Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-83-2021.pdf
PDF · 111.42 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/83/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: C. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX/X, XXX XX L. - Q., právne zastúpená: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29, Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 642,06 eura s prísl. a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 30. júna 2021 č. k. 19Csp/82/2017-263, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, 2, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, 6, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Nitra dňa 06. 03. 2017 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej bezdôvodné obohatenie vo výške 642,06 eura a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 eur. Súčasne sa domáhala priznania náhrady trov konania. V žalobe poukázala na Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24. 11. 2014, ktorú uzavrela so žalovaným. Ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa poukázala na absenciu obligatórnych náležitostí v zmluve o úvere, v dôsledku čoho je úver zo zmluvy bezúročný a bez poplatkov. Podľa žalobkyne zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, navyše zmluva obsahuje úrokovú sadzbu vo výške 18,08 % ročne, ktorá výrazne prevyšuje odplatu obvyklú na finančnom trhu za spotrebiteľský úver. Zo zmluvy je zrejmé, že mesačné splátky vo výške 47,43 eura zahŕňajú splátky všetkých zložiek celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, zo zmluvy však nevyplýva, ktoré konkrétne položky nákladov sú do mesačnej splátky zahrnuté. Zo zmluvy nie je zrejmé, aká výška splátky pripadá na splátky istiny úveru, aká na splátky úrokov, aká na poplatky. Podľa žalobkyne strany neuzavreli zmluvu o úvere v písomnej forme, tak ako to má na mysli ust. § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa spísala žiadosť o poskytnutie úveru v bode 5, následne bola žiadosť podpísaná žalovaným. Z bodu 6 vyplýva, že sa nemá vypĺňať, teda táto časť žiadosti nebola
vyplnená, o čom svedčí aj iný typ písma, kde sú uvedené údaje o schválenom revolvingovom úvere. Žalobkyni malo byť následne doručené oznámenie veriteľa o schválení úveru - zmluva o revolvingovom úvere, uvedené oznámenie nie je zo strany žalobkyne podpísané, žalobkyňa takýmto oznámením ani nedisponuje. Ide o nekalú praktiku žalovaného, žalobkyňa nevie, v akej výške a s akými podmienkami bude schválený úver, pretože vypisuje len žiadosť o poskytnutie úveru a schválenie úveru jej má byť oznámené až následne žalovaným, keď už nemá možnosť ovplyvniť výšku úveru ani podmienky, za ktorých bol úver poskytnutý. Žalobkyňa zaplatila žalovanému celú sumu úveru, t. j. 2 142,06 eura napriek tomu, že bola povinná vrátiť iba sumu 1.500 eur, preto je žalovaný povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v sume 642,06 eura. Žalobkyňa sa v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa súčasne domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade došlo k uzavretiu zmluvy na základe dvoch jednostranných úkonov (žiadosť žalobkyne o úver zo dňa 19. 11. 2014 a akceptácia žiadosti žalovaným zo dňa 24. 11. 2014). Uvedený postup súd považoval za súladný s ustanoveniami platných právnych predpisov, jednak Občianskeho zákonníka, ktorý vyslovene pojednáva o uzavretí zmluvy na základe dvoch jednostranných úkonov (návrh a prijatie návrhu) a uvedené nie je v rozpore ani s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. Uvedenie inej hodnoty RPMN pri schválení úveru ako bola uvedená v žiadosti o úver podľa názoru súdu nie je možné považovať za nový návrh zmluvy a z tohto dôvodu nie je možné hovoriť o tom, že zmluva nevznikla. Pre vznik zmluvy je totiž potrebné, aby sa strany dojednali na jej podstatných náležitostiach, čo sa v danom prípade aj stalo, keď z obsahu zmluvy je zrejmé, že strany sa dohodli na výške úveru, počte a výške jednotlivých splátok a úroku. Je potrebné uviesť, že údaj o RPMN by mal správne vzísť z výpočtu podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona č. 129/2010 Z. z. a takto vypočítaný údaj by mal byť súčasťou zmluvy o úvere (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Pretože údaj o RPMN sa dohodnúť nedá, nie je možné na túto situáciu aplikovať ust. § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tvrdiť, že uvedenie inej RPMN je nový návrh zmluvy a pokiaľ tento nebol druhou stranou prijatý, zmluva nevznikla. V danom prípade mal súd preukázané, že zmluva o úvere bola uzavretá a žalobkyňa ako spotrebiteľ aj začala úver čerpať. V súvislosti s uzavretím zmluvy súd poukázal na čl. 2 bod 2.1. zmluvných dojednaní, kde je výslovne uvedené, akým spôsobom dôjde k uzavretiu zmluvy o úvere medzi veriteľom a dlžníkom. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu obsahuje všetky zákonom predpísané obligatórne náležitosti. Pokiaľ ide o náležitosť - výška, počet, frekvencia splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (obligatórna náležitosť zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z. z.), s poukazom právne závery odvolacieho súdu ako aj vzhľaodm na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd ustálil, že hoci zmluva neobsahuje presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok úveru, nie je možné považovať to za nedostatok vyvodzujúci beúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Takýto právny názor vyslovil Najvyšší súd SR (uznesenie zo dňa 22. 02. 2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017, najmä bod 53. odôvodnenia), na ktorý súd poukázal už v skoršom rozhodnutí, a rovnaký záver vyplýva i z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. 3Cdo/126/2018, 6Cdo/113/208, 1Cdo/46/2019 a ďalšie). V danom prípade úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov ani s poukazom na absenciu náležitosti zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z., teda doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Uvedené konštatoval i odvolací súd (bod 12. zrušujúceho uznesenia), ktorého právnym záverom je súd prvej inštancie viazaný. Vzhľadom na uvedené súd uviedol, že požiadavku uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru považoval za preukázanú jej určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch, keď zo zmluvy o úvere vyplýva počet splátok 42, dátum splatnosti úveru k 1. dňu v mesiaci. Zároveň v zmysle bodu 4.5 zmluvných dojednaní platí, že deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Žalobkyňa ďalej poukazovala na neuvedenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m) zákona č. 129/2010 Z. z. Touto náležitosťou je súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny. Uvedený súhrnný prehľad má byť podľa citovaného zákonného ustanovenia súčasťou zmluvy o úvere, ak sa úroky a poplatky majú platiť bez amortizácie istiny, čo pre daný prípad neplatní. Neuvedenie tejto náležitosti v zmluve o úvere naviac nemá vplyv na bezúročnosť úveru zo zmluvy, preto je posudzovanie tejto náležitosti pre tento spor bezpredmetné. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal primeranosťou odplaty za poskytnutie úveru. Z informácií dostupných na portáli Národnej banky Slovenska - Priemerné úrokové miery z ÚVEROV poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav a nové obchody) súd zistil, že v mesiaci november 2014, t. j. v čase uzavretia zmluvy bola priemerná úroková sadzba spotrebiteľských a ostatných úverov so splatnosťou od 1 do 5 rokov vo
výške 10,73 %. V danom prípade si strany dojednali úrokovú sadzbu vo výške 18,08%. Z uvedeného je zrejmé, že dojednaná úroková sadzba presahuje priemernú úrokovú szabu porovnateľných úverov, táto však podľa názoru súdu nie je neprimeraná. Súd konštatoval, že je všeobecne akceptované, že úrokové sadzby nebankových subjektov sú v priemere o niečo vyššie, s čím súvisí aj tá skutočnosť, že na získanie takéhoto úveru nie je nutné spĺňať prísne podmienky, s čím je potom spojená i vyššia miera rizikovosti na strane poskytovateľa úveru. Na druhej strane sú uvedené úvery takto dostupné širšiemu okruhu subjektov. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. je RPMN vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z hodnôt RPMN zverejnených Ministerstvom financií Slovenskej republiky v tabuľke „Súhrnné informácie o údajoch novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2014“, t. j. štvrťrok predchádzajúci uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd zisťoval údaj o priemernej RPMN za uvedené obdobie. Pre spotrebiteľské úvery so zabezpečením so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov, pričom sa jedná o typ spotrebiteľského úveru ako je uvedený v riadku č. 6 uvedenej tabuľky: „Ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške do 1 500 eur vrátane“, súd zistil hodnotu priemernej RPMN v období 3. štvrťrok 2014 vo výške 36,30 %. V danom prípade bola RPMN vo výške 25,80 %, čo znamená, že bola ešte nižšia ako priemerná RPMN, preto nie je možné považovať ju za neprimeranú. Za účelom overenia správnosti výpočtu RPMN v zmluve o úvere sa súd obrátil na Národnú banku Slovenska, ktorá súdu poskytla písomné stanovisko k výpočtu RPMN v zmluve o úvere. Podľa uvedeného, za predpokladu načerpania úveru vo výške 1500 eur ku dňu uzavretia zmluvy 24. 11. 2014, poplatku 150 eur, pravidelných mesačných splátok vo výške 47,43 eura, termínu prvej splátky dňa 01. 01. 2015 a poslednej splátky 01. 06. 2018, počtu mesačných splátok 42 by bola RPMN vo výške 25,81% s tým, že tento výpočet zohľadňuje metodiku počítania časových intervalov upravenú v usmerneniach na uplatňovanie smernice 200/48/ES. Pri nezohľadnení metodiky počítania časových intervalov by za rovnakých predpokladov bola RPMN vo výške 25,80%. S poukazom na stanovisko Národnej banky Slovenska, ktorá potvrdila správnosť výpočtu RPMN úveru v zmluve o úvere, nie je možné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie konštatoval, že nezistil také nedostatky zmluvy o úvere, na základe ktorých by bolo možné považovať úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere uzavrej medzi stranami sporu za bezúročný a bez poplatkov. Nebolo sporným, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 1.500 eur, pričom v zmysle uzavretej zmluvy jej vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.142,06 eura a túto sumu žalovanému aj uhradila. Zaplatenie sumy nad rámec povinnosti žalobkyne však žalobknyňa nepreukázala, čo znamená, že žalobkyni bezdôvodné obohatenie nevzniklo. Žalobu o zaplatenie sumy vo výške 642,06 eura titulom bezdôvodného obohatenia preto súd ako nedôvodnú zamietol. K tvrdeniam žalobkyne o jej nepriaznivej životnej situácii súd ešte uviedol, že to bola práve žalobkyňa, ktorá sa slobodne rozhodla zmluvu o úvere uzavrieť a na jej základe úver čerpať. Jej tvrdenia o zneužití jej životnej situácie žalovaným tak podľa názoru súdu vôbec nie sú na mieste. Žalobkyni bol úver poskytnutý, na aký účel prostriedky úveru použila, bolo taktiež na jej rozhodnutí. Je zrejmé, že poskytovanie úverov je predmetom podnikania bánk a nebankových subjektov, preto je normálne a logické, že si tieto subjekty za požičiavanie peňazí klientom (dlžníkom) účtujú odplatu. Súd v danom prípade citlivo zvážil aj primeranosť odplaty za poskytnutie úveru, pričom dospel k záveru, že dojednaná odplata primeraná je. Tiež uviedol, že v danom prípade žalobkyňa splnenie podmienok pre úspešné uplatnenie práva na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepreukázala, preto súd žalobu zamietol aj v tejto časti. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. V tomto konaní bol úspešný žalovaný, ktorému súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške oproti žalobkyni, ktorá žiadny úspech nedosiahla. Dôvody osobitného zreteľa (§ 257 CSP), ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o trovách konania súd nezistil. Bola to práve žalobkyňa, ktorá sa rozhodla žalobu podať, na druhej strane žalovaný bol nútený žalobe čeliť, s čím sú nepochybne spojené výdavky (trovy konania), preto súd považoval za správne a spravodlivé ich náhradu žalovanému priznať.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 z. z. uviedla, že rozhodnutie NS SR spis. zn. 3Cdo/146/2017 vnáša do právnych vzťahov mimoriadnu právnu neistotu, kedy sa rôzne pojmy vykladajú totožne (ust. § 9 ods. 2 písm. l) pred novelou a po novele účinnej od 01. 05. 2018, ale aj ust. § 4 ods. 1 písm. h) a ust. § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z.). Predmetné uznesenie z dôvodu jeho nepresvedčivého odôvodnenia neprijali mnohé súdy prvej či druhej
inštancie. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne obdobných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných označených konaniach. Poukázala na rozhodnutia odvolacích súdov, v ktorých súdy právny názor NS SR neprijali. Vo vzťahu k ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. uviedla, že má za to, že iný údaj, ako presnú dátumovú špecifikáciu, nemožno považovať za postačujúci, keďže údaj o konečnej splatnosti má byť v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch uvedený jednoznačne tak, aby spotrebiteľ nemusel vykonávať ďalšie výpočty. V súvislosti so správnosťou výpočtu RPMN uviedla, že ku dňu uzavretia zmluvy nečerpala úver vo výške 1.500 eur, nakoľko zo strany žalovaného jej bola poskytnutá suma vo výške 1.350 eur. Suma vo výške 150 eur, predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru bola žalovaným odpočítaná pred prevedením finančných prostriedkov na jej účet. Hodnota RPMN, uvedená v stanovisku NBS, tak nie je vypočítaná správne, resp. na základe správnych údajov, a tak nie je možné túto považovať v konaní za relevantnú. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami má za to, že konštatovanie súdu, podľa ktorého nepreukázala zaplatenie sumy nad rámec jej povinnosti, čo znamená, že bezdôvodné obohatenie jej nevzniklo, nie je správne. Uvedenie nesprávnych, prípadne zavádzajúcich údajov do zmluvy, ktoré budú následne spotrebiteľom odsúhlasené, nemožno považovať za akúsi konvalidáciu neprijateľných zmluvných podmienok. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp. rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobkyne uviedol, že odvolanie žalobkyne považuje za nedôvodné a nevyplýva z neho žiadny dôvod, pre ktorý by mal konajúci súd rozhodovať v rozpore či už s rozhodnutím NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 alebo s listinným dôkazom - oznámením NBS o výške RPMN. Navrhol odvolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietnuť.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 06. 03. 2017 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 642,06 eura ako i na zaplatenie sumy 200 eur ako primeraného finančného zadosťučinenia, vrátane náhrady trov konania. V žalobe dôvodila, že so žalovaným dňa 24. 11. 2014 uzatvorila Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX. Zo žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru - Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24. 11. 2014 vyplýva, že žalobkyňa v bode 5. žiadala o poskytnutie úveru vo výške 1500 eur so splatnosťou na 42 splátok, s výškou mesačnej splátky 47,43 eura, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 2142,06 eura, s predpokladanou RPMN za úver 26,17 %, ročnou úrokovou sadzbou úveru 18,08% a s priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver vo výške 36,30%, poskytnutý revolving vo výške 1500 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 2142,06 eura, s predpokladanou ročnou percentuálnou mierou nákladov vo výške 26,17% a s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 18,08%. Poplatok za poskytnutie úveru bol 150 eur. V bode 6 uvedenej žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru sú iným písmom dopísané údaje o schválenom revolvingovom úvere, z čoho vyplýva, že poskytnutá čiastka úveru je 1500 eur so splatnosťou na 42 splátok, s výškou mesačnej splátky 47,43 eura, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 2142,06 eura, s predpokladanou RPMN za úver 25,08%, ročnou úrokovou sadzbou úveru 18,08% a s priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver vo výške 36,30%, poskytnutý revolving vo výške 1500 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 2142,06 eura s predpokladanou RPMN vo výške 25,80 % a ročnou úrokovou sadzbou vo výške 18,08%, poplatok za poskytnutie úveru 150 eur. Žalobkyňa mala za to, že zmluva o úvere neobsahuje zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. a je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 1 zákona. Oznámenie veriteľa o schválení úveru - zmluva o revolvingovom úvere, ktoré jej malo byť doručené (avšak nebolo), nie je z jej strany podpísané. Z tohto potom vyplýva, že strany sporu neuzavreli písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere tak, ako to má na mysli ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko písomná forma bola uvedená len na žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, pričom schválenie revolvingového úveru s uvedením výšky úveru a všetkých náležitostí týkajúcich sa splátok, úrokov, RPMN, boli uvedené len v oznámení veriteľa, ktoré ona nepodpísala. Uvedené považuje za nekalú praktiku veriteľa, nakoľko v čase podpisu zmluvy dlžník nevie, v akej výške a s akými podmienkami mu bude schválený úver, pretože vypisuje
len žiadosť o poskytnutie úveru a schválenie úveru mu má byť oznámené následne veriteľom, kde už nemá možnosť ovplyvniť výšku úveru, ani podmienky, za ktorých je úver poskytnutý. Žalobkyňa ďalej v žalobe dôvodila, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, a to v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1, pretože neobsahuje náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/, a to údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o konečnej splatnosti, keď v zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov, údaj 42 mesiacov nie je možné považovať za termín konečnej splatnosti úveru. Navyše zmluva obsahuje úrokovú sadzbu vo výške 18,18%, ktoré výrazne prevyšuje odplatu obvyklú na finančnom trhu za spotrebiteľský úver. Žalobkyňa zaplatila žalovanému celú sumu úveru, t. j. 2142,06 eura, napriek tomu, že bola povinná vrátiť iba sumu 1500 eur. Žalovaný je tak povinný žalobkyni vydať bezdôvodné obohatenie v sume 642,06 eura. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa si žalobkyňa súčasne uplatnila nárok na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur, majúc za to, že žalovaný porušil jej práva spotrebiteľa a je tak povinný zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, a to najmä s ohľadom na výrazný zásah do jej práva a na jeho neprimerané praktiky pri vymáhaní úveru.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu
8. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
9. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva z § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť, ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje. Odvolateľ súčasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolateľ teda v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
10. Prejednávajúc podané odvolanie žalobkyne, z hľadiska jeho odvolacích dôvodov, dospel odvolací súd k záveru, že toto nebolo spôsobilé privodiť zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v prospech žalobkyne ako odvolateľky.
11. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní namieta správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k prijatým záverom ohľadne aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako i v tomto ohľade poukázala na skutočnosť, že rozhodovacia prax súdov neprijala právny názor vyslovený rozhodnutím NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, s takouto argumentáciou žalobkyne sa odvolací súd nestotožňuje, pričom poukazuje už na ním skôr prijaté závery uvedené v jeho rozhodnutí č. k. 9Co/203/2019-182, na ktorých nemá dôvod nič meniť. Vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 je potrebné uviesť to, že uvedené rozhodnutie v žiadnom prípade nie je rozhodnutím ojedinelým, ktoré by sa vymykalo z konštantne prijatých záverov NS SR vo vzťahu k splneniu zákonných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., keď je nespornou skutočnosť, že rozhodovacia činnosť NS SR je v tomto ohľade ustálená, reprezentovaná mnohými rozhodnutiami s totožne prijatými závermi tak, ako na ne už poukázal skôr i odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí a následne i súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.
12. Rovnako odvolací súd považuje za nedôvodnú i odvolaciu námietku žalobkyne vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. v kontexte ustanovenia § 11 tohto zákona, keď konštatovanie žalobkyne, že iný údaj ako presná dátumová špecifikácia, nemôže byť postačujúci, keď údaj o konečnej splatnosti úveru má byť uvedený v zmysle zákona jednoznačne tak, aby spotrebiteľ nemusel vykonávať ďalšie výpočty, nepovažuje za správne. I v tomto ohľade sa pridržiava svojich skôr prijatých záverov vyjadrených v rozhodnutí č. k. 9Co/203/2019-182, správne prevzatých súdom prvej inštancie do napadnutého rozhodnutia, pričom na podporu týchto záverov odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie NS SR zo dňa 30. 11. 2021 sp. zn. 2Cdo/69/2020, z ktorého vyplýva nasledovné: v zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatvorených podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30. apríla 2018 nie je potrebné uvádzať presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/ zákona sú splnené, ak zmluva obsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a údaje, z ktorých možno určiť, dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá. V kontexte uvedeného potom odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že prejednávanú spotrebiteľskú zmluvu nie je možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov preto, že by nenapĺňala zákonnú náležitosť zmluvy v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z.
13. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že hodnota RPMN, uvedená v stanovisku NBS, z ktorého súd prvej inštancie podporne pri svojom rozhodnutí vychádzal, nie je vypočítaná správne z dôvodu, že ku dňu uzavretia zmluvy nečerpala úver vo výške 1500 eur, nakoľko zo strany žalovaného jej bola poskytnutá suma 1350 eur a suma 150 eur ako poplatok za poskytnutie úveru bola odpočítaná pred prevedením finančných prostriedkov na jej účet, ani túto argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, keď v zmysle ustanovenia § 366 CSP ju považuje za neprípustnú novotu v odvolacom konaní, na ktorú neprihliada. Žalobkyňa ako spotrebiteľka bola v rámci tohto súdneho konania zastúpená advokátom a v zmysle ustanovenia § 291 ods. 3 CSP pojmovo stratila postavenie slabšej strany v konaní, pretože disponuje kvalifikovanou právnou pomocou. Pokiaľ potom žalobkyňa až v rámci odvolacieho konania, bez toho, že by preukázala, že tak nemohla urobiť skôr, argumentovala tým, že z celkovej sumy úveru jej bola poskytnutá reálne len čiastka 1350 eur, z ktorého dôvodu potom výpočet RPMN nie je správny, takáto jej argumentácia použitá až v odvolacom konaní je novotou, na ktorú odvolací súd neprihliada.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolanie žalobkyne je potrebné vyhodnotiť ako neopodstatnené, čo viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP.
15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).