Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Er/123/2010

Potvrdené rozhodnutím 14CoE/11/2021
„Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavol Laczo a sudcov: JUDr. Ľubomír Bundzel a JUDr. Peter Duman právnej veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, so sídlom s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava a Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnému: Z. T., nar. XX.XX.XXXX, G. Q. XX, G., vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 62, Bratislava, pre vymoženie pohľadávky 996 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 21Er/123/2010-18 zo dňa 10. októbra 2016 a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto rozhodol: I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku z a m i e t a ."

Uznesenie

Okresný súd Trnava, v právnej veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: Advocate, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: Z. T., I.. XX.XX.XXXX, Q.. Q. XX, G., vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 62, Bratislava, pre vymoženie pohľadávky 996 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, takto

rozhodol:

Súd exekúciu z a s t a v u j e .

odôvodnenie:

Okresný súd Trnava poverením č. 5207 087036 zo dňa 06.09. 2010 v zmysle § 45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., v Bratislave, č. k. SR 19841/09 zo dňa 27.11.2009.

Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 996 Eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 996 Eur od 22.05.2009 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 996 Eur od 25.09.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 264,34 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 20.01. 2009, ktorú povinný riadne a včas neplnil.

Podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľných úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

Podľa § 2 písm. a) Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30. 11. 2009 (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Zo zmluvy o úvere mal tunajší súd možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná jednoznačne o úver spotrebiteľský. Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t. j. zákonné znaky spotrebiteľských úverov vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona.

V danom prípade sa jedná jednoznačne i o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“).

V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

V zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný nie je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv preukázateľne nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti na rozdiel od oprávneného, ktorý má poskytovanie úverov ako predmet obchodnej činnosti riadne zapísaný v Obchodnom registri.

Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre fyzické osoby (t. j. v zmluve „osobnými údajmi“) - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ani neponúka možnosť označenia dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa, čo znamená, že tento typ zmlúv oprávnený uzatvára len s fyzickými osobami - nepodnikateľmi. Pokiaľ dlžník takto označený nebol (naopak v zmluve o úvere je identifikovaný menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom), je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia má teda zmluva o úvere jednoznačne povahu spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné dojednania, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd má za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol predmetný úver poskytnutý povinnému na výkon zamestnania či akejkoľvek obchodnej či podnikateľskej činnosti. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti (oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne) a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení zmluvných dojednaní zmluvy o úvere, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. V tomto prípade teda vôbec nezaváži, že si účastníci zmluvy o úvere v

bode 19.12 zmluvných dojednaní dohodli režim Obchodného zákonníka v zmysle § 497 a nasl., nakoľko nimi dohodnutý zmluvný vzťah musí byť v súlade s citovanými kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka, s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone práva a tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, majú tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva o úvere nespĺňala ani túto obchodnoprávnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky je v dôsledku § 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi (napr. povinnosti sú v zmluve stanovené takmer výlučne povinnému a naopak, práva len oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov ...atď.).

Táto občiansko-právna zásada vyjadrená v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je o to určujúcejšia pre oblasť súkromného práva a jej porušenie je v konečnom dôsledku i v ostrom rozpore so zásadou ekvity, ktorej uplatnenie je neodmysliteľné najmä v spotrebiteľských vzťahoch, pri ktorých hrozí nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) priznáva v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b) Zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.

V zmysle § 40 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.

Podľa § 3 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 4 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle jednoznačných ustanovení vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je teda len rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j.

preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku. Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones SL).

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú zmluvné dojednania, v ktorých bod 18. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho poriadku (Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho a eurokonforného výkladu § 53 ods. 1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka. V odseku 4 sú demonštratívnym výpočtom uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01. 01. 2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r) v aktuálnom znení). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej súlad so

smernicou č. 93/13/EHS, v zmysle eurokonformného výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už existujúceho všeobecného ustanovenia.

Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q) podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú, je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v Zmluve o úvere vychádzal súd z teleogického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti eurokonformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle zmluvných dojednaní si však spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach, t.j. v podmienkach individuálne nedojednaných, boli už dopredu určení rozhodcovia oprávnení rozhodnúť, resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby, resp. rozhodcu mal povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i ustanovenie § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska. Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných dojednaní zmluvy bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka totiž dáva na výber tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi je reálny predpoklad, že je to takmer vždy veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Tak dôležité ustanovenia, ktoré upravujú dojednanie príslušnej autority na rozhodovanie sporu, sú pritom skryté v množstve drobných klauzúl z dôvodu minimalizácie akýchkoľvek komplikácií pri založení sporového procesu vyhovujúcemu oprávnenému.

V zmysle zmluvných dojednaní úveru si síce žalujúca strana môže vybrať medzi príslušným súdom Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma, pretože v praxi je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred súkromným rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Tunajší súd doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký

spotrebiteľ vyvolal konanie pred rozhodcom a pokiaľ by sa tak predsa len stalo, išlo by pravdepodobne o výnimočný prípad. Okresný súd Trnava má za to, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože rozhodcovské žaloby s pravidelnosťou hraničiacej takmer s istotou podávajú len veritelia. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva vyplývajúce zo zmluvy o úvere (plnenie zo strany veriteľa je takmer vždy uspokojené už pri podpise zmluvy), využíva štátny súd.

V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti arbitrážneho súdu.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci Všeobecných podmienok ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná vylučujúc súd inak príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 neplatná. Povaha celej formulárovej a predtlačenej zmluvy je jednoznačne adhézna, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť.

Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len dodávateľ a je teda pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu, a to aj na úkor spotrebiteľa.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j. drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si bol spotrebiteľ vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie „dohodnuté“ znenie rozhodcovskej doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Rozhodcovské konanie sa totiž uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská doložka totiž nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť

počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, proti ktorého uzneseniu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.