Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_9C-73-2014.pdf
PDF · 278.48 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/73/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v M., pred sudkyňou JUDr. Petrou Priečinskou, v sporovej veci žalobcov: 1/ Q.. F. V., bytom : V. Y.. Č.. X, XXX XX M., 2/ Maratónsky klub Národného maratónu Bratislava - Devín - Bratislava 1. IX. Deň Ústavy SR , so sídlom : Strečnianska ul. č. 3, 851 05 Bratislava, IČO: 421 8548, obaja zastúpení JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom so sídlom v M., Dostojevského rad 1, proti žalovanému: RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a.s., so sídlom: Prievozská ulica č. 14, Bratislava, IČO: 00 678 155 , zastúpený JUDr. Jánom Havlátom, Advokátska kancelária HAVLÁT & Partners, so sídlom v M., Rudnayovo námestie č. 1, o ochranu osobnosti, ochranu názvu právnickej osoby a zaplatenie nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.
Žalovanému s a p r i z n á v a proti žalobcom v 1/ a 2/ rade náhrada trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na tunajší súd dňa 22.12.2014 sa domáhali žalobcovia v 1/ a 2/ rade (ďalej len „žalobcovia“) vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného uverejniť v internetovom periodiku cas.sk ako aj v denníku Nový čas na mieste a veľkosťou tlače porovnateľné s článkami zo dňa 10.08.2014 (cas.sk) a zo dňa 11.08.2014 (Nový čas) text nasledovného znenia: „Cas.sk (resp. Nový čas) sa ospravedlňuje Q.. F. V. za nepravdivú informáciu uvedenú dňa 10.08.2014 (resp. 11.08.2014), že organizátori Národného maratónu Bratislava - Devín - Bratislava 1. IX. Deň Ústavy SR po zrušení maratónu v roku 2014 nevrátili prihláseným pretekárom štartovné. Všetci prihlásení pretekári obdržali štartovné na svoje účty dňa 25.05.2014 alebo v nasledujúcich dňoch.“ Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1/ rade 10 000 € s 15,5 % úrokmi z omeškania ročne od 12.08.2014 do zaplatenia a žalobcovi v 2/ rade 10 000 € s 15,5 % úrokmi z omeškania ročne od 12.08.2014 do zaplatenia. 2. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že žalobca v 1/ rade je štatutárnym zástupcom žalobcu v 2/ rade. V roku 2011 začal žalobca v 2/ rade organizovať maratón na trati Bratislava - Devín - Bratislava. Maratón sa vyvíjal veľmi úspešne. V roku 2011 mal maratón 30 účastníkov, v roku 2013 až 150 účastníkov. Podľa medzinárodného vyjadrenia má trať Bratislava - Devín - Bratislava ideálny profil. Pôvodne žalobca v 1/ rade plánoval uskutočnenie maratónu aj v roku 2014. Zverejnil propozície maratónu a záujemcovia mali možnosť prihlasovať sa prostredníctvom internetu. Štartovný poplatok pre účastníkov bol 25 €. Samotný maratón sa mal uskutočniť dňa 31. augusta 2014. Organizácia maratónu spočívala na žalobcovi v 1/rade. Pre jeho osobné dôvody sa nemohol v dostatočnej miere venovať príprave maratónu, preto dňa 25. 5. 2014 oznámil na príslušnej internetovej stránke, že maratón sa v roku 2014 ruší. Ku dňu oznámenia bolo prihlásených 5 účastníkov, ktorí zaplatili štartovné 25 €. Rovnakého dňa všetkým uvedeným prihláseným sumu 25 € vrátil na účty, z ktorých tieto peniaze poukázali. Krátko na to odcestoval na dovolenku mimo územia Slovenskej republiky. Denník Cas.sk uverejnil dňa 10. 8. 2014 príspevok s názvom Český atlét sa hnevá na bratislavských organizátorov maratónu. Zobrali štartovné a zmizli“ a denník NOVÝ ČAS dňa
11.08.2014 uverejnil článok pod názvom : „Športovci pozor na pochybné behy ! Pavel zaplatil štartovné 25 €. Maratón zrušil a zostal bez peňazí“. Ich vydavateľom je žalovaný. V týchto príspevkoch ich autori uviedli nepravdivé a znevažujúce informácie o občianskom združení Maratónsky klub Národného maratónu Bratislava - Devín - Bratislava 1. IX. Deň Ústavy SR aj o jeho riaditeľovi a štatutárnom zástupcovi F. V.. Nie je pravda, že prihlásený maratónec Q. W. nedostal naspäť peniaze zaplatené ako štartovné. Štartovné bolo poukázané dňa 21. 2. 2014 z účtu V. BIC: G. a dňa 25. 5. 2014 bola suma 25 € poukázaná na rovnaký účet. Rovnako bolo štartovné poukázané aj ďalším prihláseným. Uverejnením uvedenej nepravdivej a znevažujúcej informácie žalovaný poškodil dobrú povesť žalobcu v 1/ rade aj žalobcu v 2/ rade. Žalobcu v 1/rade zastavujú známi a pýtajú sa ho, čo sa to stalo. Ujma žalobcu v 2/ rade spočíva v poškodení dobrého mena a spôsobení ťažkosti pri organizovaní ďalších ročníkov Národného maratónu. Na predchádzajúcom ročníku Národného maratónu z roku 2013 sa zúčastnilo 160 bežcov a bežkýň. V budúcom roku hodlá občianske združenie opäť organizovať Národný maratón. Poškodenie dobrého mená spôsobené uvedenými článkami znížilo schopnosť oboch žalobcov úspešne organizovať uvedený maratón. Právny zástupca žalobcov sa obrátil listom zo dňa 1. 10. 2014 na žalovaného s požiadavkou ospravedlnenia a zaplatenie nemajetkovej ujmy. Právny zástupca žalovaného odpovedal listom zo dňa 24. 10. 2014, ktorým oznámil, že denník Nový čas uverejnil ospravedlnenie dňa 22. 10. 2014. Nový čas síce uverejnil dňa 22. 10. 2014 ospravedlnenie podľa požiadavky žalobcov, ale veľkosť tlače ospravedlnenia vonkoncom nezodpovedala veľkosti tlače pôvodných článkov. V porovnaní s pôvodnými článkami je ospravedlnenie ľahko prehliadnuteľné. Právny zástupca žalovaného úplne odmietol náhradu nemajetkovej ujmy. Na odstránenie neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti žalobcu 1/ a na odstránenie závadného stavu, ktorý vznikol neoprávneným použitím názvu žalovaného 2/ sa žalobcovia domáhajú, aby žalovaný na webovej stránke cas.sk aj v časopise Nový čas uverejnil veľkosťou porovnateľné s pôvodnými nepravdivými článkami. Ako dôkaz predložili žalobcovia kópie denníka Nový čas zo dňa 11. 8. 2014, 22.10.2014 a kópiu cas.sk zo dňa 10. 8. 2014. Súčasne si žalobcovia uplatnili voči žalovanému náhradu trov konania.
3. Žalovaný písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.03.2015 navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Napriek tomu, že k vzniku zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov podľa jeho názoru ani nedošlo, na základe žiadosti žalobcov žalovaný uverejnil ospravedlnenie tak, ako žiadali a oznámil im to prostredníctvom ich právneho zástupcu. To nie je sporné, pretože samotní žalobcovia v návrhu na začatie konania uvádzajú, že žalovaný uverejnil ospravedlnenie podľa ich požiadavky. V danom prípade žalobcovia žalobu odôvodňujú tým, že uverejnená informácia o tom, že po zrušení maratónu nebolo štartovné vrátené športovcom, ktorí ho zaplatili, nepravdivá. Žalobcovia vychádzajú z premisy, že akákoľvek nepravdivá informácia uverejnená v tlači alebo v inom médiu, je neoprávneným zásahom a zakladá občianskoprávnu zodpovednosť za takýto zásah. Táto premisa je však prekonaná. Žalovaný je naopak toho názoru, že v danom prípade sa na žalovaného vzťahuje ochrana, ktorá je poskytovaná čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. S poukazom na rozsudky Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999 je rozhodujúce, že (i) novinári informovali o otázkach legitímneho verejného záujmu, (ii) s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie, v (iii) dobrej viere a (iv) v súlade s novinárskou etikou. Povinnosť súdov skúmať predmet konania o ochrane osobnosti z uvedených hľadísk bola zdôraznená Európskym súdom pre ľudské práva v troch prípadoch RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia proti SLOVENSKU z rokov 2010 a 2013 ( I, II a III ). K téme legitímneho verejného záujmu žalovaný uviedol, že ako vyplýva z obsahu žaloby, žalobca v 2/ rade bol organizátorom verejného športového podujatia organizovaného ku dňu prijatia Ústavy SR, ktorého konanie rovnako zverejnil. Tým na seba upútal pozornosť verejnosti, a to nielen športovcov. „Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t.j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované“ ( nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 453/03 ). Rovnako legitímne pútalo pozornosť verejnosti aj zrušenie podujatia a okolnosti s tým súvisiace, t.j. okrem iného aj to, či zaplatené štartovné bolo športovcom, ktorí ho zaplatili, vrátené. A to zvlášť za okolností, keď jeden zo športovcov zverejnil informáciu, že mu štartovné nebolo vrátené, pričom organizátor maratónu na jeho žiadosti neodpovedá. K otázke informovania s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie žalovaný uviedol, že uverejnené informácie boli čerpané zo zdroja www.lidovky.cz <http://www.lidovky.cz>, kde sa článok na túto tému spolu s rozhovorom s Q. W. nachádza dodnes. Odkaz na zdroj je uvedený priamo v článku. Informácie uverejnené v žalobcami namietaných článkoch korešpondujú tomu, čo priamo redaktorom serveru www.lidovky.cz
uviedol Q. W.. Súčasne sa redaktori žalovaného snažili skontaktovať so žalobcami za účelom overenia informácií, avšak bezvýsledne. Skutočnosť, že pochodili rovnako, ako Q. W., ich len utvrdila v tom, že jeho vyjadrenia zodpovedajú skutočnosti. Je teda zrejmé, že žalovaný informoval s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie. K otázke dobrej viery žalovaný uviedol, že existencia dobrej viery sa predpokladá. Navyše žalobca netvrdí žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o tom, že by redaktor alebo vydavateľ nepostupovali v dobrej viere a nič ani nenasvedčuje, že by redaktor alebo vydavateľ nepostupovali v dobrej viere. K otázke novinárskej etiky žalovaný uviedol, že redaktori postupovali v súlade s novinárskou etikou. Žalobca netvrdí, že by redaktor alebo vydavateľ porušili nejakú konkrétne etickú normu. Redaktori žalovaného sa snažili uverejnené informácie overiť, avšak bezvýsledne. Žalovaný je ako vydavateľ v danom prípade plne chránený čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, pretože naplnil všetky podmienky ochrany vyplývajúce z európskeho štandardu ochrany slobody prejavu a práva na informácie garantovaného čl. 10 Dohovoru a formulovaného v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva v celom rade jeho rozsudkov tak, ako boli zmienené vyššie ( Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999, a RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia proti SLOVENSKU z rokov 2010 a 2013 ). Uverejnené informácie sú reprodukciou informácií uverejnených na internete, ide o reprodukciu obsahu článku a rozhovoru s Q. W.. Podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011 je imunita novinárov za šírenie už uverejnených informácií v súlade s prístupom Európskeho súdu pre ľudské práva k ochrane slobody prejavu a práva na informácie. Z uvedeného vyplýva, že v zmysle štandardu ochrany slobody prejavu a práva na informácie podľa čl. 10 Dohovoru, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný a má podmienečne aj prednosť pred vnútroštátnym zákonom ( čl. 154c ods. 1 Ústavy SR ), novinári a ani vydavateľ nezodpovedajú za obsah uverejnených a prevzatých informácií. Európsky súd pre ľudské práva teda vychádza zo zásady, že úlohou médií je šíriť všetky informácie alebo názory verejného významu, i keď tieto samé osebe nezasluhujú ochranu podľa čl. 10 Dohovoru; ohnisko záujmu by malo byť zamerané na zdroj takýchto prejavov, ale nie na médiá, ktoré ich len reprodukujú. Túto zásadu Európsky súd pre ľudské práva formuloval aj v iných rozhodnutiach, a to vo napríklad v rozsudku vo veci Jersild proti Dánsku z roku 1994 alebo Thoma proti Luxembursku z roku 2001. Z uvedeného vyplýva, že nemožno voči žalovanému vyvodzovať zodpovednosť za to, že prevzal a uverejnil informácie, ktoré už boli uverejnené. Žalobca v 1/ rade v návrhu uvádza, že organizácia maratónu spočívala na ňom. Zrejme preto, že nebola iná osoba, ktorá by v relevantnom čase zodpovedala legitímne novinárske otázky, žalobca v 2/ rade sa v relevantnom čase nevyjadril. To bol aj dôvod, pre ktorý boli namietané články uverejnené, pretože ak by boli žalobcovia schopní reagovať, logicky by články uverejnené neboli. Naopak nemožno ako pochybenie žalovaného posudzovať uverejnenie informácií, ktorým mohli žalobcovia zabrániť, ak by organizácia maratónu nespočívala na jednom človeku. Nakoľko išlo o verejné podujatie, ktorého sa v minulosti zúčastnilo 150 účastníkov, logicky sa dalo očakávať, že žalobcovia zabezpečia poskytovanie informácií v rozsahu zodpovedajúcom jeho významu. Žalobcovia majú možnosť domáhať sa ochrany voči pôvodcovi nepravdivej informácie. Žalovaný uverejnil požadované ospravedlnenie nad rámce svojej zodpovednosti; teda napriek tomu, že podľa názoru žalovaného nemusel a súčasne žalobcami namietaný článok z cas.sk odstránil. Žalobcovia sa opätovne domáhajú uverejnenia ospravedlnenia v denníku NOVÝ ČAS, čo odôvodňujú jedine tým, že údajne „veľkosť tlače ospravedlnenia vonkoncom nezodpovedala veľkosti tlače pôvodných článkov. V porovnaní s pôvodnými článkami je ospravedlnenie ľahko prehliadnuteľné“. V prvom rade, text ospravedlnenia je uverejnený typom a veľkosťou písma rovnakou, ako bol uverejnený pôvodný článok. Žalobcovia v liste zo dňa 01.10.2014 nešpecifikovali žiadny typ ani veľkosť písma ospravedlnenia, alebo jeho častí a nežiadali ani to, aby bol text ospravedlnenia označený nejakým nadpisom. Žalovaný označil text názvom „Ospravedlnenie“ z vlastnej iniciatívy. Z § 11 a nasl. ObčZ nevyplývajú na uverejnenie ospravedlnenia žiadne konkrétne požiadavky ani čo sa týka veľkosti a ani typu písma. V druhom rade, pokiaľ žalobcovia tvrdia, že ospravedlnenie uverejnené v denníku NOVÝ ČAS je ľahko prehliadnuteľné, je to len ich domnienka. Ospravedlnenie je uverejnené v hornej časti príslušnej strany, kde bol uverejnený aj pôvodný článok. Žalovaný vyhovel tým požiadavkám, čo sa týka ospravedlnenia, ktoré žalobcovia uplatnili. V slovenskom právnom poriadku platí zásada vigilantibus iura a bolo teda na žalobcoch, aby svoju požiadavku na uverejnenie ospravedlnenia formulovali takým spôsobom, aby vyhovovalo ich predstavám. Ak aj teda na strane žalovaného vznikla nejaká povinnosť uverejniť ospravedlnenie, táto zanikla jej splnením, pretože žalovaný uverejnil ospravedlnenie podľa požiadaviek žalobcov. Nie je možné preto, že žalobcovia nevenovali dostatočnú pozornosť tomu a konkrétne nevyjadrili, čo žiadajú, súc zastúpení advokátom, požadovať uverejnenie ospravedlnenia opätovne. Je to v rozpore s princípom primeranosti. Takto by žalobcovia mohli žiadať o uverejňovanie ospravedlnení donekonečna len preto, že opomenuli, nevedeli alebo nechceli svoje požiadavky špecifikovať alebo sa ich požiadavky
jednoducho zmenili, čo je absurdné. Čo sa týka petitu v časti požiadavky na uverejnenie ospravedlnenia „v internetovom periodiku cas.sk“, žalovaný uviedol, že internetové periodikum cas.sk neexistuje, rovnako ako neexistuje ani denník cas.sk. V žiadosti žalobcov zo dňa 01.10.2014 nebola vôbec zreteľne uplatnená požiadavka uverejniť ospravedlnenie na cas.sk., navyše namietaný článok je z cas.sk, odstránený. Ak by žalobcovia skutočne uplatnili požiadavku na uverejnenie ospravedlnenia na cas.sk, bol by žalovaný uverejnil ospravedlnenie aj na cas.sk. Vznikla by však rovnaká situácia, ako v prípade denníka NOVÝ ČAS, keď by žalobcovia neboli spokojní s uverejnením ospravedlnenia a aj tak by podali návrh na začatie konania, pretože žalovaný nemôže vyhovieť takým ich predstavám, ktoré nepozná. Nakoniec to, že žalobcovia nevedia alebo nechcú špecifikovať svoju predstavu o uverejnení ospravedlnenia, preukazuje aj uplatnený petit, ktorý je neurčitý a nevykonateľný. Čo sa týka požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. zadosťučinenia v peniazoch, žalovaný trvá na tom, že žalobcami tvrdené skutočnosti nezakladajú nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo na zadosťučinenie v peniazoch. Údajná ujma, ktorú žalobcovia opisujú v žalobe, ktorá má v podstate predstavovať údajné sťaženie organizovania ďalších ročníkov maratónu, je hypotetická, ešte nenastala. Okrem toho tieto skutočnosti sa týkajú len žalobcu v 2/ rade, ktorý je v skutočnosti organizátorom maratónu, a nie priamo žalobcu v 1/ rade. Úrok z omeškania, ktorého sa žalobcovia domáhajú, je neopodstatnený. Vôbec nevedno, ako dospeli k tomu, že ho žiadajú od 12.08.2014 a vôbec nevedno, prečo ( na základe čoho ) ho žiadajú vo výške 15 % p.a. Otázka úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bola v súdnej praxi vyriešená ešte v roku 1998. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Co 15/97, ktorý bol uverejnený Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod poradovým číslom : 45/2000, už judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Rovnako Najvyšší súd SR rozhodol v rozsudku sp. zn. 6 Cdo 185/2011. Uvedené rovnako platí aj pre zadosťučinenie v peniazoch, pretože jeho povaha je rovnaká, ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
4. Žalobcovia písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 07.04.2015 citujúc § 11 ObčZ, § 19b ods. 2, 3 ObčZ, č. 26 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva, stanovisko Najvyššieho súdu ČR č. C1737 uvádzajú, že uvedené ustanovenia, rozhodnutia a stanoviská jasne a nedvojzmyselne obsahujú ochranu dobrej povesti fyzickej aj právnickej osoby a žiadne z týchto tieto práva neruší. Žalovaný sa pokúša relativizovať uvedené práva zakotvené v Ústave, zákone aj v medzinárodnej zmluve takým spôsobom, že ich popiera. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je stabilizovaná. Pri posudzovaní ochrany osobností rozlišuje medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim súdom. Článok, ktorý žalobcovia napádajú, je skutkovým tvrdením a preto podlieha všetkým požiadavkám zákona, ústavy aj medzinárodnej zmluvy. Judikatúra súdov starostlivo rozlišuje formu podávania určitej informácie tiež v závislosti od toho, koho sa informácia týka. Rozhodujúce je však to, či má informácia pravdivý aspoň základ, alebo nemá pravdivý ani základ. Ak má základ pravdivý, môže si šíriteľ informácie dovoliť ironizovať, preexponovať informáciu. Informácia bez pravdivého základu, ktorá narúša dobrú povesť dotknutej osoby nie je dovolená a ak ju niekto iný použije, znáša dôsledky zákona. Znížená latka pre verejne činné osoby je pomerne široká, ale zníženie latky nie je rovnaké pre všetkých; menej benevolencie zákona súdy umožňujú pri menej verejne známych osobách, ktoré nevykonávajú verejnú funkciu. Článok uvedený v žalobe bol od počiatku nepravdivý. Podľa stanoviska Najvyššieho súdu ČR C 1737 neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je v zásade každé neoprávnené tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv fyzickej osoby chránených ust. § 11 OZ. Zrušenie Maratónu Bratislava - Devín - Bratislava 2014 žalobcovia oznámili 25.05.2014 a zároveň vrátili zaplatené štartovné. Žalovaný publikoval nepravdivú správu dňa 10. a 11.08.2014. Žalovaný sa chce zbaviť zodpovednosti s poukazom, že prevzal informáciu z internetového serveru lidovky.cz. Takéto tvrdenie žalovaného nie je pravdivé, nakoľko žalovaný uviedol ako autora lidovky.cz, hok. Tým uviedol lidovky.cz, hok ako ktoréhokoľvek iného autora. Tvrdenie Q. W. v lidovky.cz, hok bolo v lepšom prípade jeho vlastnou nedbalosťou, keď si takmer 3 mesiace neskontroloval účet, či sa mu vrátil štartovný poplatok 25 € . V horšom prípade bolo jeho tvrdenie úmyselným poškodzovaním povesti Maratónu Bratislava - Devín - Bratislava. Oproti takejto hrubej nedbalosti alebo úmyslu Q. W. žalovaný stavia odchod žalobcu v 1/ rade na dovolenku minulého roku. Závažné tvrdenia Q. W. nemal žalovaný publikovať bez jeho dostatočného overenia. Žalovaný si tvrdenie Q. W. neoveril a preto pri publikovaní tvrdenia Q. W. nebol v dobrej viere, jeho informácia nebola dôveryhodná a nezodpovedala novinárskej etike. Ani odvolávanie sa žalovaného na citáciu českého servera - ktoré skresľuje skutočnosť - nezbavuje žalovaného zodpovednosti. Podľa stanoviska Najvyššieho súdu C170 „Okolnost, že vydavatel tisku
v publikovaném interview přesne reprodukoval výroky osoby, se kterou byl rozhovor v této formě uskutočněn, nemuže v prípade spusobilosti těchto výroku zasáhnout do osobnostných práv iné fyzické osoby , vést bez dalšího k záveru, že za ne vydavatel nenese odpovědnost.“ Žalovaný skresľuje vo svojom vyjadrení rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011. Tento rozsudok nehovorí nepodmienečne, že novinári požívajú imunitu za šírenie už uverejnených informácií. V uvedenom rozsudku sa uvádza, že noviny Pravoye Delo poskytovali odkaz na zdroj informácií a taktiež zverejnili pripomienku redakčnej rady, v ktorej bolo uvedené, že informácie v liste môžu byť nepravdivé a vyzvali na predloženie pripomienok a ďalších súvisiacich informácií z zo všetkých zdrojov. Nič také sa v inkriminovanom článku žalovaného neuvádza. ESĽP rozhodol proti Ukrajine tiež preto, lebo rozhodnutie ukrajinského súdu bolo v rozpore s ukrajinským zákonom a preto bolo v rozpore s čl. 10 Dohovoru. ESĽP v uvedenom rozsudku uvádza, že aj on zastáva názor, podľa ktorého novinári môžu reprodukovať materiál zverejnený inde v tlači (press). ESĽP robí výslovný rozdiel medzi preberaním materiálov z tlačených médií a z internetu. Odkaz vo vyjadrení žalovaného na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011 svedčí proti žalovanému a nie proti žalobcom. Uverejnenie inkriminovaného článku poškodila dobrú povesť žalobcov a znížilo ich vieryhodnosť pri organizovaní maratónskych behov. Podľa stanoviska Najvyššieho súdu S IV na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva, ktoré sú chránené ustanovením § 11 OZ. Inkriminovaný článok bol spôsobilý vyvolať následky a iné aj vyvolal: boli narušené sociálne vzťahy v jeho rodine a s blízkymi osobami, ale aj v organizáciách občianskych združení, s ktorými spolupracuje. Utrpel citovú, psychickú ujmu, prejavujúcu sa v nepríjemných pocitoch, úzkosti a smútku. Bol mu spôsobený veľký stres, ide mu o kompenzáciu jeho emocionálnych útrap. Plánoval kandidovať na poslanca MZ Petržalka, aj mestského poslanca, ale publikovanie inkriminovaného článku sa stal vopred nedôveryhodnou osobou. Dobrá viera a novinárska etika pri publikovaní inkriminovaného článku sú spochybnené tým, že informáciu prevzali zo servera iného štátu, nadpisom vystupňovali zlý dojem čitateľov o konaní žalobcov. Ospravedlnenie uverejnené žalovaným dňa 22.10.2014 v denníku Nový Čas vonkoncom nie je spôsobilé upútať pozornosť, akú upútal inkriminovaný článok. Vymedzenie formy a miesta uverejnenia opravy uvedené v žalobe zodpovedá požiadavkám zákona na výkon rozhodnutia súdu.
5. Žalovaný, písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 18.06.2015, uviedol, že žalobcovia citujú § 11 ObčZ, § 19b ods. 2, 3 ObčZ a ďalšie, stanovisko Najvyššieho súdu ČR a tvrdia, že žiadne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva tieto práva neruší. To nikto ani netvrdí, a preto je argumentácia žalobcov zavádzajúca. Ušlo ale pozornosti žalobcov, že žalovaným citované rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva prekonávajú klasické ponímanie ochrany osobnosti a dobrej povesti vo vnútroštátnom práve. Inými slovami povedané, rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva citované žalovaným znamenajú, že slobode prejavu a právu na informácie sa poskytuje ochrana vo väčšom rozsahu, ako je obvyklé na vnútroštátnej úrovni. Je pravda, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je stabilizovaná. Ušlo však pozornosti žalobcov, ako sa judikatúra stabilizovala. Z mnohých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva totiž vyplýva, že nepravdivosť určitého skutkového tvrdenia automaticky neznamená, že sloboda prejavu a právo na informácie musí ustúpiť právu na ochranu osobnosti ( Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z roku 1999, COLOMBANI A INÍ proti FRANCÚZSKU z roku 2002 alebo SELISTO proti FÍNSKU z roku 2004, ale aj dva rozsudky RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia proti SLOVENSKU z rokov 2010 a 2013 ) a že novinári sú chránení čl. 10 Dohovoru, ak (i) novinári informovali o otázkach legitímneho verejného záujmu, (ii) s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie, v (iii) dobrej viere a (iv) v súlade s novinárskou etikou ( rozsudky Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999 ). Ústavný súd SR sa s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva stotožnil napríklad v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 107/2010 a sp. zn. IV. ÚS 248/2012. Pre názornosť konkrétne uvádza, že podstatou prípadu RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia proti SLOVENSKU z roku 2010 bolo uverejnenie informácie, že žalobca, v tom čase funkcionár Policajného zboru SR, sa na verejnosti opil a vyzýval na občianske nepokoje. Napriek tomu, že pravdivosť tejto informácie sa nepreukázala, Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru, pretože súdy sa vôbec nezaoberali vecou z hľadiska toho, že (i) novinári informovali o otázkach legitímneho verejného záujmu, (ii) s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie, v (iii) dobrej viere a (iv) v súlade s novinárskou etikou. Prípad RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia proti SLOVENSKU z roku 2013 bol obdobný a podstatou bolo uverejnenie informácie, že žalobca, ktorý sa zúčastnil televíznej súťaže Milionár podvádzal, resp. mal podvádzať, pričom rovnako nebolo preukázané, že by v skutočnosti podvádzal. Je
teda zrejmé, že tvrdenie žalobcov : „Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je zásadne každé nepravdivé tvrdenia alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv fyzickej osoby“ jednoducho neplatí absolútne, ako sa snažia tvrdiť žalobcovia. Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva predstavuje štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95 alebo II. ÚS 48/97). Z toho vyplýva, že súd nemôže rozhodnúť v rozpore s tým, čo vyplýva z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, resp. nepriznať ochranu slobode prejavu a právu na informácie vtedy, ak z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že sa ochrana poskytuje. V tejto súvislosti poukazuje na čl. 154c ods. 1 Ústavy SR z ktorého vyplýva všeobecný príkaz ústavnej normy určený všetkým štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať, ako aj konkrétne uplatňovať (garantovať) ochranu tých ľudských práv a základných slobôd, ktoré tvoria predmet tak medzinárodnej, ako aj vnútroštátnej (zákonnej) úpravy. Aplikácia vnútroštátnej (zákonnej) úpravy ľudského práva alebo základnej slobody príslušným orgánom štátu vtedy, ak sú splnené podmienky aplikácie podmienečnej priority medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, je porušením príkazu ústavnej normy (mutatis mutandis nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/96 alebo sp. zn. PL. ÚS 14/1998). Existencia garancie väčšieho rozsahu základných práv a slobôd spôsobuje, že štátny orgán, ktorý je povinný v konkrétnom prípade poskytnúť ochranu základnému právu a slobode, bude chrániť základné právo alebo slobodu v rozsahu, v akom mu ju poskytuje medzinárodná zmluva. Nie v ostatnom rade poukazuje žalovaný aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sž 3/2013 zo dňa 16.12.2013, v ktorom zdôraznil, že hoci judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, postup a rozhodovanie orgánov verejnej moci v rozpore s jeho judikatúrou, môže mať za následok, že Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodne tak, že takýmto postupom( rozhodnutím ) došlo k porušeniu práva garantovaného Dohovorom. A práve preto, že žalovaný (orgán verejnej správy) takto nepostupoval, dospel Najvyšší súd SR k záveru, že zaťažil svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a posúdil odôvodnenie rozhodnutia ako jednostranné, formalistické a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj v nesúlade s čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. Je teda potrebné odmietnuť to, o čo sa snažia žalobcovia, a teda presvedčiť súd, aby neaplikoval princípy ochrany slobody prejavu a práva na informácie, ktoré sú súčasťou čl. 10 Dohovoru, na základe judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Takýto postup totiž zakladá porušenie medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky a čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Žalobcovia sa snažia prvoplánovým spôsobom odmietnuť to, že z Dohovoru vyplýva väčší rozsah ochrany slobody prejavu a práva na informácie, než aký vyplýva z rozhodnutí, na ktoré sa odvolávajú. Neporadilo sa im totiž spochybniť obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že v danom prípade (i) informoval o otázkach legitímneho verejného záujmu, (ii) s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie, v (iii) dobrej viere a (iv) v súlade s novinárskou etikou, a preto mu čl. 10 Dohovoru poskytuje ochranu. Jediné, čo voči tomu žalobcovia namietajú, je totiž to, že žalovaný údajne nebol v dobrej viere, pretože si tvrdenie Q. W. neoveril. Táto argumentácia je však nelogická, pomýlená a je nepochopením štandardu ochrany podľa čl. 10 Dohovoru. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný si informácie overoval a kontaktoval za tým účelom žalobcov (na preukázanie tejto skutočnosti žalovaný navrhol výsluch pani Z. A.). Vzhľadom na to, že žalobcovia neboli médiám k dispozícii, že neboli schopní zabezpečiť zodpovedanie otázok v relevantnom čase, nepodarilo sa mu získať ich stanovisko. Nemožno však posudzovať na ujmu žalovaného, že žalobcovia, napriek tomu, aké významné podujatie organizujú, nedokážu zabezpečiť štandardný kontakt s médiami. Zvlášť v dnešnej dobe internetu a elektronických komunikácií. Snaha žalovaného overiť si informácie je dôkazom o jeho dobrej viere. To, že sa žalovanému nepodarilo (nie jeho vinou) skontaktovať so žalobcami, nevyvracia to, že žalovaný konal v dobrej viere a nedokazuje naopak to, že konal so zlým úmyslom. To, že sa žalovanému nepodarilo skontaktovať so žalobcami neznamená to, že si pri publikovaní tvrdenia Q. W. nebol v dobrej viere. Toto tvrdenie žalobcov nemá logické opodstatnenie. Žalobcovia neuvádzajú žiadne dôvody prečo by mal žalovaný tvrdenie Q. W.A. a priori posudzovať ako nedôveryhodné. Neboli tu naopak žiadne skutočnosti, ktoré by nútili žalovaného posudzovať jeho tvrdenie ako nedôveryhodné. Práve naopak, boli tu skutočnosti, ktoré v danej chvíli dôveryhodnosť jeho tvrdenia potvrdzovali. Žalovaný sa totiž, rovnako ako Q. W., po dlhší čas, nemohol so žalobcami skontaktovať. Zdôrazňuje, že sever lidovky.sk je považovaný za seriózny zdroj informácií. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcov, že žalovaný sa snaží zbaviť zodpovednosti s poukazom na to, že uverejnil informáciu, ktorú prevzal; to je zámerná dezinterpretácia. Bez logického opodstatnenia je aj tvrdenie žalobcov, že dobrá viera a novinárska etika bola spochybnená tým, že žalovaný informáciu
prevzal zo servera iného štátu, keď neexistuje žiadne etické pravidlo, ktoré by zakazovalo čerpať zo zahraničných zdrojov; to by bolo podľa názoru žalovaného aj absurdné. Čo sa týka ich tvrdení žalobcov vo vzťahu k rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011 je ich tvrdenie, že tento rozsudok svedčí proti žalovanému, absurdné. A to najmä vzhľadom na skutočnosť, že nimi predložený preklad rozhodnutia argumentáciu odporcu potvrdzuje. V žalobcami predloženom preklade sa uvádza : „Ukrajinské právo a tlačový zákon zbavoval novinárov občianskoprávnej zodpovednosti za reprodukciu materiálu zverejneného inde tlači (press). ESĽP poznamenal, že to bol aj jeho jednotný prístup k slobode novinárov šíriť vyhlásenia iných“. Je teda zrejmé, že Európsky súd pre ľudské práva sám tvrdí, že aj on jednotne k takýmto prípadom pristupuje tak, že by novinári nemali zodpovedať za to, že šíria vyhlásenia iných (uvádzané prípadmi Jersild proti Dánsku z roku 1994 alebo Thoma proti Luxembursku z roku 2001 sú toho dôkazom). Argumentáciu žalovaných potvrdzuje aj ďalšia pasáž v dokumente predloženom žalobcami : „ESĽP vzhľadom na dôležitú úlohu, ktorú internet zohrával vo všeobecnosti v mediálnej činnosti a pri výkone slobody prejavu, konštatoval, že absencia právnej úpravy umožňujúcej novinárom používať informácie získané z internetu bez obavy, že budú sankcionovaní, bola prekážkou pre tlač ( press ) pri výkone jej životne dôležitej funkcie ,verejného strážneho psa´. ESĽP dospel k záveru, že z dôvodu nejasnosti vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o používanie informácií získaných z internetu zo strany novinárov, sťažovatelia nemohli predvídať následky svojho konania. Nebola preto splnená požiadavka dohovoru, podľa ktorej akékoľvek obmedzenie slobody prejavu musí mať oporu v zákone, ktorý je jasný, dostupný a predvídateľný. Z dôvodu nedostatku primeraných záruk pre novinárov za používanie informácií získaných z internetu preto došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru“. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že (čo sa týka uloženej povinnosti nahradiť škodu) Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru o porušení čl. 10 Dohovoru práve preto, že neboli dané záruky pred sankcionovaním za to, že novinári prevezmú informácie z internetu. A contrario z toho vyplýva, že záruky novinárov pred sankcionovaním za použitie prevzatých informácií sú súčasťou ochrany podľa čl. 10 Dohovoru. Argumentácia žalobcov, zhodne s ukrajinskými súdmi, je založená práve na premise, teda že novinári majú byť sankcionovaní aj vtedy, ak informácie prevezmú. Je teda zrejmé, že ak by sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcov, konal by v rozpore so štandardom ochrany podľa čl. 10 Dohovoru. Tvrdenie žalobcov, že rozsudok vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011 nehovorí nepodmienečne, že novinári požívajú imunitu za šírenie už uverejnených informácií, je zavádzajúce. Z rozsudku totiž nevyplýva, že by Európsky súd pre ľudské práva podmieňoval imunitu za šírenie už uverejnených informácií nejakými podmienkami a akými. Európsky súd pre ľudské práva naopak uviedol, že imunita novinárov za reprodukciu informácií je súčasťou toho, ako on pristupuje k slobode novinárov šíriť vyhlásenia iných. Z rozsudku nepochybne vyplýva to, že novinári by mali používať imunitu aj za reprodukciu informácií z internetu ( absencia záruk bola nakoniec dôvodom vedúcim ku konštatovaniu porušenia čl. 10 Dohovoru); v žiadnom prípade z neho nevyplýva, že by nemala byť, ako tvrdia žalobcovia. Žalobcovia interpretujú rozsudok nepresne a zavádzajúco aj v iných ohľadoch, keď tvrdia, že noviny Pravoye delo v súvislosti s reprodukovaným materiálom poskytovali odkaz na zdroj spolu s vyhlásením, že informácie môžu byť nepravdivé a vyzvali na predloženie pripomienok. Údajne nič také sa v inkriminovanom článku žalovaného neuvádza. To však nie je pravda, pretože v článku žalovaného sa odkaz na zdroj (lidovky.cz) nachádza hneď v úvode. Noviny Pravoye delo publikovali materiál osobitného charakteru (informácie o korupcii a trestnej činnosti v tajnej službe) a preto mali súvisiace vyhlásenia svoje opodstatnenie. To ale neprichádzalo do úvahy v prípade žalovaného. Čo je ale najdôležitejšie, z rozsudku jasne vyplýva, že skutočnosť, že noviny Pravoye delo spolu s reprodukciou materiálu uverejnili vyhlásenie, že informácie môžu byť nepravdivé a vyzvali na predloženie pripomienok, nebolo relevantné vo vzťahu k záveru súdu o porušení čl. 10 Dohovoru. Konštatuje sa to len v rámci opisu skutkového stavu. Z rozsudku vôbec nevyplýva a ani nemôže, že by to bola podmienka poskytnutia ochrany. A ani byť nemôže. V tejto súvislosti s poukazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Thoma v. Luxembursko z 2001 žalovaný zdôrazňuje, že všeobecná požiadavka pre novinárov systematicky a formálne sa dištancovať od obsahu citácií, ktoré by mohli uraziť alebo provokovať ostatných, alebo poškodiť ich povesť nie je zlučiteľná s úlohou tlače, ktorá spočíva v poskytovaní informácií o aktuálnom dianí, názoroch a myšlienkach. Preklad citovanej časti 61.1. Rozsudku Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011 je predovšetkým nepresný, ale najmä nič konkrétne nehovoriaci. Relevantná časť znie : „Preto politika týkajúca sa preberania materiálu z tlačených médií a z internetu sa môže odlišovať“. Európsky súd pre ľudské práva hovorí o politike, nie teda o (konkrétnej) právnej úprave. To, že druhá úprava musí byť prispôsobená vlastnostiam technológie, nič nehovorí o tom, že imunita novinárov za materiály prevzaté z internetu byť nemá. Európsky súd pre ľudské práva len poukazuje na technické vlastnosti technológie, ale bez dopadu na konkrétnu vec sťažovateľa a už vôbec nie na túto vec. Nie je teda
pravda to, čo sa azda žalobcovia snažia naznačiť, a to, že s preberaním materiálov z internetu sa imunita novinárov nespája. Pre úplnosť žalovaný zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva rozhodoval o dvoch zásahoch do práv sťažovateľa. V prvom rade o povinnosti uverejniť ospravedlnenie, čo považoval za nesúladné s ukrajinským právom, pretože to umožňovalo len uložiť povinnosť uverejniť opravu, a následne dospel k záveru, že tento zásah porušuje čl. 10 Dohovoru, pretože nejde o obmedzenie „uložené zákonom“. O nesúlade druhého zásahu s čl. 10 Dohovoru však rozhodol z iného dôvodu, pretože sám konštatuje, že takéto obmedzenie vnútroštátne právo uložiť umožňovalo. Dôvodom bolo, ako je uvedené vyššie, práve absencia primeraných záruk na používanie informácií získaných z internetu bez obavy, že budú sankcionovaní. Pre úplnosť žalovaný uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva vytkol vnútroštátnym orgánom aj to, že ignorovali obranu sťažovateľov spočívajúcu v tom, že konali v dobrej viere, informácie preverili a zámerne nešírili nepravdivé informácie. Z uvedeného je zrejmé, že obsah prekladu rozsudku Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011 predloženého samotnými žalobcami naopak obranu žalovaného podporuje a vyvracia ich tvrdenie o tom, že svedčí proti žalovanému. Z rozsudku jednoznačne vyplýva, že novinári majú požívať imunitu nielen za reprodukciu materiálov z tlače, ale aj za reprodukciu materiálov z internetu. Podľa názoru žalovaného môžu existovať určité, v rozsudku bližšie nešpecifikované odlišnosti, ale za situácie, kedy vnútroštátne právo žiadne odlišnosti neupravuje a kedy imunita novinárov za reprodukciu materiálu už uverejneného v tlači je súčasťou štandardu ochrany slobody prejavu a práva na informácie podľa čl. 10 Dohovoru, žalovaný sa môže legitímne domáhať imunity za reprodukciu materiálu zo zdroja lidovky.cz. Nepriznanie žiadnej imunity za publikovanie prevzatého materiálu z internetu je podľa názoru žalovaného jednoznačne v rozpore s čl. 10 Dohovoru. Záverom zdôraznil, že žalovaný uverejnil text požadovaný žalobcami v znení tak, ako oň žiadali. Nemožno žalovanému na ujmu pričítať to, že žalobcovia zanedbali to, aby v žiadosti o uverejnenie ospravedlnenia uviedli požiadavky na jeho uverejnenie ak, aby zodpovedal ich predstavám.
6. Žalobca písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 01.02.2016 uviedol, že žalovaného argumenty ohľadne absencie povinnosti žalovaného osobitným spôsobom si overovať preberanú informáciu z internetového vydania českých Lidových novín, ako aj v otázke „legitímneho verejného záujmu“ , neobstoja. Podľa etického kódexu novinára SNN prijatého dňa 26.01.2011, v čl. III/1 novinár je povinný dôsledne si overiť každú informáciu, ktorú zverejní. Informácie si spravidla overí aspoň z dvoch od seba navzájomnezávislých zdrojov. Podľa čl. III/4 novinár nemá povinnosť si overovať iba informácie z agentúr. Podľa čl. V/12 pod dôležitým verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša významný prospech všetkým alebo mnohým občanom. Dôležitým verejným záujmom je najmä: a) zabránenie zneužívaniu verejnej moci, b) riadne fungovanie politického systému a spoločenských inštitúcií, c) ochrana života, zdravia, bezpečnosti a majetku občanov, d) ochrana morálky a základných spoločenských hodnôt. V prípade zverejnenia nepravdivej informácie nešlo o žiadny dôležitý spoločenský záujem. V dobe zverejnenia aj dodržania informácie z internetových Lidových novín žalovaný vedel, že ide len o autora tejto informácie, Q. W.. V tej dobe vedel, že aktuálny ročník Maratónu Bratislava - Devín - Bratislava bol zrušený, čiže nehrozilo, že by prípadní ďalší záujemcovia o maratón prišli o peniaze. Nešlo o žiadny prípad uvedený v čl. V/12 Etického kódexu novinára SNN. Žalovaný bol povinný si overovať zdroj informácie. Redaktorka žalovaného si informáciu overovala takým spôsobom, že dňa 10.08.2014 o 16,18 hod (nedeľa) poslala mailový dopyt na adresu žalobcu, ale už približne o tri hodiny zaradila informáciu do najskôr internetového vydania a potom tlačeného vydania Nového času. Uverejnením nepravdivej a neoverenej informácie bez dôležitého verejného záujmu žalovaný porušil Etický kódex novinára SNN. Podobné kritériá na novinárov kladie aj Európsky súd pre ľudské práva pri výklade čl. 8 a čl. 10 Európskej konvencie o ľudských právach. Vo veciach žalobcu proti SR na ESĽP (RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a.s.,versus Slovakia č. 26/102011, č. 07/04/2014, No. 2, zo dňa 07.01.2014) ES vyžaduje taktiež verenie informácie , aby táto bola pravdivá (skutkový základ informácie) a zníženie intenzity overovania pravdivosti informácie pripúšťa iba v prípade ak to vyžaduje „nevyhnutnosť v demokratiskej spolčnosti“ a nevyhnutnosť musí vyplývať zo súrnej sociálnej potreby (pressing social need). V danom prípade nebola žiadne súrna sociálna potreba, keďže išlo len o tvrdenie Q. W. a uverejnenie informácie nebolo ani nevyhnutnosťou v demokratickej spoločnosti. Uverejnená nepravdivá informácia mala závažné dôsledky na zdravie žalovaného v 1/ rade, ako aj na možnosť, presnejšie nemožnosť organizovať ďalší ročník Maratónu. V dôsledku stresu zo spoločenského dopadu po uverejnení nepravdivej informácie žalovaného začal pociťovať žalúdočné problémy, ktoré dovtedy nikdy nemal, poškodila jeho meno medzi známymi a závažným spôsobom poškodilo povesť Maratónu; iba štartovné vyberané od pretekárov nestačí na finančné zabezpečenie maratónu a po uverejnení článku dlhšiu dobu sa nemôže pokúšať o získanie sponzorských príspevkov na Maratón, nakoľko žalovaný závažným spôsobom zničil dôveryhodnosť Maratónu.
7. Žalobca písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.04.2016 uviedol, že účelom článku, ako vyplýva z jeho obsahu, je upozorniť verejnosť na možnosť, že v prípade zrušenia športového podujatia, nemusia obdržať späť zaplatené štartovné. Účel článku teda plnil dôležitý verejný záujem v tom smere, že sledoval ochranu majetku občanov [ čl. V ods. 12, písm. c) Etického kódexu SSN ], poťažmo ochranu morálky a základných spoločenských hodnôt [ čl. V ods. 12, písm. d) Etického kódexu SSN ]. Neobstojí preto tvrdenie žalobcov, že uverejnenie informácií nesledovalo dôležitý verejný záujem. Tvrdenia žalobcov, že aktuálny ročník Maratónu - Devín - Bratislava bol zrušený, je irelevantné. Jednak namietaný článok upozorňoval na behy všeobecne ( „Športovci, pozor na pochybné behy !“ ), kontext bol teda širší, a jednak, nebolo vylúčené, že sa bude organizovať aj ďalší ročník behu ( navrhovatelia nakoniec v konaní tvrdili, že takúto ambíciu mali ). Neobstojí tvrdenie, že nehrozilo, že by prípadní ďalší záujemcovia prišli o peniaze. Aplikovateľným prameňom práva v sporoch o ochranu osobnosti, na rozdiel od Etického kódexu SSN, je naopak judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Ako žalovaný už uviedol, nebol povinný si informáciu uverejnenú na spravodajskom portáli lidovky.cz overovať. Spravodajský server lidovky.cz je v podstate elektronickou verziou denníka LIDOVÉ NOVINY, a preto princípy vyjadrené v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011 ( imunita novinárov za reprodukcie materiálov v tlači zodpovedá prístupu súdu k slobode novinárov šíriť tvrdenia urobené inými ) sú plne aplikovateľné. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na Etický kódex SSN, tento nie je právne záväzný. Nejedná sa o prameň práva. Okrem toho ho žalobcovia interpretujú nesprávne: v Etickom kódexe SSN nie je stanovená ( etická ) povinnosť overiť si informáciu aspoň z dvoch zdrojov, nakoľko je použitý pojem „spravidla“, novinár teda môže mať overenú informáciu aj z jedného zdroja. Z čl. III, ods. 1 Etického kódexu SSN súčasne nevyplýva, že ide o jediný prípad, kedy si novinár nemusí informáciu overiť, ide o pomenovanie určitého konkrétneho prípadu, kedy túto ( etickú ) povinnosť nemá. Tvrdenie žalobcov, že na uverejnení informácie mala existovať naliehavá sociálna potreba, uverejnenie informácie malo byť nevyhnutné, je pomýlené. Nie je pravda ani to, že to má vyplývať z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva RINGIER Slovakia c/a SLOVENSKÁ REPUBLIKA. Základný princíp vyplývajúci z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je ten, že na to, aby mohlo dôjsť k obmedzeniu slobody prejavu alebo práva na informácie, musí na tom existovať naliehavá sociálna potreba ( obmedzenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti ) [ napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside proti Spojenému kráľovstvu z roku 1976, Lingens proti Rakúsku z roku 1986, Oberschlick proti Rakúsku z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman proti Írsku z roku 1992 ]. Pokiaľ sa teda v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva používa pojem naliehavá sociálna potreba, tak v tomto kontexte. Postráda teda logiku, aby zásah do slobody prejavu a práva na informácie musel byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti ( byť v súlade s naliehavou sociálnou potrebou ) a aby súčasne aj uverejnené informácia bola v súlade s naliehavou sociálnou potrebou. Buď jedno alebo druhé, jedno vylučuje druhé. Zo strany žalobcov ide o rovnako nesprávne tvrdenie, ako je tvrdenie, že uverejniť možno len informáciu, na ktorej uverejnení je verejný záujem. Naopak : „ ... nie je nevyhnutné stotožňovať slobodu prejavu s verejným záujmom; aj verejnej nezaujímavý názor možno uplatniť v rámci slobody prejavu. Možno povedať, že spájanie prejavu s vecou verejného záujmu je nadbytočné, pokiaľ ide o rozsah ochrany slobody prejavu a právne môže byť až škodlivé, ak sa podmienka verejného záujmu apgrejduje požiadavkou závažnosti verejného záujmu, lebo tak sa vytvorí zdanlivo legitímny dôvod pre odňatie právnej ochrany niektorým prejavom ( ktoré nie sú dosť závažné, aby boli chránené )“ [ DRGONEC, Ján : Sloboda prejavu a sloboda po prejave, HEURÉKA 2013, str. 29 ]. Rovnako je nesprávne aj tvrdenie žalobcov, že žalovaný mohol uverejniť iba pravdivú informáciu a že žalovaný v každom prípade zodpovedá za uverejnenie nepravdivej informácie. Žalobcovia poukázali na ďalšie judikáty, z ktorých vyplýva, že nemožno trvať na absolútnej pravdivosti uverejňovaných informácií a to na nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 453/03, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Éditions Plon proti FRANCÚZSKU z roku 2004, podľa ktorého ak už došlo k uverejneniu sporných tvrdení ( napr. publikovaním v printovom médiu ), bránenie ich opakovanému ( ďalšiemu ) uverejneniu už nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a na ďalšie všeobecné princípy uplatňované v judikatúre európskych ústavných súdov, ako aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých nie je možné považovať za rozumné a legitímne uverejnenie difamačnej informácie o inej osobe, pokiaľ nepreukáže, že existovali rozumné dôvody pre spoliehanie sa na pravdu difamačnej informácie, ďalej pokiaľ sa nepreukáže, že boli podniknuté dostupné kroky na overenie pravdivosti takej informácie a pokiaľ ten, kto difamačnú informáciu uverejnil, nemal dôvod neveriť, že táto informácia je pravdivá. Uverejnenie takej informácie nemožno považovať za legitímne či rozumné i vtedy, pokiaľ šíriteľ takej informácie neoverí jej pravdivosť u osoby, ktorej sa
údaj týka a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takého postupu, s výnimkou nemožnosti takého postupu, alebo tam, kde tento postup nebol zjavne potrebný ( rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lange proti RAKÚSKU z roku 1997 ) [ nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 23/05 ]. Nepravdivosť uverejnenej informácie nemusí byť dôvodom pre obmedzenie, resp. postih výkonu slobody prejavu alebo práva na informácie, a to v prípade, ak sú splnené podmienky uvedené vyššie a tie podľa názoru žalovaného splnené boli. Čo sa týka inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy, ide o náhradu reálne vzniknutej ujmy a jeho účelom je reparovať ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobená. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby ujma vznikla, inak nie je čo reparovať. Pri určovaní výšky náhrady súd prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy ( § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka ). I táto dikcia nasvedčuje tomu, že sa nahrádza existujúca, t.j. vzniknutá ujma, ktorá musí byť v konaní preukázaná, a nie len deklarovaná na základe domnienok a hypotéz. Pre aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí z dokazovania vyplynúť bezpečný záver, že k zníženiu vážnosti v značnej miere aj došlo, pretože súd môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba vtedy, ak k takejto ujme skutočne došlo. Z hľadiska § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka preto musí byť preukázané, že došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, resp. že negatívny účinok neoprávneného zásahu je značný. Peňažná satisfakcia je prípustná len vtedy, ak je dokazovaním preukázané, že osobná ujma je spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením postavenia občana v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje, a jej zmiernenie a vyváženie nemožno napraviť inak ( napríklad rozsudok Krajského súdu v TRNAVE sp. zn. 6 C 110/00 zo dňa 11.12.2001 alebo rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 278/02 zo 26.02.2003 ). Z dikcie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, a to dokonca v značnej miere, musí byť preukázané dôkazmi. K tomu záveru súd nemôže dospieť len na základe domnienok alebo hypotéz. Náhrada nemajetkovej ujmy má voči morálnemu zadosťučineniu subsidiárnu funkciu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 15/03 publikovaný v čísle 32/2003 časopisu Zo súdnej praxe). Rovnako žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR R 29/2001, ktorý potvrdzuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 15/03. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, čo však neznamená, že je jeho ľubovôľou, pretože súd musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu, a na základe neho musí založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách a relevantných dôkazoch. Pokiaľ ide o vyjadrenie intenzity a rozsahu ujmy, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 15/03 publikovaný v čísle 32/2003 časopisu Zo súdnej praxe, rovnako rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 3 Co 128/06 zo dňa 15.11.2007). V konaní o ochranu osobnosti je na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Nie je úlohou súdu, aby ex offo nahrádzal procesnú aktivitu žalobcu ohľadne jeho dôkazného bremena a vyhľadával dôkazy za žalobcu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Je to žalobca, kto musí preukázať príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou, o ktorej tvrdí, že je spôsobená neoprávneným zásahom, pretože žalovanému možno pričítať len ujmu, ktorá je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom ( R 29/2001 ).Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí byť primeraná. Za obmedzenie ( zásah ) do slobody prejavu a práva na informácie je potrebné považovať uloženie povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch ( rozsudok Európskeho súdu vo veci Marônek proti Slovenskej republike z roku 2001 ). Ako vyplýva z rozsiahlej a konštantnej judikatúry Európskeho súdu, slobodu prejavu a právo na informácie možno v demokratickej spoločnosti obmedziť iba, ak je obmedzenie primerané ( napr. Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman proti Írsku z roku 1992 ), rovnako aj Ústavný súd SR ( napr. nálezy sp. zn. II. ÚS 28/96 alebo sp. zn. I. ÚS 13/02 ). Žalobcovi v 1/ rade nevznikla žiadna závažná ujma, ktorú by bolo potrebné reparovať poskytnutím náhrady peňažnej náhrady a ani jeden z vykonaných dôkazov nenasvedčuje tomu, že by vznikla akákoľvek nemajetková ujma žalobcovi v 2/ rade, ktorá by vyžadovala jej reparáciu v peniazoch.
8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením s obsahom listinných dôkazov založených v spise, písomnými vyjadreniami právnych zástupcov sporových strán, vypočutím ústnych prednesov právnych zástupcov sporových strán, výsluchom žalobcu v 1/ rade ktorý je súčasne i štatutárnym zástupcom žalobcu v 2/ rade, výsluchom svedkov a zistil nasledovný skutkový stav: 9. Žalobca v 1/ rade, (ktorý je súčasne štatutárnym zástupcom žalobcu v 2/ rade) vo svojej výpovedi uviedol, že žalovaný v 1/ rade je štatutárnym zástupcom maratónskeho klubu Národného maratónu
Bratislava - Devín - Bratislava, členom občianskeho združenia Slovenské Ľadové medvede, a Silver PIM-om, čo znamená, že je niekoľkonásobným účastníkom pražského maratónu, a ako takého si ho aj ctia, volajú na gala večere pre mimoriadne pozvaných hostí. Týmto článkom v novinách mu bola spôsobená ťažká psychická a citová ujma, ktorá sa prejavuje v pocitoch úzkosti a smútku. V čase, keď si splnil všetky záväzky ktoré mal, odcestoval na súťaž do Španielska. Po návrate z následnej dovolenky v auguste ho členovia OZ Ľadové medvede prekvapili, že je aféra okolo jeho osoby, že nevrátil nejaké peniaze za maratón, a začali sa pohŕdavo správať voči jeho osobe. Dokonca ho zastavovali aj poslanci Národnej rady SR , konkrétne F.. F. a pýtal sa ho, čo je na tom pravdy, že nejaké peniaze defraudoval. O jeho osobe začala pochybovať jeho snúbenica X.. Ľ. Š.. Nakoľko chcel rehabilitovať svoje meno, tak sa zúčastnil Košického maratónu v tričku Národný maratón Bratislava - Devín - Bratislava. Bežal v tomto tričku, a tam ho zastavovali bežci, počas behu, a pýtali sa ho, čo je na tom pravdy, a vyjadrovali s ním súdržnosť, lebo ho poznali ako charakterného a čestného človeka. V roku 2013 sa behu Bratislava - Devín - Bratislava zúčastnila turecká veľvyslankyňa, taliansky veľvyslanec na SK, títo žalobcu v 1/ rade po maratóne pozvali na recepciu štátneho sviatku a účastníkov tom bolo 150. Okrem psychickej a citovej ujmy bola žalobcovi v 1/ rade spôsobená aj finančná ujma, nakoľko v roku 2015 plánoval organizovať maratón, ale vzhľadom na uverejnený článok sa stal nedôveryhodnou osobou. Prvý maratón v roku 2011 bol finančne stratový, aj v roku 2013 bol finančne stratový, ale už sa to začalo vyrovnávať, bola tam strata 5 000 - 6 000 €, bola tendencia rastu počtu účastníkov. V roku 2014 sa začali ľudia prihlasovať od februára 2014, prihlásilo sa do 25.05.2014 päť účastníkov a žalobca v 1/ rade nechcel, aby sa ľudia ďalej prihlasovali, lebo to nemal pokryté finančnou dotáciou. A aj po zdravotnej stránke žalobca v 1/ rade rozhodol, že to urobí v roku 2015, keď to bude mať finančne ošetrené. Ale práve článkom v Novom Čase, ktorý prevzal neoverené informácie z portálu lidovky.cz sa mu tento plán, uskutočniť maratón na certifikovanej trati, nepodarilo zrealizovať. Finančná škoda žalobcovi v 2/ rade vznikla taká, že žalobca v 2/ rade tu figuruje ako organizátor pochybného behu, čo nie je pravda. Žalobu na ochranu osobnosti proti Q. W. žalobcovia nepodali, ani požiadali Q. W. o nejakú formu satisfakcie. Informáciu o tom, že štartovné bolo vrátené, žalobca v 1/ rade neuverejnil, nakoľko keď vrátil tým piatim prihláseným závodníkom štartovné, nepredpokladal, že niekto uverejní falošnú informáciu. Na stránke www.42195.sk <http://www.42195.sk> dňa 29.08.2014 reagoval na osočovanie bežcov. Dostal aj ďakovné listy za promptné vrátenie štartovného za zrušený maratón. Ako prvý upozornil žalobcu v 1/ rade na odvysielanie uvedeného príspevku Markízou predseda občianskeho združenia Ľadové medvede F.. F. W., ako aj na to, že to bolo medializované. Potom vyšlo ospravedlnenie v Novom čase a žalobca v 1/ rade aj tým ospravedlnením argumentoval a ukazoval to všetkým členom OZ Ľadové Medvede, že ako to vlastne celé vzniklo. Rozčuloval sa, že informácia že je „podvodník“ bola na celej strane a oznámenie o ospravedlnení bolo iba na malej noticke. Veľmi zle sa cítil. A sú dvaja - traja členovia OZ Ľadové Medvede, ktorí podľa názoru žalobcu zmenili svoje správanie k nemu a myslia si, že je podvodník. Ospravedlnenie Nového Času žalobca v 1/ rade ukazoval nielen členom OZ Ľadové Medvede, ale nakoľko je verejne známa osoba, toto ospravedlnenie ukazoval úplne každému koho pozná, sú to stovky až tisícky ľudí. Dokonca ešte pred 22.10.2014 na zasadnutí mestského zastupiteľstva Hlavného mesta Bratislava, kde boli zhromaždení všetci zástupcovia mestskej časti a je aj videozáznam o tomto, kde žalobca v 1/ rade namietal, že média Nový Čas a Markíza spustili diskreditačnú kampaň voči jeho osobe. To je neustále obhajovanie jeho dobrého mena. Tak sa stalo aj pri odpočte úloh primátora 04.11.2014 pred občanmi v reštaurácii Maratón.
10. Právny zástupca žalobcov v rámci svojich ústnych vyjadrení poukazoval na absenciu tzv. „dôležitej sociálnej potreby“ v tomto konkrétnom prípade. Organizátori maratónu, obaja zrušili maratón v máji 2014, boli prihlásení 5 účastníci, všetkým bolo okamžite vrátené štartovné. Zrušenie maratónu bolo oznámené na internete v tej dobe, okolo 25.05.2014, noví záujemci sa už nemohli prihlásiť. Žalovaný uverejnil článok v printovom médiu dňa 11.08.2014 a na internete 10.08.2014. Takmer 3 mesiace po zrušení maratónu a vrátení peňazí. Toto uverejnil na základe toho, čo bolo uverejnené v internetových novinách v Čechách, pritom ako autor je u žalovaného označený lidovky.cz, hok v printovom médiu. Aj v printovom aj v internetovom vydaní bolo uvedené, že W. nedostal naspäť štartovné, čo nebola pravda. W. si buď neskontroloval účet, alebo úmyselne uvedené uviedol, v tom prípade by išlo o úmysel Uvedené bolo v negativistickom tóne. Jediné čo je uvedené, že sa redakcii nepodarilo spojiť s organizátorom, aby sa k veci vyjadril. Poškodenie dobrého mena žalobcu v 1/ rade spočívalo v tom, že to bolo uverejnené v denníku s vysokým nákladom, čítali to jeho známi, pýtali sa ho rozhorčene čo to spôsobilo. Toto zverejnenie veľmi poškodzuje žalobcu v 1/ rade pri organizovaní ďalších maratónov, on má licenciu a organizovanie takého maratónu vyžaduje získanie sponzorov, získanie závodníkov. Táto publikácia veľmi poškodila žalobcu v 1/ rade a tento rok už ani neplánuje z tohto dôvodu organizáciu maratónu.
Pritom žalobca v 1/ rade je v okruhu osôb zúčastňujúcich sa maratónov, ako aj organizátorov maratónov známou osobou a táto publikácia ho poškodila. Nakoľko ako organizátor vystupoval žaloba v 2/ rade, tento článok rovnako poškodil aj žalobcu v 2/ rade.
11. Právny zástupca žalovaného v rámci svojich ústnych vyjadrení uviedol, že „naliehavá sociálna potreba“, na ktorú poukazujú žalobcovia, musí byť splnená na to aby mohlo dôjsť k obmedzeniu práv garantovaných článkom 10 Dohovoru. Podmienka naliehavej sociálnej potreby ale neexistuje vo vzťahu k otázke, či je uverejnenie informácie prípustné alebo nie. Tu sa vyžaduje to , aby sa uverejnená informácia dotýkala legitímneho predmetu záujmu verejnosti. Uvádzaný pojem sa používa v judikatúre ESLP úplne v inom kontexte ako uvádzajú žalobcovia. Čo sa týka zodpovednosti za uverejnenie nepravdivej informácie, táto v zmysle judikatúry ESLP nie je absolútna. Aj čo sa týka rozsudku ESLP vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011, v tomto prípade nebolo relevantné, či uverejnené informácie boli pravdivé alebo nie, ale relevantné bolo to, že ukrajinské právo neposkytovalo novinárom ochranu pred tým, ako prevzali informácie z internetu. To viedlo ESLP ku konštatovaniu, že došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru. Z rozsudku vyplýva že novinári sú chránení, ak šíria informácie už raz zverejnené v tlači. Žalovaný má za to, že táto ochrana sa má v plnom rozsahu vzťahovať aj na žalovaného v tomto prípade. Žalovaný vychádzal z informácii, ktoré boli uverejnené na serveri lidovky.cz, ide o internetový portál Lidových novín, ktoré vychádzajú od roku 1893 a majú asi 1 000 000 čitateľov. Ide o tlač ktorý má na mysli ESLP, akurát je v elektronickej podobe. V podobe, ako boli informácie uverejnené na serveri lidovky.cz (t.j. na internetovom portáli Lidových novín), je to prístupné do dnešného dňa.
12. Z výpovede svedka Z. A. súd zistil, že svedkyňa pracovala u žalovaného na pozícii redaktor oddelenie Bratislava, denník Nový Čas a pripravovala predmetný článok, ktorého sa týka žaloba v tomto konaní. Išlo o článok do pondelňajšieho vydania, pripravovala ho v nedeľu, na základe pokynu vedúceho vydania, ktorý si pôvodný článok všimol na spravodajskom portáli lidovky.cz. Vedúci vydania prikázal svedkyni, aby na základe tohto článku pripravila materiál do pondelňajších novín. Podľa zaužívanej praxe môže článok „zazdrojovať“ t.j. uviesť ako zdroj lidovky.cz. podľa pôvodného článku. Svedkyňa pripravila nový článok, skrátenú verziu. V snahe získať čo najviac informácií hľadala prostredníctvom google informácie. Našla stránku maratónu, v ktorej neboli štandardné informácie (galéria, história), bola tam iba biela stránka s informáciou, že maratón bol zrušený. Tento screenshot použili aj v článku, bol tam kontakt na organizátora e-mailový, tam napísala mail, kde sa ho pýtala na informácie z pôvodného článku a žiadala o vyjadrenie. Odpoveď do uzávierky nedostala, tak pripravila článok podľa pôvodného znenia. Kedy presne časovo posielala mail organizátorovi si nepamätá, uviedla že to bolo to v nedeľu, vtedy našli ten článok v lidovkách, nepamätá sa, či sa pokúšala kontaktovať organizátora aj iným spôsobom, napr. telefonicky a nevie, či na stránke bol telefonický kontakt. Nakoľko informácia už bola publikovaná v inom médiu, toto bol štandardný postup, táto informácia už bola verejne dostupná a odkladať by túto informáciu nemalo zmysel. V mailovej správe, ktorou si overovala informáciu, uviedla, že by odpoveď potrebovala v priebehu „dneška“, bola nedeľa, vzhľadom na redakčnú uzávierku to znamenalo medzi 21 - 22 hod. Kontaktovať iného organizátora prípadne účastníka maratónu, predstaviteľov atletického zväzu ju ani nenapadlo, nakoľko predmetná informácia bola zverejnená oficiálne. Spravodajský portál lidovky.cz je považovaný za dôveryhodný zdroj, štandardne z neho preberal informácie žalovaný a aj iné médiá.
13. Právny zástupca žalobcov v rámci svojich ústnych vyjadrení v nadväznosti na výpoveď svedka Z. A. uviedol, že všetky rozhodnutia európskeho súdu zdôrazňujú povinnosť novinára overiť si informácie. V uvedenej veci nešlo o žiadnu „nevyhnutnú sociálnu potrebu“, išlo iba o Q. W., tu nehrozilo, že by nejakí prípadní ďalší záujemcovia o maratón „boli oklamaní“. W. bol buď nedbanlivec, alebo to urobil s úmyslom poškodiť maratón. Zo strany žalovaného nebola splnená povinnosť, ktorú mu ukladá zákon, a to článok 10 Európskej konvencie o ľudských pávach, tak ako ju vykladá judikatúra súdov. Nie je pravdou tvrdenie, že v istých prípadoch je možné zverejniť aj nepravdivú informáciu. Popri už uvádzaných rozhodnutiach súdov SR, ČR, poukazuje na rozhodnutie Ro NSČR z 29.11.2007 sp. zn. 30Cdo 608/2007 (uverejnený v komentári k občianskemu zákonníku JUDr. Feketeho) podľa ktorého sa aj hodnotiaci úsudok musí opierať o pravdivú informáciu.
14. Právny zástupca žalovaného v rámci svojich ďalších ústnych vyjadrení uviedol, že neexistuje bezpodmienečne daná povinnosť overovať si informácie. Overovanie si informácií je variabilné a závisí od okolnosti prípadu. Poukazuje na rozsudky ESLP: Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z roku 1999, COLOMBANI A INÍ proti FRANCÚZSKU z roku 2002 alebo SELISTO proti FÍNSKU z roku 2004,
ale aj dva rozsudky RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia proti SLOVENSKU z rokov 2010 a 2013. Čo sa týka pojmu naliehavá sociálna potreba tak, ako toto interpretuje právny zástupca žalobcov je to absolútne nepochopenie judikatúry ESLP. Nie je to totiž podmienka overenia informácií, ale nevyhnutná podmienka obmedzenia slobody prejavu. Táto podmienka podľa názoru žalovaného nebola v danom prípade splnená. Považuje za irelevantné, či pán W. konal nedbanlivo alebo úmyselne, pretože to žalovaný samozrejme nemohol vedieť a ani nevedel. Rovnako irelevantné je, či hrozilo „oklamanie“ nejakých ďalších účastníkov, tu je rozhodujúce, že informácia je tovar s obmedzenou použiteľnosťou. Redaktorka žalovaného si informácie snažila overiť úplne štandardným spôsobom a nie je jej vinou, že žalobca neodpovedal.
15. Z výsluchu svedka E.. W. Z., G., Q.. súd zistil, že svedok je kamarátom žalobcu v 1/ rade a príležitostne mu pomáhal pri organizácii týchto športových podujatí. Uviedol, že žalobca v 1/ rade je nadšenec, má pocit že pomáha týmito podujatiami ľuďom podobného zamerania. Na prvý pretek, ktorý organizoval sa prihlásilo pomerne málo ľudí, čo znamenalo pre neho značnú finančnú stratu. Napriek tomu to zorganizoval aj ďalší rok. Myslí si, že mohla byť táto aktivita „tŕňom v oku“ iným organizátorom maratónov v Bratislave. Keď vyšla predmetná správa, vyvolávalo to rôzne reakcie, ľudia ktorí žalobcu v 1/ rade poznajú sa priklonili k tomu, že správa asi nebude pravdivá, k tým sa zaradil aj svedok. Ale nie každý mal možnosť žalobcu v 1/ rade tak poznať, a potom vnímali tú správu tak, že čo to stvára; odcudzovali ho. Aj sa stretol s tým, že ľudia deklarovali túto nepravdivú skutočnosť ako keby sa reálne stala. Keď stretol žalobcu v 1/ rade videl, že to veľmi ťažko znáša a podporil jeho názor, že toto musí na súde zvrátiť. Aj keď by súd tejto žalobe vyhovel, je mu jasné že sa o tom veľa ľudí ani nedozvie. Predmet konania je mu známy z médií, ale nepamätá si z ktorých. Skutočnosť, že žalobca podal žalobu, je mu známe od žalobcu v 1/ rade. Reakcia svedka na to, že ľudia deklarovali túto nepravdivú skutočnosť ako keby sa reálne stala bola, že povedal, že tomu neverí.
16. Z výsluchu svedka U. H. súd zistil, že svedok je susedom žalobcu v 1/ rade. Predmet konania je mu známy, videl to v TV, čítal o tom v novinách, potom sa pár dní so žalobcom v 1/ rade nevideli, a keď sa stretli, hovorí mu: „videl som Ťa v TV, hovorili o Tebe“. Žalobca v 1/ rade mu hneď povedal, že to nie je pravda, čo sa napísalo. Svedok mu povedal: „Ja som mal po pozretí TV pocit, že si podvodník“, tak to vyznelo z toho článku. Keď si to niekto pozrie, urobí si mienku každý sám, na svedka to urobilo tento dojem. Keď mu to povedal, žalobca v 1/ rade sa dosť rozčúlil, povedal, že to nie je pravda, a že sa bude s nimi súdiť. Svedok nevedel, či mu má veriť, alebo nie. Žalobcu v 1/ rade každý pozná medzi susedmi, lebo veľa športuje, chodí v zime plávať, je Ľadový medveď a behá maratón. Potom čo ho videl v TV a čítal o ňom v novinách, sa jeho vzťah k žalobcovi v 1/ rade nezmenil, sú len susedia. O predmete konania sa dozvedel tak, že mu došla predvolanka zo súdu, so žalobcom v 1/ rade sa o predmete konania nerozprával.
17. Z výsluchu svedka E.. Q. Z., súd zistil, že je zástupcom a predsedom spoločenstva bytov a nebytových priestorov, žalobca v 1/ rade je jeho sused, tak stretávajú sa v rámci riešenia otázok bytového domu; priateľmi nie sú. Predmet konania mu nie je známy, po jeho oboznámení súdom uviedol, že vedomosť o článku uverejnenom v denníku Nový Čas, ktorého sa týka predmet tohto konania nemal. Nový Čas nečítal a ani nečíta. Informácia, že by vybral nejaké peniaze na maratón a tieto nevrátil, sa k nemu nedostala.
18. Z výsluchu svedka R.. W. F. súd zistil, že žalobca v 1/ rade je jeho známy, pozná ho ako slušného charakterného človeka, zanieteného športovca. V Novom Čase čítal nejaké veci o ňom, tak keď ho stretol, tak som sa ho na to opýtal, čo je na tom pravdy. On mu to vysvetlil a nakoľko ho pozná, ako čestného človeka, tak mu uveril a ďalej sa tým nezaoberal. Keby ho nebol stretol, tak sa ho na to nepýta, ani nebude po tom pátrať, lebo táto informácia pre neho nebola relevantná, pre svedka je Nový Čas bulvár, aj o ňom (o svedkovi) písali kadejaké veci. Pre svedka predmetný článok relevanciu nemal, keď si ho prečítal.
19. Z výsluchu svedka F.. F. W. súd zistil, že svedok je predsedom občianskeho združenia Ľadové medvede, ktorých je žalobca v 1/ rade členom, pozná ho od roku 2006 ako otužilca a člena OZ Slovenské ľadové medvede. Niekedy v polovici augusta pred dvomi rokmi svedok sledoval náhodou Markízu a tam odznelo, že organizátor behu Bratislava -Devín - Bratislava, akoby spreneveril prostriedky, ktoré boli vložené účastníkmi ako štartovné. Potom ho zaujalo, že tým organizátorom je žalobca v 1/ rade. Dovtedy nevedel, že on organizuje tieto podujatia. A myslí si, že to odznelo pár mesiacov potom, a
v tej súvislosti, že došlo k ďalšej defraudácii finančných prostriedkov, ako sa stalo v súvislosti s Deff olympiádou; vnímal to že to bolo tak podané. Svedkovi osobne to bolo dosť podivné, nakoľko žalobcu v 1/ rade pozná a nemyslel si, že by bol schopný dopustiť sa takéhoto zneužitia finančných prostriedkov. Rozprávali sa o tom aj medzi priateľmi otužilcami a vyhodnotili to ako veľmi prekvapujúcu, nepríjemnú správu. Jednoznačne zapochybovali, že by to mohla byť pravda, nakoľko sa práve v tom čase žalobca v 1/ rade medzi nimi dlhší čas neukázal. Keď otvárali sezónu v septembri, prišiel tam žalobca v 1/ rade na Veľký Draždiak v Petržalke, tam ho svedok oslovil, že čo sa to vlastne stalo, že má tú informáciu z Markízy. Žalobca v 1/ rade tam skoro odpadol od prekvapenia. Zrejme nemal tú informáciu, že to bolo odvysielané aj na Markíze. Vysvetlil im to, a podľa toho čo im povedal, mu jednoznačne uverili. Išlo o nejaké nie vysoké štartovné, to bol nejaký bežec z Čiech, ktorému sa štartovné zaslalo naspäť na účet z ktorého bolo poukázané.
20. Z fotokópie článku „Maratón zrušili, zostal bez peňazí“ uverejneného v denníku Nový čas dňa 11.08.2014 súd zistil, že v článku s nadtitulom „ Športovci, pozor na pochybné behy! Pavel zaplatil štartovné 25 €“, sa v úvodnom stĺpiku uvádza, že „Pochybný biznis?! Beh sa stáva čoraz obľúbenejším športom aj v hlavnom meste a podujatí je neúrekom po celý rok. Medzi jedno z nich patrí aj Národný maratón Bratislava - Devín - Bratislava, ktorý sa mal konať na koci septembra. Prihlásil sa doň aj Q. zo susedného Česka, za štartovné zaplatil 25€. Teraz však náhodou zistil, že beh sa zrušil. Nikto ho o zmene neinformoval a bojí sa, že svoje peniaze už nikdy neuvidí.“ Z textu článku vyplýva, že pretekár Q. z Česka zaplatil štartovné na Národný maratón Bratislava - Devín - Bratislava, organizátori mu odpovedali, že platbu prijali a Q. sa tešil na maratón. Jedného dňa sa pozeral na web a zistil, že maratón bol zrušený. Podľa nahnevaného Q. predtým stránka fungovala, boli na nej fotky z minulých ročníkov, teraz na nej nájdete iba oznam, že sa akcia z technických príčin zrušila. Q., ktorý došiel o 25 € sa sťažuje, že napísal e-mail o pár dní znova, ale stále nič. „Ako povedal pre lidovky.cz, jeden z dôvodov, prečo si vybral slovenské podujatie, bola aj nižšia cena. Nový čas oslovil aj organizátorov podujatia, Maratónsky klub, do uzávierky však odpoveď neprišla.“ Pod obrázkom bežcov je uvedený text: „ Zo stránky zmizli kontakty aj fotky, ostala iba informácia o zrušení“ a „Z technických dôvodov je športové podujatie Národný maratón Bratislava - Devín - Bratislava v roku 2014 ZRUŠENÉ. Q.. F. V., prezident maratónskeho klubu, riaditeľ pretekov „SILVER PIM KING“. Ako autor článku je označený: lidovky.cz, hok.
21. Z článku, uverejneného na internetovom portáli www.cas.sk <http://www.cas.sk> zo dňa 10.08.2014 súd zistil, že na stránke internetového portálu www.cas.sk o 13.30 bol zverejnený článok „ Český atlét sa hnevá na bratislavských usporiadateľov maratónu: Zobrali štartovné a zmizli!“ V texte článku sa uvádza, že tretí ročník Národného maratónu Bratislava - Devín - Bratislava organizátori zrušili, že Q. W. „..poctivo trénoval. Chystal sa na slovenský Národný maratón Bratislava - Devín - Bratislava“, s tým, že Q. W., „ako jeden z prihlásených pretekárov“ uviedol: „ zaplatil som štartovné vo výške 25 €, ale preteky boli zrušené a peniaze som zatiaľ späť nedostal. Mal som pocit, že sa jedná o slušnú akciu, zrejme ju ale usporadúval len spolok nadšencov, ktorí sa nebáli maratón zrušiť.“ V článku je ďalej uvedené, že „tretí ročník bežeckých pretekov sa podľa všetkého neuskutoční z neznámeho dôvodu, na oficiálnej stránke maratónu je k dispozícií len strohá informácia , že preteky boli z technických príčin zrušené. Tí, ktorí zaplatili štartovné, zrejme svoje peniaze už neuvidia. Server Lidovky.cz sa pokúsil kontaktovať organizátorov, avšak neúspešne.
22. Z fotokópie článku „Ospravedlnenie“ uverejneného v denníku Nový čas dňa 22.10.2014 súd zistil, že v predmetnom článku sa Nový čas ospravedlnil „Q.. F. V. za nepravdivú informáciu uverejnenú dňa 11.08. 2014, že organizátori Národného maratónu Bratislava - Devín - Bratislava 1.IX. Ďeň Ústavy SR po zrušení maratónu v roku 2014 nevrátili prihláseným pretekárom štartovné. Všetci prihlásení pretekári obdržali štartovné na svoje účty dňa 25. 05.204 alebo v nasledujúcich dňoch.“
23. Z predložených screen shotov stránok lidovky.cz súd zistil, že zdroj, z ktorého žalovaný pri písaní predmetného článku vychádzal a na ktorý sa autorsky odvolával, bol zverejnený na internetovom portáli www.lidovky.cz <http://www. lidovky.cz >dňa 10.08.2014 o 8,00 hod, pričom text na portáli www.lidovky.cz <http://www.lidovky.cz> je identický s textom uverejneným na stránke internetového portálu www.cas.sk dňa 10.08.2014 o 13.30 hod., na viac s uverejnením rozhovoru s Q. W.Ý. a odpoveďou organizátora podľa tlačového zákona; podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného v čase uverejnenia predmetného článku v denníku Nový Čas sa táto odpoveď organizátora na portáli www.lidovky.cz <http://www.lidovky.cz> ešte nenachádzala.
24. Z obsahu diskusie uverejnenej na internetovom portáli www.42195.sk <http://www.42195.sk> zo dňa 10.08.2014 súd zistil, že tu žalobca v 1/ rade aj v mene žalobcu v 2/ rade oznámil, že na stránkach Lidovky.cz, čas.sk a TV markíza boli medializované nepravdivé informácie o zrušenom podujatí Národný maratón, ktorý sa mal konať 31.08.2014.
25. Z výpisu z účtu poistenca Q.. F. V. vedeného vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni súd zistil, že žalobca v 1/ rade dňa 20.08.2014 absolvoval vyšetrenie v nemocnici sv. Michala (vnútorné lekárstvo).
26. Z výmenného listu všeobecného lekára X.. L. C. súd zistil, že všeobecný lekár odoslal dňa 16.09.2014 žalobcu v 1/ rade na gastroenterologické konzílium.
27. Z lekárskej správy X.. L. C. zo dňa 02.09.2015 súd zistil, všeobecný lekár X.. L. C. vyšetril žalobcu v 1/ rade dňa 09.09.2014, keď jeho ambulanciu navštívil žalobca v 1/ rade z dôvodu zažívacích ťažkostí v období od 01.08.2014 do 02.08.2014. Ťažkosti žalobcu v 1/ rade ustúpili ku dňu kontroly 16.09.2014, laboratórne výsledky boli negatívne. Či ťažkosti žalobcu v 1/ rade v období od 01.08.2014 do 02.08.2014 súvisia s jeho konfliktom lekár nevedel potvrdiť ani vylúčiť.
28. Z e-mailovej komunikácie medzi žalobcom v 1/ rade a L. E. súd zistil, že štartovné bolo tejto záujemkyni o maratón žalobcami riadne a včas vrátené.
29. Z kópie pozvánky tureckej veľvyslankyne na Slovensku súd zistil, že X.. L. X.. F. V. boli dňa 29.10.2013 pozvaní na recepciu usporiadanú tureckým veľvyslanectvom, pri príležitosti tureckého štátneho sviatku.
30. Zo stanoviska SANEP (Středisko analýz a empirických průzkumů), t.j. spoločnosti zaoberajúcej sa prieskumom médií, ktorá je členom medzinárodnej aliancie výskumných agentúr AIMRI <http:// www.aimri.net/> - Alliance of International Market Research Institutes a ktorá dodržuje v rámci členstva v AIMRI medzinárodný kódex výskumu trhu a sociálneho výskumu ICC/ESOMAR <http://www.aimri.net/ about/guidelines.asp>) súd zistil, že podľa prieskumu médií spoločnosťou SANEP najväčšiu dôveru populácie Českej republiky majú verejnoprávne médiá, pričom internetovým spravodajským médiám dôveruje 48,4% populácie, a pre 20,6% populácie sú v internetových spravodajských médiách najviac objektívne a najviac nestranné spravodajské relácie, články a komentáre.
31. Z predložených screen shotov stránok Kryšťálová lupa 2012 - cena českého internetu súd zistil, že lidovky.cz sa v roku 2012 umiestnili medzi desiatimi najlepšími v Českej republike v časti spravodajstvo, t.j. sa umiestnili na 7. mieste.
32. Z e-mailovej komunikácie Z. A., redaktorky Nový Čas súd zistil, že Z. A., v tom čase redaktorka Nového Času a autorka predmetného článku pred jeho uverejnením, dňa 15.08.2014 o 16,18 hodín, oslovila žalobcov - organizátora Národného maratónu Bratislava - Devín - Bratislava, aby sa vyjadril k uverejnenému článku na portáli lidovky.cz, v ktorom sa píše, že čitateľ sa prihlásil na beh Národného maratónu Bratislava - Devín - Bratislava, zaplatil štartovné a peniaze mu nevrátili, s dotazom na organizátora, prečo sa beh zrušil a ako bude peniaze vracať. Uviedla, že odpoveď by potrebovala „v priebehu dneška“.
33. Na pojednávaní dňa 22.03.2016 žalobcovia ako dôkaz predložili aj 18 čestných prehlásení od 18 občanov so sprievodným listom zo dňa 21.03.2016. K predloženému dôkazu uviedli, že tento dôkaz ani nenavrhli a ani neuviedli na prvom pojednávaní avšak predkladajú ho z dôvodu, že v čase prvého pojednávania ešte žalobcovia nevedeli, že títo ľudia zachytili predmetné defamujúce informácie a že sú ochotní spísať takéto čestné prehlásenie. Všetkých týchto 18 občanov žalobcovia poznali pred uverejnením predmetného článku, tieto čestné prehlásenia získal žalobca v 1/ rade tak, že bol za týmito ľuďmi osobne si ich vyžiadať a aj sa mu sami hlásili. Tieto čestné prehlásenia spísal žalobca v 1/ rade, pripravil tri druhy čestných prehlásení, prispôsobil ich podľa toho, či to bude podpisovať poslanec, sused, alebo občan na zhromaždení. Žalobca v 1/ rade uviedol, že ho táto situácia ťaží a tak navrhol oslovených ľudí, aby mu podpísali toto čestné prehlásenie.
34. Právny zástupca žalovaného pojednávaní dňa 22.03.2016 uviedol, že považuje čestné vyhlásenia založené do spisu dňa 22.03.2016 za neprípustný dôkaz v zmysle § 118a ods. 1 O.s.p., tento dôkaz mal
byť minimálne označený do skončenia prvého pojednávania. Žalobca v 1/ rade ako sám uviedol, všetky tieto osoby poznal aj v čase prvého pojednávania, dokonca aj v čase uverejnenia článku, a preto mu nič nebránilo v tom, aby ich so žiadosťou o podanie vyjadrenia oslovil tak, aby boli tieto k dispozícii do skončenia prvému pojednávania. Žiada, aby súd na tieto dôkazy neprihliadal a zo spisu ich vylúčil.
35. Súd žalobcami predložené listiny dňa 22.3. 2016 - 18 čestných prehlásení od 18 občanov založených dňa 22.03.2016 do súdneho spisu zo spisu nevylúčil, avšak pri rozhodovaní o veci na ne neprihliadal, riadiac sa zásadou (sudcovskej) koncentrácie konania (do 30.06.2016 podľa 118a OSP, od 01.07.2016 podľa § 153 CSP).
36. V rámci záverečného skutkového a právneho zhrnutia právny zástupca žalobcov uviedol, že žalovaný sa dopustil nepravdivého skutkového tvrdenia, ktoré malo nepriaznivý následok u žalobcov, jednak na dobrej povesti žalobcov a aj na zdravotnej ujme u žalobcu v 1/ rade. U žalobcov v tom smere, že nenašli sponzorov na organizovanie ďalšie maratónu. Žalovaný uverejnil túto nepravdivú správu aj napriek tomu, že nešlo o naliehavú sociálnu potrebu, išlo len o tvrdenie jedného občana českej republiky Q. W., ktorý si na viac ani po 3 mesiacoch po vrátení peňazí neskontroloval účet, čo bolo prinajmenšom nedbanlivosť a v horšom prípade úmysel poškodiť maratón. U žalovaného ako motív takéhoto zverejnenia prichádza do úvahy jeho charakter bulvárnych novín, t.j. uverejňovať správy, ktoré zaujmú za každú cenu, ako vypovedala redaktorka A., ktorá nechala iba 3 hodiny na odpoveď, hoci išlo o 3 mesiace po tom, čo sa udalosť mala stať. Pokiaľ ide o ujmu, predložili žalobcovia zdravotné lekárske správy o zhoršení zdravotného stavu žalobcu v 1/ rade a žalobcovia nemali potom možnosť organizovať z organizačných dôvodov v roku 2015 ďalšie maratóny.
37. V rámci záverečného skutkového a právneho zhrnutia právny zástupca žalovaných uviedol, že navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodov, že jednak navrhovaný výrok rozhodnutia je nevykonateľný, pretože presne neurčuje rozsah povinností žalovaného a je v ňom skrytý subjektívny prvok, na základe ktorého nie sú povinnosti žalovaného presne určené. Čo sa týka oprávnenosti zásahu, nedošlo k neoprávnenému zásahu, právny zástupca žalovaného poukazuje na rozsudok NS ČR sp.zn. 30Cdo 2796/2005, podľa ktorého nie každé zverejnenie nepravdivého údaju musí znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Uvedené rovnako vyplýva z rozsudkov ESLP vo veciach Ringier proti SR na ktoré sa odvolával doposiaľ a aj z nálezu US SR spisová značka IV. US 146/04. Podľa rozsudku ESLP vo veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu z roku 1979 média často disponujú informáciami, ktoré je potrebné zverejniť v čo najkratšom čase. Správy sú pominuteľným produktom a zdržiavať ich zverejnenie dokonca aj na krátky čas môže výrazne znížiť ich hodnotu a zaujímavosť. Nebolo by spravodlivé požadovať od médií aby informácie zverejňovali až vtedy, keď bude ich pravdivosť potvrdená s úplnou istotou. Média by v takom prípade nemohli plniť svoju povinnosť - informovať verejnosť o vo veciach verejného záujmu a zároveň by boli postavené pred nesplniteľnú úlohu. Z uvedeného celkom jasne vyplýva, že samotné uverejnenie nepravdivej informácie nepredstavuje neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. V zmysle judikatúry ESLP a Ústavného súdu SR je dôležité, či novinári postupovali v dobrej viere s cieľom poskytnúť verejnosti pravdivé informácie vo veciach verejného záujmu a v súlade s novinárskou etikou. V takom prípade sú novinári chránení a rovnako aj vydavateľ. Tieto podmienky boli v danom prípade v plnom rozsahu splnené, článok sa týkal otázok verejného záujmu, t.j. organizácie športového podujatia pri príležitosti štátneho sviatku SR, čo legitímne pútalo záujem verejnosti. Naliehavý záujem na zverejnenie informácii spočíval v tom, že táto už bola zverejnená v ČR. Žalobcovia mali ambíciu organizovať ďalšie maratóny a článok sa na koniec týkal športových podujatí v širšom zmysle, kde upozorňoval na potrebu obozretnosti. Uverejnená informácia bola čerpaná z dôveryhodného zdroja, potvrdzovali ju niekoľko ďalších skutočností o. i. aj to, že so žalobcami sa nedarilo kontaktovať a na stránke maratónu neboli uverejnené žiadne bližšie informácie. Autorka článku postupovala v dobrej viere a v súlade s novinárskou etikou, pretože si informácie overovala a snažila sa skontaktovať so žalobcami. Z povahy veci vyplýva, že neexistoval iný zdroj, kde by si mohla informácie overiť, pretože samozrejme prístup k bankovým účtom žalobcov nemala. Judikatúra ESLP a ústavného súdu ČR a SR pripúšťa uverejniť informácie aj vtedy, ak sa ju nepodarilo overiť, čo v tomto prípade bolo naplnené, pretože žalobcovia neboli dostupní. V súčasnej dobe, keď je možné si napríklad e-mailové správy prezerať aj prostredníctvom mobilov, je toto skutočnosť, ktorá pôsobí v neprospech žalobcov. Autorka článku vzhľadom na okolnosti nemala dôvod neveriť tvrdeniam uverejnených v renomovanom periodiku a nemôže zodpovedať za to, či si pán W. svoj účet prezrel alebo nie. Žalobcovia mali na reakciu minimálne 3 hodiny, stačilo aby uviedli, že peniaze vrátili. Ich reakcia nevyžadovala žiadnu veľkú časovú prípravu, takže 3 hodiny boli viac ako postačujúce. Na viac,
informácia sa už šírila, bola zverejnená, takže nebol dôvod aj z tohto dôvodu vyčkávať na jej uverejnenie. Nie v ostatnom rade poukazuje na to, že z judikatúry ESLP celkom jasne vyplýva, že novinári požívajú imunitu vtedy, ak šíria informácie už pred tým zverejnené v iných médiách, resp. také informácie, ktoré niekto vyhlásil alebo povedal. To je dôležité pre riadne fungovanie tlače, pretože ohnisko záujmu v prípade šírenia nepravdivých informácii, by sa malo sústreďovať na ich zdroj, v danom prípade na pána W.. Voči nemu môžu žalobcovia uplatniť právne prostriedky na ochranu svojich práv, čo teda z nepochopiteľných dôvodov neurobili. Čo sa týka samotnej požiadavky na finančné zadosťučinenie, neboli preukázané základné podmienky pre jej priznanie.
38. Po právnej stránke posúdil súd prejednávanú vec nasledovne:
39. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
40. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy SR každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. 41. Ustanovenie čl. 26 ods. 2 Ústavy SR zaručuje aj slobodu tlače. Slobode prejavu sa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR zaručuje osobitná ochrana ( nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 ).
42. Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
43. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolenia rozhlasovým a televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
44. Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanoví zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, ochrany poriadku a predchádzaniu zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti iných, zabránení úniku dôverných informácií alebo zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci
45. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov ( ďalej len „ObčZ“ ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
46. Podľa § 19b ods. 2 ObčZ pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch.
47. Podľa § 19b ods. 3 ObčZ odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby.
48. V zmysle čl. III, ods. 1 Etického kódexu SSN novinár je povinný dôsledne si overiť každú informáciu, ktorú zverejní. Informácie si spravidla overí aspoň z dvoch od seba navzájom nezávislých zdrojov
49. V zmysle čl. III, ods. 4 Etického kódexu SSN Za pravdivosť a správnosť textových, zvukových, zvukovoobrazových a obrazových agentúrnych informácií zodpovedajú agentúry a novinári nemajú povinnosť ich overovať. V prípade pochybnosti o správnosti údajov z agentúrneho servisu je novinár povinný informáciu overiť u ďalšieho nezávislého zdroja.
50. V zmysle čl. V ods. 9 Etického kódexu SSN Za okolnosti, ktoré sú uvedené nižšie, môže novinár vo svojej práci použiť aj mimoriadne prostriedky. Nimi sa rozumejú :
a) použitie utajených spôsobov zhromažďovania informácií, vrátane skrytej kamery či mikrofónu, b) použitie utajených a dôverných zdrojov, c) zverejnenie neoverených informácií, d) zverejnenie informácií zo súkromia osôb, ktoré nie sú verejne činné a ich súkromie je inak chránené
51. V zmysle čl. V ods. 10 Etického kódexu SSN mimoriadne prostriedky novinárskej práce je možné použiť iba v prípade, že ich použitie smeruje k naplneniu dôležitého verejného záujmu a že tento záujem nebolo možné uskutočniť iným spôsobom
52. V zmysle čl. V ods. 12 Etického kódexu SSN pod dôležitým verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša významný prospech všetkým alebo mnohým občanom. Dôležitým verejným záujmom je najmä : a) zabránenie zneužívaniu verejnej moci, b) riadne fungovanie politického systému a spoločenských inštitúcií, c) ochrana života, zdravia, bezpečnosti a majetku občanov, d) ochrana morálky a základných spoločenských hodnôt
53. Ochrana osobnosti je v Občianskom zákonníku ustanovená v § 11 až 16. Jeho. obsahom je právo fyzickej osoby najmä na ochranu života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj na ochranu súkromia, svojho mena a prejavu osobnej povahy. Zákonnými prostriedkami ochrany osobnostných práv je súdna ochrana prostredníctvom negatórnej žaloby, reštitučnej žaloby a satisfakčnej žaloby. Podľa precedensov sa možno domáhať ochrany na súde aj inými žalobami. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka, o ktoré žalobcovia opierajú svoj právny nárok poskytuje ochranu len voči takým zásahom ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite oprávneného subjektu tým, že znižujú jeho vážnosť a dôstojnosť v očiach spoluobčanov, a tak ohrozujú jeho postavenie v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnosti občana, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnymi predpismi. Neoprávnenosť každého zásahu, teda aj zásahu do osobnosti občana sa posudzuje z hľadiska objektívneho. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo do zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu ktorá spočíva v porušení alebo v ohrození osobnosti človeka, zaťažuje dotknutého občana. Na proti tomu na pôvodcovi takto charakterizovaného zásahu je aby preukázal, že k zásahu došlo v súlade s právom, a že existovala niektorá z okolností, ktorá podľa právneho poriadku vylučuje neoprávnenosť zásahu. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje v prípade závažnejšieho porušenia práva na ochranu osobnosti (v tomto prípade občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia a mena). Pritom aj pravdivé tvrdenia v určitých prípadoch môžu neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, najmä pokiaľ ide o občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, či súkromie. Postačí, ak je takýto zásah spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie práva na ochranu osobnosti.
54. Základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a nasl. ObčZ je teda skutočnosť, že pôvodca zásahu konal protiprávne, t.j. v rozpore so svojimi povinnosťami. Protiprávnosť však vylučuje skutočnosť, ak pôvodca realizoval svoje právo, pretože v takom prípade nemohol konať protiprávne. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie oprávnenosti alebo naopak neoprávnenosti zásahu je teda skutočnosť, či pôvodca zásahu realizuje svoje subjektívne oprávnenie. Znakom právneho poriadku v súlade s princípom právnej istoty musí byť totiž jeho jednota, vnútorná bezrozpornosť ako celku a vnútorná bezrozpornosť všeobecne záväzných právnych predpisov ( nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/95 ). Z uvedeného vyplýva, že v právnom štáte je nepredstaviteľné a s princípom právnej istoty nezlučiteľné, aby bol niekto sankcionovaný za to, že využíva svoje subjektívne právo priznané a chránené právnym poriadkom. To platí najmä vtedy, ak osoba využíva svoje základné právo a slobodu, nakoľko podľa čl. 12 ods. 4 Ústavy SR nikomu nemôže byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Pre úplnosť uvádzame, že tieto princípy sú platné aj pre výklad a aplikáciu právnych predpisov, nakoľko aj tieto musia spĺňať princíp právnej istoty ( rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 22/95, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/1998 ).
55. Zákon neposkytuje právu na ochranu osobnosti absolútnu ochranu. Všetky práva a slobody sa však chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva ( nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 7/96 ). Právny názor, že hranice
slobody prejavu sa končia tam, kde začínajú práva iných, je prekonaný. Kolíziu chránených hodnôt ( slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti ) treba riešiť nastolením spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami ( Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky, Zväzok 2, MANZ Bratislava 1999, str. 71 a nasl. ). V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru ( intenzitu ) tvrdeného porušenia práva na ochranu dobrej povesti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv ( a ich ochrany ) [ nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99 ].
56. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej len "Európsky súd") vyplýva, že slobody prejavu sa môže dovolávať predovšetkým vydavateľ (napr. rozsudky vo veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Prager a Oberschlick proti Rakúsku z roku 1995).
57. Vydavateľ sa môže rovnako dovolávať štandardu ochrany slobody prejavu vytvoreného aplikačnou praxou Európskeho súdu podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a to z nasledovných dôvodov : „SR potvrdila svoju viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo slobody zaručenej Dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná" (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12.05.1997). „Pre stanovenie rozsahu a ochranu určitého základného práva alebo slobody je teda právne významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných dohovorov, ak je nimi SR viazaná. Ústavu SR nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky štátu (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95 alebo II. ÚS 48/97).
58. Vyššie uvedené platí aj vo vzťahu k ochrane dobrej povesti právnickej osoby.
59. Z judikatúry Európskeho súdu vyplýva, že „Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti; s obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10 ods. 2 sa vzťahuje nielen na ,informácie´ alebo ,myšlienky´, ktoré sú prijímané priaznivo, alebo pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také ,informácie´ alebo ,myšlienky´, ktoré urážajú, šokujú, alebo znepokojujú. Sloboda prejavu tak, ako je vymedzená v článku 10, podlieha radu výnimiek, ktoré je treba vykladať zúžene a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť presvedčivo dokázaná. Tlači prislúcha napriek tomu šíriť informácie a myšlienky; verejnosť má rovnako právo ich obdržať; keby tomu bolo inak, potom by tlač nemohla hrať úlohu ,verejného strážcu´ (Európsky súd vo veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside proti Spojenému kráľovstvu z roku 1976, Lingens proti Rakúsku z roku 1986, Oberschlick proti Rakúsku z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman proti Írsku z roku 1992).
60. Európsky súd zdôraznil, že „článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované (rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998) v rozsudku vo veci Jersild proti Dánsku z roku 1994, že „ak majú opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu, musí sa Európsky súd pozorne zaoberať ich primeranosťou“.
61. Európsky súd s odvolaním sa na rozsudky Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999 dospel k záveru, že „poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou“.
62. Voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť ( prípady Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000 ).
63. V zmysle nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 453/03 vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t.j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane
novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované.
64. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nepravdivosť uverejnenej informácie nemusí byť za určitých podmienok dôvodom pre obmedzenie ( postih ) výkonu slobody prejavu alebo práva na informácie. V zmysle nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 453/03 ak ktokoľvek chce zverejniť o inej osobe informácie difamačného charakteru, nemožno jeho konanie považovať za rozumné alebo legitímne, pokiaľ nepreukáže, že mal rozumné dôvody na to, aby sa spoliehal na pravdivosť difamačnej informácie. Legitimitu zverejnenia a ústavnú ochranu slobody prejavu nemožno poskytnúť informáciám okrem iného vtedy, pokiaľ šíriteľ informácie nepreukáže, že mal rozumné dôvody, pre ktoré sa spoľahol na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril a ďalej pokiaľ preukáže, že podnikol riadne dostupné kroky k overeniu informácie prístupné a pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Éditions Plon proti FRANCÚZSKU z roku 2004 ak už došlo k uverejneniu sporných tvrdení ( napr. publikovaním v printovom médiu ), bránenie ich opakovanému ( ďalšiemu ) uverejneniu už nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lange proti RAKÚSKU z roku 1997 ) nie je možné považovať za rozumné a legitímne uverejnenie difamačnej informácie o inej osobe, pokiaľ nepreukáže, že existovali rozumné dôvody pre spoliehanie sa na pravdu difamačnej informácie, ďalej pokiaľ sa nepreukáže, že boli podniknuté dostupné kroky na overenie pravdivosti takej informácie a pokiaľ ten, kto difamačnú informáciu uverejnil, nemal dôvod neveriť, že táto informácia je pravdivá. Uverejnenie takej informácie nemožno považovať za legitímne či rozumné i vtedy, pokiaľ šíriteľ takej informácie neoverí jej pravdivosť u osoby, ktorej sa údaj týka a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takého postupu, s výnimkou nemožnosti takého postupu, alebo tam, kde tento postup nebol zjavne potrebný[ nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 23/05 ] .
65. Medzi sporovými stranami bolo nesporné, že žalobca v 1/ rade, ktorý je i štatutárnym zástupcom žalobcu v 2/ rade, v roku 2014 plánoval uskutočniť maratón. Zverejnil propozície maratónu a záujemcovia mali možnosť prihlasovať sa prostredníctvom internetu. Štartovný poplatok pre účastníkov bol 25 €. Samotný maratón sa mal uskutočniť dňa 31. augusta 2014. Dňa 25. 5. 2014 organizátor maratónu oznámil na príslušnej internetovej stránke, že maratón sa v roku 2014 ruší. Ku dňu oznámenia bolo prihlásených 5 účastníkov, ktorí zaplatili štartovné 25 €. Následne všetkým piatim prihláseným účastníkom organizátor maratónu vrátil sumu 25 € na účty, z ktorých tieto peniaze poukázali. Krátko na to odcestoval žalobca v 1/ rade na dovolenku mimo územia Slovenskej republiky. Dňa 10. 8. 2014 internetový portál cas.sk uverejnil príspevok s názvom „Český atlét sa hnevá na bratislavských organizátorov maratónu. Zobrali štartovné a zmizli“ a denník NOVÝ ČAS dňa 11.08.2014 uverejnil článok s názvom : „Športovci pozor na pochybné behy ! Q. zaplatil štartovné 25 €. Maratón zrušil a zostal bez peňazí“. Ich vydavateľom je žalovaný.
66. Medzi sporovými stranami nebolo tiež sporné, že na základe žiadosti žalobcov, denník Nový čas dňa 22. 10. 2014 uverejnil ospravedlnenie žalovaným tak, ako žalovaní žiadali a oznámil im to prostredníctvom ich právneho zástupcu. O ospravedlnenie žalovaného na portáli cas.sk žalobcovia nežiadali. Žalobca v 1/ rade na pojednávaní dňa 22.03.2016 potvrdil, že ospravedlnenie uverejnené v denníku NOVÝ ČAS použil a používal vo svoj prospech.
67. Medzi sporovými stranami bola v konaní sporná forma ospravedlnenia, ktorú denník Nový čas uverejnil na základe žiadosti žalobcov. Žalobcovia namietali, že „veľkosť tlače ospravedlnenia vonkoncom nezodpovedala veľkosti tlače pôvodných článkov. V porovnaní s pôvodnými článkami je ospravedlnenie ľahko prehliadnuteľné“, avšak v konaní nepreukázali, že by žalovanému špecifikovali žiadaný typ alebo veľkosť písma ospravedlnenia, alebo že by žalovaného požiadali, aby bol text ospravedlnenia označený nejakým nadpisom. Žalobcovia v žalobe uvádzajú, že sa právny zástupca žalobcov listom zo dňa 1. 10. 2014 obrátil na žalovaného s požiadavkou ospravedlnenia a zaplatenia nemajetkovej ujmy, avšak predmetný list ani jeho kópiu ako dôkaz v konaní nepredložili a súčasne ani iným spôsobom nepreukázali, že by v požadovanom smere špecifikovali svoje požiadavky na ospravedlnenie žalovaného. Súd po preskúmaní pôvodného článku a článku ospravedlnenia žalobcom musel prisvedčiť argumentácií žalovaného, že text ospravedlnenia žalovaného žalobcom bol uverejnený typom i veľkosťou písma rovnakou, ako bol uverejnený pôvodný článok. Na viac, žalobcovia boli tí,
ktorí mali svoju požiadavku na uverejnenie ospravedlnenia formulovať spôsobom vyhovujúcim ich predstavám, pričom túto skutočnosť nepreukázali.
68. Ako už bolo uvedené, v konaní žalobcovia nepreukázali, že by denník Nový čas dňa 22. 10. 2014 uverejnil ospravedlnenie žalovaným inak, ako v súlade so žiadosťou žalobcov, čím podľa názoru súdu povinnosť žalovaného uverejniť ospravedlnenie už zanikla jej splnením. Ak žalobcovia v rámci svojej žiadosti o uverejnenie ospravedlnenia žalovaného nevyjadrili a nešpecifikovali, čo a ako žiadajú uverejniť v rámci ospravedlnenia, je v rozpore s princípom primeranosti, aby bolo od žalovaného opätovne požadované uverejnenie ospravedlnenia; žalobcovia v konaní tiež nepreukázali, že by pred podaním žaloby zreteľným spôsobom uplatnili voči žalovanému požiadavku uverejniť ospravedlnenie aj na internetovom portáli cas.sk. Vyhovenie žalobe by bolo v rozpore s článkom 26 Ústavy SR a článku 10 Dohovoru.
69. Nespornou bola medzi sporovými stranami aj skutočnosť, že uverejnené informácie v predmetnom článku v denníku NOVÝ ČAS a na stránke internetového portálu www.cas.sk boli čerpané zo zdroja www.lidovky.cz <http://www.lidovky.cz>, kde sa tento článok spolu s rozhovorom s Q. W. nachádza dodnes, odkaz na tento zdroj je uvedený priamo v predmetných článkoch a informácie uverejnené v žalobcami namietaných článkoch korešpondujú tomu, čo priamo redaktorom serveru www.lidovky.cz uviedol Q. W.. V konaní bolo žalobcovia potvrdili, že sa doposiaľ ochrany voči pôvodcovi nepravdivej informácie nedomáhali.
70. Žalobcovia v žalobe namietali, že žalovaný uverejnil túto nepravdivú správu aj napriek tomu, že nešlo o naliehavú sociálnu potrebu, išlo len o tvrdenie jedného občana českej republiky W., ktorý si na viac ani po 3 mesiacoch po vrátení peňazí neskontroloval účet, čo bolo prinajmenšom nedbanlivosť a v horšom prípade úmysel poškodiť maratón. U žalovaného ako motív takéhoto zverejnenia prichádza do úvahy jeho charakter bulvárnych novín, t.j. uverejňovať správy, ktoré zaujmú za každú cenu.
71. K námietke žalobcov skutočnosti, že žalovaný uverejnil nepravdivú správu žalovaným aj napriek tomu, že sa nejednalo o „naliehavú sociálnu potrebu“, sa súd stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného podrobne citovanou vyššie. „Naliehavá sociálna potreba“, na ktorú poukazujú žalobcovia, musí byť splnená na to, aby mohlo dôjsť k obmedzeniu práv garantovaných článkom 10 Dohovoru. Podmienka naliehavej sociálnej potreby ale neexistuje vo vzťahu k otázke, či je uverejnenie informácie prípustné alebo nie. Tu sa vyžaduje to , aby sa uverejnená informácia dotýkala legitímneho predmetu záujmu verejnosti. Uvádzaný pojem sa používa v judikatúre ESLP v úplne v inom kontexte ako uvádzajú žalobcovia. Čo sa týka zodpovednosti za uverejnenie nepravdivej informácie, táto v zmysle judikatúry ESLP nie je absolútna. Aj čo sa týka rozsudku ESLP vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011, v tomto prípade nebolo relevantné, či uverejnené informácie boli pravdivé alebo nie, ale relevantné bolo to, že ukrajinské právo neposkytovalo novinárom ochranu pred tým, ako prevzali informácie z internetu. To viedlo ESLP ku konštatovaniu, že došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru. Z rozsudku vyplýva, že novinári sú chránení, ak šíria informácie už raz zverejnené v tlači, pričom táto ochrana sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na žalovaného v tomto prípade. Žalovaný vychádzal z informácii, ktoré boli uverejnené na serveri lidovky.cz, ide o internetový portál Lidových novín, ktoré vychádzajú od roku 1893 a majú asi 1 000 000 čitateľov - teda ide o tlač ktorý má na mysli ESLP, len je v elektronickej podobe. Naviac, v podobe, ako boli informácie uverejnené na serveri lidovky.cz (t.j. internetovom portáli Lidových novín), je článok prístupný doposiaľ.
72. Žalobcovia v konaní ďalej namietali, že uverejnením uvedenej nepravdivej a znevažujúcej informácie žalovaný poškodil dobrú povesť žalobcu v 1/ rade aj žalobcu v 2/ rade. Ujma žalobcu v 1/ rade spočíva podľa názoru žalobcov v tom, že ho zastavujú známi a pýtajú sa ho, čo sa to stalo a ujma žalobcu v 2/ rade spočíva v poškodení jeho dobrého mena a spôsobení ťažkosti pri organizovaní ďalších ročníkov Národného maratónu. Poškodenie dobrého mena spôsobené uvedenými článkami podľa mienky žalobcov znížilo schopnosť oboch žalobcov úspešne organizovať ďalšie maratóny. A tým, že sa žalovaný dopustil predmetných nepravdivých skutkových tvrdení, u žalobcu v 1/ rade malo toto tvrdenie za následok zhoršenie jeho zdravotného stavu a u žalobcu v 2/ rade malo toto tvrdenie za následok, že nenašiel sponzorov na organizovanie ďalšieho maratónu.
73. Za účelom preukázania týchto tvrdení navrhli žalobcovia vypočuť svedkov a predložili potvrdenie, že žalobca v 1/ rade absolvoval dňa 20.08.2014 vyšetrenie u všeobecného lekára X.. L. C., ktorý ho
následne poslal na gastroenterologické vyšetrenie. Tiež predložili kópiu emailovej komunikácie žalobcov s L. E., ktorá potvrdila vrátenie peňazí za maratón a kópiu pozvánky tureckej veľvyslankyne v Bratislave na recepciu pri príležitosti štátneho sviatku v Turecku.
74. Žalobcovia v konaní nepreukázali svoje tvrdenia ohľadne poškodenia svojho dobrého mena a svojej dobrej povesti, keď nebolo možné vyvodiť ani príčinnú súvislosť medzi namietanými uverejnenými článkami a jednak údajnými zdravotnými problémami žalobcu v 1/ rade, ako aj nemožnosťou usporiadať ďalšie maratóny žalobcom v 2/ rade pre nezáujem sponzorov a pretekárov zapríčinený uverejnenými článkami. Z predloženého potvrdenia Všeobecnej zdravotnej poisťovne, že žalobca v 1/ rade absolvoval dňa 20.08.2014 vyšetrenie u všeobecného lekára, ani z výmenného lístku všeobecného lekára X.. L. C., ktorým odoslal žalobcu v 1/ rade na gastroenterologické vyšetrenie, alebo z lekárskej správy X.. L. C. zo dňa 02.09.2015, ktorú zaslal súdu. Ani výpovede svedkov poškodenie dobrého mena a dobrej povesti žalobcov nedosvedčili. Z výsluchu svedka E.. W. Z. vyplynulo, že neuveril predmetnej správe a jeho výpoveď sa vôbec nedotýka žalobcu v 2/ rade. Z výsluchu svedka U. H. vyplynulo, že potom čo čítal o žalobcovi v 1/ rade v novinách, sa jeho vzťah k nemu nezmenil a jeho výpoveď sa vôbec nedotýka žalobcu v 2/ rade. Z výsluchu svedka Q. Z. vyplynulo, že namietaný článok, ktorý je predmetom tohto konania, ani nečítal. Z výsluchu svedka R.. W. F.Ň. vyplynulo, že článok v denníku Nový čas síce čítal, ale neuveril informáciám tam uverejneným, nepotreboval ani overenie u žalobcu v 1/ rade, ktorého charakterizoval ako slušného, charakterného a zanieteného športovca. Z výsluchu svedka F.. F. W. vyplynulo, že namietaný článok, ktorý je predmetom tohto konania, ani nečítal a informácie má z TV MARKÍZA. Z emailu L. E., ktorý ako dôkaz predložili žalobcovia vyplynulo, že štartovné za zrušený maratón jej bolo riadne vrátené, pričom v konaní nebolo sporné, že žalobcovia peňažné prostriedky vrátili. Ďalej žalobcovia predložili ako dôkaz pozvánku tureckej veľvyslankyne v Bratislave, ktorú súd vyhodnotil ako dôkaz nemajúci žiaden vzťah ani k namietaným informáciám uverejneným v článku a nepreukazuje ani žiadnu nemajetkovú ujmu žalobcov. Z kópie zo serveru www.42195.sk <http://www.42195.sk> vyplynulo, že žalobca v 1/ rade uverejnil informácie vo svoj prospech vyvracajúce tvrdenie o tom, že nevrátil štartovné. Naviac, žalobcovia v konaní nepreukázali ani to, že by bol uvedený článok objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.
75. Žalovaným predložený screen shot pôvodného článku na www.lidovky.cz <http://www.lidovky.cz>, z ktorého čerpal, preukázateľne obsahuje autentické tvrdenia dotknutej osoby. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia neboli médiám k dispozícii a tak ako Q. W., ani žalovanému sa nepodarilo skontaktovať so žalobcami; z výsluchu svedkyne Z. A.Á. vyplynulo, že sa žalobcov pokúsila kontaktovať, avšak nebola úspešná a že čerpala z informačného portálu lidovky.sk, ktoré považuje za dôveryhodný zdroj. Snaha žalovaného overiť si informácie bola dôkazom o jeho dobrej viere (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci White proti ŠVÉDSKU z roku 2006).
76. K námietke žalobcov ohľadne pochybenia žalovaného v dodržiavaní Etického kódexu SSN, sa súd stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, že v článku III, ods. 1 Etického kódexu SSN (podľa ktorého je novinár povinný dôsledne si overiť každú informáciu, ktorú zverejní, informácie si spravidla overí aspoň z dvoch od seba navzájom nezávislých zdrojov) je použitý pojem „spravidla“, čím nie je stanovená ( etická ) povinnosť overiť si informáciu aspoň z dvoch zdrojov a teda novinár teda môže mať overenú informáciu aj z jedného zdroja. Z čl. III, ods. 2 Etického kódexu SSN (podľa ktorého za pravdivosť a správnosť textových, zvukových, zvukovoobrazových a obrazových agentúrnych informácií zodpovedajú agentúry a novinári nemajú povinnosť ich overovať, v prípade pochybnosti o správnosti údajov z agentúrneho servisu je novinár povinný informáciu overiť u ďalšieho nezávislého zdroja) nevyplýva, že ide o jediný prípad, kedy si novinár nemusí informáciu overiť, ide o pomenovanie určitého konkrétneho prípadu, kedy túto ( etickú ) povinnosť nemá. Za okolnosti, ktoré sú uvedené nižšie, môže novinár vo svojej práci použiť aj mimoriadne prostriedky, uvedené vo vyššie citovanom čl. V ods. 9 Etického kódexu SSN.
77. K námietkam žalobcov ohľadne nevyhnutnosti postihu žalovaného v predmetnej veci za nepravdivosť uverejnenej informácie súd poukazuje na vyššie početné citované rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Éditions Plon proti FRANCÚZSKU z roku 2004, Lange proti RAKÚSKU z roku 1997 - nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 23/05 atď], podľa ktorých nepravdivosť uverejnenej informácie nemusí byť za určitých podmienok dôvodom pre obmedzenie ( postih ) výkonu slobody prejavu alebo práva na informácie. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný uverejnil už zverejnené informácie. Žalovaný nemal
dôvod neveriť informáciám a mal naopak rozumný dôvod spoliehať sa na ich pravdivosť, nakoľko čerpal informácie z dôveryhodného, legitímneho zdroja - zo spravodajského serveru www.lidovky.cz <http://www.lidovky.cz>, pričom článok na www.lidovky.cz obsahoval autentické tvrdenia dotknutej osoby, žalovaný si informáciu riadne overoval, a kontaktoval za tým účelom žalobcov, informáciu sa mu nepodarilo overiť dostupným spôsobom (žalobcovia neboli médiám k dispozícii) čo však nie je dôvodom pre neuverejnenie informácie. V konaní neboli preukázané skutočnosti, ktoré by nútili žalovaného posudzovať tvrdenia Q. W. ako nedôveryhodné, žalovaný sa podobne ako Q. W. nevedel so žalobcami skontaktovať. Naviac, žalobcom nebráni nič domáhať sa ochrany svojich práv voči pôvodnému zverejňovateľovi predmetných informácii.
78. Čo sa týka žalobcami požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. zadosťučinenia v peniazoch, súd sa v plnej miere prikláňa k právnej argumentácií žalovaného uvádzanej obšírne vyššie a má za to, že žalobcami tvrdené skutočnosti nezakladajú nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo na zadosťučinenie v peniazoch. Žalobcovi v 1/ rade nevznikla žiadna závažná ujma, ktorú by bolo potrebné reparovať poskytnutím náhrady peňažnej náhrady a ani jeden z vykonaných dôkazov nenasvedčuje tomu, že by vznikla akákoľvek nemajetková ujma žalobcovi v 2/ rade, ktorá by vyžadovala jej reparáciu v peniazoch.
79. V civilnom sporovom konaní, ovládanom striktne zásadou kontradiktórnosti, je sporová strana nositeľom dôkaznej povinnosti. Ako taká, aby mohla byť v konaní úspešná, je povinná preukázať tvrdené skutočnosti tak, aby súd mohol jej skutkové závery bez pochybností prijať. V prípade, že sa jej to nepodarí, nesie ako subjekt civilného sporu, zodpovednosť za neúspech v konaní. V takomto prípade súd žalobnému návrhu vyhovieť nemôže, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby aj v tomto konaní.
80. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Nakoľko žalovaný mala vo veci plný úspech, vznikol mu nárok na náhradu trov konania voči žalobcom a to v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.