Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4To-38-2016.pdf
PDF · 98.89 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/38/2016
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v trestnej veci proti obžalovanému V.. I. T., pre zločin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, odsek 4 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného V.. I. T. a prokurátorky Okresnej prokuratúry v Topoľčanoch (ďalej len „okresný prokurátor") proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 10.04.2013, sp. zn. 1T/6/2012, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 06.10.2016, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku s a odvolanie obžalovaného V.. I. T. a odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný v bode 1/ uznaný vinným zo spáchania zločinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, odsek 4 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:
ako štatutárny zástupca neziskovej organizácie Nemocnice Topoľčany n. o. so sídlom Topoľčany, Pavlovova 17, IČO: 37971981, v deň splatnosti miezd, dňa 15.03.2010 v Topoľčanoch, nevyplatil svojim 595-tim zamestnancom mzdy vo výške 178.305,63 Eur tak, ako na to mali podľa pracovných zmlúv nárok, ale dal pokyn iba na výplatu záloh plošne po 300,-Eur pre každého zamestnanca, hoci dňa 15.03.2010 na účtoch neziskovej organizácie disponoval finančnými prostriedkami v objeme 701.706,38 Eur a v pokladni v objeme 1.408,91 Eur, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti neziskovej organizácie, keďže táto od 01.03.2010 prakticky prestala byť poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v objekte Nemocnice v Topoľčanoch, čím takto spôsobil bývalým zamestnancom Nemocnice Topoľčany n. o. škodu v celkovej výške 178.305,64 Eur,
v bode 2/ uznaný vinným zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa 277 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: ako štatutárny zástupca neziskovej organizácie Nemocnica Topoľčany, n. o. so sídlom Topoľčany, Pavlovova 17, IČO: 37971981, neodviedol v dňoch splatnosti, dňa 30.01.2010 a 31.03.2010 poistné za zamestnancov Sociálnej poisťovni, pobočka Topoľčany, zrazené z miezd zamestnancov vo finančnom objeme 34.594,40 Eur za december 2009 a vo finančnom objeme 33.780,60 Eur za február 2010, hoci nezisková organizácia disponovala finančnými prostriedkami na úhradu tohto poistného.
Za to mu bol podľa § 214 odsek 4 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno j/ Trestného zákona, § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, § 41 odsek 1 Trestného zákona, § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno d/ Trestného zákona, uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, výkon ktorého mu bol podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona podmienečne odložený a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona mu bola určená skúšobná doba v trvaní 2 roky.
Zároveň podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku súd poškodených citovaných vo výroku napadnutého rozsudku s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.
Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení, podal odvolanie obžalovaný, čo do výroku o vine, treste, ako aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo a prokurátor čo do výroku o treste, v neprospech obžalovaného.
V písomnom odôvodnení odvolania, prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný v bode I. uviedol, že to, že sa v bode 1/ napadnutého rozsudku dopustil zločinu nevyplatenia mzdy a odstupného, považuje za nesprávny záver súdu, pretože z vykonaného dokazovania má za to, že nebola naplnená skutková podstata trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa ustanovenia § 214 Trestného zákona, nakoľko bolo preukázané, že v deň splatnosti miezd peňažné prostriedky, ktoré boli vedené na jednotlivých peňažných účtoch nevyhnutne boli charakteru čo do rozsahu a obsahu, ktoré nezisková organizácia Nemocnica Topoľčany n. o. potrebovala na zabezpečenie chodu a činnosti ako zamestnávateľa v predmete poskytovania zdravotnej starostlivosti. Namietal odôvodnenie rozsudku, v ktorom predsedníčka senátu dôvodila, že znalecký posudok, jeho doplnenie a výsluch znalkyne považovala za právne relevantnejší pri posúdení podstatných otázok ako znalecký posudok a odborné vyjadrenie znaleckej organizácie. Poukázal na to, že znalecká organizácia nepochybne disponovala rozsiahlou znalosťou ekonomického stavu a účtovných podkladov organizácie, ktoré v žiadnom prípade neboli len z hlavnej knihy analytiky organizácie. Namietal, že v prípade, ak mal súd pochybnosti o znaleckých záveroch, ktoré dávajú najzákladnejšiu odpoveď pre posúdenie či bol dostatok finančných prostriedkov na výplatu miezd, ktoré nevyhnutne nepotrebovala organizácia na svoj chod v predmete poskytovania zdravotnej starostlivosti, mal pribrať do konania znaleckú organizáciu. V bode II. odvolania uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že nemal úmysel spáchať trestné činy uvedené v bode 1/ a 2/ obžaloby a rozsudku. Ako štatutár organizácie bol vystavený nezákonnému stavu zo strany predstaviteľov VÚC Nitra, ktorá dala organizácii výpoveď z nájmu nehnuteľností, ktoré boli používané organizáciou na prevádzku nemocnice. Predmetné výpovede boli právoplatne dokonca až v dovolacom konaní súdmi určené ako neplatné právne úkony a konanie VÚC Nitra bolo súdmi určené ako nezákonné. Ako štatutár, ktorý zo svojej pozície v tom období chránil práva organizácie bol nepochybne v právnej a ekonomickej neistote, keďže nevedel akému rozsahu práv súdy priznajú organizácii predbežnú ochranu, a preto v období január - február 2010 urobil rozhodnutia tak, aby v prípade, ak súdy priznajú predbežnú ochranu organizácii vo vzťahu k prevádzke s poskytovanou zdravotnou starostlivosti táto mohla byť súbežne zo strany organizácie poskytovaná za súčasného plnenia záväzkov voči dodávateľom a potrebného cash flow (peňažných prostriedkov) na jednotlivé úhrady miezd, odvodov a pod. Ak by ako štatutár mal v úmysle nevyplatiť mzdy zamestnancom za mesiac február 2010, nepochybne by tak učinil vo vzťahu k celému rozsahu miezd, však nakoľko nevedel, či bude poskytnutá zo strany súdov predbežná ochrana poskytovaniu zdravotnej starostlivosti organizáciou, vyplatil zálohou mzdy všetkým zamestnancom tak, aby v prípade ak by bola ďalej poskytovaná zdravotná starostlivosť mal dostatočný rozsah disponibilných prostriedkov na úhradu záväzkov voči dodávateľom zdravotníckeho materiálu, ktorý zdravotnícky materiál, by nepochybne nemocnica potrebovala na zabezpečenie jej chodu. Ako štatutár nemal prístup a možnosť vykonať zaužívanú a pravidelnú kontrolu mzdovej evidencie, keďže nemal povolený vstup do priestorov nemocnice a svojej kancelárie v rozhodnom období splatnosti miezd, keď takýto zákaz vyslovili predstavitelia VÚC Nitra a realizovaný bol zo strany nového vedenia súkromnou bezpečnostnou službou a jej zamestnancami. Skonštatoval, že vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že absentuje aj subjektívna stránka žalovaných skutkov vo forme úmyslu priameho alebo nepriameho u neho spáchať tieto skutky ako trestné činy. V bode III. odvolania uviedol, že súd I. stupňa sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s právnym názorom, ktorý vyplynul z dokazovania a to so splatnosťou miezd, ktorá bola v organizácii určená na 15-ty deň nasledujúceho mesiaca, za ktorý sú mzdy splatné. Bolo bežné, že mzdy boli zaplatené po 15-tom dni v danom mesiaci, pričom to záležalo od toho, kedy boli zúčtované a zaplatené jednotlivé plnenia zo strany zdravotných poisťovní za jednotlivé výkony organizácie. Z vykonaného dokazovania preto bolo zrejmé, že nebolo by možné konštatovať dostatok disponibility peňažných prostriedkov, ak by odhliadol od znaleckých záverov, ktoré sú uvedené vyššie v tomto odvolaní, a ktoré už samy o sebe preukazujú, že nebola naplnená skutková podstata trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného. Taktiež Uviedol taktiež, že sa prokuratúre nepodarilo preukázať a neodôvodnil to ani súd, motív jeho konania, ako jednu z fakultatívnych okolností, ktoré sa preukazujú v konaní. Poukázal na to, že vzhľadom na vykonané dokazovanie je na mieste konštatovať, že organizácia v čase splatnosti miezd už nebola
voči zamestnancom zamestnávateľom, nakoľko pracovnoprávny vzťah vzniká uzavretím pracovnej zmluvy, pričom zamestnanci mali v tomto čase už uzavreté pracovné zmluvy s novým zamestnávateľom a pracovnoprávne povinnosti voči organizácii si už v čase splatnosti miezd neplnili. Vzhľadom na uvedené organizácia už nebola voči zamestnancom v čase splatnosti miezd zamestnávateľom, a preto sa ani jej štatutárny orgán nemohol dopustiť predmetného trestného činu, keďže absentuje aj špeciálny subjekt. V bode IV. odvolania uviedol, že za nedostatočné považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu vo vzťahu ku skutku č. 2. Súd nevykonal skutkovú a právnu diferenciáciu k jednotlivým mesiacom december 2009 a február 2010. Namietal, že zástupkyňa Sociálnej poisťovne na hlavnom pojednávaní nevedela uviesť presný neuhradený zostatok na odvodoch za zamestnancov za mesiac február 2010, nakoľko nebol ich pobočke doručený presný rozpis a hlásenia, ktoré sú súčasťou mzdovej evidencie. Nakoľko Sociálna poisťovňa nedisponovala predmetnými podkladmi, nebolo možné určiť rozsah odvodovej povinnosti. Poukázal preto na rovnaké dôvody nenaplnenia skutkovej podstaty uvedeného trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona v jej subjektívnej stránke ako pri mzdách. Poukázal na to, že organizácia nemala dostatok finančných prostriedkov na úhradu predmetných odvodov, pričom táto okolnosť aj napriek tomu, že nie je znakom skutkovej podstaty trestného činu podľa § 277 Trestného zákona ako tomu je pri trestnom čine podľa § 214 Trestného zákona, je vzhľadom na znenie skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona podstatná, nakoľko ak povinný subjekt nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu, v danom prípade poistného, nemôže sa dopustiť konania v časti neodvedenia, keďže nemá aké finančné prostriedky odviesť (viď rozhodnutie NS ČR 4TZ 63/2000). Mal za to, že nezákonné rozhodnutia a konania VÚC Nitra boli priamou príčinou dôsledkov, ktoré mu v trestnom konaní napadnutým rozsudkom pripísal súd, na trestnoprávnu ťarchu, avšak z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že neboli naplnené skutkové podstaty žalovaných skutkov ako trestných činov v ich objektívnej stránke a subjektívnej stránke. Poukázal na jednotlivé vyjadrenia, analýzy a samotnú záverečnú reč jeho i obhajcu na hlavnom pojednávaní a v rozsahu tohto odvolania na ne odkázal. V bode V. odvolania mal za to, že rozsudok súdu I. stupňa by mal odvolací súd po jeho preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti všetkých obhajobou napadnutých výrokov rozsudku a nimi napadnutej správnosti a zákonnosti postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ až e/ Trestného poriadku s poukazom na § 322 odsek 1 Trestného poriadku zrušiť a vrátiť vec súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol, prípadne, aby vo veci podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku rozsudkom rozhodol sám tak, že ho spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry v Topoľčanoch v celom rozsahu oslobodí.
V písomných dôvodoch odvolania prokurátor uviedol, že rozhodnutie súdu I. stupňa, týkajúce sa uznania viny, ako aj o nárokoch poškodených, považoval za zákonné, nestotožnil sa však s výrokom o treste uloženom obžalovanému, ktorý ako trest, ukladaný za dva zločiny, považoval za nenáležite mierny. Poukázal na skutočnosť, že obžalovaný v priebehu hlavného pojednávania, ale aj v prípravnom konaní poprel spáchanie žalovanej trestnej činnosti a v záverečnom stanovisku svoje konanie označil za manažérske rozhodnutie. Uviedol, že hoci s prihliadnutím na okolnosti prípadu (najmä neštandardné prevzatie nemocnice Nitrianskym samosprávnym krajom, ako aj súdne rozhodnutia s tým súvisiace) sa možno stotožniť s postupom súdu podľa § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno d/ Trestného zákona bol názoru, že trest mal byť prísnejší a zároveň mal byť uložený aj trest peňažný v primeranom rozsahu. Navrhol preto, aby krajský súd podľa § 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu čo do výroku o treste uloženom obžalovanému a aby podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanému uloží podľa § 214 odsek 4 Trestného zákona, s použitím § 36 písmeno j/ Trestného zákona, § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, § 41 odsek 1 Trestného zákona, § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno d/ Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona a uložením skúšobnej doby v trvaní 5 rokov podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona a peňažný trest podľa § 56 odsek 1 Trestného zákona vo výške 50.000,- eur a náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 rok.
Na podklade podaných odvolaní krajský súd rozsudkom z 12.12.2013, sp. zn. 4To/84/2013 zrušil napadnutý rozsudok, uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 odsek 1, odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona a podľa § 277 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona, § 41 odsek 2 Trestného zákona a § 39 odsek 1,
odsek 3 písmeno e/ Trestného zákona mu uložil úhrnný trest odňatia slobody 2 roky, výkon ktorého mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu 3 roky.
Na podklade podaných dovolaní generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a obžalovaným proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 12.12.2013 sp. zn. 4To/84/2013 Najvyšší súd SR rozsudkom z 16.03.2016, sp. zn. 6Tdo 10/2015 zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z 12.12.2013, sp. zn. 4To/84/2013 z dôvodu porušenia zákona v neprospech aj v prospech obžalovaného a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že krajský súd porušil ustanovenie § 322 odsek 3 Trestného poriadku a § 326 odsek 5 Trestného poriadku, pretože došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku okresného súdu bez vykonania dokazovania na verejnom zasadnutí. Poukázal pritom na zásadu vyjadrenú v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR R č. 57/1984. Súčasne Najvyšší súd SR uviedol, že krajský súd nedostatočne a nesprávne právne posúdil skutok spáchaný obžalovaným, z čoho vyplýva nesprávne vyhodnotenia použitia hmotnoprávnych ustanovení vzťahujúcich sa ku skutkom spáchaných obžalovaným.
Obžalovaný V.. I. T. sa na verejné zasadnutie krajského súdu nedostavil, predvolanie na verejné zasadnutie mal riadne a včas vykázané, písomným podaním z 28.09.2016 požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti. Krajský súd preto za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 293 odsek 7 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovaného.
Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí vykonanom po zrušení vyššie citovaného rozsudku krajského súdu zotrval na písomných dôvodoch svojho odvolania a navrhol obžalovanému po zrušení napadnutého rozsudku postupom podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona a § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno d/ Trestného zákona uložiť primeraný nepodmienečný trest odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a uložiť obžalovanému primeraný peňažný a náhradný trest odňatia slobody. Odvolanie obžalovaného navrhol zamietnuť.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí zotrval na písomných dôvodoch odvolania obžalovaného, poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR na str. 17 odsek 2, kde tento vytkol nedostatočné a nesprávne právne posúdenie skutku obžalovaného, pridržal sa písomného podania podaného k dovolaniu generálneho prokurátora a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.
Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že v tomto konaní bol zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie, ktoré súd I. stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Pri vykonávaní dôkazov orgány činné v tomto konaní postupovali podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.
Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ako i ďalších ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku.
Svoje rozhodnutie súd I. stupňa primerane odôvodnil tak, ako mu to ukladajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní ich konania v otázke viny a pri ukladaní trestu.
S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR a na jeho odkaz na rozhodnutie publikované ako judikát pod č. R 57/1984 a na skutočnosť, že krajský súd konštatuje, správne a úplné zistenie skutkového stavu súdom I. stupňa a na záver krajského súdu vyjadrenom v zrušenom rozsudku krajského súdu o
zákonnom hodnotení dôkazov súdom I. stupňa (z týchto dôvodov preto ani na verejnom zasadnutí dňa 12.12.2013 a následne 06.10.2016 nevykonával žiadne dokazovanie), vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaného ako nedôvodné a v ďalšom poukazuje na svoje právne závery vo vzťahu ku skutkovým záverom a konštatovaniu zavinenia obžalovaného vo vzťahu k obidvom bodom napadnutého rozsudku vyjadrené v rozsudku krajského súdu z 12.12.2013. Opätovne krajský súd vo vzťahu k zavineniu obžalovaného v bode 1/ napadnutého rozsudku poukazuje na to, že bez dôvodných pochybností bolo dostatočne preukázané, že obžalovaný v čase splatnosti mzdy, na ktorú mali zamestnanci neziskovej organizácie Nemocnica Topoľčany n.o. (ďalej „nezisková organizácia“) nárok, túto mzdu týmto nevyplatil, resp. na jej nevyplatenie dal príslušným osobám priamy pokyn a urobil tak z pozície štatutárneho zástupcu právnickej osoby. Krajský súd k uvedenému záveru dospel vyhodnotením vykonaných dôkazov a vyhodnotením konania obžalovaného. Táto skutočnosť bola preukázaná jednak výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi a znaleckým posudkom z odboru účtovníctva. Jeho obranu spočívajúcu v tom, že takto urobil za účelom zabezpečenia riadneho chodu nemocnice, nakoľko v novembri 2009 nezisková organizácia dostala od prenajímateľa výpoveď z nájmu, považuje krajský súd za účelovú a k tomuto podotýka, že táto skutočnosť ho ako štatutárneho zástupcu a teda zamestnávateľa neoprávňovala k nevyplateniu mzdy zamestnancovi. Na účte nemocnice sa finančné prostriedky potrebné na vyplatenie príslušných miezd nachádzali, mzdy boli pripravené na vyplatenie po ich úprave za účelom splnenia daňových a odvodových povinností a obžalovaný sa k ich nevyplateniu rozhodol výlučne z dôvodu existencie výpovede z nájmu. Obžalovaný neuviedol, ako presne si predstavoval zabezpečenie riadneho chodu nemocnice, keď dňom 28.02.2010 uplynula výpovedná doba z nájmu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žiadna iná aktivita obžalovaného vo vzťahu k zabezpečeniu chodu nemocnice vyvinutá nebola. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že boli podané žaloby o neplatnosť tejto výpovede a nedal pokyn na uhradenie iného záväzku nemocnice z prostriedkov určených na mzdy tak, aby zabezpečil riadny chod nemocnice. Z daného konania obžalovaného je preto možné vyvodiť úmyselné konanie obžalovaného nevyplatiť zamestnancom mzdu v termíne na to určenom a vo výške, na ktorú mali zamestnanci nárok, hoci na splnenie tejto povinnosti zamestnávateľa mal peňažné prostriedky.
Pokiaľ ide o konanie obžalovaného v bode 2/ rozsudku, krajský súd opätovne poukazuje na svoje závery v zrušenom rozsudku krajského súdu a stotožňuje sa so záverom súdu I. stupňa o spáchaní skutku obžalovaným a zavinenie obžalovaného má za preukázané vykonanými dôkazmi a to výpoveďami svedkov - zástupcu Sociálnej poisťovne a svedkov - zamestnancov neziskovej organizácie, ktorí potvrdili neuhradenie poistného pre Sociálnu poisťovňu v mesiacoch december 2009 až marec 2010 a zo záverov znaleckého dokazovania. Pre konštatovanie zavinenia obžalovaného v tomto bode rozsudku krajský súd konštatuje a poukazuje na tie isté úvahy ako v bode 1/ rozsudku. Prostriedky potrebné na odvedenie poistného do Sociálnej poisťovne nezisková organizácia mala k dispozícii a tieto neboli použité na úhradu iných záväzkov organizácie a udialo sa tak opätovne v období, keď už obžalovaný ako štatutárny zástupca mal vedomosť o tom, že neziskovej organizácii bola daná výpoveď z nájmu, pričom nebolo preukázané, že by konkrétne finančné prostriedky určené na úradu poistného, boli použité na úradu iných nevyhnutných záväzkov nemocnice na zabezpečenie jej chodu.
Odvolací súd, rovnako ako súd I. stupňa, má za nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutkov popísaných vo výroku napadnutého rozsudku. Úvahy súdu I. stupňa, ktoré viedli súd I. stupňa k príslušným skutkovým a právnym záverom, sú aj podľa názoru krajského súdu správne a logické. Aj krajský súd mal preto zavinenie obžalovaného jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané.
Okresný súd v napadnutom rozsudku náležite odôvodnil tak skutkové zistenia ako aj právnu kvalifikáciu a odvolací súd, ktorý dospel k rovnakým vecným a právnym záverom preto v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti, ktoré si v plnom rozsahu osvojil.
S poukazom na vyššie uvedené, krajský súd považuje napadnutý rozsudok za vecne správny a zákonný, ktorého záver nemôžu spochybniť ani skutočnosti uvádzané obžalovaným v jeho odvolaní, nezistil žiadne také zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 321 písmeno a/ až e/ Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu výroku o vine a právnej kvalifikácii konania obžalovaného a trestu obžalovaného.
Pokiaľ ide o trest ukladaný obžalovanému aj krajský súd je toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému v rámci zákonnej výmery, by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a najmä by nesplnilo svoj účel ani z hľadiska generálnej a ani individuálnej prevencie a to z dôvodov už uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku a taktiež by uloženie trestu spojeného so samotným jeho výkonom, vzhľadom na osobu obžalovaného a najmä na okolnosti spáchania tohto skutku, t.j. následné vyhodnotenie právnych krokov Nitrianskeho samosprávneho kraja právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov SR ako neplatných, ktoré v podstate bezprostredne viedli k spáchaniu skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku obžalovaným, bolo neprimerane prísne a nesplnilo by účel požadovaný Trestným zákonom v ustanovení § 34 odsek 1. V konečnom dôsledku treba uviesť, že ani samotný návrh odvolania prokurátora týkajúci sa uloženia trestu obžalovanému, ktorý síce následne zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí modifikoval, nesmeruje k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému. Pokiaľ ide návrh prokurátora na uloženie peňažného trestu obžalovanému, krajský súd je toho názoru, že pre ukladanie peňažného trestu neboli splnené podmienky § 56 odsek 1 Trestného zákona, pretože obžalovaný sa svojím konaním nesnažil pre seba získať majetkový prospech, konal ako štatutárny orgán právnickej osoby a o jeho úmysle získať spáchanými skutkami majetkový prospech pre seba ako pre fyzickú osobu nebol produkovaný žiadny dôkaz.
Takto uložený trest obžalovanému je podľa názoru krajského súdu primeraný a zodpovedajúci zákonu.
So zreteľom na uvedené krajský súd obe odvolania podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať ďalší riadny opravný prostriedok.