Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-146-2015.pdf
PDF · 99.92 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/146/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: FORGES S.P.A., Via Dell´Artigianato 57, 33043 Cividale Del Friuli (UD), Talianska republika, číslo REA : UD - 195275, Codice fiscale: 01780800304, zast. TÖGEL SIKORA & TL, s.r.o., Záborského 19, Bratislava proti žalovanému: ETS Holding a. s., Terchovská 11, Zálesie, IČO: 44 543 000, zast. KRION Partners s. r. o., Palisády 50, 811 06 Bratislava, o zaplatenie kúpnej ceny vo výške 17.755,- eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 36Cb/137/2013-131 zo dňa 30.6.2014 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok v Pezinku č.k. 36Cb/137/2016-131 zo dňa 30.6.2014 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 17.755,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 17.755,- eur od 14.11.2010 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov súdneho konania vo výške 100%.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 21.1.2013 doručenou súdu dňa 28.1.2013 žalobca žiadal, aby súd priznal žalobcovi peňažnú sumu 17.755,- eur s príslušenstvom a náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že spoločnosť EURO TECHNOLOGY SYSTEM SLOVAKIA s. r. o., dcérska spoločnosť žalovaného si objednala u žalobcu objednávkou č. 090472 zo dňa 17.12.2009 tovar bližšie špecifikovaný v objednávke, pričom žalobca objednávku potvrdil a stanovil platobné podmienky. EURO TECHNOLOGY SYSTEM SLOVAKIA s. r. o. požiadala e-mailom zo dňa 13.5.2010 o zmenu v subjekte objednávateľa tovaru na svoju materskú spoločnosť a to žalovaného. Dňa 12.10.2010 žalobca odoslal žalovanému na prepravu objednaný tovar dňa 13.10.2010 žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 675 na sumu 17.755,- eur splatnú 13.11.2010. V písomnom podaní zo dňa 16.5.2013 právny zástupca žalobcu, čo do právomoci súdu odkázal na čl. 1 a 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Právny vzťah sa spravuje Dohovorom OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru uverejnený pod č. 160/1991 Zb. Žalobca na základe požiadavky spoločnosti EURO TECHNOLOGY SYSTEM SLOVAKIA s. r. o. potvrdil objednávku žalovanému, ktorému následne aj fakturoval cenu za dodaný tovar. Na pojednávaní dňa 30.6.2014 právny zástupca žalobcu poukázal na uzavretú dohodu o urovnaní, podľa ktorej mal žalovaný zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu a to istinu. Vzhľadom na nezaplatenie sumy podľa tejto dohody žalobca zotrval na žalobe v celom rozsahu vrátane úrokov z omeškania. Žalobca aj žalovaný sú právnickými osobami so sídlami v členských štátoch EÚ a vzťahuje sa na nich Dohovor č. 44/2001 upravujúci právomoc súdov. Toto ustanovuje základné pravidlo,
že možno žalovať v členskom štáte žalovaného, čo aj vykonali. Je tiež možnosť žalovať žalovaného aj podľa Viedenského dohovoru o medzinárodnej kúpnej zmluve, teda podľa dohovoru, ktorého sú signatármi SR, ako aj Talianska republika.
3. V odpore zo dňa 15.4.2013 proti platobnému rozkazu právny zástupca žalovaného vzniesol námietku nedostatku právomoci tunajšieho súdu. Ďalej uviedol, že objednávka č. 090472 je objednávkou spoločnosti EURO TECHNOLOGY SYSTEM SLOVAKIA s. r. o., žalovaný objednávku žalobcovi neadresoval, zmluvu s ním neuzavrel. Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by spoločnosť EURO TECHNOLOGY SYSTEM SLOVAKIA s. r. o. uzavrela so žalobcom zmluvu, čo žalobca ani nepreukazuje. Email podľa jeho názoru nie je dokumentom, obsah ktorého by mohol mať za následok zmenu v subjekte objednávateľa.
4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a ako prvou otázkou sa zaoberal otázkou skúmania právomoci konať vo veci. Žalobca má sídlo v Talianskej republike, žalovaný v Slovenskej republike, pričom obidva štáty boli v čase podania žaloby členmi Európskej únie. Poukázal na čl. 249 Zmluvy o založení Európskej únie, podľa ktorého majú nariadenia všeobecnú platnosť, sú záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, štátne orgány členských štátov Európskej únie potom majú povinnosť nariadenia aplikovať. Podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001) ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Poukázal tiež na čl. 5 ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, podľa ktorého osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby a miestom zmluvného plnenia je pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodá alebo mal dodať. Žalobca podal žalobu na súd v štáte v Slovenskej republike podľa čl. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, kde má žalovaný bydlisko, súdy Slovenskej republiky majú potom právomoc konať vo veci. Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, toto ustanovenie umožňuje žalovať aj na inom súde, ako na súde podľa čl. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, teda toto ustanovenie nemá vplyv na čl. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Navyše tovar sa dodal do Slovenskej republiky, teda aj podľa tohto článku Nariadenia by bola daná právomoc súdov Slovenskej republiky, keď samotný moment prechodu zodpovednosti za nebezpečenstvo a miesto, kde došlo k právnej skutočnosti tento prechod zakladajúci, nemusí byť miestom kam sa tovar dodal alebo kam mal byť dodaný.
5. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že účastníci konania sú obchodné spoločnosti a sú podnikateľmi podľa § 2 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Predmetom zmluvy bolo dodanie tovaru, a preto je tento ich vzťah upravený Dohovorom OSN o zmluvách, o medzinárodnej kúpe tovaru, následne Obchodným zákonníkom a v súlade s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka aj Občianskym zákonníkom.
6. Z vykonaného dokazovania a to objednávky č. 090472 v spojení s Dohodou o urovnaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo ústne k uzavretiu kúpnej zmluvy podľa čl. 1 ods. 1 písm. a) Dohovoru OSN o zmluvách, o medzinárodnej kúpe tovaru, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu ako predávajúceho dodať tovar, odovzdať akékoľvek doklady, ktoré sa naň vzťahujú a vlastnícke právo k tovaru žalovanému ako kupujúcemu a žalovaný sa zaviazal zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať dodávku v súlade so zmluvou a týmto Dohovorom. Doručenie tovaru žalovanému mal súd preukázané z medzinárodného nákladného listu č. SK4230523 a Potvrdenia o transporte č. 118 vystaveného treťou osobou, aj keď so sídlom a časťou obchodného mena zhodnou so žalovaným, ktorá skutočnosť však nemá vplyv na vierohodnosť týchto listín potvrdzujúcich doručenie tohto tovaru žalovanému. Súd mal za preukázané, že žalobca žalovanému tovar a vlastnícke právo odovzdal (čl. 30 Dohovoru). Povinnosť zaplatiť kúpnu cenu bola dohodnutá tak, ako bolo uvedené vo faktúre, čo je preukázané z Dohody o urovnaní. Žalovaný bol tak povinný zaplatiť kúpnu cenu do dňa 13.11.2010. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si svoju povinnosť nesplnil, súd prvej inštancie návrhu v celom rozsahu vyhovel.
7. Súd prvej inštancie sa tiež vysporiadal aj s Dohodou o urovnaní, kedy Dohoda o urovnaní mala v záhlaví uvedené, že ide o zmluvu podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda že ide o urovnanie, ktorý podporne platí aj pre zmluvný vzťah žalobcu a žalovaného. Z obsahu
Dohody o urovnaní nebolo vôľou zúčastnených strán pochybné právo, zmluvné strany prejavili zámer ukončiť súdne konanie vedené na tunajšom súde pod spis. zn. 36Cb/137/2013, pričom sa dohodli na uspokojení nárokov veriteľa voči dlžníkovi. Súd, preto posúdil Dohodu o urovnaní podľa úmyslu žalovaného ako konajúcej osoby, pričom tento úmysel bol žalobcovi známy ako nepomenovanú zmluvu obsahujúcu uznanie záväzku žalovaným. Žalovaný tak Dohodou o urovnaní uznal svoj záväzok, teda sa predpokladá, že tento v čase uznania trval (§ 323 ods. 1 Obchodného zákonníka). Bolo teda vecou žalovaného, aby preukázal svoje tvrdenie o neexistencii zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, keďže uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku. Dohoda o urovnaní potom preukazovala nárok vznesený žalobcom voči žalovanému, teda skutkový stav uvedený žalobcom. V žalobe bol preukázaný aj touto listinou. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že objednávka č. 090472 je objednávkou spoločnosti EURO TECHNOLOGY SYSTEM SLOVAKIA s. r. o., toto zodpovedá skutočnosti a je súčasne aj tvrdením samotného žalobcu, pričom však bolo preukázané, že následne došlo k právnym skutočnostiam a to k prevzatiu tovaru žalovaným, dodaným žalobcom, preukázanými potvrdením č. 090464 ako aj Dohodou o urovnaní majúcich za následok uzavretie kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Samotné tvrdenie žalovaného, že žalovaný zmluvu so žalobcom nikdy neuzavrel, potom nevychádza z preukázaného skutkového stavu. Žalobca na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby, predložil tiež ďalšie listinné dôkazy a to potvrdenie č. 090464, medzinárodný nákladný list č. SK4230523 a potvrdenie o transporte č. 118, ktoré vo vzájomnej súvislosti ako aj s Dohodou o urovnaní preukazujú uzavretie zmluvy. Skutočnosť, že žalovaný nemá vedomosť o tom, že by spoločnosť EURO TECHNOLOGY SYSTEM SLOVAKIA s. r. o. uzavrela so žalobcom zmluvu, nemá vplyv na existenciu záväzku žalovaného voči žalobcovi.
8. Súd prvej inštancie súhlasil s tvrdením žalovaného, že vytlačený predmetný email nie je dokumentom, obsah ktorého by mohol mať za následok zmenu v subjekte objednávateľa, avšak táto listina spolu s ostatnými dôkazmi je spôsobilá preukázať skutkový stav tvrdený žalobcom, keďže nie je jediným dôkazom preukazujúcim existenciu záväzkového vzťahu.
9. Z týchto dôvodov, preto súd prvej inštancie návrhu v celom rozsahu vyhovel, vrátane príslušenstva k pohľadávke a o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 7 O.s.p.
10. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie sa v zákonom stanovenej lehote písomným podaním zo dňa 27.10.2014 odvolal žalovaný, ktorý poukázal na ust. § 221 ods. 1 písm. h) v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) Os.p., ďalej poukázal na ust. § 205 ods. 2 písm. f) a má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu záveru. V úvode podaného odvolania opätovne poukazuje na skutočnosť, že Okresný súd Pezinok nemá právomoc konať a rozhodnúť o nároku uplatnenom žalobcom. Uvádza, že problematiku miesta plnenia upravuje Obchodný zákonník, podľa ktorého v zmysle ust. § 412 ods. 1 platí, že ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v určitom mieste uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho. Určujúcim predpisom podľa jeho názoru, ktorý upravuje určovanie súdnej príslušnosti pri cezhraničnom predaji tovaru medzi entitami členských krajín únie je Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001. Uvádza, že prioritne sa posúdi, či sa účastníci kúpnej zmluvy platne dohodli na voľbe súdu v zmysle čl. 23 Nariadenia. Ak k tejto dohode nedošlo postupuje sa podľa pravidla miesta plnenia zmluvy obsiahnutého v čl. 5 Nariadenia. To, určuje ako výlučné kritérium pre príslušnosť súdu miesto dodania tovaru. Nariadenie teda zakotvuje možnosť žalovať osobu s bydliskom na území členského štátu v inom členskom štáte napr. v prípadoch zmluvných vzťahov. V zmluvných veciach sa príslušnosť súdu podľa názoru žalovaného bude odvíjať od miesta zmluvného plnenia, to znamená kde sa plnenie uskutočnilo alebo malo uskutočniť. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa so žalovaným zmluvne nedohodli na presnom mieste dodania plnenia, vzťahuje sa na tento zmluvný vzťah ust. čl. 31 písm. a) Oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí o dojednaní Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe č. 160/1991 Zb., v zmysle ktorého platí, že ak nie je predávajúci povinný dodať tovar v určitom inom mieste, jeho povinnosť dodať tovar spočíva v odovzdaní tovaru prvému dopravcovi na prepravu, čo je v danom prípade odovzdanie prvému dopravcovi. Súdny dvor EÚ v prvom rade vyvrátil prevládajúci právny názor, že pokiaľ miesto dodania nie je výslovne určené, má sa za miesto dodania bez ďalšieho považovať miesto kam tovar smeruje. V tomto ohľade Súdny dvor EÚ ďalej upresnil, že ak v zmluve miesto dodania tovaru určené nie je, potom do úvahy prichádzajú dve miesta, ktoré môžu slúžiť ako miesto dodania tovaru. Miesto fyzického odovzdania tovaru kupujúcemu a miesto odovzdania tovaru prvému dopravcovi za účelom zaslania kupujúcemu. Z medzinárodného nákladného listu č. SK4230523 vyplýva, že žalobca odovzdal tovar dopravcovi v Talianskej republike, žalovaný má teda za to, že je daná
príslušnosť v súlade s ust. čl. 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia v spojení s čl. 31 písm. a) Oznámenia, a preto má byť táto vec rozhodnutá súdom v Talianskej republike. Z týchto dôvodov navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a konanie zastaviť, súčasne si uplatnil aj náhradu trov konania.
11. K odvolaniu žalovaného sa písomne dňa 3.12.2014 vyjadril žalobca, ktorý uvádza, že závery žalovaného sú absolútne nesprávne dotýkajúce sa právomoci súdov Slovenskej republiky. Zdôrazňuje, že právomoc súdu založená čl. 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia totiž nie je výlučnou právomocou. Výlučnú právomoc súdov ustanovuje čl. 22 Nariadenia. Okrem čl. 22 Nariadenia výlučnú právomoc súdu možno založiť aj dohodou zmluvných strán v zmysle čl. 23 Nariadenia, ibaže sa zmluvné strany nedohodli inak.
12. Je nepochybné, že predmetné konanie, ktorého predmetom je cezhraničný predaj tovaru nie je konaním podľa čl. 22 Nariadenia a teda naň nemožno použiť ani výlučnú právomoc podľa čl. 22 Nariadenia. Rovnako je nepochybné a túto skutočnosť potvrdzuje aj žalovaný vo svojom odvolaní, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohode o voľbe súdu v zmysle čl. 23 Nariadenia. Poukázal na právomoc podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia, na ktorú sa žalovaný vo svojom odvolaní odvoláva ako na výlučnú právomoc súdu, avšak uvádza, že sa jedná o tzv. osobitnú právomoc. Túto osobitnú právomoc je však možné zameniť so všeobecnou právomocou, ktorá je ustanovená v čl. 2 ods. 1 Nariadenia, a podľa ktorej osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Možnosť zameniť všeobecnú právomoc s osobitnou právomocou znamená, že žalobca má právo voľby, či bude žalovaného žalovať na súde, ktorého právomoc je založená na základe všeobecnej právomoci podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia alebo na súde, ktorého právomoc je založená na základe osobitnej právomoci podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia. V tejto súvislosti poukázal na čl. 60 ods. 1 písm. a) Nariadenia, ďalej na ust. § 85 ods. 2 O.s.p. a uvádza, že v danom prípade mal žalobca na výber, či bude žalovať žalovaného na príslušnom súde v Slovenskej republike podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia alebo na príslušnom súde podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia. Žalobca sa rozhodol v súlade s čl. 2 ods. 1 Nariadenia žalovať žalovaného na súde členského štátu EÚ, v ktorom má žalovaný, právnická osoba sídlo. Týmto súdom je Okresný súd Pezinok.
13. Žalobca zdôrazňuje, že žalovaný tento argument uviedol už pred súdom prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru v napadnutom rozsudku s touto námietkou dostatočne vysporiadal. Je nepochybné, že súd prvej inštancie na predmetnú vec použil správne ustanovenie právneho predpisu a rovnako správne právne vec posúdil. Odvolanie žalovaného považuje za účelové, ničím neodôvodnené s úmyslom oddialiť plnenie z rozhodnutia súdu prvej inštancie. Poukazuje na Dohodu o urovnaní, ktorou podľa jeho názoru žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi a zaviazal sa ho žalobcovi uhradiť do 30.5.2014. Napriek tomu si žalovaný tento svoj záväzok do dnešného dňa nesplnil. Z týchto dôvodov navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.
14. Odvolací súd zaslal vyjadrenie žalobcu právnemu zástupcovi žalovaného dňa 12.8.2016, pričom žalovaný sa k predmetnému vyjadreniu už následne nevyjadril.
15. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 až 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
16. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalovaného bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 6.10.2016, teda po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorých sa počnúc účinnosťou CSP ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP sa počnúc dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Odvolací súd v rámci odvolaním namietanej skutočnosti poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje odvolací súd za vecne správne a v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.
19. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v podanom odvolaní namietal výlučne právomoc súdov v Slovenskej republike a ďalšie námietky vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie neuviedol, odvolací súd sa obmedzil v ďalšom už len na vyjadrenie sa k tejto odvolacej námietke a to nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa veľmi podrobne zaoberal výkladom a skúmaním otázky právomoci (ktorú je povinný súd skúmať z úradnej povinnosti), pričom táto námietka bola vznesená a namietaná zo strany žalovaného, už v priebehu prvoinštančného konania ako i odvolacieho konania.
20. Súdne konanie, ktorého predmetom je cezhraničný predaj tovaru nie je konaním podľa čl. 22 Nariadenia a teda naň nemožno použiť výlučnú právomoc upravenú v čl. 22 Nariadenia (Nariadenie č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov). Tiež je nepochybné a medzi účastníkmi konania nie je sporné, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohode o voľbe súdu v zmysle čl. 23 Nariadenia.
21. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte, v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby a miestom zmluvného plnenia je pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať. Žalobca podal žalobu na súd v štáte Slovenskej republike podľa čl. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, kde má žalovaný bydlisko a pokiaľ ide o čl. 5 ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 toto ustanovenie umožňuje žalovať aj na inom súde ako na súde podľa čl. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, teda toto ustanovenie nemá vplyv na čl. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Tovar sa mal dodať do Slovenskej republiky, čo nepochybne vyplýva z predložených listinných dôkazov (CMR), teda aj podľa tohto článku Nariadenia by bola daná právomoc súdov Slovenskej republiky, keď samotný moment prechodu zodpovednosti za nebezpečenstvo a miesto (teda odovzdanie zásielky prvému prepravcovi), kde došlo k právnej skutočnosti tento prechod zakladajúci, nemusí byť miestom kam sa tovar dodal alebo kam mal byť dodaný.
22. Otázka riešenia právomoci súdov sa posudzuje výlučne podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a pokiaľ žalovaný poukazoval na Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí o dojednaní Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe č. 160/1991 Zb. predmetné Oznámenie rieši len priamo záväzkový vzťah medzi zmluvnými partnermi a nerieši otázku právomoci súdov Slovenskej republiky.
23. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie odvolacie námietky, namietal len právomoc slovenských súdov, pričom odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie otázku právomoci slovenských súdov vyriešil správne a určil, že je daná právomoc slovenských súdov konať a rozhodovať v danej veci, odvolací súd sa v ďalšom obmedzil už len na skonštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a s poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu.
24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní úspešný.
25. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).