Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27C/34/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky, samosudkyňou JUDr. Katarínou Šubjakovou, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: Z.y, o zaplatenie 2695,09 EUR s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd konanie v časti prevyšujúcej sumu 400,40 EUR a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 400,40 EUR od 21.01.2011 do zaplatenia zastavuje.

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 08.01.2014 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2695,09 EUR s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že predmetná pohľadávka bola na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpená spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava na žalobcu. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 28.12.2010. Právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 30.01.2006 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 1161,79 EUR, pri úrokovej sadzbe 17,30% a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou vždy k 20.temu dňu toho ktorého mesiaca. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20.02.2005 a konečná splatnosť na 20.01.2011. Žalovaný svoj záväzok nesplnil a poskytnutý úver nesplatil, a to ani do dňa dohodnutej doby konečnej splatnosti. Podľa vyčíslenia pohľadávky poskytnutej právnym predchodcom žalobcu ku dňu 21.12.2010 bol celkový zostatok v sume 2695,09 EUR pozostávajúci z istiny 2409,03 EUR a úrokov z omeškania v sume 286,06 EUR. Žalobca ďalej úročí istinu zmluvným úrokom a zákonným úrokom z omeškania.

2. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, hoci žalobu spolu s výzvou na vyjadrenie prevzal dňa 28.07.2016.

3. Podaním doručeným súdu dňa 10.10.2016 žalobca vzal žalobu späť v istine prevyšujúcej sumu 400,40 EUR a úrokov z omeškania prevyšujúcich 9% ročne zo sumy 400,40 EUR od 21.01.2011 do zaplatenia a v tejto časti žiadal konanie zastaviť.

4. V tomto podaní zároveň žalobca uviedol súdy argumenty týkajúce sa možného premlčania nároku žalobcu pričom vyslovil názor, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným sa spravuje Obchodným zákonníkom, keďže Zmluva o spotrebiteľskom úvere je úverovou zmluvou, ktorá je považovaná za absolútny obchodnoprávny vzťah - na základe uvedeného mal žalobca za to, že ak by

aj bol nárok žalobcu premlčaný tak uplynutím 4 ročnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu vzal aj žalobca žalobu čiastočne späť. V ďalšej časti svojho podania žalobca uviedol argumenty týkajúce sa aplikácie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a o povinnosti súdu náležite odôvodniť svoje rozhodnutie a vysporiadať sa so všetkými argumentmi strán v odôvodnení rozsudku.

5. Podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

6. Na základe vyššie uvedeného súd v späťvzatej časti konanie zastavil.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 11.10.2016, na ktoré sa nedostavil žalobca a jeho právny zástupca. Svoju neprítomnosť ospravedlnili podaním doručeným súdu dňa 10.10.2016. Súd v zmysle § 180 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) konal v neprítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu. Na pojednávanie sa dostavil žalovaný, ktorý uviedol, že je si vedomý pôžičky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. V tom čase mal veľa pôžičiek. Zo Slovenskej sporiteľne, a.s. mu došiel len papier ako upomienka na zaplatenie, v ktorej bola uvedená veľmi vysoká suma a papier o tom, že Slovenská sporiteľňa, a.s. pohľadávku predala inej spoločnosti. Iné dokumenty mu doručené neboli.

8. Súd vykonal dokazovanie týmito listinnými dôkazmi: žalobou, Zmluvou o postúpení pohľadávok č.XXXX/XXXX/CE zo dňa 21.12.2010, Prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 30.01.2006, oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2010, výpisom z úverového účtu, všeobecnými obchodnými podmienkami a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

9. Žalovaný uzavrel s právnym predchodcom žalobcu dňa 30.01.2006 Zmluvu o splátkovom úvere, v zmysle ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 1161,79 EUR pri úrokovej sadzbe 17,30% a žalovaný sa zaviazal ho splácať v mesačných splátkach vždy k 20.temu dňu v mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.01.2011. Žalovaný predmetný úver nesplácal riadne a včas a teda svoju povinnosť v zmysle Zmluvy nesplnil. Právny predchodca žalobcu dňa 21.12.2010 postúpil pohľadávku zo Zmluvy na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávky č. XXXX/ XXXX/CE.

10. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20060413.html>, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

11. Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

12. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").

13. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

14. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

15. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka Veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

16. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka Postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

17. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 o bankách (ďalej len „Zákon o bankách“) Banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky založená ako akciová spoločnosť, ktorá prijíma vklady a poskytuje úvery a ktorá má na výkon činností podľa písmen a) a b) udelené bankové povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje.

18. Podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách, O udelení bankového povolenia rozhoduje Národná banka Slovenska. O udelení bankového povolenia pre banky podľa osobitného predpisu a o udelení bankového povolenia na vykonávanie hypotekárnych obchodov rozhoduje Národná banka Slovenska po prerokovaní s Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Žiadosť o udelenie bankového povolenia sa predkladá Národnej banke Slovenska.

19. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

21. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť. Právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a. s. uzavrela dňa 30.01.2006 so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 1.161,79EUR, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať mesačne k 20-temu dňu v mesiaci sumou 30,80 EUR. Konečná splatnosť úveru bola k 20.01.2011. S poukazom na ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení novely vykonanej zákonom č. 616/2004 Z. z., súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že zmluva o splátkovom úvere zo dňa 30.01.2006 je zmluvou spotrebiteľskou. Žalovaný nesplácal úver pravidelne a dostal sa teda do omeškania. Predmetom konania je záväzkový vzťah, ktorého predmetom je bankový úver, ktorý na rozdiel od úverov, napr. od nebankových spoločností, je regulovaný aj osobitnou právnou úpravou vyplývajúcou zo Zákona o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu a na činnosťou bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady, vydávať bankové platobné karty, poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu, poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, vykonávať platobný styk a zúčtovanie pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3 Zákona o bankách).

22. Súd v konaní zistil, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. ako banky bola na žalobcu bola postúpená ako pohľadávka z neukončeného bankového úveru. V konaní totiž žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že jeho právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru, t.j. že by ukončil úverový vzťah. Takúto neukončenú pohľadávku potom právny predchodca žalobcu postúpil na nebankový subjekt - žalobcu. Od tejto skutočnosti potom žalobca odvodzoval v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Žalobca nielenže nepreukázal ukončenie

úverového vzťahu právnym predchodcom žalobcu ale nepreukázal ani, že by právny predchodca žalobcu - banka, žalovaného vyzvala na úhradu jeho splatných záväzkov, tak ako to má na mysli práve ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré sa na daný vzťah podľa názoru súdu vzťahuje. Žalobca v konaní doložil len Zmluvu o splátkovom úvere, Zmluvu o postúpení pohľadávok a oznámenie o postúpení pohľadávky. Absentoval akýkoľvek doklad, ktorý by vyhlásenie mimoriadnej splatnosti alebo výzvu banky žalovanému preukazoval. Pokiaľ žalobca vo svojom podaní doručenom súdu dňa 10.10.2016 aj uvádzal, že žiada súd v rámci predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby oznámil žalobcovi, či je v konaní potrebné preukázať ďalšie skutočnosti súd uvádza, že dôkazná povinnosť zaťažuje žalobcu od začiatku konania. Nie je povinnosťou súdu žalobcu na splnenie si dôkaznej povinnosti vyzývať. V kontradiktórnom procese je výlučne na žalobcovi, či a kedy dôkazy preukazujúceho jeho nárok predloží.

23. Žalobca vo svojom podaní doručenom súdu dňa 10.10.2016 argumentoval (zrejme poznajúc rozsiahlu rozhodovaciu činnosť súdov SR v obdobných veciach), že postup súdu, ktorým by mienil vysloviť neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky práve z dôvodu rozporu s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, by bol nesprávny. Žalobca v prvom rade uvádzal, že Zákon o spotrebiteľských úveroch nijakým spôsobom neodkazuje na zákon o bankách, uvádza len, že ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka (§ 524 Občianskeho zákonníka). Žalobca poukázal pri tom aj na dôvodovú správu k tomuto zákonu, ktorá vyslovene určuje, že v prípade postúpenia pohľadávky je veriteľ limitovaný Občianskym zákonníkom. Žalobca ďalej uviedol, že z dôvodovej správy k Zákonu o bankách vyplýva, že ustanovenie § 92 sa týka uplatňovania bankového tajomstva a § 92 upravuje výnimky z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky. Žalobca vo svojom podaní poukázal aj na nálezy Ústavného súdu SR, ktoré konštatujú, že pri výklade zmlúv je potrebné zaujať predovšetkým taký výklad, ktorý sleduje zachovanie platnosti uvedených zmlúv, neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR žalobca poukázal ešte na časť, z ktorej vyplýva, že v prípade ak súd v konaní použije taký výklad zákona alebo zmluvy, z ktorého prijme záver, že úkon je neplatný, je povinný uvedenú skutočnosť v rozsudku náležite odôvodniť, teda z rozhodnutia musí byť zrejmé, z akého dôvodu úkon súd považuje za neplatný. Záverom svojej argumentácie v tejto časti svojho podania žalobca uviedol, že okrem uvedeného, v Zmluve o spotrebiteľskom úvere sa právny predchodca žalobcu a žalovaný výslovne dohodli, že žalovaný ako klient súhlasí s tým, že je banka oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky na tretiu osobu. Napokon žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov SR, z ktorých citoval rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015 sp. Zn. 8C/167/2013, podľa ktorého porušenie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nespôsobuje neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky ale má za následok len sankcionovanie banky z administratívnoprávneho hľadiska.

24. Prihliadnuc na argumentáciu žalobcu je však súd toho názoru, že postúpenie pohľadávky z banky na inú osobu, a to aj na osobu, ktorá nie je bankou, je možné realizovať len v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. To, že zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahuje priamy odkaz na zákon o bankách je právne nepodstatné. Na to, aby bolo možné tento právny predpis v konaní aplikovať nie je potrebné osobitné zákonné splnomocnenie. Súd je v zmysle čl. 144 Ústavy SR pri svojej činnosti viazaný ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi. Súd má teda povinnosť pri svojej činnosti aplikovať zákony, ktoré sa na danú vec vzťahujú. Otázka, ktoré zákony súd na vec aplikuje je už otázkou jeho právneho názoru a otázkou správnosti jeho právneho posúdenia danej veci. Ak teda mal súd za to, že zákon o bankách pre danú vec podstatný, mal povinnosť ho aplikovať bez ohľadu na existenciu alebo neexistenciu odkazu v zákone o spotrebiteľských úveroch. Takisto je súd toho názoru, že to, že zákon o spotrebiteľských úveroch obsahuje odkaz v § 17 ods. 1, že v prípade ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka - § 524, neznamená, že súd mechanicky aplikuje len tieto ustanovenia bez ohľadu na ich účel a vzťah k iným ustanoveniam právnych predpisov. Súd prihliada na právny poriadok ako celok. V danej veci aplikácia ust. § 524 Občianskeho zákonníka nevylučuje aplikáciu § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je lex specialis k inštitútu cesie. Podľa tohto ustanovenia môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1) splatná, a to až po predchádzajúcej (2) písomnej výzve a kumulatívne ak je splnené (3) omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou

nie je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne významná v priebehu trvania úverového vzťahu. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 6Co 119/2013, 19Co 194/2015, 4Co 145/2014, Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11C 233/2014, Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12C 152/2014). Ak zákonné predpoklady nie sú splnené, ide o právny úkon postúpenia contra legem a z toho dôvodu je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

25. V danej veci je potrebné dodať, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca nepreukázal, že žalovanému bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Citované ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách umožňuje banke postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou za predpokladu doručenia písomnej výzvy klientovi banky a po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Súd dospel k záveru, že v zmysle citovaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatnými ,ako to vyplýva to z citovaného ustanovenia zákona, na ktoré poukázal. Aj z dôvodovej správy k Zákonu o bankách (§ 92 ods. 7) vyplýva, že sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Podľa názoru súdu, zákonodarca mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Tento záver vyplýva z gramatického, ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia, pretože zákonodarca umožňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní postúpiť. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Ak by banka mohla postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktoré sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle Zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska, bolo by to v rozpore s účelom Zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného vzťahu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Takýto postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Súd však žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky.

26. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu týkajúcu sa skutočnosti, že § 92 ods. 8 zákona o bankách určuje len výnimky z bankového tajomstva a že jeho porušenie má pre banku len administratívnoprávny dopad v zmysle sankcie, ktorú zákon o bankách stanovuje súd uvádza, že administratívnoprávna zodpovednosť banky v zmysle tohto ustanovenia nevylučuje dopad tohto ustanovenia aj na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Znenie tohto ustanovenia je potrebné rešpektovať aj z hľadiska tohto, že v zmysle vyššie uvedeného určuje podmienky platnosti právneho úkonu - cesie.

27. Z uvedeného dôvodu považoval súd Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010 za neplatnú. Pri konštatovaní neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok súd postupoval v súlade s nálezmi Ústavného súdu SR, ktoré za ústavnokomforný považujú taký výklad právneho predpisu, ktorý má za cieľ udržať platnost právneho úkonu a nie ju vysloviť „za každú cenu“. V danej veci mal súd za to, že ten výklad, ktorý použil, hoci jeho dôsledkom bolo vyslovenie neplatnosti zmluvy, je správny výklad a taký výklad, ktorý sa neprieči zmyslu a účelu zákona. Dôvody neplatnosti súd považoval za zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

28. V dôsledku konštatovanej neplatnosti zmluvy, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok súd dospel k záveru, že žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný, a preto je potrebné žalobu v

celom rozsahu zamietnuť. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6. 2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009).

29. S poukazom na to, že súd žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sa súd dôvodnosťou žaloby v jej podstate nezaoberal. Z rovnkého dôvodu súd nepovažoval potrebné sa v rozsudku zaoberať argumentáciou žalobcu týkajúcou sa otázky premlčania nároku žalobcu a aplikácie Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na danú právnu vec

30. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

31. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 256 ods. 1 Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

33. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd odlíšil náhradu trov konania v zastavenej časti konania a vo zvyšnej časti konania. V zastavenej časti konania súd postupoval v zmysle § 256 ods. 1 a posudzoval zavinenie zastavenia konania. V danej veci žalobca vzal žalobu späť z dôvodu, že mal za to, že v späťvzatej časti konania môže byť jeho nárok premlčaný. Ak teda žalobca podal na súd žalobu, ktorá je premlčaná, musí niesť zodpovednosť za takéto rozhodnutie v podobe znášania náhrady trov protistrany. Z procesného hľadiska tak mal súd za to, že v zastavenej časti konania vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi. Vo zvyšnej časti súd posudzoval úspech strán. Keď teda súd žalobu žalobcu zamietol bol v konaní úspešný žalovaný. V tejto časti vznikol v zmysle § 255 ods. 1 nárok na náhradu trov konania žalovanému. Pri spojení oboch pomyslených častí konania možno konštatovať, že nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi vznikol v celom rozsahu. Keďže však v súvislosti s týmto konaním žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, súd mu z dôvodu hospodárnosti ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).