Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/138/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobkyne: U. Y., bytom K. XX, zast. ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Eva Hlaváčová, s.r.o., so sídlom Farská 12, Nitra, IČO: 36 862 428 proti žalovanému: U. Y., bytom K. XX, o zaplatenie 16.533,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. apríla 2014, č. k. 8C/57/2012-143, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 16.533,12 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 19.01.2011 do zaplatenia, v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 4.319,05 eur, z toho sumu vo výške 991,50 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku na účet žalobkyne a sumu 3.327,55 eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Evy Hlaváčovej, s.r.o., so sídlom Nitra, Farská 12, IČO: 36 862 428, v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 657, § 829 ods. 1, 2, § 835 ods. 1, 2, § 511 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba je v prevažnej časti opodstatnená. Uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 16.533,12 eur s 9% úrokom z omeškania od 10.12.2010 do zaplatenia s odôvodnením, že na základe zmluvy o pôžičke z 09.07.2007, ktorá bola vo výške 680.000,- Sk a na základe zmluvy o pôžičke z 12.10.2007, ktorá bola vo výške 170.000,- Sk, si požičala spolu so žalovaným od H. H. finančnú čiastku v celkovej výške 28.214,83 eur, o čom boli spísané aj notárske zápisnice N 255/2007 a N 356/2007 s tým, že finančné prostriedky im boli poskytnuté ako pôžička bezúročne a veriteľovi ich mali vrátiť najneskôr do 12.10.2008. Tieto prostriedky boli zapožičané za účelom spoločného podnikania a ich zámerom bolo vrátiť finančnú čiastku v plnej výške z dosiahnutého zisku spoločnosti. Medzi účastníkmi však začali neskôr vznikať problémy, ktoré dospeli až do štádia, že žalobkyňa 30.06.2008 skončila so žalovaným spoločné podnikanie, pričom žalovaný sľúbil, že vzhľadom na skutočnosť, že mu zostal celý podnik, splatí aj dlžobu voči ich veriteľovi H. H.. Podnikanie trvalo do mesiaca apríl 2009, pričom do tohto obdobia nezaplatil z dlžnej čiastky žiadnu sumu. Nakoľko sa žalovaný v nasledujúcom období nesnažil vyrovnať dlh, dlh zaplatila žalobkyňa, pričom previedla na účet veriteľa H. H. sumu vo výške 33.066,23 eur. Uviedla, že pôvodná pôžička predstavovala sumu 28.214,83 eur, ktorá im bola poskytnutá bezúročne, ale keďže dlh nesplatili do 12.10.2008, dňom 13.10.2008 sa dostali do omeškania a vznikla im povinnosť zaplatiť dlh zvýšený o vtedy platný úrok z omeškania, preto dlh vrátila vrátane úroku z omeškania. Súd konštatoval, že o poskytnutí pôžičiek zo strany veriteľa Martina H. žalobkyni

a žalovanému ako dlžníkom svedčia nielen uvedené notárske zápisnice a zmluvy o pôžičkách, ale aj výpoveď svedka- veriteľa H. H. a samotné vyhlásenie oboch dlžníkov, teda žalobkyne a žalovaného, ako povinných osôb v notárskych zápisniciach, kde uznali dlh čo do dôvodu a výšky na základe uvedených zmlúv o pôžičke z 12.10.2007 a 09.07.2007. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že uvedené pôžičky on neprevzal a peniazmi nedisponoval, súd jeho tvrdenia nepovažoval za vieryhodné a pravdivé. Poukázal na to, že žalovaný sám pred súdom prvej inštancie v prvej výpovedi potvrdil, že si spoločne požičali so žalobkyňou sumy 680.000,- Sk a 170.000,- Sk na základe uzavretých zmlúv o pôžičkách s veriteľom Martinom H.. Taktiež v podanom odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že žalobkyňa dobrovoľne splnila záväzok s príslušenstvom, ktorý mali ako dlžníci spoločne a nerozdielne, čím podľa názoru súdu uznal zodpovednosť za dlh zo zmlúv o pôžičkách. Žalovaný ďalej vo výpovedi potvrdil, a to pred súdom prvej inštancie dňa 21.08.2012, že peniaze z uvedených pôžičiek boli použité na stavbu nehnuteľností, taktiež následne v konaní uviedol, že z požičaných peňazí sa kúpil aj traktor za sumu približne 72.000,- Sk. Až pri ďalšom výsluchu 03.04.2014 začal tvrdiť, že uvedené stavby neboli postavené z uvedených finančných prostriedkov, ale z finančných prostriedkov, ktoré mala žalobkyňa sama a on zo svojich finančných prostriedkov, pričom vo svojej prvej výpovedi pred súdom prvej inštancie uviedol, že on sám svoje finančné prostriedky žiadne nemal. Taktiež svedok H. H. potvrdil, že prvú pôžičku vyplácal obom účastníkom spoločne, vyplácal ju do rúk žalobkyne a žalovaný peniaze prerátal a následne zmluvy podpísal a druhú pôžičku vyplatil do rúk samotnému žalovanému. Na základe týchto skutočností podľa názoru súdu platne vznikol zmluvný záväzkový vzťah medzi veriteľom H. H. z titulu poskytnutej pôžičky obom účastníkom, teda žalobkyni a žalovanému. Z notárskych zápisníc N 255/2007 z 09.07.2007 a N 356/2007 z 12.10.2007 vyplýva, že sa vo vzťahu medzi dlžníkmi jedná o solidárny záväzok, keďže sa obaja dlžníci zaviazali dlh uhradiť spoločne a nerozdielne. Solidaritu uvedeného záväzku potvrdil aj veriteľ H. H. a potvrdzovali ju aj obaja účastníci v konaní. Solidarita uvedeného záväzku vrátiť poskytnuté pôžičky na základe vyššie uvedených zmlúv vyplýva podľa názoru súdu aj z ustanovenia § 835 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci zmluvy o združení zaviazaní spoločne a nerozdielne. Podľa názoru súdu medzi účastníkmi, teda žalobkyňou a žalovaným bola v čase pred uzavretím zmlúv o pôžičkách uzavretá ústna zmluva o združení v zmysle § 829 Občianskeho zákonníka, keďže sa účastníci ústne dohodli na tom, že si spolu požičajú financie na spoločné podnikanie - vybudovanie a prevádzkovanie farmy kôz a zo zisku tejto firmy, teda farmy kôz, sa táto pôžička bude splácať. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že peniaze z týchto pôžičiek použili na výstavbu mliekarne, teda budovy na spracovanie mlieka, na dojáreň, na nákup strojov, traktora, horalu na obracanie sena a účastníci následne spolu podnikali do leta 2008, od kedy následne prevádzkoval farmu iba žalovaný, a to až do mája 2009, kedy prevzala prevádzku farmy žalobkyňa. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal ďalej súd prvej inštancie nesporne preukázané, že uvedený spoločný solidárny dlh oboch účastníkov veriteľovi vrátila, teda zaplatila výlučne iba žalobkyňa, čo nepopieral vo svojej výpovedi ani samotný žalovaný, a to s výnimkou sumy 20.000,- Sk, ktorú splatili obaja účastníci každý v 1, po 10.000,- Sk. Aj uvedená skutočnosť, že obaja účastníci čiastočne splatili uvedenú pôžičku po 10.000,- Sk, teda každý v polovici spoločne vrátenej sumy, podľa názoru súdu svedčí o tom, že obom účastníkom skutočne bola poskytnutá pôžička na základe vyššie uvedených zmlúv. Z výpovede svedka Martina H. ako aj z doložených listinný dôkazov, a to potvrdenia o vklade hotovosti na účet veriteľa od Slovenskej sporiteľne, a.s. z 08.12.2010 a 09.12.2010 nesporne vyplýva, že z titulu uvedených zmlúv o pôžičkách žalobkyňa zaplatila veriteľovi H. H. spolu sumu 33.066,23 eur, na základe čoho mu splatila dlh zo zmlúv o pôžičkách vo výške 830.000,- Sk, čo predstavuje 27.550,95 eur a z titulu dlžných úrokov z omeškania 5.534,05 eur tak, ako boli podľa názoru súdu správne vyčíslené zástupkyňou žalobkyne v podaní z 03.09.2012, teda spolu 33.085,01 eur. Súd poukázal na ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na tú skutočnosť, že z tohto ustanovenia pri solidarite záväzku, o ktorú solidaritu záväzku v danom prípade vo vzťahu medzi veriteľom H. H. a účastníkmi išlo, platí, že veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z dlžníkov s tým, že ak splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. V tej súvislosti je však potrebné uviesť, že uvedené ustanovenie je potrebné vykladať tak, že ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných dlžníkov vo vzťahu k veriteľovi zanikne. Podľa názoru súdu neplatí tvrdenie žalovaného, že dlžník, ktorý plnil dlh sám vo vzťahu k veriteľovi, nemá nárok na úhradu toho, čo plnil aj za ďalšieho dlžníka. V tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 511 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere rovnaké. V konaní nebolo ničím preukázané, že by podiel oboch dlžníkov, teda žalobkyne a žalovaného na dlhu, vo vzťahu k H. H., bol iný ako rovnaký, preto podľa názoru súdu platí, že podiely oboch dlžníkov vo vzájomnom pomere sú rovnaké. Rovnako z ust. § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh splnil sám, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných

podľa ich podielov. V uvedenom ustanovení je zakotvený následný postih, teda následné regresné právo dlžníka, ktorý dlh splnil sám vo vzťahu k ostatným dlžníkom, ktorí sú tiež zodpovední za dlh, a to podľa ich podielov. Súd mal za to, že podiel žalovaného na uvedenom dlhu na základe uvedených zmlúv o pôžičkách bol rovnaký ako žalobkyne a keďže žalobkyňa celý dlh vrátane vyššie uvedených úrokov z omeškania tak, ako boli správne vyčíslené zástupkyňou žalobkyne v písomnom podaní z 03.09.2012 zaplatila sama, čo bolo v konaní nesporné, súd v zmysle citovaného ustanovenia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/2 zaplateného dlhu veriteľovi H. H., čo predstavuje 1/2 zo sumy 33.066,23 eur, teda sumu 16.533,12 eur a podanej žalobe v tejto časti ako opodstatnenej vyhovel. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na úhradu uvedeného dlhu v liste z 13.01.2011, a to v lehote 5 dní od doručenia výzvy, súd zaviazal žalovaného počnúc dňom 19.01.2011 aj k zaplateniu úrokov z omeškania, a to v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov a v prevyšujúcej časti, keďže žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania už počnúc dňom 10.12.2010, žalobu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania, keďže mala neúspech iba v nepatrnej časti ( čo do uplatnených úrokov z omeškania). Trovy konania žalobkyne pritom pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 991,50 eur a z titulu trov právneho zastúpenia za deväť úkonov právnej služby po 320,34 eur, vrátane režijných paušálov a náhrady za stratu času za cestu na pojednávania, náhrady cestovného, spolu v celkovej sume 3.327,55 eur. Celkové trovy žalobkyne potom predstavujú sumu 4.319,05 eur, ktoré je povinný žalovaný zaplatiť žalobkyni v lehote dlhšej ako zákonnej, a to v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. Súd dodal, že pokiaľ sa týka skutočnosti, že žalovaný na poslednom pojednávaní vo veci opakovane vzniesol námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcemu sudcovi z dôvodu, že nepredvolal všetkých ním navrhnutých svedkov, resp. nepripustil niektoré otázky žalovaného voči svedkom (z hľadiska hospodárnosti konania a z dôvodu, že tieto boli podľa názoru sudcu irelevantné), z ktorého dôvodu žalovaný opakovane na pojednávaní vzniesol námietku zaujatosti, v tejto súvislosti súd uviedol, že sudca na uvedené námietky zaujatosti v zmysle § 14 ods. 3 v spojení s § 15a ods. 4, 5 O.s.p. neprihliadal a z tohto dôvodu aj vec nadriadenému súdu nepredložil.

2. Proti tomuto rozsudku, v jeho vyhovujúcej časti, podal včas odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol dostatočne na ním predložené dôkazné podklady, ktoré boli vykonané v konaní a taktiež, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že pokiaľ ide o prvú pôžičku vo výške 680.000,- Sk so splatnosťou do 09.07.2007, túto prevzala žalobkyňa sama po podpísaní notárskej zápisnice. Je toho názoru, že žalobkyňa, pokiaľ tvrdí, že finančné prostriedky boli použité na ich spoločné podnikanie, dodnes o tom nepredložila žiadne relevantné dôkazy. S finančnými prostriedkami narábala iba ona sama od času, čo ich prevzala od veriteľa. Z týchto prostriedkov investovala iba do polovice hnuteľného a nehnuteľného majetku. Pokiaľ ide o druhú pôžičku, ktorá mala byť bezúročná, v sume 170.000,- Sk, táto zmluva je podľa neho neplatná, keďže nebola podpísaná veriteľom. Následne bola spísaná notárska zápisnica, kde v bode II. je uvedené, že veriteľ sa zaviazal v zmluve o pôžičke dlžníkom, osobe povinnej, poskytnúť peňažné prostriedky. Z toho teda vyplýva, že veriteľ poskytne finančné prostriedky až po podpise notárskej zápisnice a nie, že tieto poskytol. Veriteľ sa teda zaviazal poskytnúť finančné prostriedky, ale tieto neposkytol, keďže nie je ani žiadny pokladničný doklad o poskytnutí finančných prostriedkov, ktorý by toto jeho tvrdenie vyvrátil. Žalobkyňa zaplatila veriteľovi úroky z omeškania v sume 5.515,27 eur, pritom v notárskej zápisnici z 09.07.2007 v časti vyhlásenie, sa s veriteľom dohodli a súhlasili v bode V., že v prípade nesplnenia záväzku dňom splatenia, táto notárska zápisnica sa stáva exekučným titulom. Veriteľ dňom nesplnenia záväzku nevyužil túto možnosť, ktorú dohodol s dlžníkmi a ani neupozorňoval dlžníkov k úhrade dlhu, preto mu podľa § 523 Občianskeho zákonníka neprináležalo žiadať úroky z omeškania. Veriteľ ich písomne vyzval až po jeho dvoch písomných výzvach, v ktorých žiadal o poskytnutie zostatku dlhu, nakoľko ho priateľ žalobkyne Marián R. ústne informoval, že jeho priateľka dlh spláca. V tom čase bola farma v plnej produkcii, tak bol presvedčený, že žalobkyňa zo zisku farmy aj pôžičku spláca. Namietal, že súd v rozsudku neprihliadol na to, že on pri výpovedi svedka Mariána R., v tom čase držiteľa farmy č. 325 585, vyvrátil jeho krivú výpoveď predložením relevantných dôkazov ohľadom tejto farmy. Ďalej zdôraznil, že súd napriek tomu, že mu je známe, že žalobkyňa aj so svojím priateľom, vrátane veriteľa zlikvidovali ilegálnym spôsobom jeho farmu, neprihliadol pri rozhodovaní a nebral na vedomie, že práve títo mu znemožnili a spôsobili nespôsobilosť platiť všetky záväzky a životné potreby. Dňom, keď mu mohli vrátiť farmu späť, mu spôsobili majetkovú ujmu a nespôsobilosť splatiť záväzky a stratu na zárobku, pričom vyčíslená hodnota jeho ujmy odo dňa likvidácie do súčasnosti činí asi 19.500 eur. Namietal, že súd mu nedal možnosť

dokázať niektoré relevantné skutočnosti a bránil mu v tom, čo aj dal najavo na pojednávaní. Preto dal aj podnet na nezaujatosť sudcu a v prípade úspešnosti jeho odvolania žiadal, aby po zrušení veci bol spis pridelený inému sudcovi.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 328,73 eur. Poukázala na to, že z výsledkov vykonaného dokazovania je nepochybne preukázané, že ona si so žalovaným požičali od veriteľa Martina H. bezúročne najskôr sumu 680.000,- Sk a následne sumu 170.000,- Sk, čo mal súd preukázané jednak zo zmlúv o pôžičke, ako aj z predmetných notárskych zápisníc, ktorých relevantnosť a právnu záväznosť nespochybňoval žiaden z účastníkov, a teda ani žalovaný. Pokiaľ žalovaný namietal, že finančné prostriedky z týchto pôžičiek neprevzal, toto tvrdenie vyvracia svedecká výpoveď Martina H., ktorý potvrdil, že peniaze odovzdal žalobkyni, ako aj žalovanému. O účelovosti a nedôveryhodnosti tvrdení žalovaného svedčia aj jeho vyjadrenia, že z požičaných peňazí sa do farmy nič neinvestovalo, no v inom zo svojich vyjadrení už uvádza, že z požičaných peňazí kúpil zvieratá a napr. traktor, ale aj budoval nehnuteľnosti tak, ako to zistil aj súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o pôžičku v sume 170.000,- Sk, bez ohľadu na prípadnú absenciu podpisu na zmluve o pôžičke, požičanie peňazí potvrdil žalovaný podpisom notárskej zápisnice. Prevzatie požičanej sumy ako aj podpísanie notárskej zápisnice jednoznačne preukazuje uzavretie reálnej zmluvy o pôžičke medzi veriteľom H. H. a účastníkmi konania. Naviac sám žalovaný v konaní niekoľkokrát uviedol, že sa viedla evidencia o použití požičaných peňazí, pri ktorej boli obaja aj so žalobkyňou. Aj táto skutočnosť preukazuje, že žalovaný mal peniaze k dispozícii. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, tieto považuje za zákonný nárok veriteľa. Ona vedomá si dlhu zaplatila spoločný a nerozdielny dlh spolu s úrokmi z omeškania z dôvodu, aby sa vyhla hroziacej exekúcii, ktorá by iba zvýšila finančné zaťaženie oboch dlžníkov. Pokiaľ ide o argument, že veriteľ H. nevyzýval na vrátenie dlhu, preto mu nepatria úroky z omeškania, uviedla, že žalovaný mal vedomosť, dokedy je potrebné požičané finančné prostriedky vrátiť a tiež vedel, že ich nezaplatením sa dostal do omeškania. Ona so žalovaným boli písomne veriteľom H. vyzývaní na vrátenie dlhu prostredníctvom jeho právneho zástupkyne, čo rovnako ustálil aj súd prvej inštancie. V konečnom dôsledku žalovaný, vedomý si splatného dlhu, sám žiadal veriteľa o splátkový kalendár, čo len potvrdzuje, že bol upozorňovaný a vyzývaný veriteľom na riadne splnenie splatného dlhu. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní dotýka aj fungovania, resp. hospodárenia na farme, vzťahov jednotlivých osôb k farme a pod., keďže súkromné podnikanie žalovaného, ani jeho likvidácia nie je predmetom konania, nepovažovala za potrebné sa k týmto otázkam vyjadrovať. Námietku žalovaného, že mu nebola daná konajúcim súdom možnosť dokázať relevantné skutočnosti a malo mu byť v tom bránené, nepovažuje za dôvodnú. Žalovaný písomne podal rozsiahlejší návrh na doplnenie dokazovania, avšak časť navrhnutých dôkazov nesúvisela s vecou, ale sa týkala otázok súvisiacich s fungovaním farmy. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie správne zhodnotil, že vykonanie niektorých dôkazov považoval za nadbytočné, čo aj v rozsudku zdôvodnil. Pokiaľ ide o námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni uviedla, že žalovaný nebol spokojný ani s predchádzajúcou sudkyňou, je nespokojný s každým, kto si dovolí mať iný právny názor na danú vec ako on sám.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 potvrdiť ako vecne správny.

5. Odvolaním žalovaného nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (o zamietnutí úrokov z omeškania od 10.12.2010 do 18.01.2011). V tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 . Predmetom preskúmania je teda vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie ohľadne povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 16.533,12 eur s príslušenstvom.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky týkajúce sa preskúmavanej veci, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalovaného sú v podstate totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa v dostatočnom rozsahu už vyporiadal súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval správne citované zákonné ustanovenia a vo veci aj správne rozhodol. Odvolací súd si osvojuje dôvody rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti a na tieto v celom rozsahu poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, pričom na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné.

7. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré ako dôvod na odvolanie uplatňuje žalovaný, je podľa súdnej praxe daný v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

8. Preskúmaním veci odvolací súd nezistil opodstatnenosť citovaného dôvodu na odvolanie. V danej veci zhodne so súdom prvej inštancie bol aj odvolací súd toho názoru, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že medzi veriteľom H. H. a žalobkyňou a žalovaným ako dlžníkmi došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičkách v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka, ktorá skutočnosť bola nepochybne preukázaná nielen výpoveďou žalobkyne a svedka Martina H., ale aj predloženými listinnými dôkazmi, a to zmluvami o pôžičkách a notárskymi zápisnicami. Skutočnosť, že došlo aj k reálnemu odovzdaniu peňazí preukazuje nielen svedecká výpoveď H. H. - veriteľa, ale aj samotného žalovaného, ktorý v konaní uvádzal, že z požičaných peňazí sa kúpili zvieratá, ďalej traktor, ale sa aj budovali nehnuteľnosti pre ustajnenie kôz. Skutočnosť, na čo všetko boli poskytnuté peniaze použité, je pre rozhodnutie v predmetnej veci irelevantné. Rovnako z notárskych zápisníc zo dňa 09.07.2007 a 12.10.2007 nepochybne vyplýva, že vo vzťahu medzi účastníkmi konania ide o solidárny záväzok, keď sa obaja dlžníci zaviazali predmetný dlh zo zmlúv o pôžičkách uhradiť spoločne a nerozdielne. Ako bolo z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie preukázané, z pôvodne požičanej sumy 850.000,- Sk (680.000,- Sk a 170.000,- Sk), účastníci konania spoločne zaplatili iba sumu 20.000,- Sk, a to každý po 10.000,- Sk. Z predložených listinných dôkazov - potvrdení o vklade hotovosti na účet veriteľa v Slovenskej sporiteľni ( pričom ani odvolací súd nemá na rozdiel od žalovaného na základe výsledkov vykonaného dokazovania pochybnosť, že uvedený účet je účtom veriteľa H. H.) nepochybne vyplýva, že žalobkyňa vložila dňa 08.12.2010 na tento účet sumu 21.907,99 eur, a taktiež 5.642,97 eur a nasledujúci deň, teda 09.12.2010 vložila na tento účet sumu 5.515,27 eur, spolu išlo o sumu 33.066,23 eur. Súd prvej inštancie správne v súlade s ust. § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh splnil sám, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielov, zaviazal žalovaného k zaplateniu polovice z tejto sumy, teda sumy 16.533,12 eur, pričom správne súd priznal žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne, a to od 19.01.2011 do zaplatenia v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..

9. Na skutočnosti, na ktoré poukazuje žalovaný v odvolaní ohľadne hospodárenia na predmetnej farme a jej likvidácie, nebolo možné v danom konaní prihliadať, keďže tieto skutočnosti nie sú relevantné pre rozhodnutie o podanej žalobe žalobkyne.

10. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta zaujatosť vec prejednávajúcej sudkyne z dôvodu, že mu nebola daná možnosť dokázať niektoré relevantné skutočnosti, v čom mu bolo bránené na poslednom pojednávaní je potrebné uviesť, že v danom prípade sa nejedná o námietku zaujatosti v zmysle ust. § 49 ods. 1 (predtým ust. § 14 ods. 1 O.s.p.).

11. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 03.04.2014 žalovaný vzniesol námietku voči tomu, že na pojednávanie neboli predvolaní všetci ním navrhnutí svedkovia (vyšetrovateľ a prokurátor z trestnej veci), pričom bol zo strany súdu poučený, že o priebehu pojednávania a vykonávania dokazovania rozhoduje sudca, ktorý rozhoduje aj o tom, kedy a aké dôkazy vykoná. Následne žalovaný vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni z dôvodu, že nepredvolala všetkých ním navrhnutých svedkov. Zo strany súdu bol poučený, že vzhľadom k tomu, že námietka zaujatosti bola vznesená z dôvodu postupu sudcu v konaní, na uvedenú námietku zaujatosti sa v zmysle § 14 ods. 3 v spojení s § 15a ods. 5 O.s.p. neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

12. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Za nestranného sudcu právna prax považuje takého sudcu, ktorý je podľa svojho vedomia a svedomia a z titulu funkcie nezávislý na prejednávanej veci a účastníkoch sporu v tom zmysle, že je voči nim neutrálny, že voči nim nemá žiadne predsudky, sympatie ani antipatie, teda že účastníci sú v jeho očiach úplné rovní, a že k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah ešte predtým, než mu vec pripadla na prejednanie a rozhodnutie, a je teda dostatočný predpoklad, že bude môcť vec posudzovať úplne nezávisle a slobodne. Práve nestrannosť sudcu je zárukou riadneho výkonu základného práva jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu a spochybnenie nestrannosti sudcu má za následok povinnosť

iného súdneho orgánu preveriť, či vyslovené pochybnosti sú spôsobilé prelomiť právo jednotlivca na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy, to znamená sudcu na príslušnom súde, ktorý sa má od začiatku s napadnutou vecou zaoberať. Občiansky súdny poriadok v ust. § 14 až 17 (teraz Civilný sporový poriadok v ust. § 49 až 59) obsahoval právnu úpravu vylúčenia sudcov z prejednávania a rozhodovania veci. Východiskovým bolo ust. § 14, podľa ktorého boli sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom bolo možné mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Zákon však obsahoval aj negatívnu definíciu, a teda aké okolnosti nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu. Dôvodom na vylúčenie sudcu neboli okolnosti, ktoré spočívali v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

13. Žalovaný pred súdom prvej inštancie a opakovane aj v odvolacom konaní vzniesol námietku zaujatosti z dôvodu postupu sudcu v konaní, pričom ako správne uviedol aj súd prvej inštancie na takúto námietku zaujatosti sa v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. (teraz ust. § 49 ods. 3 v spojení s § 15a ods. 5 O.s.p. (teraz ust. § 53 ods. 3 neprihliada. Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

14. Z týchto dôvodov odvolací súd na námietku zaujatosti žalovaného neprihliadal.

15. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 potvrdil, keď súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .