Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9C-30-2012.pdf
PDF · 148.19 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/30/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II pred sudcom Mgr. Zuzanou Gašpírovou v právnej veci žalobcov: 1. T. C., K. XX, XXX XX C., Š.. U. A., 2. T.. E. C., K. XX, XXX XX C., Š.. U. A., 3. T.. E. C., K. XX, XXX XX C., Š.. U. A., všetci zast.: Dr. Miroslav Králik, advokát, Grösslingova 4, 811 09 Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, Mierová 19, 827 15 Bratislava, o náhradu škody a priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovaný má nárok voči žalobcom na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia v 1. - 3. rade sa prostredníctvom žaloby doručenej súdu dňa 28.9.2012 domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.250,60 EUR titulom náhrady škody a sumy 30.000,- EUR titulom primeraného zadosťučinenia.
2. Žalobu odôvodnili tým, že dňa 28.1.2010 uzavreli zmluvu o obstaraní zájazdu s cestovnou kanceláriou KARYA TOUR, s. r. o., ktorá dňa 9.7.2010 oznámila svoj úpadok. Cestovná kancelária uzavrela dňa 21.12.2009 poistnú zmluvu o poistení zájazdu pre prípad úpadku s poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., pričom poistné bolo dojednané na sumu 550.000,- EUR, ktorá bola hornou hranicou pre súčet nárokov všetkých poistených a nebola limitom krytia na jedného objednávateľa. Všeobecné poistné podmienky neboli súčasťou katalógu "Leto 2010" cestovnej kancelárie. Po oznámení úpadku sa žalobcovia obrátili na poisťovňu so žiadosťou o náhradu škody, ktorou malo byť vrátenie všetkých peňazí, ktoré zaplatili za zájazd. Poisťovňa žalobcom na základe žiadosti o náhradu škody vyplatila zálohu vo výške 30% ceny zájazdu, teda sumu 553,20 EUR a následne v období januára 2011 doplatila sumu 40,20 EUR, čo predstavovalo 2,18 % skutočnej škody. Cestovná kancelária v katalógu nezverejnila Všeobecné poistné podmienky pre prípad úpadku cestovnej kancelárie, teda žalobcovia nemohli zistiť, že poistná suma uvedená v poistnej zmluve nie je limitom poistného krytia na jedného objednávateľa, ale že poistná suma je hornou hranicou poistného plnenia pre súčet nárokov všetkých poistených v zmysle poistnej zmluvy. Žalobcovia teda neboli informovaní o tom, aké garancie im pre prípad úpadku cestovná kancelária zaistila. Cestovná kancelária týmto konaním zavádzala spotrebiteľa, pretože zamlčala údaje o vlastnostiach služby a nákupných podmienkach. Slovenská obchodná inšpekcia toto konanie cestovnej kancelárie nesankcionovala. Krajské inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie ako orgány, ktoré Slovenská republika zákonom zriadila na to, aby vykonávali štátnu kontrolu vnútorného trhu a aby touto kontrolnou činnosťou ochraňovali spotrebiteľa, nedokázali v rámci svojej kontrolnej činnosti zistiť takéto závažné a systematické porušovanie zákona zo strany cestovnej kancelárie a prijať opatrenia na nápravu. Dôvody, ktoré zapríčinili, že žalobcom neboli po úpadku cestovnej kancelárie vrátené peniaze, ktoré cestovnej kancelárii zaplatili za zájazd, sú nasledovné:
- cestovná kancelária v povinnom poistení úpadku nedohodla povinnosť poisťovne uhradiť objednávateľom zájazdu v prípade úpadku vrátenie všetkých peňazí, ktoré objednávatelia cestovnej kancelárii za zájazd zaplatili,
- žalovaný vykonal implementáciu smernice Rady EHS 1990/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových, a výletných služieb nesprávne, t. j. nesprávne je implementovaná výška garancie (§ 11 ods. 3 zákona o zájazdoch) v rozsahu určenom v článku 7 smernice 90/314 v znení výkladu tohto článku rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie,
- žalovaný, reprezentovaný okrem iného aj orgánmi Slovenskej obchodnej inšpekcie alebo Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky si nesplnil povinnosť určenú právom Európskej únie riadne implementovať smernicu 1990/314.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v časti žaloby týkajúcej sa nesprávnej implementácie Smernice Rady EHS 1990/314/EHS (ďalej len ako "smernica") o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb. Poukázal na to, že smernica bola implementovaná do zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárii a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Implementáciu zabezpečovala sekcia turizmu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá však bola v dôsledku prenesenia právomocí v oblasti cestovného ruchu na základe ustanovenia § 40f zákona č. 575/2001 Z. z. v celom rozsahu delimitovaná na Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu Slovenskej republiky a následne na základe § 40o zákona č. 575/2001 Z. z. na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Problematika zákona č. 281/2002 Z. z. je v pôsobnosti sekcie cestovného ruchu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ktorá disponuje všetkou písomnou dokumentáciou a podkladmi súvisiacimi s implementáciou predmetnej smernice. Žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa týkala tak pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ako aj Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Nakoľko bola žiadosť podaná na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, bola v súlade s § 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z. z. aj vybavená Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky. Pred vybavením žiadosti požiadalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky v súlade s § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky o poskytnutie stanoviska k žiadosti, v časti týkajúcej sa implementácie predmetnej smernice. K nečinnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorá mala prispieť k vzniku škody žalobcom, žalovaný uviedol, že pri netransponovaní alebo nesprávnom transponovaní smernice vzniká povinnosť členského štátu vykladať svoje vnútroštátne právo v súlade so smernicou, t. j. v prípade, že existuje vnútroštátny predpis, ktorý možno vykladať viacerými spôsobmi, eurokomformný výklad má prednosť pred inými možnými výkladmi vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd má pri uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva prihliadať na znenie a účel smernice. Žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 26. 12. 1986 M.). Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že členský štát, ktorý neprijal vykonávajúce opatrenia, ktoré požaduje smernica v určenej lehote, nemôže žalovať jednotlivcov za svoje nesplnenie si povinností, ktoré smernica vyžaduje. Súdny dvor uznal možnosť odvolávať sa na ustanovenia smerníc proti štátu. Rozšíriť túto možnosť aj na oblasť medzi jednotlivcami by podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie znamenalo priznať Spoločenstvu právomoc s okamžitým účinkom ukladať povinnosti jednotlivcom. A teda stav, kedy by Slovenská obchodná inšpekcia mala voči súkromnej spoločnosti - cestovnej kancelárii KARYA TOUR, s. r. o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava, IČO: 43 850 847, t. j. voči jednotlivcovi vyžadovať splnenie ustanovení smernice, by bol v priamom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Ak by aj Slovenská obchodná inšpekcia dospela k záveru, že došlo k nesprávnej implementácii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, nemohla by splnenie povinností založených smernicou požadovať od jednotlivcov, súkromných fyzických alebo právnických osôb. Slovenská obchodná inšpekcia pri svojej činnosti postupovala v súlade s príslušnými vnútroštátnymi predpismi a ich dodržiavanie vyžadovala a kontrolovala. Podľa žalovaného v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu - nečinnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie a neexistuje ani žiadna príčinná súvislosť medzi postupom Slovenskej obchodnej inšpekcie a vznikom škody na strane žalobcov.
4. Žalovaný následne prostredníctvom vyjadrenia doručeného súdu dňa 21.3.2013 vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku poukazujúc na plynutie objektívnej premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., keď podľa tvrdenia žalobcov mala byť škoda spôsobená nesprávnou
implementáciou smernice žalovaným do zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a nečinnosťou Slovenskej obchodnej inšpekcie. Zodpovednosť za škodu, ktorá mala byť žalobcom spôsobená nesprávnym úradným postupom (nesprávnou implementáciou smernice), by sa mala podľa názoru žalovaného spravovať ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobnú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym postupom. V prípade nesprávnej implementácie smernice malo teda ísť o nesprávny úradný postup žalovaného, ktorý musel byť ukončený najneskôr nadobudnutím platnosti zákona č. 281/2001 Z. z. t. j. dňa 18.7.2001. V tomto prípade mohli žalobcovia uplatniť svoje nároky v zákonnej objektívnej 10-ročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula dňa 18.7.2011. Ak podali žalobcovia žalobu na súd dňa 28.9.2012, uplatnili si nárok na náhradu škody po uplynutí premlčacej lehoty. Smernica 90/314 predstavovala jednu zo súčastí acquis communautaire, ktorej prijatie bolo nutné k dodržaniu podmienok, ktoré musela Slovenská republika splniť, aby mohla úspešne zakončiť prístupový proces do Európskej únie. Národný program pre prijatie acquis (ďalej len "NPAA") v kapitole 23 uzavretej v októbri 2000 určoval úlohy ohľadne ochrany spotrebiteľa a zdravia. Okrem iného uvádzal ako prioritu implementovať Smernicu 90/314 a prijať právnu úpravu ohľadne cestovného ruchu do 1.7.2001. Skutočnosť, že smernica bola transponovaná do obsahu zákona č. 281/2001 Z.z. vyplýva z prekladacej správy k zákonu č. 281/2001 Z.z., z dôvodovej správy, ktorej obsahom je aj doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ, ako aj z tabuľky zhody k zákonu č. 281/2001 Z.z. Skutočnosť, že Smernica 90/314 bola transponovaná do obsahu zákona č. 281/2001 Z.z. vyplýva aj z Oznámenia o notifikácii, ktorá bola uskutočnená v súlade s požiadavkami uznesenia vlády SR č. 983 z 14.10.2003, ako aj z obsahu materiálu k tomuto uzneseniu vlády SR. Konečný termín transpozície Smernice 90/314 bol stanovený na 1.5.2004. V danom prípade žalobcovia mali možnosť uplatniť svoje právo na náhradu škody na súde pred uplynutím 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty, keďže oznámenie o ukončení likvidácie poistnej udalosti bolo žalobcom zaslané listom poisťovne zo dňa 25.1.2011, objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 18.7.2011, avšak žalobcovia podali žalobu až dňa 28.9.2012, pričom podľa zákona č. 58/1969 Zb. v danom prípade nebolo potrebné nárok predbežne prerokovať s príslušným orgánom. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci E. N. T. (C-452/09), podľa ktorého sa má právo únie vykladať tak, že nebráni členskému štátu vzniesť námietku uplynutia premlčacej lehoty voči žalobe podanej jednotlivcom, ktorou sa domáha ochrany svojich práv priznaných smernicou, a to aj v prípade, ak členský štát smernicu riadne neprebral za predpokladu, že svojím správaním nezapríčinil oneskorené podanie žaloby.
5. Žalobcovia sa k námietke premlčania vyjadrili prostredníctvom podania doručeného súdu dňa 16.11.2015. So vznesenou námietkou premlčania nesúhlasili, poukázali na to, že až dňom od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, t. j. dňom 1.5.2004 bola Slovenská republika povinná implementovať smernicu 90/314 do nášho právneho poriadku. Slovenská republika ukončila proces transpozície až dňom 1.1.2007, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 186/2006 Z.z. ako celok, ktorým sa menil a dopĺňal zákon o zájazdoch. Zakladajúce zmluvy EÚ priamo neupravujú premlčacie lehoty, preto je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý je oprávnený svojou rozhodovacou činnosťou dopĺňať úniové právo a vykladať jednotlivé ustanovenia úniového práva. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie vo veci O. C-261/95, podľa ktorého premlčacia lehota (objektívna) začína plynúť až od okamihu riadnej transpozície smernice do vnútroštátneho práva. Podľa rozhodnutia vo veci N. 208/90 členský štát až do momentu správnej transpozície ustanovení smernice nemôže voči právnemu subjektu namietať uplynutie lehoty na podanie žaloby proti členskému štátu. Keďže žalobcovia podali žalobu na súd dňa 28.9.2012, podali ho pred uplynutím 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty.
6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi - Zmluvou o obstaraní zájazdu zo dňa 28.1.2010, poistkou k poistnej zmluve o poistení zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie, oznámením o ukončení likvidácie poistnej udalosti zo dňa 25.1.2011, žiadosťou o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody zo dňa 11.7.2011, vyjadrením MH SR k žiadosti zo dňa 7.2.2012, všeobecnými zmluvnými podmienkami CK Hechter Slovakia, všeobecnými zmluvnými podmienkami cestovných kancelárii a CK Karya Tour, certifikátom k poistnej zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 5.12.2008, predkladacou správou, dôvodovou správou k zákonu č. 281/2001 Z.z., tabuľkou zhody návrhu zákona s právom EÚ, oznámením o notifikácii zo dňa 7.4.2004, uznesením vlády SR č. 983 z 14.10.2003 a ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav:
7. Žalobcovia uzavreli dňa 28.1.2010 s cestovnou kanceláriou KARYA TOUR, s. r. o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava, IČO: 43 850 847 písomnú zmluvu o obstaraní zájazdu, na základe ktorej sa cestovná
kancelária zaviazala zabezpečiť pre žalobcov pobyt v Turecku v období od 24.7.2010 do 31.7.2010. Žalobcovia zaplatili cenu zájazdu v sume 1.844,- EUR.
8. Podľa oznámenia o ukončení likvidácie poistnej udalosti zo dňa 25.1.2011 Allianz- Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700 vyplatila žalobcom z povinného zmluvného poistenia zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie KARYA TOUR, s. r. o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava, IČO: 43 850 847 z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXX spolu sumu 593,40 EUR. Zvyšná cena zájazdu žalobcom vyplatená nebola.
9. Listom zo dňa 11.7.2011 žalobcovia v zastúpení T.. O. C. požiadali príslušný orgán - Ministerstvo hospodárstva SR o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody spôsobenej orgánmi verenej moci pri výkone verejnej moci.
10. V odpovedi zo dňa 7.2.2012 Ministerstvo hospodárstva SR uviedlo, že v prípade implementácie smernice nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej správy a zároveň nebolo v danej veci zistené pochybenie, resp. nečinnosť pri postupe inšpektorátov Slovenskej obchodnej inšpekcie pre jednotlivé kraje. Z uvedeného dôvodu žiadosti na náhradu škody vyhovené nebolo.
11. Právny zástupca žalobcov v rámci svojho prednesu uviedol, že v súlade so zakladajúcimi zmluvami právo únie ukladá členským štátom povinnosť nahradiť škodu, ktorá vznikla z dôvodu porušenia úniového práva členským štátom, pričom v tejto súvislosti súdu uviedol podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu porušením práva únie, ktoré boli súdnym dvorom EÚ judikované v rozsudkoch K. V. O. Q. Y., ktoré sú evidované pod C-46, resp. 48/93. Týmito podmienkami sú protiprávnosť konania, ktorá spočíva v porušení normy EÚ, ktorá priznáva práva pre fyzické alebo právnické osoby alebo zakladá povinnosti pre členský štát, toto porušenie je dostatočne závažné a medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou osobe existuje príčinná súvislosť a poslednou podmienkou je, že škoda naozaj vznikla. Až po splnení týchto podmienok vzniká poškodenému nárok na náhradu škody voči členskému štátu. V súlade s úniovým právom premlčacia lehota nemôže začať plynúť predtým, ako sú splnené všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu porušením úniového práva, medzi ktoré súdny dvor zaraďuje práve aj vznik škody. Rovnaký názor vyjadril aj český expert na európske právo O.. B.. L. E. vo svojej publikácii Európske právo, v ktorej uviedol, že premlčacia lehota nemôže začať plynúť pred správnou transpozíciou smernice, a to aj napriek tomu, ak vnútroštátna právna úprava, ktorá viaže začatie plynutia premlčacej lehoty a zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup už na samotné porušenie práva, teda v tomto prípade na nesprávne transpozície smernice. Takáto vnútroštátna právna úprava má byť považovaná za rozpornú s úniovým právom najmä z dôvodu, že predmetnou právnou úpravou dochádza k porušeniu zásad, ktoré súdny dvor judikoval a ktoré musia byť dodržané v prípade, ak má byť vnútroštátna právna úprava uplatnená v procese riešenia nároku na náhrady škody vzniknutú z porušenia úniového práva členským štátom. Konkrétne predmetnou právnou úpravou dochádza k porušeniu zásady účinnej ochrany, podľa ktorej nastavenie procesných podmienok nemôže prakticky znemožňovať alebo výrazne sťažovať dosiahnutie náhrady škody. V takomto prípade keby premlčacia lehota začala plynúť už od nesprávnej transpozície smernice, došlo by k neoprávnenému skráteniu doby pre uplatnenie nároku. Druhou zásadou, ktorá je porušená, je zásada rovnosti, podľa ktorej podmienky stanovené vnútroštátnym právom, a to najmä lehoty v oblasti náhrady škody, nemôžu byť menej výhodné ako podmienky, ktoré sa vzťahujú na uplatňovanie vnútroštátnych nárokov. Poukázal ďalej na vnútroštátnu úpravu nárokov na náhradu škody platných v slovenskom právnom poriadku, podľa ktorej nárok na náhradu škody vzniká za splnenia podmienok, že došlo k protiprávnemu konaniu, existuje kauzálny nexus a bola spôsobená škoda, pričom právny poriadok vo všeobecnosti viaže plynutie premlčacej lehoty vo veciach nároku náhrady škody odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o tom, že mu vznikla škoda a kto za túto škodu zodpovedá. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok súdneho dvora vo veci A. sp. zn. C-445/06, v ktorom súdny dvor judikoval, že právo spoločenstva nebráni tomu, aby premlčacia lehota pre podanie žaloby o zodpovednosť štátu z dôvodu nesprávneho prebratia smernice začala plynúť vtedy, kedy vzniknú prvé škody v dôsledku tohto nesprávneho prebratia smernice a možno očakávať vznik ďalších škôd, aj keď tento deň predchádza správnemu prebratiu smernice. V tomto konkrétnom rozsudku súdny dvor riešil za akej situácie je možné, aby premlčacia lehota začala plynúť už pred právnou transpozíciou smernice, pričom súd konštatoval, že premlčacia lehota môže plynúť aj pred správnou transpozíciou smernice, ale za podmienok, že plynie odo dňa, keď došlo k vzniku prvých škôd a keď sa poškodený dozvedel o tom, že mu vznikla škoda a v akej výške a kto je za škodu zodpovedný. Na predmetný rozsudok odkazuje súdny dvor
aj vo veci, ktorú vo vyjadreniach uvádza žalovaný, konkrétne rozsudok E. N. T. sp. zn. C-45209. V tomto rozsudku sa však súdny dvor žiadnym spôsobom nevenuje otázke momentu začatia plynutia, či objektívnej alebo subjektívnej premlčacej lehoty a v tejto otázke odkazuje práve na už uvedený rozsudok A.. Na základe uvedených skutočností považoval za preukázané, že premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, ako dôjde k vzniku škody poškodeným z dôvodu porušovania úniového práva, a teda skôr, ako im vôbec vznikne nárok na náhradu škody. Žalovaný počas konania nepredložil žiadny judikát súdneho dvora EÚ, ktorý by sa akýmkoľvek spôsobom venoval problematike plynutia či momentu začatia plynutia objektívnej premlčacej lehoty, nakoľko takýto rozsudok súdny dvor EÚ doposiaľ nevydal, a to z toho dôvodu, že nakoľko pripustil možnosť plynutia premlčacej lehoty pred správnou transpozíciou smernice len od vzniku škody, kedy začína plynúť subjektívna aj objektívna premlčacia lehota a nakoľko v prípade subjektívnej premlčacej lehoty ide o kratšiu lehotu, nie je možné, aby objektívna premlčacia lehota skončila skôr. Z tohto dôvodu súdny dvor nemal možnosť a ani potrebu sa vyjadrovať k uplynutiu objektívnej premlčacej lehoty. Navrhoval, aby súd z vyššie uvedených dôvodov vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú zamietol.
12. Zástupca žalovaného v rámci svojho prednesu poukázal na to, že z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Y. vyplýva, aby štát napravil dôsledky spôsobenej škody v rámci vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zodpovednosti. Súdny dvor EÚ v predmetnom rozsudku ďalej uvádza, že je vhodné uviesť, že obsahové a formálne podmienky stanovené rôznymi vnútroštátnymi právnymi poriadkami pre oblasť náhrady škôd nemôžu byť menej výhodné než tie, ktoré sa týkajú obdobných návrhov vnútroštátnej povahy a nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie nápravy. Uvedené je vlastne vyjadrením zásad ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazovali žalobcovia. Uvedený záver je v judikatúre súdneho dvora ustálený a vyplýva aj z iných rozsudkov. V zmysle vyššie uvedeného si nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnou implementáciou smernice žalobcovia mali uplatniť v rámci vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zodpovednosti. Túto možnosť im poskytoval zákon č. 58/1969 Zb. a v súčasnosti ju poskytuje zákon č. 514/2003 Z.z. V danom prípade nesprávnej transpozície smernice ide v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov o nesprávny úradný postup, ktorý bol ukončený najneskôr nadobudnutím platnosti zákona č. 281/2001 Z.z, t.j. 18.7.2001. Žalobcovia podali v predmetnej veci žalobu dňa 28.9.2012. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade 10- ročná objektívna premlčacia lehota márne uplynula dňa 18.7.2011. Žalovaný považoval za preukázané, že v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov je nárok žalobcov premlčaný. Podľa žalobcov aplikácia ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o plynutí objektívnej premlčacej lehoty je v rozpore s úniovým právom. Namietajú pritom moment začiatku plynutia objektívnej premlčacej lehoty, ktorým podľa ich názoru nemôže byť deň, kedy došlo k neprávnemu úradnému postupu. Žalovaný opätovne poukázal na to, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je Slovenská republika povinná zabezpečiť, aby poškodení jednotlivci mali možnosť účinne a efektívne uplatniť svoje právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva spoločenstva. Primárne preto žalovaný poukázal na to, že tak zákon č. 58/1969 Zb., ako aj v súčasnosti zákon č. 514/2003 Z.z. stanovujú rovnaké podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči orgánom verejnej moci spôsobenej tak porušením vnútroštátneho práva, ako aj komunitárneho práva a žiadnym spôsobom neznemožňujú ani príliš nesťažujú získanie nápravy pre porušenie komunitárneho práva orgánmi verejnej moci. V doterajšom priebehu konania bolo preukázané, že právo spoločenstva nevylučuje, aby v súvislosti s predložením nároku na náhradu škody, ktorá bola jednotlivcom spôsobená v dôsledku nesprávnej transpozície smernice členský štát určil primeranú premlčaciu lehotu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok súdneho dvora vo veci E. N. T., ktorým súdny dvor judikoval, že právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni členskému štátu vzniesť námietku uplynutia primeranej premlčacej lehoty voči žalobe podanej jednotlivcom, ktorou sa domáha ochrany svojich práv priznaných smernicou, a to aj v prípade ak členský štát smernicu riadne neprebral za predpokladu, že svojím konaním nezapríčinil oneskorené podanie žaloby. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, v predmetnom rozsudku súdny dvor uviedol, že súdny dvor EÚ uznal zlučiteľnosť stanovenia primeraných lehôt na podanie žalôb pod hrozbou premlčania s právom únie v záujme právnej istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu, ako aj dotknutý správny orgán. Tieto lehoty totiž nie sú takej povahy, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva právny poriadok únie, aj keď ich uplynutie zo svojej podstaty spôsobuje úplné alebo čiastočné zamietnutie podanej žaloby. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že aplikácia ustanovenia vnútroštátneho predpisu o 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe nie je v rozpore s komunitárnym právom ani s judikatúrou súdneho dvora EÚ. Žalovaný zároveň zdôraznil, že z judikatúry súdneho dvora EÚ vyplýva, že vnútroštátny súd je oprávnený preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu. V danom prípade žalobcovia mali možnosť uplatniť svoje právo na náhradu škody na súde pred uplynutím 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Žalobcovia poukazovali na rozsudok A., z ktorého vyplýva, že právo spoločenstva nebráni tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o zodpovednosť štátu z dôvodu nesprávneho prebratia smernice začala plynúť vtedy, keď vzniknú prvé škody v dôsledku tohto nesprávneho prebratia a možno očakávať vznik ďalších škôd aj keď tento deň predchádza správnemu prebratiu smernice. Žalovaný v tejto súvislosti pripomenul, že Súdny dvor EÚ v danej veci posudzoval súlad konkrétnej vnútroštátnej úpravy s právom spoločenstva, preto uvedený záver nemožno chápať ako všeobecné určenie momentu začatia plynutia premlčacej lehoty. Z obsahu uvedeného rozsudku je zároveň zrejmé, že v danom prípade ide o riešenie začiatku plynutia subjektívnej lehoty, pričom plynutím objektívnej premlčacej lehoty §852 ods. 1 bgb bod 10 rozsudku sa súdny dvor v danom prípade nezaoberal. Zároveň žalovaný považoval za ničím nepodložené tvrdenie žalobcov, že objektívna premlčacia lehota v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ môže začať plynúť až dňom vzniku škody, nakoľko uvedený záver nevyplýva zo žiadneho rozsudku Súdneho dvora EÚ a sám žalobca tvrdí, že judikatúra vo veci plynutia objektívnej premlčacej lehoty neexistuje. Zároveň žalovaný poukázal na to, že žalobcovia vo svojom vyjadrení spájali nepodloženým spôsobom moment splnenia všetkých podmienok vzniku zodpovednosti za škodu so začiatkom plynutia objektívnej lehoty a rovnako spájali začiatok plynutia objektívnej a subjektívnej lehoty, čo je v rozpore so zákonom.
13. Podľa článku 7 Smernice Rady č. 90/314/ EEC o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb zo dňa 13. 6. 1990, organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti.
14. Podľa článku 9 bod 1 citovanej smernice, členské štáty príjmu predpisy nevyhnutné na dosiahnutie súladu s touto Smernicou pred 31. 12. 1992. Okamžite o tom informujú Komisiu.
15. Podľa § 8 ods. 1 písm. k) zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v rozhodnom čase, je cestovná kancelária povinná pred uzatvorením zmluvy o zájazde v katalógu, prípadne inou písomnou formou presne, jasne, pravdivo, zrozumiteľne, úplne a riadne informovať o všetkých skutočnostiach, ktoré sú jej známe a ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie záujemcu o kúpu zájazdu, najmä však o rozsahu a podmienkach poistenia zájazdu (§ 9 až § 11), o rozsahu poistného plnenia, o podmienkach na plnenie nároku objednávateľa, o poistiteľovi, s ktorým má cestovná kancelária uzatvorené poistenie zájazdu.
16. Podľa § 8 ods. 3 citovaného zákona katalóg alebo iná písomná forma ponuky alebo dopĺňajúcej informácie o zájazde sa považuje za súčasť zmluvy o zájazde, ak si zmluvné strany písomne nedohodli iné podmienky.
17. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona cestovná kancelária je povinná dohodnúť poistenie zájazdu, na ktorého základe vzniká objednávateľovi právo na poistné plnenie v prípadoch, keď cestovná kancelária z dôvodu svojho úpadku a) neposkytne objednávateľovi dopravu z miesta pobytu v zahraničí do miesta plánovaného skončenia zájazdu alebo do Slovenskej republiky, ak je táto doprava súčasťou zájazdu, b) nevráti objednávateľovi zaplatený preddavok alebo cenu zájazdu v prípade, ak sa zájazd neuskutočnil, c) nevráti objednávateľovi rozdiel medzi zaplatenou cenou zájazdu a cenou čiastočne poskytnutého zájazdu v prípade, ak zájazd bol poskytnutý sčasti.
18. Podľa § 9 ods. 3 citovaného zákona poistiteľ odovzdá cestovnej kancelárii okrem dokladu o poistení zájazdu doklady určené objednávateľovi, ktoré musia obsahovať informácie o uzatvorenom poistení zájazdu, najmä však označenie poistiteľa, podmienky poistenia zájazdu a spôsob oznámenia poistnej udalosti, cestovná kancelária je povinná odovzdať tieto doklady objednávateľovi súčasne so zmluvou o zájazde.
19. Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona poistenie zájazdu možno uzatvoriť len s poistiteľom, ktorému bolo udelené povolenie na podnikanie v oblasti uvedenej v § 9.
20. Podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona všeobecné poistné podmienky určia, akou sumou sa cestovná kancelária podieľa na poistnej udalosti.
21. Podľa § 11 ods. 3 citovaného zákona cestovná kancelária je povinná dohodnúť poistenie zájazdu podľa § 9 na dostatočnú poistnú sumu vo výške minimálne 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku.
22. Podľa § 11 ods. 4 citovaného zákona cestovná kancelária je povinná pred uzatvorením poistenia zájazdu a kedykoľvek počas trvania poistenia zájazdu umožniť poistiteľovi na jeho žiadosť prístup ku všetkým dokladom, ktoré súvisia s poistením zájazdu, a podať k nim vysvetlenie.
23. Podľa § 11 ods. 5 citovaného zákona nároky objednávateľa, ktoré mu vznikli k cestovnej kancelárii v dôsledku nesplnenia zmluvy o zájazde v prípadoch uvedených v § 9 ods. 1, prechádzajú na poistiteľa a to až do výšky poistného plnenia, ktoré poistiteľ poskytol objednávateľovi.
24. Podľa § 11 ods. 6 citovaného zákona poistiteľ a cestovná kancelária sú povinní o zániku poistenia zájazdu bezodkladne informovať príslušný živnostenský úrad.
25. V právnom poriadku Slovenskej republiky je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci koncipovaná spôsobom, ktorý vylučuje uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky, keďže táto nespadá do žiadnej z kategórií upravených zákonom č. 514/2003 Z. z., resp. zákonom č. 58/1969 Zb. K rovnakému záveru dospeli v zásade aj súdy Českej republiky. Nemožnosť domáhať sa náhrady škody spôsobenej legislatívnou činnosťou podľa vnútroštátneho práva však nevylučuje, aby sa jednotlivci mohli domáhať škody spôsobenej porušením práva Európskej únie. Zakladateľské zmluvy Európskeho spoločenstva neupravujú povinnosť členského štátu nahradiť škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie. Princíp povinnosti štátu nahradiť škodu bol vypracovaný Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") v rozhodnutiach vo veciach Y., K. V. O., K. E., V. a ďalšie. V prípade Y. Súdny dvor na otázky vnútroštátnych súdov týkajúcich sa možnosti požadovať náhradu škody od štátu v dôsledku neimplementovania smernice uviedol, že štát môže byť zodpovedný za takto vzniknutú škodu. Zodpovednosť štátu Súdny dvor odvodil z požiadavky plnej účinnosti noriem práva Európskej únie a ochrany práv poskytnutých týmito normami jednotlivcom, ktorá by v prípade nemožnosti domáhania sa nápravy bola značne oslabená. Súdny dvor zároveň definoval kritériá pre vyvodenie zodpovednosti štátu v prípade pochybenia spočívajúceho v neimplementovaní smernice. Tieto kritéria sú nasledovné: výsledok predpísaný smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom bez ohľadu na bezprostredný účinok smernice, obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice, existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a škodou utrpenej jednotlivcom. Súdny dvor založil povinnosť členských štátov nahradiť vzniknutú škodu v dôsledku porušenia povinností vyplývajúcich z právnych noriem Európskej únie, a to aj v prípade legislatívnej činnosti členského štátu za splnenia uvedených podmienok. Súdny dvor zároveň uviedol, že náhrada škody bude uplatňovaná vnútroštátnymi súdmi podľa predpisov vnútroštátneho práva, pričom podmienky pre uplatnenie náhrady škody nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade obdobných návrhov vnútroštátnej povahy a nemôžu byť upravené iným spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady.
26. Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. V prípade smernice zmluva uvádza, že táto je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metóda je ponechaná vnútroštátnym orgánom. Zatiaľ čo nariadenie je priamo aplikovateľné, t. j. fyzické osoby a právnické osoby sa môžu dovolávať práv a povinností z neho plynúcich bez akejkoľvek recepčnej normy, uvedený postup nie je uplatniteľný v prípade smernice. Avšak vzhľadom na jej záväzný charakter je za určitých okolností prípustný priamy účinok, t. j. možnosť priamo sa dovolávať práva alebo povinnosti uvedenej v smernici. Priama aplikácia však prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio, ak eurokonformný výklad nie je možný. Podmienkami na uplatnenie priameho účinku smernice sú uplynutie transpozičnej lehoty, chýbajúca, neskorá, nesprávna alebo neúplná transpozícia, skutočnosť, že predmetné ustanovenie smernice musí byť dostatočne jasné, určité, presné a nepodmienené, pričom priama aplikácia smernice nesmie mať za
následok uloženie povinností fyzickej alebo právnickej osobe alebo založenie alebo sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení.
27. Podľa § 249 ods. 3 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva, komunitárne smernice nezakladajú práva a povinnosti jednotlivcom, ale zaväzujú členské štáty k prijatiu potrebnej legislatívy, ktorá tieto práva a právne povinnosti založí. Povinnosťou štátu je včas a riadne transponovať smernicu do národného právneho poriadku.
28. Najvýznamnejšími dokumentmi, ktoré zaväzovali Slovenskú republiku aproximovať právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa bola Európska dohoda o pridružení uzatvorená medzi európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Slovenskou republikou na strane druhej (asociačná dohoda), Biela kniha, Partnerstvo pre vstup a Národný program pre prijatie acquis - NPPA. V kapitole 23, ktorá bola uzavretá v októbri 2000 určuje NPPA úlohy Slovenskej republike ohľadne ochrany spotrebiteľa a zdravia. Okrem iného uvádza ako prioritu implementovať smernicu 90/314 a prijať právnu úpravu ohľadne cestovného ruchu do 1.7.2001.
29. Tak ako uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení, skutočnosť, že Smernica 90/314 bola transponovaná do obsahu zákona č. 281/2001 Z. z., vyplýva z predkladacej správy k zákonu č. 281/2001 Z. z., z dôvodovej správy k zákonu č. 281 /2001 Z. z., ktorej obsahom je aj doložka zlučiteľnosti zákona s právom Európskej únie, ako aj z tabuľky zhody k zákonu č. 281/2001 Z. z., ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava Slovenskej republiky je kompatibilná s právom Európskej únie. Z ich obsahu súd zistil, že Smernica o organizovanom cestovaní a dovolenkových zájazdoch č. 90/314/EHS bola implementovaná do zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka dňom 14.6.2001. Okrem uvedeného skutočnosť, že smernica 90/314 bola transponovaná do zákona č. 281/2001 Z. z. vyplýva aj z oznámenia notifikácie, ktorá bola uskutočnená v súlade s požiadavkami uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 983 zo dňa 14.10.2003, ako aj z obsahu samotného materiálu k tomuto uzneseniu vlády. Zákon č. 281/2011 Z.z. nadobudol platnosť dňom 18.7.2001. Tvrdenie žalobcov o tom, že povinnosť vykonať transpozíciu Smernice 90/314 Slovenskej republike ako členskému štátu vznikla až dňom 1.5.2004 a Smernica bola transponovaná až po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie zákonom č. 186/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2001 Z. z., je nutné vyhodnotiť ako nesprávne.
30. Slovenská republika je v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie povinná zabezpečiť, aby poškodení jednotlivci mali možnosť účinne a efektívne uplatniť svoje právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva spoločenstva. Túto možnosť im poskytoval zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a v súčasnosti zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd ustálil, že k implementácii Smernice Rady EHS 1990/314/EHS do nášho právneho poriadku došlo dňa 14.6.2001, s platnosťou od 18.7.2001, pričom v tomto čase bol v účinnosti zákon č. 58/1969 Zb. (zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť až dňa 1.7.2004). Súd teda nárok posudzoval podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., ktorý však neobsahuje zákonné ustanovenie o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako ho upravuje ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa zákona č. 58/1969 Zb. sa účastník mohol domáhať iba náhrady vzniknutej škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu.
31. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v znení účinnom v rozhodnom čase, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
32. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
33. Podľa § 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
34. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.
35. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
36. Podľa § 18 ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
37. Podľa § 22 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.
38. Podľa § 22 ods. 2 citovaného zákona najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
39. Podľa § 22 ods. 3 citovaného zákona ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.
40. Podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona za škodu spôsobenú rozhodnutím zodpovedá podľa tohto zákona Československá socialistická republika, ak rozhodnutie vydal štátny orgán Československej socialistickej republiky; v ostatných prípadoch zodpovedá Česká socialistická republika alebo Slovenská socialistická republika. To isté platí aj vtedy, ak ide o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
41. Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.
42. Podstata premlčania spočíva v kvalifikovanom uplynutí času, v ktorom zo strany veriteľa nedošlo k vykonaniu jeho subjektívneho práva. V dôsledku tohto márneho uplynutia času vzniká dlžníkovi právo vzniesť pred súdom námietku premlčania a tým odmietnuť plnenie veriteľovi. Nakoľko námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným považoval súd za dôvodnú, táto bránila súdu priznať žalobcom v žalobe uplatnený nárok. S námietkou premlčania sa súd musel vysporiadať prioritne. Zákon č. 58/1969 Zb. neobsahoval osobitné ustanovenie o objektívnej premlčacej dobe, v ktorej sa premlčuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, preto je potrebné na tento prípad aplikovať analogicky premlčaciu dobu podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. vzťahujúcu sa na premlčanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu.
43. Pokiaľ ide o premlčanie práva na náhradu škody podľa citovaného zákonného ustanovenia, v danom prípade ide o premlčaciu dobu kombinovanú, a to kratšiu subjektívnu a dlhšiu objektívnu, pričom začiatok ich plynutia je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba, avšak ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie ešte druhá premlčacia doba. Platí pritom, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť. Podľa ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode (subjektívna premlčacia lehota).
44. Ustanovenie § 22 citovaného zákona upravujúce premlčanie je v rámci zákona o zodpovednosti za škodu zaradené v jeho tretej časti, a preto sa vzťahuje na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj na konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom; uvedený názor vyplýva aj zo samotného znenia ust. § 22 zákona o zodpovednosti za škodu,
podľa ktorého sa právo na náhradu škody podľa tohto zákona premlčí, a teda sa vzťahuje tak na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. K odlišnému stanoveniu objektívnej premlčacej doby nemožno dospieť ani pri logickom výklade § 22 zákona č. 58/1969 Zb., pretože spoločnosť má nepochybne rovnaký záujem na ochrane občanov pred každým nezákonným konaním štátnych orgánov, bez ohľadu na to, či ide o nezákonné rozhodnutie alebo nezákonný postup; v osobitnej časti dôvodovej správy k § 22 až § 24 zákona č. 58/1969 Zb. sa uvádza, že tak subjektívna, ako aj objektívna premlčacia doba je stanovená jednotne pre konanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj pre konanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Obdobné ako ust. § 22 zákona č. 58/1969 Zb. je aj znenie § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ktorým bol zákona č. 58/1969 Zb. zrušený), podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. V dôvodovej správe k uvedeným ustanoveniam tohto zákona sa uvádza, že objektívna premlčacia doba je 10-ročná a začína plynúť odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia poškodenému alebo osobám, ktoré môžu uplatniť nárok na náhradu škody v prospech poškodeného alebo po jeho smrti alebo odo dňa, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu; objektívna premlčacia doba neplynie, ak ide o škodu na zdraví.
45. Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zákonom o zodpovednosti za škodu upravené, nie sú splnené predpoklady na použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu bolo podľa názoru súdu v danej veci potrebné posudzovať trvanie objektívnej premlčacej doby na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť z nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu podľa ustanovení § 22 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý síce explicitne jej dĺžku nestanovuje, uvedenú medzeru je však možné vyplniť analógiou (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 430/2011-37 z 18. januára 2012). V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 4705/2007 z 28. januára 2010, v ktorom bola riešená otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré neskončilo odsudzujúcim trestným rozhodnutím, obdobným spôsobom, t. j. analogicky aplikovaním lex specialis, t. j. ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu. Súd tiež poukazuje na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 58/1969 Zb. vo vzťahu k ustanoveniam § 22 až § 24, z ktorého vyplýva, že tak subjektívna, ako aj objektívna premlčacia doba je stanovená jednotne pre konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a teda je v danom prípade desaťročná.
46. K nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť dňa 14.6.2001 s platnosťou od 18.7.2001. Žaloba bola žalobcami podaná na súd dňa 28.9.2012, teda po uplynutí 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá ako to súd konštatoval vyššie, začala plynúť odo dňa keď k nesprávnemu úradnému postupu došlo. Ak platí zásada, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby a v danom prípade subjektívna premlčacia doba objektívnu presiahla, súd nemohol premlčané právo žalobcom priznať. Dôvodné vznesenie námietky premlčania je samo o sebe dôvodom pre zamietnutie žaloby súdom, preto sa súd z dôvodu hospodárnosti konania bližšie nezaoberal uplatneným nárokom žalobcov, t.j. neskúmal, či skutočne došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany žalovaného, vzniku škody na strane žalobcov a či medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a škodou bola príčinná súvislosť. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú, a preto ju v celom rozsahu zamietol.
47. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
48. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal vo veci plný úspech, a preto mu prislúcha nárok na náhradu trov konania. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).