Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_8C-214-2014.pdf
PDF · 114.93 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/214/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Otíliou Dolákovou v právnej veci žalobcu: A. P. W. E., N. XX.XX.XXXX, štátny príslušník K., právne zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Škamla, s. r. o., so sídlom Makovického 15, 010 01 Žilina, za ktorú koná Martin Škamla, advokát, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu škody, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Súd žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou na Okresný súd Bratislava I dňa 26.11.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady škody titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej mocí vo výške 20.000,- € a zaplatenia trov konania vo výške 907,37 €.
2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava: PPZ-HCP-BA6-157-009/2013-AV-SAN zo dňa 08.11.2013 bol zaistený na účel výkonu jeho prevozu na územie Nemeckej spolkovej republiky podľa Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 zo dňa 18.02.2003. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.11.2013, sp. zn. 12 Sp 9/2013-33 bolo rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené a následne bolo konanie o zaistení žalobcu Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava rozhodnutím PPZ-HCP-BA6-157/2013- AV-SAN zastavené. Žalobca bol v dôsledku rozhodnutia o zaistení pozbavený osobnej slobody od 08.11.2013 do 21.11.2013, t. j. 9 dní. Vzhľadom na uvedené, žalobca požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky však žiadosti žalobcu nevyhovelo a len konštatovalo, že v danom prípade žalobca nesprávne vyhodnotil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.11.2013, sp. zn. 12 Sp 9/2013-33, keďže Krajský súd v Bratislave nezistil v tomto rozsudku takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia a už vôbec nezistil nezákonnosť postupu správneho orgánu. Podľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Krajský súd v Bratislave zrušil napadnuté rozhodnutie pre jeho nepreskúmateľnosť. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ďalej poukázalo na § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Podľa žalobcu je konštatovanie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nezrozumiteľné. Zo skutočnosti, že rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zrušené z dôvodu nepreskúmateľnosti a pre nedostatok dôvodov nepochybne vyplýva,
že takéto rozhodnutie je nezákonné. Súdy v konaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Ak súd dospeje k záveru, že rozhodnutie je zákonné, žalobu zamietne, ak dospeje k záveru, že je nezákonné, napadnuté rozhodnutie zruší. Rozhodnutie o zaistení je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť a bolo zrušené na základe podaného opravného prostriedku žalobcom. Žalobcovi nie je zrejmé, ako Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky mohlo dospieť k záveru, že medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (v danom prípade nemajetkovou ujmou), ktorej sa žalobca domáha, chýba príčinná súvislosť. Žalobca bol nezákonne pozbavený osobnej slobody, čím bolo hrubo zasiahnuté do jeho základných ľudských práv a slobôd práve na základe nezákonného rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava. Ak by nebolo vydané vyššie uvedené nezákonné rozhodnutie, žalobca by nebol nezákonne pozbavený osobnej slobody a nebolo by hrubo zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd a nevznikla by mu tak nemajetková ujma. Žalobca nesúhlasí s tvrdením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, že vo svojej žiadosti neuviedol žiadne závažné následky, ktoré by mu vznikli v súkromnom živote, spoločenskom uplatnení, či v pracovnom prostredí. Žalobca má za to, že hrubý zásah do základného práva na osobnú slobodu spočívajúci v nezákonnom pozbavení osobnej slobody počas deviatich dní, je nepochybne tým najzávažnejším zásahom do súkromného života žalobcu, nakoľko z logiky veci vyplýva, že nakoľko žalobca bol pozbavený osobnej slobody, nemohol viesť žiadny súkromný život. Vzhľadom na zraniteľné postavenie cudzinca, ktorý sám nie je schopný sa účinne brániť, a ktorý nemal žiadnu právnu istotu v tom, ako s ním príslušné orgány budú nakladať, žalobca podal žalobu.
3. Podaním doručeným na súd dňa 23.03.2016 sa žalovaný vyjadril k žalobe žalobcu tak, že pri posudzovaní predmetnej veci vychádzal zo spisového materiálu Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru a je toho názoru, že žalobca nesprávne vyhodnotil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.11.2013, sp. zn. 12 Sp 9/2013-33, ktorým bolo zrušené predmetné rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu. Žalovaný má za to, že Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí nezistil takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a už vôbec nezistil nezákonnosť postupu správneho orgánu. Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie o zaistení z dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí sa vyskytli také vady. ktoré v konečnom dôsledku spôsobujú jeho nepreskúmateľnosť. Predpokladmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v danom prípade sú a/ nezákonné rozhodnutia, b/ škoda, c/ príčinná súvislosť. Pre vznik zodpovednosti za škodu musia byť kumulatívne splnené všetky uvedené predpoklady pod písmenami a/ až c/. Nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byt' bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade tú stranu, ktorej tvrdenie má byt' preukázané, teda poškodeného (žalobcu). Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Žalovaný namieta existenciu príčinnej súvislosti v predmetnom spore. Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci je škoda. Škoda sa v právnom zmysle definuje ako peniazmi vyjadriteľná ujma na majetku poškodeného, ktorú možno vyjadriť peňažným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Nemajetková ujma nemá síce charakter škody, avšak na základe zákona sa za súčasť škody považuje. V danom prípade žalobca uviedol nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- € a majetkovú ujmu vo výške 907,37 € v podobe trov konania. Majetková ujma v podobe trov konania vo výške 907,37 € nie je nijakým spôsobom zdokladovaná. K nemajetkovej ujme vo výške 20.000,- € žalovaný poukázal na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci: "Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.". Podľa žalovaného žalobca pricestoval na územie Slovenskej republiky dňa 17.05.2013 z Kubánskej republiky za svojím otcom, ktorý tu žije. Dňa 27.08.2013 vydal Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod č. MU-23-21/DS-Ž-2013 rozhodnutie, ktorým zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú. Rozhodnutie o zaistení žalobcu žalovaný následne odôvodnil tým, že na Migračnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Dublinské stredisko č. MU-23/DS-Ž-2013 zo dňa 03.07.2013 prebiehalo konanie podľa Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 v súlade s nariadením Komisie (ES) č. 1560/2003 a zaistenie žalobcu ako účastníka konania bolo teda v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Základom pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu prevozu žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Nemeckej spolkovej
republiky bola skutočnosť, že Nemecká spolková republika dňa 10.07.2013 písomne akceptovala prevzatie žalobcu, čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie v súlade s článkom 9 ods. 4 Dublinského nariadenia a článkom 3 ods. 2 nariadenia Komisie. K prevozu žalobcu priamo slúži inštitút zaistenia. Dĺžku doby zaistenia žalovaný určil v súlade s § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to do 09.01.2014, pričom ju stanovil s článkom 19 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 343/2003. Žalovaný ďalej uviedol, že v súvislosti s vyššie uvedenými podmienkami, ktoré sa skúmajú pre účely určenia výšky nemajetkovej ujmy, žalovaný upozorňuje na konštatovanie Krajského súdu v Bratislave v uvedenej veci, z ktorého vyplýva, že: "K námietke žalobcu o tom, že rozhodnutie žalovaného je v rozpore s právom žalobcu na rešpektovanie rodinného a súkromného života v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd súd uvádza, že k zaisteniu žalobcu došlo za účelom uskutočnenia vykonania prevozu žalobcu na územie Nemeckej spolkovej republiky, zahájeného Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súlade s príslušnými právnymi predpismi a medzinárodnými dohovormi (Nariadením Rady (ES) č. 1560/2003), potom čo Nemecká spolková republika súhlasila s prevzatím a odovzdaním žalobcu na svoje územie. Súd musí konštatovať, že žalobca sa na území Slovenskej republiky doposiaľ zdržiaval nelegálne. Nie je možné, aby právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru bolo nariadené zákonnej možnosti zaistenia osoby za účelom výkonu jej prevozu na územie iného členského štátu EÚ zodpovednému za posúdenie žiadosti o azyl v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003, ak tento štát súhlasil s prevzatím cudzinca na svoje územie. Túto námietku žalobcu súd pokladá za nedôvodnú.". Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, možno výnimočne fyzickej osobe subsidiárne priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, nie je však jeho nepreskúmateľnou ľubovôľou (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 15/03). Žalovaný tiež namieta výšku nemajetkovej ujmy a vo vzťahu k nej poukazuje na jej zákonný limit v zmysle ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý podľa súčasnej právnej úpravy predstavuje hranicu cca 17.600,- €. Predmetné ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci odkazuje na zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení zákona č. 79/2008 Z. z. Podľa § 6 uvedeného zákona v platnom znení celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Minimálna mzda v roku 2014 predstavuje sumu vo výške 352,- €. Päťdesiatnásobok tejto sumy, teda maximálna potenciálna hranica možnej náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje sumu 17.600,- €. Žalovaný opakuje, že sumu 20.000,- € považuje za nepreukázanú a premrštenú, preto ju namieta čo do výšky aj základu. Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006). Žalovaný preto navrhuje, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. Písomným podaním doručeným faxom na súd dňa 03.02.2016 a poštou v listinnej podobe dňa 05.02.2016 sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného zo dňa 16.03.2015, v ktorom uviedol, že Krajský súd v Bratislave zrušujúci rozsudok odôvodnil neprimeranosťou určenej lehoty zaistenia, pretože výkon prevozu žalobcu na územie Nemecka je operatívny úkon, uskutočniteľný v čo možno najkratšej lehote. Súd vytkol Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava absenciu náležitého odôvodnenia rozhodnutia v tomto smere - vo vzťahu k lehote zaistenia, ako aj absenciu odôvodnenia rozhodnutia pozbavujúceho žalobcu osobnej slobody vôbec. Krajský súd v Bratislave ďalej vytkol správnemu orgánu neskúmanie efektívnosti a účelnosti zaistenia, čo je bezpochyby vážny zásah do základného ľudského práva na osobnú slobodu. Žalobca bol pozbavený svojej osobnej slobody na základe zrušeného rozhodnutia správneho orgánu a v lehote nezodpovedajúcej deklarovanému účelu zaistenia, t. j. jeho reálnemu prevozu do Nemecka. Tento prevoz pritom mohol byť realizovaný okamžite, t. j. bez nutnosti pozbaviť žalobcu osobnej slobody. Žalobca má za to, že nezákonnosť rozhodnutia je prvým z predpokladov vo vzťahu k uplatneniu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. K výkladu pojmu nezákonnosť rozhodnutia zaujal stanovisko Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 30.05.2011, sp. zn. 4 M Cdo 20/2009, na ktorý poukazuje Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze IV. ÚS 159/2012. V zmysle tohto rozhodnutia je otázka zákonnosti
rozhodnutia otázkou súladu s objektívnym právom. Rozhodnutie zrušené z akéhokoľvek dôvodu je nezákonné a za splnenia ďalších podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu. Nezákonné rozhodnutie je každé rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Ak súd rozhodnutie zrušil, je možné uzavrieť, že sa tak stalo jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Druhým predpokladom vo vzťahu k uplatneniu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci je vznik škody. Podľa žalobcu jeho zaistenie nebolo v jeho prípade efektívne a účelné. Žalobca poukázal na to, že bol zaistený iba za účelom jeho prevozu podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nie podľa § 88 ods. 1 písm. c/ uvedeného zákona za účelom prípravy jeho prevozu. Ak by aj správny orgán zaistil žalobcu za účelom prípravy jeho prevozu, musel by odôvodniť, či tak koná z dôvodu, že existuje riziko jeho úteku alebo z dôvodu, že sa žalobca vyhýba alebo bráni procesu výkonu jeho prevozu. Žalobca sa však výkonu prevozu nebránil. Zdržiaval sa na adrese, ktorá bola správnym orgánom známa. Na tejto adrese sa zdržiaval aj potom, čo bol informovaný o tom, že ho na nej bude hľadať hliadka správneho orgánu. Vzhľadom na to, že pozbavenie osobnej slobody žalobcu nebolo v súlade so zákonom a nebolo dôvodné, žalobcovi vznikla škoda. Tretím predpokladom vo vzťahu k uplatneniu zodpovednosti štátu za škodu spôsobilú pri výkone verenej moci je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Ak by nebolo vydané rozhodnutie o zaistení žalobcu a neboli by realizované ďalšie kroky správneho orgánu nadväzujúce na toto nezákonné rozhodnutie, žalobca by nebol pozbavený osobnej slobody v zaistení.
5. Na pojednávaní konanom dňa 11.10.2016 právna zástupkyňa žalobcu predložila písomné vyjadrenie ako doplnenie predmetnej žaloby. Vo vyjadrení žalobca doplnil, že dôvodom zastavenia konania o zaistení žalobcu bol aj dôvod, že žalobca bol už dňa 21.11.2013 odovzdaný príslušným orgánom Spolkovej republiky Nemecko, a teda opustil územie Slovenskej republiky. Zaistenie žalobcu sa navyše vykonalo predčasne, nakoľko v čase vydania rozhodnutia o zaistení ešte stále prebiehalo azylové konanie. Rozsudok Krajského súdu v Bratislava, zo dňa 18.12.2013, sp. zn. 9 Saz 63/2013-30, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu o zamietnutí žiadosti o udelení azylu bolo žalobcovi doručené dňa 23.01.2014. Proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave bol prípustný opravný prostriedok v lehote 15 dní. Z uvedeného vyplýva, azylové konanie žalobcu bolo právoplatné ukončené až dňa 07.02.2014. Žalovaný namiesto toho, aby vykonal operatívny úkon prevozu žalobcu (čo sa dá uskutočniť v priebehu jedného dňa, čo napokon konštatoval aj Krajský súd v Bratislave), bez akýchkoľvek relevantných dôvodov obmedzil osobnú slobodu žalobcu. Žalovaný tak učinil aj napriek dôvodu, že azylové konanie ešte nebolo právoplatne skončené. Rozhodnutie v azylovom konaní bolo vydané dňa 27.08.2016. Nemecká spolková republika rozhodla o prijatí žalobcu už dňa 10.07.2013. Žalobcovi nie je zrejmé, prečo správne orgány nekonali okamžite a takmer po troch mesiacoch od rozhodnutia v azylovom konaní a viac ako 4 mesiace od vyjadrenia Nemeckej spolkovej republiky zaistili žalobcu a držali ho v zaistení takmer dva týždne. Konanie správneho orgánu popiera princíp právnej istoty žalobcu v tom, ako s ním budú správne orgány konať. K vzniku škody žalobca odkazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Emin vs. Holandsko. Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Emin vs. Holandsko, rozsudok ESĽP z 29.05.2012 vyplýva, že už samotné pozbavenie práva na osobnú slobodu v rozpore s čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru zakladá priamy nárok dotknutej osoby na odškodnenie. V prípade, že súd nárok na odškodnenie dotknutej osobe neprizná napriek tomu, že zistí nezákonnosť rozhodnutia o zaistení, jedná sa o porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Žalobca zároveň priložil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.03.2015, sp. zn. 24 C 199/2013 v obdobnej veci, kde Okresný súd Bratislava I priznal strane sporu náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
6. Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisového materiálu - žalobou, vyjadreniami oboch strán sporu, rozhodnutím o zaistení, rozhodnutím o zastavení začatého správneho konania vo veci zaistenia, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
7. Žalobca pricestoval na územie Slovenskej republiky z Nemeckej spolkovej republiky, kam pricestoval dňa 17.05.2013 z K., a to z dôvodu, že na území Slovenskej republiky žije jeho otec, s ktorým má blízky vzťah. Žalobca sa na území Slovenskej republiky doposiaľ zdržiaval nelegálne. Rozhodnutím Oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava zo dňa 08.11.2013, č. p. PPZ-HCP-BA6-157-009/2013- AV-SAN bol žalobca zaistený na účel výkonu jeho prevozu na územie Nemeckej spolkovej republiky podľa Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02.2003. Dĺžka doby zaistenia žalobcu, ktorý bol zároveň umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov dňa 08.11.2013 bola týmto rozhodnutím o zaistení stanovená až do 09.01.2014. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 22.11.2013, sp. zn. 12 Sp 9/2013-33, ktorý zrušil rozhodnutie o zaistení a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko stanovenie dĺžky lehoty zaistenia bola síce v súlade so zákonom č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, avšak bolo potrebné sa zaoberať s dĺžkou lehoty zaistenia v spojení so zákonným dôvodom, pre ktorý došlo k zaisteniu žalobcu (§ 88 ods. 1, bod 1, písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), a teda dĺžka bola neprimeraná vzhľadom na účel, pre ktorý bol žalobca zaistený, a to na výkon jeho prevozu na územie Nemecka. Ďalším dôvodom zrušenia bola absencia odôvodnenia dĺžky zaistenia, ale aj potreby samotného zaistenia. Krajský súd v Bratislave ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že námietku žalobcu o tom, že rozhodnutie žalovaného je v rozpore s právom žalobcu na rešpektovanie rodinného a súkromného života v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd súd považuje za nedôvodnú. Uviedol, že k zaisteniu žalobcu došlo za účelom uskutočnenia vykonania prevozu žalobcu na územie Nemeckej spolkovej republiky, zahájeného Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súlade s príslušnými právnymi predpismi a medzinárodnými dohovormi (Nariadením Rady (ES) č. 1560/2003), potom čo Nemecká spolková republika súhlasila s prevzatím a odovzdaním žalobcu na svoje územie. Podľa Krajského súdu v Bratislave nie je možné, aby právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru bolo nariadené zákonnej možnosti zaistenia osoby za účelom výkonu jej prevozu na územie iného členského štátu EÚ zodpovednému za posúdenie žiadosti o azyl v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003, ak tento štát súhlasil s prevzatím cudzinca na svoje územie. Podľa žalobcu rozhodnutím o zaistení malo byť zasiahnuté do jeho ústavne garantovaného práva na osobnú slobodu. Žalobca je toho názoru, že len samotné konštatovanie porušenia práva za žiadnych okolností nie je dostatočným zadosťučinením v porovnaní s ujmou spôsobenou nezákonným rozhodnutím. V dôsledku pozbavenia osobnej slobody a nepriaznivých následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, a ktoré môžu mať v budúcnosti vplyv na jeho spoločenské uplatnenie, žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- € a trovy konania vo výške 907,37 €.
8. Žalovaný navrhol návrh žalobcu zamietnuť v celom rozsahu z dôvodov, že Krajský súd v Bratislave zo dňa 22.11.2013, sp. zn. 12 Sp 9/2013-33 vo svojom rozhodnutí nezistil takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a už vôbec nezistil nezákonnosť postupu správneho orgánu. Rovnako má za to, že neexistuje príčinná súvislosť v predmetnom spore medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím.. Ďalej podľa žalovaného by mal žalobca dostatočne preukázať, že u žalobcu došlo k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere a až následne možno výnimočne fyzickej osobe subsidiárne priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň namietal výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo vzťahu k nej poukazuje na jej zákonný limit v zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
9. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z.") štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom. 10. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
11. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
12. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
13. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 14. Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. 15. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 16. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 17. Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 191 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "C. s. p.") a dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný a preto návrh zamietol. 18. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t. j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, 2. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy a 3. príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. 19. Ako súd uviedol už vyššie, z opisu skutkových tvrdení žalobcu v žalobe, ako aj z písomných vyjadrení je zrejmé, že žalobca odvodzoval vznik nemajetkovej ujmy od vydania rozhodnutia o zaistení zo dňa 08.11.2013, č. p. PPZ-HCP-BA6-157-009/2013-AV-SAN, ktoré považoval za nezákonné, nakoľko po podaní opravného prostriedku bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.11.2013, sp. zn. 12 Sp 9/2013-33, pretože je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a na žalobcovi vykonané. V dôsledku rozhodnutia o zaistení bol žalobca pozbavený osobnej slobody od 08.11.2013 do 21.11.2013, t. j. 9 dní, táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná. 20. Súd má za to, že žalobca nepreukázal existenciu už prvého predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Podľa súdu bol nenaplnený základný zákonný predpoklad s poukazom na § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko rozhodnutie o zaistení zo dňa 08.11.2013, č. p. PPZ-HCP-BA6-157-009/2013-AV-SAN nie je možné považovať za rozhodnutie nezákonné v zmysle skutkovej podstaty vymedzenej § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V zmysle predmetného ustanovenia zákona musí ísť výlučne o právoplatné rozhodnutie v danej veci, čo však nie je možné konštatovať vo vzťahu k rozhodnutiu, na ktoré odkazuje žalobca. Rozhodnutie o zaistení zo dňa 08.11.2013, č. p. PPZ-HCP-BA6-157-009/2013-AV-SAN bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.11.2013, sp. zn. 12 Sp 9/2013-33, z čoho vyplýva, že bolo zrušené v dôsledku podania riadneho opravného prostriedku v rámci riadneho opravného procesu, to znamená, že išlo o rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právoplatnosť. Uplatnenie škody žalobcom by bolo dôvodné iba v prípade, ak by mu táto škoda vznikla v súvislosti s konkrétnym právoplatným rozhodnutím, ktoré bolo zrušené v rámci mimoriadneho opravného procesu. Iba v takomto prípade môžeme hovoriť o nezákonnom rozhodnutí, nie však v prípade zrušenia rozhodnutia v rámci riadneho opravného procesu, keďže takéto rozhodnutie nemá charakter nezákonného rozhodnutia. Ak by si súd stotožnil s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k výkladu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., musel by konštatovať, že akýkoľvek riadny opravný proces stratil svoj zmysel. Podľa názoru súdu vykonateľnosť nemá vplyv na zákonnosť, resp. nezákonnosť rozhodnutia.
21. Pokiaľ išlo o ďalšie z predpokladov zodpovednosti za škodu, a to existenciu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím, dospel súd k záveru, že nie je potrebné sa nimi zaoberať, nakoľko už nebol naplnený prvý zákonný predpoklad.
22. Možno teda uzavrieť, že žalobca v konaní nesplnil podmienku preukázania všetkých predpokladov na vyvodenie zodpovednosti žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keď nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, t. j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.
23. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 C. s. p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a/ neboli splnené procesné podmienky, b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.