Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/1210/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej, sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci žalobcu: G. zastúpeného TX. proti žalovanej: G., o zaplatenie 6.574,95 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. júna 2015, č.k. 6C/73/2015-65, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.744,43 Eur s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 19.11.2011 do 11.8.2013 vo výške 110,57 Eur a s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy 5.744,43 Eur od 12.8.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne súd v lehote 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 6.574,95 Eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 19.11.2010 do 11.08.2013 v sume 270,97 Eur a 8,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 6.574,95 Eur od 12.08.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie preskúmaním veci zistil, že žalovaná uzatvorila dňa 09.10.2008 s právnym predchodcom žalobcu - K. K.. zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver v sume 125.000,- Sk, t.j. 4.149,24 Eur. V zmluve si dohodli úrokovú sadzbu 14,95% ročne, RPMN bola dohodnutá vo výške 17, 85%. Žalovaná sa zaviazala úver splácať v mesačných splátkach po 2.085,- Sk, t.j. 69,21 Eur, splatnosť 1. splátky bola dohodnutá na deň 18.11.2008, konečná splatnosť úveru bola určená dňom 18..9.2018, splátky boli splatné vždy k 18. dňu v mesiaci. Žalovaná neuhrádzala splátky riadne a včas a s plnením sa dostala do omeškania. Dňa 27.06.2013 došlo medzi K. K. a žalobcom k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávok. Z prílohy k tejto zmluve vyplýva, že na žalobcu prešla aj pohľadávka voči žalovanej. Pohľadávku tvorila suma vo výške 7125,52 Eur. Žalobca si v konaní voči žalovanej uplatnil nárok na neuhradené splátky, ktorých splatnosť nastala v období od 18.11.2010 do 18.09.2018 v počte 95 v celkovej výške 6.574,95 Eur t.j. do konečnej splatnosti úveru, s ročným úrokom z omeškania 8,5% z dlžnej sumy od 12.8.2013 do zaplatenia t.j. od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 19.11.2010 do 11.08.2013 vo výške 270,97 Eur. Súd prvej inštancie rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 2 písm. a/, písm. b/, zák. č. 258/2001 Z. z. v znení platnom ku dňu 09.10.2008, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako "Zmluva o splátkovom úvere", i keď ide o zmluvu uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka, považoval za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52

ods. 1 v spojení s § 879j Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na právnu úpravu zákona č. 258/2001 Z.z. účinnú v čase uzavretia zmluvy uviedol, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou možno podriadiť režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len sčasti. Žalovaná podmienky zmluvy nedodržala, dohodnuté splátky nesplácala riadne a včas. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok je zrejmé, že žalovaná neuhradila právnemu predchodcovi žalobcu istinu v celkovej výške 5.227,56 Eur a táto pohľadávka spolu s príslušenstvom v sume 7.125,52 Eur v dôsledku postúpenia prešla na žalobcu. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie posledných 95 neuhradených splátok, ktorých splatnosť nastala v období od 18.11.2010 do 18.09.2018 v celkovej sume 6.574,95 Eur. Súd konštatoval, že otázku premlčania musí súd skúmať aj bez návrhu v zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa. Zmluvný vzťah medzi účastníkmi je svojou povahou zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka, zároveň však aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. a/ b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy a podporne ide i o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalovaná mala splácať úver vždy k 18. dňu kalendárneho mesiaca. Mimoriadna splatnosť všetkých splátok úveru nastala ku dňu 11.08.2013. Žalobca podal žalobu na súd 20.10.2014, pričom súd sa vzhľadom na vznesenú námietku premlčania prednostne zaoberal premlčaním jednotlivých splátok úveru. S prihliadnutím na to, že súd na daný vzťah aplikoval všeobecnú premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka, ktorá je trojročná, priznal žalobcovi len splátky splatné tri roky pred podaním žaloby, a to splátky splatné od 19.11.2011 do 18.09.2018, t.j. 83 splátok á 69,21 Eur, t.j. 5.744,43 Eur. V tejto časti považoval súd žalobu za dôvodnú, pretože išlo o nepremlčané splátky splatné tri roky pred podaním žaloby, ktorých splatnosť nastala v tejto dobe v dôsledku mimoriadnej splatnosti úveru ku ňu 11.08.2013. Vzhľadom k tomu, že žalovaná sa dostala s plnením do omeškania, vznikol žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Žalobca si tento úrok vo výške 8,5% ročne z jednotlivých splátok vyčíslil odo dňa nasledujúceho po ich splatnosti až do dňa 11.08.2013. Úrok z omeškania za toto obdobie predstavuje sumu 270,97 Eur. Súd však vzhľadom na premlčanie časti nároku žalobcu považoval za dôvodný len nárok na úrok z omeškania zo splátok, ktorých splatnosť nastala v období od 19.11.2011 do 11.08.2013 a po prepočítaní, resp. vyčíslení predstavuje úrok z omeškania za toto obdobie sumu 110,57 Eur a v tejto časti zaviazal žalovanú na plnenie. Súd preto rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5744,43 Eur spolu s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 12.08.2013 až do zaplatenia.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie žalobca. Uviedol, že rozhodnutie napáda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo alternatívne vec zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvej inštancie na danú vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko tu bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútny obchodno-záväzkový vzťah, a to napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Mal za to, že z ustanovenia § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok plynie premlčacia doba od splatnosti nesplneného záväzku. Zastával tak názor, že nárok žalobcu nemožno považovať za premlčaný ani len v časti. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2MCdo 3/2011 a 6 MCdo 4/2012. Žalobca si uplatnil tiež náhradu trov odvolacieho konania vo výške 71,81 Eur s DPH.

K odvolaniu žalobcu vyjadrenie písomne podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 379 a 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom sa podľa § 387 ods. 2 v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP").

V zmysle intertemporálnej úpravy uvedenej v ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom zistení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. - t.č. účinné ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f/, h/ .

Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 OSP (t.č. účinné ustanovenie § 191 . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením, a má za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné skutočnosti:

Súd prvej inštancie uložil napadnutým rozsudkom žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.744,43 Eur s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 19.11.2011 do 11.08.2013 vo výške 110,57 Eur a s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5% zo sumy 5.744,43 Eur od 12.08.2013 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu považoval za premlčaný. Na prejednávanú vec aplikoval ust. § 101, § 103 Občianskeho zákonníka. Žalobca v odvolaní namietal nesprávny skutkový a právny záver súdu prvej inštancie ohľadom premlčania časti uplatneného nároku a nedôvodnosť aplikácie Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní práva podľa § 101, § 103. Aj keď má úverová zmluva charakter absolútneho obchodu, na uvedené právne inštitúty je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov. Uvedené riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10, v ktorom konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka v prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. S Obchodným zákonníkom je totiž spojená dlhšia štvorročná premlčacia doba (ktorá má práve pre stranu v postavení dlžníka aj spotrebiteľa rozhodujúci význam, keďže jemu vzniká dlh - povinnosť na majetkové plnenie, ktoré je predmetom premlčania), v porovnaní s kratšou premlčacou dobou v Občianskom zákonníku (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.01.2011 sp.zn. 5M Cdo 20/2009.)

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva žalobca (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové problémy v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa preferuje priorita Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie zachytáva prevažujúcu výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ

platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Na tomto výklade nič nemení skutočnosť, že zákonodarca zmenil dobu účinnosti predmetného ustanovenia. Vykonal tak zákonom č. 250/2014 Z.z. pričom ako dôvod uviedol, že "...ide o spresnenie jedného ustanovenia, na ktoré upozornila Republiková únia zamestnávateľov a ďalšie zamestnávateľské zväzy v rámci tripartity, že je to potrebné spresniť kvôli právnym výkladovým problémom v aplikačnej praxi, čo by mohlo mať následne neodhadnuteľný dopad z dôvodu rôznych prístupov správnych orgánov aj na hospodársku súťaž v SR vo forme jej možného nepredvídateľného obmedzenia. Zároveň ide o ustanovenie, ktoré bolo plánované spresniť už v rámci legislatívneho procesu pri predmetnom zákone, nakoľko predmetnú kompetenciu (práve kvôli právnym výkladovým problémom okolo obligatórneho postupu) K. nechcela mať, no uniklo to pozornosti predkladateľov a nespresnilo sa to. Týmto spresnením sa predmetná nezrovnalosť odstráni. Zároveň v článku IV ide o spresnenia účinnosti jednotlivých ustanovení vzhľadom na legislatívny proces." Dané odôvodnenie zmeny účinnosti zákonnej normy neuvádza ako dôvod prijatia novely dopad na rozhodovaciu prax súdov.

Predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, účinného od 01.04.2004, vychádzajúc z európskej legislatívy (Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Spĺňa náležitosti spotrebiteľskej zmluvy pozitívne vymedzené v citovanom ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré treba vykladať v spojení s európskou legislatívou vtedy platnou a účinnou a s dôvodovou správou k následnej novelizácii zákonom č. 568/2007 Z. z., v zmysle ktorej tam uvedený výpočet právnych foriem spotrebiteľských zmlúv je len demonštratívny a teda spotrebiteľskou zmluvou môžu byť aj iné zmluvy.

Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka na právne posúdenie daného vzťahu a to ustanovenia upravujúce premlčaciu dobu. Vzhľadom na uvedené odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd považoval ďalej za neopodstatnené poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutia iných súdov, týkajúcich sa iných, avšak skutkovo a právne obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích súdov v preskúmavanej veci Krajský súd v Trenčíne viazaný nie je.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 v celom rozsahu potvrdil.

Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o ich výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch uvádza, že toto rozhodnutie prijal jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 .