Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (9)Rozsudok_8C-283-2014.pdf
PDF · 122.26 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/283/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Ivanou Michalíkovou, v právnej veci žalobcu P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. D. P., E. XXX/XXX, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Slafkovskou, so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Námestie osloboditeľov 37, proti žalovanému Mikulášska chata, s.r.o., so sídlom Demänovská Dolina 75, IČO: 31 596 886, právne zastúpeného JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pluhová 29, v spore o zaplatenie 2.431,45 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.026,66 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 170,43 eur od 01.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 125,42 eur od 01.12.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,5% ročne zo sumy 69,26 eur od 01.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 117,53 eur od 01.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 111,15 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 117,27 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 137,32 eur od 01.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 117,27 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,25% ročne zo sumy 105,21 eur od 01.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 23,46 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,15% ročne zo sumy 62,91 eur od 01.08.2014 do zaplatenia a zo sumy 870,78 eur od 01.08.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a .
III. Žalobcovi s a p r i z n á v a náhrada trov konania v rozsahu 66,70 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 03.09.2014, sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.431,45 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75% ročne z istiny 170,43 eur od 01.11.2012 do zaplatenia, z istiny 125,42 eur od 01.12.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,5% ročne z istiny 69,26 eur od 01.06.2013 do zaplatenia, z istiny 117,53 eur od 01.07.2013 do zaplatenia, z istiny 111,15 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, z istiny 213,90 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, z istiny 409,63 eur od 01.10.2013 do zaplatenia, z istiny 153,12 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,25% ročne z istiny 105,21 eur od 01.12.2013 do zaplatenia, z istiny 23,46 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,15% ročne z istiny 62,91 eur od 01.08.2014 do zaplatenia a z istiny 870,78 eur od 01.08.2014 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania. Žalobca sa nároku na zaplatenie istiny 2.431,45 eur s príslušenstvom domáhal titulom Dohody o zmene pracovných podmienok, ktorú uzatvoril žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 01.09.2012, v ktorej bola dohodnutá mzda 800 eur mesačne, počnúc od 01.09.2012. Pracovnoprávny vzťah strán sporu vznikol dňom 01.06.2010 na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 31.05.2010 a skončil dohodou žalobcu so žalovaným ku dňu 31.07.2014. Žalobca pracoval u žalovaného v pracovnej pozícii kuchár. Napriek zmene dohodnutých mzdových podmienok podľa Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012, žalovaný ich nerešpektoval, nevyplácal žalobcovi mzdu podľa tejto Dohody s výnimkou
mesiaca máj 2013, kedy základom pre výpočet mzdového nároku žalobcu bola mzda vo výške 800 eur. V zostávajúcich mesiacoch, v období od 01.09.2012 do 31.07.2014 vypočítaval žalovaný mzdové nároky žalobcu zo sumy 650 eur, ktoré však neboli ničím zákonne ani zmluvne podložené. Preto vznikla žalobcovi pohľadávka celkovo vo výške žalovanej sumy s príslušenstvom.
2. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia oprávnenosti nároku žalobcu, ktorý svoj nárok odvodzoval od existencie Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012, ktorú dohodu robil žalovaný od počiatku spornou. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom zo dňa 27.10.2015, sp. zn. 8C/283/2014 rozhodol, že základ nároku žalobcu je daný, keď uzavrel, že Dohoda o zmene pracovných podmienok, ktorú uzatvoril žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 01.09.2012, je platná. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že v prípade tejto Dohody ide o dobrovoľný, slobodný, vážny, určitý, zrozumiteľný písomný prejav vôle a neexistuje nesúlad medzi prejavenou vôľou a jej obsahom. Tento prejav vôle bol uskutočnený G.. E., osobou v plnom rozsahu oprávnenou konať za žalovaného v čase, keď jej kompetencie trvali. Žalovaný sa v konaní nebránil tým, že G.. E. podpisom uvedenej dohody prekročil jeho kompetencie. Pokiaľ by tomu tak aj bolo, nemôže to byť na ujmu žalovaného ako zamestnanca, ktorý takéto prekročenie nespôsobil. Súd prvej inštancie mal existenciu Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 preukázanú aj výpoveďou svedka G.. E., ktorý uzavrel rovnakú dohodu aj so svedkom Č., teda s obidvomi dňa 01.09.2012 a vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že rovnopisy týchto dohôd neodovzdal za účelom ich ďalšieho mzdového spracovania pri svojom odchode od žalovaného. Žalovaný disponoval rovnopisom dohody, opatreným odtlačkom pečiatky žalovaného a podpisom vtedajšieho konateľa G.. E. a žalobcu. Aj keď sa nepodarilo preukázať presný dátum podpisu tejto dohody, táto skutočnosť nespôsobuje v zmysle Zákonníka práce ani Občianskeho zákonníka jej neplatnosť. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že Dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 zakladá právo žalobcu na základnú mzdu 800 eur brutto.
3. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 29.04.2016, sp. zn. 5Co/93/2016, potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 27.10.2015, sp. zn. 8C/283/2014, ktorým bolo rozhodnuté, že základ žalovaného nároku je daný. Po preskúmaní odvolaním napadnutého medzitýmneho rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Podľa názoru súdu druhej inštancie odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo vyčerpávajúce, konštatoval správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne poukázal, a preto uvádzať ďalšie dôvody už nepovažoval za potrebné. Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 27.10.2015, sp. zn. 8C/283/2014 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.04.2016, sp. zn. 5Co/93/2016, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.06.2016.
4. Po právoplatnom rozhodnutí o danosti nároku žalobcu, t.j. o základe prejednávaného sporu, predmetom sporu ostala výška tohto nároku. Vzhľadom na medzitýmny rozsudok v tomto spore, strany sporu prejavili vôľu vzájomne rokovať za účelom mimosúdnej dohody o zvyšku nároku. Mimosúdne rokovania strán sporu ohľadom výšky nároku však neboli úspešné.
5. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 19.09.2016 uviedla, že žalovaný zotrváva na svojich písomných podaniach v rozsahu, že nemá záujem rozporovať nárok ako taký, ani úroky z omeškania, ich výšku vyjadrenú konkrétnym percentom. Pokiaľ ide o trovy konania, žalovaný mal záujem, aby sa so žalobcom dohodli tak, že trovy konania si každá strana bude znášať sama. Tento návrh však akceptovaný nebol. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, žalovaný neuznáva ich výšku, ale nie pokiaľ ide o ich percentuálne vyjadrenie teda, či je to 8 alebo 8,5 %, ale pokiaľ ide o základ toho nároku. Žalovaný spochybňuje aj samotný nárok, ktorý je žalobcom uplatnený vo výške ako je uvedený v žalobe, pretože podľa názoru žalobcu nie je možné uplatňovať jednu sumu - mzdu z jedného mzdového dekrétu a odmeny z druhého mzdového dekrétu. Žalobcovi bolo reálne vyplatené viac ako mu patrí na základe platového dekrétu zo dňa 01.09.2012, ktorý bol posúdený ako platný. Pokiaľ ide o prezentovanú vôľu žalovaného nerozporovať istinu a úroky z omeškania, táto vôľa žalovaného znamená, že žalovaný nebude navrhovať dôkazy, nie že žalovaný nárok uznáva. Takto bola vôľa žalovaného aj prezentovaná pri e-mailovej komunikácii s protistranou a to s jasnou podmienkou nerozporovania výšky istiny a úrokov z omeškania iba v prípade, ak dôjde k dohode o platení trov konania, ktoré by si znášala každá strana sporu sama. Právna zástupkyňa žalovaného ďalej uviedla, že v čase, keď bol pán G.. E. konateľom u žalovaného, neexistovali žiadne kritériá pre priznávanie odmien, tie
boli vypracované oveľa neskôr. Podstatným je to, že tieto kritéria sa vzťahovali na zamestnancov, s ktorými boli dohodnuté zložky mzdy, a teda aj odmeny. So žalobcom však žiadna takáto zložka mzdy, týkajúca sa odmien, nebola dohodnutá. Žalobca sa sám odvoláva na dekrét, ktorý jasne stanovuje mzdu vo výške 800 € bez zložky odmien. Teda nie je možné, aby sa na žalobcu aplikovali kritériá pre priznávanie odmien, platné pre zamestnancov, s ktorými bola takáto zložka mzdy dohodnutá v pracovnej zmluve. Žalobca má teda nárok na základnú mzdu, ako sám tvrdí, podľa Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 vo výške 800 €. Pokiaľ sa týka porovnania miezd zamestnancov, toto porovnanie sa uskutočňuje pri nároku, ktorý si uplatňuje žalobca, to znamená 800 € základ a 220 € odmeny. Pri takejto výplate, ktorá by mu mala byť priznaná, zarába žalobca tak ako riaditeľ hotela, čo nie je možné považovať za primerané, za spravodlivé. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, žalovaný má za to, v čase, za ktorý si žalobca uplatňuje doplatenie mzdy, to znamená za roky 2012, 2013, 2014 ,mu mzdu takúto vyplatiť, pretože žalobca žiadnym relevantným spôsobom u žalovaného neuplatnil vyššiu mzdu a viackrát podpísal, že voči žalovanému nemá žiadne nároky, že všetky nároky sú medzi nimi vysporiadané. Žalovaný je preto toho názoru, že sankcionovať ho úrokmi z omeškania za to, že nesplnil niečo, na čo nebol v tom čase povinný, nie je v takomto prípade súladné s dobrými mravmi, pretože on nemal možnosť splniť niečo iné. Právna zástupkyňa žalovaného tiež poukázala na dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré aj v prípade, ak bude žalobca v spore úspešný, mu náhrada trov konania nepatrí. Jej priznanie žalobcovi by viedlo k neprimeranej tvrdosti a bolo by nespravodlivé pre žalovaného. Konanie žalobcu, keď svoj nárok uplatnil na súde až po dvoch rokoch od uzavretia Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 a až po skončení pracovného pomeru u žalovaného, považuje žalovaný za účelové. O Dohode o zmene pracovných podmienoku žalovaného nikto nevedel, len žalobca ňou disponoval, pričom ju však relevantne začal preukazovať až po ukončení pracovného pomeru. Žalobcom tvrdené skutočnosti vyplývajú aj z nahrávky zo dňa 03.06.2013, ktorú si nezákonne zaobstaral, túto nahrávku mal počas celej doby ako pracoval za mzdu, ktorá mu nepatrí a mal nárok na vyššiu mzdu, napriek tomu žalobca tvrdí, že sa nemohol svojho práva domáhať v aktuálnom čase, pretože sa bál. Žalovaný žalobcovi v dobrej viere pri mzde 650 eur vyplácal odmeny do výšky 220 eur. Preto podľa názoru žalovaného neexistuje relevantný dôvod, prečo žalobca s uplatňovaním si svojich nárokov čakal dva roky, okrem účelového konania zo strany žalobcu. Zo správania sa žalovaného je zrejmé, že sa nejednalo o úmyselné neplatenie mzdy, avšak žalovaný nemohol žalobcovi priznávať mzdu podľa Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012, keďže ňou nedisponoval. Žalobca pracoval za mzdu 650 eur brutto bez námietok. Žalobca si podľa názoru žalovaného mohol svoj nárok uplatniť nepomerne skôr a navyše v rozpore so svojimi vyhláseniami, že voči žalovanému nemá žiadne nároky, si ich následne uplatnil na súde.
6. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 19.09.2016 uviedla, že je žalovaný rozporuje to, čo za neho oprávnená osoba, ktorou bol G.. E., podpísala a uzatvorila. Pokiaľ sa týka odmeňovania žalobcu, výpoveď svedkyne Ing. Kováčikovej preukazuje, že ak zamestnanci splnili kritériá odmeňovania, nárok na odmeny im vznikol a žalobca nebol výnimkou. Bez ohľadu na to, že žalobca nemal dohodnuté odmeny, mal nárok na ich výplatu, v opačnom prípade by došlo zo strany zamestnávateľa k jeho diskriminácii. V čase, keď bol konateľom G.. E., žalobca nemal dohodnuté odmeny, napriek tomu ich dostával. Preto tvrdenie žalovaného o tom, že mal žalobca vyplácané niečo, čo mu nepatrí, nie je správne. Právna zástupkyňa žalobcu poukázala na to, že žalobca si uplatňoval nárok na mzdu vo výške 800 eur jednak u G.. E., ktorý však v čase, keď obdržal žalobca výplatu, bol už vo výpovednej dobe. Sám G.. E. potvrdil, že žalobca si u neho nárok na zaplatenie mzdy 800 eur uplatnil. Rovnako si uplatnil tento nárok dňa 03.06.2013 u pani Q., ktorá prevzala personálnu a mzdovú agendu od pána G.. E.. Žalobca mal už pred rokovaním s pani Q. vyšší mzdový dekrét a to mzdový dekrét na 800 eur, pretože do doby, keď sa viedlo rokovanie s pani Q., zarábal 564,30 eur, takže by bolo absolútne nelogické, aby nepodpísal dekrét na sumu 650 eur plus odmeny, keby mal mzdu na úrovni 564,30 eur. Pokiaľ sa týka uplatnenia nároku, právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že to bolo najmenej dvakrát, dňa 03.06.2013 a v októbri 2012, kedy si žalobca nárok u žalovaného uplatnil. Samozrejme nebolo mu vyhovené. Následne mal obavu zo straty zamestnania, pretože bol dlhodobo práceneschopný, mal vážne zdravotné problémy, jeho postavenie ako zamestnanca bolo oveľa horšie ako ostatných zamestnancov. Z týchto dôvodov mal obavy ohľadne svoje prepustenia zo zamestnania. Napokon v júli 2014 vyzval žalobca žalovaného na doplatenie mzdy a ostatných nárokov. Pokiaľ by žalovaný bol ochotný akceptovať, že to bol on, ktorý zvýšil mzdu a bol to on, ktorý bol povinný mzdu, ktorú zvýšil, aj vyplácať, vôbec nebolo potrebné ísť zo strany žalobcu do súdneho sporu. Všetky trovy, ktoré vznikli s týmto súdnym konaním, boli preto jednoznačne zavinené žalovaným. Žalobca nemal žiaden záujem sa sporiť, pokiaľ by boli jeho nároky akceptované.
7. Pokiaľ ide o výšku nároku žalobcu, ktorý zostal predmetom sporu po právoplatnom rozhodnutí o danosti nároku medzitýmnym rozsudkom, súd rozhodoval o výške nároku na základe listinných dôkazov, a to Pracovnej zmluvy zo dňa 31.05.2010, Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012, Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.06.2014 a žalobcom predložených listinných dôkazov, a to výplatných pások za jednotlivé mesiace, ktoré žalobca odpracoval v období od mesiaca september 2012 až do júla 2014 a podrobného výpočtu nároku na doplatenie mzdy za obdobie rokov 2012 a 2013 zo dňa 16.09.2014 a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca si žalobou uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 2.431,45 eur s príslušenstvom, z toho titulom nevyplatenej mzdy sumu 855,31 eur a titulom nevyplatenej náhrady mzdy sumu 1.576,14 eur. Pokiaľ žalobca predložil súdu podanie z 10.03.2015 označené ako zmena návrhu, ako aj podanie označené ako stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 09.09.2016, z ich obsahu je zrejmé, že sa žalobca sa nedomáha iného než už žalovaného nároku. Preto súd o týchto podaniach osobitne procesne nerozhodoval. Z fotokópie pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi zamestnávateľom Mikulášska chata, s.r.o., Demänovská Dolina 75 a zamestnancom P. X. dňa 31.05.2010 je preukázaný platný vznik pracovného pomeru s dohodnutým dňom nástupu do práce zamestnanca 01.06.2010 na pracovnú pozíciu kuchár s miestom výkonu práce Mikulášska chata. Dohodnutá mzda je 564,30 eur, výplatný termín určený najneskôr 30. deň nasledujúceho mesiaca. Z fotokópie Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 mal súd prvej inštancie preukázané, že tí istí účastníci sa dohodli na zmene pracovných podmienok, a to na mzdových podmienkach 800 eur mesačne s účinnosťou od 01.09.2012. Z fotokópie dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.06.2014 mal súd prvej inštancie preukázané skončenie pracovného pomeru dohodou k dohodnutému dňu 31.07.2014. Súd prvej inštancie mal preukázané z fotokópie výplatnej pásky za mesiac september 2012, že žalobca odpracoval 160 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 564,30 eur, bez osobného ohodnotenia a prémií; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac október 2012, že žalobca odpracoval 184 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 650 eur, s osobným ohodnotením 110 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac apríl 2013, že žalobca odpracoval 56 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 206,82 eur, s osobným ohodnotením 74 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac máj 2013, že žalobca odpracoval 88 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 382,61 eur, bez osobného ohodnotenia a prémií; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac jún 2013, že žalobca odpracoval 160 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 650 eur, s osobným ohodnotením 220 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac júl 2013, že žalobca odpracoval 176 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 621,74 eur, s osobným ohodnotením 220 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac august 2013, že žalobca odpracoval 88 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 325 eur, s prémiami 56,96 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac september 2013, že žalobca odpracoval 168 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 650 eur, s prémiami 165 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac október 2013, že žalobca odpracoval 184 hodín a jeho základná mzda predstavovala sumu 650 eur, s osobným ohodnotením 220 eur; z fotokópie výplatnej pásky za mesiac jún 2014, že čistá mzda predstavovala sumu 658,90 eur, bez osobného ohodnotenia a prémií a z fotokópie výplatnej pásky za mesiac júl 2014, že čistá mzda predstavovala sumu 1.547,80 eur, z toho odstupné vo výške 1.185,93 eur, bez osobného ohodnotenia a prémií.
8. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
9. Podľa § 118 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.
10. Podľa § 119 Zákonníka práce v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.
11. Podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce, zo mzdy zamestnanca zamestnávateľ prednostne vykoná zrážky poistného na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné poistenie, nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na verejné zdravotné poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnanec podľa osobitného predpisu, zrážky preddavku na daň alebo dane, nedoplatku preddavku na daň, daňového nedoplatku, nedoplatku, ktorý vznikol zavinením
daňovníka na preddavku na daň a na dani vrátane príslušenstva a nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti.
12. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
13. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
14. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
15. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného k 01.11.2012, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba B. I. W., platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
16. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného od 01.06.2013, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba B. I. W., platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
17. Žalovaný spochybňoval nárok žalobcu ako taký a argumentoval, že aj keď bolo medzitýmnym rozsudkom rozhodnuté, že základ nároku je daný, nezakladá to nárok žalobcu na žalovanú sumu 2.431,45 eur, a to z dôvodu, že za sporné obdobie bolo žalobcovi zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa vyplácané reálne viac ako by mu patrilo pri dojednanej mzde 800 eur brutto, konkrétne za rok 2012 bolo žalobcovi vyplatené viac o 68,85 eur a za rok 2013 viac o 551,01 eur. Právna argumentácia žalovaného bola založená na tom, že aj keď v spornom období bola žalobcovi vyplácaná mzda na úrovni 650 eur, spolu s odmenami a výkonnostnými prémiami od 0 do 220 eur, bolo žalobcovi vyplácané reálne viac ako by dostal pri mzde dojednanej na úrovni 800 eur. Súd nemohol prisvedčil tejto argumentácií žalovaného pretože nie je jasné, z akého dôvodu by žalobca nemal mať nárok na odmeny a výkonnostné prémie aj v prípade, ak by mal dojednanú mzdu na úrovni 800 eur. Už zo samotnej podstaty pojmu výkonnostná prémia, či odmena je zrejmý aj základ tohto nároku pre zamestnanca. Nepochybne je tento nárok daný vtedy, keď zamestnanec splní určité očakávané kritériá zamestnávateľa kladené na daný druh práce. Pokiaľ tieto kritéria žalobca v tom-ktorom mesiaci (keď mu boli tieto odmeny, či výkonnostné prémie žalovaným aj reálne priznané) splnil, nie je možné spätne uvažovať, či polemizovať o tom, či skutočne tento nárok žalobcovi ako zamestnancovi vznikol alebo nie. V odmene ako nenárokovateľnej zložke mzdy je vyjadrená predovšetkým stimulačná a motivačná funkcia mzdy spočívajúca v spojení určitej formy mzdy s pracovným výkonom zamestnanca. Keďže prémie sú nenárokovateľnou zložkou mzdy, nárok na ich vyplatenie vznikne zamestnancovi až rozhodnutím zamestnávateľa o ich priznaní. Fakultatívna povaha odmeny ako nenárokovateľnej zložky mzdy sa stráca rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi. Takéto rozhodnutie zamestnávateľa má potom konštitutívny účinok. Rozhodnutie zamestnávateľa teda mení odmenu ako zložku mzdy z nenárokovateľnej na nárokovateľnú. Ak už zamestnávateľ o priznaní odmeny raz rozhodol, je povinný priznanú odmenu aj vyplatiť. Faktom je, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi odmeny priznal a je v tomto čase už bezvýznamné, či mal žalobca so žalovaným vyplácanie odmien dohodnuté alebo nie. Nie je možné spätne kalkulovať, či nárok na odmenu vznikol alebo nie, keď už raz bol zamestnancovi priznaný. V opačnom prípade by došlo k popretiu samotnej podstaty odmien, keď tento nárok zamestnanca je založený výlučne na splnení určitých kritérií stanovených zamestnávateľom viažucimi sa k osobe zamestnanca, ako sú žiaduci výkon práce v predpokladanom množstve, kvalita a efektivita práce. Preto nie je možné tento nárok robiť závislým od výšky základnej mzdy ako dôvodil žalovaný.
18. Dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 zakladá právo žalobcu na základnú mzdu 800 eur brutto. Žalobca správne vyčíslil nárok na doplatok mzdy a náhrady mzdy pri zachovaní všetkých relevantných vstupných údajov z pôvodných výplatných pások, pokiaľ ide o počet odpracovaných hodín, výšku náhrad za prácu vo sviatok, dovolenku, po odpočítaní povinných zákonných odvodov a dane v jednotlivých mesiacoch a po zrazení stravného, a to za mesiac september 2012 v sume 170,43 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 626,42 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 455,99 eur), za mesiac október 2012 v sume 125,42 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 736,05 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená
- 610,63 eur), za mesiac apríl 2013 v sume 69,26 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 424,59 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 355,33 eur), za mesiac máj 2013 v sume 117,53 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 785,06 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 667,53 eur), za mesiac jún 2013 v sume 111,15 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 818,76 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 701,61 eur), za mesiac október 2013 v sume 105,21 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 750,64 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 645,43 eur), za mesiac november 2013 v sume 23,46 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 121 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 97,54 eur), za mesiac jún 2014 v sume 62,91 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur - 721,81 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 658,90 eur)a za mesiac júl 2014 v sume 870,78 eur (rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť vyplatená pri mzde 800 eur spolu s dvojmesačným odstupným, t.j. celkovo 2.418,58 eur a sumou, ktorá bola reálne vyplatená - 1.547,80 eur). Súd korigoval nárok žalobcu pokiaľ ide o doplatok mzdy a náhrady mzdy za mesiace júl, august a september 2013. Žalobca vyčíslil nárok na doplatok za mesiac júl 2013 vo výške 213,90 eur, pri hrubej mzde 1.247,56 eur a 176 odpracovaných hodinách, vychádzajúc z náhrady za prácu so mzdovým zvýhodnením v sume 25% priemerného zárobku vo výške 140,92 eur za 52 hodín. Pri výpočte mzdového zvýhodnenia však bolo potrebné vychádzať z koeficientu 1,727 /2.676,50 eur (spolu hrubá mzda za mesiace apríl až jún 2013) - 576,87 eur (náhrady za dovolenku za mesiace apríl až jún 2013) : 304 (odpracované hodiny za mesiace apríl až jún 2013) = 6,907 x 25% = 1,727. Žalobca vychádzal z nesprávneho koeficientu 2,71 namiesto koeficientu 1,727. Preto za mesiac júl 2013 žalobcovi patrí doplatok vo výške 117,27 eur. Doplatok za mesiac august 2013 žalobca vyčíslil vo výške 409,63 eur, pri hrubej mzde 1.476,40 eur a 88 odpracovaných hodinách, vychádzajúc z náhrady za prácu so mzdovým zvýhodnením v sume 25% priemerného zárobku vo výške 66,40 eur za 24,5 hodiny. Rovnako ako pri výpočte mzdového zvýhodnenia za mesiac júl 2013, aj pri výpočte za mesiac august 2013, bolo potrebné uplatniť správny koeficient 1,727. Po prepočítaní nároku žalobcu za mesiac august 2013 mu patrí doplatok vo výške 137,32 eur. Napokon doplatok za mesiac september 2013 žalobca vyčíslil vo výške 153,12 eur, pri hrubej mzde 1.105,92 eur a 168 odpracovaných hodinách, vychádzajúc z náhrady za prácu so mzdovým zvýhodnením v sume 25% priemerného zárobku vo výške 140,92 eur za 52 hodín. V zmysle vyššie uvedeného správneho prepočtu patrí žalobcovi za mesiac september 2013, pri uplatnení koeficientu 1,727, doplatok vo výške 117,27 eur. Žalobcom nesprávne určená výška doplatku za uvedené mesiace júl až september 2013 predstavuje sumu celkovo vo výške 404,79 eur. Súd preto v tejto časti nesprávne uplatneného nároku žalobu zamietol.
19. Žalobca si žalobou dôvodne uplatnil aj právo na príslušenstvo pohľadávky, a to na úroky z omeškania. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania z ním správne vyčíslených jednotlivých súm nedoplatkov na mzde a náhrade mzdy za jednotlivé mesiace. Pretože pracovnoprávny predpis, Zákonník práce, nezakotvuje výšku úrokov z omeškania, postupoval súd prvej inštancie pri priznaní tohto nároku podľa predpisov občianskeho práva. Súd dospel k záveru, že žalovaný tým, že nevyplatil žalobcovi mzdu v riadnej výške vo výplatnom termíne, ktorý bol dohodou strán stanovený najneskôr k 30. dňu nasledujúceho mesiaca, sa dostal do omeškania. Keďže výška úrokov z omeškania uplatnená žalobcom, je v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd čiastočne vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Súd prvej inštancie uplatnený nárok na úroky z omeškania z nedoplatkov na mzde a náhrade mzdy za mesiace júl, august a september 2013 zamietol v tej časti, v ktorej boli žalobcom vyčíslené v nesprávnej výške. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, keď tento nesúhlasil s nárokom žalobcu na úroky z omeškania, pretože ich priznanie považuje za nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi, keďže nemohol plniť žalobcovi v roku 2012, 2013 a 2014 niečo, na čo nebol povinný. V konaní bolo preukázané, že Dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 01.09.2012 je platným právnym úkonom. Zaväzovala všetky strany, ktoré ju uzavreli, preto boli povinné sa ňou riadiť. Pokiaľ aj bola táto listina spochybnená a vyvolala medzi jej stranami spor, nemôže byť na ujmu žalobcu, že žalovaný túto dohodou spochybňoval, keď sa
jej platnosti žalobca v konečnom dôsledku súdnou cestou úspešne dovolal. Súd prvej inštancie je toho názoru, že neboli zo strany žalovaného tvrdené a preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku žalobcu na zákonné úroky z omeškania.
20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej pomeru úspechu vo veci. Žalobcovi bola priznaná suma 2.026,66 eur z ním uplatneného nároku vo výške 2.431,45 eur, teda úspech žalobcu predstavuje 83,35 % a jeho neúspech16,65 %. Ich vzájomný pomer je 66,70 %. Preto súd priznal žalobcovi náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci, t. j. v rozsahu 66,70 %. Súd prvej inštancie v tomto prípade nevzhliadal dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie trov konania úspešnej strane sporu. Žalobca svoj nárok na súde uplatnil až potom, ako sa preukázateľne domáhal svojho práva mimosúdnou cestou. Intenzita, resp. početnosť výziev druhej strane pred podaním žaloby, nie je podstatnou. Je výlučne vecou žalobcu v jeho postavení ako dominus litis, kedy a či sa rozhodne svoj nárok uplatniť v súdnom konaní. Zákon v rámci zachovania princípu právnej istoty zakotvuje inštitút premlčania, aby k uplatňovaniu nárokov nedochádzalo svojvoľne a kedykoľvek, bez časového ohraničenia. Hoci žalobca uplatnil svoj nárok až v roku 2014, prečo tak urobil až v tomto čase, v konaní niekoľkokrát dostatočne odôvodnil. Žalobca bol po podpise Dohody o zmene pracovných podmienok dňa 01.09.2012 dlhodobo práceneschopný, preto namiesto mzdy poberal nemocenské dávky a práceneschopný bol dlhodobo aj v období mesiacov november až december 2013 a január až máj 2014. Žalobca preukázateľne vyzval žalovaného na úhradu jeho záväzku pred podaním žaloby v júli 2014. Údaj v dohode o skončení pracovného pomeru žalobcu so žalovaným zo dňa 26.06.2014 o tom, že „Mzda za mesiac júl 2014 bude vyplatená s dovolenkou a zvyšok flexikonta. Týmto budú vysporiadané vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom“ nepreukazuje dohodu o vysporiadaní všetkých sporných mzdových nárokoch. Vzhľadom na tieto okolnosti, súd prvej inštancie nepovažoval uplatnenie nároku žalobcu za účelové alebo špekulatívne. Predpokladom pouzˇitia ustanovenia § 257 CSP je, aby isˇlo o pri´pady hodne´ osobitne´ho zretelˇa, avsˇak aj vtedy ma´ bytˇ jeho pouzˇitie vy´nimocˇne´. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči úspešnej strane. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy najmä v prípadoch, ktoré sú charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Žalovaný je právnická osoba a ťažko v jeho prípade prihliadať na osobné, majetkové a zárobkové pomery. Súd prvej inštancie má za to, že práve nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi ako zamestnancovi by bolo voči nemu ako prevažne úspešnému v spore neprimerane tvrdé a prísne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom súde Liptovský Mikuláš. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline. Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 Civilného sporového poriadku, 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.