymi situáciami, ktoré musí zdieľať, sa cíti nepríjemne a neisto, snaží sa vyhnúť emočne nabitým situáciám. V prípade, ak sa nemôže takýmto situáciám vyhnúť, emočná expresia je neprimeraná okolnostiam. Obžalovaný je schopný vytvárať a pestovať vzájomne uspokojivé, priateľské vzťahy. Avšak jeho správanie je zväčša direktívne, ktorého cieľom je kontrola. Vníma svet ako súbor objektov, ktoré je treba usporadúvať a manipulovať, čo možno dosiahnuť bez nejakej zvláštnej vrelosti. Keďže vníma ľudí ako prostriedky a nie ako ciele, nezúčastňuje sa na radostiach a smútkoch spojených s medziosobnými afektmi. Prítomná je kompulzívna potreba štrukturovať každý aspekt prostredia. Pri nedosiahnutí kontrolovaného cieľa sa u obvineného môžu vyskytovať direktívne až agresívne tendencie v správaní. Zotrvávanie poškodenej v spoločnej domácnosti s obžalovaným aj potom, ako tento nadviazal vzťah s aktuálnou partnerkou, vnímal obžalovaný ako snahu poškodenej zneužívať výhody, ktoré jej jeho rodičia ako aj on sám poskytovali, čo v ňom vyvolávalo ešte väčší odpor voči poškodenej a viedlo ku konfliktným situáciám. Znalec preto dospel k záveru, že obžalovaný nebol spokojný s konaním a správaním poškodenej, jeho nespokojnosť s družkou iniciovala agresívne tendencie v jeho správaní voči poškodenej, ktorá nespĺňala jeho predstavy, založené na snahe kontrolovať a štruktúrovať každý aspekt prostredia podľa vlastných prianí a cieľov.

Z výsluchu znalca P.. R. V. k záverom psychologického posúdenia poškodenej U. U. vyplynulo, že všeobecná vierohodnosť poškodenej je zachovaná, ale oslabená. Jej špecifická vierohodnosť je oslabená. Má zvýšenú tendenciu k agravácii v pozitívnom aj v negatívnom smere hodnotenia seba, resp. situácií a udalostí vzťahujúcich sa k jej osobe. Neznamená to však, že by poškodená mala sklony ku klamstvám alebo výmyslom. Oslabenie špecifickej vierohodnosti znalec pripísal osobnostnej štruktúre poškodenej, ktorá vykazuje známky emočne nestabilnej osobnosti. Tieto prejavy sú u nej trvalou vnútornou štruktúrou jej osobnosti. Táto sa okrem iného vyznačuje aj tým, že ju usmerňujú najmä emotívne zážitky a dostatočne neprihliada na skutočnosť. Poškodená vníma a spracováva situácie chvatne a náhodile a často prehliada kritické kľúče podnetového poľa. Je usmerňovaná afektívnou zložkou danej situácie, čo narúša myslenie a poškodzuje koncentráciu pozornosti potrebnú v priebehu rozhodovania. Miesto toho, aby dokázala svoje rozhodnutia dôkladne zvážiť, dospieva k záverom alebo k vyhodnoteniu chvatne a impulzívne. V ideačnej aktivite nie je schopná podržania, ktoré by mohlo prispieť k lepšiemu premysleniu si riešenia v priebehu rozhodovania. Má tendenciu rýchlo reagovať a tak redukovať iritáciu. Z hľadiska rovnováhy je táto taktika pozitívna, ale obvykle ide o negatívne zistenie, pretože chvatná reakcia často nie je dobre premyslená a jej dlhodobá účinnosť môže byť veľmi limitovaná. Znalec dospel k záveru, že osobnosť poškodenej bola aj v čase psychologického vyšetrenia zaplavená emóciami. Intenzita týchto pocitov je rušivá, podmieňuje emocionálnu labilitu. Nálada je ľahko subdepresívna, prevažne nestála, rozladená. Veľmi silné emócie značne narúšajú myslenie. Miesto toho, aby dokázala svoje rozhodnutia dôkladne zvážiť, dospieva k záverom alebo k vyhodnoteniu chvatne a impulzívne. Poškodená má limitované zdroje zvládania a vyrovnávania sa so stresom, a to aj v dôsledku toho, že v situáciách, do ktorých sa dostáva, chýba myslenie, resp. myslenie je blokované a dominuje afektívny prístup k realite. Ak je vystavená záťaži, dochádza u nej k psychickej dekompenzácii, ktorá sa prejavuje najmä v afektívnej oblasti. Na základe vyšetrenia dospel znalec k záveru, že poškodenej bolo konaním obžalovaného spôsobované psychické utrpenie, a to posledné dva roky spolužitia s obžalovaným. Uvedené dáva znalec do súvisu aj s vyjadrením obžalovaného, ktorý uviedol, že on už mal priateľku a nemohol svoju bývalú družku dostať z domu preč. Poškodená zostala v spoločnej domácnosti s obžalovaným aj napriek jeho verbálnym aj brachiálnym atakom voči jej osobe, čo vysvetľovala tým, že jej bolo povedané, že má odísť, ale že deti má nechať tam. Keďže bez detí nechcela odísť, rozhodla sa zostať v spoločnej domácnosti s druhom do rozhodnutia súdu o zverení detí. Poškodená pociťovala ostatné dva roky spolužitia s obžalovaným jeho konanie voči nej ako príkorie. Poškodená trpela syndrómom týranej ženy. Jedná sa o psychické a podľa anamnestických údajov (lekárske ošetrenie) aj fyzické týranie. Psychické týranie predstavovalo ponižovanie, zastrašovanie, emočné vydieranie, ktoré degradovalo sebavnímanie poškodenej a negatívne vplývalo na jej psychickú kondíciu.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal ďalšie dokazovanie v rozsahu a spôsobom ako vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní.

Podľa § 15 Trestného zákona trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ

a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona kto týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie

a) bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, b) bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevy-hnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania, c) nútením k žobrote alebo k opakovanému vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie, d) vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie, alebo e) neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať,

potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Podľa § 208 ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť b) z osobitného motívu, c) hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený, alebo d) závažnejším spôsobom konania.

Podľa § 127 ods. 4 Trestného zákona blízkou osobou sa na účely tohto zákona rozumie príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.

Podľa § 127 ods. 5 Trestného zákona blízkou osobou sa na účely trestných činov vydiera-nia podľa § 189, znásilnenia podľa § 199 ods. 2, sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 2, sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208, nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2 alebo nebezpečného prenasledovania podľa § 360a rozumie aj bývalý manžel, druh, bývalý druh, rodič spoločného dieťaťa a osoba, ktorá je vo vzťahu k nim blízkou osobou podľa odseku 4, ako aj osoba, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti.

Vychádzajúc z dostupnej odbornej literatúry možno uzavrieť, že násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, zneužívania moci. Obete domáceho násilia sú len zriedka vystavené výhradne jednej forme týrania. V súvislosti s domácim násilím preto možno rozlíšiť niekoľko základných foriem. Fyzické násilie sa prejavuje širokým spektrom intenzity napadnutia. Zahŕňa rôzne prejavy brutality, ktorých intenzita sa stupňuje. Začína sácaním, šticovaním, kopaním, bitím (fackovaním), pričom narastajúca agresivita vyúsťuje do mlátenia, niekedy s úmyslom až usmrtiť. S telesným násilím sa často spája ničenie majetku, najmä osobných vecí, na ktorých obeti záleží. Následkom takéhoto násilia dochádza u obeti k ujme na zdraví a zdravotným problémom s rôznym stupňom ohrozenia zdravia a života. Obete málokedy vyhľadajú lekára, aj keď sa jedná o ťažšie následky. Psychické násilie spočíva v citovom a verbálnom týraní. Obeť ho pociťuje ako ničenie pocitu vlastnej hodnoty a psychického zdravia. Možno sem zaradiť zosmiešňovanie doma či na verejnosti, urážlivé poznámky o výzore, charaktere, schopnostiach obete, osočovanie a výbuchy zlosti. Patria sem

tiež posmešné výroky o tom, že obeť je bláznivá, psychicky chorá. Zneužívateľ obeti rozkazuje, čo má alebo čo nesmie urobiť, snaží sa obeťou manipulovať prostredníctvom detí, vyhrážaním sa samovraždou alebo inou formou sebadeštruktívneho chovania, pokiaľ žena neučiní to, čo si zneužívajúci partner praje. Sexuálne násilie zahŕňa všetky sexuálne aktivity, ktoré sú obeti nanútené. Táto forma násilia je viac aktom agresie a zneužitia moci zo strany dominantného partnera, už menej výsledkom nekontrolovateľných sexuálnych pudov agresora. Sociálne násilie má za cieľ obeť izolovať, manipulovať s ňou a kontrolovať ju. Obeti je bránené stretávať sa s rodinou, s priateľmi či priateľkami, je zamykaná v domácnosti, sú sledované jej telefonáty, mailová komunikácia ako aj ostatné aktivity. Ekonomické násilie spočíva v obmedzovaní prístupu k finančným zdrojom využívaním silnejšej ekonomickej pozície zneužívajúceho. Možno sem zaradiť aj bránenie obeti vo vykonávaní práce alebo zamestnania. Muž núti ženu k odchodu zo zamestnania a obmedzuje jej vlastný príjem. Prípadne zneužívateľ dáva obeti príliš málo peňazí na domáce výdavky. Závažnosť násilných činov páchaných na ženách je možné identifikovať podľa ich následkov. Prežívané násilie ovplyvňuje obeť partnerského násilia v mnohých oblastiach jej života. Týranie intímnym partnerom má vplyv nielen na telesné zdravie, ale predovšetkým zanecháva devastujúce účinky na psychike. Domáce násilie výrazným spôsobom narušuje aj kvalitu života, vplýva na výkonnosť v zamestnaní, čo následne ďalej môže ohroziť ekonomickú situáciu obete a znižuje sprostredkovane jej sociálny status. Otrasené psychické zdravie obete sa prejavuje jej špecifickým prežívaním a správaním. Týrané ženy častejšie vyhľadávajú starostlivosť psychiatra, je tu aj väčšie riziko, že sa pokúsia o samovraždu alebo si zvolia únik pomocou alkoholu, drog, či liekov. Zároveň sa môže u obetí v dôsledku týrania rozvinúť rad emočných porúch alebo porúch správania, ako napr. nízke sebavedomie a sebaúcta, depresie, pocity úzkosti, fóbie, neschopnosť niekomu dôverovať, či rozvíjať úzky vzťah, nutkavo- obsedantná porucha, symptómy posttraumatickej stresovej poruchy, špecificky potom tzv. syndróm týranej ženy alebo Štokholmský syndróm, alkoholizmus, suicídne prejavy správania a pod. K domácemu násiliu dochádza vo vnútri osobného vzťahu medzi mužom a ženou. Odohráva sa za múrmi domovov, medzi štyrmi stenami, prípadne na iných miestach mimo verejnosti. Obeť je v priebehu napádania väčšinou izolovaná od možnosti pomoci zvonka. Jedným zo špecifických znakov domáceho násilia je faktická nerovnosť v postavení obete a násilníka. Cieľom násilníka je dostať obeť pod svoj vplyv a kontrolu. Metódy, ako ovládnuť druhú osobu, sú založené na systematickom a opakovanom spôsobovaní psychickej traumy. Niekedy ženy považujú násilie za súčasť vzťahu a odmietajú ho riešiť. Dôvodom, prečo sa obeť snaží násilnikovi vyhovieť, je snaha minimalizovať možnosť jeho násilného chovania a tiež aj viera, že pokiaľ sa obeť prispôsobí, situácia sa zmení. Požiadavky násilníka a snaha obete tieto požiadavky splniť sa však stupňujú. Skutková podstata domáceho násilia sa nevzťahuje na ojedinelé roztržky či hádky, ani na argumentačné konflikty medzi partnermi, ktoré skĺznu do násilnej podoby. Domácim násilím je veľmi tvrdá a nezdravá podoba partnerských vzťahov, spočívajúca v zneužívaní partnera. Z pohľadu obete ide najprv o ľudskú dôstojnosť, potom o osobné bezpečie a nakoniec o život. Domáce násilie väčšinou máva veľmi nenápadný začiatok, a mnoho obetí vlastne nie je ani schopných jeho začiatok definovať. Spočiatku nenápadné prejavy naberajú na intenzite a intervaly medzi jednotlivými fázami sa postupne skracujú. Útoky sa stávajú citeľnými a rafinovanejšími. To, čo spočiatku ženám imponuje ako dôkaz lásky partnera, sa postupne môže zmeniť v domáce násilie. V rámci domáceho násilia možno rozlíšiť niekoľko fáz. Prvou je fáza vystupňovania napätia. Násilník vyvoláva hádky, žiarlivostné scény, kritizuje, zosmiešňuje a ponižuje obeť slovne, alebo sa jej vyhráža. Snaha obete predísť násiliu sa demonštruje ako úslužnosť a ochota, obeť si neuvedomuje, že problém je na strane partnera, vinu za konflikt pripisuje sebe a verí, že konflikt je vyprovokovaný jej správaním sa. V ďalšej fáze zneužívateľ časom stráca kontrolu a prepuká násilie psychické aj fyzické. Záverečnou je fáza odprosovania, ospravedlňovania sa násilníka, vrátane zvaľovania viny na ostatných. Obeť je od násilníka zahrňovaná kvetmi, darčekmi na uzmierenie, odprosovaná na kolenách. Násilník sľubuje, že sa už nikdy nič podobné nebude opakovať, žena často obviňuje samu seba, že za to môže vlastne ona sama. Tieto obdobia sa v násilnom vzťahu neustále opakujú. Jediné, čo sa mení, je intenzita týrania, ktoré sa zväčšuje a mení sa aj pomer dĺžky trvania jednotlivých fáz. Väčšinou sa skracuje fáza „rodinného kľudu“ a predlžuje sa fáza týrania a vytvárania napätia. Pri domácom násilí násilník nepoužíva agresiu na účel, ktorý by otvorene deklaroval. Pre násilníka býva typická neschopnosť vyjadrovať svoje city, udržiavanie povrchných vzťahov, nízke sebavedomie, jasná predstava o deľbe rolí medzi mužom a ženou, snaha neustále kontrolovať, vychovávať a obmedzovať svoju partnerku. Násilník považuje násilie za vhodný a správny spôsob riešenia konfliktov v

partnerstve. Svoje násilné chovanie bagatelizuje, ospravedlňuje, popiera a často preň nachádza mnohé zdôvodnenia.

K problematike narcistického typu osobnosti, vychádzajúc taktiež z verejne dostupnej odbornej literatúry, možno pre objasnenie znaleckých záverov P.. R. V. doplniť, že všeobecne rozšírené črty narcistickej osobnosti sa nepovažujú za patologické. Stávajú sa nimi až vtedy, keď slúžia ako prostriedok na uspokojenie deštruktívnych chúťok. Narcistická osobnosť sa vyznačuje viacerými vlastnosťami: pripisuje vlastnej osobe mimoriadny význam, namýšľa si, že má neobmedzenú moc, nahovára si, že je unikátna a nenapodobiteľná, pociťuje potrebu obdivu celého okolia, myslí si, že si môže čokoľvek dovoliť, zneužíva iných na svoje ciele, nie je schopná a ochotná vcítiť sa do pocitov iných, t.j. chýba jej empatia, správa sa arogantne a povýšenecky, je domýšľavá. V interakcii s inými je východiskom jej správania pocit práva na prednostné zaobchádzanie či očakávanie automatického súhlasu s vlastnými požiadavkami. Pre narcistického jedinca je typické prázdne moralizovanie, nadradené postavenie a odmeraný prístup. Často kritizuje avšak neznesie ani nepatrnú výčitku. Občas v ňom sklamanie vyvolá nepotlačiteľnú túžbu po odplate. Keď niekto urazí narcistickú márnomyseľnosť, nastupuje pocit pomstychtivosti a dlhodobá nevraživosť bez triezveho úsudku. Osoby s narcistickou poruchou osobnosti sa týmito vlastnosťami a nadmerným vyžadovaním oceňovania od druhých dostávajú do opakovaných a niekedy vyhrotených konfliktov. Na kritiku či nepotvrdenie vlastnej jedinečnosti reagujú často veľmi odmietavo, konfrontačne a agresívne, ale niekedy aj depresívne. Majú problém s empatiou voči druhým a cítia sa nimi nepochopení.

Vykonaným dokazovaním považoval súd vinu obžalovaného zo žalovaného skutku za preukázanú v rozsahu nevyhnutnom na zákonné rozhodnutie o vine a treste, avšak pri čiastočne odlišnej právnej kvalifikácii od obžaloby. Aj keď v priebehu dokazovania bolo vykonaných mnoho dôkazov, podstata ich vyhodnotenia sa viac-menej redukuje najmä na preskúmanie uveriteľnosti dvoch verzií vnímania jednotlivých aspektov a prejavov partnerského spolužitia poskytnutých na jednej strane obžalovaným a na strane druhej poškodenou. T.j. či poškodená naozaj prežila udalosti opísané v skutkovej vete obžaloby, alebo naopak, ako vyplýva z argumentačných pozícií obhajoby, si podstatu obvinení vymyslela. Súd starostlivým zvážením všetkých dôkazov dospel k záveru, že v životnom príbehu poškodenej a v jej prezentácii na hlavnom pojednávaní nenašiel prvok (či okolnosť), ktorým by mohol odôvodniť relevantnú pochybnosť o pravdivosti obsahu reprodukcie vlastných zážitkov poškodenej s obžalovaným v takej miere, aby v procesnej rovine viedla k aplikácii zásady in dubio pro reo s následnou finalizáciou v podobe oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. To, že výsledok dokazovania sa javí byť v postavení tvrdenia obžalovaného (podporeného tvrdeniami jemu blízkych osôb) proti tvrdeniu poškodenej (a tvrdeniam jej blízkych osôb), nie je možné apriórne prijať ako definitívny záver bez vyporiadania sa so všetkými dostupnými dôkazmi disponujúcimi informačnou hodnotou využiteľnou v procesne voľného hodnotenia dôkazov. Povahové črty poškodenej, podrobne popísané znalcom P.. R. V., možno dotvárali emocionálne dozvuky udalostí prežívaných s obžalovaným nad mieru, aká by bola postrehnuteľná u štatisticky psychicky priemerne odolnej ženy porovnateľnej vekom a sociálnym zázemím s poškodenou, avšak jej výpoveď podľa názoru súdu nevykazuje prvky, pre ktoré by ju bolo možné označiť ako číry výmysel en bloc alebo nečestný s realitou sa rozchádzajúci komplot voči inak bezúhonnému obžalovanému, za akého sa počas svojej prezentácie na hlavnom pojednávaní deklaroval či už sám, alebo akého ho prezentovali jeho rodičia, nová priateľka alebo ich suseda. Poškodená počas výsluchu na hlavnom pojednávaní popísala udalosti v zásadných rysoch zhodne, ako o nich referovala v prípravnom konaní. To, že postupujúcim časom bol popis ňou prežitých udalostí ochudobnený o viaceré detaily, je možné pripísať tomu, že u obetí domáceho násilia je zvyčajne prítomný následný mentálny proces vytesňovania negatívnych spomienok. A hoci, ako je v podobných prípadoch pravidelným javom, ani tu zrejme nebol žiadny priamy svedok drvivej väčšiny poškodenou popisovaných udalostí, možno výpoveď poškodenej považovať za podporenú niektorými ďalšími dôkazmi. Ani zistenie znalca P.. R. V., že špecifická vierohodnosť poškodenej sa mu javí byť znížená, nepreukazuje, že by si poškodená obsah svojej výpovede vymyslela. Súd najmä vďaka aplikácii zásady bezprostrednosti a ústnosti súdneho konania mohol sám vnímať osobnostné črty obžalovaného, ktorý v rámci reakcie na vykonaný dôkaz po výpovedi otca poškodenej predviedol v priamom prenose tie prvky povahovej výbavy, ktoré u neho identifikoval znalec. O týchto zhodne referovala v prípravnom konaní aj bývalá manželka obžalovaného - svedkyňa L. U., okrem toho sú rozpoznateľné aj z výpovede sestry poškodenej, ktorá tiež mala nie jednu príležitosť sociálnej interakcie s povahou obžalovaného a tiež z výpovede otca poškodenej.

Súd mal teda za preukázané, že obžalovaný v presne nezistenom čase od roku 2010 do 20.09.2012 v obci Bošáca v dome č. XXX ako druh týral U. U. v spoločnej domácnosti tak, že ju verbálne napádal, nadával jej, vyhrážal sa jej zabitím, zastrašoval ju, ponižoval ju pred deťmi, emočne ju vydieral, čo degradovalo jej sebavnímanie a negatívne vplývalo na jej psychickú kondíciu, opakovane ju fyzicky napadol, v dôsledku čoho bola nútená vyhľadať lekárske ošetrenie s dg. záverom pohmoždenie ľavej strany tváre, hrudnej kosti, krku, ľavého predkolenia a oboch rúk, porucha sluchu vpravo a adaptačná porucha, na čo dňa 20.09.2012 odišla zo spoločnej domácnosti s mal. dcérou M..E.., avšak bez syna Y..E.., ktorého jej obvinený odmietol dať, čím jej spôsobil fyzické a psychické utrpenie. Týmto konaním naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Súd nemal za preukázanú absenciu trestnej zodpovednosti obžalovaného za tento skutok. U obžalovaného išlo o konanie úmyselné. Zákonom chráneným záujmom je v predmetnej trestnej veci ochrana fyzickej a psychickej integrity blízkych osôb, ich života a zdravia, vo vzťahu k páchateľom protiprávnych činov. Na rozdiel od obžaloby nemohlo byť podľa názoru súdu konanie obžalovaného právne kvalifikované podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona, t.j. ktorého by sa dopúšťal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas. Pri uvažovaní aj o tejto prísnejšej právnej kvalifikácii totiž nestačí iba formálne „odmerať“ časový rozdiel (úsek) medzi prvým a posledným zaznamenaným konaním, subsumovateľným pod skutkovú podstatu žalovaného trestného činu. Musí tu byť súčasne prítomná v každom okamihu plynutia „dlhšieho času“ aj taká intenzita konania páchateľa, po stránke kvalitatívnej ako aj kvantitatívnej, objektívne merateľná najmä frekvenciou čiastkových útokov, ich razanciou a dopadom na obeť, z ktorej sa dá nepochybne usudzovať na trvácnosť protiprávneho konania a jeho zvýšenú závažnosť. Hoci z výpovede samotnej poškodenej vyplýva, že ataky zo strany obžalovaného mali byť produkované neustále, ostatné dôkazy takúto frekvenciu spochybňujú. Nebolo teda bez rozumných pochybností preukázané, že by verbálne alebo fyzické útoky obžalovaného na poškodenú, prípadne iné excesy, opísané vo výroku rozsudku, napĺňajúce svojou povahou (intenzitou, spôsobom realizácie a následkom prejaveným na osobnosti poškodenej), sa diali pravidelne na dennej či týždennej báze. Preto pre absenciu tohto kvalitatívneho ukazovateľa je podľa názoru súdu možné konanie obžalovaného právne posúdiť iba podľa odseku 1 príslušného zákonného ustanovenia § 208 Trestného zákona. Pre nemožnosť priznania prísnejšej právnej kvalifikácie protiprávneho konania obžalovaného v zmysle návrhu obžaloby vypovedajú aj závery posudku znalca P.. R. V. týkajúce sa psychologického posúdenia poškodenej, prezentované vyššie, na ktoré súd odkazuje.

Z odpisu Registra trestov vyplýva, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný. Z miesta bydliska nie je bližšie hodnotený. Má evidovaných niekoľko priestupkov na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred pácha-teľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliad-ne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okol-nosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

U obžalovaného súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, pričom u neho nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Pri úvahách o druhu a výmere trestu, ktorý by spĺňal nielen kritérium zákonnosti, ale aj atribúty primeranosti a spravodlivosti, dospel súd k záveru, že u obžalovaného je možné uvažovať o tzv.

výchovnom treste, od ktorého je možné očakávať dosiahnutie účelu trestu v zmysle príslušných ustanovení Trestného zákona, t.j. o treste odňatia slobody, výkon ktorého je podmienečne odložený. Preto súd obžalovanému uložil podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 51 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu na 5 rokov. Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. g) Trestného poriadku obžalovanému v rámci probačného dohľadu uložil povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Takto uložený trest považuje súd za zodpovedajúci zásadám ukladania trestov, požiadavkám individuálnej a generálnej prevencie, ktorý v dostatočnej miere vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Poškodená U. U. si v prípravnom konaní neuplatnila riadne a včas nárok na náhradu škody. V priebehu konania pred súdom po prečítaní obžaloby doručila v rámci prebiehajúceho dokazovania do spisu dňa 01.12.2015 podanie označené ako „Žiadosť na finančnú náhradu.“ Nakoľko k uplatneniu tohto nároku na náhradu škody nedošlo v lehotách predvídaných Trestným poriadkom (do skončenia vyšetrovania), súd sa týmto nárokom meritórne nemohol zaoberať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Trenčí-ne. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.