Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cpr-4-2015.pdf
PDF · 144.02 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-10C/302/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok v spore žalobcu Občianskeho združenia pre rozvoj regiónu Spiš, so sídlom Vlkovce 90, IČO: 42 090 156, zastúpeného Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom, so sídlom Mnoheľova 17, Poprad proti žalovanému J. P., R. V. J. Y. XX, zastúpeného spoločnosťou BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, IČO: 36 833 533, o náhradu škody vo výške 5.620,16 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.800,-- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 6.6.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na súd 9.4.2015 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia náhrady škody vo výške 5.620,16 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 6.6.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu.
2. Zástupca žalobcu žalobu odôvodnil tvrdeniami, že žalobca uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával u žalobcu prácu manažéra združenia. Do pracovnej náplne žalovaného patrilo aj dokladovanie cestovných výdavkov v súlade so zákonom č.283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Dňa 14.3.2013 žalovaný na základe informácie od bývalej ekonómky A.. Y. G. previedol z bankového účtu žalobcu na svoj osobný účet sumu 2.800 eur, ktorú vydokladoval cestovnými príkazmi za pracovné cesty vykonané v mesiacoch jún 2012 - december 2012. Tento bankový prevod žalovaný zrealizoval neoprávnene, nakoľko cestovné príkazy potrebné na vyúčtovanie náhrad za tieto pracovné cesty neboli predložené žalobcovi v súlade s § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, tzn. najneskôr do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli pracovné cesty zakladajúce nárok na cestovné náhrady skončené. Žalovaný tiež na základe informácie ekonómky A.. Y. G. neoprávnene v rozpore so zákonom o vedení účtovníctva vykonal úhrady za poplatky za expresnú platbu za poskytnuté telekomunikačné služby vo výške 10,08 eur, nakoľko včas nepredkladal účtovníčke faktúry za tieto služby zasielané mu elektronicky do mailovej schránky. V nadväznosti na toto konanie žalovaného Poľnohospodárska platobná agentúra Bratislava (ďalej len platobná agentúra) podaním z 27.2.2014 žalobcovi oznámila, že znížila výplatu žalobcom požadovaných celkových výdavkov o sumu 5.620,16 eur. Jednalo sa o sumu požadovanej náhrady cestovných výdavkov vo výške 2.800 eur, a to s poukazom na porušenie zákona č.283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, a tiež aj o zaplatené poplatky za expresné platby za telekomunikačné služby vo výške 10,08 eur, spolu teda o sumu 2.810,08 eur. Keďže suma 2.810,08 eur predstavovala viac ako 3% celkovej
sumy výdavkov požadovaných žalobcom, agentúra v súlade s nariadením ES celkovú sumu priznaných výdavkov znížila o dvojnásobok sumy 2.810,08 eur, teda o sumu 5.620,16 eur. Zástupca žalobcu argumentoval, že rozdiel medzi sumou žalobcom požadovaných výdavkov, a sumou výdavkov, ktorú platobná agentúra žalobcovi v skutočnosti vyplatila, vo výške 5.620,16 eur, predstavuje škodu, ktorú žalobcovi v príčinnej súvislosti s výkonom a plnením pracovných úloh zavineným porušením povinnosti spôsobil žalovaný. Žalovaný za škodu zodpovedá v celom rozsahu. Jeho pochybenie spočíva v neprofesionálnom postupe pri výkone práce manažéra združenia. Zodpovednosť žalovaného vyplýva z ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce. Uviedol, že žalovaný bol na zaplatenie škody v celej jej výške 5.620,16 eur bezvýsledne vyzvaný písomnou výzvou z 19.5.2014.
3. V rámci prípravy pojednávania súd podľa § 114 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 zrušeného zákonom č.160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 (ďalej len Civilný sporový poriadok) žalovanému doručil žalobu s prílohami na vyjadrenie. Zástupca žalovaného podaním z 7.7.2015 doručeným súdu 13.7.2015 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania nároku. Uviedol, že na základe obsahu žaloby zastáva názor, že žalobca za moment vzniku požadovanej škody považuje nepredloženie cestovných príkazov za mesiace jún 2012 - december 2012 najneskôr do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom žalovaný tú ktorú pracovnú cestu vykonal. Škoda teda mala vznikať postupne nepredkladaním jednotlivých cestovných príkazov žalobcovi počnúc mesiacom júl 2012 a končiac mesiacom január 2013. Žalobca pritom mal vedomosť o všetkých pracovných cestách žalovaného, aj o vystavovaní jednotlivých cestovných príkazov. Vychádzajúc z § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nárok na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, predmetný nárok na náhradu škody sa postupne v období od júla 2014 do januára 2015 premlčal. Žalobca žalobu podal až 9.4.2015. Pre prípad nestotožnenia sa súdu so vznesenou námietkou premlčania k meritu veci vo vzťahu k nároku na náhradu škody uplatnenému s poukazom na expresné platby uhradené v súvislosti s oneskorenými úhradami za telekomunikačné služby namietol, že v žalobe absentujú základné právne relevantné tvrdenia. Žalobca vo vzťahu k tomuto nároku nepredložil ani žiadne dôkazy. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody uplatnenému s poukazom na porušenie zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zástupca žalovaného argumentoval, že nie je naplnená ani jedna zo zákonných podmienok vzniku všeobecnej pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného za škodu. Zo žaloby nevyplýva, že žalobcom deklarovaná škoda vznikla pri plnení pracovných úloh žalovaným alebo v súvislosti s ním. Zo žaloby nie je možné vyvodiť, ako pokuta udelená žalobcovi platobnou agentúrou súvisí s plnením pracovných úloh žalovaným, a ani aké porušenie pracovných povinnosti žalovaným malo byť dôvodom vzniku škody. Žalovaný pri predkladaní cestovných príkazov konal v súlade s pokynmi žalobcu ako zamestnávateľa, a to dodatkom č. 1 k jeho internému predpisu o pracovných cestách a poskytovaní cestovných náhrad z 1.6.2010, podľa ktorého cestovné náhrady nebolo možné uhradiť pred prijatím platby od platobnej agentúry. Preto žalovaný v súlade s týmto interným predpisom cestovné príkazy predkladal až v čase, kedy ich bolo možné aj uhradiť. V opačnom prípade by žalobcovi vznikali dlhy a hrozilo mu predĺženie. Postup žalovaného pri predkladaní cestovných príkazov tak nemožno kvalifikovať ako protiprávny úkon alebo porušenie jeho pracovných povinností. Naviac, medzi žalobcom tvrdeným porušením právnych povinnosti žalovaným a tvrdenou škodou neexistuje príčinná súvislosť. Žalovaný nebol zodpovedný za účtovníctvo žalobcu. Nemôže zodpovedať za to, že žalobca predložil platobnej agentúre nesprávne zaúčtované podklady, ktoré následne boli agentúrou označené ako neoprávnené výdavky.
4. Zástupca žalobcu na vyjadrenie zástupcu žalovaného k žalobe reagoval podaním z 14.8.2015 doručeným súdu 18.8.2015, ktorým oznámil, že na podanej žalobe v celom rozsahu trvá. Nesúhlasil so vznesenou námietkou premlčania nároku. Uviedol, že žalobca sa o vzniku škody, ktorá je predmetnom žaloby, nedozvedel uplynutím lehoty stanovenej § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ale dňom skončenia kontroly zo strany platobnej agentúry, ktorá realizovala preplácanie projektu, ktorý bol predmetom činnosti žalobcu. Kontrola skončila 31.12.2013. Žalobca bol s jej výsledkom oboznámený 9.12.2013. Žalobca sa teda o vzniku škody dozvedel 9.12.2013. Nárok uplatnený žalobou preto nemôže byť premlčaný. K námietkam zástupcu žalovaného smerujúcim k meritu veci uviedol, že žalovaný ako zamestnanec mal povinnosti vyplývajúce mu zo Zákonníka práce a zo zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, o ktorých musel vedieť. Dodatok č. 1 k internému predpisu žalobcu z 1.6.2010 bol v rozpore so zákonom č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. O tejto skutočnosti žalovaný musel vedieť. Ani neznalosť zákona nemôže byť dôvodom nepreukázania jeho zavinenia na vzniku škody. Z odpovede platobnej agentúry z 16.6.2014 jednoznačne vyplýva, že kontrolou bolo zistené, že vyúčtovanie a správa z pracovných ciest vykonaných žalovaným v rozhodnom období bola žalobcovi predložená až 14.3.2013, teda v rozpore aj Dodatkom č. 1 k internému predpisu žalobcu z 1.6.2010. Úhradu cestovných náhrad z účtu žalobcu vykonal žalovaný. Tým došlo k porušeniu § 36 ods. 7 a 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách a tiež § 5 ods. 3 interného predpisu žalobcu z 1.6.2010.
5. V priebehu ďalšieho konania strany zotrvali na svojich stanoviskách a argumentácii. Zástupca žalobcu uviedol, že žalovaný porušil svoje právne povinnosti, keď podklady a vyúčtovanie pracovných ciest vykonaných v mesiacoch júl 2012 - december 2012 žalobcovi predložil až 21.5.2013, a keď úhrady náhrad za tieto pracovné cesty zrealizoval 14.3.2013 bez toho, aby pracovné cesty boli riadne zdokladované, vyúčtované a odsúhlasené žalobcom. Zástupca žalovaného namietal, že žalovaný pracovné cesty v mesiacoch jún 2012 - december 2012 vykonal oprávnene. Ustanovenie § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách ustanovuje iba poriadkovú lehotu, ktorej zmeškanie nemá za následok stratu práva na cestovné náhrady. Pracovné cesty boli vyúčtované oneskorene iba z dôvodu, že žalovaný sa riadil internou smernicou žalobcu. Preto nemôže isť o protiprávny úkon žalovaného a nie je možné konštatovať ani jeho zavinenie. Situáciu, že žalobcovi neboli platobnou agentúrou priznané náhrady za výdavky v plnej výške, spôsobilo predovšetkým chaotické účtovníctvo žalobcu, za ktoré žalovaný nezodpovedá. Podľa čl. VII. ods. 5 a čl. X. ods. 5 stanov žalobcu za hospodárenie a vedenie účtovníctva zodpovedalo predsedníctvo združenia. Žalovaný doklady týkajúce sa pracovných ciest riadne doložil a predsedníctvo združenia ich schválilo. Medzi konaním žalovaného a žalobcom tvrdenou škodou nie je príčinná súvislosť. Škoda mala vzniknúť na základe rozhodnutia platobnej agentúry ako tretieho subjektu, odlišného od účastníkov zmluvného pracovnoprávneho vzťahu. V takomto prípade dochádza k pretrhnutiu príčinnej súvislosti. Poukazoval tiež na skutočnosť, že platby, ktoré platobná agentúra poskytuje žalobcovi na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, sú platbami zálohovými. Konečné vyúčtovanie podľa zmluvy má nastať až v roku 2017. Preto nateraz je predčasné hovoriť o vzniku škody. Navyše, žalobca rozhodnutie platobnej agentúry žiadnym spôsobom nenapadol, nenamietol zníženie požadovanej platby, aj keď tak mal možnosť urobiť. Trval na vznesenej námietke premlčania.
6. Podľa § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku v žalobe sa okrem všeobecných náležitosti podania strán uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd rozhodne, ktoré z dôkazov vykoná. Podľa § 186 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa § 316 Civilného sporového poriadku individuálny pracovnoprávny spor na účely tohoto zákona je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a obdobných pracovných vzťahov. Podľa § 319 súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol , ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Podľa § 323 Civilného sporového poriadku na konanie podľa tohoto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak.
7. V predmetnom spore súd vykonal všetky dôkazy navrhované stranami a skutkový stav ustálil nasledovne: Z internetového výpisu z evidencie občianskych združení vedenej Ministerstvom vnútra SR a stanov združenia schválených zhromaždením členov 28.9.2009 v znení ich dodatkov (ďalej len stanovy združenia) vyplýva, že Občianske združenie pre rozvoj regionu Spiš so sídlom Vlkovce, Vlkovce 90,
IČO: 42 090 156 (ďalej len združenie), ako združenie založené podľa zákona č.83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov vzniklo 15.10.2009 a je registrované na Ministerstve vnútra SR pod č. VVS/1-900/90-34486. Zmeny stanov združenia boli zaregistrované 23.8.2012 pod č. VVS /1-900/90 -34486- 1 a následne 13.11.2015 pod č. VVS/1-900/90-34486-5. Združenie bolo založené za účelom zlepšenia kvality života obyvateľov vymedzeného územia regiónu Spiš, a to podporou aktivít občanov, organizácií tretieho sektora, podnikatelských a iných subjektov na území, a to predovšetkým podporou zachovania pracovných miest a vytvárania nových pracovných príležitostí, vytváraním podmienok pre rozvoj vidieckeho cestovného ruchu a agroturistiky, zlepšením vzhľadu a infraštruktúry územia podporou a rozvojom obcí, zvyšovaním vzdelanosti a informovanosti občanov, vytváraním podmienok pre využívanie alternatívnych a obnovitelných zdrojov energií, a ďalšími. Podľa platných stanov najvyšším orgánom združenia je valné zhromaždenie (podľa pôvodného znenia stanov členská schôdza resp. zhromaždenie členov združenia), výkonným orgánom predsedníctvo združenia (podľa pôvodného znenia stanov výkonný výbor), a štatutárnymi orgánmi predseda a podpredseda združenia.
8. Zo zmluvy o poskytovaní nenávratného finančného príspevku č. 7200072 uzavretej medzi žalobcom a Pôdohospodárskou platobnou agentúrou so sídlom Dobrovičová 12, Bratislava1, IČO: 30 794 323, (ďalej len platobná agentúra) vrátane jej dodatkov č. 1 - 10 (ďalej len zmluva o poskytovaní finančného príspevku) vyplýva, že touto zmluvou si zmluvné strany s poukazom na rozhodnutie o schválení žiadosti združenia o poskytnutie nenávratného finančného príspevku podľa zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva upravili vzájomné práva a povinnosti pri poskytovaní finančného príspevku. Zmluvou sa (okrem iného) zmluvné strany dohodli na výške príspevku, platobná agentúra sa zaviazala poskytnúť žalovanému pri uzatvorení zmluvy a po začatí realizácie činnosti zálohovú platbu, ktorá neprekročí 20 % schváleného finančného príspevku, a následne na základe žiadosti žalovaného o platby refundovať jeho oprávnené výdavky s tým, že záverečnú žiadosť o platbu, vrátane zúčtovania zálohovej faktúry, žalovaný platobnej agentúre predloží najneskôr do 30.6.2015.
9. Medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že žalovaný pracoval u žalobcu na základe pracovnej zmluvy v pracovnej pozícií manažéra miestnej akčnej skupiny združenia. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z pracovnej zmluvy z 10.8.2010 predloženej žalobcom, podpísanej žalovaným a za žalobcu vtedajším predsedom združenia J.. E. L.. Z obsahu pracovnej zmluvy vyplýva, že strany ako deň nástupu do práce dohodli deň 18.8.2010 a pracovný pomer dojednali na neurčitý čas. Podľa výpovede žalovaného jeho povinnosťou ako manažéra bolo vykonávať kontrolu prijatých žiadostí o nenávratné finančné príspevky a pripravovať ľudí a obce na to, aby vedeli, ako narábať s finančnými prostriedkami z fondov ES. Uviedol, že bol administrátorom nastavenia týchto vecí vo východoslovenskom regióne s tým, že všetko sa vyvíjalo postupne. Ako zákony, tak aj prax. Združenie nemalo svoju podnikateľskú činnosť. Žilo len z členských príspevkov a refundácii, ktoré prichádzali rôzne podľa toho, aké mal štát možnosti. Za jeho doby združenie nebralo žiadne úvery. Z výpovede svedkyne H.. F. F. vyplýva, že 1.5.2013 žalovaného v pozícii manažéra združenia vystriedala táto svedkyňa.
10. Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie, okrem prípadov uvedených v § 182 a § 185 (všeobecná pracovnoprávna zodpovednosť zamestnanca za škodu). Predpokladom vznik všeobecnej pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa citovaného ustanovenia § 179 ods. 1 Zákonníka práce je teda: porušenie právnej povinnosti zamestnancom (existencia protiprávneho úkonu), vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti zamestnancom a vznikom škody, a zavinenie na strane zamestnanca. Všetky tieto predpoklady všeobecnej zodpovednosti za škodu musia byť splnené súčasne. Dôkaznú povinnosť, vrátane povinnosti preukázať zavinenie zamestnanca (s výnimkou prípadov podľa § 182 a § 185 Zákonníka práce) má pritom zamestnávateľ.
11. Žalobca v prejednávanom spore tvrdil, že žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z § 36 ods. 7 a ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, keď podklady a
vyúčtovanie pracovných ciest vykonaných v mesiacoch jún 2012 - december 2012 ako zamestnanec zamestnávateľovi predložil až v máji 2013, teda po lehote stanovenej týmto zákonom, a keď úhrady náhrad za tieto pracovné cesty vo výške celkom 2.800 eur (7x 400 eur) zrealizoval 14.3.2013 neoprávnene, teda bez toho, aby pracovné cesty boli riadne zdokladované, vyúčtované a odsúhlasené zamestnávateľom. Žalovaný tiež neoprávnene v rozpore so zákonom o vedení účtovníctva zrealizoval úhradu poplatkov za expresné platby za poskytnuté telekomunikačné služby vo výške 10,08 eur.
12. Podľa § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o cestovných náhradách) zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená. Podľa § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.
13. Medzi stranami neboli sporné skutočnosti, že žalovaný v mesiacoch jún 2012 až december 2012 absolvoval pracovné cesty tak, ako to vyplýva z cestovných príkazov č. 43-49/2012 (celkom 7 cestovných príkazov) predložených žalobcom. Žalobca v konaní nerozporoval skutočnosti, že žalovaný tieto pracovné cesty skutočne vykonal, a že za tieto pracovné cesty mu prislúchajú cestovné náhrady tak, ako boli v cestovných príkazoch vyúčtované. Žalobca tvrdil, že žalovaný porušil svoje povinnosti v súvislosti s vyúčtovaním týchto pracovných ciest a vyplatením náhrad za ne.
14. Na všetkých cestovných príkazoch je v časti týkajúcej sa povolenia pracovných ciest podpis bývalého predsedu združenia J.. E. L. datovaný dňami predchádzajúcim vždy vykonaniu pracovných ciest v príslušnom kalendárnom mesiaci. Ako dátum vykonania vyúčtovania pracovných ciest a vyplatenia náhrad za ne vo výške upravenej na sumu celkom 400 eur za všetky pracovné cesty v jednom kalendárnom mesiaci je uvedený deň 14.3.2013 s podpismi J.. Č. ako pokladníčky a bývalého predsedu združenia J.. E. L.. Z výpisu z účtu združenia v UniCredit Bank a.s. zo dňa 14.3.2013 vyplýva, že uvedeného dňa bol v prospech žalovaného vykonaný prevod z účtu žalobcu celkom 9 x po sume 400 eur, teda celkom 3.600 eur. Podľa potvrdenia UniCredit Bank a.s. z 20.8.2015 sedem platieb vo výške po 400 eur (celkom 2.800 eur) bolo zadaných a autorizovaných cez internetbanking žalovaným.
15. Žalovaný v svojej výpovedi na pojednávaní konanom 1.3.2016 uviedol, že predmetné cestovné príkazy dával do učtárne, ale neboli schválené a vyúčtované z dôvodu, že združenie nemalo peniaze. Vyplatené boli po tom, čo prišli peniaze. Keď mu bolo novou manažérkou združenia H.. F. F. vytýkané, že nie sú podpísané, že je to len zdrap papiera, príkazy vytlačil ešte raz a oproti podpisu ich odovzdal J.. E. L.. Potvrdil svoju účasť na stretnutí výkonného výboru v máji 2013. V listine označenej ako „Vyjadrenie k výzve zo dňa 3.4.2014“ z 15.4.2014, ktorým žalovaný reagoval na výzvu združenia na úhradu škody vo výške 5.620,16 eur s poukazom na rozhodnutie členskej schôdze združenia, žalovaný uviedol, že „...Cestovné náklady za obdobie od júna 2012 do decembra 2012, t.j. za 7 mesiacov, však boli zdokladované a následne osobne odovzdané do rúk J. E. L. -predsedu MAS OZ RRS dňa 21.5.2013. Cestovné náklady, na základe cestovných príkazov za spomínané obdobie nemožno považovať za neoprávnené, pretože boli predložené ihneď po tom, ako mi bola emailom doručená výzva manažérky MAS J. H.. F. dňa 21.5.2013 a v stanovenom termíne do doby zúčtovania podľa pokynov Poľnohospodárskej platobnej agentúry doručené “. Zo správy z kontroly činnosti združenia vykonanej revíznou komisie a monitorovacím výborom združenia z 13.5.2013 za obdobie od 1.1.2010 do 30.4.2013 (okrem iného) vyplýva, že 9 platieb vo výške po 400 eur zrealizovaných bankovým prevodom dňa 14.3.2013 nebolo doložených žiadnymi účtovnými
dokladmi. Správa konštatuje, že komisia nariadila žalovanému ako bývalému manažérovi združenia odstrániť všetky nezrovnalosti, na ktoré bol vyzvaný výzvou z 10.5.2013, do 17.5.2013. Svedkyňa H.. F. F., nová manažérka združenia, predtým členka výkonného výboru, v svojej výpovedi na pojednávaní 10.5.2016 uviedla, že výbor žalovaného a bývalú ekonómku združenia A.. Y. G. opakovane vyzýval, aby im aspoň raz ročne predkladali doklady a finančné zúčtovanie za predošlé obdobie. K tomu však nikdy nedošlo. Nikdy nemali čas. To bol dôvod, prečo došlo nakoniec aj k ich odvolaniu. V súvislosti s ukončením ich činnosti ich výbor vyzval na odovzdanie všetkých dokladov. Z ich strany to bolo pomalé. Preto výbor zvolal revíznu a monitorovaciu komisiu, aby urobila kontrolu za obdobie, kedy manažérom bol žalovaný. Za toto obdobie revízna komisia ani výbor nezasadali. Tak výbor zistil, že 14.3.2013 bolo na účet žalovaného prevedených 9 x 400 eur. Výbor nevedel, čo sú to za prevody. Po tom, čo žalovaný na výzvu výboru povedal, že ide o cestovné náhrady, výbor vyzval žalovaného na predloženie cestovných príkazov. Žalovaný cestovné príkazy doniesol v máji 2013 na výbor. Potvrdila, že ide cestovné príkazy č. 43- 49/2012 nachádzajúce sa v spise. Uviedla, že po tom došlo k ich podpisovaniu so spätnými dátumami, a to ako dátumov schválenia pracovných ciest a dátumov predloženia príkazov na vyúčtovanie, ako aj dátumov samotného vyúčtovania. Združenie cestovné príkazy zapísalo s marcovým dátumom kvôli tomu, že u posledných 2 cestovných príkazoch tak ešte neuplynuli lehoty na vyplatenie cestovných náhrad. Zvyšných 7 cestovných príkazov bolo však už po lehotách. Z listiny z 21.5.2013 podpísanej bývalým predsedom združenia p. E. L. označenej ako „Odovzdanie vyžiadaných dokumentov“ vyplýva, že J.. E. L. podpisom na tejto listine potvrdil, že žalovaný mu osobne dna 21.5.2013 odovzdal dokumenty podľa výzvy manažérky H.. F. F., a to cestovné príkazy a správy z pracovných ciest vykonaných žalovaným v období od júna 2012 do apríla 2013. E. L. v svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní 7.10.2016 potvrdil, že si spomína na máj 2013, kedy mu žalovaný doniesol cestovné príkazy. Potvrdil svoj podpis na príkazoch. Prečo ich žalovaný dal neskoro a kedy ich podpísal nevedel uviesť s tým, že si už nepamätá. Uviedol, že cestovné príkazy mali na starosti žalovaný a ekonómka. Či si ich vypísali správne, to nekontroloval.
16. Na základe vyššie uvedených dôkazov, ktoré si vzájomne neodporujú, súd považoval za dôvodný záver, že žalovaný pracovné cesty, ktoré ako manažér združenia vykonal v mesiacoch jún 2012
- december 2012, žalobcovi zdokladoval za účelom ich vyúčtovania až 21.5.2013. Keďže jeho povinnosťou podľa cit. § 36 ods. 7 zákona o cestovných náhradách bolo predložiť žalobcovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad za tieto pracovné cesty vždy najneskôr do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom pracovné cesty boli skončené, súd sa stotožnil so žalobcom, že žalovaný ako zamestnanec, ktorý vykonal predmetné pracovné cesty, porušil povinnosť uloženú mu zákonom o cestovných náhradách. Podľa § 5 ods. 3 internému predpisu žalobcu z 1.6.2010 o pracovných cestách a o poskytovaní cestovných náhrad (ďalej len interný predpis žalobcu) žalovaný mal tak urobiť do 20 pracovných dní po skončení pracovnej cesty. Podľa zákona o cestovných náhradách najneskôr do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom pracovné cesty boli skončené. Žalovaný tiež ako manažér oprávnený nakladať s finančnými prostriedkami žalobcu porušil právnu povinnosť uloženú mu citovaných § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách, ak dňa 14.3.2013, tzn. v čase, kedy predmetné pracovné cesty neboli riadne doložené písomnými dokladmi potrebnými na vyúčtovanie cestovných náhrad a kedy nebolo vykonané ani ich riadne vyúčtovanie, ako zamestnávateľ pristúpil k uspokojeniu svojich nárokov ako zamestnanca a formou internetbankingu zrealizoval prevod cestovných náhrad 7x po 400 eur (celkom sumy 2.800 eur) na svoj osobný účet. Žalovaný tak tiež porušil tiež § 6 ods. 4 interného predpisu žalobcu, podľa ktorého pokiaľ zamestnanec nesplní povinnosti ustanovené zákonom o cestovných náhradách, ako aj povinnosti podľa tohto interného predpisu, vyplatia sa mu iba tie cestovné náhrady, ktoré je možné v súlade so zákonom o cestovných náhradách a v súlade s týmto interným predpisom uznať za oprávnené.
17. K argumentácii zástupcu žalovaného, že lehoty stanovené zákonom o cestovných náhradách sú len poriadkovými lehotami, ktorých nedodržanie nemá za následok stratu nároku na cestovné náhrady za pracovnú cestu, ako aj k niektorým ďalším námietkam žalovaného vo vzťahu k vyššie uvedenému protiprávnemu konaniu žalovaného a dôkazom o ňom, súd uvádza: S právnym záverom, že nedodržanie lehôt stanovených zákonom o cestovných náhradách nemá za následok stratu nároku na cestovné náhrady za vykonanú pracovnú cestu, sa súd plne stotožňuje. Ako už súd vyššie uviedol, žalobca v priebehu konania nespochybňoval, že žalovanému cestovné náhrady za vykonané pracovné cesty tak, ako boli vyúčtované, prislúchajú. Nemožno sa však stotožniť s výkladom,
že sa jedná iba o poriadkové lehoty. Lehoty stanovené zákonom o cestovných náhradách s pojmom „najneskôr“ sú zákonnými lehotami, ktorých nedodržanie je porušením právnej povinnosti, a pokiaľ takéto protiprávne konanie je v príčinnej súvislosti so vznikom škody, môže privodiť aj zodpovednosť za takúto škodu . Pokiaľ žalovaný namietal zaujatosť svedkyne H.. F. F. s argumentáciou, že svedkyňa ako bývalá členka výkonného výboru má snahu zakryť nedostatky práce výboru, ktorý zodpovedal za vedenie účtovníctva združenia, a že je v jej záujme ako súčasnej manažérky získať finančné prostriedky pre združenie, súd uvádza, že výpoveď svedkyne je plne v zhode so samotným tvrdeným žalovaného, ktorý potvrdil, že cestovné príkazy odovzdal do rúk J.. E. L. 21.5.2013. Je v zhode tiež aj s ďalšími vyššie uvedenými dôkazmi vykonaným vo veci. Pokiaľ žalovaný namietal iracionálnosť tvrdení svedkyne, z jej výpovede vyplýva, že dátumy na cestovných príkazoch boli upravované so zámerom dodržať maximálne lehoty na vyplatenie náhrad, čo súd považuje za logické, nakoľko pri dátume 14.3.2013 ešte neuplynula lehota na vyplatenie cestovných náhrad za pracovné cesty vykonané v mesiacoch január a február 2013 (cestovné príkazy č.1/2013 a 2/2013). Naviac, v danom spore nebolo rozhodujúce, či by na cestovných príkazoch bol dátum 13.4.2013 alebo 21.5.2013, nakoľko vždy by sa jednalo o prekročenie maximálnej zákonnej lehoty. Argumentáciu žalovaného, že postupoval v súlade s pokynom žalobcu ako zamestnávateľa, a to podľa dodatku č. 1 k internému predpisu žalobcu, a že združenie v čase vykonávania pracovných ciest nemalo finančné prostriedky na vyplatenie cestovných náhrad, súd z pohľadu právnej kvalifikácie konania žalovaného ako protiprávneho konania považuje za právne irelevantnú. Touto argumentáciou sa súd zaoberá nižšie z pohľadu zavinenia žalovaného na škode. Písomnú výpoveď A.. Y. G., ktorá iba potvrdila, že podklady k zaúčtovanou cestovných náhrad obsahovali všetky náležitosti, súd považoval pre rozhodnutie vo veci bez právneho významu. Z výpovede nie sú zrejmé skutočnosti rozhodné pre vec, a to kedy boli pracovné cesty zdokladované.
18. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že žalovaný tiež neoprávnene vykonal úhrady za expresné poplatky za telekomunikačné služby vo výške 10,08 eur, nakoľko včas nepredkladal účtovníčke faktúry za tieto služby zasielané mu do elektronickej schránky, súd prisvedčil žalovanému, že žalobca vo vzťahu k tomuto žalobnému nároku neopísal riadne všetky rozhodujúce skutočnosti a neoznačil dôkazy na preukázanie splnenia jednotlivých zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu v tejto časti žalobného návrhu. Súd len dodáva, že podľa cit ust. § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahrádzať ani odkazom na označené dôkazy. Súd preto žalobu z dôvodu neunesenia povinnosti tvrdenia ako aj dôkaznej povinnosti žalobcom ohľadne nároku na náhradu škody vo výške 20,16 eur (2 x 10,08 eur) ako nedôvodnú zamietol. Vo zvyšnej časti odôvodnenia rozsudku sa súd zaoberá už iba nárokom žalobcu na náhradu škody vo výške 5.600 eur (2 x 2.800 eur) .
19. Druhým zákonným predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti žalovaného za škodu je vznik samotnej škody. Pojem škoda judikatúra definuje ako peniazmi vyjadriteľnú ujmu na majetku poškodeného, ktorú možno vyjadriť peňažným ekvivalentom, tzn. peniazmi. Môže isť pritom o reálnu škodu, majetkovú alebo nemajetkovú škodu. Reálna škoda je skutočná negatívna zmena v majetkovej sfére poškodeného, ktorú možno reparovať uvedením do pôvodného stavu (priame poškodenie veci alebo osoby). Majetková škoda znamená peniazmi merateľnú zmenu, ktorá nastala v majetku alebo v pomeroch poškodeného. Ide o zníženie majetkového stavu poškodeného, ktoré sa síce neprejavuje priamym poškodením veci alebo osoby, ale je merateľné peniazmi. Súd zastáva názor, že žalobca v konaní preukázal vznik majetkovej škody vo výške 5.620,16,-eur tak, ako ju skutkovo opísal, spočívajúcej v znížení jeho majetkového stavu o finančné prostriedky z nenávratného finančného príspevku, ktoré mu vo výške 5.620,16 eur neboli vyplatené z dôvodu, že výdavky žalobcu v tejto výške platobná agentúra posúdila ako výdavky neoprávnené. Vznik tejto majetkovej škody na strane žalobcu vyplýva z nasledovných dôkazov: Zo žiadosti žalobcu o platbu prijatej platobnou agentúrou 18.10.2013, z platobného príkazu č. 13 350 90390 z 27.2.2014 a z listiny vo veci odpovede platobnej agentúry z 16.6.2014 č. j. 1373/805/2014 adresovanej žalobcovi vyplýva, že žalobca žiadosťou o platbu prijatou platobnou agentúrou 18.10.2013 požiadal platobnú agentúru o refundáciu výdavkov združenia vo výške 52.717,17 eur. Platobná agentúra rozhodla o refundácii výdavkov žalobcu iba vo výške 47.097,01 eur. Platbu požadovanú žalobcom teda krátila o celkom o 5.620,16 eur. Krátenie o sumu 2.810,08 eur odôvodnila tak, že v tejto časti ide o neoprávnené cestovné výdavky žalobcu. V odpovedi žalobcovi z 16.6.2014 uviedla, že v zmysle Usmernenia pre administráciu osi 4 LEADER účinného od 13.3.2013 cestovné náhrady sú oprávneným
výdavkom iba za predpokladu, že sú v súlade so zákonom o cestovných náhradách. Uviedla, že administratívnou kontrolou zistila, že pri pracovných cestách uskutočnených v mesiacoch jún 2012 - december 2012 boli vyúčtovanie a správa z pracovnej cesty predložené zamestnávateľovi až 14.3.2013 a v tento deň boli cestovné náhrady aj uhradené. Tým došlo k porušeniu § 36 ods. 7 a ods. 8 zákona o cestovných náhradách a § 5 ods. 3 interného predpisu združenia z 1.6.2010. Krátenie o ďalšiu sumu v tej istej výške, tzn. o ďalších 2.810,08 eur odôvodnila poukazom na článok 30 ods. 1 písm. b) Nariadenia komisie EÚ č.65/2011 z 27.1.2011, podľa ktorého ak suma neoprávnených výdavkov prevýši 3% z celkovej požadovanej sumy, požadovaná suma sa zníži o dvojnásobok rozdielu medzi sumou, ktorá bola žiadateľom žiadaná, a sumou, ktorá sa mu má vyplatiť. Podľa výpisu z účtu žalobcu v UniCredit bank a.s. sumu 47.087,01 eur platobná agentúra poukázala na účet žalobcu 6.3.2014. Pokiaľ žalovaný namietal, že hovoriť o majetkovej škode nateraz je predčasné, nakoľko konečné vyúčtovanie podľa zmluvy o poskytovaní finančného príspevku má nastať až v roku 2017, súd poukazuje na čl. V zmluvy o poskytovaní finančného príspevku, výpoveď svedkyne H.. F. F. a výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu A.. E. F.. Z týchto dôkazov zhodne vyplýva, že záverečná žiadosť o platbu a zúčtovacia zálohová faktúra bola v súlade so zmluvou o poskytovaní finančného príspevku platobnej agentúre predložená v roku 2015.
20. Súd sa zaoberal aj námietkou premlčania nároku vznesenou žalovaným. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka Súd zastáva názor, žalobca sa o škode dozvedel dňom, kedy mu bol doručený platobný príkaz č. 13 350 90390, z ktorého sa dozvedel o krátení sumy požadovanej platby z nenávratného finančného príspevku, tzn. dňom 17.3.2014. Súd zastáva názor, že žalobca vedomosť o majetkovej ujme nemohol mať ešte v čase prerokovania správy z kontroly oprávnenosti výdavkov, za ktoré žalobca požadoval platbu, vykonanej platobnou agentúrou, s ktorou bol oboznámený 9.12.2013, nakoľko táto kontrola iba skonštatovala porušenie zákona o cestovných náhradách. Keďže žalobca žalobu podal 9.4.2015, nárok na náhradu predmetnej majetkovej škody nie je premlčaný. Nárok by nebol premlčaný však ani v prípade, ak by za deň, kedy sa žalobca o škode dozvedel, súd považoval deň 9.12.2013.
21. O existencii tretieho zákonného predpokladu vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, a to príčinnej súvislosti, možno hovoriť vtedy, ak škoda vznikla následkom protiprávneho konania zamestnanca, teda ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, teda ak je doložené, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo. Odpoveď na otázku, ako ďaleko možno odvodiť príčinnú súvislosť medzi spôsobením škody a jeho následkom, závisí od toho, v akom rozsahu je možné vznik škody v konkrétnom prípade predvídať. Novšia judikatúra v záujme ochrany poškodených osôb vychádza z miery pravdepodobnosti vzniku škody, na rozdiel od staršej judikatúry, ktorá sa striktne pridržiavala zásady „bezpečného“ preukázania príčinnej súvislosti. Predvídateľnosť škody pritom nadväzuje a vzájomne sa prelína so zavinením zamestnanca ako ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu. Zavinenie je založené na prvku vedomia (predvídateľnosť vzniku škody) a prvku vôle (chcenie niečoho alebo uzrozumenie s určitým následkom určitého konania).
22. V prejednávanom spore súd zastáva názor, že majetková škoda vo výške 2.800 eur žalobcovi vznikla vo vecnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného tak, ako je vyššie popísané, teda s jeho konaním v rozpore so zákonom o cestovných náhradách a interným predpisom žalobcu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadny dôvod, pre ktorý by platobná agentúra v prípade, ak by žalovaný bol postupoval v súlade so zákonom o cestovných náhradách a interným predpisom žalobcu, nebola žalobcovi z nenávratného finančného príspevku poskytla platbu v tejto výške. Preto súd mal za to, že nebyť protiprávneho konania žalovaného, ku škode vo výške 2.800 eur by s vysokou mierou pravdepodobnosti nebolo došlo. Pokiaľ však ide o škodu prestavujúcu krátenie žalobcom požadovanej platby o ďalších 2.800 eur, ktorá žalobcovi vznikla, súd za podstatnú a rozhodujúcu skutočnosť z hľadiska vzniku tejto ďalšej škody považoval svojou podstatou náhodnú skutočnosť, a to že výška výdavkov posúdených ako neoprávnené výdavky v dôsledku protiprávneho konania žalovaného (2.800 eur) presiahla 3% z celkovej sumy platieb, o ktoré žalobca danou konkrétnou žiadosťou doručenou platobnej agentúre 18.3.2013 požiadal.
Náhodný charakter tejto skutočnosti spočíva v tom, že ak by výška požadovanej platby bola vyššia, suma výdavkov posúdených ako neoprávnené výdavky v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, teda suma 2.800 eur, nemusela presiahnuť 3% a škoda vo výške ďalších 2.800 eur, ktorá predstavuje akúsi sankciu, by tak nevznikla. Škodca zodpovedá iba za negatívne dôsledky svojho konania, s ktorými sa vo všeobecnosti a podľa normálneho priebehu vecí mohlo a malo počítať. Žalovaný, ktorý od 1.5.2013 už nebol manažérom združenia, nemohol predvídať, o platby v akej výške žalobca tou ktorou konkrétnou žiadosťou platobnú agentúru požiada, a tiež v akej výške budú výdavky agentúrou posúdené ako neoprávnené, a či vôbec budú prevyšovať 3% zo žalobcom požadovanej platby. Preto súd prijal záver, že protiprávne konanie žalovaného je v príčinnej súvislosti iba so škodou vo výške 2.800 eur a žalobu v prevyšujúcej časti týkajúcej sa ďalšej škody vo výške taktiež 2.800 eur ako nedôvodnú zamietol.
23. Súd zastáva názor, že žalovanému možno pričítať jeho protiprávne konanie, teda že vyššie uvedenú škodu vo výške 2.800 eur zavinil. Žalovaný ako jediný manažér združenia mohol a mal počítať s tým, že v prípade, ak poruší zákon o cestovných náhradách a interný predpis žalobcu platobná agentúra neuzná výdavky na cestovné náhrady za oprávnené. Z kapitoly 7 Usmernenia pre administráciu osi 4 LEADER jasne vyplýva, že cestovné náhrady sú oprávnenými výdavkami len za predpokladu, že sú v súlade so zákonom o cestovných náhradách. Ak sa žalovaný spoliehal na to, že platobná agentúra v minulosti uznala aj takéto výdavky (tvrdenie žalobcu a F. F.) spoliehal sa tak podľa názoru súdu bez primeraných dôvodov. Od žalovaného ako skúseného manažéra pôsobiaceho v združení od augusta 2010 vzhľadom na vyššie uvedené usmernenie bolo plne dôvodné požadovať, aby predvídal postup agentúry. Žalovaný sa však podľa názoru súdu bez primeraných dôvodov spoliehal, že agentúra tak nebude postupovať, resp. že sa to s platobnou agentúrou odkomunikuje a škoda nevznikne. Súd nemohol akceptoval obranu žalovaného, že postupoval v súlade s pokynom žalobcu ako zamestnávateľa, a to podľa dodatku č. 1 k internému predpisu žalobcu, podľa ktorého náhrady za pracovné cesty nebolo možné uhradiť pred prijatím platby od platobnej agentúry. Žalovaný predložil súdu listinu označenú ako dodatok č.1 k internému predpisu žalobcu z 1.6.2010 o pracovných cestách a o poskytovaní cestovných náhrad datovaný 1.12.2011, podľa ktorého „...V dôsledku toho, že refundácie sú riadiacim orgánom realizované s časovým odstupom, čo bráni ich vyplateniu v rámci zákonných lehôt, budú vyplácané nároky z cestovných náhrad zamestnancom do 7 dní od pripísania refundácie od riadiaceho orgánu na účet organizácie“. Tento dodatok je opatrený podpisom bývalého predsedu združenia J.. E. L.. Podľa stanov združenia účinných v čase prijatia tohto dodatku oprávnenie schvaľovať vnútorné predpisy, ich zmeny a doplnky malo zhromaždenie členov združenia. Toto oprávnenie teda neprináležalo predsedovi združenia. Za situácie, že žalobca namietal, že členská schôdza nemala o dodatku vedomosť, bolo na žalovanom, aby preukázal, že predmetný dodatok bol žalobcom prijatý v súlade so stanovami združenia, tzn. že ho schválilo zhromaždenie členov združenia. Žalovaný v tomto smere nenavrhol žiadny dôkaz. Súd zastáva názor, že od žalovaného ako jediného manažéra združenia pôsobiaceho v združení cca 2 roky bolo plne opodstatnené očakávať, že pozná základný predpis žalobcu, a to jeho stanovy, a oprávnenia jednotlivých orgánov. Aj v prípade záveru o platnom schválení uvedenej zmeny vnútorného predpisu žalobcu, predmetné ustanovenie sa týka len vyplácania náhrad zamestnancom, nie predkladania podkladov potrebných k vyúčtovaniu náhrad za pracovné cesty. Navyše, je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že interný predpis v tejto časti je v rozpore so zákonom o cestovných náhradách. Citované ust. § 36 ods. 7 a ods. 8 zákona o cestovných náhradách pripúšťajú, aby zamestnávateľ si vnútorným predpisom upravil lehotu dlhšiu ako je zákonom určená 10- dňová lehota, a to ako na predloženie dokladov potrebných na vyúčtovanie pracovných ciest, tak aj na vyúčtovanie a vyplatenie náhrad za ne. Maximálnu lehotu, do ktorej si ako zamestnanec tak zamestnávateľ musia svoje povinnosti splniť, však stanovuje kogentne a jej inú úpravu vnútornými predpismi nepripúšťa. Zodpovednosť za tento právny stav u žalobcu, ktorý vznikol vyhotovením toho dodatku, možno pripísať aj žalovanému (okrem predsedu združenia, ktorý dodatok podpísal) ktorý, ak sa rozhodol meniť interný predpisu žalobcu, mal a mohol pri tvorbe predpisov využiť právne služby. Súd je tohto názoru, že ak aj žalovaný nevedel o takomto právnom stave, ako skúsený manažér to mal vedieť. Argumentácia žalovaného, že združenie v čase vykonávania pracovných ciest nemalo finančné prostriedky na vyplatenie cestovných náhrad za ne, a že v prípade ich vyplatenia by sa zadlžovalo a muselo by čeliť exekučným konaniam, (čo žalovaný žiadnym dôkazom nijako nepreukázal), tiež nemôže byť v prospech žalovaného. Žalovaný ako manažér združenia zodpovedal za riadne nastavenie jeho financovia. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že združeniu pri začatí činnosti bola platobnou agentúrou vyplatená zálohová platba vo výške 20% zmluvne dohodnutého nenávratného finančného
príspevku. Združenie malo členské príspevky a podľa výpovede svedkyne H.. F. F. po ukončení činnosti žalovaného zobralo úver. Pokiaľ nebolo v schopnostiach žalovaného zabezpečovať finančné prostriedky na riadnu činnosť združenia, teda tak, aby nedochádzalo k porušovaniu zákona a prípadnému vzniku škôd, žalovaný sa mal obrátiť na príslušné orgány združenia a žiadať o riešenie situácie. Žalovaný ničím nepreukázal, že by bol združeniu počas doby svojho pôsobenia ako jediného manažéra signalizoval problémy s jeho financovaním a žiadal o ich riešenie. Z výpovede bývalého predsedu združenia J.. E. L. síce vyplýva, že žalovaný sa niekedy sťažoval, že neprišli peniaze z Bratislavy. To však nenasvedčuje záveru o realizácii všetkých dostupných prevenčných opatrení zo strany žalovaného smerujúcich k zabráneniu vzniku škôd.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne závery súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi škodu vo výške 2.800 eur. Súd žalobcovi priznal aj úroky z omeškania so zaplatením tejto sumy, a to v súlade s jeho žalobnou žiadosťou. Tzn. počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí 10 dňovej lehoty, ktorú žalobca stanovil žalovanému na zaplatenie škody vo výške 5.620,16 eur v písomnej výzve z 19.5.2014. Podľa žalobcom predloženej poštovej doručenky výzva bola do dispozičnej sféry žalovaného doručená 26.5.2014, kedy ju na adrese jeho pobytu prevzala jeho manželka. Preto súd počnúc dňom 6.6.2014 žalobcovi priznal úroky z omeškania z istiny 2.800 eur vo výške určenej predpismi občianskeho hmotného práva (§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z .z. znení účinnom od 1.2.2013 v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce), t.j. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania.
25. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V predmetnom spore sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia 5.620,16 eur spolu s jej príslušenstvom. Súd žalobe vyhovel ohľadne sumy 2.800 eur. Keďže pomer úspechu oboch sporových strán je cca rovnaký, súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov tohto konania.
Poučenie:
Proti výrokom I. - III. tohto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Podľa §363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c )rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.