Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41C/147/2016

Rozhodnutie

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Augustínovou v právnej veci žalobcu: Ing. J., bytom F. štátny občan SR, zastúpeného právnym zástupcom: JUDr. Michal Krnáč, advokát, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 37 904 779, proti žalovanému: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, zastúpenému právnym zástupcom: JUDr. Terézia Krohová, so sídlom Moyzesova 963/28, 010 01 Žilina, IČO: 42 346 495, v konaní na ochranu osobnosti, takto

rozhodol:

Žalovaný j e p o v i n n ý zverejniť ospravedlnenie v Radničných novinách Mesta Žilina v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku v nasledovnom znení:

„Vážený pán Ing. J.

touto cestou sa Vám Mesto Žilina ospravedlňuje, že uverejnilo v marcovom vydaní Radničných novín Mesta Žilina číslo 13 rok 2016 v článku pod názvom: „Do koho rúk sa dostávajú nehnuteľnosti v strede nášho mesta“, bez Vášho súhlasu, informácie súkromného charakteru o Vašom pôvode, pričom ide o nepravdivú informáciu a informáciu týkajúcu sa Vašej majetkovej situácie vymenovaním zoznamu nehnuteľností a majetku vo Vašom vlastníctve, na ktoré nebolo oprávnené, čím došlo k nezákonnému zásahu do Vašich ústavou chránených osobnostných práv.“

Vo zvyšku žalobu žalobcu z a m i e t a .

Žalobca m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 29.03.2016, Okresnému súdu Žilina doručenou dňa 05.04.2016 domáhal ochrany osobnosti tak, že žiadal zaviazať žalovaného na zabezpečenie uverejnenia ospravedlnenia v Radničných novinách Mesta Žilina, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, v znení: „Vážený pán Ing. J. touto cestou sa Vám Mesto Žilina ospravedlňuje, že uverejnilo v marcovom vydaní Radničných novín Mesta Žilina číslo 13 bez Vášho súhlasu, informácie súkromného charakteru, na ktoré nebolo oprávnené, čím došlo k nezákonnému zásahu do Vašich ústavou chránených osobnostných práv. “ Zároveň žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania.

2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že v marcových Radničných novinách Mesta Žilina č. 13, žalovaný uverejnil článok s názvom „Do koho rúk sa dostávajú nehnuteľnosti v strede nášho mesta?“ Poukázal, že v uvedenom článku bolo okrem iného napísané, že „podľa dostupných informácií subjekty z okruhu skupiny SIRS, za ktorou stojí podnikateľ J., skupujú nehnuteľnosti v blízkosti Námestia Andreja Hlinku a obchodného centra Mirage. Od novembra 2015 sa tak zmenil vlastník Hotela Astória, v januári 2016 sa do portfólia tejto skupiny dostal Remeselnícky dom a do svojej zbierky podľa Žilinského večerníka aktuálne pridali „starý Prior“ dnešný obchodný dom Tesco, Sad SNP 3. Žilinsky večerník dňa 02.02. 2016 priniesol informáciu, že takzvané „malé Tesco“ (obchodný dom Tesco, Sad SNP 3) v

strede mesta končí. Podľa publikovaných informácií ho totiž kúpila spoločnosť, za ktorou stojí George Trabelssie (podľa týždenníka Trend zo dňa 04. 02. 2016 ide o podnikateľa sýrskeho pôvodu). Je to iste zaujímavá informácia, najmä v kontexte ďalších nedávnych nákupov v tejto lokalite: Remeselnícky dom (napísaný v registri národných kultúrnych pamiatok) - od januára 2016 vlastník SIRS - Investment, s.r.o., chátrajúci Hotel Astória - od novembra 2015 vlastník SIRS - Project, a. s., navyše, chátrajúci dom na Mariánskom námestí č. 3 vlastní akciová spoločnosť GMK-Centrum (aj tento dom je zapísaný v registri národných kultúrnych pamiatok). Verejne dostupné informácie o vlastníckych pomeroch tak naznačujú, že sa v najužšom centre nášho krásneho mesta postupne koncentrujú nehnuteľnosti do vlastníctva úzkej skupiny navzájom prepojených subjektov. Poradie niektorých subjektov, prepojených na tuto skupinu, pritom smeruje až do zahraničia. V predstavenstve spomínaného vlastníka kultúrnej pamiatky na Mariánskom námestí je niekoľko štátnych príslušníkov zo zahraničia. Rovnako zahraničných spoločníkov ( z krajín mimo Európskej únie) má aj spoločnosť Reality Pro 5, s.r.o., ktorí sú tu spoločníkmi spolu s pánom Trabelssiem... “ Mal za to, že uverejnením predmetných informácií v tomto článku došlo k takému zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktoré si vyžadujú osobitnú ochranu. Bol presvedčený, že uvedený článok tak, ako je koncipovaný, má vytvoriť u čitateľa názor, že žalobca nadobúda historicky významné nehnuteľnosti v centre mesta Žilina do svojho vlastníctva, pričom z obsahu článku je zrejmý antinárodnostný podtón, nakoľko v článku sa uvádza, že sa jedná o podnikateľa sýrskeho pôvodu, resp. že pozadie niektorých subjektov prepojených na skupinu spojenú so žalobcom smeruje do zahraničia. Napriek tomu, že v texte je uvedená poznámka (podľa týždenníka Trend zo 04.02.2016) mal za zrejmé, že táto informácia bola bez ďalšieho citovaná v Radničných novinách, pričom ide o nepravdivú informáciu. Uviedol, že slovo „povoď" podľa Jazykovedného ústavu ĽŠ SAV v kontexte s významom „pôvod osoby“ znamená - spoločenská, národná a iná príslušnosť. Zdôraznil, že sa narodil v Žiline, hlási sa k slovenskej národnosti a všetky jeho doklady sú zhodne vydane s údajom - slovenská štátna príslušnosť, čím ide o informáciu nepravdivú. Mal za to, že z textu článku jednoznačne vyplýva, že ide o uverejňovanie informácií týkajúcich sa predovšetkým majetkovej situácie žalobcu, čím ide o zverejnenie takých informácií, ktoré sú spojené s ochranou osobnosti a súkromím. Poukázal na čl. 16 Ústavy SR, podľa ktorého je nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručená. Rovnako poukázal na čl. 8 Dohovoru, podľa ktorého má každý pravo na rešpektovanie svojho súkromného života a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Právo na osobné súkromie vymedzil ako právo fyzickej osoby rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným a zároveň sa brániť proti neoprávneným zásahom do tejto sféry zo strany iných osôb s rovnakým právnym postavením. Uviedol, že predmet práva na osobné súkromie tvorí vnútorná intímna sféra života fyzickej osoby vytváraná skutočnosťou jej súkromného života. Účelom tohto práva je poskytnúť ochranu pred tým, aby tieto skutočnosti súkromného života neboli sprístupňované verejnosti (vonkajšiemu svetu) bez súhlasu dotknutej fyzickej osoby alebo bez dôvodu uznaného zákonom, a tak nebola narušená integrita vnútornej sféry, ktorá je nevyhnutná pre priaznivý rozvoj osobnosti každej fyzickej osoby v spoločnosti. Mal za to, že porušenie práva na osobné súkromie ide najmä vtedy, ak niekto neoprávnene získava vedomosti o skutočnostiach súkromného života inej osoby, resp. ak ďalej rozširuje takéto informácie. Uviedol, že Občiansky zákonník ustanovuje na zabezpečenie verejného záujmu na informáciách v prospech spravodajstva zákonnú licenciu na použitie podobizní, obrazových snímok i obrazových a zvukových záznamov prejavov osobnej povahy (§ 12 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti zdôraznil, že nie je však daná akákoľvek prípadná zákonná licencia, ktorá by sa týkala zásahov do osobného súkromia vo forme uvádzania skutočností súkromného života. Zdôraznil, že len žalobca má právo rozhodnúť, ktoré informácie z jeho súkromného života a v akom rozsahu majú resp. môžu byť sprístupnené alebo zverejnené verejnosti. Poukázal na uznesenie Najvyššieho sudu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2008. Taktiež konštatoval, že informácie v článku nie sú uverejnené v celosti a so všetkými súvisiacimi okolnosťami. Poukázal na rozsudok Najvyššieho sudu SR sp. zn. 3 Cdo 61/2000. Bol názoru, že účelom článku bolo vymenovať zoznam nehnuteľností a majetku vo vlastníctve žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na text článku. „ Vo vlastníctve spoločnosti prepojených na SIRS sú okrem vyššie uvedených stále rozostavaná a chátrajúca oceľova konštrukcia športovej haly na Karpatskej ulici na sídlisku Vlčince, a to aj napriek verejnému prísľubu pána Trabelssieho poslancom mestského zastupiteľstva spred roka, že toto športovisko bude dostavané vo februári tohto roka, chátrajúca športová hala na Bôriku „korytnačka“ - naša niekdajšia pýcha, chátrajúci Dom techniky pri plavárni, nefunkčný a chátrajúci objekt bývalej Makyty na Ulici 1. mája, autobusová stanica pri železničnej stanici, ktorá mala byť zrekonštruovaná už pred piatimi rokmi, chátrajúci zámok v Bytčici s chátrajúcim parkom (aj tento objekt je zapísaný v registri národných kultúrnych pamiatok), areál bývalej ČSAD na Košickej ulici, atď.“ Zdôraznil, že nejde o charakter uverejnených informácií. Nepopieral, že ide o informácie dostupné z katasterportálu, resp. obchodného registra. Nesúhlasil však

s celkovým vyvolaným dojmom zverejnením takéhoto obsahu v kontexte s názvom „Do koho rúk sa dostávajú nehnuteľnosti v strede nášho mesta“. Bol presvedčený, že tieto informácie ako súčasť jedného článku majú navodiť dojem, že žalobca „zobral“ obyvateľom mesta ich najvýznamnejšie nehnuteľnosti, pričom mesto nevie tieto predaje a kúpy ovplyvniť. Bol názoru, že tieto informácie majú vzbudiť verejné pohoršenie nad vzniknutou situáciou a pobúriť verejnú mienku. Za nezanedbateľnú považoval aj informáciu o pôvode žalobcu. Mal za to, že táto nepravdivá informácia je spôsobilá vyvolať o to vážnejší následok, že v rámci súčasne nesenej otázky utečencov a zahraničných migrantov je verejnosť značne pobúrená prítomnosťou cudzích štátnych príslušníkov na území Slovenskej republiky a Európskej únie. Zdôraznil, že jeho pôvod je rovnako súčasťou jeho súkromia a je zastrešený ochranou osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že aj keď uverejnením článku zatiaľ nedošlo k zásahu, ktorý by objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo žalobcu. Dodal však, že na podanie žaloby na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov. Zdôraznil, že stačí ak tieto informácie sú spôsobilé takýto následok vyvolať. Mal za zrejmé, že uverejnené informácie majú vplyv na vzťahy s obchodnými partnermi, na bonitu žalobcu v bankách, ako aj na celkovú dôveryhodnosť a obraz o osobe žalobcu v očiach tretích osôb. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sa na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že obsah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva, chránené ustanovením § 11 Obč. zak. Citoval § 11, § 12 ods. 1, 2, 3, § 13 ods. 1. 2, 3, § 15 a § 16 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že obsahom právnej úpravy ochrany osobnosti je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú uvedené príkladom v § 11 OZ. Mal za to, že túto ochranu zabezpečuje zákon v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby (napr. fyzická integrita, občianska česť, meno, podoba človeka, prejavy osobnej povahy a pod.). Uviedol, že v občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením, resp. porušením jeho osobnosti ako celku. Mal za to, že účelom ústavou priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu práv priznaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj zabrániť štátnym organom i organom územnej samosprávy, aby zasahovali do správania jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život. Uviedol, že spolu s formálnymi a materiálnymi podmienkami čl. 2 ods. 3 a čl. 13 Ústavy SR pri obmedzovaní práva na súkromie nemožno porušiť ani podmienky prijaté na ochranu súkromia podľa medzinárodných dohovorov o ľudských právach a základných slobodách (ZbUS 10/1995 - Na US SR z 13.12.1995, sp. zn. II. US 94/1995).

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 27.05.2016, doručenom Okresnému súdu Žilina dňa 30.05.2016, uviedol, že žalobca bližšie v petite žaloby skutkovo neindividualizuje a nekonkretizuje aké informácie súkromného charakteru bez jeho súhlasu boli zverejnené v predmetnom vydaní Radničných novín Mesta Žilina. Ďalej uviedol, že žalobca nijako nekonkretizuje ani zásahy do svojich osobnostných práv v petite žaloby. Vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré žalobca uvádza v žalobe, považoval petit v ňom vymedzený neurčito (absentujú konkrétne zásahy do práva na ochranu osobnosti žalobcu ) a nepresne (absentuje návrh spôsobu, akým ma byť poskytnuté zadosťučinenie, t.j. akým ma byť zverejnené ospravedlnenie). Zároveň poukázal, že žalobca nešpecifikuje zásahy do jeho osobnostných práv, a teda nie je zrejmé, o aké zásahy ide. Petit žaloby považoval za neurčitý, nevykonateľný. V celom rozsahu neuznal nárok uplatnený žalobcom a tento považoval za nedôvodný. Bol názoru, že ako vydavateľ mesačníka Radničné noviny Mesta Žilina informáciami uvedenými v článku „Do koho rúk sa dostávajú nehnuteľnosti v strede nášho mesta?“ uverejnenom v marcovom tohtoročnom vydaní Radničných novín Mesta Žilina pod č 13 nijakým neoprávneným spôsobom nezasiahol do práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Uviedol, že sám žalobca podľa Jazykovedného ústavu ĽŠ SA definoval „pôvod osoby“, ako jej spoločenskú, národnú a inú príslušnosť. Poukázal, že predmetná informácia bola zverejnená v týždenníku Trend zo dňa 04.02.2016. Bola zverejnená aj v ďalších článkoch, a to v článku Ľuboša Kostelánskeho „Sud zablokoval Slotom predanú halu Bôrik“ zo dňa 26.04.2007 a v článku Ľuboša Kostelánskeho a Zuzany Petkovej „Slotov podnikateľ pýta štátne stámiliony“ zo dňa 26.06.2008. Zastával názor, že informácia o sýrskom pôvode žalobcu nie je nepravdivá a zodpovedajú jej skutočnosti, ktoré sám žalobca uvádzal vo viacerých rozhovoroch pre médiá svedčiace o jeho pôvode. Poukázal na rozhovor pre Hospodárske noviny zverejnený dňa 25.03.2004 pod názvom „J. Obchod nie je práca, ale životný štýl“, kde žalobca uviedol, že vyrastal v L. a ovplyvnil ho spôsob obchodovania v Oriente. Uviedol, že v rámci základných informácií o žalobcovi zverejnený rozhovor poskytol informácie, že otcom žalobcu je L., že žalobca základné a stredoškolské štúdiá absolvoval v L. a že hovorí slovensky, arabsky a anglicky. Tiež poukázal na rozhovor pre Žilinsky večerník zverejnený dňa 23.06.2014 pod názvom „J.: Netrvám na spojení hlasovania o Tescu so športovou halou!“, kde

žalobca uviedol, že sa narodil v Žiline a do Sýrie odišli, keď mal 6 mesiacov a býval tam až do maturity. Upriamil pozornosť aj na rozhovor pre SME zverejnený dňa 24.05.2007 pod názvom „M.: Nespravujem Slotov majetok“, v rámci ktorého žalobca na otázku „Kde sa Vám žije lepšie?“ uviedol „Nedá sa to porovnať, Blízky východ je iný svet. Vzišli z neho všetky kultúry, keď idete po ulici, počujete 20 svetových jazykov. V Sýrii síce vládne režim trošku tvrdšej ruky, ale inak je to bezpečná krajina. V ústave je zakotvená rovnosť medzi mužom a ženou, v parlamente môžu pôsobiť všetky náboženské, či národnostné skupiny. Pokojne by som tam žil.“ Z vyššie uvedeného mal žalovaný za zrejmé, že informácia o pôvode žalobcu je v podstate verejne známa, nejde o informáciu nepravdivú, pričom jej zverejnenie za uvedených okolností nijakým spôsobom nezasahuje do práva žalobcu na súkromie. Konštatoval, že verejne známe a verejne dostupné sú aj informácie o vlastníckych vzťahoch fyzických a právnických osôb na území Slovenskej republiky a o účasti fyzických osôb v právnických osobách pôsobiacich na území Slovenskej republiky. Mal za to, že predmetný článok neuvádza a nevymenúva žiadne nehnuteľnosti, ktoré by boli vo vlastníctve žalobcu ako fyzickej osoby. Uviedol, že v predmetnom článku sú uvádzané nehnuteľnosti vo vlastníctve právnických osôb. V tomto kontexte poukázal na to, že súkromie je taká sféra života človeka, do ktorej nesmie nikto bez jeho súhlasu alebo bez výslovného dovolenia zákona zasahovať ani o nej požadovať, či získavať informácie a o ktorej subjekt súkromia nie je povinný nikomu podávať informácie, pokiaľ mu to zákon neukladá. Zdôraznil, že subjektom uvedenej ochrany je však len fyzická osoba. Len s ťažkosťou možno hovoriť o ochrane súkromia u osôb právnických. (uznesenie Ústavného sudu Českej republiky zo dňa 03.05.2001, sp. zn. III. US 35/01). Mal za to, že zverejnením informácií o vlastníckych vzťahoch k nehnuteľnostiam na území Žiliny uvedeným v predmetnom článku nemohlo dôjsť a ani nedošlo k zásahu do práva na súkromie žalobcu, od ktorého nemal žalovaný povinnosť získať súhlas na ich zverejnenie. Tvrdil, že informácie o vlastníctve k predmetným nehnuteľnostiam nie sú spôsobilé privodiť akúkoľvek ujmu na osobnostných právach žalobcu. Poprel, že by zverejnením predmetného článku mienil zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Uviedol, že ako vydavateľ predmetnej periodickej tlače v rámci práva na slobodu prejavu a práva na informácie po zverejnení článku Žilinského večerníka pod názvom „Koncom marca zrušia malé Tesco“ informoval obyvateľov Žiliny o ďalších prevodoch nehnuteľnosti, ktorých vlastníkmi sa stali spoločnosti zo skupiny SIRS. Poukázal, že Radnične noviny Mesta Žilina sú určene práve pre Žilinčanov, ktorých zaujíma dianie v meste, nakoľko sa ich priamo dotýka a sú jeho priamymi pozorovateľmi. Bol názoru, že predmetný článok čitateľom Radničných novín Mesta Žilina poskytol verejne dostupné informácie o niekdajšom majetku mesta, ktorý by mal a mohol slúžiť verejnosti s prejavenou nádejou v jeho lepšiu budúcnosť. Citoval § 11, § 13 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 26 ods. 2, 4 Ústavy SR Uviedol, že Občiansky zákonník v ust. § 11 ako aj Listina základných práv a slobôd v čl. 10 ods. 1 poskytujú ochranu proti porušeniu práva na česť, ku ktorému môže dôjsť skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé alebo hodnotiacimi úsudkami, ktoré nie sú vecné, tzn. že nevychádzajú z pravdivých skutočnosti (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Uviedol, že ak nie sú tieto predpoklady pre úsudok pravdivé a je hodnotiaci úsudok difamujúci, nemožno kritiku považovať za prípustnú. Konštatoval, že skutkové tvrdenie je tvrdenie, o ktorom možno jednoznačne povedať, že je pravdivé alebo nepravdivé. Hodnotiaci úsudok je naopak tvrdenie, ktorého pravdivosť sa nedá objektívne preukázať. Hodnotiace úsudky požívajú silnú ochranu slobody prejavu. Tam, kde tvrdenie je hodnotiacim úsudkom môže primeranosť zásahu závisieť od toho, či existuje dostatočný skutkový základ pre napadnuté tvrdenie. Mal za to, že v danom prípade nešlo o nepravdivé tvrdenia, ani tvrdenia súkromného charakteru, pričom ostatné výroky, z ktorých mal žalobca dojem, že majú vzbudiť verejné pohoršenie nad vzniknutou situáciou a pobúriť verejnú mienku, sú hodnotiacimi úsudkami. Uviedol, že všetky informácie a tvrdenia boli uvedené v predmetnom článku v dobrej viere, s cieľom poskytnúť presné a spoľahlivé informácie, pričom v prípade, ak boli získané z oficiálnych zdrojov, nie je povinnosťou žalovaného preverovať ich pravdivosť. Konštatoval, že v predmetnej veci dochádza k stretu práva na ochranu osobnosti žalobcu, ktorý je osobou verejne známou a aj verejne činnou, ktorá sa v minulosti uchádzala o poslanecký mandát v mestskom zastupiteľstve mesta Žilina, so slobodou prejavu žalovaného. Považoval za potrebné zohľadniť, že k tvrdenému porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu došlo realizovaním ďalšieho základného práva, a to práva na slobodu prejavu, ktoré je treba považovať za konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky. Pokiaľ ide o hodnotiace úsudky, mal za to, že aj preháňanie a nadsadzovanie, aj keby by boli tvrdé, nerobia samy o sebe prejav nedovoleným. Uviedol, že ani nevhodnosť názoru kritika z hľadiska logiky a zaujatosť kritika nedovoľujú sami o sebe uskutočniť zaver, že kritik vybočil z prejavu, ktorý je možné označiť za fair. Konštatoval, že pri posúdení kolízie dvoch základných práv je uznávanou teóriou, s ktorou sa vo svojich nálezoch stotožnil aj Ústavný sud Slovenskej republiky (nálezy II. ÚS 326/2009, II. US 152/2008 a IV. US

107/2010) teória proporcionality. Poukázal, že v zmysle tejto teórie je na základe presne stanovených kritérií potrebné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného základného práva na ochranu osobnosti, a to v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie. Zdôraznil, že vzhľadom na to, že žalobca je osobou verejne známou so širšou hranicou akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa aj jeho osobnostnej sféry, vzhľadom na významnú úlohu žalovaného informovať obyvateľov mesta Žilina o dôležitých otázkach života a rozvoja mesta a priam jeho povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu, ktoré má verejnosť právo prijímať, vzhľadom na informácie, ktoré sa týkajú nehnuteľností, ktoré boli Žilinčanom prístupné a niektoré z nich možno označiť za dominanty mesta, na distribúciu danej tlače, ktorá je určená v podstate do poštových schránok obyvateľov mesta Žilina a nejde o periodikum s celoslovenskou pôsobnosťou, vzhľadom na to, že informácia bola podaná v čase, keď došlo k prevodu ďalšej z nehnuteľností, ktorú Žilinčania v posledných rokoch volali malé Tesco a ktorá je súčasťou centra Žiliny niekoľko desaťročí a ide o stále aktuálnu tému medzi Žilinčanmi a vzhľadom na to, že článok nebol nijak urážlivý, ani útočný, neobsahoval difamujúce vyjadrenia, ktoré by mohli vzbudzovať pohoršenie, v podstate neobsahoval ani informácie zo súkromia žalobcu, ktoré by neboli verejne známe, článok bol objektívny, informoval o majetkových vzťahoch k nehnuteľnostiam pre Žilinčanov významných vzhľadom na svoju polohu, či rozlohu, a teda o veciach verejného záujmu, je potrebné dať prednosť slobode prejavu. Mal za to, že v prípade, ak by bolo vyhovené nároku žalobcu bol by zásah do práv žalovaného na slobodu prejavu podstatný. Bol názoru, že miera uspokojenosti práva na ochranu osobnosti žalobcu je nízka s ohľadom na to, že je osobou verejne známou s významným vplyvom v meste Žilina a že išlo o informácie týkajúce sa verejného záujmu a spravodajstvo, a to i s prihliadnutím na prípadné subjektívne hodnotenia žalovaného. S poukazom na tvrdenie žalobcu, že článok, resp. informácie v ňom podávané mali antinárodnostný podtón a mali vzbudiť pohoršenie verejnosti a pobúriť verejnú mienku, pričom neboli poskytnuté v celosti, mal za to, že uvedeným spôsobom vnímal článok iba žalobca, ktorý však žiadne bližšie súvisiace okolnosti, ktoré by mali umožniť vytvoriť čitateľovi vlastný úsudok, neuviedol. Ďalej poukázal, že žalobca nevyužil žiaden z prostriedkov obrany podľa Tlačového zákona. Konštatoval, že osoby verejne známe musia akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky než iní občania. Poukázal na nález Ústavného sudu Českej republiky zo dňa 15.03.2005, sp. zn. I. US 367/03. Mal za to, že informácie uvedené v článku neoprávnene nezasahujú do práva žalobcu na súkromie a nie sú spôsobilé privodiť žalobcovi žiadnu ujmu. Bol názoru, že prednosť pred žalobcovým právom na ochranu jeho osobnosti má právo na slobodu prejavu a na informácie. Mal za to, žalobca nepožíva ochranu a nemôže sa domáhať primeraného zadosťučinenia v zmysle čl. 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsah zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

4. Žalobca v replike zo dňa 10.08.2016, doručenej Okresnému súdu Žilina dňa 12.08.2016, poukázal, že žalovaný vo svojom vyjadrení v súvislosti s pôvodom žalobcu argumetnoval, že informácie ohľadom sýrskeho pôvodu žalobcu boli už v minulosti uverejnene viacerými periodikami. Takúto argumentáciu považoval za právne aj vecne nedostačujúcu a čisto formálnu. S argumentáciou žalovaného, že ak takáto informácia už niekoľkokrát odznela v tlačových médiách, je v podstate známa a teda nejde o nepravdivú informáciu a uverejnenie takejto informácie nijakým spôsobom nezasahuje do práva žalobcu na súkromie, nesúhlasil. Opätovne zdôraznil, že pôvod žalobcu je slovenský, čo vyplýva zo všetkých dokladov žalobcu (občiansky preukaz, rodný list, pas). Namietal, že žalovaný si bez akéhokoľvek overenia osvojil nepravdivé údaje a tieto následne aj uverejnil. To, že išlo o nepravdivú informáciu, čo platilo rovnako aj v prípade predchádzajúcich periodík, ktoré rozoberali otázku sýrskeho pôvodu žalobcu a na ktorých články odkazuje žalovaný vo svojom vyjadrení, považoval za závažný zásah do zákonom poskytovaných práv na ochranu osobnosti žalobcu. Mal za to, že dostatočným spôsobom preukázal svoj pôvod. Bol názoru, že ak niekoľko periodík uverejnení rovnakú informáciu nepodloženú žiadnymi relevantnými dôkazmi a teda nepravdivú informáciu, nemá za následok, že takáto informácia sa opakovaným zverejnením stane pravdivou. Považoval za veľmi neštandardné, aby sa v článku spomínal resp. rozoberal pôvod osoby, o ktorej sa píše. Mal za to, že v konečnom dôsledku to napovedá o tom, že táto otázka pôvodu bola uvedená účelovo. S tvrdeniami žalovaného, že žalobca nie je bežnou osobou, ale že sa jedná o osobu verejne známu a zároveň o verejne činnú, z čoho vyplýva, že by mal požívať nižšiu ochranu súkromia a tým pádom niesť následky za takúto „slávu“ a možno o ňom písať rôzne, hoc aj nepravdivé tvrdenia, nesúhlasil. Poukázal na význam označenia verejne činnej osoby v kontexte s ochranou osobnosti, kde všetky dostupné definície sa zhodujú na tom, že takouto osobou je osoba známa na verejnosti prostredníctvom médií na základe svojej činnosti pre verejnosť alebo na verejnosti, ktorej všeobecne osobnostné práva môžu byť publikáciou skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov v médiách obmedzene vo verejnom zaujme. Uviedol, že hoci hranice práva na

súkromie osoby verejného záujmu sú zúžené, platí to iba do tej miery, akou informáciou z jej súkromia súvisia alebo môžu súvisieť s jej súčasnou alebo -minulou verejnou činnosťou, pričom dôvodom zúženia hraníc súkromia u takejto osoby môže byť iba priamy verejný záujem. Poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci von Hannover vs. Nemecko. Zdôraznil, že každé zníženie ochrany osobnosti sa musí odôvodniť verejným záujmom. Mal za to, že predmetný článok postráda akékoľvek logické odôvodnenie, prečo by uverejnenie súboru majetku žalobcu alebo jeho pôvod a k tomu zámerne nepravdivý, malo byť vo verejnom zaujme. Trval na tom, že účelom bolo jednoznačne pobúriť verejnú mienku a tým poškodiť žalobcu za využitia súčasnej situácie na blízkom východe. Mal za to, že takýto následok už čiastočne nastal. Vyplýva z komentárov obyvateľov mesta Žilina uverejnených k príspevkom na stránke profilu p. primátora na facebooku. Rovnako argumentáciu žalovaného, ktorý uviedol, že predmetný článok neuvádza a nevymenováva žiadne nehnuteľnosti, ktoré by boli vo vlastníctve žalobcu ako fyzickej osoby ale vymenováva nehnuteľnosti, ktoré sú vo vlastníctve právnickej osoby, považoval za zjavne vágnu. Bol názoru, že informácie uverejneného obsahu (teda informácie ohľadom vlastníctva nehnuteľnosti) nie sú bežne dostupnými informáciami, napriek tomu že sú uverejnené na katastrálnom portáli. Tvrdil, že na zhromaždenie údajov, ktoré boli zverejnené bolo potrebne komplikované vyhľadávanie jednak na zhromaždenie údajov o právnických osobách, v ktorých ma žalobca majetkovú účasť, a následne aj zisťovanie aké nehnuteľnosti, v ktorých katastrálnych územiach, sú vo vlastníctve týchto spoločností. Vyjadril pochybnosť, či žalovaný na zhromaždenie týchto údajov nezneužil vlastnú evidenciu ako správcu miestnych dani a poplatkov. Poukázal na fakt, že žalovaný aj po podaní žaloby na ochranu osobnosti v uvedenom konaní opätovne pokračuje. Upozornil na vyjadrenie primátora Ing. Igora Chomu na jeho profile facebooku. Uviedol, že síce sa jedná o jeho súkromný profil avšak podľa kontextu uverejňovaných článkov tu vystupuje ako primátor, a teda sa jedná o vystupovanie v mene žalovaného, kde opätovne používa spojenie sýrskej národnosti a pôvodu v súvislosti so žalobcom. Mal za to, že žalovaný opakovane porušuje zákonné práva žalobcu na ochranu osobnosti, a to najmä tým, že bez jeho súhlasu uverejňuje informácie súkromného charakteru a súčasne používa verejné vystúpenia a uverejňuje verejné informácie o žalobcovi, ktoré preukázateľne nie sú pravdivé a týmto sa snaží ovplyvniť verejnú mienku natoľko, aby spôsobil žalobcovi morálnu ujmu a poškodenie jeho osobnosti pred obyvateľmi mesta.

5. Žalovaný v duplike zo dňa 25.08.2016, Okresnému súdu Žilina doručenej dňa 26.08.2016, poprel v celom rozsahu tvrdenia žalobcu. Uviedol, že informácie, ktoré boli uvedené v článku „Do koho rúk sa dostávajú nehnuteľnosti v strede nášho mesta?“ zverejnenom v Radničných novinách mesta Žilina neboli spôsobilé neprimerane zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Mal za to, že uverejnením predmetného článku realizoval svoje právo na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií Ústavou Slovenskej republiky (resp. Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd) akceptovateľným spôsobom. Upriamil pozornosť na to, že podstatou rozhodovania vo väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi Ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorej už viackrát ústavný súd zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. US 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Uviedol, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Ďalej uviedol, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám" a „myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti" (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). Poukázal, že ESĽP považuje slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10 Dohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu z prvoradých podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2 článku Dohovoru platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti. (Rozsudok vo veci Incal

proti Turecku z 9. 6. 1998, obdobne aj Lehideux a Isomi proti Francúzsku z 23. 9. 1998, Open door a Dublin Well Woman proti írsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995). Konštatoval, že ESĽP tiež poukazuje na špecifickú a dôležitú úlohu médií, osobitne zdôrazňujúc úlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým so zreteľom na ochranu povesti a práv iných, resp. nutnosť zabrániť úniku dôverných informácií,) prislúcha jej oznamovať (pri súčasnom rešpektovaní jej povinností a zodpovednosti) informácie a myšlienky nielen o všetkých politických otázkach, ale aj o ostatných témach všeobecného záujmu (Fressoz a Roire proti Francúzsku, rozsudok z 21. januára 1999, De Haes a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. Februára 1997, Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999). Poukázal, že v rozhodnutí Thorgeir Thorgeison v. Island z 25. júna 1992 ESĽP uviedol, že „Hoci tlač nesmie prekročiť hranice stanovené, medzi iným, za účelom „ochrany povesti iných", j e napriek tomu jej povinnosťou poskytovať informácie a myšlienky o veciach verejného záujmu. Nielenže má tlač povinnosť poskytovať takéto informácie, ale aj verejnosť má právo tieto informácie dostať. Ak by to bolo inak, tlač by nebola schopná plniť svoju kľúčovú úlohu „verejného strážneho psa“ Poukázal aj na názor vyslovený Ústavným súdom Českej republiky v náleze sp. zn. I. US 453/03, podľa ktorého je vecou verejnou nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov, či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované. Uviedol, že mu nie je zrejmé, akým spôsobom by mali informácie o pôvode žalobcu a majetku spoločností, prostredníctvom ktorých podniká žalobca, pobúriť verejnú mienku a tým poškodiť žalobcu. Výslovne sa ohradil voči tvrdeniu žalobcu, že poukazom na pôvod žalobcu smeroval žalovaný k pobúreniu verejnej mienky pre súčasnú situáciu na blízkom východe. Zdôraznil, že neuverejnil nepravdivú informáciu o pôvode žalobcu a nešlo ani o informáciu, ktorá by nebola známa. Poukázal na to, že pôvod osoby sa neodvíja len od miesta jeho narodenia, či štátneho občianstva a národnosti, ale možno ho odvodzovať z rôznych druhov príslušností. Uviedol, že všetky informácie o pôvode žalobcu pritom na verejnosti prezentoval sám žalobca, ktorý ako osoba verejne činná a verejne známa musí zniesť vo vyššej miere ako „bežný“ občan zverejňovanie rôznych informácií s ňou súvisiacich, a to pri rešpektovaní práva verejnosti na informácie, hoc aj šokujúce. Mal za to, že z komentárov obyvateľov mesta Žilina uverejnených k príspevkom na stránke profilu Ing. Igora Chomu na facebooku nevyplýva, že by v dôsledku zverejneného článku v Radničných novinách mesta Žilina došlo k pobúreniu verejnej mienky a poškodeniu žalobcu. Mal za to, že žalobca práve poukázaním na komentáre obyvateľov mesta Žilina prezentoval, že jeho aktivity v meste Žilina sú otázkou verejného záujmu, o ktorých sa vedú diskusie. Konštatoval, že z komentárov vyplynulo, že diskusie sa vedú medzi prívržencami, resp. podporovateľmi žalobcu, ako aj jeho kritikmi, resp. odporcami. Bol názoru, že v zverejnenom článku poskytol obyvateľom mesta Žilina informácie, ktoré v danom čase súviseli s ďalšou kúpou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v centre mesta Žilina spoločnosťou, ktorej spoločníkom je žalobca, a to tzv. malého Tesca, ako ju obyvatelia mesta Žiliny dlhé roky nazývali. Zdôraznil, že predmet zverejneného článku je už niekoľko rokov témou diskusií nielen medzi obyvateľmi mesta Žilina. Považoval za nutné pripustiť, že prevody vlastníckych práv k viacerým významným nehnuteľnostiam v centre Žiliny v posledných rokoch vyvolávali viaceré kontroverzie a v súvislosti s nimi púta práve žalobca verejnú pozornosť, a to aj z dôvodu, že sám podáva k predmetným prevodom vlastné vyjadrenia na verejnosti, napr. v rozhovore pre Žilinský večerník zo dňa 23.06.2014, ktorý označil žalovaný vo vyjadrení zo dňa 27.05.2016. Mal za to, že uvedené skutočnosti potvrdzuje i aktuálne dianie v meste Žilina, keď bol nielen obyvateľom mesta Žilina v médiách odprezentovaný návrh prestavby „malého Tesca“ vedľa obchodného domu Mirage Shopping Center, ku ktorému bola zo strany žalobcu verejne daná možnosť obyvateľom mesta Žilina, aby ho pripomienkovali. Mal za to, že samotný žalobca si je tak zjavne vedomý toho, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v centre Žiliny, nakladanie s nimi, či ich stav, úpravy alebo prestavby sú témami verejného záujmu a medzi nimi je rovnako významná i téma o nadobúdateľoch predmetných nehnuteľností, ktorí sú personálne prepojení práve prostredníctvom žalobcu. Vyjadril, presvedčenie, že bol povinný predmetné informácie čitateľom Radničných novín mesta Žilina poskytnúť. Poprel tvrdenia žalobcu, že by akýmkoľvek spôsobom zneužil akúkoľvek neverejnú evidenciu, z ktorej by čerpal informácie, ktoré sú obsahom predmetného článku. Tvrdil, že pre bežného užívateľa verejne dostupných registrov nejde v prípade vyhľadávania informácií o vlastníckych vzťahoch o nijak komplikovanú činnosť. Vzhľadom na spôsob získavania informácií zdôraznil úlohu tlače a novinárov, ktorí robia takéto informácie prístupnejšími verejnosti, a to najmä s ohľadom na to, že sa tykajú verejného života a podnecujú k diskusii. Neopomenul, že žalobca ako verejne činná osoba má jednoduchší prístup k médiám a prezentovaniu vlastných stanovísk k akýmkoľvek témam, ktoré boli v súvislosti s ním verejnosti prezentované. Bol názoru, že žalobca mal v prvom rade využiť možnosť zaujať k nim verejné stanovisko. Mal za to, že priznaním ochrany

osobnostným právam žalobcu zo strany súdu, by bolo popretím základného práva žalovaného na slobodu prejavu a na informácie. Bol názoru, že konanie Ing. Igora Chomu na facebooku nijako nesúvisí s tým, čoho sa žalobca domáha podanou žalobou a súčasne nejde o konanie v jeho mene. Mal za to, že z vyjadrení Ing. Igora Chomu zo dňa 05.08.2016 a 11.08.2016 nevyplývajú žiadne zásahy do osobnostných práv žalobcu. Uviedol, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Mal za to, že uverejnením predmetného článku neprekročil ústavou a dohovorom garantovanú slobodu prejavu, a preto ani nemohol neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Za smerodajné vo vzťahu k uvedenému záveru považoval, že žalovaný požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP privilegované postavenie (zvýšenú ochranu); žalobca bol v rozhodnom čase a aktuálne je verejne známou a významným spôsobom v meste Žilina verejne činnou osobou, ktorá v zásadnej miere ovplyvňuje dianie v meste Žilina, pre ktorého „tvár“ je charakteristické jeho centrum, v ktorom strategické nehnuteľnosti vlastnia spoločnosti, v ktorých pôsobí žalobca a ich dôstojný vzhľad je verejným záujmom obyvateľov mesta, a preto žalobca musí v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami; predmetný článok sa dotýkal vecí verejného záujmu (nehnuteľností, ktoré sú dominantami mesta Žilina, v minulosti i súčasnosti navštevované obyvateľmi mesta ovplyvňujúce ich život, návštevnosť mesta a spoločenské aktivity v ňom), o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať a predmetný článok bol formulovaný na základe skutkových tvrdení autora, avšak nie nepravdivých a jeho hodnotiacich úsudkov, ktoré požívajú silnú ochranu slobody prejavu.

6. Žalobca podaním zo dňa 05.10.2016, Okresnému súdu Žilina doručeným dňa 05.10.2016, žiadal súd v zmysle § 139 o pripustenie zmeny žaloby, a to doplnením výroku tak, že žalovaný je povinný v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, okrem už požadovaného zverejnenia ospravedlnenia v Radničných novinách Mesta Žilina, zabezpečiť na 14 dní uverejnenie ospravedlnenia aj na webovej stránke Mesta Žilina www.zilina.sk v sekcii spravodajstvo v znení: „Vážený pán Ing. J. touto cestou sa Vám Mesto Žilina ospravedlňuje, že uverejnilo v marcovom vydaní Radničných novín Mesta Žilina číslo 13 bez Vášho súhlasu informácie súkromného charakteru, na ktoré nebolo oprávnené, čím došlo k nezákonnému zásahu do Vašich ústavou chránených osobnostných práv.“ Súd uznesením, vyhláseným na pojednávaní dňa 07.10.2016 za účasti strán sporu, požadovanú zmenu žaloby v súlade s § 139 pripustil. Neboli naplnené predpoklady ustanovené § 143 CSP.

7. V prvom rade súd skúmal a vysporiadal sa s námietkou žalovaného vo vzťahu k neurčitosti petitu žaloby. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že civilná žaloba je procesný úkon, ktorým sa žalobca obracia na súd s návrhom, aby o jeho určitom práve proti určitému žalovanému autoritatívne rozhodol. Procesnou povinnosťou strán sporu je skutkovo a právne odôvodniť svoj nárok a petitom vymedziť predmet konania. Civilný sporový poriadok v príslušných ustanoveniach § 132 a nasl. ani v § 125 a nasl. nestanovuje presnú štruktúru žaloby. Náležitosti žaloby sú upravené v § 132 ods. 1 CSP. Obligatórnymi zložkami žaloby sú okrem iného predmet žaloby a žalobný dôvod. Predmetom žaloby je žalobný nárok. Ide o nárok, ktorý žalobca v žalobe uplatnil. Presná formulácia žalobného nároku má byť obsiahnutá v tej časti žaloby, ktorá sa nazýva žalobný petit, t.j. čoho sa žalobca domáha. Za žalobný nárok, čiže predmet žaloby, však treba považovať nielen obsah petitu, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo len spolu presne vymedzuje predmet žaloby. Žalobný nárok tvorí jednotu žalobného petitu s právne relevantnými skutočnosťami, na ktorých žalobca svoj žalobný nárok založil (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 4/99). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. I. ÚS 192/2015 zo dňa 07. októbra 2015 prijal záver, že iba zo žaloby ako celku musí byť zrejmé, čo je žiadané. Konštatoval, že žalobný petit a jeho odôvodnenie je nevyhnutné vnímať a posudzovať ako zložky jednoliateho celku (žaloby). Vyjadril, že žalobný nárok netvorí len obsah petitu, ale i jeho skutkové odôvodnenie.

8. Vychádzajúc z uvedených právnych záverov má okresný súd za to, že nie je daný základ pre prísne formalistické poňatie petitu žaloby, tak ako prezentovala žalovaná strana. Okresný súd narozdiel od žalovaného v danej veci nevzhliadol neúplnosť, neurčitosť, nepresnosť a nevykonateľnosť žalobného petitu, a teda žaloby ako takej. V danom prípade žalobný nárok znel na formu morálneho zadosťučinenia, a to verejného ospravedlnenia sa za zverejnenie nepravdivej informácie o pôvode žalobcu a neoprávnené zverejnenie majetkovej situácie žalobcu, ktoré boli spôsobilé zasiahnu do jeho

práva na ochranu osobnosti príkladom § 11 OZ. Takto navrhnutá forma zadosťučinenia sa okresnému súdu javila ako dostatočne konkrétna. Z obsahu celej žaloby je zrejmé, že účelom bolo dosiahnuť uverejnenie verejného ospravedlnenia v Radničných novinách Mesta Žilina a na webovom sídle Mesta Žilina, a to za zverejnenie informácií v článku pod názvom „Do koho rúk sa dostávajú nehnuteľnosti v strede nášho mesta?“ Z podanej žaloby vyplýva spôsob poskytnutia morálneho zadosťučinenia, a to konkrétne zverejnením verejného ospravedlnenia v tlači a na webe. Z podanej žaloby je zrejmý aj konkrétny zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Tento žalobca vymedzil, ako neoprávnené zverejnenie informácií súkromného charakteru v predmetnom článku bez súhlasu žalobcu. Žalobca v podanej žalobe zároveň presne vymedzil zverejnením ktorých konkrétnych informácií podľa jeho názoru došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, ktoré si vyžadujú osobitnú ochranu, resp. ktorými konkrétnymi zverejnenými informáciami sa cíti byť dotknutý na svojich právach. Presne uviedol, že tieto zverejnené informácie ovplyvňujú celkovú dôveryhodnosť jeho osoby a obraz o jeho osobe v očiach tretích osôb (česť osoby) . Z obsahu žaloby je zrejmé, že sa jedná o informáciu týkajúcu sa pôvodu žalobcu, ktorú informáciu žalobca označil za nepravdivú a informáciu vo vzťahu k jeho majetkovej situácii, ktorá bola v predmetnom článku zverejnená vymenovaním zoznamu nehnuteľností a majetku v jeho vlastníctve, a to bez súhlasu žalobcu. Z obsahu podanej žaloby vyplýva domáhanie sa zo strany žalobcu konkrétne ochrany ochrany jeho osobnosti v súlade s § 11 OZ, súkromia a cti. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že z podanej žaloby bolo zrejmé, čoho sa týka a čo sa ňou sleduje, žaloba bola úplná a zrozumiteľná. Súd tak nemal za dôvodný postup v súlade s § 129 CSP. Žalobný nárok žalobcu vyhodnotil ako úplný, určitý zrozumiteľný a vykonateľný.

9. Na tomto mieste okresný súd dodáva, že návrhom žalobcu na znenie výroku nie je súd viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd dbá na to, aby z obsahového hľadiska celého návrhu vyjadroval to, čoho sa žalobca žalobou domáhal. Nie je pochybením súdu alebo prekročením petitu žaloby, ak formuluje výrok rozsudku použitím iných slov, než ktoré v inak určitom a zrozumiteľnom žalobnom návrhu použil žalobca, ak tým lepšie vyjadrí rovnaké práva a povinnosti, o ktorých má rozhodnúť (Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/24/2013 zo dňa 10.04.2013). V zmysle uvedeného preto okresný súd sformuloval výrok rozsudku aj s použitím iných slov, než ktoré použil žalobca, a to tak, že do znenia výroku zahrnul, resp. formuláciu výroku rozšíril o informáciu o pôvode žalobcu a informáciu o majetkovej situácii žalobcu vymenovaním zoznamu nehnuteľností a majetku vo vlastníctve žalobcu, ktoré boli zo strany žalovaného zverejnené neoprávnene bez súhlasu žalobcu. Na tomto mieste súd považoval za potrebné uviesť, že zakomponovanie aj samotných konkrétnych nehnuteľností, vo vzťahu k majetkovej situácii žalobcu, ktoré boli v žalobe v dôsledku predmetného článku vymedzené, nepovažoval za žiaduce, keď výrok rozsudku musí spĺňať požiadavku presnosti, určitosti a konkrétnosti. Dôvodom neuvedenia rozsiahleho zoznamu nehnuteľností a majetku vo vlastníctve žalobcu vo výroku rozsudku bola zo strany súdu aj snaha o zamedzenie vzniku neprehľadnosti samotného výroku. Súd má za to, že použitou formuláciou výroku v danom rozhodnutí vyčerpal obsah konečného žalobného návrhu.

10. Súd vec prejednal, vykonal dokazovanie a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 07.10.2016.

11. Strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, v prednesoch pred súdom zotrvali na argumentácii obsiahnutej v rozsiahlych podaniach vo veci samej. V celom rozsahu sa pridržiavali písomných podaní doručených súdu.

12. Právna zástupkyňa žalobcu nad rámec písomných podaní pred súdom uviedla, že žalobca si je vedomý toho, že ide o spor, v ktorom nie sú v zásade podstatné dôkazy, s ktorými za bežných okolností je možné zvrátiť dôkaznú situáciu na jednu, alebo druhú stranu. Konštatovala, že ide o spor sui generis, kde na základe skutkového stavu musí právny názor zaujať predovšetkým súd, čiže ide o pomerne subjektívne vyhodnotenie právneho stavu. Uviedla, že žalovaný vo svojom vyjadrení argumentuje slobodou prejavu, a že týmto článkom ide o hodnotenie verejne známej osoby. S týmto tvrdením nesúhlasila. Uviedla, že v prípade žalobcu ide o osobu, ktorá nepôsobí vo verejnom sektore a teda nepôsobí verejne. Mala za to, že v danom prípade však ide o súkromného podnikateľa a teda nepovažovala za správne použiť na tomto mieste kritéria, ako pre osobu verejne známu. Konštatovala, že ide teda len o osobu bežnú. Poukázala, že v danom prípade tu stoja popri sebe dve základné práva. Právo na slobodu prejavu a právo na česť, ktoré v sebe subsumuje právo na súkromie, ktorého teda porušenie žalobca namieta. Poukázala aj na medzinárodnú judikatúru Reynolds verzus times newspaper limited, ktorý rozhodoval Nemecký ústavný súd a ktorý jednoznačne povedal, že na to, aby mohlo dôjsť k legitímnej kritike, alebo hodnoteniu, v tomto prípade teda verejne známej osobe a k tomu, aby

došlo k ochrane takéhoto uverejnenia, musí platiť, že zverejnené informácie sú pravdivé. Mala za to, že preukázanie tvrdených faktov a pravdivosť je európskym ústavným štandardom, čiže nie je možné poskytnúť ochranu akejkoľvek kritike, alebo hodnoteniu a faktom, a to ani osobe verejne známej, ani o akejkoľvek inej osobe, kde tento štatút pravdivosti absentuje. Konštatovala, že ak by aj pripustila, že nejde o osobu štandardnú, ale že ide osobu verejne známu, aj tu judikatúra striktne hovorí, že pokiaľ sa nepreukáže, že boli podniknuté dostupné kroky k overeniu týchto informácii a v tej miere a intenzite v akej bolo overenie informácii prístupné a definitívne, má sa za to, že došlo k zásahu do osobnostných práv osoby. Mala za to, že článok uverejnený v Radničných novinách mal jediný účel, a to poškodiť žalobcu, pobúriť verejnú mienku proti jeho osobe. Mala za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre posúdenie tohto článku ako legitímnej kritiky, resp. hodnotenia osoby a takýto prejav považovala za celkom určite zakázaný, resp. nedovolený. Uviedla, že oproti slobode prejavu stojí právo osoby na česť, ktoré obsahuje právo na súkromie a dobrú povesť. Toto právo okrem spoločenskej profesionálnej sféry obsahuje najmä sféru súkromnú. Pri súkromnej sfére ide o ochranu súkromia ako takého. Poukázala, že je jednoznačne judikované, že je vecou každého jednotlivca, čo a v akom rozsahu uvoľní ako informáciu pre okolitý svet. Uviedla, že platí právo na absolútne informačné sebaurčenie, právo žalobcu rozhodovať, ktoré informácie chce uverejniť a ktoré nie. Uverejnenie majetkovej situácie, či už priamo žalobcu alebo jeho spriaznených a majetkovo prepojených firiem je zásahom do súkromia uverejnením informácií, ktoré ich uverejnenie jednoznačne mal ovplyvniť len žalobca. Mala za to, že žalovaný jednoznačne bez zistenia okolností a názoru žalobcu uverejnilo informácie, ktoré sú charakteru súkromného a hlavne informácie nepravdivé. Uviedla, že z právnej teórie vyplýva, že média disponujú istou mocou ovplyvňovať verejnú mienku, sprostredkovať informácie jednotlivcom o súčasnom dianí a tendenciách. Mala za to, že v tomto prípade však moc médií bola jednoznačne zneužitá na tvorbu a ovplyvnenie verejnej mienky a vôľa jednotlivcov resp. spoločenských skupín proti osobe žalobcu a toto konanie je jednoznačne postihnuteľné. O to závažnejšie, že na ovplyvnenie verejnej mienky bola zneužitá súčasná politická situácia, do ktorej bol vmanevrovaný žalobca, prejav pozitívny vzťah k Sýrii, kde strávil čas svojho detstva. Mala za to, že aj bežný čitateľ musí z obsahu tohto článku jednoznačne vyvodiť informáciu, že ide o sýrskeho „prisťahovalca“, ktorý skupuje majetok, ktorý má byť vzhľadom na historickú hodnotu v rukách občanov Žiliny. Toto považovala za slobodu prejavu v nedovolenej a nezákonnej podobe. Poukázal na českú judikatúru, v ktorej je rozsiahly a prepracovaný systém, ktorý naformuloval základné otázky, ktoré je potrebné posudzovať pri takýchto právnych sporoch. Poukázala na rozhodnutie štvrtého senátu Ústavného súdu 2305, z ktorého vyplýva, že nie je podstatný samotný obsah textu, ale je potrebné posúdiť aj tón oznámenia, jeho načasovanie, potrebu takejto informácie pre verejnosť, prípadne, aké boli okolnosti uverejnenia. Bola názoru, že uverejnením tohto článku, ktorý nemá žiadnu výpovednú hodnotu, je zbytočne zameraný na súkromie konkrétnej osoby, je útočný, poskytuje dezinformácie o pôvode žalobcu, bol uverejnený v čase utečeneckej krízy, ktorá naďalej trvá, nebolo informovať, ale v čase volieb vyvolať politickú diskusiu. Mala za to, že článok slúžil len na zneužitie osoby žalobcu. Čo sa týka návrhu na zmenu žaloby ten odôvodnila tým, že pán primátor na svojom súkromnom profile facebookovej stránky naďalej útočí na pôvod žalobcu, ako aj zverejňuje ďalšie informácie informačného charakteru o osobe žalobcu. Mala za to, že je objektívne žiadať širšie zverejnenie ospravedlnenia nielen vo forme uverejnenia v Radničných novinách, ale aj na webovej stránke mesta. Bola názoru, že ide o primeranú satisfakciu v podstate k internetovému profilu, ktorý je verejne prístupný k širokej mase prívržencov pána primátora, a teda ak žalobca nemôže žiadať o uverejnenie na jeho súkromnom profile, žiada rovnakú formu uverejnenia na internetovom médiu.

13. Právna zástupkyňa žalovaného pred súdom nad rámec písomných podaní uviedla, že z rozhovorov, ktoré žalovaný predložil súdu vyplýva, že i sám žalobca robí verejnosti známymi informácie, ktoré sa týkajú jeho podnikateľskej činnosti vykonávanej prostredníctvom obchodnej spoločnosti, a to o nadobúdaní nehnuteľnosti na území Mesta Žilina a nakladanie s nimi. Uvedená skutočnosť potom vylučuje, resp. znemožňuje akýkoľvek zásah do jeho súkromia, ak sám zverejňuje a rozširuje informácie ohľadom jeho pôsobenia v obchodných spoločnostiach a o majetku týchto spoločností. Žalobca pritom prezentuje verejnosti informácie o svojom súkromnom vlastníctve. Uviedla, že na základe svojich podnikateľských aktivít a participácie v politike v roku 2006 sa stal žalobca verejne známou osobou, ktorá v prvom rade musí zniesť i väčšiu mieru kritiky svojej činnosti a musí byť pripravená na jej medializáciu a zverejňovanie hoc aj šokujúcich informácii o nej. V tejto súvislosti poukázala i na listinný dôkaz predložený zo strany žalobcu a to je jeho rodný list, v ktorom sa potvrdzujú informácie preukazované zo strany žalovaného, a to informáciu o tom, že otcom žalobcu je občan Sýrskej arabskej republiky. V tejto súvislosti poukázala, že žalobca mylne interpretuje význam slova pôvod, keď sa nejedná len o jeho štátnu príslušnosť, ale aj o inú jeho príslušnosť, kedy žalobcom prezentované na verejnosti väzby k Sýrii

potvrdzujú, že žalobca je sýrskeho pôvodu. Mala za to, že informácia o pôvode žalobcu obsiahnutá v predmetnom článku v jeho kontexte a vo forme, v akej bola zverejnená nijakým spôsobom nepoburuje a nevyvoláva nepriaznivé následky, ktoré žalobca v žalobe nijakým spôsobom nekonkretizuje. Pokiaľ žalobca poukazuje na absenciu jeho súhlasu so zverejnením predmetných informácii, považovala za nutné uviesť, že tento zákon vyžaduje v súvislosti so spracovaním osobných údajov fyzickej osoby, pričom tento nie je potrebný podľa ustanovenia § 10 ods. 3 písm. a) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov na spracovanie osobných údajov nevyhnutných pre potreby informovania verejnosti masovo-komunikačnými prostriedkami. Pre úplnosť uviedla, že podľa ustanovenia § 14 písm. e) zákona č. 122/2013 Z.z., neplatí zákaz spracovania údajov odhaľujúcich rasový, etnický pôvod, či politické názory, ak sa spracovanie týka osobných údajov, ktoré dotknutá osoba sama zverejnila. Žalovaný v zmysle uvedeného vecne a fakticky informoval obyvateľov Mesta Žilina o aktuálnom dianí v Meste Žilina s tým súvisiacimi skutočnosťami, ktoré nezískal neoprávnene, ani ich neoprávnene nešíril, tieto sa nedotýkali osobnosti žalobcu neprimeraným spôsobom a neboli nepravdivé, nemohli teda vyvolať hrozbu ujmy na strane žalobcu, odôvodňujúcu uplatnenie primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia. Žalobca sám poskytol verejnosti určité informácie zo svojho súkromia a tým ich zbavil ochrany. Žalovaný v rámci jeho chránených ústavných práv poskytol čitateľom Radničných novín Mesta Žilina informácie z verejne dostupných zdrojov o veciach verejných, ktoré umožňovali čitateľom vytvoriť si vlastný názor a ktoré sú predmetom verejných diskusií, z ktorých však nikdy nemôžu všetci vzísť ako prívrženci len jednej strany. K odôvodneniu zmeny žaloby, resp. k skutkovým tvrdeniam právnej zástupkyne žalobcu vo vzťahu k zmene žaloby uviedla, že sa jedná o súkromný profil Ing. K.. a v tomto smere nepovažovala informácie zverejnené na súkromnej stránke profilu na facebooku Ing. K. za konanie žalovaného.

14. Súd vykonal dokazovanie vo veci aj listinnými dôkazmi produkovanými stranami sporu, a to žalobou (č.l. 1-7 spisu), fotokópiou článku s názvom „Do koho rúk sa dostávajú nehnuteľnosti v strede nášho mesta?“ (č.l. 10 spisu), vyjadrením žalovaného zo dňa 27.05.2016 (č.l. 20-22 spisu), fotokópiou článku s názvom „Súd zablokoval Slotom predanú halu Bôrik“ (č.l. 24 spisu), fotokópiou článku s názvom „Slotov podnikateľ pýta štátne stamilióny (č.l. 25 spisu), článkom „Obchod nie je práca, ale životný štýl (č.l 26-29 spisu), fotokópiou článku s názvom „Netrvám na spojení hlasovania o Tescu so športovou halou“ (č.l. 30-40 spisu), fotokópiou článku s názvom „Nespravujem Slotov majetok“ (č.l. 41-45 spisu), fotokópiou článku s názvom „Koncom marca zrušia malé Tesco“ (č.l. 46-47 spisu), replikou (č.l. 52-55 spisu), fotokópiou profilu facebookovej stránky Ing. K. (č.l. 56-58 spisu), duplikou (č.l. 63-66 spisu), článkom s názvom Žilinské centrum Mirage sa rozšíri o bývalé Tesco (č.l. 67-68 spisu), fotokópiou rodného listu žalobcu (č.l 77 spisu), fotokópiou občianskeho preukazu žalobcu (č.l. 78 spisu).

15. Návrh právnej zástupkyne žalovaného na vykonanie dokazovania záznamom z televíznych novín televízie Markíza súd zamietol z dôvodu jeho nadbytočnosti. Súd mal aj bez vykonania tohto dôkazu dostatočne preukázaný a zistený skutkový stav veci. Vykonanie navrhnutého dôkazu z toho dôvodu nepovažoval pre rozhodnutie veci za potrebný. Vykonaním tohto dôkazu mali byť preukázané rovnaké, resp. totožné okolnosti a skutočnosti, ktoré už boli preukazované listinnými dôkazmi obsiahnutými v spisovom materiály. Jedná sa o skutočnosti týkajúce sa investičného zámeru prebudovania tzv. „malého Tesca“ a v tej súvislosti skutočnosti o verejnej činnosti žalobcu, na preukázanie ktorých boli žalovanou stranou súdu už predložené fotokópie článkov s názvom „Koncom marca zrušia malé Tesco“ (č.l. 46-47 spisu) a s názvom „Žilinské centrum Mirage sa rozšíri o bývalé Tesco“ (č.l. 67-68 spisu).

16. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že žalovaný v Radničných novinách Mesta Žilina č. 13/2016 uverejnil článok s názvom „Do koho rúk sa dostávajú nehnuteľnosti v strede nášho mesta?“ Oboznámením sa s obsahom daného článku okresný súd zistil, že predmetný článok čitateľov informoval o skupovaní nehnuteľností nielen v strede mesta Žilina, v blízkosti námestia Andreja Hlinku a obchodného centra Mirage, ale informoval aj o ďalších nehnuteľnostiach v meste Žilina, či v Bytčici. Článok čitateľov informoval, že nehnuteľnosti sa koncentrujú do vlastníctva úzkej skupiny navzájom prepojených subjektov, skupiny SIRS, resp. spoločností prepojených na spoločnosť SIRS, t.j. Slovenská investičná a realitná spoločnosť, a.s., za ktorou, podľa informácií v článku uvedených, stojí podnikateľ George Trabelssie (žalobca), ktorý je zároveň predsedom jej predstavenstva. Článok obsahuje informáciu, že žalobca je podnikateľ sýrskeho pôvodu, pričom v otázke pôvodu žalobcu článok odkazuje na týždenník Trend zo dňa 04.02.2016. V článku je zároveň uvedený aj zoznam konkrétnych nehnuteľností, ktoré podľa tam zverejnených informácií patria do vlastníctva spoločností prepojených na skupinu SIRS. Článok bol sprevádzaný aj fotografiami v ňom spomínaných nehnuteľností (č.l. 10

spisu). Zverejnenie predmetného článku v Radničných novinách Mesta Žilina č. 13/2016 nebolo medzi stranami sporné. Žalobca sa zverejnením predmetného článku, resp. informáciami v predmetnom článku zverejnenými, cítil dotknutý na svojich osobnostných právach, práve na ochranu osobnosti a s ňou sa viažuce právo na súkromie, či česť. Mal za to, že uverejnením informácií v predmetnom článku o jeho pôvode a majetkovej situácii došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, ktoré si vyžadujú osobitnú ochranu, z ktorého dôvodu podal predmetnú žalobu na ochranu osobnosti a žiadal morálne zadosťučinenie formou verejného ospravedlnenia.

17. Okresný súd vec právne posúdil podľa príslušných zákonných ustanovení:

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka („OZ“) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 1 písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

Podľa § 12 ods. 2 privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Podľa § 12 ods. 3 podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Podľa § 13 ods. 1 fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti.

18. Okresný súd v danom prípade skúmal, či zverejnením článku v Radničných novinách č. 13/2016 a v ňom uvedených informácií, došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

19. Žalobca v žalobe uviedol, že konaním žalovaného, a to zverejnením predmetného článku došlo k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, a v tej súvislosti do jeho práva na súkromie a cti. V tejto súvislosti bolo potrebné predovšetkým ustáliť otázku, či v prípade žalobcu ide o osobu verejného záujmu. Judikatúra ako aj právna teória definuje osoby verejného záujmu ako osoby pôsobiace verejne, resp. ako verejne činné osoby, t.j. osoby známe na verejnosti na základe svojej činnosti pre verejnosť alebo na verejnosti. Ide teda o osoby, ktoré sú stredobodom verejného záujmu v spojitosti s určitou činnosťou alebo udalosťou verejného záujmu. Ide napríklad o politikov, významných umelcov, športovcov a pod. U osôb verejného záujmu možno za určitých okolností bez ich súhlasu zverejňovať pravdivé informácie z ich súkromného života. Naopak, u ostatných osôb je takéto zverejňovanie bez ich privolenia vylúčené. Ak ide o osobu verejného záujmu, pričom ide o výkon jej súkromných vecí, je posudzovanie oprávnenosti zásahu do súkromia zverejnením informácií o nej problematickejšie, nakoľko jej právo na ochranu súkromia síce ustupuje pred celospoločensky oprávneným záujmom na verejné informácie, ale zásah ani v tomto prípade nemôže byť bezhraničný. Hranice práva na súkromie osoby verejného záujmu sú limitované tým ako jej súkromné informácie súvisia s vecou verejnou, resp. s verejnou činnosťou takejto osoby. Každý prípad je potrebný posudzovať osobitne, pričom je potrebné zohľadniť faktor, či zverejnené informácie môžu účelne prispieť k nejakej záležitosti vo verejnom záujme a k celospoločenskej diskusii o nej. Zásah do práva na súkromie osoby známej na verejnosti, a teda zníženie ochrany jej súkromia môže byť odôvodnený len verejným záujmom.

20. Okresný súd dospel k záveru, že žalobcu v zmysle vyššie uvedeného nemožno v danej veci považovať za osobu verejného záujmu. Možno konštatovať, že v prípade žalobcu ide o osobu, ktorá nepôsobí vo verejnom sektore. Nevyvíja žiadnu činnosť verejného záujmu tak ako definuje právna teória. Žalobca je súkromný podnikateľ. Je tak bežnou osobou, bežným občanom, a to napriek skutočnosti, že sa v minulosti snažil zapájať do verejného života, keď sa uchádzal o mandát poslanca mesta Žilina. V súčasnosti sa uvedeným smerom žalobca neuberá, resp. v tomto smere sa do verejného života nezapája. Žalobcu nemožno bez ďalšieho považovať za osobu verejného záujmu ani v súvislosti s jeho podnikaním, podnikateľskými aktivitami, či zámermi. Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že často krát je podnikateľská činnosť žalobcu zameraná na nehnuteľnosti nachádzajúce sa v meste Žilina, s historickým charakterom, dobre známe jej obyvateľstvu. Okresný súd poukazuje na obsah samotného článku, z ktorého vyplýva, že nehnuteľnosti, na ktoré článok upriamoval pozornosť a informoval o vlastníckom práve k nim a zároveň o nakladaní s nimi spoločnosťami prepojenými na osobu žalobcu, nie sú mestské. Nejedná sa teda o nehnuteľnosti, ktoré by tvorili majetok mesta Žilina. Možno tak usúdiť, že sa jedná o nakladanie s nehnuteľnosťami, resp. o prevody vlastníckeho práva (kúpu a predaj) v rámci súkromného sektora, resp. o prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi súkromnými podnikateľmi bez účasti subjektu verenej správy. Možno teda konštatovať, že nakladanie s týmito nehnuteľnosťami je výkonom súkromných vecí konkrétnej osoby, resp. konkrétnych osôb, kde absentuje súvis súkromných informácií s vecou verejnou. Okresný súd má za to, že aj keby boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v meste Žilina, konkrétne v jeho centre, opísané v predmetnom článku, verejnou témou medzi obyvateľstvom, automaticky to neznamená, že aj ich vlastník, či nadobúdateľ týmto získava status osoby verejne známej, resp. že túto osobu možno v zmysle vyššie uvedených záverov hodnotiť ako osobu známu na verejnosti, v dôsledku čoho by mohlo byť jej právo na ochranu súkromia obmedzené

a malo by ustúpiť oprávnenému záujmu na verejné informácie. Je len na samotnom vlastníkovi, resp. nadobúdateľovi, nikom inom, v akom rozsahu bude informovať verejnosť.

21. V ďalšom sa súd zaoberal otázkou samotného zásahu do osobnostných práv žalobcu, teda či zásah, t.j. zverejnenie predmetného článku v Radničných novinách mesta Žilina a v ňom uverejnené informácie o (sýrskom) pôvode žalobcu a o nehnuteľnostiach vo vlastníctve spoločností prepojených na žalobcu, resp. spoločností, prostredníctvom ktorých žalobca podniká, a teda o majetkovej situácii žalobcu, bol zásahom neoprávneným, spôsobilým privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach príkladom § 11 (ochrana osobnosti, súkromia a cti). Súd v danom prípade teda posudzoval faktory spôsobilé určiť oprávnenosť zásahu do osobnostných práv žalobcu.

22. Pokiaľ ide o otázku pôvodu žalobcu z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že žalobca sa narodil v Žiline. Je občanom Slovenskej republiky, hlási sa k slovenskej národnosti a má štátnu príslušnosť SR. Zároveň sám žalobca uviedol, že je slovenským občanom, má slovenský pôvod a nemožno hovoriť o jeho sýrskom pôvode. Možno tak usúdiť, že sám žalobca sa cíti byť slovenským občanom a jednoznačne svoj sýrsky pôvod odmieta. Ani z listinných dôkazov (článkov) predložených žalovaným nevyplýva hlásenie sa žalobcu k sýrskemu pôvodu. Zo žiadneho z týchto článkov nevyplýva, že by žalobca sám vyslovene uviedol akého je pôvodu, resp. že jeho pôvod je sýrsky. Tieto články tak nepreukazujú tvrdenie žalovaného o sýrskom pôvode žalobcu. Aj z hľadiska významu „pôvodu osoby“, ktorý možno definovať ako národnú, rodovú, či spoločenskú príslušnosť je z doložených dokladov jednoznačné, že žalobca nie je osobou sýrskeho pôvodu. Informáciu o sýrskom pôvode žalobcu zverejnenú v predmetnom článku tak možno vyhodnotiť ako nepravdivú. Jej pravdivosť nebola v konaní preukázaná. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že predmetná informácia vychádzala len z neoverených údajov, z článkov zverejnených v iných periodikách. Súd má za to, že opakovaným zverejnením nepravdivej informácie v rôznych médiách, či periodikách, sa táto informácia pravdivou nestáva. V tejto súvislosti súd uvádza, že aj keby pripustil, že žalobca je relatívne známou osobou na verejnosti (čo však v zmysle vyššie uvedenej právnej teórie nie je) nebolo možné zverejniť o žalobcovi nepravdivú informáciu, tak aby táto požívala ochranu slobody prejavu. Na tomto mieste však súd považuje ďalej za potrebné uviesť, že zverejnenie nepravdivého údaju automaticky ešte nemusí znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Takýto zásah je daný len vtedy, keď existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry, a ten zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Súd má za to, že z hľadiska kontextu predmetného článku ako celku, zverejnenie tejto nepravdivej informácie o pôvode žalobcu predstavovalo zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý túto intenzitu presiahol. Z textu celého článku sa javí táto informácia ako informácia poskytnutá zámerne.

23. Rovnako okresný súd dospel k záveru, že táto intenzita bola presiahnutá aj informovaním o majetkovej situácii žalobcu. V tejto súvislosti súd k námietke žalovaného, že predmetný článok nevymenúva žiadne nehnuteľnosti, ktoré by boli vo vlastníctve žalobcu ako fyzickej osoby, ale vymenúva nehnuteľnosti vo vlastníctve právnických osôb, uvádza, že súdu je zrejmé, že je nevyhnutné rozlišovať medzi ochranou fyzickej osoby a povesťou právnickej osoby, avšak každá spoločnosť ako právnická osoba má personálny substrát, ktorý tvoria fyzické osoby (členovia, spoločníci, štatutárni zástupcovia a pod.), prostredníctvom ktorých právnická osoba koná. V predmetnom článku bolo v súvislosti s tam uvedenými obchodnými spoločnosťami vyslovene uvedené meno žalobcu, tak že s týmito obchodnými spoločnosťami je žalobca prepojený, za týmito obchodnými spoločnosťami stojí, ako aj bolo uvedené, že zastáva funkcia predsedu predstavenstva. Z uvedeného dôvodu preto námietka žalovaného v tomto smere nemôže podľa názoru súdu obstáť. Okresný súd má za to, že majetková situácia, pokiaľ nejde o určité presne zákonom vymedzené osoby, ktoré sú povinné zverejňovať informácie o svojom majetku v podobe majetkového priznania, je súkromnou záležitosťou každej fyzickej osoby. Žalobca osobou povinne zverejňujúcou informácie o svojom majetku jednoznačne nie je. Nemožno tak bez jeho súhlasu tieto informácie zhromažďovať a následne zverejňovať, a to ani s prihliadnutím na fakt, že sám žalobca sa o svojej majetkovej situácii na inom mieste, v inom čase, či v inom periodiku, alebo médiu zmienil, nakoľko išlo o jeho právo slobodného rozhodnutia. Len žalobca má právo rozhodnúť, ktoré informácie zo svojho súkromného života a v akom rozsahu zverejní. Toto právo neprislúcha inej osobe, ibaže by to bolo dôležité z hľadiska verejného záujmu. Súd dospel k uvedenému záveru napriek skutočnosti, že informácie o vlastníckych vzťahoch, či účasti fyzických osôb v právnických osobách sú prostredníctvom príslušných registrov verejne dostupné. Súd nemal za nežiaduce, resp. nevhodné zhromažďovanie informácií o majetkovej situácii žalobcu, avšak súd nevzhliadol verejný záujem na zverejnení informácií

o majetkovej situácii žalobcu v takom rozsahu ako informoval predmetný článok, resp. nevzhliadol potrebu informácie v takomto rozsahu pre verejnosť. Z obsahu článku je zrejmé, že sa nejedná len o nehnuteľnosti v strede mesta Žilina, tak ako názov predmetného článku pri jeho prečítaní evokoval, ale jedná sa aj o ďalšie nehnuteľnosti patriace žalobcovi, resp. spoločnostiam, za ktorými žalobca stojí. Takáto spojitosť, či takto formulovaný text predmetného článku naznačuje, že cieľom článku bolo informovať o majetku žalobcu, resp. o jeho majetkovej situácii vymenovaním nehnuteľností v jeho vlastníctve. Celý kontext článku vzbudzuje dojem, resp. vedie k záveru, že účelom a cieľom zverejnenia predmetného článku bolo oboznámiť verejnosť s majetkovou situáciou žalobcu v čo najväčšom možnom rozsahu. Podľa názoru súdu článok, tak ako bol koncipovaný, nenapĺňal primárny účel spravodajstva, t.j. prezentáciu udalostí týkajúcich sa verejnosti a otázok spoločenského života a ich obhajoba.

24. Okresný súd má za to, že informácia o sýrskom pôvode žalobcu a informácia o majetkovej situácii žalobcu sama o sebe nebola spôsobilá vyvolať ujmu, tak ako konštatoval žalovaný, avšak v kontexte celého zverejneného článku bola spôsobilá vzhľadom na zvolený spôsob podania informácie (resp. tón oznámenia informácie) a načasovanie v dobe migračnej krízy a známeho postoju k nej zo strany väčšiny obyvateľstva, vo vzťahu vyznieť difamačne. Článok čitateľovi poskytol informáciu, že významné nehnuteľnosti v centre mesta kupujú spoločnosti, za ktorými stojí žalobca, podnikateľ sýrskeho pôvodu a koncentrujú sa do vlastníctva úzkej skupiny navzájom prepojených subjektov, pričom pozadie niektorých smeruje až do zahraničia (krajín mimo Európskej únie), ktorú informáciu žalobca vyhodnotil ako informáciu vzbudzujúcu dojem, že žalobca zobral obyvateľom mesta ich najvýznamnejšie nehnuteľnosti a verejné pohoršenie nad vzniknutou situáciou. Treba dať za pravdu žalobcovi, že z kontextu článku ako jednotného celku sa javí použitie informácii o sýrskom pôvode a zahraničných nadobúdateľoch mimo EÚ ako účelové. Žalovaný tvrdil, že tieto výroky v článku, vzbudzujúce podľa názoru žalobcu verejné pohoršenie, sú len hodnotiacimi úsudkami. S týmto tvrdením žalovaného však nemožno súhlasiť. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných, teda subjektívnych kritérií. Autor článku vyslovene uviedol, kto nadobúda nehnuteľnosti v centre mesta, s čím použil informáciu o sýrskom pôvode ako aj informáciu o krajinách mimo EÚ. Nejde teda o žiadne subjektívne hodnotenie, prípadne kritiku, či kritický postoj, ale iba o konštatovanie skutočnosti, čiže skutkové tvrdenie. Okresný súd má za to, že jediné tvrdenie žalovaného v článku, o ktorom možno ustáliť, že je hodnotiacim úsudkom, je hodnotenie stavu predmetných nehnuteľností ako stavu chátrajúceho. Ide o subjektívny názor autora článku, preto je tento potrebné akceptovať.

25. Súd dospel k záveru, že zverejnenie článku, resp. článok tak ako bol napísaný a bežnému čitateľovi ponúknutý, zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti v zmysle § 11 OZ, do jeho práva na ochranu súkromia, cti.

26. Súd v závere považuje za potrebné uviesť, že zvažoval konflikt medzi ústavnými právami, a to právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti. V tomto smere vychádzal z právnej teórie, že pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu je kľúčovou otázka intenzity zásahu do jedného základného práva, ktorá sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt. Považoval za potrebné zohľadniť určitú proporcionalitu, rovnováhu medzi týmito dvomi ústavnými právami. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a intenzitu zásahu do práv žalobcu súd vyhodnotil, že v danom prípade je nutné poskytnúť, resp. dať prednosť ochrane osobnosti žalobcu pred právom na slobodu prejavu žalovaného.

27. Okresný súd má za to, že je namieste priznanie morálneho odškodnenia žalobcovi vo forme ospravedlnenia v Radničných novinách Mesta Žilina, v rámci ktorých bol článok zverejnený a v rámci ktorých sa s podanými informáciami oboznámil určitý okruh čitateľov tohto periodika. Z hľadiska formy a spôsobu, akým k zásahu došlo, ospravedlnenie v Radničných novinách Mesta Žilina, je primeranou a účelnou satisfakciou pre žalobcu. Určovací nárok, ktorým žalobca žiadal zverejniť ospravedlnenie aj na webovom sídle mesta Žilina považoval súd vzhľadom na skutkové odôvodnenie tohto nároku zo strany žalobcu za neopodstatnený. Informácie zverejnené na súkromnej stránke profilu na facebooku Ing. K. sú vzhľadom k danej veci bez právneho významu, nakoľko sa nejedná o konanie žalovaného, hoci sa Ing. Igor Choma touto formou, resp. na tomto mieste, vyjadruje k osobe žalobcu. Nemožno bez ďalšieho konštatovať, že na svojom súkromnom facebookovom profile vystupuje Ing. K. ako štatutárny zástupca

žalovaného. Keďže sa jedná o súkromný profil Ing. K., a nie internetové médium priamo žalovaného tomuto nároku žalobcu nebolo možné vyhovieť, a preto súd v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.

28. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

29. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

30. Okresný súd má za to, že žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, pokiaľ ide o samotný nárok na morálne zadosťučinenie vo forme verejného ospravedlnenia za zásah do jeho osobnostných práv, keď súd vyhodnotil, že je nutné uprednostniť právo žalobcu na ochranu osobnosti. Avšak žalobca bol neúspešný, čo do spôsobu zverejnenia ospravedlnenia na webovom sídle mesta. Súd vyhodnotil, že postačujúce, resp. primerané bude zverejnenie ospravedlnenia len v tlači, ktorej bol článok zverejnený, t.j. v Radničných novinách Mesta Žilina. S poukazom na uvedené súd tak vyhodnotil úspech žalobcu ako úspech v rozsahu 50 % a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

27. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ustanovenia § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.