Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoPr/9/2015

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu P. X., I. P. Č.. XX, D., zastúpeného Mgr. Jurajom Seitzom, advokátom so sídlom Advokátska kancelária, Moyzesova 36, Košice, proti žalovanému U. S. Steel Košice, s.r.o., so sídlom Vstupný areál U. S. Steel, Košice, IČO: 36 199 222, o určenie povinnosti spätného zaradenia do I. pracovnej kategórie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku č.k. 20Cpr/2/2013-207 z 3.3.2015 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 20Cpr/2/2013-207 z 3.3.2015 zamietol návrh a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému preradiť ho do I. pracovnej kategórie pre roky 1981 až 1993 a pre roky 1995 až 1999 ako aj nahradiť mu trovy konania. Návrh odôvodnil tým, že dňa 25.8.1980 nastúpil do práce u žalovaného na pozíciu hutník/oceliar (120101/1), čím medzi nimi vznikol pracovno-právny pomer a žalovaný ho zaradil do I. pracovnej kategórie, čo vyplýva z evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia. V priebehu rokov 1981 až 1993 žalovaný ho preradil do III. pracovnej kategórie napriek tomu, že sa jeho pracovná pozícia nezmenila. V roku 1994 žalovaný preradil žalobcu späť do I. kategórie a zmenil mu názov pracovnej pozície z pôvodného názvu hutník/oceliar na nový názov majster (290102/1). V rokoch 1995 a 1996 ho žalovaný preradil do II. pracovnej kategórie na pozíciu nový majster (710105/2). V rokoch 1997 až 1999 ho žalovaný preradil do III. pracovnej kategórie napriek tomu, že sa jeho pracovná pozícia nezmenila. Žalobca poukazoval na to, že sa náplň jeho práce nemenila natoľko, aby ho bolo možné v súlade s § 14 a nasl. zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení preradiť do inej pracovnej kategórie, čo potvrdzuje podľa žalobcu aj žiadosť U.. Z. A. - jeho priameho nadriadeného a vedúceho prevádzky VB. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý žiadal návrh zamietnuť s poukazom na to, že evidenčný list dôchodkového zabezpečenia žalobcu je rozhodujúcim podkladom na rozhodovanie o dôchodkových dávkach, obsahuje údaj, podľa ktorých sa určí nárok na dôchodok a vypočíta sa jeho výška, pričom je evidenciou zamestnávateľa vedenou podľa zákona o sociálnom poistení na účely sociálneho poistenia. Správnosť zápisov v evidenčnom liste vrátane počtu započítaných dní zamestnania v I. pracovnej kategórie v jednotlivých rokoch ako aj počet započítaných dní v ďalších kategóriách potvrdil svojim podpisom žalobca a účtovník žalovaného v súlade so zákonom o sociálnom zabezpečení. Žalovaný poukazoval na to, že podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom poistení účinného do 31.12.2003 podľa §14 ods. 1 do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie podľa rezortných zoznamov (v danom prípade FMHŤS), preto pri III. pracovnej kategórii v evidenčnom liste žalovaného nie je záznam o druhu činnosti žalovaného podľa názvoslovia poradového čísla rezortného zoznamu. Potom, ako vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a výsluchom svedkov, súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle vyhlášky Ministerstva práce a sociálnych vecí SSR č. 149/1988 Zb. v znení neskorších predpisov bola zamestnávateľská

organizácia povinná mať založené evidenčné listy dôchodkového zabezpečenia svojich zamestnancov. Žalovaný, ktorý je nepochybne právnym nástupcom pôvodného zamestnávateľa žalobcu, mal pre žalobcu založený evidenčný list dôchodkového zabezpečenia, ktorý súd považuje za rozhodujúci podklad a dôkaz na rozhodovanie o dôchodkových dávkach. Evidenčný list obsahuje údaje, podľa ktorých sa určuje nárok na dôchodok a vypočítava sa jeho výška. Evidenčný list je evidenciou zamestnávateľa, ale správnosť zápisov v evidenčnom liste okrem účtovníka zamestnávateľa svojim podpisom potvrdzuje zamestnanec, v danom prípade žalobca. Aplikujúc ust. § 14 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2003 a § 14 ods. 2 cit. zák. v spojitosti s § 15 cit. zák. súd prvej inštancie dôvodil, že tvrdenie žalobcu, že v období rokov 1981 až 1993 a 1995 až 1999 pracoval u žalovaného tak, že vykonával práce, ktoré mali byť zaradené do I. a II. pracovnej kategórie, v tomto konaní dôkazným bremenom zaťažovalo žalobcu, čiže bolo jeho dôkaznou povinnosťou preukázať, že skutočne v tomto časovom úseku vykonával zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, avšak súd prvej inštancie mal za to, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Súd prvej inštancie mal za to, že dôkazmi nebolo bez akejkoľvek pochybnosti preukázané tvrdenie žalobcu, že v rokoch 1981 až 1993 pracoval na takej pozícii, ktorá má byť zaradená do I. pracovnej kategórie a z listinných dôkazov vyplýva, že žalobca pri nástupe do zamestnania 25.8.1980 nebol prijatý na pracovnú pozíciu hutník - oceliar 120101/1 a teda nie je tu dôvodné spätné zaradenie žalobcu do I. pracovnej kategórie. Z označených dôkazov je zrejmé, že za dobu trvania pracovného pomeru žalobca vôbec nemal dojednaný druh práce hutník - oceliar 120101/1. Dojednaný druh práce v pracovnej zmluve pri nástupe do zamestnania 25.8.1980 bol „operátor zat. zar.“, tento sa menil v súlade s premiestnenkami, prevodkami, ale nikdy nie na druh práce hutník - oceliar. K žalobcom predloženým listinným dôkazom týkajúcim sa vzťahov medzi VSŽ n.p. Košice a O. S. súd prvej inštancie uviedol, že O. S. nebol v pracovnej podriadenosti žalobcu tak, ako to tvrdil žalobca. Pre rozhodnutie v predmetnej veci súd za najdôležitejší dôkaz považoval evidenčný list dôchodkového zabezpečenia, v ktorom žalobca vlastnoručným podpisom potvrdil počet uvedených a započítaných dní v jednotlivých kategóriách. Súd poukázal na stanovisko žalovaného, ktorý uviedol, že k vedeniu evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia v roku 1997 vydalo vtedajšie Ministerstvo práce a sociálnych vecí SSR metodický dokument „Povinnosti organizácie pri vykonávaní sociálneho zabezpečenia“, v ktorom je okrem iného uvedené, že správnosť údajov na evidenčnom liste potvrdzuje pracovník organizácie zodpovedný za vedenie mzdových listov a v dolnej polovici stĺpca sa podpíše pracujúci. Ak by pracujúci podpísanie evidenčného listu výslovne odmietol, upozorní organizácia na túto skutočnosť v sprievodnom liste a súčasne uvedie dôvod. Z evidenčného listu je zrejmé, že žalobca neodmietol jeho podpísanie, a preto sa súd stotožnil so stanoviskom žalovaného, že je dôvodné považovať údaje v ňom uvedené za správne a hodnoverné. Súd prvej inštancie mal za to, že po uplynutí viac ako 30 rokov nie je jednak dôvodné pochybovať o správnosti uvedených údajov v evidenčnom liste a žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázať koľko pracovných dní v každom žalovanom roku skutočne odpracoval v pozícii zamestnanca v I. alebo II. pracovnej kategórii, a túto skutočnosť nepreukázal ani ním navrhnutý svedok. Žalobca v konaní nepoprel, že by tieto evidenčné listy nepodpisoval, len tvrdil, že v tom čase im neprikladal význam. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že rozhodujúce pre zápočet dní do jednotlivých kategórií bolo to, aký čas sa zdržiaval z titulu svojho pracovného zaradenia v tom prostredí a podľa toho sa započítaval počet dní v jednotlivých kategóriách. Povinnosťou žalobcu v prípade, aby bol úspešný, bolo preukázať aj konkrétny počet dní v každom žalovanom roku, v ktorom sa vykonával druh práce zaradený do jednotlivej zvýhodnenej kategórie, čo žalobca nepreukázal. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie mal za to, že nie je možné spätne preradiť žalobcu z II. a III. pracovnej kategórie do I. pracovnej kategórie, a preto jeho návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspešnosti.

2.Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ O.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že Okresný súd Košice II sa nevysporiadal s dôkazom „nábeh agregátov oceliarne“ a dôkazom „osobný list dôchodkového poistenia O. S., keď prvým z týchto dôkazov žalobca preukazoval nezrovnalosti v evidencii žalovaného týkajúcej sa pracovného zaradenie a pracovnej náplne žalobcu počas trvania pracovného pomeru, a druhým dôkazom v spojitosti s výsluchom svedka O. S. žalobca preukazoval rovnaké pracovné podmienky s rovnakým miestom výkonu pracovnej činnosti u žalobcu a u svedka, ktorý na rozdiel od žalobcu bol zaradený do I. pracovnej kategórie. Vzhľadom na uvedené žalobca mal za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd sa vo svojom rozsudku nevysporiadal s dôkazmi navrhnutými a predloženými žalobcom, resp. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukazujúc na obsah výpovede svedka O. S. a na nezrovnalosti v evidencii žalovaného o pracovnom zaradení a pracovnej činnosti žalobcu mal žalobca za to, že evidenčný list dôchodkového zabezpečenia a ostatné interné záznamy žalovaného nemôžu byť smerodajné pre určenie skutočnej pracovnej náplne práce a jeho zaradenia do príslušnej pracovnej kategórie a vzhľadom na uvedené podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť preradiť žalobcu do I. pracovnej kategórie v sporných rokoch, resp. aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3.K odvolaniu sa žalovaný vyjadril písomne tak, že s týmto odvolaním nesúhlasí, považuje ho za jednostranné, nepodložené a neopodstatnené a naopak, rozhodnutie Okresného súdu Košice II považuje za správne, pričom absentuje akýkoľvek z odvolacích dôvodov, na ktoré poukazuje právny zástupca žalobcu, preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie zamietol. K tvrdeniu žalobcu o podriadenosti O. S. žalobcovi, žalovaný poukázal na to, že O. S. v čase, kedy podľa pracovnej zmluvy vykonával funkciu hutník - oceliar, t.j. od 1.10.2003 nebol a nemohol byť v pracovnej podriadenosti žalobcu, pričom žalobca sa nedomáha preradenia do I. kategórie za obdobie od roku 2003. Ďalej opakovane žalovaný poukázal na to, že LDZ je rozhodujúcim podkladom na rozhodovanie o dôchodkových dávkach a taktiež na skutočnosť, že zápisy v evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia boli vykonávané tak, že ich správnosť za jednotlivé obdobia žalobca potvrdil svojim vlastnoručným podpisom v čase trvania pracovného pomeru, kde potvrdil svojim podpisom aj počet započítaných dní v I., II. a III. kategórii. Rovnako opakovane žalovaný poukázal na protokol o kontrole odvodu poistného na nemocenské poistenie na dôchodkové zabezpečenie, ktoré bolo vykonané zo strany Sociálnej poisťovne so záverom, že organizácia má založené evidenčné listy dôchodkového zabezpečenia a taktiež boli správne zapísané údaje vyplývajúce z ust. § 150 a vyššie cit. vyhlášky. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4.Žalobca podával odvolanie v čase účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 a odvolací súd vec prejednával v čase účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016.

5.Podľa ust. § 470 ods. 1, 2 veta prvá zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konané nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6.Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že neboli dané dôvody ani pre potvrdenie, ani pre zmenu rozhodnutia a preto rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7.To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Rovnako Ústavný súd SR už opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

8. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

9.Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016 v odôvodnení rozsudku súd okrem iného stručne , jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a ako vec právne posúdil

10. Podľa ust. § 220 ods. 2 účinného od 1.7.2016 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. § 220 ods. 2 CSP, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany sporu. V odôvodnení sa súd, rozhodujúci o uplatnenom nároku, musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

12. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nepreskúmateľný rozsudok je vtedy, ak dôvody neobsahuje, alebo sú nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie musí byť úplné v zmysle, že sa vyporiada so všetkými otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom.

13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné s poukazom na nasledujúce skutočnosti :

14.Podľa ust. § 14 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31.12.1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1.6.1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie.

15.Podľa § 14 ods. 2 cit. zák. do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to podľa písm. f/ zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké, zdraviu škodlivé práce v hutách alebo ťažkých chemických prevádzkach.

16.Podľa § 14 ods. 3 cit. zák. do II. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne práce, pri ktorých sú pracujúci a) veľmi významne obťažovaní látkami, prostredím alebo pracovnými postupmi tak, že po dlhoročnom výkone týchto prác vznikajú trvalé škody na ich zdraví, b) obťažovaní látkami, prostredím alebo pracovnými postupmi, i keď k trvalým škodám na ich zdraví dochádza iba výnimočne, ak sa tieto práce vyznačujú trvalou a nadmernou namáhavosťou alebo trvalým a nadmerným nebezpečenstvom úrazu, ktoré spravidla nemožno ovplyvniť technickými zariadeniami.

17.Podľa § 15 cit. zák. zamestnanie vykonávané po 31.12.1999 sa na účely dôchodkového zabezpečenia považuje za zamestnanie III. pracovnej kategórie.

18.Podmienkou pre zaradenie zamestnanca do zvýhodnenej pracovnej kategórie podľa § 15 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov je vykonávanie rizikových prác, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracovníkov, prípadne sa vyznačujú

trvalou a nadmernou namáhavosťou alebo nadmerným nebezpečenstvom úrazu a pod. sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne. Zákon o sociálnom zabezpečení teda stanovil, že zamestnania sa zaraďujú do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia len pokiaľ sa v nich vykonávajú rizikové práce sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne. Ide o dve rozdielne hľadiská vyjadrujúce zásadu, že dôchodková preferencia spočívajúca v priznaní I. a II. pracovnej kategórie patrí za výkon rizikových prác, nielen za trvanie zamestnania a že musí ísť o určitý rozsah a intenzitu pôsobenia rizikových faktorov práce na zdravie pracovníka - zamestnanca. Priznanie preferovanej pracovnej kategórie v dôchodkovom zabezpečení je odôvodnené vtedy, pokiaľ pracovník

- zamestnanec vykonáva rizikové práce sústavne, to znamená, že pôsobenie rizikových faktorov práce na jeho zdravie je pre zamestnanie charakteristické a v požadovanej intenzite k nemu dochádza prakticky po celú dobu trvania tohto zamestnania. V tejto požiadavke sústavnosti výkonu rizikových prác preto nevyhovuje zamestnanie, keď pracovník vykonáva v rámci svojich pracovných povinností rizikové práce len z času na čas, prípadne i nepretržite po kratší čas kalendárneho roka. Ďalšou podmienkou pre priznanie I. alebo II. pracovnej kategórie je, aby rizikové práce v zamestnaní prevažovali v priebehu pozorovacieho obdobia kalendárneho mesiaca, t.j., aby z celkové fondu pracovného času odpracovaného v priebehu kalendárneho mesiaca (vrátane prípadnej práce nadčas) trojštvrtinovú časť tvoril výkon rizikových prác, ktoré odôvodňujú, aby zamestnanie bolo zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie. Obidve zákonné podmienky vo svojom súhrne teda pre zaradenie do preferovanej kategórie vyžadujú, aby pracovník vykonával v rámci svojho zamestnania v jednotlivých po sebe idúcich kalendárnych mesiacoch rizikové práce v trojštvrtinovom rozsahu celkového odpracovaného pracovného času. (rozsudok NS SR z 19.10.2004 sp.zn. 4So/182/2004) 19.V prvom rade odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že pokiaľ zamestnanec podpísal evidenčný list dôchodkového zabezpečenia, táto okolnosť sama o sebe nie je spôsobilá privodiť zaradenie zamestnania do toho-ktorého stupňa, resp. nespôsobuje nemožnosť podrobiť skúmaniu správnosť takéhoto zaradenia ( neznamená nemožnosť spochybnenia správnosti zaradenia ), pretože pre vyhodnotenie potreby zaradenia zamestnania do I. alebo II. pracovnej kategórie je rozhodnou skutočnosťou iba počet reálne odpracovaných dní v určitom pracovnom prostredí, resp. vykonávanie takého druhu práce, ktorý je zaradený do niektorej zo zvýhodnených kategórií a nie skutočnosť ako je tento výkon zaznamenaný v evidenčnom liste. Pokiaľ žalovaný poukazoval na kontrolu evidencie pre potreby dôchodkového zabezpečenia vykonanú Sociálnou poisťovňou, odvolací súd uvádza, že táto neskúma správnosť záznamov a zaradenia zamestnanca do jednotlivých kategórií, ale jej úlohou je iba skúmanie splnenia evidenčnej povinnosti zo strany zamestnávateľa. Záznam v evidenčnom liste a podpis zamestnanca majú za následok iba to, že sa predpokladá výkon takých prác, aké sú zaznamenané v evidenčnom liste, v dôsledku čoho zamestnanca, ktorý tvrdí, že záznamy nie sú správne, zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie tej skutočnosti, že záznamy nie sú správne a teda, že reálne - skutočne vykonával iné práce, ktoré majú byť inak vyhodnotené (zaradené do zvýhodnenej kategórie, pretože spĺňajú stanovené podmienky), t.j. zamestnanec musí preukázať, že zaradenie nebolo správne.

20.V danom prípade súd prvej inštancie správne poukázal na tú skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, koľko pracovných dní v každom žalovanom roku žalobca skutočne odpracoval v pozícii zamestnanca v I. alebo II. pracovnej kategórie zaťažuje práve žalobcu, pričom vychádzal zo správneho záveru, že rozhodujúce pre zápočet dní do jednotlivých kategórií bolo to, aký čas sa zdržiaval z titulu svojho pracovného zaradenia v takomto prostredí a podľa toho sa započítaval počet dní v jednotlivých kategóriách. Preto povinnosťou žalobcu preto, aby mohol byť úspešný, je preukázať konkrétny počet dní v každom žalovanom roku, v ktorom vykonával druh práce zaradený do jednotlivej zvýhodnenej kategórie.

21.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadne vyššie uvedených nárokov však nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že o tom, že žalobca uvedené skutočnosti nepreukázal ( neuniesol dôkazné bremeno ) pretože, v rozhodnutí súd prvej inštancie nevysvetlil na základe akých úvah dospel k tomuto záveru , nakoľko žiadnym spôsobom neuviedol, ktorý druh práce, je takým, ktorý by mal byť zaradený do I. a II. pracovnej kategórie, resp. ktoré pozície mali byť zaradené do I. a II. pracovnej kategórie. Takýto záver preto odvolací súd považoval za predčasný . Odvolací súd poukazuje na to, že preto aby mohlo dôjsť k posúdeniu a vyhodnoteniu, či u žalobcu boli splnené podmienky pre zaradenie do jednotlivej zvýhodnenej kategórie, je potrebné v prvom rade jasne ozrejmiť, ktorý druh práce bol v danom období zaradený do jednotlivých zvýhodnených kategórií,

resp. ktoré povolania spĺňali podmienky na zaradenie do zvýhodnených kategórií, a to vychádzajúc či už z platného zoznamu FMHŤS alebo podnikového zoznamu povolaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie v danom období, resp. v danom období platný katalóg povolaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie, na ktoré poukazoval aj samotný zamestnávateľ, napr. v zápisnici zo zasadnutia komisie konaného dňa 22.1.2007. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nekonkretizoval, z ktorých skutkových záverov vychádzal pri právnom posúdení skutkového stavu a z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, z čoho vychádzal pri hodnotení kritérií pre možnosť zaradenia žalobcu do zvýhodnenej kategórie, t.j. aký druh práce, resp. funkcie považoval za taký, ktorý môže byť zaradený do zvýhodnenej kategórie . Bez vyriešenia uvedenej otázky nie je možné vo veci rozhodnúť a nie je možné preskúmať správnosť úvah na základe ktorých dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal, že by v predmetnom období vykonával práce, ktoré by bolo možné zaradiť do niektorej zo zvýhodnených kategórií.

22.Z rozhodnutia súdu prvej inštancie teda nie je zrejmé, ktoré okolnosti sú relevantné pre posúdenie zamestnania pre potreby jeho zaradenia do I. alebo II. pracovnej kategórie, resp. pre jeho nezaradenie, v dôsledku čoho možno považovať toto zamestnanie za zamestnanie III. kategórie. Bez objasnenia takýchto relevantných okolností potrebných pre posúdenie zaradenia, potom nie je možné vyhodnotiť, či u navrhovateľa tieto podmienky boli alebo neboli splnené, a z tohto dôvodu sa záver o nepreukázaní konkrétneho počtu dní, kedy mal žalobca vykonávať druh práce zaradený do zvýhodnenej kategórie, javí ako predčasný. Z týchto dôvodov odvolací súd musí konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne a neobhájiteľné, v dôsledku čoho je rozsudok nepreskúmateľný.

23.Na základe uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu po vrátení veci bude v zmysle vyššie uvedených úvah vysporiadať sa v prvom rade s otázkou, ktoré okolnosti sú relevantné pre posúdenie zaradenia zamestnanca do I. alebo II. pracovnej kategórie v danom období a v nadväznosti na uvedené skúmať v súlade s návrhmi účastníkov konania a vyhodnotiť, či žalobca v relevantnom období takéto práce vykonával alebo nie a v akom časovom rozmedzí , až potom bude možné opakovane rozhodnúť, pričom v odôvodnení rozhodnutia je potrebné uviesť, akými úvahami sa súd riadil pri rozhodovaní.

24.V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov celého konania vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

25.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta posledná .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1,2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( § 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .