Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/1053/2015

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a. s., Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpený Jakubčák, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: P. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., B. XX/XX, o zaplatenie 11.537,96 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 10. augusta 2015 č. k. 8C/406/2014-93 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 499, § 502, § 506, § 397 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 52 ods. 1, § 879j, § 54 ods. 1, 2, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, ako aj § 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný s právnym predchodcom žalobcu uzatvoril dňa 13. 12. 2001 ako ručiteľ zmluvu o úvere, kde dlžníčkou bola Erika Hozmanová. Na základe tejto zmluvy jej bol poskytnutý mimoriadny úver vo výške 300.000 Sk. Dňa 12. 03. 2004 žalobca odstúpil od zmluvy a k tomuto dňu dlžná suma predstavovala sumu 287.318,20 Sk. Predmetom konania bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere. I keď sporná zmluva predstavuje obchodno-záväzkový vzťah, predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného treba hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Bolo potrebné sa zaoberať i skutočnosťou, či žalobca neuplatňuje premlčaný nárok, zistenie ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať mu plnenie voči žalovanému ako spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 je súd od 13. 06. 2014 povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či na premlčanie uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. V danej veci, v ktorej predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie. Záver o aplikácii ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie, podľa názoru súdu, z ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, ako aj z ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho predpisu, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. Premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania, t. j. 12. 03. 2004, kedy bolo oznámené Odstúpenie

od zmluvy (žalovanému doručené dňa 15. 04. 2004). Potom v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka možno považovať za deň, kedy sa mohlo právo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia premlčacej doby. Najneskôr od 15. 04. 2004 začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní 3 rokov, ktorá márne uplynula 15. 04. 2007. Súd poukazuje aj na zmluvu o postúpení, z ktorej vyplýva, že pohľadávka bola postúpená už v dobe po premlčaní. Súd žiadnym spôsobom nespochybňuje právo žalobcu na uplatnenie jeho nároku na súde, avšak nárok si uplatnil po viac ako 3 rokoch, t. j. 8 rokov odo dňa, kedy sa mohlo právo vykonať po prvý raz. Na uplatnenie takéhoto nároku musel súd bezpochyby prihliadnuť aj bez návrhu (žalovaný vzniesol námietku premlčania), konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky, ktorá s poukazom na § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči spotrebiteľovi bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ tejto skutočnosti dovolával. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý bol síce plne úspešným účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal, pretože si túto neuplatnil.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pričom postupom súdu mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podstatu nesprávnosti rozhodnutia vidí v nesprávnom určení a odôvodnení dĺžky trvania premlčacej doby, v neposúdení vzťahu ručiteľa a dlžníka, v neposúdení vedenia exekučného konania, v nesprávnom postupe a rozhodnutí súdu z hľadiska jeho odôvodnenia a možného preskúmania presvedčivosti a prijateľnosti. Dôvodil tým, že je nepochybné, že v danom prípade ide o zmluvu o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá zmluva patrí podľa § 261 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Má za to, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ, ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, na úpravu ktorých sa majú použiť pri kogentnej, či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré sú vymedzené v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Preto má za to, že nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o otázku napr. premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy, má za to, že spotrebiteľskou zmluvou je absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti na porovnanie poukázal na českú právnu úpravu, konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 32Cdo 3337/2010. Jeho názor o aplikácii Obchodného zákonníka neodporuje ani rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5MCdo 20/2009, ktorý zaujal záver, že pri zmluve o pripojení uzatvorenej podľa zák. č. 195/2000 Zb., resp. zák. č. 610/2006 Z. z. so spotrebiteľom, je premlčacia doba 3 roky, nakoľko tento záver sa týkal zmluvnej podmienky o voľbe práva

- Obchodného zákonníka, ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná, nešlo teda o obligatórne použitie Obchodného zákonníka, ako je tomu v prejednávanej veci. Ďalej vo svojom odvolaní poukázal na právne názory vyjadrené v rozhodnutí niektorých krajských súdov. Uviedol ďalej, že žalobca v inej právnej veci sa domáhal mimoriadneho dovolania Generálnym prokurátorom SR voči právoplatnému rozsudku prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, pričom na Najvyššom súde SR sa na základe takéhoto podania vedie konanie pod sp. zn. 4MCdo 17/2014. V uvedenej veci súdy oboch stupňov nesprávne aplikovali pri posudzovaní otázok premlčania ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to napriek tomu, že právna úprava premlčania vzťahujúca sa na tento konkrétny prípad je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, konkrétne v ustanovení § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Napokon, žalobca vo svojom odvolaní namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie sa k vzťahu ním uvádzaného ručenia a k vedeniu exekučného konania vôbec nevyjadril a nevysporiadal sa ani s jeho podstatným vyjadrením zo dňa 08. 04. 2015. Tým je podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie postihnuté vadou nepreskúmateľnosti a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia tak v časti týkajúcej sa premlčania, ako aj v časti ručenia, ako aj v časti týkajúcej sa exekučného konania v nadväznosti na vyššie uvedené dôvody odvolania.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

3. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a §

380 a dospel k záveru, že tento je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Predmetom konania je nárok žalobcu uplatnený na súde prvej inštancie dňa 02. 10. 2012, ktorým sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 11.537,96 eura s príslušenstvom. Dôvodil tým, že jeho právny predchodca Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. so sídlom Bratislava, Bajkalská 30 ako veriteľ a pani W. B. bytom M., U. XX/XX ako dlžníčka uzatvorili dňa 13. 12. 2001 Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej bol dlžníčke bol poskytnutý medziúver č. 1880027002 vo výške 19.916,35 eura (600.000 Sk) pri úrokovej sadzbe 8,50% ročne, pričom po pridelení cieľovej sumy zmluvy, na základe ktorej bol mimoriadny medziúver dlžníčke poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok, ako aj Všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver pod č. 1880027301 vo výške 9.958,18 eura (300.000 Sk) pri úrokovej sadzbe 4,70% ročne. Riadne a včasné plnenie dlžníčky zo zmluvy bolo zabezpečené ručením, pričom ručiteľské vyhlásenie poskytol žalovaný. Nakoľko dlžníčka, ani žalovaný, napriek viacerým výzvam zo strany Prvej stavebnej sporiteľni, a. s. si neplnili riadne a včas svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy, Stavebná sporiteľňa v súlade s čl. VI. a VII. zmluvy listom zo dňa 12. 03. 2004 od zmluvy odstúpila. Dlžníčka dňa 14. 12. 2001 spísala u notárky JUDr. Márii Nagyovej Notársku zápisnicu N 688/01, NZ 675/01, v ktorej vyslovene súhlasila s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice a s exekúciou podľa Exekučného poriadku v prípade neplnenia záväzku. Stavebná sporiteľňa na základe notárskej zápisnice predmetnú pohľadávku voči dlžníčke vymáha v exekučnom konaní, ktoré bolo pôvodne vedené na Exekútorskom úrade JUDr. Jozefa Ivančíka v Nových Zámkoch, pričom v odvolaní žalobca uvádza, že exekučné konanie je vedené na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/343/04. Stavebná sporiteľňa ako postupca postúpila žalobcovi pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 04. 05. 2007, pričom táto skutočnosť bola oznámená aj dlžníkovi, ako aj žalovanému. Zostatok pohľadávky ku dňu 30. 04. 2007 bol vyčíslený vo výške 11.537,96 eura, z čoho istina predstavuje 9.582,85 eura, úroky z omeškania v sume 1.929,22 eura a poplatky v sume 25,89 eura. Uvedenú sumu si žalobca uplatňuje v predmetnom konaní. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, keď mal za to, že nárok žalobcu je premlčaný, ktorá skutočnosť bránila mu priznať plnenie voči spotrebiteľovi.

5. Pokiaľ žalobca vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie, keď na úverový vzťah aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka, v tejto časti považuje odvolací súd jeho námietky za nedôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzatvorenej medzi obchodníkom pri výkone obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľom jeho úverovej služby (fyzickou osobou), ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej, ani inej podnikateľskej činnosti, ide teda o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka a sporný vzťah je preto potrebné posudzovať aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací súd nespochybňuje argumenty žalobcu, že úver je absolútnym obchodom. Predmetná vec sa však týka záväzkovo-právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku v § 52 a nasl. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, ide teda o typický občiansko-právny vzťah a nie je dôvod nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa, vychádzajúc pritom z dôvery v objektívne občianske právo.

6. Pokiaľ žalobca poukazoval na konanie vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4MCdo 17/2014, odvolací súd poukazuje na rozsudok vydaný v tejto veci dňa 26. 11. 2015, v zmysle ktorého najvyšší súd poukázal na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014), v zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Pri posudzovaní námietky premlčania súd prvej inštancie vždy musí vziať zreteľ na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Musí tiež zohľadniť § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa

inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť od 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

7. Aj z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazoval sám žalobca nesporne vyplynulo, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

8. Na námietku žalobcu v tej časti odvolania, v ktorej namietal nespreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, v časti týkajúcej sa premlčania, ako aj ručenia v nadväznosti na prebiehajúce exekučné konanie, odvolací súd uvádza, že považuje v tejto časti jeho odvolanie za dôvodné.

9. Podľa § 220 ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Tak, ako nové ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, tak aj pôvodné ustanovenie § 157 ods. 2 OSP účinné do 30. júna 2016, kládlo na rozhodnutie určité kritériá. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III.ÚS 209/04, III.ÚS 95/06).

11. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa takáto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru tiež zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hirobalani c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgia Dys c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko z 09. 02. 1998).

13. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca si svoj nárok odvodzuje od ručiteľskej listiny, ktorej účelom bolo zabezpečenie splnenia povinnosti dlžníka, ktorá vyplývala z obsahu úverovej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a dlžníčkou. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal postavením žalovaného ako ručiteľa a právne nevyhodnotil ani právny vzťah medzi žalobcom a ručiteľom, či tento posúdil podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka. Následne potom nesprávne vyhodnotil aj otázku premlčania uplatneného nároku. Žalobca v priebehu celého konania poukazoval na exekučné konanie, ktoré prebieha na OS Komárno pod sp. zn. 9Er/343/04, ktorá skutočnosť podľa jeho názoru má vplyv na beh premlčacej doby a z toho dôvodu nemôže byť jeho pohľadávka voči žalovanému premlčaná, keď žalobca vychádzal z akcesorickej povahy ručiteľského záväzku, ktorého pravidlo je obsiahnuté v ustanovení § 310 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa právo veriteľa voči ručiteľovi nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi.

14. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sa s týmito podstatnými argumentmi zo strany žalobcu v dôvodoch svojho rozhodnutia nijako nevyporiadal, v tejto časti svoje rozhodnutie po právnej stránke neodôvodnil, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len pre nepreskúmateľnosť rozhodnutie súdu prvej

inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť, keď súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .