Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/75/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov JUDr. Vladimíra Tencera a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci obžalovaného A. S., pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 31.5.2016, č.k. 15T/22/2016-279, na verejnom zasadnutí konanom dňa 6.10.2016, takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný A. S., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom B., C. č. XXX/X, prechodne bytom H., A. č. X, bez pracovného pomeru,

o d s u d z u j e:

Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. l), § 37 písm. g) a písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov a 5 (päť) mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

odôvodnenie:

Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 31.5.2016, č.k. 15T/22/2016-279 rozhodol tak, že obžalovaného A. S. uznal za vinného, že v čase približne o 03:00 hod. dňa 12.12.2015 v H. na D. ulici XX, v byte na X. poschodí po tom, ako vypil presne neustálené množstvo a druh alkoholu, vybral zo zásuvky kuchynskej linky kuchynský nôž s čepeľou dĺžky 20 cm, ktorý uchopil do pravej ruky a so slovami „zabijem ťa...“ pristúpil k W. O. sediacej na stoličke, ktorú týmto nožom bodol do oblasti ľavého podbruška, po čom spadla zo stoličky na zem, kde k nej znova pristúpil a bodol ju do oblasti stehna pravej nohy, následne mal v úmysle ju znova bodnúť do presne nezisteného miesta na tele, v čom mu zabránil v byte prítomný H. O., čím svojím konaním spôsobil W. O. bodnú ranu v oblasti podbruška vľavo dlhú cca 3 cm, prenikajúcu do dutiny brušnej so zakrvácaním do dutiny brušnej, čo si vyžiadalo neodkladnú operačnú liečbu, pričom len náhodou nedošlo k poškodeniu životne dôležitých orgánov nachádzajúcich sa v dutine brušnej a bodnú povrchovú ranu v oblasti pravého stehna dlhú cca 1 cm, prenikajúcu do podkožného tkaniva s dobou liečenia a prípadne práceneschopnosti do štyroch týždňov, teda dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v úmysle inému úmyselne spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, pričom nedošlo k dokonaniu trestného

činu, čím spáchal zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, Za to ho súd odsúdil podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. l), § 37 písm. f), písm. g) a písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov a 5 (päť) mesiacov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona súd obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. škodu vo výške 1.699,99 Eur a poškodenej W. O., nar. XX.XX.XXXX škodu vo výške 683,40 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd poškodenú W. O. so zvyškom jej nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný a to do výroku o treste. Odvolanie odôvodnil samotný obžalovaný (zostručnene) tým, že uložený trest považuje vzhľadom na svoju osobu a okolnosti prípadu za neprimerane prísny a preto žiada odvolací súd, aby išiel pod dolnú hranicu trestnej sadzby 4-10 rokov. Namietal nesprávne použitie ustanovení Trestného zákona o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach. Namietol aplikáciu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. f) Trestného zákona, keďže obžalovaný urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré súd prijal. Súd tak nemohol dokazovaním zisťovať počet osôb prítomných pri spáchaní trestného činu, pretože ide o zisťovanie skutkového stavu, pričom hranice skutku sú limitované opisom skutku v obžalobe. Rovnako namietol aj použitie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, teda že obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený. Podľa obhajoby okresný súd mohol podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na uvedenú okolnosť neprihliadať. Predchádzajúci útok obžalovaného na poškodenú je potrebné v nadväznosti na skutok uvedený v obžalobe vnímať ako kvázi pokračujúci trestný čin v rámci ktorého prichádzalo k čiastkovým útokom rôznej intenzity. Na druhej strane, podľa obhajoby mal okresný súd uznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. a) Trestného zákona, teda, že obžalovaný spáchal trestný čin v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení. Uvedená poľahčujúca okolnosť vyplýva priamo z vykonaných dôkazov z prípravného konania, z ktorých vyplýva že zo strany poškodenej, či už v čase bezprostredne pred spáchaním skutku, ale aj počas dlhšej doby pred spáchaním skutku prichádzalo zo strany poškodenej k slovným útokom na obžalovaného, či už formou vulgarizmov, oznamovaním skutočností týkajúcich sa partnerského a milostného spolunažívania poškodenej s inými mužmi, čo v súvislosti s faktom, že obžalovaný je otcom maloletého dieťaťa poškodenej viedlo k psychickým problémom obžalovaného a k silnému citovému rozrušeniu, ktoré je, vzhľadom na charakter dôvodov, ktoré viedli k silnému citovému rozrušeniu, ospravedlniteľným citovým rozrušením. V poslednom rade obhajoba vytýka napadnutému rozsudku to, že uložený trest nebol modifikovaný v zmysle § 39 Trestného zákona, keď boli splnené podmienky na aplikáciu § 39 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Obžalovaný bol odsudzovaný za pokus trestného činu, pričom vzhľadom na povahu a závažnosť pokusu je použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje trest kratšieho trvania. S ohľadom na prevýchovný účel trestu uloženie trestu čo i len na dolnej hranici trestnej sadzby by neplnilo účel trestu a samotného trestného práva, nakoľko je zrejmé už aj z hodnotenia správania obžalovaného v ÚVV Leopoldov, podľa ktorého už samotné obmedzenie osobnej slobody malo nezanedbateľný vplyv na uvedomovanie si dôsledkov spáchania trestného činu a budúce správanie obžalovaného. Poukázal i na to, že obžalovaný je otcom maloletého dieťaťa. Obhajca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že obžalovanému uloží nižšiu výmeru trestu odňatia slobody, alebo, aby tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Prokurátor sa vzal práva podať odvolanie. Na verejnom zasadnutí obžalovaný zotrval na písomne podaných dôvodoch svojho odvolania. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:

1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317, ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj (1) a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. (2) Ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. (3) Ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 Trestného poriadku (1) Ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. (2) Ak napadnutý rozsudok je chybný len v tom, že niektorý výrok v ňom chýba alebo je neúplný, môže odvolací súd bez zrušenia napadnutého rozsudku vec súdu prvého stupňa vrátiť s nariadením, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil. (3) Odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Preskúmaním napadnutého výroku, rozsudku okresného súdu i trestného spisu, dospel odvolací súd k týmto zisteniam a záverom. Podľa názoru odvolacieho súdu, na rozhodnutie o treste vykonal prvostupňový súd dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Rozsah dokazovania nebol zo strany odvolateľa namietaný. Pri identifikácii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností prípadu podľa ust. §§ 36 a 37 Trestného zákona postupoval prvostupňový súd v zásade správne. V napadnutom rozsudku zistil na strane obžalovaného správne jednu poľahčujúcu okolnosť a to, že obžalovaný sa k spáchaniu trestného činu priznal a úprimne

ho oľutoval. Priťažujúce okolnosti zistil na jeho strane tri, podľa § 37 písm. f), písm. g) a písm. m) Trestného zákona. Priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. g) a písm. m) Trestného zákona aplikoval okresný súd správne. Aj odvolací súd je toho názoru, že priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. g) Trestného zákona vyplýva priamo zo skutku tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku. Z neho je zrejmé, že obžalovaný spáchal pokus zločinu v byte iného, teda na mieste požívajúcom podľa všeobecne záväzného predpisu osobitnú ochranu. Byt iného je ako takéto miesto v citovanom zákonnom ustanovení priamo vymenovaný ako príklad, preto nie sú o správnosti aplikácie tohto ustanovenia žiadne pochybnosti. Nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou obžalovaného ohľadne nesprávnosti použitia priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. nepozná pojem „kvázi pokračujúcého trestného činu“. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v prípade konania obžalovaného, pre ktoré bol uznaný za vinného v napadnutom rozsudku, ide o samostatný skutok a samostatný trestný čin. Pokiaľ obžalovaný urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré okresný súd prijal, toto vyhlásenie (a prijatie) sa vzťahuje tak k samotnému skutku, ako i k jeho právnej kvalifikácii. Ak teda súd už raz takého vyhlásenie prijal, nemôže pri rozhodovaní o treste vychádzať z iného popisu skutku a jeho právnej kvalifikácie než tej, ktorá je uvedená v obžalobe. Materiálne chápanie tohto zákonného ustanovenia, vyjadrené v ustanovení § 37 písm. m) Trestného zákona, v časti za bodkočiarkou kladie na súd požiadavku skúmať povahu predchádzajúceho odsúdenia vo vzťahu k aktuálne stíhanej trestnej činnosti, ako i k možnosti nápravy páchateľa. Obžalovaný bol trestným rozkazom Okresného súdu Trnava zo dňa 13.07.2016 sp. zn. 0T/135/2015 uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a tiež z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) a e) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby na 1 (jeden) rok. Pritom obžalovaný spáchal tento skutok práve na poškodenej W. O., a to len 5 mesiacov pred spáchaním aktuálne stíhaného pokusu zločinu ublíženia na zdraví. Neprichádza teda do úvahy možnosť neprihliadať na takúto recidívu trestnej činnosti. Aj v tejto časti je napadnutý rozsudok vecne správny a vyčerpávajúco odôvodnený. Rovnako správne sa prvostupňový súd vysporiadal i s úvahou o možnosti použiť ustanovenie § 36 písm. a) Trestného zákona, ktorú obžalovaný zopakoval vo svojom odvolaní. Na rozdiel od prvostupňového súdu však odvolací súd súhlasí s námietkami obhajoby proti použitiu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. f) Trestného zákona. Opakovane sa dostávame k účinkom vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré okresný súd prijal. Aj na tomto mieste platí vyššie uvedená úvaha odvolacieho súdu, že ak okresný súd už raz takého vyhlásenie prijal, nemôže pri rozhodovaní o treste vychádzať z iného popisu skutku než toho, ktorý je uvedený v obžalobe. Nemôže teda ani zisťovať dokazovaním skutkové okolnosti, ktoré nie sú uvedené v skutku a ktoré by prípadne odôvodňovali použitie niektorého z ustanovení § 37 Trestného zákona. V záujme právnej istoty nie je možné vystaviť obžalovaného situácii, že súd bude pri ukladaní trestu vychádzať zo zistení, ktoré obžalovaný pred vyhlásením o vine nemohol rozumne predpokladať. Pokiaľ chcel súd vychádzať aj z iných skutočností, ktoré nevyplývajú priamo zo skutku, ktorý je uvedený v obžalobe, mal možnosť neprijať vyhlásenie obžalovaného o vine a vykonať v tomto smere dokazovanie. V tomto konkrétnom prípade súd vykonal dokazovanie ohľadne skutočností, ktoré potom zohľadnil ako priťažujúcu okolnosť z vlastnej iniciatívy, čo však nie je celkom v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, ktoré upravujú princíp kontradiktórnosti trestného konania. Nemožno povedať, že v tomto prípade by iniciatíva súdu ohľadne dokazovania bola nevyhnutná a v záujme spravodlivého rozhodnutia. Z vyššie uvedených úvah dospel odvolací súd k záveru, že dokazovanie vykonané na preukázanie skutočností, ktorú potom súd obžalovanému zohľadnil podľa § 37 písm. f) Trestného zákona nebolo vykonané v súlade so zákonom a obžalovanému nemožno túto priťažujúcu okolnosť zohľadniť. Uvedené pochybenie prvostupňového súdu však nemalo vplyv na správnosť použitia ustanovení § 38 Trestného zákona. Aj bez zohľadnenia priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. f) Trestného zákona, prevažujú dve priťažujúce okolnosti nad jednou poľahčujúcou, preto bolo na mieste použiť pri úprave trestnej sadzby uvedenej v § 155 ods. 1 Trestného zákona ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona. Samotná výška uloženého trestu a spôsob jeho výkonu zodpovedá jednak výsledkom vykonaného dokazovania, ako i aj príslušným zákonným ustanoveniam, podľa ktorých bol trest ukladaný. Aj na tomto mieste možno zhodnotiť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v tejto časti správne a obsahovo vyčerpávajúce, preto odvolací súd, bez potreby jeho opakovania, naň odkazuje. Rovnako to platí i pre výrok o náhrade škody a ochrannom opatrení. Odvolaciu námietku, ktorá spočíva v tom, že pri ukladaní trestu by malo byť použité ustanovenie § 39 Trestného zákona, vyhodnotil tunajší súd ako nedôvodnú. Hoci sa v tomto prípade jednalo o

pokus trestného činu, závažnosť tohto pokusu bola taká, že neumožňuje aplikovať príslušné zákonné ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu. Je treba prisvedčiť argumentácii prvostupňového súdu, ktorý sa s touto požiadavkou vysporiadal už v odôvodnení napadnutého rozsudku. Iba zásah tretej osoby zabránil obžalovanému, aby pokračoval v útoku na poškodenú W. O. a nebolo to teda jeho vlastné rozhodnutie, ktoré spôsobilo, že trestný čin nedokonal. Aj povaha zranení poškodenej podľa znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva je iba dielom náhody, pretože pri danej intenzite vedeného násilia, mohla zbraň obžalovaného poškodiť orgány nachádzajúce sa v dutine brušnej. V takom prípade by došlo z medicínskeho, ako aj súdne znaleckého hľadiska, ku zraneniu ťažkému. K týmto argumentom odvolací súd dodáva, že i krátky časový odstup od predchádzajúceho odsúdenia obžalovaného za trestnú činnosť namierenú proti poškodenej, je okolnosťou prípadu, ktorá vylučuje použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. Uvedené skutočnosti neumožňujú použiť ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu. Z odvolacieho prieskumu teda vyplynulo, že prvostupňový súd v napadnutom výroku o treste pochybil pri zohľadňovaní priťažujúcich okolností, avšak bez toho, aby to malo vplyv na správnosť rozhodnutia o treste, konkrétne jeho druhu, výšky i spôsobu výkonu. Keďže na nápravu tohto pochybenia nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie, odvolací súd pri zrušení napadnutého výroku sám, rozhodol rozsudkom na podklade správne zisteného skutkového stavu tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.